Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. november 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/505/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3800899469
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3800899469.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateliek 1/ H. N., bytom A., T. XX, T. republika; 2/ O.. C.
D., bytom A., N. 1, T. republika, 3/ M.. I. S., bytom D., G. XX, všetky zastúpené M.. M. C., advokátom
so sídlom N., F. námestie 1, proti odporcom 1/ Z. R. so sídlom N., M. 6, L.: XX XXX XXX, zastúpeného
JUDr. T. U., advokátom so sídlom N., C. XX, 2/ Z. C., spol. s r.o., so sídlom A., C. 3, L.: XX XXX XXX,
zastúpeného JUDr. M. G., advokátom so sídlom A., O. I. XXX/XXA, o vydanie bezdôvodného obohatenia

a iné, o odvolaní navrhovateliek 1/, 2/, 3/ proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 18. marca
2015 č.k. 8C/333/2000-977 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Odporcom 1/, 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil odporcovi 1/ povinnosť nahradiť navrhovateľkám 1/ a
2/ oprávneným spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 3.477,36 eur (trovy právneho zastúpenia
1.579,44 eur, iné trovy 1.897,92 eur), ktoré je povinný zaplatiť advokátovi navrhovateliek, a to do troch
dní od právoplatnosti uznesenia. Odporcovi 2/ uložil povinnosť nahradiť navrhovateľkám 1/, 2/ a 3/
oprávneným spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 4.998,39 eur (trovy právneho zastúpenia
2.685,18eur,inétrovy2.313,21eur),ktoréjepovinnýzaplatiťadvokátovinavrhovateliek,atodotrochdní

od právoplatnosti uznesenia. Navrhovateľkám 1/, 2/, 3/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť
štátu trovy konania vo výške 172,74 eur, ktoré sú povinné zaplatiť Okresnému súdu Prievidza, a to do
troch dní od právoplatnosti uznesenia. Odporcovi 1/ uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo
výške160,41eur,ktoréjepovinnýzaplatiťOkresnémusúduPrievidza,atodotrochdníodprávoplatnosti
uznesenia. Odporcovi 2/ uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania vo výške 160,41 eur, ktoré je
povinnýzaplatiťOkresnémusúduPrievidza,atodotrochdníodprávoplatnostiuznesenia.Vodôvodnení

rozhodnutia uviedol, že navrhovateľky 1/ a 2/ sa po poslednej súdom uznesením pripustenej zmene
návrhu proti odporcovi 1/ domáhali toho, aby bol odporca 1/ povinný zaplatiť navrhovateľkám 1/ a
2/ spoločne a nerozdielne peňažnú náhradu za užívanie nehnuteľností v katastrálnom území OA. za
obdobie od 15.12.1998 do 29.04.2005, pričom výšku tejto odplaty určili na základe odkazu na znalecký
posudok, ktorý bol vykonaný v konaní a podľa ktorého by celková suma, ktorej zaplatenia sa proti
odporcovi 1/ domáhali, predstavovala čiastku 107.527,39 eur. O tomto návrhu

navrhovateliek 1/, 2/ súd rozhodol rozsudkom zo dňa 13.02.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
09.03.2013, tak, že odporca 1/ je povinný zaplatiť navrhovateľkám 1/ a 2/ oprávneným spoločne a
nerozdielne 68.882,61 eur, pričom v prevyšujúcej časti návrh navrhovateliek 1/ a 2/ proti odporcovi 1/ o
zaplatenie 38.644,78 eur zamietol. Navrhovateľky 1/ a 2/ sa po poslednej súdom uznesením pripustenej
zmene návrhu proti odporcovi 2/ domáhali toho, aby bol odporca 2/ povinný zaplatiť navrhovateľkám 1/
a 2/ spoločne a nerozdielne peňažnú náhradu za užívanie nehnuteľností v katastrálnom území P.. za

obdobie od 15.07.2005 do 01.10.2012, pričom výšku tejto odplaty určili na základe odkazu na znalecký
posudok, ktorý bol vykonaný v konaní a podľa ktorého by celková suma, ktorej zaplatenia sa protiodporcovi 2/ domáhali predstavovala čiastku 64.713,33 eur. O tomto návrhu navrhovateliek 1/ a 2/
súd rozhodol rozsudkom zo dňa 08.12.2014, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 12.02.2015 tak, že
odporca 2/ je povinný zaplatiť navrhovateľkám 1/ a 2/ oprávneným spoločne a nerozdielne 41.749,65

eur, pričom v prevyšujúcej časti návrh navrhovateliek 1/ a 2/ proti odporcovi 2/ o zaplatenie 22.963,68
eur zamietol. Navrhovateľky 1/, 2/ a 3/ sa po poslednej súdom uznesením pripustenej zmene návrhu
proti odporcovi 2/ domáhali toho, aby do vlastníctva odporcu 2/ boli za odplatu vo výške 156.071,55
eur, prikázané nehnuteľnosti v katastrálnom území P. nad D.. O tomto návrhu navrhovateliek 1/ a 2/
súd rozhodol rozsudkom zo dňa 13.02.2013 tak, že pozemky boli prikázané do vlastníctva odporcu

2/, pričom odporca 2/ je povinný navrhovateľkám 1/, 2/ a 3/ oprávneným spoločne a nerozdielne
zaplatiť náhradu vo výške 99.932,- eur, pričom v prevyšujúcej bol návrh navrhovateliek 1/, 2/ a 3/
proti odporcovi 2/ o zaplatenie 56.139,55 eur zamietnutý. O trovách uvedených konaní navrhovateľky
navrhli rozhodnúť tak, aby im súd priznal (i) proti odporcovi 1/ náhradu trov konania podľa § 142
ods. 3 O.s.p., keďže boli toho názoru, že nemožno o náhrade trov konania rozhodnúť podľa § 142
ods. 2 O.s.p. aj keď mali navrhovateľky úspech len čiastočný, keďže rozhodnutie súdu záviselo od

znaleckého posudku a aj od úvahy súdu. K uplatnenej náhrade trov konania súd prvého stupňa uviedol,
že advokátom navrhovateliek uvedené právne posúdenie ohľadne rozhodnutia o náhrade trov konania
nemožno považovať za správne, keďže rozhodnutie o nároku navrhovateliek primárne nebolo závislé od
znaleckého posudku, keďže súd pred aplikovaním skutkových zistení zo znaleckých posudkov riešil nie
skutkovú, ale právnu otázku, či navrhovateľkám patrí bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľností

buď v stave, v ktorom navrhovateľky o užívanie týchto nehnuteľností prišli alebo v stave potom, ako
boli na týchto pozemkoch vykonané stavebné úpravy. Právoplatne bolo rozhodnuté, že navrhovateľkám
patrí náhrada v stave nehnuteľností, v ktorom o ich užívanie prišli, pričom práve toto rozhodnutie, ktoré
bolo výkladom zákona, rozhodujúcim spôsobom predurčilo to, že návrh navrhovateliek bol v podstatnej
časti návrhu zamietnutý. Preto nebol dôvod na to, aby súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania

použil § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, keďže v uvedenom prípade nešlo o rozhodnutie,
ktoré by záviselo „od úvahy súdu,“. Rovnako rozhodovanie v tomto prípade nemožno považovať za
rozhodovanie, ktoré by záviselo od znaleckého posudku, a to už z vyššie uvedeného dôvodu, keďže
je zrejmé, že základom pre rozhodnutie súdu o výške nároku nebol primárne znalecký posudok, ale
rozhodnutie súdu o medzi účastníkmi spornej právnej otázke. Preto treba pri rozhodnutí o náhrade

trov konania medzi navrhovateľkami na strane jednej a odporcom 1/ a odporcom 2/ na strane druhej
vychádzaťz§142ods.2Občianskehosúdnehoporiadku.Čosatýkarozhodnutiaonáhradetrovkonania
zobsahuspisuvyplýva,ženavrhovateľkysvojnávrhvpriebehukonaniaviackrátupravovali,návrhpodali
bez toho, aby boli právne zastúpené, následne sa dali právne zastúpiť, no svojich advokátov dvakrát
zmenili. Pôvodným návrhom doručeným súdu dňa 21.12.2000 sa pôvodné navrhovateľky bez toho, aby

boli právne zastúpené, proti odporcovi 1/ domáhali rozsudku, ktorým by mu vznikla (i) povinnosť strpieť
prechod a prejazd vozidiel podľa geometrického plánu cez parcelu 2484/10 podľa nového EN katastra
11 768, (ii) možnosť užívať časť parcely 2484/2, na ktorej sa nachádza stavba hotelu „Športcentrum N.“
na základe vecného bremena, ktoré bude predstavovať 200.000,- Sk ročne. Podaním doručeným súdu
dňa 15.11.2001 navrhovateľky bez toho, aby ich súd vyzýval a bez toho, aby boli pri tomto úkone právne

zastúpené, „upresnili“ svoj návrh tak, že žiadali vydanie rozsudku, ktorým súd určí, že (i) navrhovateľky
majú právo bezplatného prechodu a prejazdu cez parcelu odporcu č. XXXX/XX kat. úz. P. nad D. v
zmysle geometrického plánu odporca je povinný zaplatiť navrhovateľkám 583.333,- Sk ako náhradu za
užívanie pozemkov odporcom za obdobie od 15.12.1998 do 15.11.2001. V auguste 2010 bolo súdu
oznámenéukončenieprávnehozastúpenianavrhovateliekichdruhýmadvokátomadňa04.10.2010bolo

súdu oznámené prevzatie zastúpenia tretím a posledným advokátom navrhovateliek, ktorý svojím prvým
úkonom, a to podaním doručeným súdu dňa 04.11.2010 vzal návrh sčasti o zaplatenie 3.878,37 eur
späť a návrh zmenil tak, že sa domáhal toho, aby bol (i) odporca 1/ povinný zaplatiť navrhovateľkám za
užívanie ich nehnuteľností v období od 15.12.1998 do 29.04.2005 čiastku určenú znaleckým posudkom,
(ii) odporca 2/ povinný zaplatiť navrhovateľkám za užívanie ich nehnuteľností v období od 15.07.2005 do

02.11.2010 čiastku určenú znaleckým posudkom, (iii) aby nehnuteľnosti vo vlastníctve navrhovateliek
boli prikázané za náhradu určenú znaleckým posudkom do vlastníctva odporcu 2/. Z uvedeného je
zrejmé, že navrhovateľky do začatia dokazovania svoj návrh opakovane menili, pričom svoje návrhy
vyjadrovali neurčitým spôsobom odkazom na dokazovanie, ku ktorému malo dôjsť v priebehu konania.
Takýto postup navrhovateliek spočívajúci v zmenách a v doplňovaní návrhu a zmenách ich právneho

zastúpenia pred začatím dokazovania, pričom tieto zmeny neboli podmienené len plynutím času, ale
predovšetkým zmenami ich právnych a skutkových úvah, treba považovať za neúčelný, keďže najprv bol
prekážkou toho, aby súd vôbec o návrhu mohol konať a doručiť ho odporcovi, následne bol prekážkou
toho, aby sa odporcovia mohli kvalifikovane vyjadriť k návrhu navrhovateliek. Až podaním doručenýmsúdu dňa 04.11.2010 navrhovateľky vyjadrili návrh približne v takej podobe, o akej súd v konečnom
rozhodnutí rozhodoval, keďže až v tomto návrhu vyjadrili to, že sa proti odporcovi nedomáhajú náhrady
škody,domáhajúsabezdôvodnéhoobohateniavdôsledkuužívanieichpozemkovstavbouvovlastníctve

odporcov,pričomažvtomtonávrhuvyjadrilito,žežiadajúsvojepozemkyprikázaťdovlastníctvaodporcu
2/(namiestozriadenievecnéhobremena),atozanáhradu,ktorúdovtedyzazriadenievecnéhobremena
nežiadali. Až takto zmenený návrh sa stal základom pre dokazovanie skutočností potrebných na
rozhodnutie.Vychádzajúczuvedenéhosúdpovažovalzaneúčelnévšetkytieúkonyprávnejslužby,ktoré
boli poskytnuté navrhovateľkám pred zmenou návrhu doručenou súdu dňa 04.11.2010, keďže dovtedy

poskytnuté úkony právnej služby spočívajúce v množstve zmien neurčitého návrhu navrhovateliek,
nemohli byť základom pre kvalifikované vyjadrenie zo strany odporcov a predovšetkým nemohli byť
základom pre konanie súdu v procese dokazovania. Preto súd nepriznal navrhovateľkám náhradu trov
konania za úkony právnej služby urobené ich pôvodnými advokátmi. Čo sa týka určenia základnej
sadzby tarifnej odmeny súd vychádzal z toho, že po prevzatí právneho zastúpenia navrhovateliek ich
posledných právnym zástupcom v súvislosti so zmeneným návrhom doručeným súdu dňa 04.11.2010

konal v spojenom konaní o troch návrhoch navrhovateliek, pričom všetky tieto návrhy boli vyjadrené
neurčitým spôsobom odkazom na budúci znalecký posudok. Po vykonaní znaleckého dokazovania
navrhovateľky jasne vyjadrili, že sa proti odporcovi 2/ domáhajú odplaty za prikázanie ich nehnuteľností
do vlastníctva odporcu 2/ vo výške 156.071,55 eur, za užívanie ich nehnuteľností odporcom 2/ žiadajú
čiastku 64.713.33 eur a za užívanie nehnuteľností odporcom 1/ žiadajú čiastku 107.527,39 eur. Súd

dospelkzáveru,žečosatýkarozhodovaniaonárokunavrhovateliek1/a2/protiodporcovi1/nanáhradu
trov konania treba pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzať z tarifnej hodnoty 107.527,39
eur, pričom pri takejto tarifnej hodnote základná sadzba tarifnej odmeny predstavuje podľa § 10 ods. 1
vyhlášky čiastku 639,01 eur. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania medzi navrhovateľkami 1/ a 2/
protiodporcovi1/nepovažovalzasprávne,abyaplikoval§13ods.2a§13ods.3vyhláškyazohľadňoval

po prvé to, že na strane navrhovateliek boli zastúpené dve, resp. tri účastníčky konania, keďže v ich
prípade išlo o nerozlučné spoločenstvo, a po druhé, aby zohľadňoval to, že toto konanie je spojené s
inými konaniami proti odporcovi 2/, keďže § 13 ods. 3 vyhlášky možno prakticky použiť len v tom prípade,
ak je rozhodované o náhrade trov spojených konaní totožných účastníkov. Vychádzajúc z uvedeného
súd dospel k záveru, že navrhovateľkám 1/ a 2/ treba priznať náhradu trov právneho zastúpenia proti

odporcovi 1/ za nasledovné úkony právnej služby: (i) príprava a prevzatie zastúpenia zo dňa 10.09.2010
podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vo výške 639,01 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo
výške 7,21 eur; (ii) návrh na pripustenie zmeny návrhu zo dňa 04.11.2010 podľa § 14 ods. 1 písm. b)
vyhlášky vo výške 639,01 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,21 eur; (iii) vyjadrenie
k znaleckému posudku zo dňa 08.06.2011 podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky vo výške 639,01 eur a

náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,41 eur, (iv) účasť na pojednávaní dňa 01.08.2011 podľa §
14 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 639,01 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,41 eur,
a polovica náhrady za stratu času osem polhodín strávených cestou advokáta z Bratislavy do Prievidze
a späť (8 x 12,35 = 98,80 eur) podľa § 17 ods. 1 vyhlášky, čo je 49,40 eur; (v) vyjadrenie k znaleckému
posudku zo dňa 14.3.2012 a úprava návrhu § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky vo výške 639,01 eur a náhrada

podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,63 eur; (vi) účasť na pojednávaní dňa 22.8.2012 podľa § 14 ods.
1 písm. c) vyhlášky vo výške 639,01 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,63 eur, a
polovica náhrady za stratu času osem polhodín strávených cestou advokáta z Bratislavy do Prievidze a
späť (8 x 12,71 = 101,68 eur) podľa § 17 ods. 1 vyhlášky, čo je 50,84 eur; (vii) účasť na pojednávaní dňa
23.01.2013podľa§14ods.1písm.c)vyhláškyvovýške639,01euranáhradapodľa§16ods.3vyhlášky

vo výške 7,63 eur, a polovica náhrady za stratu času osem polhodín strávených cestou advokáta z
Bratislavy do Prievidze a späť (8 x 13,01 = 104,08 eur) podľa § 17 ods. 1 vyhlášky, čo je 55,04 eur. To
je spolu 4.680,66 eur, k čomu treba pripočítať daň z pridanej hodnoty vo výške 936,13 eur. V súvislosti
s vyúčtovanými úkonmi právnej služby súd nepriznal navrhovateľkám náhradu za úkon právnej služby
návrh na pripustenie zmeny účastníka, keďže tento úkon nebol vyvolaný procesným postupom súdu a

netýkal sa veci samej. Vychádzajúc z uvedeného predstavujú trovy právneho zastúpenia navrhovateliek
1/ a 2/ v konaní proti odporcovi 1/ čiastku 5.616,79 eur. Okrem právneho zastúpenia navrhovateľkám v
priebehu konania proti odporcovi 1/ vznikli trovy v súvislosti so zaplatením súdneho poplatku vo výške
8.000,- Sk, čo je 265,56 eur a uložením zaplatenia súdneho poplatku vo výške 6.185,94 eur. Ďalej im
vznikli trovy konania v súvislosti so zaplatením preddavku na znalecké posudky vo výške 500,- eur a

trovy v súvislosti so zaplatením znaleckého posudku vo výške 95,70 eur. Vzhľadom na to, že znalecké
posudky boli použité aj v konaní proti odporcovi 2/ súd zohľadnil tieto trovy navrhovateliek v jednej
polovici, teda vo výške 297,85 eur. Tieto iné trovy konania navrhovateliek v konaní proti odporcovi 1/
predstavujú čiastku 6.749,35 eur. V časti návrhu proti odporcovi 1/ o zaplatenie 107.527,39 eur bolinavrhovateľky úspešné v časti 68.882,61 eur, čo je 64,06 % a neúspešné v časti o zaplatenie 38.644,78
eur, čo je 35,94 %. Preto majú navrhovateľky právo na náhradu trov konania v pomere 28,12 %, čo z trov
právnehozastúpeniapredstavuječiastku1.579,44eurazinýchtrovčiastku1.897,92eur(spolu3.477,36

eur). Čo sa týka rozhodovania o nárokoch navrhovateliek 1/, 2/ a 3/ proti odporcovi 2/ na náhradu trov
konania treba pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzať z tarifných hodnôt 156.071,55 eur
a 64.713.33 eur, pričom pri takejto tarifnej hodnote základná sadzba tarifnej odmeny predstavuje podľa
§ 10 ods. 1 a § 13 ods. 3 vyhlášky čiastku 922,84 eur (738,61 eur + 1/3 z 552,69 eur (184,23) . Súd pri
rozhodovaní o náhrade trov konania medzi navrhovateľkami 1/, 2/ a 3/ proti odporcovi 2/ nepovažoval za

správne, aby aplikoval § 13 ods. 2 vyhlášky a zohľadňoval to, že na strane navrhovateliek boli zastúpené
dve, resp. tri účastníčky konania, keďže v ich prípade išlo o nerozlučné spoločenstvo. Vychádzajúc z
uvedeného súd dospel k záveru, že navrhovateľkám 1/, 2/ a 3/ treba priznať náhradu trov právneho
zastúpenia proti odporcovi 2/ za nasledovné úkony právnej služby: (i) príprava a prevzatie zastúpenia
podľa zo dňa 10.09.2010 podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vo výške 922,84 eur a náhrada podľa § 16
ods. 3 vyhlášky vo výške 7,21 eur; (ii) návrh na pripustenie zmeny návrhu zo dňa 04.11.2010 podľa § 14

ods. 1 písm. b) vyhlášky vo výške 922,84 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,21 eur; (iii)
vyjadrenie k znaleckému posudku zo dňa 8.6.2011 podľa § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky vo výške 922,84
eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,41 eur, (iv) účasť na pojednávaní dňa 1.8.2011
podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 922,84 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške
7,41 eur, a polovica náhrady za stratu času osem polhodín strávených cestou advokáta z Bratislavy do

Prievidze a späť (8 x 12,35 = 98,80 eur) podľa § 17 ods. 1 vyhlášky, čo je 49,40 eur; (v) vyjadrenie k
znaleckému posudku zo dňa 14.03.2012 a úprava návrhu § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky vo výške 922,84
eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,63 eur; (vi) účasť na pojednávaní dňa 22.08.2012
podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 922,84 eur a náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky vo výške
7,63 eur, a polovica náhrady za stratu času sem polhodín strávených cestou advokáta z Bratislavy do

Prievidze a späť (8 x 12,71 = 101,68 eur) podľa § 17 ods. 1 vyhlášky, čo je 50,84 eur; (vii) účasť na
pojednávaní dňa 23.1.2013 podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 922,84 eur a náhrada podľa §
16ods.3vyhláškyvovýške7,63eur,apolovicanáhradyzastratučasuosempolhodínstrávenýchcestou
advokáta z Bratislavy do Prievidze a späť (8 x 13,01 = 104,08 eur) podľa § 17 ods. 1 vyhlášky, čo je 55,04
eur; (vii) odvolanie zo dňa 13.02.2013 § 14 ods. 1 písm. b) vyhlášky vo výške 552,69 eur a náhrada podľa

§ 16 ods. 3 vyhlášky vo výške 7,81 eur a (ix) účasť na pojednávaní dňa 08.12.2014 podľa § 14 ods. 1
písm.c)vyhláškyvovýške552,69euranáhradapodľa§16ods.3vyhláškyvovýške8,04eur,anáhrada
za stratu času osem polhodín strávených cestou advokáta z Bratislavy do Prievidze a späť (8 x 13,40)
podľa § 17 ods. 1 vyhlášky, čo je 107,20 eur. To je spolu 7.895,72 eur, k čomu treba pripočítať daň z
pridanej hodnoty vo výške 1579,14 eur. V súvislosti s vyúčtovanými úkonmi právnej služby súd nepriznal

navrhovateľkám náhradu za úkon právnej služby návrh na pripustenie zmeny účastníka, keďže tento
úkon nebol vyvolaný procesným postupom súdu a netýkal sa veci samej. Vychádzajúc z uvedeného
predstavujú trovy právneho zastúpenia navrhovateliek 1/, 2/ a 3/ v konaní proti odporcovi 2/ čiastku
9.474,86 eur. Okrem právneho zastúpenia navrhovateľkám v priebehu konania proti odporcovi 2/ vznikli
trovy v súvislosti so zaplatením súdneho poplatku vo výške 78.408,- Sk, čo je 2.602,67 eur, zaplatením

súdneho poplatku za odvolanie vo výške 3.882,50 eur, uložením zaplatenia súdneho poplatku vo výške
1.279,83 eur a 99,50 eur. Ďalej im vznikli trovy konania v súvislosti so zaplatením preddavku na znalecké
posudky vo výške 500,- eur a trovy v súvislosti so zaplatením znaleckého posudku vo výške 95,70 eur.
Vzhľadom na to, že znalecké posudky boli použité aj v konaní proti odporcovi 1/ súd zohľadnil tieto
trovy navrhovateliek v jednej polovici, teda vo výške 297,85 eur. Tieto iné trovy konania navrhovateliek v

konaní proti odporcovi 2/ predstavujú čiastku 8.162,35 eur. V časti návrhu proti odporcovi 2/ o zaplatenie
156.071,55 eur a 64.713,33 eur, čo je spolu 220.784,88 eur boli navrhovateľky úspešné v časti 99.932,-
eura41.749,65eur,čojespolu141.681,65eur,čoje64,17%aneúspešnévčastiozaplatenie56.139,55
eur a 22.963,68 eur, čo je spolu 79103,23, čo je 35,83 %. Preto majú navrhovateľky 1/, 2, a 3/ právo na
náhradu trov konania v pomere 28,34 %, čo z trov právneho zastúpenia predstavuje čiastku 2.685,18

eur a z iných trov 2.313,21 eur (spolu 4.998,39 eur). V priebehu konania vznikli štátu trovy konania
zaplatením časti odplaty znalkyne Ing. F. G. vo výške 179,64 eur (čl. 758, 766, 788), odplaty znalcovi
Ing. V. W. vo výške 162,32 eur (čl. 876, 902), odplaty znalkyni Ing. F. G. vo výške 151,60 eur (čl. 877,
901). Spolu trovy konania štátu predstavujú 493,56 eur. O náhrade trov konania štátu súd rozhodol
podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, pričom časť náhrady trov konania vo výške 35 %,

