Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. november 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/163/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4110220309
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ingrid Doležajová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4110220309.1

Uznesenie

KrajskýsúdvNitre,vprávnejvecinavrhovateľa:BBFcapital,a.s.,sosídlomvBanskejBystrici,Námestie
SNP 17, IČO: 36 618 268, zastúpeného Nosko & Partners s. r. o., so sídlom v Bratislave, Podjavorinskej
2, proti odporcovi: U. L., nar. XX. XX. XXXX, bytom U., W. XX, v konaní zastúpený opatrovníkom
JUDr. Ladislavom Blaškom, vyšším súdnym úradníkom Krajského súdu v Nitre, za účasti vedľajšieho
účastníka na strane odporcu: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove,

Nám. Legionárov 5, IČO: 42 176 778, zastúpené JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom v
Stropkove, Nám. SNP 7, o zaplatenie 537,74 eura s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka
proti uzneseniu Okresného súdu Nitra z 25. 10. 2012 č. k. 7C/70/2012-122 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania vo
vzťahu k vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil a odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na
strane odporcu náhradu trov konania nepriznal. V zastavujúcej časti rozhodnutie odôvodnil poukazom
na ust. § 96 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a skutočnosťou, že vo vyššie
uvedenej právnej veci navrhovateľ podaním z 09. 10. 2012 súdu oznámil, že berie svoj návrh v celom

rozsahu späť a konanie žiadal zastaviť.

Rozhodnutie v časti trov konania odporcu odôvodnil poukazom na ust. 146 ods. 2 OSP a tým, že
v predmetnej veci navrhovateľ zavinil späťvzatím svojho návrhu zastavenie konania, preto odporcovi
vzniklo právo na náhradu trov konania, ktoré si ale neuplatnil, preto mu trovy konania nepriznal.

Nepriznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu opierajúc sa o ust. § 93
ods. 2 a § 150 OSP odôvodnil tvrdením, že úlohou a cieľom vedľajšieho účastníka v spotrebiteľskej
veci je ochrana práv spotrebiteľa a združenie založené za týmto účelom by malo mať v svojich radoch
osoby, ktoré vedia poskytnúť právne služby v oblasti spotrebiteľských sporov, resp. iné odborne zdatné
osoby. V danom prípade má aj samotný vedľajší účastník na strane odporcu vo svojich radov členov,
ktorí majú právnické vzdelanie. Dodal, že úmyslom zákonodarcu bolo, aby združenie na ochranu

spotrebiteľa vedelo poskytnúť kvalifikovanú pomoc spotrebiteľovi, prípadne ho podporí ministerstvo, z
čoho vyplýva, že nebolo úmyslom zákonodarcu, aby sa združenie na ochranu spotrebiteľa dávalo ďalej
zastupovať právnym zástupcom, keďže ide o oblasť, v ktorej by sa mal vedľajší účastník vyznať. Pokiaľ
by v konaní vyvstala potreba právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka, tak bez práva na náhradu trov
konania, pretože ak by musel právny zástupca zastupovať združenie na ochranu spotrebiteľa, potom v
podstate nie je dôvod pre pribratie zduženia ako vedľajšieho účastníka, keďže združenie by nevedelo

naplniť predmet svojej činnosti. Uviedol, že vedľajší účastník na strane odporcu opakovane vstupuje
do súdnych sporov, automaticky zastúpený právnym zástupcom bez toho, aby vopred vedel o akúkonkrétnu vec sa jedná, a či vôbec je potrebné do konania vstúpiť. Vzhľadom na uvedené okolnosti
dospel k záveru, že zastúpenie vedľajšieho účastníka na strane odporcu právnym zástupcom je účelové
a narúša hospodárnosť konania, preto náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu

nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie vedľajší účastník na strane odporcu len
v časti týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka, domáhajúc sa ním jeho zmeny a
priznania mu náhrady trov prvostupňového konania vo výške 105,96 eura. Namietal aplikáciu ust. §

150 ods. 1 OSP pri rozhodovaní o trovách konania, keď tvrdil, že pre posúdenie možnosti aplikácie
uvedeného ustanovenia je potrebné zisťovať okolnosti súvisiace so stavom pred začatím sporu, so
správaním sa účastníkov počas priebehu sporu a okolnosťami uplatnenia nároku. Mal za to, že
správanie sa navrhovateľa v spore, ale najmä okolnosti, za ktorých si navrhovateľ uplatnil návrhom
premlčanú pohľadávku nedávajú predpoklad pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 OSP. V predmetnej
veci navrhovateľ zavinil zastavenie konania späťvzatím návrhu bez odôvodnenia, čo znamená jeho

procesný neúspech. Uviedol, že do konania vstúpil legitímne v zmysle ust. § 93 ods. 2 a 3 OSP, ktoré
nepredpokladá súhlas účastníka s jeho vstupom, dokonca ani jeho vedomosť. Opodstatnenosť jeho
vstupu vzhliadol v tom, že navrhovateľ po jeho vstupe do konania vzal svoj návrh späť. Argumentoval,
že nedisponuje vlastnými finančnými prostriedkami a kvalifikovaným personálnym obsadením, a preto
jedinou možnosťou na efektívne presadzovanie spotrebiteľských práv je realizovanie jeho činnosti

prostredníctvom advokátskych kancelárii. Tvrdil, že súd pri nepriznaní trov vedľajšieho účastníka
postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v rozpore s
vnútroštátnou právnou úpravou a slovenskou právnou praxou a teóriou. V tomto smere poukázal aj na
znenie ust. § 137 OSP. V závere odvolania na podporu svojich tvrdení poukázal na viaceré rozhodnutia
Ústavného súdu a krajských súdov.

Navrhovateľ a odporca sa k odvolaniu sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka písomne nevyjadrili.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 OSP ) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212
ods. 1 OSP) prejednal odvolanie vedľajšieho účastníka na strane odporcu bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej
časti je vo výroku vecne správne.

Predmetom tohto konania bol návrh navrhovateľa, doručený súdu prvého stupňa dňa 09. 08. 2010,
ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 537,74 eura so 6 % úrokom z omeškania od 21. 11.

2005 do zaplatenia titulom dlhu vzniknutého odporcovi na základe neplnenia si zmluvných povinností,
v zmysle zmluvy o úvere zo dňa 30. 09. 2003. Písomným podaním zo dňa 20. 06. 2012 oznámil vedľajší
účastník svoj vstup do konania na strane odporcu, s tým, že žiadal doručenie návrhu na začatie konania
a priznanie náhrady trov konania. Podaním zo dňa 28. 09. 2012 sa vedľajší účastník vyjadril k návrhu
na začatie konania, v ktorom vzniesol námietku premlčania a námietku nedostatku aktívnej legitimácie.

Toto jeho vyjadrenie bolo navrhovateľovi doručené dňa 12. 10. 2012. Podaním doručeným súdu prvého
stupňa dňa 09. 10. 2012 navrhovateľ zobral svoj návrh späť bez uvedenia dôvodu. Následne súd
prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil konanie a nepriznal náhradu trov konania odporcovi a
vedľajšiemu účastníkovi.

Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP, žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho
výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je

povinný uhradiť trovy konania odporca.

Ustanovenie § 146 ods. 1 OSP upravuje prípady, kedy konajúci súd neprizná žiadnemu z účastníkovi
právo na náhradu trov konania voči inému účastníkovi konania. Podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP takto
súd postupuje aj v prípade, ak je konanie zastavené. Ustanovenie o náhrade trov konania, ktoré bolo

zastavené nie je pritom obmedzené na určité konania či dôvody zastavenia. Platí pre každé konanie
bez ohľadu na to, z akého dôvodu bolo zastavené. V prípade zastavenia konania tak všeobecne platí,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Z tejto všeobecnej zásady existujú dve
výnimky, a to jednak v prípade, ak niektorý z účastníkov zavinil, že sa konanie muselo zastaviť podľa §146 ods. 2 veta prvá OSP pričom platí, že ak navrhovateľ vezme návrh späť a nejde o prípad podľa §
146 ods. 2 veta druhá, a teda nevzal návrh späť v dôsledku správania odporcu, z procesného hľadiska
platí, že zavinil zastavenie konania, čo zakladá jeho povinnosť nahradiť trovy konania. Naopak, ak

vzal navrhovateľ dôvodne podaný návrh späť pre správanie odporcu platí, že trovy konania je povinný
nahradiť odporca. Až po vylúčení uvedených prípadov náhrady trov konania podľa § 146 ods. 2 OSP
možno rozhodnúť, že žiaden z účastníkov konania nemá nárok na náhradu trov konania, ak bolo konanie
zastavené.

Ustanovenie § 146 ods. 2 OSP vyjadruje výnimku zo zásady náhrady trov konania podľa pomeru
úspechu vo veci vyjadrenej v § 142 OSP. Toto ustanovenie vyžaduje zodpovednosť za zavinenie
účastníka, ktorého procesný úkon má za následok zastavenie konania. Z previazanosti § 146 ods.
1 písm. c/ OSP s § 146 ods. 2 OSP vyplýva, že ak súd zastavuje konanie v dôsledku späťvzatia,
musí sa zaoberať pri rozhodovaní o náhrade trov konania otázkou, či niektorý z účastníkov zavinil, že
konanie muselo byť zastavené. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z

hmotného, ale procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať z
procesného hľadiska, a teda z hľadiska vzťahu výsledku chovania odporcu (žalovaného) k požiadavkám
navrhovateľa(žalobcu).Idetedaoto,čisanavrhovateľdomoholkuplatnenémunárokualebonie,pričom
súd neskúma, či by bol navrhovateľ v meritórnom konaní úspešný alebo nie (Uznesenie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3Sžo/225/2010).

Pri rozhodovaní o priznaní trov konania však vždy musí prihliadať na zásadu uvedenú v § 142 ods. 1
OSP. Podľa § 142 ods. 1 OSP súd pri priznávaní trov konania účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech,
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý
vo veci úspech nemal. Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 OSP je

povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v
spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju
opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné
rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu
pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na

účelné uplatňovanie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník
má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať
samostatne (viď NS SR vo veci sp. zn. 4MCdo/21/2009).

Právo na právnu pomoc sa priznáva každému, fyzickej i právnickej osobe, ak vystupuje v spore ako

žalovaná strana. Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47
ods. 2 Ústavy SR (teda aj súdy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred
nimi využívali právnu pomoc. Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo na náhradu
účelne vynaložených trov konania. Pojem „účelnosť“ je potrebné vykladať ako určitú poistku pred
hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými. Preto

pri posudzovaní účelnosti nákladov vynaložených na právne zastúpenie treba dôsledne rozlišovať, či
právne zastúpenie advokátom je využitím ústavne zaručeného práva na právnu pomoc, alebo či ide o
zneužitie tohto práva na úkor protistrany, napr. zastúpenie v celkom banálnej veci alebo zrejmá snaha
zvýšiť náklady konania protistrane a pod. (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3819/13).

Podľa § 93 ods. 2 OSP ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť v
konaní aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Ustanovenie § 93 ods. 2 OSP o možnosti vstupu do konania ako vedľajšieho účastníka takej právnickej
osobe, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitných predpisov, za ktorý sa považuje aj

zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa je účinné od 15.10.2010 bolo zavedené do občianskeho
súdneho poriadku zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa občiansky súdny poriadok.

Cieľom novej právnej úpravy bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované
rôzne právnické osoby a združenia.

Právo spotrebiteľov je združovať sa s inými spotrebiteľmi v združeniach a prostredníctvom týchto
združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov ako aj uplatňovať
práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov vyplýva z § 3 ods.4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov (ďalej zákon o ochrane spotrebiteľa). Takto založené združenie sa
môže na súde podľa § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa proti porušiteľovi domáhať, aby sa

porušiteľ zdržal protiprávneho konania, aby odstránil protiprávny stav rovnako ako sám spotrebiteľ.
Právo spotrebiteľov môže teda združenie chrániť tým, že samo podá návrh na súd proti porušiteľovi
práva, môže podľa § 26 ods. 5 OSP zastupovať účastníka na základe plnomocenstva alebo môže
vstúpiť do konania ako vedľajší účastník podľa § 93 ods. 2 OSP. Ak je cieľom združení na ochranu
spotrebiteľa presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov a právom spotrebiteľa chrániť a presadzovať

svoje oprávnené záujmy aj prostredníctvom združení na ochranu spotrebiteľov, musí sa súd, ak sa
združenie na ochranu spotrebiteľa zúčastní konania ako zástupca účastníka alebo vedľajší účastník
na strane spotrebiteľa zaoberať tým, či takéto trovy konania boli účelne vynaložené na ochranu
oprávnených záujmov spotrebiteľa.

Odvolací súd posudzujúc prejednávanú vec v zmysle vyššie uvedených záverov a citovanej právnej

úpravy dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia súdu prvého stupňa, keď
vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu nepriznal náhradu trov konania z dôvodu, že ním uplatnené
trovy konania, pozostávajúce z trov právneho zastúpenia nie sú trovami účelne vynaloženými na
bránenie práva odporcu v predmetnom konaní. Ako už bolo vyššie uvedené, späťvzatím návrhu
navrhovateľ procesne zavinil zastavenie konania, a preto vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu

vzniklo právo na náhradu trov konania v zmysle ust. § 146 ods. 2 prvá veta OSP. Posudzujúc
však účelnosť nákladov vynaložených na právne zastúpenie, súd prvého stupňa správne nepriznal
vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov konania, na ktorú by mal inak právo. V
danej veci je totiž nesporné, že vedľajší účastník na strane odporcu zastúpený advokátom vstúpil do
predmetného konania písomným oznámením zo dňa 20. 06. 2012, v ktorom požiadal o doručenie

návrhu na začatie konania a jeho príloh a o priznaní mu náhrady trov konania. Nie je bez významu,
že pokiaľ by vedľajší účastník a ním splnomocnený právny zástupca v čase oznámenia a udelenia
plnomocenstva mali vedomosť, do akého konania vstupujú, nežiadal by súd o zaslanie návrhu a jeho
príloh. Naviac oznámenie bolo vyhotovené JUDr. Ambrózom Motykom dňa 20. 06. 2012, t. j. v čase, keď
mu ešte združením nebolo udelené plnomocenstvo, preto zo splnomocnenia na čl. 41 spisu vyplýva,

že sa tak stalo až dňa 25. 06. 2012. Toto oznámenie o vstupe bolo navrhovateľovi doručené dňa 25.
09. 2012, pričom podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 09. 10. 2012 navrhovateľ zobral svoj
návrh späť bez uvedenia dôvodu. Doplňujúce vyjadrenie vedľajšieho účastníka zo dňa 28. 09. 2012,
v ktorom sa vedľajší účastník vyjadril k návrhu na začatie konania a vzniesol námietku premlčania
a námietku nedostatku aktívnej legitimácie, bolo navrhovateľovi doručené dňa 12. 10. 2012, teda po

späťvzatí návrhu navrhovateľom. S ohľadom na uvedené preto neobstojí záver, že navrhovateľ zobral
svoj návrh späť v dôsledku samotného oznámenia o vstupe vedľajšieho účastníka do konania, keď toto
neobsahovalo žiadne právne argumenty popierajúce nárok navrhovateľa.

S poukazom na množstvo obdobných prejednávaných vecí niet sporu o tom, že vedľajší účastník

na strane odporcu zastúpený advokátskou kanceláriou hromadne vstupuje do porovnateľných vecí
navrhovateľa, kde sa obsah jeho podaní mení len o individualizáciu tej - ktorej veci. V takomto
prípade trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer
totožných) veciach nemožno považovať za trovy účelne vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie
práva na súde. Takýto záver je plne súladný i s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

dňa 20. 06. 2014 sp. zn. 6 MCdo 9/2013, v ktorom najvyšší súd zaujal jednoznačné stanovisko, podľa
ktorého zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom vo veciach, ktoré spolu napĺňajú charakteristiku
tzv. hromadných vecí, sa javí ako odporujúce rozumnosti, a teda ako zneužitie práva na právnu ochranu,
pričom to má za následok povinnosť súdov konštatovať neúčelnosť nákladov vynaložených na právne
zastúpenie, a teda ich nepriznanie účastníkovi, ktorý by inak na ich náhradu mal právo.

Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou alebo právnou možnosťou vynaloženia trov
spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc. Podľa čl. 47 Ústavy SR, má každý právo na
právnu pomoc v konaní pred súdmi, a preto odporcovi nič nebráni dať sa zastúpiť advokátom, ktorého
si sám zvolí. Nie je účelné ani nevyhnutné, aby robil vedľajší účastník v tomto procese "prostredníka",

vzhľadomnaskutočnosť,žeevidentnesámodporcovipomôcťnevie,ikeďbolzatýmtoúčelomzaložený.
Trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva sa nemôžu posudzovať ako celok, a aj
v prípade, ak má účastník nárok na náhradu trov konania, každý úkon a každé platenie trov treba
posudzovať samostatne. Odvolací súd dospel k záveru, že samotné združenie je vytvorené za účelomochrany spotrebiteľa, a preto by malo byť spôsobilé chrániť práva a záujmy spotrebiteľa bez ďalšej
pomoci zo strany advokátov. Toto právo mu neupiera, iba konštatuje, že tieto finančné prostriedky
nepovažuje za účelne vynaložené na uplatňovanie a bránenie práva. Je nutné prihliadnuť aj na

skutočnosť, že vedľajší účastník vstúpil do konania bez ohľadu na vôľu žalovanej strany, ktorej záujmy
mal hájiť v danom spore a bez toho, aby mal náležitú vedomosť, odhliadnuc od spisovej značky a mena
účastníka konania, o skutkovom stave danej veci, z čoho možno vyvodiť záver, že uvedený vstup do
konania je paušálny a vedľajší účastník tak postupuje aj v stovke ďalších prípadov. Takéto vyčíslenie
trov právneho zastúpenia skôr navodzuje dojem, že účelom vstupu vedľajšieho účastníka do konania

nebola ochrana samotného spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov
právneho zastúpenia.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti,
týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1
a § 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože navrhovateľ návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.