Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 10. október 2014

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 6C/193/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214202792
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2014:2214202792.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda samosudcom Michalom Novotným v právnej veci žalobkyne:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej: Fridrich Paľko,
s.r.o., advokátka kancelária, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba o zaplatenie
- majetkovej škody 125 € a nemajetkovej ujmy 330 € vzniknutej nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 13 Er 7/2009,
- majetkovej škody 125 € a nemajetkovej ujmy 555,04 € vzniknutej nesprávnym úradným postupom

Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 20 Er 1282/2010,
- majetkovej škody 125 € a nemajetkovej ujmy 319,01 € vzniknutej nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Galanta v exekučnom konaní sp. zn. 17 Er 160/2011
sa zamieta.

II. Žalovanej sa nepriznáva náhrada trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobami došlými 27. septembra 2012 pôvodne Okresnému súdu Galanta (neskôr v dôsledku vylúčenia
sudcov Okresného súdu Galanta postúpené tunajšiemu súdu a spojené jeho uznesením č. k. 6 C

193/2014-52 na spoločné konanie) sa žalobkyňa domáhala voči žalovanej zaplatenia náhrady škody
a nemajetkovej ujmy vo výške uvedenej vo výroku rozsudku a tiež vydania medzitýmneho rozsudku,
ktorým by sa deklarovalo porušenie jej práv. V žalobe predniesla, že ako veriteľka navrhla súdnemu
exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému vykonanie exekúcie voči viacerým svojim dlžníkom (uvedeným
ďalej) na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných stálym rozhodcovským súdom. Súdny exekútor
požiadal Okresný súd Galanta ako exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Hoci
žiadosť spĺňala všetky zákonné náležitosti a súd mal podľa žalobkyne rozhodnúť o udelení poverenia

do 15 dní od jej doručenia, rozhodol o ňom až po uplynutí tejto lehoty s výrazným omeškaním, hoci vec
podľa nej nebola právne zložitá a nevyžadovala si spoluprácu s účastníkmi konania. Konkrétne išlo o
exekúcie voči povinným C. B. (žaloba pôvodne vedená na tun. súde pod sp. zn. 6 C 193/2014), F. F.
(pôvodne pod sp. zn. 10 C 385/2014) a Y. J. (pôvodne pod sp. zn. 9 C 225/2014). Postup Okresného
súdu Galanta ako exekučného súdu v týchto veciach považovala žalobkyňa za nesprávny úradný postup
v zmysle § 10 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci v znení
neskorších predpisov, v dôsledku ktorého jej vznikla majetková škoda ako náhrada účelných výdavkov

spojených so správou a vymáhaním uplatňovanej pohľadávky za obdobie tvrdených prieťahov, ktorú
žalobkyňa paušalizovala, a nemajetková ujma, ktorú žalobkyňa vyčíslila v peniazoch s poukazom na
sumy primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré podľa nej priznáva Ústavný súd SR v podobných
prípadoch a ktoré podľa žalobkyne predstavuje približne 660 € za jeden rok prieťahov. Dôvody nanáhradu nemajetkovej ujmy videla žalobkyňa v tom, že oneskorené zamietnutie žiadosti o udelenia
poverenia jej znemožnilo včas realizovať kroky na mimosúdne vymoženie svojich nárokov. Jej právu tak
nebola poskytnutá súdna ochrana v zákonom predpokladanej kvalite a peňažná náhrada nemajetkovej

ujmy je tak jedinou vhodnou satisfakciou. Svoje nároky uplatnila voči žalovanej v žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku, tá však do dňa podania žaloby nereagovala.

Žalovaná vo svojom obsiahlom vyjadrení (z ktorého súd vyberá len časti relevantné pre toto konanie)
žiadala o zamietnutie žalôb v celom rozsahu. Pritom predovšetkým namietla, že žaloby (ktorých

žalobkyňa podala niekoľko desiatok tisíc v celej SR) sú zmätočné s nesprávne označenými údajmi o
exekučných konaniach, v dôsledku čoho žiadala o ich odmietnutie. Rovnako podľa žalovanej nebol jasný
ani titul uplatňovaných nárokov. Žalovaná priznala, že žiadosť o predbežné prerokovanie uplatnených
nárokov bola podaná 23. apríla 2012, no žalobkyňa pri predbežnom neposkytla potrebnú súčinnosť
a fakticky tento proces zmarila. Žalovaná tak nároky nepovažuje za predbežne prerokované. Navyše,
žaloby boli na súd podané už 27. septembra 2012, teda pred uplynutím zákonnej šesťmesačnej lehoty

predbežného prerokovania, v dôsledku čoho boli podľa žalovanej podané predčasne. Žalovaná s
odkazom na judikatúru tvrdila, že keďže predbežné prerokovanie nároku predstavuje hmotnoprávnu
podmienku uplatnenia nároku na súde, predčasne podané žaloby majú byť zamietnuté.

Podľa žalovanej sa na rozhodovanie o udelení poverenia na základe rozhodcovského rozsudku

nevzťahovala 15dňová lehota už od 1. júna 2010, v dôsledku čoho v tomto prípade nemožno postup
súdu, ktorý túto lehotu nedodržal, považovať za nesprávny úradný postup. Navyše sa podľa žalovanej
zákonná 15dňová lehota vzťahovala len na vydanie poverenia, nie na zamietnutie žiadosti.

K tvrdeným prieťahom v exekučných konaniach žalovaná predovšetkým namietla, že podľa zákona

č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2013 možno pri posudzovaní prieťahov vychádzať
len (zjednodušene povedané) z výsledkov konania o sťažnosti na prieťahy pred príslušnými orgánmi.
Žalobkyňa podľa žalovanej nepreukázala podanie sťažnosti na prieťahy. Podľa žalovanej je navyše
existenciu prieťahov oprávnený posúdiť len orgán konajúci o sťažnosti na prieťahy (predseda súdu,
Ústavný súd SR), nie iný súd, keďže takýto postup by bol aj v rozpore s inštančným princípom v

súdnictve, kedy by existenciu prieťahov pred vyšším súdom preskúmaval nižší súd. V tejto súvislosti
žalovaná namietla aj premlčanie tých nárokov, kde k uplynutiu 15dňovej lehoty pred 23. aprílom 2009.

Žalovaná spochybnila aj výšku škody, ktorej výšku žalobkyňa musí preukázať vo vzťahu ku každému
konkrétnemu exekučnému konaniu, od čoho ju neoslobodzuje ani množstvo podaných žalôb a ťažkosti

pri jej vyčíslení. Paušalizovaná náhrada za správu a vymáhanie pohľadávky podľa žalobkyne nie je ani
skutočnou škodou, ani ušlým ziskom, ktoré sa nahrádzajú v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 514/2013
Z. z., pretože tieto náklady by jej vznikali bez ohľadu na tvrdené prieťahy v exekučných konaniach.
Žalobkyňa podľa žalovanej nepreukázala ani osobitné dôvody, kvôli ktorým by jej bolo treba priznať
náhradu nemajetkovej ujmy, pričom žalovaná poukázala najmä na to, že žalobkyňa je právnická osoba,

na ktorú nemožno automaticky vzťahovať takéto dôvody uplatňované pri fyzických osobách. Vo vzťahu
k žalobkyni pritom žalovaná osobitne poukázala na to, že žalobkyňa si uplatňovala pohľadávky voči
spotrebiteľomnazákladezmluvnýchpodmienok,ktorébolivrozporesnormaminaochranuspotrebiteľa,
na čo upozornila aj Európska komisia vo svojom liste Slovenskej republike, ktorého kópiu žalobkyňa
priložila. Uplatňovanie nároku na náhradu škody, ktorá mala vzniknúť v súvislosti s takto negatívne

vnímanou podnikateľskou činnosťou žalobkyne, považuje žalovaná za rozporné s dobrými mravmi.

Súd nariadil na prerokovanie veci pojednávanie (§ 115 ods. 1 O. s. p.), na ktoré predvolal obe účastníčky.
Žalovaná sa ospravedlnila, o odročenie však nežiadala a súhlasila s pojednávaním v jej neprítomnosti.
Žalobkyňa naproti tomu žiadala odročiť pojednávanie kvôli údajnej kolízii s termínmi pojednávania jej

právneho zástupcu na Okresnom súde Topoľčany a Okresnom súde Zvolen, pričom so substitučným
zastúpením nesúhlasila. Súd túto žiadosť zamietol a pojednával v neprítomnosti žalobkyne, pretože:
1. žiadosť o odročenie nespĺňala náležitosti § 119 ods. 1 O. s. p. (najmä v nej nebolo uvedené, kedy sa
žalobkyňa dozvedela o termíne pojednávania na Okresných súdoch Topoľčany a Zvolen),
2. žalobkyňa v nej neuviedla, že sa uvedených pojednávaní aj naozaj zúčastní,

3. žalobkyňa neuviedla, či a prečo nie je možné zastúpenie druhým konateľom právneho zástupcu
žalobcu [súd pripomína, že advokátska kancelária Fridrich Paľko, s.r.o., ako jedna z foriem výkonu
advokáciemápodľaobchodnéhoregistradvochspoločníkovakonateľov,ktorísúvždyexlegeoprávnení
konať v jej mene samostatne (§ 15 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskoršíchpredpisov), takže pri zastúpení jedného konateľa druhým nejde o substitúciu, ale stále o konanie v mene
primárneho zástupcu - Fridrich Paľko, s.r.o.], a
4. kolízia pojednávaní v prerokúvaných veciach musí ísť podľa názoru súdu na ťarchu právneho

zástupcu, ktorý ako právnická osoba s dvoma advokátmi-konateľmi prevzal zastupovanie žalobkyne v
obrovskom množstve konaní (súdu je z úradnej činnosti známe, že len na tunajšom súde ide o niekoľko
stoviek konaní, v ktorých tento právny zástupca zastupuje žalobkyňu, a k tomu treba pripočítať i ďalšie
konania, v ktorých zastupuje spoločnosť CD Consulting, s.r.o.), a ak žalobkyňa ako klient nesúhlasila
so substitúciou, muselo mu byť zrejmé, že pracovná zaneprázdnenosť mu (osobne a bez substitúcie)

nedovolí riadne chrániť a presadzovať práva klienta, v dôsledku čoho bol podľa § 21 písm. e) zákona
č. 586/2003 Z. z. povinný (nie len oprávnený!) odmietnuť poskytnutie právnych služieb žalobkyni. Ak
sa pre ich poskytovanie za týchto okolností rozhodol, idú dôsledky s tým spojené na jeho vrub a tým
na vrub žalobkyne, ktorá si musí procesné ujmy, ktoré jej tým môžu vzniknúť, uplatňovať voči svojmu
právnemu zástupcovi, nie voči súdu alebo druhému účastníkovi konania. Napokon, i žalobkyňa, ktorá
poverila právneho zástupcu zastupovaním v obrovskom množstve svojich vecí, musí znášať následky

svojho súčasného rozhodnutia odmietnuť substitúciu; právo účastníka na právnu pomoc advokáta totiž
nemožno absolutizovať do tej miery, aby tým bolo prakticky znemožnené právo druhého účastníka
na prerokovanie celej veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy). Práve taká situácia by
však nastala, ak by súd akceptoval obrovské množstvo vecí a nesúhlas so substitúciou ako dôvod
odročenia pojednávania, keďže vzhľadom na rozsah vecí, v ktorých žalobkyňa poverila svojho právneho

zástupcu zastupovaním a v ktorých podľa jeho tvrdení nesúhlasila so substitúciou, by prakticky bolo
možné pojednávať na celom území Slovenskej republiky súčasne len na dvoch súdoch v ten istý deň
(keďže Fridrich Paľko, s.r.o., má len dvoch konateľov), čo pri počte niekoľko desaťtisíc vecí (konkrétne
by podľa údajov obsiahnutých v znaleckom posudku č. 1/2014, pozri ďalej, malo ísť o približne 40
000 „obchodných prípadov“, teda vecí) na rôznych súdoch a optimálnom výkone 150 vecí týždenne

na jednom súde by znamenalo, že o všetkých veciach by bolo možné rozhodnúť v horizonte dvoch až
troch rokov, čo je z hľadiska práva žalovanej na prerokovanie týchto vecí bez zbytočných prieťahov
neakceptovateľné.

Súdtakvykonalpojednávanievneprítomnostiobochúčastníkov.Naňomvykonaldokazovanieobsahom

exekučných spisov uvedených ďalej a znaleckým posudkom Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity
v Bratislave č. 1/2014 zo 17. januára 2014 a v spojení s uznanými, resp. nespornými skutočnosťami (§
120 ods. 3, § 153 ods. 1 O. s. p.) zistil tento

skutkový stav:

V pôvodnej veci 6 C 193/2014: Žalobkyňa uzavrela 25. júla 2007 zmluvu o úvere s dlžníčkou C. B., K..
Č.. XXXXXX/XXXX. Keďže dlžníčka svoj záväzok neplnila, žalobkyňa uplatnila svoje nároky na Stálom
rozhodcovskom súde pri spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd konajúci
rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom vydal rozhodcovský rozsudok č. SR 08864/08, ktorým zaviazal

dlžníčkuzaplatiťžalobkynisumu4.712býv.Sksúrokomzomeškania0,25%denneazákonnýmúrokom
6 % ročne zo sumy 2.380 Sk a trovami konania. Žalobkyňa následne 12. decembra 2008 spísala u
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie exekúcie, ku ktorému priložila tento rozhodcovský
rozsudok. Na základe toho súdny exekútor 9. januára 2009 doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré mu súd 19. januára 2009 udelil.

V pôvodnej veci 10 C 385/2014: Žalobkyňa uzavrela 20. augusta 2009 zmluvu o úvere s dlžníčkou
F. F., K.. Č.. XXXXXX/XXXX, ku ktorej dlžníčka žalobkyni vystavila vlastnú zmenku. Keďže dlžníčka
svoj záväzok neplnila, žalobkyňa uplatnila svoje nároky na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti
Slovenská rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd konajúci rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom

vydal rozhodcovský rozsudok č. SR 06181/10, ktorým zaviazal dlžníčku zaplatiť žalobkyni sumu 838,45
€ so zmenkovým úrokom 0,25 % denne a zákonným úrokom 6 % ročne z tejto sumy a trovami
konania. Žalobkyňa následne 20. septembra 2010 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh
na vykonanie exekúcie, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok. Na základe toho súdny
exekútor 8. decembra 2010 doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, ktorú súd po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č. k. 20 Er
1282/2010-31 z 21. júna 2011 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 14. júla 2011 potom,
čo proti nemu žalobkyňa nepodala odvolanie.V pôvodnej veci 9 C 225/2014: Žalobkyňa uzavrela 31. júla 2009 zmluvu o úvere s dlžníkom Y. J.,
K.. Č.. XXXXXX/XXX, ku ktorej dlžník žalobkyni vystavil vlastnú zmenku. Keďže dlžník svoj záväzok
neplnil, žalobkyňa uplatnila svoje nároky na Stálom rozhodcovskom súde pri spoločnosti Slovenská

rozhodcovská, a.s. Tento rozhodcovský súd konajúci rozhodcom JUDr. Miroslavom Rácom vydal
rozhodcovský rozsudok č. SR 10740/10, ktorým zaviazal dlžníka zaplatiť žalobkyni sumu 840,45 € so
zmenkovým úrokom 0,25 % denne a zákonným úrokom 6 % ročne z tejto sumy a trovami konania.
Žalobkyňa následne 27. januára 2011 spísala u exekútora JUDr. Rudolfa Krutého návrh na vykonanie
exekúcie, ku ktorému priložila tento rozhodcovský rozsudok a zmluvu o úvere. Na základe toho súdny

exekútor 16. februára 2011 doručil Okresnému súdu Galanta žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktorú súd po vyžiadaní ďalších dokladov z rozhodcovského súdu uznesením č. k. 17 Er
160/2011-28 z 20. júna 2011 zamietol. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2011 potom, čo
proti nemu žalobkyňa nepodala odvolanie.

Spoločne k všetkým veciam: Žalobkyňa 23. apríla 2012 doručila žalovanej žiadosti o predbežné

prerokovanie vyššie uvedených nárokov. Počet zamestnancov žalobkyne v jednotlivých štvrťrokoch
rokov 2009 až 2012 bol približne o 30 až 50 % vyšší oproti prvému štvrťroku roka 2008 a náklady na ich
mzdy boli v týchto obdobiach vyššie o 40 až 100 %. V rokoch 2009 až 2012 rástli aj výdavky žalobkyne
na poštovné, na tlač a na správu informačného systému. Nepodarilo sa však ustáliť, čo bolo príčinou
tohto nárastu.

Takto zistený skutkový vyplýva z vykonaných dôkazov, hodnotených vo vzájomnej súvislosti (§ 132 O.
s. p.):
K skutkovému záveru o tom, že žalobkyňa podala žiadosti o predbežné prerokovanie uplatnených
nárokov, dospel súd po uvážení viacerých skutočností: Predovšetkým, žalovaná (Ministerstvo

spravodlivosti SR) uznalo, že mu bolo v krátkom časovom rozmedzí doručených niekoľko desiatok tisíc
žiadostí o predbežné prerokovanie. Súd aj na základe skúseností s vecami prerokúvanými pred ním
je presvedčený, že žalobkyňa svoje podania generuje z jednotnej počítačovej databázy vecí, čomu
nasvedčujú mechanicky dopĺňané údaje do inak šablónovitých podaní a opakujúce sa rovnaké chyby
(spôsobené zrejme nesprávnym nastavením pri tvorbe zostáv z tejto databázy). Na základe toho súd

považuje za hraničiace s istotou, že rovnakým spôsobom žalobkyňa generovala aj žiadosti o predbežné
prerokovanie a že je teda takmer vylúčené, aby žalobkyňa tento nárok nebola uplatnila žiadosťou o
predbežné prerokovanie. Z rovnakého dôvodu (presvedčenie na základe skutočností známych súdu z
úradnej činnosti o spôsobe práce žalobkyne) súd zamietol návrh žalobkyne na vykonanie dôkazu spismi
Ministerstva spravodlivosti SR o predbežnom prerokovaní, keď takýto dôkaz nepovažoval za potrebný.

Navyše by vykonávanie takéhoto dôkazu bolo aj zrejme nehospodárne, keď žalovaná sama uvádza,
že žiadostí bolo podaných niekoľko desiatok tisíc a nájsť v nich práve tú týkajúcu sa tohto nároku by si
zrejme vyžiadalo rezerváciu značných kapacít na strane žalovanej. Súd na tomto mieste len pripomína,
žeakbynebolnazákladeinýchdôkazovaskutočnostíznámychzúradnejčinnostipresvedčenýopodaní
žiadosti o predbežné prerokovanie, takýto dôkaz by musel vykonať. Treba totiž prisvedčiť žalobkyni, že

nebolo jej povinnosťou vyhotovovať si kópie alebo archivovať doručenky k podaným žiadostiam, keďže
ich existenciu skutočne môže dokazovať spismi žalovanej. Za daných okolností (aj vzhľadom na celkový
výsledok konania) by však takéto dokazovanie nebolo účelné.
Ku skutkovým záverom ohľadom zvýšených nákladov žalobkyne na mzdy zamestnancov, na poštovné,
na tlač a na správu informačného systému dospel súd zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorého

faktickú správnosť v tomto smere súd nespochybňuje. Z uvedeného znaleckého posudku však podľa
súdu v žiadnom prípade nevyplýva, že tieto zvýšené náklady sú v príčinnej súvislosti práve s tými troma
exekučnými konaniami, ktoré sú predmetom tohto konania a v ktorých malo podľa tvrdenia žalobkyne
dôjsť k prieťahom (t. j. 13 Er 7/2009, 20 Er 1282/2010 a 17 Er 160/2011). Pri hodnotení tohto dôkazu
súd vyšiel z týchto úvah:

Predovšetkým, znalecký posudok č. 1/2014 nie je dôkazným prostriedkom v zmysle § 127 O. s. p.
(tzv. úradný znalecký posudok), keďže ho nepodal znalec ustanovený súdom, ale znalec poverený
a odmeňovaný účastníkom konania (žalobkyňou; tzv. súkromný znalecký posudok). Podľa ustálenej
súdnej praxe (napr. rozhodnutie 3 Cdo 16/2012, ale aj judikáty R 22/1979 a R 31/1993) takýto znalecký
posudok treba považovať za listinu a dôkaz ním vykonávať v zmysle § 129 O. s. p., teda oboznámením.

Rozdiel medzi úradným a súkromným znaleckým posudkom sa prejavuje aj v jeho hodnotení a najmä
v možnostiach súdu nahrádzať jeho obsah vlastným posúdením. Úradný znalecký posudok si súd v
zmysle § 127 ods. 1 O. s. p. nechá podať, ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré
treba odborné znalosti. Súd tak pri rozhodovaní o tom, či ustanoví znalca, musí predovšetkým posúdiťotázku, či na posúdenie určitej skutočnosti naozaj treba odborné znalosti, alebo napríklad postačia
bežné znalosti získané životnými skúsenosťami, prípadne na základe všeobecne známych skutočností
(§ 121 O. s. p.). Pri posúdení týchto otázok majú súdy relatívne širokú mieru úvahy, ktorá vyplýva

z ich práva rozhodnúť, aké dôkazy sa vykonajú (§ 120 ods. 1 O. s. p.), a ktorá je preskúmateľná v
následnom inštančnom postupe. Potom je logické, že ak súd ustanovil znalca, pretože dospel k názoru,
že odborné vedomosti sú potrebné, nemôže v neskoršom štádiu konania nahradiť odborné závery
úradného znaleckého posudku vlastnou úvahou, pretože by tým v podstate deklaroval, že odborné
vedomosti, ktoré pri ustanovení nemal (resp. uznal, že ich nemá), zrazu počas konania nadobudol, čo je

ťažko odôvodniteľné. Aj úradný znalecký posudok však podlieha voľnému hodnoteniu dôkazov (v tomto
zmysle judikát R 21/1981), čo znamená, že súd môže preskúmať jeho správnosť (napríklad správnosť
skutkových predpokladov, z ktorých vychádza, logickosť a presvedčivosť jeho záverov), avšak prípadné
výhrady musí odstrániť postupom predpokladaným v § 127 O. s. p.
Postavenie súkromného znaleckého posudku je však celkom odlišné. Predovšetkým ho súdu predkladá
účastník konania, a to bez toho, aby súd predtým uvažoval nad tým, či na posúdenie skutočností,

na ktorých posúdenie účastník znalecký posudok predložil, vôbec treba odborné znalosti. Z tohto
podstatného rozdielu potom vyplýva, že súd môže nahradiť odborné závery obsiahnuté v súkromnom
znaleckom posudku za podmienky, že dospeje k záveru, že na ich posúdenie netreba odborné znalosti.
Nemožno totiž apriórne vychádzať z toho, že každá činnosť znalca je vždy a výlučne len aplikáciou
odborných znalostí, ktoré sú bežnej verejnosti (napríklad sudcovi) nedostupné. Práve naopak, znalec