čo zodpovedá tej časti predmetu konania, o ktorom bolo rozhodnuté tak, že návrh navrhovateliek bol
zamietnutý, sú povinné nahradiť spoločne a nerozdielne navrhovateľky 1/, 2/ a 3/ a to vo výške 172,74
eur, zvyšok náhrady zodpovedajúcej 65 %, čo je ich procesný neúspech, sú povinní , a to každý v polovici
zaplatiť odporcovia 1/ a 2/, a to každý vo výške 160,41 eur.Proti tomuto uzneseniu podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľky 1/, 2/, 3/, domáhali sa
jeho zmeny tak, že súd im prizná plnú náhradu trov konania v zmysle písomného vyčíslenia zo dňa

10.12.2014, alternatívne navrhli, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a
vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietali, že napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci a súčasne je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a jeho arbitrárnosť. Vyslovili
názor, že v tomto konaní boli naplnené všetky zákonné podmienky na aplikáciu a postup podľa § 142
ods. 3 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keď neobstoja tvrdenia súdu prvého stupňa, že

rozhodovanie v tomto prípade nemožno považovať za rozhodovanie, ktoré by záviselo od znaleckého
posudku. Poukázali na to, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o výške plnení vychádzal zo znaleckého
posudku, aj keď súd nesprávne znížil význam znaleckého posudku pri rozhodovaní tým, že uviedol,
že nešlo o „primárny“ základ pre rozhodnutie. Bez znaleckého posudku by súd nemohol rozhodnúť o
výške plnení v prospech nich. Poukázali na to, že každý nárok uplatnený v súdnom konaní návrhom
na začatie konania si od konajúceho súdu vyžaduje, aby súd právne posúdil uplatnený nárok. Opačný

záver, ktorý vyplýva z odôvodnenia súdu prvého stupňa nie je udržateľný, súd totiž vždy musí právne
posúdiť návrhom uplatnené nároky. Ďalej poukázali na to, že vo veci išlo o dva odlišné a samostatné
nároky navrhovateliek, a to nárok na vyporiadanie tzv. neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho
zákonníka a nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov odporcami podľa §
451 Občianskeho zákonníka a teda nešlo len o to, či navrhovateľkám patrí bezdôvodné obohatenie

za užívanie nehnuteľnosti buď v stave, v ktorom o užívanie nehnuteľností prišli alebo v stave potom,
ako nesprávne uvádza súd prvého stupňa. Konkrétne pri nároku na vyporiadanie tzv. neoprávnenej
stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka prikázaním zastavanej plochy, a tiež priľahlých parciel
potrebných k riadnemu užívaniu neoprávnenej stavby vlastníkovi tejto stavby, súd vychádza primerane
z ustanovení o vyporiadaní neoprávnenej stavby jej prikázaním do vlastníctva vlastníka pozemku. Súd

teda prikazuje pozemky vlastníkovi neoprávnenej stavby za náhradu. Pri určení výšky náhrady súd
vychádza zo znaleckého posudku znalca. V tomto konaní súd zaviazal odporcu 2/ na zaplatenie výšky
náhrady určenej na základe znaleckého posudku, ktorým znalec okrem iného určil aj všeobecnú hodnotu
predmetných pozemkov. Rovnako pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie ich
pozemkov odporcami podľa § 451 Občianskeho zákonníka súd zaviazal odporcov na zaplatenie výšky

náhrady určenej podľa obvyklej hladiny nájomného, na základe znaleckého posudku, ktorým znalec
okrem iného určil aj všeobecnú hodnotu nájmu predmetných pozemkov. Súd prvého stupňa zjavne
dospel svojím právnym posúdením, že nároky uplatnené nimi sú dané, ale musel ustáliť výšku plnenia,
ktoré bude navrhovateľkám priznané a preto musel ustanoviť znalca, t.j. za účelom rozhodnutia o
výške plnenia. Je bez významu pre aplikáciu ust. § 142 ods. 3 O.s.p., že znalec v znaleckom posudku

vyčísloval výšku plnenia pre dve odlišné časové obdobia (t.j. v stave, v ktorom navrhovateľky o užívanie
nehnuteľnostíprišlialebovstavepotom),nakoľkovkaždomprípadebysúdbezznaleckéhodokazovania
nemohol rozhodnúť o výške plnenia. Z uvedených dôvodov boli naplnené všetky zákonné podmienky
na aplikáciu a postup podľa § 142 ods. 3 O.s.p.. Ďalej namietali rozhodnutie súdu prvého stupňa o
nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby od začatia konania do roku 2010.

Neobstoja závery súdu prvého stupňa, že do začatia dokazovania svoj návrh opakovane menili, pričom
svoje návrhy vyjadrovali neurčitým spôsobom odkazom na dokazovanie, keď súdu boli dobre známe
osobitnéokolnostitohtokonania,najmäichpostavenieaosobnépomeryapokusyomimosúdneriešenie
sporu. Preto záver súdu o nepriznaní náhrady trov konania do roku 2010 považovali za nepreskúmateľný
a v konečnom zmysle za arbitrárny a nespravodlivý. Osobitne nepreskúmateľné je rozhodnutie súdu

prvého stupňa, ktorým nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za také nevyhnutné úkony právnej
služby, ako je predovšetkým príprava a prevzatie zastúpenia, návrh na začatie konania, účasť na
pojednávaniach, či účasť na miestnej ohliadke. Uviedli, že už od začiatku konania v roku 2000 uplatnili
nárok na vyporiadanie tzv. neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka a nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie ich pozemkov odporcami podľa § 451 Občianskeho

zákonníka uplatnili návrhom na zaplatenie nájomného zo dňa 15.07.2008. Otáznym sa v priebehu
konania stal len spôsob vyporiadania tzv. neoprávnenej stavby podľa § 135c Občianskeho zákonníka.
Poukázali na to, že konanie o vyporiadaní neoprávnenej stavby na cudzom pozemku je konaním, v
ktorom z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahov medzi účastníkmi a v ktorom
súd nie je viazaný návrhmi účastníkov. Zdôraznili, že odporca 1/ a potom odporca 2/ užívali neoprávnené

stavby na cudzích pozemkoch v ich vlastníctve za účelom zárobkovej činnosti, a to odporca 2/ sedem
rokovbezakejkoľveknáhrady,pričomdaneviažucesanapredmetnépozemkybolivždyvcelomrozsahu
uhrádzané z ich strany. Uviedli, že ich postavenie bolo vždy slabšie v porovnaní s odporcom 1/ a neskôr s
odporcom 2/, a to predovšetkým tým, že odporcovia za celú dobu neoprávneného užívania predmetnýchpozemkov neuhrádzali žiadnu náhradu, ani žiadne dane a poplatky viažuce sa na pozemky. Ďalej uviedli,
že mali snahu ukončiť súdne alebo mimosúdne vyporiadanie neoprávnených stavieb na ich pozemkoch,
avšak odporcovia nemali záujem o mimosúdne riešenie sporu. Z týchto dôvodov mali za to, že je na

mieste priznať im náhradu trov právneho zastúpenia za všetky úkony právnej služby voči odporcom
1/, 2/ tak, ako boli uplatnené v písomnom vyčíslení náhrady trov konania zo dňa 10.12.2014. Pokiaľ
súd prvého stupňa odmietol pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikovať § 13 ods. 2 vyhlášky č.
655/2004 Z.z., aj v tejto časti považovali jeho rozhodnutie za nesprávne. Uviedli, že vyhláška č. 655/2004
Z.z. pri výpočte základnej sadzby tarifnej odmeny advokáta nerozlišuje povahu spoločenstva v prípade,

ak advokát zastupuje dve alebo viac osôb. Zvýšená odmena ponížená o stanovený podiel je odrazom
zvýšeného objemu povinností advokáta a zvýšených nákladov na komunikáciu s viacerými klientami.
V predmetnom konaní boli zastúpené advokátom, ktorý vykonával procesné úkony v mene každej z
nich. V danom prípade pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania prináleží im náhrada trov konania,
vrátane odmeny za zastupovanie advokátom určenej podľa § 10 ods. 1 vyhlášky a zníženej podľa §
13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pretože v konaní ich zastupoval jeden advokát, ktorý v konaní

v mene každej z nich vykonával spoločné procesné úkony. Argumentácia, že v konaní boli zastúpení
advokátom účastníci, ktorých procesné postavenie malo povahu nerozlučného spoločenstva je právne
irelevantná, pretože trovy svojho zastupovania platí každý účastník sám, a to bez ohľadu na povahu
procesného spoločenstva. V danom prípade v konaní im vznikli trovy právneho zastúpenia každej z
nich, ktoré musela zaplatiť každá sama. Mali za to, že je dôvodné im priznať náhradu trov právneho

zastúpenia, a to zníženú v zmysle § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., pretože procesné úkony boli
vykonávané ako spoločné úkony jedným a tým istým zástupcom.
Odporca 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateliek 1/, 2/ navrhol napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Uviedol, že argumentačné stanovisko súdu prvého
stupňa, ktorý na priznanie nároku na uplatnenú náhradu trov konania navrhovateliek neaplikoval normu

uvedenú v ust. § 142 ods. 3 O.s.p. považuje za právne korektné a v skutku logicky odôvodnené.
V prípade výšky priznaného bezdôvodného obohatenia nešlo o určenie výšky plnenia, keďže cena
užívania pozemkov závisela primárne od úvahy a posúdenia súdu, či má byť rozhodujúci charakter
pozemkov, aké mali v čase ich odňatia navrhovateľkám alebo charakter pozemkov v čase rozhodovania
súdu o obohatení sa odporcov. Právny názor navrhovateliek týkajúci sa aplikácie § 142 ods. 3 O.s.p.

v konaniach, kde výška nároku priznaného sporovej strane závisí od znaleckého posúdenia základu
nároku neobstojí. Stotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že rozhodovanie v tomto prípade
nemožno považovať za rozhodovanie, ktoré by záviselo od znaleckého posudku, keďže je zrejmé, že
základom pre rozhodnutie súdu o výške nároku nebol primárne znalecký posudok, ale rozhodnutie
súdu o medzi účastníkmi spornej právnej otázke, teda či navrhovateľkám patrí náhrada za užívanie

nehnuteľnostíbuďvstave,vktoromoužívanietýchtonehnuteľnostíprišli,alebovstavepotom.Poukázal
na to, že navrhovateľky sa poslednou úpravou domáhali vydania bezdôvodného obohatenia podľa
všeobecnej hodnoty užívania pozemkov v čase rozhodovania súdu podľa znaleckého posudku Ing.
W., t.j. vo výške 107.527,39 eur. Navrhovateľky teda nemôžu spochybňovať, že ich právne posúdenie
rozhodného obdobia pre stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia sa diametrálne odlišovalo od

právneho názoru súdu, aký charakter pozemkov sa má zobrať pre základ pre stanovenie konečnej
výšky bezdôvodného obohatenia. Posúdenie uvedenej otázky skutočne nebolo závislé od znaleckého
posudku, ale od právneho posúdenia merita veci konajúcim súdom. Je pravdou, že súd vychádzal
pri určovaní výšky náhrady za užívanie pozemkov, ako aj pri určovaní výšky náhrady za prikázanie
pozemkov do vlastníctva vlastníkovi neoprávnenej stavby z viacerých znaleckých posudkov. Pri takomto

znaleckom posúdení sa však jedná výlučne o odborné posúdenie základu uplatneného nároku, nie o
posúdenie, ktorý skutkový stav je rozhodný pre judikovanie konečnej výšky bezdôvodného obohatenia
sa. Ak by univerzálne platili závery navrhovateliek ohľadne posúdenia ich neúspechu v časti žalovaného
nároku podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. znamenalo by to, že navrhovateľkám by patrila náhrada trov
konania v plnej výške, ako v konaní plne úspešnému účastníkovi bez ohľadu na to, v akej výške si

uplatnili nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a či tento vychádzal zo znaleckého posudku
alebo jeho rámec výrazne prekračoval. Podľa jeho názoru napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa
je pomerne vyčerpávajúce a právne precízne odôvodnené, preto neobstojí názor navrhovateliek, že
je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a jeho arbitrárnosť. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa
správne postupoval, keď nepriznal navrhovateľkám náhradu trov konania za úkony právnej služby

vykonané pred 04.11.2010 z dôvodu neúčelnosti týchto úkonov. Z obsahu spisu je zjavné, že trval spor
takmer 10 rokov, kým boli navrhovateľky za pomoci ich právnych zástupcov schopné naformulovať
žalobný petit tak, aby konajúci súd mohol vo veci kvalifikovane rozhodnúť. Navrhovateľky v priebehu
konania menili návrhy na začatie konania, pričom ani v jednom z upravených návrhov vykonaných pred04.11.2010 sa nedomáhali vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým by konajúci súd prikázal parcely do
výlučného vlastníctva odporcovi 2/ a nariadil odporcovi 2/ zaplatiť navrhovateľkám primeranú náhradu
za priznanie vlastníckeho práva zastavaným a priľahlým pozemkom určenú znaleckým posudkom. S

určitosťou sa nejednalo o spôsob usporiadania neoprávnenej stavby na pozemkoch navrhovateliek, o
ktorom nakoniec rozhodoval konajúci súd rozhodnutím vo veci samej. Konštatoval, že navrhovateľky
nemali ani 10 rokov po podaní návrhu celkom ujasnené, čo chcú podaným návrhom docieliť, ako to
chcú docieliť a ako sa majú vzťahy vyplývajúce z dualizmu vlastníckeho práva k stavbám a pozemkom
usporiadať. Rovnako sa nezakladajú na pravde tvrdenia navrhovateliek uvedené v odvolaní, v ktorých

poukazujú na to, že ich postavenie bolo vždy slabšie s porovnaní s odporcami 1/, 2/. Rozsudok, ktorým
bolokonanieovydaniebezdôvodnéhoobohateniadefinitívneukončenéjasnedemonštroval,žefinančné
nároky uplatnené navrhovateľkami, či už súdne alebo mimosúdne v rozmedzí rokov 2003-2009 boli
zjavne neprimerané, nevychádzali z reálnych trhových cien a z tohto dôvodu nemohli byť ním ani
akceptované. Pokiaľ sa jedná o odmietnutie aplikácie § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. súhlasil
s názorom súdu prvého stupňa, že pri právnom posúdení aplikácie uvedeného ustanovenia vyhlášky

je rozhodná právna kvalifikácia povahy procesného spoločenstva na strane navrhovateliek. Nakoľko v
prípade navrhovateliek išlo o nerozlučné procesné spoločenstvo, neprichádzala aplikácia ust. § 13 ods.
2 citovanej vyhlášky do úvahy.

Odporca 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateliek 1/, 2/, 3/ navrhol napadnuté uznesenie

súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť. Mal za to, že súd prvého stupňa postupoval správne
pokiaľ rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p., čo aj logicky zdôvodnil tak, že
rozhodnutie o nároku navrhovateliek primárne nebolo závislé od znaleckého posudku, keď súd pred
aplikovaním skutkových zistení zo znaleckých posudkov riešil nie skutkovú, ale právnu otázku, či
navrhovateľkám patrí bezdôvodné obohatenie za užívanie nehnuteľností v stave, v ktorom o užívanie

týchto nehnuteľností navrhovateľky prišli, ale vo stave potom, ako boli na týchto pozemkoch vykonané
stavebnéúpravy.Súdprvéhostupňapostupovalsprávneajztohopohľadu,ženepriznalnavrhovateľkám
trovy právneho zastúpenia za úkony pred dátumom 10.09.2010. Skutočne až týmto podaním, ktoré
podal právny zástupca navrhovateliek, sa celá vec začala správne právne posudzovať a z toho sa
následne aj odvíjalo rozhodnutie vo veci samej. Pokiaľ išlo o úkony pred týmto termínom, tieto boli

nejasné, neurčité, častokrát menené. Ďalej uviedol, že navrhovateľky sa voči nemu domáhali náhrady
za užívanie pozemkov vo výške 43.379,72 eur, a to za obdobie od 15.07.2005 do
15.07.2008, t.j. za obdobie troch rokov, z čoho jasne vyplýva, že navrhovateľky sa domáhali v porovnaní
s rozsudkom vo veci samej náhrady podstatne vyššej, ako bolo rozhodnuté za užívanie, pričom v
konečnom dôsledku im bol priznaný nárok vo výške 41.749,65 eur, a to za obdobie viac ako siedmich

rokov. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľky sa domáhali proti nemu z titulu náhrady za užívanie
pozemkov podstatne vyššej náhrady v porovnaní s rozhodnutím súdu prvého stupňa. Uviedol, že mal
záujem vec riešiť mimosúdne, avšak medzi ním nedošlo k dohode o určení výšky náhrady. Stotožnil
sa aj s rozhodnutím súdu prvého stupňa o odmietnutí aplikácie ust. § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004
Z.z., keď na strane navrhovateliek išlo o nerozlučné spoločenstvo, kde žiadny z jeho spoločníkov nie

je oprávnený vystupovať a robiť procesné úkony in contrario k procesným úkonom ostatných členov
spoločenstva, preto aplikácia ust. § 13 ods. 2 v prejednávanom prípade neprichádzala do úvahy.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
212 ods. 1 , § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateliek 1/, 2/, 3/ nie je dôvodné.

Navrhovateľky ako odvolací dôvod uplatnili nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa a
nepreskúmateľnosť napadnutého uznesenia pre nedostatok jeho dôvodov a jeho arbitrárnosť.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľkami

1/, 2/, 3/ vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého
stupňa. Z daného titulu si odvolací súd osvojuje aj dôvody napadnutého uznesenia, na ktoré v celom
rozsahu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje. K námietkam navrhovateliek 1/, 2/ ,3/ uvádzaným v
odvolaní dodáva nasledovné:
1) Podstatná časť argumentácie navrhovateliek 1/, 2/, 3/ sa týka nesprávneho právneho posúdenia

nároku navrhovateliek na náhradu trov konania neaplikovaním ust. § 142 ods. 3 O.s.p. na prejednávanú
vec.Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 2 O.s.p., ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 142 ods. 3 O.s.p., aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú
náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti, alebo ak rozhodnutie o výške plnenia

záviselo od znaleckého posudku, alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej
odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.

Z citovanej zákonnej úpravy je zrejmé, že ust. § 142 ods. 3 O.s.p. je výnimkou zo všeobecnej zásady
úspechu v uplatňovanej veci pri rozhodovaní o náhrade trov konania, resp. výnimkou zo zásady
čiastočného úspechu vo veci, na ktorej je založené ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Použitie tejto výnimky

prichádza do úvahy vtedy, ak závisí úspech vo veci na znaleckom posudku, či na úvahe súdu o výške
plnenia. Úvahou súdu je mienený postup podľa § 136 O.s.p., ktorý sa uplatní tam, kde je základ nároku
daný, avšak jeho výšku možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo vôbec. Takisto je mienená
i závislosť rozhodnutia na znaleckom posudku, nakoľko, ak závisí na znaleckom posudku rozhodnutie
o základe nároku, nemožno podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p. postupovať a vždy je namieste aplikácia §

142 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa dospel k záveru, že podmienky pre aplikáciu ust. § 142
ods. 3 O.s.p. v preskúmavanej veci nie sú dané, lebo rozhodnutie o výške plnenia primárne nebolo
závisléodznaleckéhoposudku,keďžesúdpredaplikovanímskutkovýchzistenízoznaleckýchposudkov

riešil nie skutkovú, ale právnu otázku, a to, či navrhovateľkám patrí bezdôvodné obohatenie za užívanie
nehnuteľností buď v stave, v ktorom navrhovateľky o užívanie týchto nehnuteľností prišli, alebo v
stave potom, ako boli na týchto pozemkoch vykonané stavebné úpravy. Z obsahu spisu vyplýva,
že medzi účastníkmi konania bolo sporné posúdenie otázky, aký charakter pozemkov sa má zobrať
za základ pre stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemkov odporcami 1/, 2/,

ako aj výšky náhrady za prikázanie pozemkov do vlastníctva odporcu 2/. Navrhovateľky 1/, 2/, 3/ sa
písomným podaním zo dňa 04.11.2010 domáhali zaplatenia peňažnej odplaty za užívanie pozemkov
odporcami 1/, 2/ z titulu bezdôvodného obohatenia vo výške určenej znaleckým posudkom s tým, že
základom pre stanovenie primeranej náhrady bude všeobecná hodnota nájmu pozemkov a všeobecná
hodnota nehnuteľností obvyklá na danom mieste v dobe rozhodovania. Odporca 1/ v písomnom podaní

zo dňa 01.04.2010 namietal, že pri stanovení výšky náhrady za užívanie nehnuteľností je potrebné
vychádzať z účelu a charakteru pozemku, ktorý mala parcela pred uskutočnením investičnej výstavby na
pozemkoch. Súd prvého stupňa nariadil vo veci znalecké dokazovanie uznesením zo dňa 12.11.2010,
č.k. 8C/333/2000-431, pričom znalcovi Ing. V. W. nariadil stanoviť všeobecnú hodnotu nájmu pozemkov
a stanoviť súčasnú všeobecnú hodnotu dotknutých pozemkov s tým, že znalec mal osobitne vychádzať

a) zo stavu nehnuteľností predtým, ako na týchto nehnuteľnostiach bola vykonaná v rokoch 1976 až
1981 stavebná činnosť, teda stavu, keď sa na uvedených nehnuteľnostiach nachádzal rodinný dom
navrhovateliek s ovocným sadom, studňou, s prívodom elektrickej energie a bez prívodu ostatných
energií, b) zo súčasného stavu uvedených nehnuteľností. Nakoľko účastníci konania sa so závermi
znaleckého posudku znalca Ing. V. W. nestotožnili, súd prvého stupňa uznesením zo dňa 05.08.2011,

č.k. 8C/333/2000-644 nariadil ďalšie znalecké dokazovanie a za znalca pribral Ing. Renátu Kotríkovú,
ktorej zadal tie isté úlohy, ako predchádzajúcemu znalcovi Ing. W.. Po vypracovaní znaleckého posudku
znalkyňou Ing. G. navrhovateľky trvali na tom, aby im súd priznal peňažnú náhradu za užívanie
nehnuteľností odporcami 1/, 2/ vychádzajúc zo všeobecnej hodnoty nájmu pozemkov určenej v čase
rozhodovania súdu podľa znaleckého posudku Ing. W. a ďalej žiadali, aby súd prikázal ich nehnuteľnosti

dovlastníctvaodporcu2/zaprimeranúnáhradupodľastavu,vakombolinatýchtopozemkochvykonané
stavebné úpravy. Právoplatne bolo rozhodnuté, že navrhovateľkám patrí náhrada v stave nehnuteľností,
v ktorom o užívanie prišli, pričom toto rozhodnutie súdu predurčilo to, že návrh navrhovateliek bol v
podstatnej časti zamietnutý. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade výšky bezdôvodného obohatenia
nešlo medzi účastníkmi len o určenie výšky plnenia, keďže cena užívania pozemkov závisela primárne

od vyriešenia právnej otázky, či má byť rozhodujúci charakter pozemkov, aké mali v čase ich odňatia
navrhovateľkám, alebo charakter pozemkov v čase rozhodovania súdu. Súd prvého stupňa správne
postupoval, keď vylúčil aplikáciu ust. §142 ods. 3 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania, nakoľko
medzi účastníkmi nebol spor len o výšku náhrady za užívanie pozemkov, ale tiež o posúdenie, akýcharakter pozemkov sa má zobrať za základ pre stanovenie konečnej výšky bezdôvodného obohatenia.
Navrhovateľky 1/, 2/, 3/ boli v konečnom dôsledku čiastočne neúspešné v obidvoch nárokoch, a to
v nároku na vyporiadanie tzv. neoprávnenej stavby v časti uplatnenej výšky náhrady za prikázanie

nehnuteľností do vlastníctva odporcu 2/ a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie
ich pozemkov odporcami v časti uplatnenej výšky odplaty. Naviac je potrebné zdôrazniť, že priznanie
plnej náhrady trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p. je i za splnenia podmienok vymedzených v
tomto ustanovení postupom iba možným, avšak nie nevyhnutne nutným a súdy sú povinné pri jeho
aplikácii prihliadnuť ku všetkým okolnostiam veci. Súd prvého stupňa sa v preskúmavanej veci s

otázkou náhrady trov konania vyporiadal citlivo, keď vylúčil aplikáciu § 142 ods. 3 O.s.p., nakoľko medzi
účastníkmikonanianebolsporlenovýškunáhradyzaužívaniepozemkov,keďžejezrejmé,žezákladom
pre rozhodnutie súdu o výške nároku nebol primárne znalecký posudok, ale tiež spornej otázky, aký
charakter pozemkov sa má zobrať za základ pre stanovenie výšky bezdôvodného obohatenia. Z týchto
dôvodov boli odvolacie námietky navrhovateliek 1/, 2/, 3/ nedôvodné.

1) Ďalšie odvolacie námietky navrhovateliek 1/, 2/, 3/ smerovali k nepriznaniu náhrady trov právneho
zastúpenia za úkony právnej služby od začatia konania do 04.11.2010 z dôvodu neúčelnosti takto
poskytnutých úkonov právnej služby.

Pri rozhodovaní o trovách konania sa uplatňuje zásada zodpovednosti za výsledok, ktorá je obmedzená

iba v prípadoch, v ktorých to zákon expressis verbis upravuje. Ďalšou všeobecne platnou zásadou je, že
účastník konania má právo iba na náhradu tých trov konania, ktoré boli potrebné na účelné uplatňovanie
alebo bránenie práva. Nemožno preto priznať náhradu trov konania hoci aj plne úspešnému účastníkovi
konania v prípade, ak má náhrada trov pozostávať z trov, ktoré neboli účelne vynaložené. Účelnosť
vynaložených trov bude vždy závisieť od konkrétnych okolností danej veci. Základnou zásadou, ktorá

ovláda rozhodovanie o náhrade trov občianskeho sporového konania je zásada úspechu vo veci,
vyjadrená v § 142 ods. 1 - 3 O.s.p. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore, musia byť v príčinnej
súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné
presadzovanie uplatneného nároku, alebo procesná obrana proti takému tvrdenému nároku. Len v
takom prípade pôjde o trovy, u ktorých sa nadväzne na splnenie tohto predpokladu bude skúmať, či

boli účelne vynaložené. Občianske súdne konanie je ovládané zásadou dispozičnou a prejednacou;
je teda vecou žalobcu (navrhovateľa), čo urobí predmetom konania a aké skutkové okolnosti uvedie
do žaloby. Predmetom občianskeho súdneho konania je žalobcom (navrhovateľom) uplatnený nárok,
ktorý je vymedzený žalobným petitom a základom, ktorý tvorí právne relevantné skutočnosti, na ktorých
žalobca svoj nárok zakladá. Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo obranu práva sa nemôžu

posudzovať ako celok. Aj keď účastník má nárok na náhradu trov konania, pretože mal plný úspech,
každý úkon, alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne. Niet pochýb o tom, že účelnosť
úkonov právnej služby je potrebné posudzovať vo vzťahu k jednotlivým úkonom, čo však nevylučuje
možnosť označiť za neúčelnú i celú skupinu úkonov vykonaných v určitom štádiu konania. Účelnosť
tohoktoréhoúkonuprávnejslužbyjepritomposudzovanápodľakonkrétnychokolnostíkaždéhoprípadu.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľky sa pôvodným návrhom doručeným súdu dňa 21.12.2000
domáhali proti odporcovi 1/ uloženia povinnosti strpieť prechod a prejazd vozidiel cez parc. č. XXXX/
XX podľa nového EN katastra T. ďalej možnosti užívať časť parcely č. XXXX/X, na ktorej sa nachádza
stavba hotelu Šport Y. N. na základe vecného bremena, ktoré bude 200.000 Sk ročne, uloženia

povinnosti uhradiť výšku vecného bremena za roky XXXX, XXXX a XXXX. Podaním zo dňa 15.11.2001
navrhovateľky upresnili svoj návrh tak, že žiadali vydanie rozsudku, ktorým súd určí, že majú právo
bezplatného prechodu a prejazdu cez parcelu odporcu č. XXXX/XX k.ú. P. nad D., ďalej uloženia
povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľkám 583.333 Sk ako náhradu za užívanie pozemkov odporcom
za obdobie od 15.12.1998 do 15.11.2001. Následne súdu prvého stupňa dňa 01.12.2003 doručili

prostredníctvom svojho právneho zástupcu zmenu návrhu, pričom od odporcu 1/ sa domáhali toho,
aby im zaplatil za užívanie pozemkov čiastku 1.282.333 Sk, keďže sa domáhali náhrady za užívanie
aj za obdobie od 25.11.2001 do 25.11.2003. Ďalej týmto podaním žiadali zriadenie vecného bremena
na užívanie ich pozemkov stavbou odporcov vo výške 349.750 Sk ročne a toho, aby súd určil, že
oprávnenie z vecného bremena práva prechodu v prospech vlastníkov pôvodnej parcely č. XXXX/X

patrí aj pre novovzniknuté parcely. Následne podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 20.06.2005
doplnili svoj návrh tak, že žiadali zaviazať odporcu na zaplatenia náhrady za užívanie pozemkov za
obdobie od 15.12.1998 do 25.05.2005 vo výške 2.815.916 Sk, pričom od 26.05.2005 žiadali náhradu
vo výške 58.292 Sk mesačne. Súd prvého stupňa dňa 13.04.2007 vyzval advokáta navrhovateliek,aby upresnili žalobný návrh, uviedli skutkové tvrdenia a označili dôkazy, no navrhovateľky vypovedali
advokátovi plnomocenstvo. Dňa 27.01.2009 navrhovateľky doručili súdu prvého stupňa zmenu návrhu
tak, že sa domáhali proti odporcovi náhrady škody za zbúranie obytného domu vo výške 104.360

Sk, náhrady škody za vyrubanie 156 ks ovocných stromov vo výške 12.480 Sk, náhrady škody za
zbúranie poľovníckej chaty vo výške 100.000 Sk, ďalej zriadenia vecného bremena spočívajúceho v
práve stavby odporcu 1/ na pozemkoch navrhovateliek bez toho, aby bola uvedená náhrada za toto
zriadenie a náhrady za užívanie pozemkov navrhovateliek stavbou odporcu za obdobie od 15.12.1998
do 11.07.2005 vo výške 2.325.372 Sk. Ďalšia zmena návrhu bola súdu doručená dňa 12.11.2009,

pričom navrhovateľky po tejto zmene sa domáhali proti odporcovi 2/ zriadenia vecného bremena, pričom
neuviedli vôbec, či sa domáhajú náhrady za zriadenie takéhoto vecného bremena, ďalej návrh proti
odporcovi 1/ zmenili tak, že sa domáhali náhrady za užívanie ich pozemkov za obdobie od 15.12.1998 do
11.07.2005 v takej výške, ako bude ustálená znaleckým posudkom a ďalej sa domáhali náhrady škody
proti odporcovi 1/ vo výške 3878,37 eur. Ani v jednom z takto upravených návrhov sa navrhovateľky
nedomáhali vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým by súd prikázal dotknuté parcely do výlučného

vlastníctva odporcovi 2/ a nariadil odporcovi 2/ zaplatiť navrhovateľkám primeranú náhradu za priznanie
vlastníckeho práva k zastavaným a priľahlým pozemkom určenú znaleckým posudkom. Navrhovateľky
sa v tejto fáze konania domáhali výlučne návrhom, aby súd zriadil na zastavaných parcelách vecné
bremeno spočívajúce v práve stavby súp. č. XXX- komplex výcvikového strediska. V auguste 2010 bolo
súdu prvého stupňa oznámené ukončenie právneho zastúpenia navrhovateliek ich druhým advokátom

JUDr. R. a dňa 04.10.2010 bolo súdu oznámené prevzatie zastúpenia tretím a posledným advokátom
navrhovateliek JUDr. M. C., ktorý svojím prvým úkonom, a to podaním doručeným súdu prvého stupňa
dňa 04.11.2010 zobral návrh v časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 3878,37 eur späť a návrh
zmenil tak, že sa domáhal toho, aby bol odporca 1/ povinný zaplatiť navrhovateľkám za užívanie
ich nehnuteľností v období od 15.12.1998 do 29.04.2005 čiastku určenú znaleckým posudkom, ďalej

uloženia povinnosti odporcovi 2/ zaplatiť navrhovateľkám za užívanie ich nehnuteľností v období od
15.07.2005 do 02.11.2010 čiastku určenú znaleckým posudkom, ďalej, aby nehnuteľnosti vo vlastníctve
navrhovateliek boli prikázané za náhradu určenú znaleckým posudkom do vlastníctva odporcu 2/.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že až takto zmenený návrh doručený súdu
prvého stupňa dňa 04.11.2010 sa stal základom pre dokazovanie rozhodujúcich skutočností potrebných

na rozhodnutie. Až týmto podaním navrhovateľky vyjadrili svoj návrh v takej podobe, o akej súd v
konečnom rozhodnutí rozhodoval, keďže uviedli, že sa proti odporcovi nedomáhajú náhrady škody,
domáhajú sa bezdôvodného obohatenia v dôsledku užívania ich pozemkov stavbou vo vlastníctve
odporcov, pričom až v tomto návrhu uviedli to, že žiadajú pozemky prikázať do vlastníctva odporcu 2/
namiesto zriadenia vecného bremena, a to za náhradu, ktorú dovtedy za zriadenie vecného bremena

nežiadali. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľky až do začatia dokazovania svoj návrh opakovane
menili, navrhovali rôzne spôsoby na vyporiadanie tzv. neoprávnenej stavby, nemali celkom ujasnené,
čo chcú podaným návrhom docieliť a ako sa majú vzťahy vyplývajúce z dualizmu vlastníckeho práva
k stavbám a pozemkom usporiadať. Navrhovateľky boli súdom prvého stupňa viackrát vyzývané na
odstránenie vád návrhu, pričom postup navrhovateliek spočívajúci v zmenách a doplňovaní návrhu

pred začatím dokazovania treba aj podľa názoru odvolacieho súdu považovať za neúčelný. Z tohto
pohľadu tvrdenie navrhovateliek, že základ konania zostal od jeho začiatku nezmenený a umožňoval
súdu vykonávať dokazovanie vo veci samej je neopodstatnené. S prihliadnutím k týmto okolnostiam súd
prvého stupňa postupoval správne, keď nepovažoval za účelné všetky tie úkony právnej služby, ktoré
boli poskytnuté navrhovateľkám pred zmenou návrhu doručenou súdu dňa 04.11.2010, keďže dovtedy

poskytnuté úkony právnej služby spočívajúce v množstve zmien neurčitého návrhu navrhovateliek
nemohli byť základom pre kvalifikované vyjadrenie zo strany odporcov a nemohli byť rovnako základom
pre konanie súdu v procese dokazovania. V ostatnom odvolací súd poukazuje na riadne a náležité
odôvodnenie napadnutého uznesenia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.

2) Ďalšia odvolacia námietka navrhovateliek 1/, 2/, 3/ smerovala k tomu, že súd prvého stupňa odmietol
pri rozhodovaní o náhrade trov konania voči odporcom 1/, 2/ aplikovať § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z.
a teda nezohľadňoval to, že na strane navrhovateliek boli zastúpené dve, resp. tri účastníčky konania,
čo súd odôvodnil tým, že v ich prípade išlo o nerozlučné spoločenstvo.

Odvolací súd nevzhliadol pochybenie súdu prvého stupňa v tom, že odmietol aplikovať ust. § 13 ods.
2 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb pri rozhodovaní o náhrade trov konania voči odporcom 1/, 2/. Aplikácia ust. § 13 ods. 2 cit.
vyhlášky prichádza do úvahy vtedy, ak advokát v jednom konaní zastupuje viac ako jedného účastníka.Vyhláška pri výpočte výšky odmeny advokáta výslovne nerozlišuje medzi samostatným a nerozlučným
spoločenstvom účastníkov. Pri úvahe o tom, na ktoré spoločenstvo účastníkov sa ust. § 13 ods. 2
vyhlášky vzťahuje, možno si pomôcť podstatou každého spoločenstva. Pri samostatnom spoločenstve

(§ 91 ods. 1 O.s.p.) sú spoločníci oprávnení alebo zaviazaní na tom istom alebo aspoň podobnom
skutkovomzáklade,avšakvkonanínejdeospoločnéprávoalebopovinnosť.Ichvzájomnásamostatnosť
sa prejavuje v tom, že každý z nich môže uplatniť voči odporcovi námietky, ktoré uzná za vhodné a
procesné úkony jedného nie sú na prospech ani na ujmu ostatných. Pri nerozlučnom spoločenstve platia
úkony jedného zo spoločníkov aj pre ostatných spoločníkov (§ 91 ods. 2 veta prvá O.s.p.). Iba pre

niektoré procesné úkony, ktoré sú taxatívne vypočítané v ust. § 91 ods. 2 veta druhá O.s.p. sa vyžaduje
súhlasvšetkýchspoločníkov.Vzhľadomnapovahuprávaalebopovinnosti,ktorésúpredmetomkonania,
rozhoduje sa o nich v jednom výroku, ktorý vyznieva voči všetkým nerozlučným spoločníkom rovnako.
Hmotnoprávny nárok teda neumožňuje, aby bol prejednaný a rozhodnutý samostatne voči každému
spoločníkovi. Z hľadiska účinkov úkonov právnej služby realizovaných navrhovateľkami 1/, 2/, 3/ v
predmetnom konaní, je možné uzavrieť, že navrhovateľky tu vystupovali v nerozlučnom spoločenstve,

keď žiadali priznať plnenie spoločne a nerozdielne a takto im bolo i právoplatne súdnym rozhodnutím
priznané, a preto ak právny zástupca navrhovateliek robil určitý úkon v ich mene, je potrebné
považovať tento úkon stále za jeden úkon a nie za spoločný úkon. Rovnako neopodstatnené boli i
odvolacie námietky navrhovateliek vo vzťahu k tvrdeniam o tom, že súd prvého stupňa dostatočne
neodôvodnil svoje rozhodnutie. Odvolací súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa

spĺňa kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., tak z formálneho, ako aj z
obsahového hľadiska a preto ho nemožno považovať za nepreskúmateľné, neodôvodnené, či zjavne
arbitrárne (svojvoľné). Odôvodnenie uznesenia zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia
rozhodnutia, jednotlivé časti odôvodnenia a ich obsahová (materiálna) náplň zakladá v súhrne jeho
zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Súd prvého stupňa dal jasnú a zrozumiteľnú

odpoveď na všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli v konaní nastolené. Odôvodnenie jeho rozhodnutia
preto spĺňa požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo
vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

Pokiaľnavrhovateľkyvpodanom odvolanízároveňnamietali,žerozhodnutiesúduprvéhostupňaniejev

súlade s princípom spravodlivosti, je potrebné zdôrazniť, že navrhovateľky od podania návrhu na začatie
konania, t.j. od 02.12.2000 až do 04.11.2010 neustále menili a doplňovali návrh na začatie konania,
nemali celkom ujasnené, čoho sa mienia podaným návrhom domáhať a až po prevzatí právneho
zastúpenia tretím advokátom jasne uviedli, čoho sa mienia podaným návrhom domáhať a ako sa majú
vzťahy vyplývajúce z dualizmu vlastníctva k stavbe a k pozemkom vyporiadať. Naviac po vypracovaní

znaleckého posudku navrhovateľky zotrvávali na chybnej argumentácii, že im patrí náhrada za vydanie
bezdôvodného obohatenia a náhrada za prikázanie pozemkov do vlastníctva odporcu 2/ v hodnote, v
akej boli pozemky odporcami 1/, 2/ stavebnou činnosťou zhodnotené, čo bolo dôvodom zamietnutia
návrhu v podstatnej časti. Z tohto pohľadu podľa názoru odvolacieho súdu je rozhodnutie súdu prvého
stupňa o náhrade trov konania v súlade s princípom spravodlivosti.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu ako vecne správne podľa
§ 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. tak,

že úspešným odporcom 1/, 2/ nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko odporcovia
1/, 2/ nepodali návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .