Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. máj 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 22C/355/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226137
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Dubovcová
ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3112226137.7

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudkyňou JUDr. Martinou Dubovcovou v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul.č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie č. 13 v konaní o zaplatenie 175,- € a iné (náhradu škody a nemajetkovej ujmy), takto

r o z h o d o l :

Súd návrh navrhovateľa zamieta.

Odporcovi sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej
škody 175 € a nemajetkovej ujmy 110,64 €, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Trenčín. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že je slovenskou právnickou osobou, ktorá vykonáva
podnikateľskú činnosť v prevažujúcej miere v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Navrhovateľ
ďalej uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmluvy
o úvere č. XXXXXXX) navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38
a nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu oprávnený
navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o
úvere č.: XXXXXXX uzavretej s dlžníčkou A. J. - K., nar. X.X.XXXX. Návrh na vykonanie exekúcie
súdny exekútor zaevidoval pod spis. zn. EX XXX/XXXX. V rámci uvedeného exekučného konania súdny
exekútor predložil návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému
exekučnému súdu t.j. Okresnému súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekučný súd udelil exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie pod č. 5309*039766.

Navrhovateľ spísal dňa 18.11.2010 návrh na zmenu súdneho exekútora a podal tento návrh exekučnému
súdu v zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku. Napriek tomu, že návrh na zmenu exekútora mal
všetky formálne a materiálne podmienky podľa Exekučného poriadku a O.s.p., exekučný súd o návrhu
nerozhodol v zákonom stanovenej lehote 30 dní od doručenia návrhu na zmenu exekútora podľa §
44 ods. 8 Exekučného poriadku účinného od 1.12.2006. Exekučný súd napriek tomu, že exekučná
vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu
a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu v zákonom stanovenej lehote, čím porušil zákon. Navrhovateľ
zároveň tvrdil, že v predmetnom prípade neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Ako dôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie súdneho
spisu exekučného súdu (Okresného súdu Trenčín) založený pre exekučné konanie vedené medzi

oprávneným: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598 so sídlom Pribinova ul. č.25, Bratislava 811 09
a povinnou: A. J. - K., nar. X.X.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá vznikla neplnením
záväzku povinnej vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX. Opísaný postup exekučného súdu
preto hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku.
Navrhovateľ tiež uviedol, že nečinnosť exekučného okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná,
pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k
odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania
nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp. zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02, I. ÚS 13/05). Poukázal
na skutočnosť, že navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý
vyústil do porušenia jeho práv a spôsobenej škody, po doručení uznesenia exekučného súdu zo dňa
24.1.2011 o zmene súdneho exekútora. Skutkový dej bol zavŕšený doručením uznesenia o zmene
súdneho exekútora.

Navrhovateľovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom.
Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- €, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40,- €, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom 50 €,
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- €. Celkovo
vynaložil navrhovateľ vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky výlučne vplyvom nesústredenej
činnosti exekučného súdu márne sumu 175,- €. Táto suma by nezaťažila navrhovateľa, ak by exekučný
súd postupoval správne a pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora by dodržal zákonom stanovenú
dobu. Ďalej poukázal navrhovateľ na skutočnosť, že návrh na zmenu exekútora podal preto, lebo stratil
dôveru k pôvodnému súdnemu exekútorovi vzhľadom na jeho neefektívne a neúčinné postupy, ktoré
nesmerovali k riadnej a včasnej ochrane oprávnených záujmov navrhovateľa, ktorý mal odôvodniteľné
podozrenie vzniku škody na jeho strane. Keďže exekučný súd ostal po podaní návrhu na zmenu
exekútora nečinný, musel navrhovateľ za účelom udržania bonity jeho pohľadávky a jej zabezpečenia
usmerňovať exekútora a ďalšie účastné orgány, čo si vyžiadalo aktívnu systémovú správu pohľadávky
navrhovateľom.

Zároveň si navrhovateľ uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenej dobe v spojení
s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl.6 ods. l Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného súdu
je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej činnosti takej intenzity, ktorá má za
následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného.
Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že nastanú účinky
predpokladané ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a správnym postupom súdu dôjde k zmene
exekútora, čo bude viesť k efektívnemu a účinnému vymoženiu pohľadávky navrhovateľa. Nesprávny
úradný postup vystavil oprávnené záujmy navrhovateľa rizikám, akými je skutočnosť, že neskorým
ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom mohlo dôjsť k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného. Náhradu
nemajetkovej ujmy navrhovateľ považuje za spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných
práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež
uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení s
absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich
orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti;

b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane
jeho majiteľov;
c. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a
spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.
Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal navrhovateľ pre možnú analógiu z
doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je
spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca
663,88 €. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia navrhovateľ poukázal
na viaceré rozhodnutia ústavného súdu vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov súdmi v civilnom konaní. Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej ujmy
za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, za
porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu) sumu 995,76 € za 566 dní, počas ktorých bol exekučný súd bezdôvodne nečinný.
Navrhovateľ vypočítal nárok alikvotným pomerom 55,32 € za každý mesiac omeškania v činnosti
exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny ústavného súdu teda 660,-
€ za rok : 12 mesiacov v roku = 55,32 € za mesiac.

Navrhovateľ uviedol, že postupoval podľa ust. § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou
požiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie.
Ako dôkaz na preukázanie týchto tvrdení navrhol pripojenie spisu Ministerstva spravodlivosti SR k
predbežnému prerokovaniu nároku navrhovateľa na náhradu škody uplatňovanej v tomto konaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhovateľ požadoval, aby súd medzitýmnym rozsudkom v zmysle
ust. § 152 ods. 2 veta druhá in fine OSP rozhodol o základe veci tak, že odporca je zodpovedný za
škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože
tento nerozhodol o návrhu navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom
pre pohľadávku navrhovateľa, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.:
XXXXXXX dlžníčkou (povinnou) A. J. - K., nar. X.X.XXXX, v zákonom stanovenej 30dňovej lehote,
a následne, aby súd rozsudkom rozhodol tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi z titulu
majetkovej škody sumu 175,- € a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 995,76 €, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril podaním, doručeným tunajšiemu súdu dňa 02.08.2013,
v ktorom žiadal návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnuť, a to z nasledovných dôvodov, ktoré
rozdelil na procesné námietky a hmotnoprávne námietky:
Čo sa týka procesných námietok odporca uviedol, že podanie navrhovateľa je zmätočné, nakoľko sa
v ňom vyskytujú viaceré nedostatky, napr. že navrhovateľ nedokázal uviesť ani len spisovú značku
príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde, chýbajú relevantné údaje ako dátum
doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátum, kedy sa navrhovateľ
dozvedel o vzniku škody. Vo všeobecnosti odporca namietol, že navrhovateľ nepriložil ani jeden
relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik
skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď. Navrhovateľ síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na
exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné
bremeno znáša navrhovateľ sám. Odporca vo svojom vyjadrení zdôraznil, že tvrdenie navrhovateľa, že
nemá vedomosť o spisovej značke ním namietaného exekučného konania, sa nezakladá na pravde,
má charakter zavádzajúceho tvrdenia minimálne pre to, že kto iný ako oprávnený v exekučnom
konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem
relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda.
Neoznačenie spisovej značky exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí), bolo jedným
z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv
nečinnosťou exekučného súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012,
sp. zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). Odporca navrhol aplikáciu ustanovenia § 43

ods. 1 OSP, a to z dôvodu, že v tomto momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody.
Navrhovateľ uvádza rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny
úradný postup v podobe prieťahov. Z takto formulovanej žaloby nie je jednoznačne jasné, na základe
akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne
neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si navrhovateľ uplatňuje
nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Čo sa týka
uvádzaných prieťahov v konaní v prvom rade odporca poznamenal, že navrhovateľ neuvádza kroky,
ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu. Navrhovateľ neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v
rámci predbežného prerokovania zo strany odporcu, či využil možnosť podania sťažnosti na zbytočné
prieťahy v príslušnom konaní predsedovi okresného súdu, resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti (t.
z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie konania). Judikatúra Ústavného súdu SR,
konkrétne v náleze z 03.05.2011, č.k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ
má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To,
že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. V druhom rade, odporca mal za to, že všeobecný
súd v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má
iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR (bližšie v časti o Existencii prieťahov v konaní).

Čo sa týka hmotnoprávnych námietok resp. podmienok uplatnenia nároku na súde, odporca uviedol,
že dňa 23.04.2012 jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bola okresnému súdu
doručená predmetná žaloba vo veci, je zrejmé, že žalobca ju nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty,
ale skôr. Nakoľko predbežné prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978),
odporca bol toho názoru, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Odporca vo svojom vyjadrení uviedol aj pár námietok k namietanému nesprávnemu úradnému postupu.
Pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti
súdu vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odporca poukázal na ustanovenie § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne
je možné vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom navrhovateľ
doposiaľ dôkazy potrebné pre posúdenie tejto otázky, predpokladané týmto ustanovením, nepredložil.
Ďalej uviedol, že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou
toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica
alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a
zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ
(Asturcom C-40/o8), ktorý nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené
konanie zo strany súdov, by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj
otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Odporca tiež poukázal na judikatúru
Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 ktorá konštatuje, že "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k
porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy,
ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale
ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené
v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00)." Z uvedeného preto vyplýva, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená automaticky prieťahy v konaní. ZO skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s
ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

Ku skutočnosti, že navrhovateľ si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje
svoj nárok titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii
právnych predpisov odporca uviedol, že napriek absencii legálnej definície pojmu nesprávny úradný
postup v samotnom zákone je v súlade so závermi rozhodovacej praxe v tejto oblasti nutné dospieť
k záveru, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré sú vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci
než rozhodovacou. Nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre postup štátnych orgánov pri ich činnosti a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu
rozhodnutia. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú štát zodpovedá bola spôsobená aj nesprávny
úradným postupom realizovaným v rámci činnosti rozhodovacej, avšak pre túto formu zodpovednosti je
určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy osebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak by aj bolo
rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia. V tejto súvislosti odporca poukázal
na nasledovné judikáty: rozsudok NSČR zo dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdon 129/97 (Zodpovednosť za
škodu z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu nezakladajú vady konania (napr. zhromažďovanie
podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie), rozsudok NSSR sp. zn. 4Cdo/24/04 (Všeobecne a v súlade s ustálenou
súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou
ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho
orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel
svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí), uznesenie NSČR zo dňa 25.08.2009, sp. zn. 25Cdo
1018/2007 (Rozhodovací činnost, jež je podstatou soudnictví, totiž nelze hodnotit jako nesprávný úřední
postup ve smyslu § 13 odst. 1 zákona č. 82/1998 Sb.) podľa odporcu je nepochybné, že posúdenie veci
a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa naplno odrazili v
rozhodnutí, ktorým ju súd zamietol, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup ale za splnenia
ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného rozhodnutia.

Z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v rozhodnom období
je podľa odporcu zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím je o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom,
ktorý toto už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní
o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch
zamietnutia žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie namietaných žalobcom splnená.
Predmetné rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho
zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri
rozhodovaní o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o
namietanie samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe.

K tvrdeniu navrhovateľa o tom, že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné
posúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu" odporca uviedol, že v zmysle uznesenia Ústavného
súdu SR z 3. marca 2011, Č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra
2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn.
3 MCdo 11/2010 a uznesenia Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010,
vnútroštátny súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa,
preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v
takom rozsahu, vakom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach
daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného
vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností
prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup všeobecného
súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku, je legitímny.
Odporca ďalej uviedol, že navrhovateľ si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných
prieťahov v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda odporca
vzhľadom na vyššie uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú.

Odporca pre prípad, že si navrhovateľ uplatňuje svoje nároky v súvislosti s nesprávnym úradným
postupom, ku ktorému malo dôjsť pred 23. aprílom 2009·vzniesol námietku premlčania t.j. v prípade,
ak k uplynutiu 15- dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia došlo pred dňom 23.4.2009
(t. j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

Odporca sa vo svojom podaním vyjadroval aj k vyčísleniu škody navrhovateľa, pričom uviedol, že od
povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných
žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či
dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti
odôvodňuje.

Navrhovateľ v tejto súvislosti v prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre
preukázanie toho, čoho sa domáha. V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Vo
vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že nie je možné vymôcť pohľadávku od dlžníka navrhovateľa a
tvrdeniu, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť
pohľadávky, poukazuje odporca na to, že rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť
konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský rozsudok
nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu na súde, v tejto súvislosti žalovaná
poukazuje na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou napr. uznesenie KS v Trnave zo dňa 31.05.2012
sp. zn. CoE 308/2011 (V závere odvolací súd odmietol i ďalšiu námietku oprávneného, týkajúcu sa
existencie právoplatného a vykonateľného rozhodnutia a založenia ním údajnej prekážky právoplatne
rozsúdenej veci; keďže nulitný (z pohľadu práva neúčinný) rozhodcovský rozsudok žiadnu prekážku
následného prejednania a tiež rozhodnutia veci všeobecným súdom nepredstavuje.) či uznesenie KS v
Žiline zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20CoE 94/2012 ("uznesenie exekučného súdu o zamietnutí poverenia
oprávneným zvoleného súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie obdobne
ako uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania prelamuje materiálnu právoplatnosť
rozhodcovského rozsudku, pričom zaniká prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti
napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na
súde.
Čo sa týka nemajetkovej ujmy poukázal odporca na dve skutočnosti; že
1) vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich
orgánov spoločnosti v podobe .frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery" sú irelevantné v predmetnom
konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba,
2) že požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená
akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Žalovaná považuje za krajne nesprávny
spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody.
Odporca tiež vo svojom vyjadrení uviedol, že v posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali
svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv
spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie
rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré žalobca
inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Žalovaná v tejto súvislosti upozorňuje
a ako prílohu tohto vyjadrenia dokladá list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť
pod č. JUST/A3/RMjkb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri
Európskej. únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami
žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na
ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu
na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C-
76/10). Odporca osobitne poukázal na niektoré výňatky z tohto listu:
,,Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je
uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického
využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa."
,,Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné
podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu

spotrebiteľa, a/alebo pomerne flagrantne znevýhodňujú spotrebiteľov vo viacerých dôležitých aspektoch,
z ktorých niektoré uvádzame ďalej."
"Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z
úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch
predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.
Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia
mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky."
,,Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne."
,,Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však
nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške."
,,zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa ... "

Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj špecializovanými
organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr. článok v denníku
SME zo dňa 16.07.2012, ktorý priložil odporca v prílohe svojho vyjadrenia, Z uvedeného článku
napr. vyplýva, že navrhovateľ obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku
Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť,
pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich
práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v
zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná
skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu,
vylúčila žalobcu zo svojich radov. Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané
verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv
spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu
ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť
využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových
osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podanie žalobcu, a to najmä v prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky
nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní).
Uvedené má vplyv aj na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy
v prípade posudzovania návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať,
či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania
procesného úkonu súdom.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností bol odporca toho názoru, že navrhovateľ
nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje
ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o
zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou
škodou a nemajetkovou ujmou.

Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 19.8.2013, ktorý bol na základe uznesenia Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 22.12.2014, č.k. 16Co/49/2014-115 zrušený z dôvodu, že navrhovateľ nemal k
dispozícii pred termínom pojednávania vyjadrenie odporcu. Súd preto uvedený nedostatok v ďalšom
konaní odstránil.

Následne nariadil a dňa 06.05.2015 vykonal pojednávanie, na ktorom sa účastníci nezúčastnili. Účastníci
konania svoju neúčasť do termínu konania pojednávania ospravedlnili. Zo strany právneho zástupcu
navrhovateľa boli doručené podania, ktoré súd posúdil ako návrhy na prerušenie konania, o ktorých
rozhodol samostatným uznesením.

Napriek podaniu predmetného návrhu na prerušenie konania zo strany navrhovateľa, súd v súlade
s § 101 ods.2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov, nakoľko podaný návrh na prerušenie
konania nepovažoval za dôležitý dôvod, pre ktorý by mal pojednávanie odročiť. V zmysle judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. viď nález zo dňa 20.9.2000, č.k. I. ÚS 21/2000), ustanovenie
§ 109 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa musí vykladať a uplatňovať v súlade s

Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4). Ústavný súd SR konštatoval, že zo žiadneho ustanovenia
Ústavy Slovenskej republiky nemožno vyvodiť, že prerušením konania jeho účastník stráca právo na
to, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky. Všeobecný súd sa pri uplatňovaní procesného postupu podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku preto musí spravovať aj požiadavkou, ktorá je zakotvená v tomto
článku Ústavy Slovenskej republiky a ktorá ukladá povinnosť prijať príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie napadnutých vecí bez zbytočných prieťahov, a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej
lehote. Z vysloveného názoru ústavného súdu súd vyvodil, že vzhľadom na neexistenciu dôvodu na
prerušenie konania je potrebné vo veci vykonať pojednávanie, vykonať dokazovanie a v prípade splnenia
podmienok v zmysle Občianskeho súdneho poriadku aj vo veci rozhodnúť. Prerušenie konania podľa
odseku 2 § 109 O.sp. závisí len od úvahy súdu a je upravené len ako procesná možnosť súdu, nie však
jeho povinnosť. Čo sa týka neprerušenia konania, podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR
pri neprerušení konania nedochádza k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom (viď uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 5.5.2011, č.k. 3Cdo/ 57/2011 alebo uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa
1.7.2009, č.k. 5Cdo/294/2008). Súd v súlade s ústavnou požiadavkou, aby súd ako garant spravodlivosti
aj pri nečinnosti účastníkov alebo pri obštrukciách z ich strany prijal príslušné opatrenia umožňujúce
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, po rozhodnutí o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
vo veci vykonal pojednávanie, na ktorom aj vo veci rozhodol.

Na nariadenom pojednávaní sa súd oboznámil s návrhom navrhovateľa a vyjadrením odporcu a vykonal
dokazovanie listinnými dôkazmi, nachádzajúcimi sa v spise - oboznámením sa s pripojeným spisom
Okresného súdu Trenčín sp.zn. 61Er 116/2007 a zistil tento skutkový stav veci :

Súd vlastným šetrením zistil, že navrhovateľom navrhovaný súdny spis exekučného súdu v exekučnej
veci navrhovateľa proti povinnej: A. J. - K., nar. X.X.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky, ktorá
vznikla neplnením záväzku povinnej vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX, pričom exekútor
uvedenú exekučnú vec zaevidoval pod spis. zn. EX XXX/XXXX, je exekučný spis Okresného súdu
Trenčín sp. zn. 61Er/116/2007 aj napriek nepravdivému tvrdeniu navrhovateľa, že v návrhu na začatie
konania nemôže označiť spisovú značku súdneho exekučného konania, pretože mu ju súd neoznámil,
nakoľko spisová značka predmetného exekučného konania bola uvedená na uznesení exekučného
súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a ktoré bolo
navrhovateľovi riadne doručené.

Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 61Er 116/2007 súd zistil, že dňa 23.2.2007 doručil navrhovateľ
v procesnom postavení oprávneného súdnemu exekútorovi JUDr. C. J., Exekútorsky úrad v H. návrh
na vykonanie exekúcie proti povinnej A. J. - K., nar. X.X.XXXX, A. nad C. za účelom vymoženia
pohľadávky 16.312,- Sk s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok
Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 27.10.2006, č.k. SR
4804/06. Súdny exekútor JUDr. C. J. zaevidoval návrh pod spis. zn. EX XXX/XXXX.

Súdny exekútor JUDr. C. doručil Okresnému súdu Trenčín dňa 23.2.2007 žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a vec bola na exekučnom súde zaevidovaná pod spis. zn. 61Er 116/2007.

Okresný súd Trenčín dňa 06.3.2007 vydal poverenie č. 5309 028037 pre exekútora na vykonanie
exekúcie v zmysle žiadosti exekútora a návrhu oprávneného.

Dňa 20.09.2010 navrhovateľ doručil Okresnému súdu Trenčín v exekučnej veci 61Er/116/2007 návrh na
zmenu súdneho exekútora a za nového exekútora navrhol JUDr. W. J., Exekútorský úrad D..

Okresný súd Trenčín o návrhu na zmenu exekútora rozhodol uznesením č.k. 61Er 116/2007-12 zo dňa
04.4.2012, ktorým návrhu na zmenu súdneho exekútora vyhovel.

V exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o
podanom návrhu na zmenu súdneho exekútora ako ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní
adresovaná predsedovi okresného súdu.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov ..v znení účinnom do ...... /ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z./

štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,
ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení.

Súd na základe tvrdení navrhovateľa, uvedených v návrhu zistil, že tento si uplatňuje náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Trenčín. Nesprávneho úradného postupu sa mal uvedený okresný súd dopustiť tým, že o návrhu
navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora nerozhodol v zákonnej lehote. Súd preto v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. zisťoval existenciu podmienok, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik
škody, a ktoré musia byť splnené súčasne: 1/ nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o návrhu na
zmenu súdneho exekútora, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou.

1) Nesprávny úradný postup
Na predmetné exekučné konanie sa vzťahuje zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov. Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného
konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný exekučný súd návrh na zmenu exekútora a exekučný
súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Ako
dôkaz na podporu svojich tvrdení o vzniku prieťahov v konaní navrhovateľ navrhol pripojenie súdneho
spisu exekučného súdu (Okresného súdu Trenčín) založený pre exekučné konanie vedené v prospech
oprávneného - navrhovateľa proti povinnej: O. - K., nar. X.X.XXXX pre vymoženie peňažnej pohľadávky,
ktorá vznikla neplnením záväzku povinnej vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: XXXXXXX (registrácia
súdneho exekútora EX XXX/XXXX, číslo poverenia 5309 028037).

Súd vlastným šetrením zistil, že ide o spis Okresného súdu Trenčín sp. zn. 61Er 116/2007. Vychádzal z
toho, že navrhovateľ uviedol v návrhu na náhradu škody meno, dátum narodenia dlžníčky, číslo zmluvy
o úvere a číslo poverenia exekučného súdu, ktoré zodpovedajú údajom z exekučného spisu Okresného
súdu Trenčín 62Er/1838/2007.

Z uvedeného exekučného spisu bolo preukázané, že dňa 20.09.2010 bol na tunajší exekučný súd
doručený návrh navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora, o ktorom exekučný súd rozhodol 561
dní po jeho doručení, t.j. 531 dní po uplynutí zákonnej 30 dňovej lehoty. Bolo tým vyvrátené tvrdenie
navrhovateľa, že exekučný súd bol 566 dní nečinný pri rozhodovaní o jeho návrhu ma zmenu exekútora.

Navrhovateľ vo svojom návrhu tiež tvrdil, že exekučná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej
zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou
komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nerozhodol o návrhu v
zákonom stanovenej lehote, čím porušil zákon. Navrhovateľ zároveň tvrdil, že v predmetnom prípade
neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene
a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. V tomto smere
súd poukazuje na skutočnosť, ktorá vyplýva z dôkazu, navrhnutého navrhovateľom t.j. z pripojeného
exekučného spisu, a to, že navrhovateľ podal v predmetnej exekučnej veci návrh na zmenu súdneho
exekútora bez uvedenia spisovej značky súdneho konania, a to aj napriek skutočnosti, že tento údaj
mu musel byť známy, keďže v návrhu uviedol číslo poverenia súdneho exekútora, ktoré vydal súd a
ktoré musí obsahovať spisovú značku súdneho konania, ktorá je hlavným identifikačným údajom pre
to, aby súd jeho elektronické podanie mohol priradiť k správnemu súdnemu spisu. Podľa § 45 ods.
6 Občianskeho súdneho poriadku podanie urobené elektronickými prostriedkami, ktoré neobsahuje
spisovú značku súdneho konania, súd vráti s uvedením dôvodu, pre ktorý nemôže také podanie prijať.
Súd ja napriek skutočnosti, že mohol podanie navrhovateľa, urobené elektronickými prostriedkami,
neobsahujúce spisovú značku súdneho konania, navrhovateľovi vrátiť, avšak tak neurobil, nakoľko
mal záujem navrhovateľovi poskytnúť potrebnú ochranu jeho práv, ale práve nesplnenie si povinnosti
navrhovateľa uviesť základný identifikačný údaj pre priradenie jeho žiadosti malo za následok
spomalenie rozhodovania o zmene súdneho exekútora, a to aj vzhľadom na to, že navrhovateľ urobil
predmetné podanie v niekoľkých desiatkach spisov v ten istý deň, čím veľká časť času, ktorá mala
byť venovaná rozhodovaniu súdu o podaní navrhovateľa bola skonzumovaná priradením podania
navrhovateľa k správnemu exekučnému spisu. To, že išlo o zámerné konanie navrhovateľa možno
vyvodiť aj z konania navrhovateľa v prejednávanom prípade, keď opätovne navrhovateľ neuvádza
spisovú značku exekučného konania, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, napriek
skutočnosti, že táto mu musela byť známa z uznesenia tunajšieho súdu o zmene súdneho exekútora,
ktorého doručenie navrhovateľ potvrdil priamo v žalobe. Vzhľadom na uvedené, sa tvrdenie navrhovateľa
o tom, že počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k
odstráneniu právnej neistoty, nie je pravdivé, pretože súd takéto úkony vykonával, a to len v dôsledku
nesplnenia si procesnej povinnosti navrhovateľa označiť podanie spisovou značkou súdneho konania,
o ktorej ako už súd uviedol musel vedieť.

V zmysle uvedených právnych predpisov tunajší súd ustálil, že vydanie rozhodnutia o zmene súdneho
exekútora 531 dní po uplynutí zákonnej lehoty predstavuje nesprávny úradný postup v zmysle § 18 z.č.
514/2002 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov.

Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým, že exekučný súd sa pri rozhodovaní o jeho
návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného práva, súd k tejto požiadavke
navrhovateľa uvádza, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len Ústavný súd
SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických osôb.

2) Vznik škody
Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Za skutočnú škodu
treba považovať ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného v podobe trvalého zmenšenia
jeho majetku, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,
predovšetkým peňažného. Ušlý zisk predstavuje ušlý majetkový prospech, prípadne nerozmnoženie
majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať pri pravidelnom behu vecí, nebyť
škodovej udalosti.

Navrhovateľ vyčíslil škodu na ním tvrdené paušálne určené vecné náklady spojené s jeho činnosťou
uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením návrhu na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Ide o náklady, ktoré mal
navrhovateľ vynaložiť výlučne v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému v sume 70,- €, na udržiavanie a správu
informačného systému v sume 40,- €, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom 50 €, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na

publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a
telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde v sume
15 €. Navrhovateľ nekonkretizoval, či uvedené náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk
a neuniesol tak bremeno tvrdenia. Súd má z vlastnej rozhodovacej činnosti vedomosť, že uvádzané
náklady v celkovej výške 175 €, prípadne vo výške 125 € /po odčítaní 50 € za komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom/ uplatnil navrhovateľ aj v iných návrhoch o náhradu škody proti odporcovi v skutkovo
obdobných veciach podaných na tunajší súd, a teda ich určil ako paušálne náklady, pričom v návrhoch
uvádzal, že výška hmotnej škody je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov,
z dôvodu, že presnú škodu by bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami, hmotná škoda
pozostáva zo škody spočívajúcej v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch
a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca s tým, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy,
pričom z dôvodu ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné
korešpondenčne predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy.

Súdu je zároveň z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ je obchodnou spoločnosťou,
ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a vymáha, a
na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný systém. Takýto systém musel navrhovateľ využívať
nielen počas obdobia od podania návrhu na zmenu exekútora do rozhodnutia exekučného súdu o tomto
návrhu, ale aj pred týmto obdobím a po ňom a to nielen na správu a vymáhanie pohľadávok, ktoré
boli predmetom exekúcii, ale aj takých pohľadávok, ktoré neboli exekučne vymáhané. Preto náklady
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca a náklady na udržiavanie a
správu informačného systému musel navrhovateľ vynaložiť aj vtedy, ak by exekučný súd o návrhu na
zmenu exekútora rozhodol v zákonnej lehote.

V tomto smere navrhovateľ netvrdil o aké pracovné výkony, v súvislosti s ktorými malo dôjsť k vzniku
škody, ide, aké náklady na udržiavanie a správu informačného systému mu mali vzniknúť v období
od uplynutia lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora až do vydania rozhodnutia o zmene
súdneho exekútora, keď malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu súdu, ktoré by inak neboli
vznikli, ak by súd rozhodol v zákonnej lehote, k akej komunikácii s pôvodným súdnym exekútorom
došlo počas obdobia období od uplynutia lehoty na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora až do
vydania rozhodnutia o zmene súdneho exekútora, keď navrhovateľ pri podaní návrhu na zmenu súdneho
exekútora podľa jeho slov nevedel ani uviesť spisovú značku súdu, uvedenej na poverení pre súdneho
exekútora, aké urgencie (či už elektronické, listové alebo telefonické) boli zo strany navrhovateľa resp.
jeho zamestnancov súdu zaslané, keďže z dôkazu, navrhnutého zo strany navrhovateľa t.j. exekučného
spisu, vykonanie žiadnych urgencií nevyplýva. V tomto smere súd uvádza, že navrhovateľ neuniesol
nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia ohľadom prípadného vzniku škody. Súd opätovne
zdôrazňuje, že v spise 61Er 116/2007 nie je žiaden záznam o tom, žeby sa navrhovateľ telefonicky
informoval o stave exekučného konania v rozhodnom období domnelých prieťahov, a taktiež v ňom
nie je listinný dôkaz o tom, žeby navrhovateľ poštou urgoval exekučný súd za účelom rozhodnutia o
návrhu na zmenu súdneho exekútora. Súd zároveň zdôrazňuje, že v priebehu exekúcie v čase, keď
je podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode na strane oprávneného nemôže dôjsť, keďže
pôvodný exekútor má podľa zákona na základe udeleného poverenia oprávnenie i povinnosť vykonávať
úkony exekučného konania za účelom vymoženia pohľadávky oprávneného.

Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal samotný vznik škody, dokazovanie resp.
vyhodnotenia tvrdení o výške škody, ktorá mu mala vzniknúť, by boli nehospodárne. Aj napriek
uvedenému si súd dovolí uviesť, že navrhovateľ sa nemôže zbaviť dôkazného bremena ohľadom
preukázania výšky škody tvrdením, že presnú výšku škody nemôže vyčísliť ani preukázať, a neobstojí ani
argumentácia navrhovateľa o ochrane osobných údajov, obchodného tajomstva, dôverných informácií.
Skutočnú výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a
subjektívnemu vyčísľovaniu škody.

3) Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody
Príčinná súvislosť predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku. Príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou bude daná vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok
nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi bezprostredný vzťah príčiny a následku ( ak by
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani ku vzniku škody ). V danej veci nemožno
konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou,

keď súd mal za to, že žiadna škoda nevznikla a pokiaľ by aj navrhovateľ zdokladoval náklady na
udržiavanie a správu informačného systému, nepreukázal by ich spojitosť s nedodržaním lehoty na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora, t.j. žeby mu náklady nevznikli aj za situácie, ak by
bola zákonná lehota dodržaná, keďže pohľadávka je exekučne vymáhaná.

Nakoľko súd nemal preukázané splnenie podmienok pre konštatovanie zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom
tak, ako to navrhoval navrhovateľ a rovnako nepriznal navrhovateľovi či už majetkovú škodu alebo
nemajetkovú ujmu a jeho návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Ak nie je daná zodpovednosť
súd nemôže rozhodovať o náhrade škody či nemajetkovej ujmy.

Napriek uvedenému súd si dovolí uviesť aj určité skutočnosti v súvislosti s uplatnenou náhradu
nemajetkovej ujmy, aj keď je to pre neexistenciu zodpovednosti odporcu nadbytočné.

Navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzajúc z nárokov priznávaných
Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Zákon č. 514/2003 Z.z. obsahuje ust. § 17 ods. 2, podľa
ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Hoci exekučný súd
rozhodol o návrhu na zmenu exekútora po zákonnej lehote, súd bol toho názoru, že oneskorené
rozhodnutie v prejednávanej veci nezasahuje do práv navrhovateľa v takej miere, žeby bolo na
mieste priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Bolo na navrhovateľovi, aby preukázal, že samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ nepreukázal, že by
v dôsledku doby rozhodovania o návrhu na zmenu exekútora povinný subjekt zanikol. Aj ak by
prebiehalo konanie smerujúce k zániku subjektu, v Občianskom zákonníku resp. iných zákonoch je
upravený postup, ako si môže navrhovateľ ďalej uplatniť svoju pohľadávku napr. v dedičskom konaní,
alebo v konkurznom konaní. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie
je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného resp. exekútora s povinným a tak
isto nie je dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože obvykle dôvodom neplnenia dlhu
povinného je jeho nesolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní ako aj dôvodom na
samotné uzavretie zmluvy o úvere. Pocity frustrácie, úzkosti, neistoty, a nedôvery v právo a rovnosť v
spoločnosti u riadiacich členov navrhovateľa sú pre posúdenie vzniku nemajetkovej ujmy u právnickej
osoby bezpredmetné, pretože ujma nevzniká priamo fyzickým osobám, ktoré sa na činnosti právnickej
osoby nejakým spôsobom zúčastňujú. Navrhovateľ nijako bližšie nekonkretizoval zánik podnikateľských
aktivít a podnikateľských plánov, neupresnil, v čom a ako oneskorené rozhodnutie o návrhu na
zmenu exekútora ovplyvnilo ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa. Pokiaľ navrhovateľ pri vyčíslení
náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z nálezov Ústavného súdu SR o zbytočných prieťahoch a
poskytnutí finančného zadosťučinenia, súd poukazuje na to, že navrhovateľ netvrdil a nepreukázal,
žeby sa pokúšal vzniknuté prieťahy pri rozhodovaní exekučného súdu riešiť sťažnosťou predsedovi
exekučného súdu, ktorý mohol zjednať nápravu a predísť tak prípadnej ujme na strane navrhovateľa,
pričom uvedená procesná aktivita navrhovateľa, ako jedná z možných účinných právnych prostriedkov
ochrany práv, je podmieňovaná práve Ústavným súdom SR pri rozhodovaní o zbytočných prieťahoch
a priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy.

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo
veci úspech nemal.

Keďže odporca bol v plnom rozsahu úspešný, podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p má právo na
náhradu trov konania. Odporcovi trovy konania nevznikli, preto mu súd ich náhradu voči navrhovateľovi
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia na Krajský súd
Trenčín prostredníctvom podpísaného súdu (dvojmo).

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon
exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).