sa na objednávku účastníka môže v znaleckom posudku zaoberať aj relatívne triviálnymi otázkami (v
extrémnom prípade napríklad nie je vylúčené zadať znalcovi z odvetvia matematiky znalecký posudok
na zistenie jednoduchého súčtu alebo súčinu). Ak by sa akceptoval názor žalobkyne, že súd nemôže
nahradiť takýto znalecký posudok vlastnou úvahou (i keď rozhodnutia, na ktoré sa žalobkyňa odvolávala,
sú v tomto smere nepoužiteľné, pretože sa týkajú situácie prieskumu správnych rozhodnutí súdmi v

správnom súdnictve, nie oprávnenia súdov ako primárnych zisťovateľov skutkového stavu v občianskom
súdnom konaní), znamenalo by to v podstate, že by sa absolutizovala sila tohto dôkazu, pretože by ho
(kam zrejme žalobkyňa smeruje) bolo možné vyvrátiť jediné znaleckým posudkom podľa § 127 O. s.
p. To je však v zjavnom rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov výslovne upravenou v § 132
O. s. p., ktorá vylučuje priznanie apriórnej dôkaznej sily ktorémukoľvek dôkaznému prostriedku. Podľa

názoru súdu tak súd v prípade súkromného znaleckého posudku môže preskúmať nielen tie otázky,
ktoré môže beztak skúmať aj pri znaleckom posudku úradnom (skutkové východiská, logickosť záverov
apod.), ale aj otázku, či sú vôbec potrebné odborné znalosti na posúdenie tých skutočností, ktoré sa v
súkromnom znaleckom posudku posudzujú. Ak súd dospeje k záveru, že v skutočnosti žiadne odborné
znalosti nie sú potrebné, môže pokojne nahradiť odborné závery súkromného znaleckého posudku

vlastnou úvahou, pravda, za rešpektovania ostatných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(najmä riadneho hodnotenia dôkazov a riadneho odôvodnenia rozhodnutia).
Súd tak po preskúmaní znaleckého posudku č. 1/2014 konštatuje, že sa v ňom len čiastočne posudzujú
také skutočnosti, na ktoré treba odborné znalosti. Navyše podľa názoru súdu tento posudok vychádza
čiastočne z iného skutkového stavu, než bol zistený v tomto konaní, ďalej vychádza z apriórneho

právneho hodnotenia určitých skutočností, ktoré znalcovi vonkoncom neprislúcha, a ako celok je vo
vzťahu k preukázaniu majetkovej škody žalobkyne a jej súvisu s nesprávnym úradným postupom
nepreskúmateľný. Preskúmateľnosť a overiteľnosť odôvodnenosti je však v zmysle § 17 ods. 6 piatej
vety zákona č. 382/2014 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov jednou zo základných požiadaviek na znalecký posudok.

Pri výpočte zvýšených mzdových nákladov znalecký posudok vychádza v podstate z jednoduchej
„trojčlenky“, pri ktorej analyzuje potrebu zvýšeného pracovného času na jednotlivé úkony, ktoré (podľa
znalca) súvisia s nesprávnym úradným postupom, a následne takto zistené zvýšenie potrebného
pracovného času prepočíta na počet zamestnancov, ktorí tomuto pracovnému času zodpovedajú.
Zoznam úkonov, ktorých časovú náročnosť znalec bral do úvahy, je na s. 17 až 20, z ktorých vyplýva,

že znalec skúmal časovú náročnosť rôznych telefonických a mailových zisťovaní, urgencie, podávanie
rôznych žiadostí o informáciu o stave konania a sťažností (za obdobie medzi 2. júlom 2009 a 25. májom
2011), úhrady poplatkov, spracovania písomností zo súdov, overovania bonity dlžníka a komunikácie s
ním a overovania prijatie elektronického podania. Súd nespochybňuje mechanizmus určenia časových
náročností týchto úloh, ani metodiku ich prepočtu na počet zamestnancov. Zo žiadnej časti znaleckého

posudkuvšakniejezrejmé,akoznalecdospelkzáveru,žeprávetietočinnostibolivsúvislostistvrdeným
nesprávnym úradným postupom. Inak povedané, nie je zrejmé, prečo táto zvýšená potreba pracovného
časunemohlanastaťajvprípadoch,akbysúdvšetkyžiadostivybavilvzákonnejlehote.Toplatíosobitne
pre položky- „overovanie skutočnosti, či súd rozhodol“ a „overovanie skutočnosti ako súd rozhodol“, medzi ktorými
je navyše ťažko zistiteľný obsahový rozdiel (podľa názoru súdu je ťažko predstaviteľné zisťovanie
skutočnosti, ako súd rozhodol, bez toho, aby sa zistilo „či“ rozhodol); zo znaleckého posudku nie je

vôbec zrejmé, či znalec skúmal, v akom časovom rozostupe žalobkyňa overovala uvedené skutočnosti
- aj v prípade, že by súd vydal poverenie v 15. deň od doručenia skutočnosti, mohlo určitý čas trvať jeho
doručenie exekútorovi a jeho informovanie žalobkyne, pričom žalobkyňa medzičasom mohla overovať
a urgovať jeho vydanie, hoci takáto urgencia sa vo výsledku mohla ukázať ako úplne neopodstatnená;
- „úhrada poplatkov“ (nie je vôbec zrejmé akých), na ktoré bola žalobkyňa povinná okamihom

podania žiadosti súdneho exekútora, a teda úplne bez ohľadu na ďalší priebeh konania (prieťahový či
neprieťahový); z logiky veci exekučný súd začal o žiadostí konať až po úhrade súdneho poplatku a až
po tejto úhrade mohlo dôjsť k prieťahom a nesprávnemu úradnému postupu, preto nie je vôbec zrejmá
príčinná súvislosť činnosti potrebnej na úhradu poplatkov s tvrdenými prieťahmi,
- „spracovanie reakcie súdu“, pri ktorých platí to, čo v prvej zarážke, t. j. že nie je zrejmé, z akých
podkladov znalec vychádzal, pretože súd mohol reagovať aj na sťažnosť/urgenciu podanú omylom (v

dôsledku nevedomosti žalobkyne o vydaní poverenia, ako bolo vysvetlené v prvej zarážke) v konaní, v
ktorom v skutočnosti k prieťahom na strane súdu nemuselo dôjsť,
- „urgovanie vydania rozhodnutia“ a „urgencie a spracovanie sťažnosti na postup súdu“, kde znalec
absolútne neodôvodnil, prečo práve činnosti uvedené na s. 18 a 19 považoval za „zapríčinené“
nesprávnym úradným postupom, navyše sa podľa súdu niektoré z týchto činností prekrývajú s inými už

započítanými na s. 17 (napr. na s. 18 a 19 sa uvádzajú rôzne žiadosť o informácie o stave konania,
pričom nie je zrejmé, aký je rozdiel oproti položke „overovanie skutočnosti, či súd rozhodol“ na s. 17);
navyše, z tabuľky na s. 18 až 20 znaleckého posudku vyplýva, že len niektoré z týchto úkonov sa mohli
týkať tu prerokúvanej veci, pretože vec 13 Er 7/2009 bola súdom skončená už januári 2009 (pričom
prvý uvažovaný úkon na s. 18 začína júlom 2009) a vec 17 Er 160/2011 sa na strane súdu začal až 16.

februára 2011, takže sa jej môže týkať jedine posledný úkon - „25.05.2011 sťažnosť na prieťahy“.
Celkovo tak možno v tejto časti skonštatovať, že až na tri úkony (sťažnosť na prieťahy) nemožno zo
znaleckého posudku nijakým spôsobom zistiť, prečo sú zvýšené mzdové náklady dôsledkom tvrdeného
nesprávneho úradného postupu, a nie celkom jednoduchým a logickým dôsledkom skutočnosti, že
žalobkyňa sa jednoducho v rokoch 2009 až 2011 rozhodla uplatniť a vymáhať obrovské množstvo

nárokov voči svojím dlžníkom, čo si nevyhnutne vyžiadalo zvýšenú administráciu a s ňou spojené
náklady.Inakpovedané,zoznaleckéhoposudkunemožno(snáďažnatrivyššieuvedenépoložky)nijako
zistiť, či by k týmto zvýšeným nákladom nebolo došlo aj v prípade, že by súdy vydali všetky poverenia
na vykonanie exekúcie presne v zmysle žiadostí žalobkyne a v zákonnej 15dňovej lehote. Pokiaľ ide o
tri položky „sťažnosť na prieťahy“, zostali jednak nepreukázané (ich podanie žalobkyňa nepreukázala

a z oboznámených exekučných spisov nijako nevyplývali), jednak je ich časová náročnosť (celkovo 30
minút na jeden súd) vo vzťahu k jednotlivým veciam (z počtu žalôb podaných žalobkyňou na nesprávny
úradný postup v exekučných konaniach na Okresnom súde Galanta, ktoré boli prikázané tunajšiemu
súdu, možno usúdiť, že len na tomto súde sa viedlo približne 1.400 exekučných vecí, ktorých sa táto
sťažnosť na prieťahy mohla týkať; keďže 30 minút je 1.800 sekúnd, pripadá na jednu vec čas približne

1,29 sekundy, čo je nákladovo úplne zanedbateľná položka).
Rovnaké výhrady možno proti znaleckému posudku vzniesť, aj pokiaľ ide o výpočet škody v podobe
zvýšených nákladov na poštovné, tlač a správu informačného systému, keďže z neho vôbec nie
je zrejmé, prečo by takéto zvýšenie nemohlo byť celkom logickým dôsledkom faktu, že žalobkyňa
jednoducho v danom období vo zvýšenej miere pristúpila k uplatňovaniu a vymáhaniu svojich nárokov.

Navyše, v tejto časti pôsobí znalecký posudok skôr dojmom primitívnej účtovnej trojčlenky, keď na
s. 34 až 42 úplne mechanicky vypočítava rozdiel medzi skutočnými nákladmi (!) zistenými z faktúr
od tretích osôb za poštovné, tlač a správu informačného systému a takto zistené zvýšenie následne
úplne mechanicky delí „počtom obchodných prípadov“, teda v podstate počtom vymáhaných nárokov
žalobkyne v príslušnom roku (pričom z celého znaleckého posudku sa nedá zistiť, odkiaľ sa znalec

k týmto počtom „obchodných prípadov“ dopočítal). To všetko úplne bez toho, aby sa vôbec zaoberal
banálnou otázkou, ako je preukázané, že celé zvýšené náklady išli len na tie „obchodné prípady“ -
exekučné konania, z ktorých žalobkyňa uplatňuje náhradu škody, a nie napríklad na rozposielanie s
týmito konania nesúvisiacich písomností (napríklad súkromných) (poštovné), na tlač úplne nesúvisiacich
propagačných materiálov (náklady na tlač) alebo na inštaláciu lepšieho či výkonnejšieho počítačového

systému „len tak“, z rozmaru žalobkyne (navyše znalec vôbec nevyhodnotil, či z úpravy počítačového
systému nemala žalobkyňa trvalý prospech, ktorý by časť nákladov kompenzoval). Ak v tejto časti vôbec
možnoznaleckémuposudkupriznaťvôbecnejakúlogickúúvahu,očomsúdpochybuje,idepodľanázoruo typický prípad logickej chyby „post hoc ergo propter hoc“, teda keď sa z časovej súvislosti dvoch javov
(zvýšená exekučná aktivita a zvýšené náklady) automaticky vyvodí ich príčinná súvislosť.
Zo všetkých týchto dôvodov dospel súd k záveru, že predložený znalecký posudok preukazuje nanajvýš

tak fakty v ňom uvedené (skutočnosť, že u žalobkyne došlo v rokoch 2009 až k zvýšeniu mzdových
nákladov a nákladov na poštovné, tlač a správu počítačového systému), no v žiadnom prípade
nepredstavuje dôkaz príčinnej súvislosti týchto zvýšených nákladov s tvrdeným nesprávnym úradným
postupom. Na základe toho súd podľa § 132 v spojení s § 120 ods. 1 O. s. p. (dôkazné bremeno
žalobkyne) dospel k záveru, že vznik škody v príčinnej súvislosti nebol dokázaný.

Právne vec súd posúdil takto:

Žalovaný vzniesla proti žalobám niekoľko procesných námietok, a to najmä:
- nezrozumiteľnosť žalôb,
- nesprávne predbežné prerokovanie nárokov.

Podľa názoru súdu žaloby nemožno považovať za nerozumiteľné ani za zmätočné. Je pravdou, že sa
v nich vyskytujú chyby (pravidelné uvádzanie jedného dátumu narodenia, nesprávne časové súvislosti
exekučných konaní), no ako celok je z obsahu žalôb zrejmé, v akom konaní a čím mala žalobkyni
vzniknúť škoda a nemajetková ujma a v akej výške sa domáha ich náhrady. Trvať napr. striktne na

uvedení spisovej značky súdu za stavu, že sú známe spisová značka exekútora, údaje o povinnom,
vymáhanom nároku či exekučnom titule by podľa názoru súdu bolo nadmerným formalizmom. Vzhľadom
na to súd žaloby žalobkyne neodmietol, ale ich prerokoval meritórne.

Rovnako súd považoval žaloby za meritórne prerokovateľné aj čo do vymedzenia nároku. Nie je totiž

povinnosťou žalobcu právne kvalifikovať svoj nárok, ale uviesť skutkové okolnosti, na ktorých ho zakladá
(porov. napr. 5 Cdo 196/2009). Tieto náležitosti žaloba obsahovala (obsahovala popis úradného postupu
- exekučného konania, ktorý bol podľa žalobkyne nesprávny, ako aj uvedenie toho, v čom je nesprávny)
a je povinnosťou súdu právne tieto skutočnosti kvalifikovať a na základe toho o žalobe rozhodnúť.

Súd už skutkovo ustálil, že považuje žiadosť o predbežné prerokovanie nárokov za podanú 23. apríla
2012. V zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. (v znení účinnom do 31. decembra 2012, t. j. v
čase podania žiadosti o predbežné prerokovanie a aj v čase uplynutia tam uvedenej lehoty) platilo, že
príslušný orgán mal 6 mesiacov na to, aby uspokojil uplatnený nárok mimosúdne. Podľa názoru súdu
z ustanovenia § 15, ani § 16 ods. 1 cit. zákona nemožno vyvodiť žiadne ďalšie náležitosti žiadosti o

predbežné prerokovanie, ani žiadne ďalšie požiadavky na žiadateľa. Naopak, ustanovenie § 16 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. v cit. znení zaväzuje každého na poskytnutie súčinnosti ústrednému orgánu pri
predbežnom prerokovaní nároku. Zákon tak vytvára možnosti pre príslušný ústredný orgán, aby mohol
sám a v potrebnom rozsahu vyšetriť všetky okolnosti potrebné pre uznanie či odmietnutie nároku na
náhradu škody a podľa názoru súdu nemožno v tomto smere od poškodeného žiadať viac, než že opíše,

akým konaním mu škoda mala vzniknúť a uplatňovanú výšku škody.
K predčasnosti žaloby súd považuje za potrebné predovšetkým uviesť, že aj rozhodnutia citované
žalovanou vo vyjadrení preukazujú prekonanie pôvodne vysloveného názoru v judikáte R 28/1978 a
neskôr v bode 1 judikátu R 20/1981, ktoré považovali predbežné prerokovanie nároku za podmienku
konania v zmysle § 103 a 104 ods. 1 O. s. p., ktorej nedostatok je odstrániteľný. Súd sa stotožňuje

s názorom, že nedostatok predbežného prerokovania je hmotnoprávnou podmienkou, a to totiž
podmienkou žalovateľnosti nároku. Z ustanovenia § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž zrejmé, že
podaním žiadosti o predbežné prerokovanie začína plynúť šesťmesačná lehota na uspokojenie nároku.
Citované ustanovenie je tak v podstate lex specialis k § 563 Občianskeho zákonníka o splatnosti nároku
(porov. v tomto smere napr. aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 6/2010, citovaný v

uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 M Cdo 16/2011), ktorá v tomto prípade - na rozdiel od iných
občianskoprávnych záväzkov - nastáva až uplynutím šiestich mesiacov od výzvy veriteľa v podobe
žiadosti o predbežné prerokovania nároku.

Splatnosť záväzku je pritom predpokladom jeho žalovateľnosti. Pre posudzovanie podmienok

žalovateľnosti záväzku je však v zmysle § 154 ods. 1 O. s. p. rozhodný stav v čase vyhlásenia rozsudku,
nie v čase podania žaloby. Súdna prax už v súlade s týmto ustanovením dospela k záveru, že žalobe
o splnenie záväzku možno vyhovieť vtedy, ak sa záväzok stal splatný až počas konania, keďže je
to v súlade s cit. ustanovením O. s. p. (vyplýva to napr. z R 57/1968). Podľa názoru súdu nemožnopristupovať inak ani k posudzovaniu predbežného prerokovania nároku v zmysle § 15 a nasl. zákona č.
514/2003 Z. z. Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že aj právny vzťah medzi štátom ako škodcom, resp.
zodpovedným za konanie škodcu (orgánu verejnej moci), a poškodeným je vzťahom súkromnoprávnym

(občianskoprávnym, porov. § 25 ods. 1 zákona č. 514/2013 Z. z., tak výslovne aj R 26/2000). Predbežné
prerokovanie nároku podľa § 15 a nasl. cit. zákona tak nie je žiadnym osobitným konaním, ale jednou
z foriem uplatňovania pohľadávky (nároku), teda výzvy veriteľa (poškodeného) adresovanej dlžníkovi
(zodpovednému za škodu) na jej splnenie, ktorou začína plynúť lehota na jej uspokojenie (čo možno
nepriamo vyvodiť aj z cit. judikátu R 26/2000, ktorý uznal náklady predbežného prerokovanie za civilné

príslušenstvo nároku v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka).

V tu prerokúvaných veciach súd ustálil, že žiadosti o predbežné prerokovanie nárokov boli žalovanej
podané 23. apríla 2012. Aj keď treba uznať, že k 27. septembru 2012 neuplynula ešte šesťmesačná
lehota ustanovená v § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uplynula najneskôr v októbri 2012, teda
celkom zreteľne pred dňom vyhlásenia tohto rozsudku.

Vzhľadom na uvedené dôvody súd nepovažoval námietky žalovanej vo vzťahu k nesprávnemu
predbežnému prerokovaniu, resp. predčasnosti žaloby za opodstatnené.

Po preskúmaní týchto námietok mohol súd pristúpiť k meritórnemu posúdeniu otázky, či je daná

zodpovednosť žalovanej za škodu spôsobenú tým skutkovým dejom, ktorý žalobkyňa vytýka, teda
nedodržaním zákonom ustanovenej 15dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o vydanie poverenia,
resp. na tvrdených prieťahoch v konaní zo strany Okresného súdu Galanta. V zmysle konštantnej
judikatúry je všeobecným predpokladom zodpovednosti za škodu 1. existencia nezákonného
rozhodnutia (tak ako ho vymedzuje zákon) alebo nesprávneho úradného postupu, 2. vznik škody u

poškodeného a 3. príčinná súvislosť medzi nimi.

Ustanovenie § 9 zákona č. 514/2013 Z. z. síce nedefinuje pojem nesprávneho úradného postupu,
príkladmo však vypočítava určité konania orgánov verejnej moci, ktoré možno za nesprávny úradný
postup považovať. Podľa cit. ustanovenia sa tak za nesprávny úradný postup považuje aj porušenie

povinnosti vydať rozhodnutie (v) zákonom ustanovenej lehote alebo zbytočné prieťahy v konaní.
Nedodržanie lehoty a zbytočné prieťahy sú tak dva osobitné druhy nesprávneho úradného postupu a
ich existenciu treba posúdiť osobitne.

Podľa § 44 ods. 2 druhej vety Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. mája 2010 platilo, že ak súd

nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby
vykonal exekúciu. Zákonom č. 144/2010 Z. z. bola táto veta s účinnosťou od 1. júna 2010 doplnená o
dôvetok „táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d)“. Exekučným titulom
podľa§41ods.2písm.c)Ex.poriadkusapodľazneniaúčinnéhodo31.mája2011rozumelivykonateľné

rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené. Žalobkyňa vo svojej žalobe tvrdí, že v
tomto písmene nešlo o rozhodcovské rozsudky, ale o rozhodnutia komisií podľa predošlých predpisov o
rozhodovaní pracovnoprávnych sporov. Podľa názoru súdu však tomuto stanovisku nemožno prisvedčiť.

Je pravdou, že znenie ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Ex. por. v znení účinnom do 31. mája

2011 je z hľadiska terminológie používanej v zákone č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
mätúce („rozhodcovská komisia“ vs. „rozhodcovský súd“), čoho dôvodom je zrejme doslovné prebratie
ustanovení bývalého § 274 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 31. septembra 1995
upravujúceho takzvané iné tituly výkonu rozhodnutia. Žalobkyňa však opomína, že ňou citované
ustanovenie § 207 ods. 1 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb., ktoré zakladalo právomoc rozhodcovskej

komisie rozhodovať spory v pracovnoprávnych vzťahoch, bolo zrušené zákonom č. 3/1991 Zb. už s
účinnosťou od 1. februára 1991. Podľa súdu nemožno predpokladať, že by zákonodarca v právnom
predpise z roku 1995 (Exekučný poriadok) vyhlásil za exekučné tituly rozhodnutia orgánov, ktorých
právomoc zanikla už štyri roky predtým (porov. čl. 5 ods. 3 zákona č. 3/1991 Zb.). Navyše treba dať za
pravdu žalovanej, pokiaľ poukazuje na autentický výklad zákonodarcu vo vzťahu k § 41 ods. 2 písm.

c) a d) Ex. por. Čl. III bod 2 zákona č. 144/2010 Z. z., ktorým sa novelizoval § 44 ods. 2 Ex. por. o
dôvetok citovaný vyššie, bol do tohto zákona včlenený v procese prerokúvania v Národnej rade SR
v rámci spoločnej správy výborov. V odôvodnení tohto bodu v spoločnej správe výborov sa uvádza
doslovne toto (zvýraznenie pridané): „Prax ukázala, že lehota na poverenie exekútora v prípadoch,ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok bola výraznou prekážkou
na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, najmä v prípade existencie dôvodov
podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z.“ Podľa názoru súdu z citovanej časti odôvodnenia

zreteľne vyplýva, že účelom doplnenia § 44 ods. 2 Ex. por. bolo odstránenie lehoty na rozhodovania
o vydaní poverenia v tých prípadoch, kedy bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, a že práve
tento účel bol v texte zákona doplnený nie slovným označením tohto exekučného titulu („rozhodcovský
rozsudok“), ale odkazom na § 41 ods. 2 písm. c) Ex. por. Za týchto okolností je súd presvedčený, že
najneskôr týmto okamihom zákonodarca prejavil jednoznačnú vôľu podradiť pod pojem „vykonateľné

rozhodnutia rozhodcovských komisií“ rozhodcovské rozsudky v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. Z toho
potom vyplýva, že je opodstatnená námietka žalovanej, že 15dňová lehota ustanovená v § 44 ods. 2
Ex. por. na vydanie poverenia sa na rozhodcovské rozsudky nevzťahovala už od 1. júna 2010, a nie až
od 1. júna 2011, ako to tvrdí žalobkyňa.

