Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. október 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/289/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226208
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226208.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.

Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa X., s.r.o., so sídlom B., X. XX, D.:
XX XXX XXX, zastúpeného Advokátskou kanceláriou G. X., s.r.o., so sídlom B., U. 4, proti odporcovi
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúdu
Trenčín zo dňa 23. decembra 2014, č. k. 15C/203/2012-108 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, § 9 ods. 2, § 17 ods.
1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44
ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom v rozhodnom období. Navrhovateľ sa domáhal náhrady
škody a nemajetkovej ujmy na základe nesprávneho úradného postupu, ktorý spočíval v nevydaní

rozhodnutia o zmene exekútora v zákonom stanovenej 30 - dňovej lehote. Z obsahu spisu zistil, že
dňa 20.09.2010 navrhovateľ podal v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Trenčín pod sp. zn.
63Er/1003/2007 návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd Trenčín o jeho návrhu rozhodol tak,
že uznesením č. k. 63Er/1003/2007-11 zo dňa 22.11.2010, jeho návrhu vyhovel. Súd v danom prípade
skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti odporcu za škodu, a to existencia nezákonného
rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným
rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Mal za preukázané, že

exekučný súd v predmetnom konaní rozhodol o návrhu na zmenu exekútora 63 dní po jeho doručení,
t. j. 33 dní po uplynutí zákonnej 30 dňovej lehoty. Ustálil, že v zmysle právnych predpisov vydanie
uznesenia, ktorým súd rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora 33 dní po uplynutí
zákonnej lehoty predstavuje nesprávny úradný postup v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
V prípade časti návrhu o tom, že exekučný súd sa dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil právo
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom požadoval aby súd konštatoval
porušenie tohto práva uviedol, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len

Ústavný súd SR. Následne sa zaoberal vyčíslením škody navrhovateľa. Uzavrel, že navrhovateľ nijakým
spôsobom nepreukázal vznik ani výšku majetkovej škody. Navrhovateľ sa nemôže zbaviť dôkazného
bremena ohľadom preukázania vzniku škody tvrdením, že presnú výšku škody nemôže vyčísliť ani
preukázať. Podľa názoru súdu prvého stupňa k škode na strane oprávneného nemôže dôjsť, keďžepôvodný exekútor je povinný do rozhodnutia o zmene vykonávať úkony exekučného konania za účelom
vymoženia pohľadávky oprávneného. V prípade znaleckého posudku predloženého navrhovateľom č.
1/2014 vypracovaného Ekonomickou univerzitou, súd prvého stupňa poukázal na to, že posudkom

vyčíslená suma predstavuje len paušálne vyčíslenú sumu, pričom z neho nevyplýva, že by sa majetok
navrhovateľa aj reálne o takúto sumu zmenšil. V danej veci mal rovnako za preukázané, že nebola daná
ani príčinná súvislosť medzi škodu a nesprávnym úradným postupom, resp. navrhovateľ nepreukázal
žeby aj v prípade zvýšenia nákladov tie súviseli s nedodržaním lehoty na rozhodnutie o zmene
exekútora. V prípade uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ nepreukázal

že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučineným. Taktiež poukázal na
skutočnosť, že navrhovateľ netvrdil a ani nepreukázal, že by sa vzniknuté prieťahy snažil pri rozhodovaní
exekučného súdu o zmene exekútora riešiť sťažnosťou predsedovi súdu, ktorý mohol zjednať nápravu
a predísť tak prípadnej ujme. Zároveň poznamenal, že podanie sťažnosti na prieťahy je podmienkou
pri rozhodovaní Ústavného súdu o zbytočných prieťahoch. Na základe uvedeného návrh na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1

O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v
§ 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k
vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa

mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania. Navrhovateľ urobil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich

tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohtosudcupovažovaťzanestranného.Uviedol,ženázorkrajskéhosúduvovecinestrannostiprerozpor
s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva

v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za

ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých
súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie

svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej

veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či

tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoriaexekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania

a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,

ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,
že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Navrhovateľ tiež namietal, že súd prvého stupňa nevykonal

dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým Znaleckým posudkom č. 1/2014 o výške
vzniknutejškody.Súdvosvojomrozhodnutívôbecnevysvetlil,prečonekonštatoval,žedošlokporušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel
žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a

napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa
nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť

poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219
ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom

rozsahu poukazuje a pre zdôraznenie správnosti uvádza:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn.

III. ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.
Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci pre nesprávny úradný postup na tom skutkovom

základe, že exekučný súd rozhodol o jeho návrhu na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonnej
lehoty na rozhodnutie o zmene, pričom exekučný súd bol podľa navrhovateľa bezdôvodne nečinný viac
ako 67 dní.

Zo skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci tak síce vyplýva, že zo strany exekučného súdu

došlo k nesprávnemu úradnému postupu v tom zmysle, že rozhodnutie o zmene súdneho exekútora
na návrh oprávneného nebolo vydané v 30-dňovej lehote od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora, vyplývajúcej z ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase
podania návrhu na zmenu exekútora. Právo na náhradu škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu alebo nesprávny úradným postupom však nie je absolútne, ale podlieha zákonným

obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem samotného nesprávneho úradného
postupu musia byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky a to vznik škody a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.V tomto smere odvolací súd poukazuje na znenie ust. § 44 ods. 9 Exekučného poriadku v znení
účinnom v čase podania návrhu na zmenu exekútora, podľa ktorého pôvodný exekútor vykonáva úkony
exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora. Je teda zrejmé, že

návrh na zmenu súdneho exekútora nemal žiadny účinok vo vzťahu k vykonávaniu exekúcie, ktorý by
znamenal jej prerušenie alebo pozastavenie. Z uvedeného dôvodu preto nemohlo dôjsť k vzniku škody
resp. ak by aj ku škode došlo neboli by splnené podmienky pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu,
nakoľko by zjavne absentovala príčinná súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom.

V tomto smere navrhovateľ rovnako tak neuniesol dôkazné bremeno. Odvolací súd nepovažuje
navrhovateľom predložený Znalecký posudok č. 1/2014 za dôkaz, ktorý by hodnoverným spôsobom
preukazoval skutočnosť, že na strane navrhovateľa došlo v súvislosti s postupom exekučného
súdu k vzniku majetkovej škody v určenej výške a ktorý by tak vylučoval prípadné pochybnosti
ohľadom ľubovoľného a subjektívneho vyčíslovania škody. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na to, že správnosť podkladov, z ktorých predmetný znalecký posudok vychádzal, bola jeho

spracovateľom kontrolovaná výlučne po formálne stránke, pričom hodnovernosť takejto formy
preukázania majetkovej škody spochybňuje okrem uvedeného zároveň to, že jej výška má v každom
jednotlivom prípade nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o návrhu
oprávneného na zmenu súdneho exekútora predstavovať sumu 31,68 Eur, pozostávajúcu zakaždým
z piatich totožných nákladových položiek. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, keď uvedenú

výšku škody, paušálne vyčíslenú bez prihliadnutia na okolnosti konkrétneho prípadu tvrdeného
výskytu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, v rámci skúmania existencie zákonných
predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu neakceptoval. Berúc vyššie uvedené na zreteľ
nemôžu obstáť tvrdenia navrhovateľa ani v časti, v ktorej uvádza, že škoda by mala spočívať v
nákladoch na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, nákladov na

udržiavanie správy informačného systému a iné, nakoľko ani v tomto smere navrhovateľ dôkazné
bremeno neuniesol, keď spoľahlivo a v súlade s obsahom príslušného exekučného spisu nepreukázal,
akokvynaloženiušpecifikovanýchnákladovvsúvislostisrozhodovanímexekučnéhosúduojehonávrhu
na zmenu exekútora reálne došlo.

Rovnakonavrhovateľneuniesoldôkaznébremenoaniohľadompreukázanianáhradynemajetkovejujmy
v peniazoch, a to s poukazom na nesplnenie ďalšej povinnosti bremena tvrdenia v tom smere, aby
preukázal a zdokladoval náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a podmienky, za ktorých by mu mohla
byť eventuálne náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov
v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolacia námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený
sudca však dôvodná nie je. Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa
ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie, bolo právoplatne
rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod č. k. 6NcC/57/2012-9, kedy

krajský súd rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Trenčín JUDr. L. V. a JUDr. M. V. sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. 15C/203/2012. Sudcovia
Okresného súdu Trenčín P.. V. A., P.. P. A., JUDr. F. P., P.. F. K., P.. K. X., F.. F. K., P.. D.. F. F., P.. F.
Q., P.. B. Q., P.. M. K., P.. F. T., P.. F. F., P.. K. B., F.. A. V., P.. J. K., P.. F. J., P.. D. I., JUDr. T. B., F.. X.
A. a JUDr. F. G. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tomto súde pod sp.

zn. 15C/203/2012. Vec bola dňa 15.05.2013 pridelená náhodným výberom sudcovi JUDr. D. Q.. Čo sa
týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako
bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho
ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnymúradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu

a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým,

že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že
riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal
vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol
návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol z akých dôvodov tento návrh
navrhovateľa zamietol.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že vyjadrenie odporcu
k návrhu na začatie konania bolo navrhovateľovi doručené dňa 18.12.2014. Súd prvého stupňa na
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 23.12.2014, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému

predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti
navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .