Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. január 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 16Co/248/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225781
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Prikrylová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225781.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Prikrylovej a členiek

senátu JUDr. Ivety Záleskej a JUDr. Ivice Čelkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o.
so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti žalovanému Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, o náhradu majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 785,54 eur, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č. k. 27C/298/2012-149 zo dňa 29. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady
majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške
785,54 eur a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Uplatnenie nároku na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy žalobca odôvodnil nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín v
exekučnom konaní sp.zn. 62Er/358/2010, ktorý spočíval v tom, že o žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol exekučný súd v zákonnej lehote napriek tomu,

že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala rozsiahlejšiu spoluprácu s
účastníkmi konania. Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 1.6.2010
a od 1.6.2010 do 31.5.2011 povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o tejto žiadosti sa nevzťahovala
na notárske zápisnice a vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených
(§ 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku). V danej veci žalobca žiadal vykonať exekúciu na
základe rozsudku rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý nemožno stotožňovať s
rozhodnutím rozhodcovských komisií (§ 207 Zákonníka práce, vyhláška č. 42/1995 Z.z.). Rozsudok

rozhodcovského súdu nie je exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku, ale
podľa§41ods.2písm.i/Exekučnéhoporiadkuakoinévykonateľnérozhodnutie.Exekučnýsúdrozhodol
o žiadosti dňa 1.4.2011 zamietnutím žiadosti, došlo k omeškaniu viac ako 426 dní. Žalobcovi vznikla
majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne plynulo medzi
doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. V tomto období
žalobca vynaložil na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou

informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na
administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s urgovaním na exekučnom súde sumu 15 eur, spolu 125 eur na aktívnu systémovú správu
pohľadávky. Táto suma by nezaťažila žalobcu, ak by exekučný súd dodržal pri rozhodovaní zákonnúlehotu.Výškahmotnejškodyjestanovenánazákladepaušalizáciereálnychvecnýchnákladovzdôvodu,
že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Exekučný súd postupom
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu, keď bez ďalších legálnych

predpokladov založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej realizoval úplný judiciálny proces, sa postavil
do pozície orgánu vykonajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v
rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží, čím porušil zásadu legality (čl. 2 ods. 2
Ústavy SR). Exekučný súd svojím nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva žalobcu na
zaplatenie dlhu, čím formálne vyvolal stav prekážky veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom

a dlžníkom. Podľa aktuálnej právnej úpravy je rozhodcovský rozsudok rovnocenný exekučný titul ako
rozsudok vydaný všeobecným súdom. Nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná,
pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k
odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa žalobca počas konania nachádzal, čo je základným účelom
práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Žalobcovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu
istiny s príslušenstvom, ktorá už nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu

vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Uplatnenie
nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca odôvodnil tým, že samotné konštatovanie porušenie práva na
rozhodnutie v stanovenej lehote bez zbytočných prieťahov a v primeranom čase nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný
postup exekučného súdu je podľa názoru žalobcu dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity,

ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv
žalobcu. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania žalobcu, že správnym
postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Pri určovaní primeranej náhrady vychádzal žalobca
z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je
spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20 000 Sk, t.j.

cca 660 eur. Žalobca uskutočnil výpočet nároku alikvótnym pomerom 55 eur/mesiac omeškania pri
zohľadnení počtu dní omeškania. Žalobca postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a
písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Do
podania žaloby žalovaný pozitívne nereagoval.

Žalovanýsakžalobevyjadrilpísomnýmpodaním,ktorédošlosúduprvéhostupňadňa4.5.2015,navrhol,
abysúdprvéhostupňažalobuzamietolzdôvodov,ktorérozdelilnaprocesnéahmotnoprávnenámietkya
ktýmtozaujalpodrobnéstanovisko.Vyjadreniežalovanéhoboloprávnemuzástupcovižalobcudoručené
dňa 11.5.2015. Žalobca k nemu stanovisko nezaujal.

Súd prvého stupňa rozsudkom č.k. 27C/298/2012-39 zo dňa 16.8.2013 žalobu zamietol a žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací uznesením č.k.
16Co/106/2014-96 zo dňa 22.12.2014 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil tomuto súdu na
ďalšie konanie.

