Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. október 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/269/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225944
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225944.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Viery

Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa G., s.r.o., so sídlom G. XX, J.,
W. XX XXX XXX, zastúpeného V. G., s.r.o., so sídlom N. 4, J., IČO XX XXX XXX, proti odporcovi
D. republika, zastúpenému C. spravodlivosti D. republiky, so sídlom X. námestie XX, J., o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Trenčín č.k. 27C/325/2012 - 105 zo dňa 19. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 275 Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi náhradu
trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ust. § 3 ods. 1 písm. d), 2, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Z obsahu spisu Okresného súdu
Trenčín, sp. zn. 61Er/1055/2009 súd prvého stupňa zistil, že dňa 03.06.2009 súdny exekútor I.. O. T.

podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia vo veci, vedenej na jeho exekútorskom
úrade pod sp.zn. EX XX/XXXX v prospech oprávneného G., s.r.o. proti povinnému G. E., na základe
exekučného titulu, ktorým bol platobný rozkaz Okresného súdu Trenčín č.k. 39Rob 882/2005-27 zo
dňa 16.07.2008 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 39Rob 882/2005-30 zo
dňa 16.09.2008. Okresný súd Trenčín dňa 11.06.2009 vo veci rozhodol a vydal poverenie č. XXXX-
XXXXXX. Súd na základe tvrdení navrhovateľa, uvedených v žalobnom návrhu zistil, že tento si
uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vzniknutej nesprávnym úradným postupom

Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote. Súd preto zisťoval existenciu skutočnosti, ktorá
zakladá objektívnu zodpovednosť štátu za vznik škody t.j. v prejednávanom prípade vznik zbytočných
prieťahov v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia. Súd poukázal na
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého súd musí o žiadosti súdneho exekútora o
vydanie poverenia rozhodnúť do 15 dní od jej doručenia. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení o vzniku
prieťahov konaní navrhovateľ navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu (Okresného súdu

Trenčín) založený pre exekučné konanie vedené medzi oprávneným: G., s.r.o., IČO: XX XXX XXX so
sídlom G. ul. č.XX, J. XXX XX a povinným: G. E., nar. XX.XX.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky,
ktorá vznikla neplnením záväzku povinného vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX (registrácia
súdneho exekútora EX XX/XXXX). Súd vlastným šetrením zistil, že ide o spis Okresného súdu Trenčínsp.zn. 61Er/1055/2009. Z uvedeného spisového materiálu mal preukázané, že tamojší súd o žiadosti
súdneho exekútora rozhodol 8 dní po jej doručení, t.j. v zákonnej lehote, a preto tvrdenia navrhovateľa o
nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal uvedený subjekt dopustiť tým,

žeožiadostisúdnehoexekútoranavydaniepoverenianerozhodolvzákonnejlehote, niejepravdivé.
Nakoľko prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
- t.j. existencia nesprávneho úradného postupu nebola súdu preukázaná, súd návrh navrhovateľa na
náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom rozsahu ako nedôvodný zamietol. Súd v konaní
potom už neskúmal existenciu ďalších zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci, čo je odôvodnené zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania, keď i
bez ich vyhodnotenia návrh zamietol z dôvodu, že nebola preukázaná existencia nesprávneho úradného
postupu zo strany súdu, t.j. prvý predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo

k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm.
a) O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s §
221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2
písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový

stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti
odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne

a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených
veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a
objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor

odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných odvolacích súdov,
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal
ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia odvolacieho súdu. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého

dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva
na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,

ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod

nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah
si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list.
Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd

však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd
dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodovpri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas

nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,

prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú

irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. K
návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súd
SR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť osobitne.

Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov Rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 9Co/174/2014).Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a
vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2
O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením okresného súdu, na

ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.

III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 11.06.2009, t.z. že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 5
mesiacov.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.
Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora
na Okresný súd Trenčín dňa 03.06.2009 a k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie dochádza

uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 11.06.2009.

Tamojší súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia 8 dní po jej doručení, t.j. v
zákonnej lehote. Rozpor s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda nie je daný.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na §
45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane
spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex
offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolenéa v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví
súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho
spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s

tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže
určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a

právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z..

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z.
by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod

sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí

námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 17.10.2012 č.k. 19NcC/44/2012-9, kedy odvolací súd rozhodol, že sudca
Okresného súdu Trenčín I.. W.. C. C. nie je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Následne

bola vec pridelená na základe pokynu č. 12/13-II Spr 165/2013 vec pridelená sudkyni tamojšieho
súdu I.. E. T. a následne na základe Dodatku II k Rozvrhu práce na rok 2013 bola vec pridelená
sudkyni tamojšieho súdu I.. W. D.. Zákonná sudkyňa I.. W. D. nebola ku dňu vznesenia námietky
zaujatosti navrhovateľom vo veci sudkyňou Okresného súdu Trenčín ani zamestnancom Okresného
súdu Trenčín a takisto ani v čase rozhodovania Okresného súdu Trenčín v exekučnej veci, v súvislosti

s ktorou navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v tomto konaní. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom
rozhodovaniavylúčenýmsudcom,odvolacísúdzdôrazňuje,takakobolouvedenéužvpredchádzajúcom
rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na
súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej
veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z..

Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa,
ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu, že
odvolací súd nevylúčil všetkých sudcov súdov prvého stupňa, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu
tohto súdu prvého stupňa.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p.
s tým, že súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal z akého dôvodu
pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súdprvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a
samostatným uznesením rozhodol o zamietnutí návrhoch navrhovateľa na prerušenie konania a riadne
v odôvodnení uviedol, z akých dôvodov tieto návrhy navrhovateľa zamietol.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa
naprejednanievecinariadilpojednávanie,ktoréhotermínvytýčilna19.12.2014,čímúčastníkomkonania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre
rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol

oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania
sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno
uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť
sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť navrhovateľ nevyužil ani po poučení podľa § 120 ods.
4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť alebo označiť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie podľa

§ 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti
predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím
dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Poučenie súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4
O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 18.11.2014, ako to vyplýva z obsahu spisu
súdu prvého stupňa.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie na
konkrétny termín, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým, že
na pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného spisu súdu.
Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol

možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania, čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp.
navrhnúťďalšiedôkazynapreukázaniesvojichtvrdení,takýmtopostupomsúduprvéhostupňanedošlok
porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva
na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal zásadu priamosti,
ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú

zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou
práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov.
Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných
dôkazovvzmyslečl.48ods.1ÚstavySR,kporušeniuzásadpriamostiaústnostivykonávanýchdôkazov
a kontradiktórnosti sporového konania.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska
skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa

spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90% nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .