Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/1093/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113230865
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5113230865.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej,
členov senátu JUDr. Jána Burika, JUDr. Ladislava Mejstríka v právnej veci navrhovateľov v rade 1/ P.
D. L., nar. XX. X. XXXX, bytom U. XXXX/XX, O. A. P., v rade 2/ P. D., nar. XX. X. XXXX, bytom U.
XXXX/XX, O. A. P., obaja zastúpení JUDr. Magda Poliačiková, advokátka, s.r.o., Národná 17, Žilina, proti
odporcom v rade 1/ N. J., nar. XX. X. XXXX, bytom O. A. P., Ul. C. XXXX/XX, v rade 2/ Q. J., nar. XX.
X. XXXX, bytom O. A. P., Ul. C. XXXX/XX, obaja zastúpení Advokátska kancelária Andrea Havelková,
s.r.o., D. Dlabača 2748/28, Žilina, v konaní o zriadenie vecného bremena, na odvolanie navrhovateľov
proti rozsudku Okresného súdu Žilina, č.k. 18C/258/2013-214 zo dňa 19. 9. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým návrh navrhovateľov zamietol,
p o t v r d z u j e .

Vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozsudok okresného súdu
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľov zamietol. Navrhovateľom uložil spoločne a
nerozdielne nahradiť odporcovi v rade 1/ titulom trov právneho zastúpenia 627,54 eur a odporcovi v rade
2/ 627,54 eur, na účet právneho zástupcu odporcov, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd uviedol, že v zmysle ust. § 151o ods. 3 OZ, podľa
ktorého ak nie je vlastník stavby zároveň vlastníkom priľahlého pozemku a prístup vlastníka k stavbe
nemožno zabezpečiť inak, súd môže na návrh vlastníka stavby zriadiť vecné bremeno v prospech
vlastníka stavby, spočívajúce v práve cesty cez priľahlý pozemok, nie je možné vykladať tak, že je možné
zabezpečiť prístup každému vlastníkovi stavby tak, aby mohol ku svojej stavbe pristupovať priamo až
ku vchodu motorovým vozidlom, prípadne vozidlami do 3,5 t, avšak i z ustálenej súdnej praxe vyplýva,
že právo, ktoré sa má zriaďovať na základe tohto ustanovenia, má byť právom nejakej nevyhnutnej
cesty nevyhnutného prístupu, t.z. prístupu, ktorý nie je možné objektívne k nehnuteľnosti zabezpečiť
inak. Navrhovatelia nepreukázali, že by k svojej nehnuteľnosti sa nevedeli dostať. Na ohliadke na mieste
samom bolo zistené, že prístup k nehnuteľnosti navrhovateľov je daný viacerými spôsobmi. Na podklade
uvedeného ustálil, že nie je splnená prvá z dvoch zákonom stanovených kumulatívnych podmienok
pre zriadenie navrhovateľmi navrhovaného vecného bremena, a to, že prístup k nehnuteľnosti nie je
možné zabezpečiť inak a zároveň nepovažoval za splnenú ani druhú podmienku s tým, že navrhovateľka
v rade 1/ je súčasne aj spoluvlastníčkou priľahlého pozemku v podiele 1/2. Uviedol, že pozemok, na
ktorom stojí rodinný dom navrhovateľov, priamo hraničí s miestnou komunikáciou, a to s parcelou
č. 170/2, ktorý je v súčasnosti vysypaný už nie makadamom, ale materiálom, ktorý je predprípravou
pre asfaltovú plochu a pokiaľ navrhovatelia nemajú prístup k domu motorovým vozidlom, nikde nie je
zákonom stanovené, že vlastník nehnuteľností musí mať prístup vozidlom až priamo k domu, k jeho

tesnej blízkosti. Je to iba otázka pohodlia. Pokiaľ sa týkalo prístupu prechodom pešo, je daný prístup
jednak cez parcelu č. 166/3, ktorej spoluvlastníkom je aj navrhovateľka v rade 1/ a jednak cez parcelu
č. 170/2, ktorá síce nie je vyporiadaná, ale je využívaná na prechod aj k domu, čomu je čiastočne
prispôsobený aj povrch predmetného pozemku. Zároveň prechodom cez danú nehnuteľnosť by nebola
obmedzovaná žiadna osoba trvalo tam bývajúca, keďže ani na nej, ani v jej tesnej blízkosti nie sú
rodinné domy. Za nie bez významu okresný súd považoval za potrebné poukázať i na to, že pokiaľ
navrhovatelia tvrdili potrebu „rozšírenia prechodu“ novovytvorením ďalších parciel hneď vedľa parcely
č. 166/3, navrhovateľ v rade 2/ by mal právo prechodu v takom prípade iba cez novovytvorené parcely a
nie aj cez pozemok parcelné č. 166/3, nakoľko k tomuto nemá žiaden vlastnícky vzťah a novovytvorené
pozemky sú široké najviac 1,60 m, čo nie je dostatočná šírka pre prechod autom. To, že odporcovia
bránia navrhovateľom v prechode po pozemku parcelné č. 166/3, nemožno vyriešiť žalobou o zriadenie
vecného bremena k iným nehnuteľnostiam odporcov naviac, ak tieto bez využitia parcely č. 166/3 k
prechodu motorovým vozidlom nepostačujú. Poukazoval i na stanovisko LESY SR, štátny podnik zo dňa
13. 2. 2014, v zmysle ktorého vybudovanie prístupovej cesty požadovanej navrhovateľmi by zasahovalo
do ochranného pásma vodného toku, ktorá je pri DVR 5m od brehovej čiary vodného toku. Naviac,
navrhovatelia nepreukázali, že po zriadení vecného bremena v navrhovanej podobe by mohli po takejto
ceste pohodlne chodiť vozidlá do 3,5 t.
O trovách konania okresný súd rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. s prihliadnutím na
úspech odporcov v spore.

Proti rozsudku okresného súdu, v zákonnej lehote, doručili odvolanie navrhovatelia. Vytýkali okresnému
súdu, že pri dôvodení a rozhodovaní pochybil v tom, keď posudzoval parcelu 166/3 ako ornú pôdu,
hoci v zmysle LV č. XXXX je to miestna a účelová komunikácia. Z toho vyplýva, že by nedošlo k
znehodnoteniu pozemkov odporcov, pretože cesta tam už je, len nie je dosť široká na prejazd motorovým
vozidlom. Naviac, parcelu 166/3 má navrhovateľka v 1/2 v spoluvlastníctve spolu s odporcami, ktorú
ako prístupovú cestu využívajú. Na predmetný pozemok sa ide z pozemku parcelné č. 173 - miestna
a účelová komunikácia a slúži na prejazd motorovými vozidlami. Ako vlastníci stavby si uplatňujú
právo cesty, čo znamená, že právo po ceste chodiť a jazdiť. Vyjadrili zásadný nesúhlas s tým, že im
stačí prístup iba pešo a pokiaľ bude v ich prípade rozhodnuté, že k rodinnému domu stačí prechod
pešo, vznikne precedens pre ďalšie súdne konania. Pokiaľ okresný súd uviedol, že navrhovatelia majú
prístup zabezpečený cez pozemok parcelné č. 170/2, namietli, že z priloženej fotodokumentácie, ako
i s ohliadky zo dňa 5. 3. 2014 na mieste samom bolo jasne preukázané, že časť parcely č. 170/2 v
šírke 35 m v žiadnom prípade nemožno využiť na prejazd ani osobným motorovým vozidlom, pretože
jej šírka je 1,2 m a ešte sa lomí v pravom uhle a nakoľko jej šírka je v ďalších častiach iba 1,2 - 1,5
m, odstavením motorového vozidla by vytvorili prekážku a bránili by v prejazde ostatným vozidlám.
Z uvedeného vyplýva, že parcela č. 170/2 ako navrhli odporcovia, nie je vhodná, pričom svedok
W. ako majiteľ parcely 159/7 a 159/11 vo svojej výpovedi jasne uviedol, že nesúhlasí s rozšírením
parcely 170/2 na úkor jeho parciel a vytvorením prístupovej cesty k domu č. XXX. Ohliadka sama
dokázala, že nie je možné sa k stavbe navrhovateľov dostať motorovým vozidlom cez pozemok
parcelné č. 170/2. Zdôraznili, že nimi navrhovaný pozemok parcelné č. 166/3 je v ich vlastníctve, má
slúžiť ako prístupová cesta pre navrhovateľov, ako i odporcov, pričom dispozitívnym úkonom nemožno
odňať účel využitia. Za vylúčené považovali, aby k nehnuteľnosti, ktorá slúži ako rodinný dom a je
vykurovaná tuhým palivom, bol zabezpečený len prístup pešo. Taktiež nesúhlasili s rozhodnutím o
trovách právneho zastúpenia priznaných právnemu zástupcovi odporcov. Zastali názor, že v danom
prípade je nesprávne vyúčtovaná výška odmeny právneho zástupcu, ako i náhrady hotových výdavkov,
nakoľko je neprípustné, aby za jeden súdny proces boli účtované náhrady na osoby. Zastali názor,
že okresný súd mal dostatočne preukázané splnenie podmienok na zriadenie požadovaného vecného
bremena a taktiež na opodstatnenosť a potrebu jeho zriadenia, preto navrhovali rozsudok okresného
súdu zmeniť a uložiť odporcom povinnosť nahradiť im náhradu trov konania a právneho zastúpenia.

Odporcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov žiadali rozsudok okresného súdu ako správny
potvrdiť. Uviedli, že tvrdenia navrhovateľov o pochybení okresného súdu v tom, že pozemok parcelné
č. KN-C 166/3 posudzoval ako ornú pôdu, sú zavádzajúce a účelové. V tejto súvislosti poukazovali
na ust. § 139 ods. 1, ods. 2 OZ, ako i na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 3Cz 56/1991, podľa ktorého ak
podielový spoluvlastník neoprávnene zasiahne do spoluvlastníctva druhého spoluvlastníka, je potrebné
dotknutému spoluvlastníkovi priznať právo na ochranu. Okresný súd nijak nepochybil, pokiaľ posudzoval
pozemok parcelné č. KN-C 166/3 ako ornú pôdu, nakoľko počas celého prvostupňového konania bol
predmetný pozemok ornou pôdou. Príslušný okresný úrad, katastrálny odbor na podnet navrhovateľov

(bez súhlasu, resp. dohody s odporcami a bez ich vedomia) zmenil s najväčšou pravdepodobnosťou
až po vyhlásení napadnutého rozsudku druh pozemku z ornej pôdy na zastavané plochy a nádvoria, o
čom sa odporcovia dozvedeli až teraz po doručení odvolania. Uviedli, že dom navrhovateľov súpisné
č. XXX, pozemok, na ktorom stojí, ako aj pozemok s ním susediaci, priamo hraničí s miestnou
komunikáciou, parcelou č. KNC 170/2 (na ktorom v súčasnosti je predpríprava na asfaltovú plochu), teda
nemožno tvrdiť, že by navrhovatelia nemali zabezpečený priamy prístup k svojej nehnuteľnosti. Naviac,
zákon v dotknutom zákonnom ustanovení nestanovuje, že by vlastník nehnuteľnosti musel mať prístup
motorovým vozidlom až priamo k domu, resp. k jeho tesnej blízkosti. Predmetné zákonné ustanovenie
má slúžiť tým vlastníkom nehnuteľností, ktorí skutočne nemajú k nim žiaden prístup, a teda jeho účelom
je zabezpečenie prístupu, nie zvyšovanie štandardu takéhoto prístupu k nehnuteľnostiam. O uvedenom
svedčí nemalý počet rozhodnutí všeobecných súdov ČR a SR, z ktorých jednoznačne vyplýva, že ust.
§ 151o ods. 3 OZ nemožno vykladať tak, že si jeho prostredníctvom môžu vlastníci nehnuteľností
vylepšovať svoj prístup k vlastnému majetku, či skvalitňovať spôsob užívania tohto majetku. Stotožnili sa
s názorom okresného súdu, že takýto rozsah zriadenia vecného bremena v tomto konkrétnom prípade
je len vecou pohodlia, nie nevyhnutnosti. Naviac, ak navrhovatelia nemajú trvalý pobyt v predmetnej
nehnuteľnosti, ale v nej ani trvale nežijú, túto v podstate vôbec nevyužívajú, celé konanie odporcovia
vnímajú ako zvýšenie hodnoty a lukratívnosti predmetnej nehnuteľnosti pre jej prípadný budúci predaj.
Pokiaľ chcú navrhovatelia chrániť svoj majetok, tvrdia, že toto právo majú i odporcovia, pričom do
majetkových práv navrhovateľov nijako nezasahujú, naopak práve odporcom by zriadením vecného
bremena v zmysle návrhu navrhovateľov vznikla škoda, nakoľko by musela byť odstránená šopa, čím
by sa zasiahlo do ich vlastníckych práv a takto zriadené vecné bremeno, okrem toho, že by znehodnotilo
ich záhradu, by zároveň aj neprimerane obmedzilo vlastnícke práva odporcov. Uviedli, že navrhovatelia
majú zabezpečený prístup tak pešo, ako aj motorovým vozidlom k svojej nehnuteľnosti, a to aj inými
spôsobmi, než sa domáhajú v samotnom návrhu (napr. z parcely č. KNC 170/2) a fakt, že sa nedohodli
pre zlé susedské vzťahy s ostatnými susedmi, nemôže byť na škodu odporcov. K námietkam ohľadne
priznania trov právneho zastúpenia uviedli, že tieto boli vypočítané v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z..
Nesúhlasili s aplikáciou ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Žiadali, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu
potvrdil. Uplatnili si a vyčíslili náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu ako správny, podľa § 219
ods. 1, 2 O.s.p. vo veci samej potvrdil. Vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po preskúmaní veci odvolací súd zastal názor, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie,
z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, vo veci správne právne
rozhodol. Svoje rozhodnutie náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil (§ 157 ods. 2 O.s.p.).

K základným hmotnoprávnym podmienkam úspešnosti žaloby o zriadenie práva cesty cez priľahlý
pozemok patrí, že vlastník stavby nie je súčasne vlastníkom priľahlého pozemku, ktorý umožňuje prístup
k stavbe a zároveň, že prístup vlastníka k stavbe nemožno zabezpečiť inak.

Z výsledkov vykonaného dokazovania v predmetnej veci jednoznačne vyplynulo, že navrhovateľka v
rade 1/ je podielovou spoluvlastníčkou pozemku parcelné č. 166/3 v podiele 1/2, ktorý je priľahlým
pozemkom k stavbe navrhovateľov a ktorý umožňuje prístup k stavbe navrhovateľov aspoň pešo. V
tejto súvislosti okresný súd správne uviedol, že pokiaľ odporcovia ako spoluvlastníci danej nehnuteľnosti
parcelné č. 166/3 navrhovateľke v rade 1/ s manželom ako spoluvlastníčke nehnuteľnosti bránia v
prechode po tejto nehnuteľnosti, nie je to dôvodom pre zriadenie vecného bremena nimi navrhovaným
spôsobom, nakoľko bez vyriešenia a zabezpečenia prechodu cez pozemok parcelné č. 166/3
navrhovateľom v prístupe od stavby ich rodinného domu k cestnej komunikácii nepomôže ani súdom
zriadené vecné bremeno, nakoľko novovytvorené pozemky v zmysle nimi predloženého geometrického
plánu sú široké najviac 1,60 m, čo takisto nie je dostatočná šírka pre prechod autom.

V prvom rade musia navrhovatelia preukázať, že majú zabezpečený prístup cez pozemok parcelné č.
166/3, t.j. že medzi spoluvlastníkmi predmetného pozemku došlo k dohode o spôsobe jeho využívania
tak, že bude slúžiť na prechod motorovým vozidlom navrhovateľov k ich rodinnému domu, nakoľko bez
dosiahnutia, resp. preukázania takejto dohody, prípadne rozhodnutia súdu pri nezhode spoluvlastníkov,

zriadenie vecného bremena navrhovaného navrhovateľmi nie je účelné a neslúži ani k vyriešeniu
prístupovej cesty navrhovateľov k ich rodinnému domu.

Inak povedané za situácie, ak navrhovatelia nepreukázali dohodu spoluvlastníkov o hospodárení so
spoločnou vecou - pozemkom parcelné č. 166/3 v tom zmysle, že má slúžiť na prechod motorovým
vozidlom navrhovateľov k ich rodinnému domu, resp. rozhodnutie súdu, ktoré by im takéto právo založilo
(v prípade, že sa dohoda medzi spoluvlastníkmi o takomto spôsobe využitia pozemku parcelné č.
166/3 nedosiahla), je žaloba navrhovateľov o zriadenie vecného bremena nimi navrhovaným spôsobom
predčasná, nakoľko ani zriadenie vecného bremena v nimi navrhovanom rozsahu nemôže slúžiť
samostatne bez použitia pozemku parcelné č. 166/3 na zabezpečenie prístupu navrhovateľov k ich
rodinnému domu.

V prvom rade preto navrhovatelia boli súdu primárne povinní preukázať to, že na základe dohody
spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou majú právo prístupu motorovým vozidlom k
rodinnému domu po parcele č. 166/3 (pri nedosiahnutí dohody rozhodnutie súdu o takejto možnosti)
a až na základe toho, že by takýto prístup po pozemku parcelné č. 166/3 nepostačoval pre prechod
motorovým vozidlom, by sa mohli eventuálne domáhať zriadenia vecného bremena nimi navrhovaným
spôsobom i po pozemkoch odporcov v rade 1/, 2/ (i v takom prípade však ešte nie je daný predpoklad,
že ich žaloba môže byť úspešná).

Za daného stavu, pokiaľ navrhovatelia nepreukázali naplnenie primárnej prvej podmienky, nejaví sa byť
účelným, ani hospodárnym zriadenie vecného bremena nimi navrhovaným spôsobom, nakoľko toto by
bez možnosti využitia pozemku parcelné č. 166/3 na prístup navrhovateľom autom k ich rodinnému domu
nepostačovalo. Je bez významu ako je pozemok parcelné č. 166/3 vedený v katastri nehnuteľností,
významné je, či a ako sa spoluvlastníci dohodli o spôsobe jeho využitia.

V nadväznosti na uvedené, v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia zo strany okresného
súdu, odvolací súd rozhodol spôsobom, uvedeným vo výrokovej časti rozsudku tak, že rozhodnutie
okresného súdu, pokiaľ návrh navrhovateľov zamietol, ako správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

Rozsudok okresného súdu vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie s tým, že v danom prípade okresný súd nerozhodoval v intenciách ust. § 13 ods.
2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v platnom znení, nakoľko podľa uvedeného ustanovenia základná sadzba
tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
To znamená, že okresný súd pri náhrade trov prvostupňového konania nemohol vyčísliť trovy právneho
zastúpenia pre každého odporcu osobitne, ale mal určiť jednu základnú sadzbu tarifnej odmeny zníženú
o 50 %, ktorú by navrhovatelia spoločne a nerozdielne uhradili na účet právneho zástupcu odporcov
v zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p.. Taktiež nemohol okresný súd priznať advokátovi režijné náklady za
každého odporcu osobitne, ale mal vyčísliť režijné náklady jednou sumou pre oboch odporcov zároveň.
Tým, že advokát zastupuje viacerých účastníkov, sa mu režijné náklady nepriznávajú za každého
účastníka, ale iba ako za zastupovanie jedného účastníka, nakoľko tieto sa advokátovi zastupovaním
viacerých klientov nenavyšujú.

Okresný súd rozhodne opätovne o náhrade trov prvostupňového konania, tak aby zodpovedalo jeho
rozhodnutie zneniu ust. § 13 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v platnom znení, nakoľko nie je prípustné, aby
rozhodoval o trovách každého z účastníkov, ktorí boli zastúpení jedným advokátom osobitne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.