Dňa 21.5.2015 navrhol žalobca zrušiť pojednávanie nariadené súdom prvého stupňa (na deň 29.5.2015)
z dôvodu podania návrhov na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a podľa § 109
ods. 2 písm. c/ O.s.p., o ktorých musí súd najprv rozhodnúť. O návrhoch žalobcu na prerušenie konania
rozhodol súd prvého stupňa samostatným uznesením dňa 29.5.2015.

Za splnenia podmienok podľa § 101 ods. 1 O.s.p. súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol na
pojednávaní dňa 29.5.2015 v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu. Z vykonaného
dokazovania súd prvého stupňa zistil, že exekučnému súdu, Okresnému súdu Trenčín, bola dňa
18.2.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného - žalobcu, proti povinnému V. V. na základe exekučného

titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s. Bratislava
sp.zn. SR 12589/09 zo dňa 26.8.2009. Exekučný súd vyzval exekútora na predloženie zmluvy
o úvere, ktorú exekútor predložil súdu dňa 17.2.2011 spolu so všeobecnými podmienkami poskytnutia
úveru. Uznesením č.k. 62Er/358/2010-12 zo dňa 8.3.2011 exekučný súd žiadosť súdneho exekútora
zamietol podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku z dôvodu, že rozsudok rozhodcovského súdu nie

je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, pretože priznáva
oprávnenému plnenie zákonom nedovolené, odporujúce dobrým mravom. Na odvolanie žalobcu Krajský
súd v Trenčíne uznesením č.k.17CoE/18/2011-26 zo dňa 28.9.2011 uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil. Uznesením č.k. 62Er/358/2010-30 zo dňa 29.3.2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa20.4.2012, bolo exekučné konanie zastavené. Na zistený skutkový stav súd prvého stupňa aplikoval §
3 ods. 1 písm. d/, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., § 41 ods. 2 písm.
d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase podania žiadosti a dospel k záveru,

že zo strany exekučného súdu nedošlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu. Rozhodnutie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bolo vydané viac
ako 12 mesiacov po doručení žiadosti, čím bolo vyvrátené tvrdenie žalobcu o omeškaní viac ako 426
dní. Z textu § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že procesná lehota 15 dní dopadá aj na
prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd prvého stupňa zdôraznil, že podľa
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa lehota 15 dní nevzťahuje na situáciu, keď sa rozhoduje o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe návrhu oprávneného a
exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku (vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmiera nimi schválené). S účinnosťou od 1.6.2011 bol § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku novelizované zákonom č. 102/2011 Z.z., podľa ktorého exekúciu možno vykonať

aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov, rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených. Podľa názoru súdu prvého stupňa sa citované ustanovenie v znení do 31.5.2011
analogicky vzťahuje aj na rozhodnutia rozhodcovských súdov. I z dôvodovej správy k predmetnej novele
vyplýva, že rozhodcovský rozsudok je nepochybne exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku a správnosť aplikácie potvrdila aj Národná rada Slovenskej republiky svojím

autentickým výkladom. Predmetné zákonné ustanovenie bolo novelizované za účelom odstránenia
pochybností v aplikačnej praxi. K tvrdeniu žalobcu, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho návrhu
dopustil zbytočných prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, súd prvého stupňa uviedol, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv

fyzických a právnických osôb. Súd prvého stupňa konštatoval, že žalobca navrhol vykonať exekúciu
na základe rozhodcovského rozsudku vydaného rozhodcovským súdom, pričom išlo o plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy. Exekučný súd musí v súlade s § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní v nadväznosti na ustanovenia o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku a v zákone č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, resp. zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch

vždy ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené,
v rozpore s dobrými mravmi. Uvedený prieskum exekučný súd vykonal a zistil, že exekúciu nemožno
z týchto dôvodov vykonať. V danej veci nemožno konštatovať žiadne porušenie zákonnej lehoty na
rozhodnutie, keďže súd uznesením zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie práve
na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu. Vo veci nemožno vyvodiť

nesprávny úradný postup v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca vyčíslil škodu ako
paušálne určené vecné náklady spojené s jeho činnosťou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky
v období, ktoré zbytočne plynulo medzi doručením návrhu na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o
žiadosti exekútora na vydanie poverenia. S poukazom na § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. súd
prvého stupňa bol toho názoru, že žalobca sa nemôže zbaviť dôkazného bremena ohľadom preukázania

vznikuavýškyškodytvrdením,žepresnúvýškuškodynemôževyčísliťanipreukázať.Nákladynasprávu
a náklady na udržiavanie informačného systému musel žalobca vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný
súd rozhodol o žiadosti exekútora na vydanie poverenia bezprostredne po jej doručení. Vzhľadom na
dátum podania návrhu na vykonanie exekúcie, žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutia exekučného
súdu nie sú pravdivé tvrdenia žalobcu, že zasielal exekučnému súdu žiadosti o informácie o stave

exekučného konania v dňoch 2.7.2009, 23.9.2009 a 13.11.2009. V exekučnom spise sa nenachádza
žiadna urgencia žalobcu za účelom rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
ani sťažnosť žalobcu na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu. Súd prvého stupňa
k predloženému znaleckému posudku č. 1/2014 vypracovaného Ekonomickou univerzitou v Bratislave,
ktorým žalobca preukazoval tvrdenie o vzniknutej škode, uviedol, že znaleckým posudkom vyčíslená

škoda predstavuje len paušálne vyčíslenú sumu, pričom z neho nevyplýva, že by sa majetok žalobcu
aj reálne o túto sumu ponížil. Podľa názoru súdu prvého stupňa hoci exekučný súd rozhodol o žiadosti
exekútora o udelenie poverenia viac ako 12 mesiacov po doručení, takéto rozhodnutie nezasahuje do
práv žalobcu tak, aby bolo na mieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rozhodnutie o náhrade
trov konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.,

vrátane náhrady trov predchádzajúceho odvolacieho konania tak, že žalovanému ako úspešnému
účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že žalovanému trovy konania nevznikli
ani si žiadne nevyčíslil.Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.),

rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
h/ O.s.p.), pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav

neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že
súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O.s.p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti.
Žalobca riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho
právo na konanie pred súdom. Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného.

Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným
súdom podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom
súdnom konaní zabezpečené vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho
zaujatosť (§ 12 - 16 O.s.p., I. ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný

sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského
súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu. Za týchto okolnosti nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom

vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Za danej procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom.
Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy
aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva.

V čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Správanie súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti
sudcu, zakladá porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom.
Žalobca taktiež poukázal na to, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých

súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých
založil toto rozhodnutie. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na
súdnu ochranu ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho
konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť
dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými

dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca ako
strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým
bolo porušené. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal

dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či
šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené
v exekučnom spise, pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že
pokiaľ žalovaný nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v
zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Žalobca súdu

prvého stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s
tituluudržiavaniaasprávyinformačnéhosystémuatitulomuplatnenýchvýdavkov.Vtejtočastipovažoval
žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,

v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožno
ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonanéhopojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie

vo veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Žalobca predložil ako
dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č.1/2014, ktorým je jednoznačne preukázané že nesprávny
úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie majetku vo výške určenej
posudkom. V súvislosti s tvrdeniami uvedenými v žalobe žalobca zdôraznil, že súd prvého stupňa
nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predložených znaleckým posudkom na vznik

škody a jej príčinnú súvislosť. Podľa žalobcu súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl.
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v
zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko
súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie

o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté
procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a
vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods.3 O.s.p. aj náležitosti podľa § 205 ods.1
O.s.p. s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými

žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods.1 O.s.p.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu žalobcom podaného odvolania, bez
nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa
§ 211 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je

dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdiť.

Žalobca v odvolaní namietal, že v konečnom rozhodnutí o veci (v rozsudku) rozhodol súd prvého stupňa
aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Konečné rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom)
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy, pretože rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania

z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu nebolo právoplatné a jeho vydaním súd prvého
stupňa predbehol účinky jeho právoplatnosti. Takého správanie súdu prvého stupňa zakladá porušenie
práva žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Odvolací súd vyhodnotil
túto námietku žalobcu ako nedôvodnú. Rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania je rozhodnutie o
procesnom návrhu účastníka konania a nie je rozhodnutím vo veci samej. Aj v prípade, že sa súd prvého

stupňa s procesným návrhom žalobcu vysporiadal v konečnom rozhodnutí samostatným výrokom
rozsudku, má výrok obsahujúci rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania vždy účinky uznesenia.
V danej veci rozhodoval súd prvého stupňa o návrhoch žalobcu na prerušenie konania samostatným
uznesením, proti ktorému podal žalobca aj samostatné odvolanie. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v
prípade existencie podmienok pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p. (fakultatívne prerušenie

konania), by zamietavé rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania bolo dôvodom nielen zrušenia tohto
rozhodnutia, ale aj rozhodnutia o veci samej, nakoľko o veci samej rozhodol súd prvého stupňa v čase,
keď uznesenie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nebolo právoplatné.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným

spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny
záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku a zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní žalobu zamietol a žalovanému ako úspešnému účastníkovi

konania náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods.
1 O.s.p. nepriznal. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s
požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého
rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným

vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Žalobcom namietané vady konania vymedzené
v § 221 ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho
konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej
republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého
stupňa nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

V ustanovení § 14 O.s.p. sú upravené podmienky, ktorých splnenie má za následok, že sudca je

vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Predmetný dôvod odvolania sa však výslovne obmedzuje
len na rozhodovanie vylúčeného sudcu. Opätovná námietka žalobcu, že napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa vydal vylúčený sudca, predstavuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy, bez toho, aby bol pritom
viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia

nadriadený súd (§ 16 O.s.p.). Z obsahu spisu vyplýva, že prejednávaná vec bola pridelená na
prejednanie a rozhodnutie sudcovi Okresného súdu Trenčín JUDr. Ing. Miroslavovi Manďákovi. Krajský
súd v Trenčíne ako nadriadený súd uznesením č.k. 4NcC/133/2012-11 zo dňa 19.10.2012 rozhodol, že
tento sudca nie je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený. Po odchode tohto sudcu bola vec
pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. Ivete Sopkovej pokynom predsedníčky okresného

súdu č. 44/2013, Spr 645/2013, ktorá ako zákonná sudkyňa vec prejednala a rozhodla. Z úradného
záznamu vyhotoveného zákonnou sudkyňou dňa 29.5.2013 a dňa 3.2.2014 vyplýva, že JUDr. Iveta
Sopková nebola sudkyňou ani zamestnankyňou Okresného súdu Trenčín v exekučnej veci, v súvislosti s
ktorou žalobca uplatňuje nároky v tomto konaní, vo veci sa necíti byť zaujatá, nemá žiaden pomer k veci,
k účastníkom konania ani ich zástupcom. Odvolací súd ďalej vychádzajúc z obsahu spisu konštatuje,

že tou istou námietkou zaujatosti a z tých istých dôvodov, ktorú vzniesol žalobca v predchádzajúcom
odvolacom konaní sp.zn. 16Co/106/2014, sa odvolací súd zaoberal ako odvolacím dôvodom podľa
citovaných zákonných ustanovení a po ich posúdení nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne
skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tejto sudkyne a takýto vzťah nebolo možné odvodiť ani
z údajov žalobcu. Odvolací súd preskúmaním dôvodnosti uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany

žalobcu dospel k opätovnému záveru, že na strane zákonnej sudkyne nie je existencia žiadnej okolnosti,
ktorá by ju v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom
na pomer k veci a na pomer k účastníkom konania. V exekučnej veci sp.zn. 62Er/358/2010 vedenej
na Okresnom súde Trenčín nebola JUDr. Iveta Sopková zákonnou sudkyňou. Odvolací súd v konaní
nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tejto sudkyne

a takýto vzťah nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na
pochybnosti o nezaujatosti namietanej sudkyne nemôžu byť úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že
súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody
na strane žalobcu, pretože táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič o vzťahu namietanej sudkyne k
účastníkom a k prejednávanej veci, ktorá by bola spôsobilá ovplyvniť jej nestranné rozhodnutie. Z týchto

dôvodov odvolací súd vyhodnotil opätovne uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.
Naviac za situácie, že o ústavnej sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky už rozhodol
uznesením č.k. I. ÚS 280/2014-9 zo dňa 4.6.2014 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie, je námietka zaujatosti vznesená žalobcom
z tých istých dôvodov účelová so snahou žalobcu predlžovať konanie námietkou, ktorej bezdôvodnosť

bola v konaní posudzovaná nadriadeným a odvolacím súdom.

Súd prvého stupňa v zmysle § 115 ods. 1 O.s.p. nariadil na prejednanie veci samej pojednávanie na deň
29.5.2015, na ktorom vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu.

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tietopojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Podľa § 114 ods. 2 O.s.p. v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu)
odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov
podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi. Odvolací súd
po preskúmaní postupu súdu prvého stupňa konštatuje, že postup tohto súdu zodpovedá všetkým

stanoveným procesným podmienkam prípravy pojednávania podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého
stupňa dňa 21.12.2012 doručil žalobu žalovanému spolu s výzvou, aby sa žalovaný k žalobe vyjadril
v lehote 20 dní. Vyjadrenie žalovaného došlo súdu prvého stupňa dňa 4.5.2015, ktoré bolo právnemu
zástupcovi žalobcu doručené dňa 11.5.2015. Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. vykonal súd prvého
stupňa písomne a toto doručil právnemu zástupcovi žalobcu a žalovanému dňa 15.4.2015 spolu s
predvolaním na pojednávanie dňa 29.5.2015. Žalovaný, ktorý sa z neúčasti ospravedlnil, nežiadal o

odročenie pojednávania, odkázal na svoje písomné vyjadrenie vo veci. Právny zástupca žalobcu sa
z neúčasti neospravedlnil, navrhol zrušenie pojednávania a spolu s týmto podaním podal návrh na
prerušenie konania (21.5.2015) a následne ďalší návrh na prerušenie konania (21.5.2015). Odvolací súd
konštatuje, že súd prvého stupňa pri vyššie opísanom procesnom postupe splnil a mal dňa 29.5.2015
splnené všetky procesné povinnosti a podmienky na prejednanie a rozhodnutie veci na pojednávaní v

neprítomnosti účastníkov konania.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa okrem iného namietal, že nemal možnosť
vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť
vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený

s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na
kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
k týmto sa vyjadriť s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Odvolacísúdzistil,žežalobcamalobjektívnumožnosťvyjadriťsakuvšetkýmskutočnostiamadôkazom,
ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom vyjadrení. Vyjadrenie žalovaného spolu s pripojenými
prílohami k vyjadreniu mal právny zástupca vo svojej faktickej dispozícii od 11.5.2015 pred začiatkom
pojednávania vo veci samej dňa 29.5.2015. V tomto smere nie je tvrdenie žalobcu pravdivé. Na

prejednanie veci nariadil súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri zachovaní lehoty
podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa
vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho zástupcu žalobcu postupom podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. Na strane právneho zástupcu žalobcu absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol
súd prvého stupňa povinný pojednávanie dňa 29.5.2015 zrušiť alebo odročiť. Z doručenky súdneho

doručovateľa vyplýva, že právny zástupca žalobcu prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k.
4NcC/133/2012-11 zo dňa 19.10.2012 o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania
veci dňa 21.11.2012 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16Co/106/2014-96 zo dňa 22.12.2014
prevzal právny zástupca žalobcu dňa 26.2.2015. Tieto vykonateľné uznesenia sú v ďalších štádiách
konania pre súd prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej

konať v súlade so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že žalobca podal ústavnú
sťažnosť. K odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky nedošlo. Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu rozhodol
uznesením tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
(zákon o ústavnom súde). V čase pojednávania dňa 29.5.2015 na strane žalobcu a ani jeho právneho
zástupcu neexistoval dôvod na zrušenie pojednávania a prerušenie konania. Ustanovenie § 101 ods.
2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo jeho
právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania alebo jeho

právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty na prípravu
pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca včas nepožiadal
z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Dôležitý dôvod, pre povahu ktorého sa nemôže
pojednávania zúčastniť sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať určitou mierounepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov by mal obsahovať
dôvodený znak ospravedlnosti. Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým okolnostiam konkrétnej
veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa

umožnilsporovýmstranámzúčastniťsaprejednaniavecivrátanemožnostioznačiťrozhodnéskutočnosti
a dôkazy, vyjadriť ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a
vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním
postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako
správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho

zástupcu žalobcu a žalovaného splnené všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a
postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu na kontradiktórnosť súdneho procesu
nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal
účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Odvolaciu námietku žalobcu o odňatí možnosti konať
pred súdom postupom súdu prvého stupňa vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Nepravdivé je aj
tvrdenie právneho zástupcu žalobcu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 O.s.p. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní

budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia
a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy

upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a
dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tieto
podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú

objektívnu zodpovednosť štátu.

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (účinnosť 1. júla 2004, zmena vykonaná zákonom č. 215/2007 Z.z. s účinnosťou

od 1. septembrom 2007, zmena vykonaná zákonom č. 477/2008 Z.z. a zákonom č. 517/2008
Z.z. s účinnosťou od 1. januárom 2009, zmena vykonaná zákonom č.508/2010 Z.z. s účinnosťou od
1. januárom 2011, zmena vykonaná zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013) v znení do
31.12.2012.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadostipoškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia nesprávneho
úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ
nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca zodpovednosť
štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok nesprávneho
úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní nesprávneho

úradného postupu Okresného súdu Trenčín v konaní sp.zn. 62Er/358/2010. Nesprávny úradný postup
žalobca charakterizoval ako nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
časeabezzbytočnýchprieťahov.Napreukázanienesprávnehoúradnéhopostupuspočívajúceho v
nevydaní rozhodnutia exekučným súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a
bez zbytočných prieťahov žalobca navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi
oprávneným - žalobcom a povinným V. V. pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením

záväzku povinného vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 3291465 (EX 770/2010). V danom prípade bolo
povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom v primeranom čase a bez zbytočných
prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní
(sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca
nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou
a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa
stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani
v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd poukazuje na to, že v konaní pred
súdom prvého stupňa nebol zistený nesprávny úradný postup a ani existencia nezákonného rozhodnutia
exekučného súdu. Za splnenia všetkých procesných povinností, ktoré vykonal súd prvého stupňa v
súlade s príslušnými ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí

veci, keď účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a predkladať dôkazy a na pojednávaní dňa
29.5.2015 vyhlásil dokazovanie za skončené, nedošlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a
ani k porušeniu práva na kontradiktórny súdny proces.

Odvolací súd poukazuje na to, že niektoré odvolacieho dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci,

tvrdeniažalobcunezodpovedajúskutočnémustavuveciavovzťahukprejednávanejvecisúnepravdivé.
Je zrejmé, že obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca žalobcu tak, aby obsiahol odvolacie
dôvodytakmervovšetkýchprípadoch,vktorýchžalobcauplatnilprotižalovanémunasúdochSlovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,

keď žalobca napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky, nepravdivé sú aj tvrdenia dodržania povinnosti súdu prvého stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p.
a postupu podľa § 123 O.s.p. Z tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej
situácie v postupe súdu prvého stupňa v danej veci.

Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa aj vo výroku o
náhradetrovkonania,oktorýchrozhodolsúdprvéhostupňazaaplikácie§142ods.1O.s.p.vychádzajúc
zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu,
ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému

petitu. V predchádzajúcom odvolacom konaní v tejto veci sp.zn. 16Co/106/2014 bol síce žalobca
úspešný, ale ako neúspešnému účastníkovi konania mu právo na náhrada trov predchádzajúceho
odvolacieho konania nepatrí.

O trovách tohto odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods.1 O.s.p. v spojení s § 224

ods.1 O.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.
Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.