V prerokúvanej veci bolo skutkovo zistené, že

- v konaní sp. zn. 13 Er 7/2009 súdny exekútor podal žiadosť o vydanie poverenia pred 1. júnom 2010
(konkrétne 9. januára 2009), tejto však bolo v plnom rozsahu vyhovené už 19. januára 2009, teda v
15dňovej lehote uvedenej v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
- v ostatných konaniach, z ktorých žalobkyňa odvodzovala vznik škody (20 Er 1282/2010 a 17 Er
160/2011), podal žiadosti o vydanie poverenia až po 1. júni 2010 (konkrétne 8. decembra 2010 a 19.

februára 2011), v dôsledku čoho sa na konanie exekučného súdu vôbec nevzťahovala uvedená zákonná
lehota.
V konaní Okresného súdu Galanta tak nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu v podobe nevydania
rozhodnutia v zákonom ustanovenej lehote.

To samozrejme bez ďalšieho nevylučuje možnosť, že v konaniach sp. zn. 20 Er 1282/2010 a 17 Er
160/2011 došlo k prieťahom. V tejto súvislosti sa však súd nestotožňuje s námietkou žalovanej, že nie
je v právomoci súdu konajúceho o nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. posúdiť otázku, či v inom
súdnom konaní došlo či nedošlo k prieťahom v konaní.

Je pravdou, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2013 platí,
že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného

vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov. Podľa názoru súdu sa však nároky žalobkyne, ktoré odvodzuje z nesprávneho úradného
postupu v rokoch 2010 a 2011, musia spravovať právnou normou obsiahnutou v § 9 cit. zákona v
tom znení, aké bolo účinné do 31. decembra 2012. Opačný postup by podľa názoru súdu znamenal
neprípustnú retroaktivitu, pretože žalobkyňa v čase, kedy k nesprávnemu úradnému postupu malo
dochádzať, nemohla nijako predpokladať (§ 9 cit. zákona to na rozdiel od § 6 ods. 1 a 2 nevyžadoval), že

na uplatnenie nároku na náhradu škody musí využiť dostupné prostriedky nápravy v podobe sťažnosti
predsedovi súdu či sťažnosti Ústavnému súdu SR. Spätne pritom žalobkyňa tieto sťažnosti podať
nemôže. Žalobkyňa tak v roku 2010 a 2011 postupovala s dôverou v existujúci právny stav, ktorý podanie
takýchto sťažností nevyžadoval, a preto nemôže byť následnou zmenou právnej úpravy účinnou od 1.
januára 2013 v tejto dôvere bezdôvodne sklamaná.

Znenie § 9 ods. 1 cit. zákona účinné do 31. decembra 2012 tak neobsahovalo žiadnu požiadavku, aby
existencia prieťahov bola deklarovaná iným príslušným orgánom. To ostro kontrastuje s už citovanými
ustanoveniami § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré v prípade nezákonného rozhodnutia
výslovne požadovali, aby nezákonnosť bola vyslovená príslušným orgánom, a tým túto otázku výslovne

vylučovali z posúdenia súdom pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.
z. Podľa názoru súdu tak treba vychádzať z názoru, že ak by zákonodarca skutočne chcel vylúčiť, aby
si súd mohol otázku zbytočných prieťahov v konaní (ktoré sú v § 9 ods. 1 výslovne uvedené ako jeden
druh nesprávneho úradného postupu, pričom nie je nijako obmedzené, že by malo ísť len o prieťahy vsprávnom či nesúdnom konaní) posúdiť ako otázku predbežnú, bol by do § 9 už v znení do 31. decembra
2012 zaradil podobné ustanovenie, aké je obsiahnuté v § 6 ods. 1 cit. zákona. Tým, že tak neurobil (a
že tak urobila až novela v roku 2012 účinná od 1. januára 2013) podľa názoru súdu odôvodňuje záver,

že skúmanie otázky, či v súdnom konaní dochádzalo k zbytočným prieťahom, do 31. decembra 2012
z právomoci súdu vylúčené nebolo.

Taký záver napokon vyplýva aj z § 135 ods. 1 a 2 O. s. p., ktoré výslovne vylučujú, aby si súd ako
prejudiciálnu otázku posúdil trestnosť činu a vinu páchateľa, osobný stav, vznik a zánik spoločnosti

a zápis základného imania. Odsek 2 tohto paragrafu naopak výslovne ustanovuje, že všetky ostatné
otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, si súd môže posúdiť sám. Súd si tak napríklad
môže posúdiť otázku právoplatnosti súdneho rozhodnutia (v rámci čoho môže napríklad aj preskúmať
otázku zákonnosti doručovania) či obsahovej vykonateľnosti súdneho rozhodnutia, vrátane rozhodnutia
odvolacieho či dovolacieho súdu, pričom o tomto oprávnení súdu neboli v súdnej praxi nikdy pochybnosti
(ustálená judikatúra, porov. za všetky napr. judikáty R 21/1981 alebo R 27/1984). Pritom § 159 ods.

2 O. s. p. vyhlasuje výrok právoplatného rozsudku za záväzný pre každý orgán, teda aj pre súd
rozhodujúci o zastavení exekúcie; napriek tomu judikatúra opísanú prieskumnú právomoc exekučnému
súdu priznáva. Naopak, žiaden právny predpis neustanovuje, že by bol priebeh iného súdneho konania
nepreskúmateľný iným súdom. Odlišný je samozrejme účel a povaha tohto prieskumu.

Tým sa nevytvára, ako sa mylne domnieva žalovaná, akási absurdná situácia spočívajúca jednak v
tom, že „nižšie“ súdy by preskúmavali postup súdov vyšších, a jednak v tom, že by existovalo viacero
orgánov oprávnených preskúmať prieťahy. Takmer vždy existuje „viacero orgánov“, ktoré sú oprávnené
riešiť určitú otázku, pretože z ustanovenia § 135 ods. 2 O. s. p., že súd je oprávnený riešiť otázku,
o ktorej inak patrí rozhodnúť inému orgánu. Vždy tak existuje minimálne iný príslušný orgán a súd.

Podstatným rozdielom medzi nimi je však práve v tom, že súd je oprávnený riešiť danú otázku vždy
len ako otázku prejudiciálnu (predbežnú), teda nikdy nie vo výroku svojho rozhodnutia záväzne pre iné
osoby než pre účastníkov. Tak je tomu aj pri posudzovaní existencie zbytočných prieťahov v súdnom
konaní: súd konajúci podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nemá právo výrokom deklarovať, že k prieťahom
dochádza alebo došlo, a už vôbec nie nariadiť opatrenia na ich odstránenie (čo patrí predsedovi

súdu alebo Ústavnému súdu SR), ale vždy len posúdiť si ich existenciu ex post ako prejudiciálnu
otázku pri posudzovaní, či je splnený jeden z predpokladov náhrady škody podľa uvedeného zákona
- nesprávny úradný postup. Celá koncepcia zákona č. 514/2003 Z. z. ako zákona o náhrade škody je
postavená na poskytnutí prostriedkov následnej reparácie, resp. satisfakcie za už nastalé porušenia
práva, nie dozorných (dohľadových) prostriedkov umožňujúcich zasahovať do prebiehajúcich konaní.

Jediné Ústavný súd SR alebo predseda súdu je oprávnený autoritatívne (vo výroku svojho rozhodnutia)
deklarovať, že k prieťahom dochádza, a nariadiť v prebiehajúcom konaní opatrenia na ich odstránenie;
naopak, ani jednému z nich nepatrí právo odškodniť sťažovateľa za utrpenú škodu (účel primeraného
finančného zadosťučinenia v peniazoch, o ktorom môže Ústavný súd SR rozhodnúť, nie je nahrádzať
škodu). Právomoc Ústavného súdu SR a tiež predsedu súdu je daná len v prebiehajúcich konaniach

(konštantná judikatúra ÚS SR, napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 104/03, vo výsledku zhodne aj I.
ÚS 235/03, č. 352/2003 ZNaU, I. ÚS 6/03, I. ÚS 16/04, z posledného obdobia potom napríklad III. ÚS
557/2013 a IV. ÚS 307/2013). Naopak, právomoc súdu konajúceho podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je
daná až ex post, po vzniku škody, ku ktorej dochádza až v dôsledku (teda aj v časovej následnosti) po
nesprávnom úradnom postupe, teda ex post. Z uvedených dôvodov neobstojí ani námietka žalovanej,

že by Ústavný súd SR musel sťažnosti na prieťahy odmietať kvôli subsidiarite všeobecného súdu - tým,
že v právomoci všeobecného súdu nie je deklarovať porušenie práva a urobiť opatrenia na odstránenie
ďalšieho porušovania, ale len rozhodnúť o nahradení vzniknutej škody (na čo zasa nie je daná právomoc
Ústavného súdu SR), je právomoc Ústavného súdu SR v konaní podľa čl. 127 Ústavy SR a všeobecných
súdovvkonanípodľazákonač.514/2003Z.z.vskutočnostikomplementárna,nievovzťahusubsidiarity.

Pokiaľ ide o námietku narušenia inštančného usporiadania súdov, súd poukazuje na to, že medzi súdmi
(na rozdiel od orgánov verejnej správy) neplatí vo všeobecnosti princíp subordinácie. Inak povedané,
vyššie súdy nie sú vo všeobecnosti nadriadené nižším, pretože Ústava SR v čl. 144 ods. 1 vyhlasuje
všetkých sudcov (bez rozdielu druhu súdu) za nezávislých a viazaných jedine zákonom, nie pokynmi

vyšších súdov. Prvok nadriadenosti a podriadenosti sa prejavuje len v konkrétnej rozhodovanej veci v
podobe viazanosti názorom vyššieho súdu, a aj to v rozsahu ustanovenom zákonom (napr. § 226 O.
s. p.). Súd už vyššie uviedol príklady, kedy nižšie súdy (napríklad exekučné) môžu preskúmať postup(doručovanie) alebo rozhodnutie súdov vyšších, čo v doterajšej praxi nikdy nenarazilo na zásadnejší
nesúhlas alebo problém.

Na základe toho súdu dospel k záveru, že nie je vylúčené z jeho právomoci preskúmať otázku,
či existovali prieťahy v konaní Okresného súdu Galanta ako exekučného súdu pri rozhodovaní o
žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov
v prospech žalobkyne ako oprávnenej. V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR treba pri posudzovaní
otázky, či došlo k prieťahom, skúmať tri otázky:

1. povahu (zložitosť) veci,
2. správanie účastníkov,
3. postup súdu.

V prerokúvanej veci šlo o exekúcie na základe rozhodcovských rozsudkov vydaných stálym
rozhodcovským súdom voči spotrebiteľom, a to na základe rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve

o úvere so spotrebiteľom. Vzhľadom na to, že takéto doložky sa môžu považovať za neprijateľné
podmienky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež vzhľadom na relatívne turbulentný
vývoj judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vo veciach ochrany spotrebiteľa v danom období (porov.
rozsudky citované aj v zamietavých uzneseniach Okresného súdu Galanta) nemožno podľa názoru
tunajšieho súdu uvedené veci považovať za právne úplne jednoduché, pretože až do daného času ešte

netvoril prieskum rozhodcovských rozsudkov úplne obvyklú a bežnú súčasť agendy exekučných súdov
pri rozhodovaní o žiadosti o povolenie exekúcie. To sa prejavovalo najmä požiadavkou na predkladanie
spisov rozhodcovských súdov, ich preskúmavaním a pod.

Správanie účastníkov síce k dĺžke konanie samo osebe neprispelo, podľa názoru súdu si však žalobkyňa

musela byť vedomá, že štát (okresný súd) nemôže mať kapacity na to, aby v krátkom čase spracoval
tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Z obsahu exekučných spisov je pritom zrejmé, že
minimálne súdny exekútor musel byť na takýto nápad pripravený, čo sa prejavuje napríklad tým, že na
zápisniciach, do ktorých bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie, je jeho podpis pripojený len formou
podpisovej pečiatky alebo naskenovaného faksimile, nie originálne. Je síce pravdou, že je povinnosťou

štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a materiálne problémy
na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru súdu však uvedené zásady platia pre štandardné situácie,
kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod sa zaujímať o pripravenosť súdu na
poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času obráti

na súdy s enormným množstvom nových návrhov, sa v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jeho podania schopný vybaviť, a
je povinný akceptovať, že vybavenie jeho vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí iných
navrhovateľov.Súdjetotižpovinnýzabezpečiťokreminéhorovnakýprístupkspravodlivostiprevšetkých
a žalobkyňa nemohla očakávať, že súd promptne vybaví všetky jej veci na úkor všetkých ostatných.

I napriek tomu však podľa názoru tunajšieho súdu nemožno postup Okresného súdu Galanta v
exekučných konaniach vymedzených vo výroku považovať za poznačený zbytočnými prieťahmi. Súd
pritom poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej sa dokonca ojedinelá nečinnosť v
období niekoľko mesiacov nekvalifikuje ako zbytočné prieťahy v konaní (porov. napr. IV. ÚS 388/04, III.

ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013 a v nich citované rozhodnutia). Zo zisteného skutkového stavu je zrejmé,
že o žiadosti vo veci sp. zn. 20 Er 1282/2010 podanej 8. decembra 2010 rozhodol súd 21. júna 2011 a
vo veci sp. zn. 17 Er 160/2011 podanej 16. februára 2011 rozhodol súd 20. júna 2011. Celková dĺžka
konania tak v oboch prípadoch dosahovala medzi 4 resp. 7 mesiacov, v rámci ktorých súd obstaral spisy
rozhodcovského súdu, preskúmal ich a vypracoval písomné uznesenie. V takýchto konaniach je tak

možné identifikovať nanajvýš ojedinelé prieťahy v trvaní niekoľkých týždňov a tieto nemožno kvalifikovať
ako prieťahy „zbytočné“ v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach sa Okresný súd Galanta
nedopustilnesprávnehoúradnéhopostupuvpodobe„zbytočnýchprieťahovvkonaní“vzmysle§9ods.1

zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mala
žalobkyni vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami priznania náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala.Na základe toho súd všetky žaloby v spojených konaniach zamietol (bod I výroku). Z procesného
hľadiska súd len pripomína, že žalobkyňa sa domáhala okrem iného vydania medzitýmneho rozsudku
o zodpovednosti žalovanej. Vydanie medzitýmneho rozsudku však z logiky veci prichádza do úvahy len

v prípade, že súd žalobe vyhovie (najskôr deklaruje opodstatnenosť jej právneho základu, potom výšku
plnenia). Ak súd dospeje k záveru, že už právny základ žaloby nie je opodstatnený, zamietne ju. Keďže
v prerokúvanej veci súd žaloby zamietol, nebol daný dôvod na rozhodnutie o základe veci medzitýmnym
rozsudkom.

O náhrade trov rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 2 O. s. p. Pri vyhlásení rozsudku
súd síce žalovanej náhradu trov priznal, pretože mala vo veci plný úspech, no keďže si ich náhradu v
trojdňovej lehote nevyčíslila a zo spisu žiadne trovy nevyplývajú, v písomnom vyhotovení rozsudku jej
žiadne trovy nepriznal (bod II výroku).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu

písomne na podpísanom súde alebo ústne do zápisnice na ktoromkoľvek okresnom súde.
V odvolaní treba popri označení súdu, ktorému je adresované, dátume a podpise odvolateľa uviesť tiež,
v akom rozsahu sa tento rozsudok napáda, v čom sa tento rozsudok alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti tomuto rozsudku možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a
O. s. p.), alebo f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.