Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. november 2015

Súd: Okresný súd Michalovce
Spisová značka: 11C/241/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712216219
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Sabadošová

ECLI: ECLI:SK:OSMI:2015:7712216219.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Michalovce, sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ,

s.r.o., so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, jej menom: doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD.,
advokát a konateľ proti žalovanej Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR so
sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.

III. Účastníkom sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Tunajší súd uznesením č. k. 11C 131/2012-8 zo dňa 10.10.2012 spojil veci vedené na tunajšom
súde na spoločné konanie a zároveň rozhodol, že toto konanie naďalej bude vedené pod spoločnou
spisovou značkou 11C 131/2012. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11.10.2012. Uznesením č. k. 11C
131/2012-178 zo dňa 7.10.2015 rozpojil veci (vrátane tejto veci), ktoré boli spojené vyššie označeným
uznesením na spoločné konania a boli vedené pod sp. zn. 11C 131/2012. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť 12.10.2015.

Žalobca v tomto konaní vedenom pod sp. zn. 11C 241/2012 sa domáha proti žalovanej náhrady
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Odôvodnil to tým, že v súlade s pravidlami riadneho
hospodáreniaakooprávnenýsubjekt-veriteľnavrholvykonaťnímzvolenémusúdnemuexekútorovi,aby
vykonal exekúciu na základe vzniku pohľadávky neplnením si záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere
č. XXXXXXX dlžníkom (povinným): I., nar. X.X.XXXX. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny
exekútorpridelilregistráciouexekučnejvecič.EX5728/2010.Žalobcapreobavyoprávnyafaktickýosud

pohľadávky vymáhanej exekútorom, ktorému bolo naposledy udelené poverenie na vykonanie exekúcie
spísal dňa 29/6/2009 a podal postupcom podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku exekučnému súdu
návrh na zmenu exekútora. Žalobca legitímne očakával, že mu súd poskytne súdnu ochranu v zákonom
predpokladanej kvalite a teda, že dôjde k reálnej zmene exekútora rozhodnutím súdu v zákonom
stanovenejlehote,avšaksataknestaloatoajnapriektomu,ženávrhspĺňalvšetkyformálneamateriálne
podmienky ustanovené Exekučným poriadkom, resp. Občianskym súdnym poriadkom. V tejto súvislosti
poukázal na právnu úpravu procesného postupu exekučného súdu vo veci rozhodovania o zmene

exekútora, ktorá definuje dobu určenú na prijatie rozhodnutia, pričom prekročenie tejto doby je nutné
s ohľadom na ochranu základných práv a slobôd kvalifikovať ako porušenie zákona. Nezákonnosť
úradného postupu okresného súdu vidí žalobca v tom, že okresný súd v exekučnom konaní (spisovúznačku súdu neuviedol) nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora v zákonnej 30-dňovej
lehote od doručenia návrhu oprávneného na súd.

Podľa žalobcu, napriek tomu, že vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a ani si
nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou
podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (v skutočnosti súd nemá inú legálnu
možnosť, než o návrhu len na základe posúdenia osoby nového exekútora rozhodnúť a teda do
konania nevstupujú iné informačné podnety a nevykonáva dokazovanie). Tvrdil, že v tomto prípade

neexistovala a neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene
a so zbytočnými prieťahmi tak, že súd pristúpil k vydaniu rozhodnutia o zmene exekútora až po veľmi
dlhej dobe. Navrhol, aby si súd ako dôkaz pripojil predmetný súdny spis, jeho spisovú značku neuviedol,
označil len spisovú značku, pod ktorou sa vedie vec u súdneho exekútora. Týmito postupmi malo byť
žalobcovi zabránené, aby boli jeho pohľadávky voči dlžníkom uspokojené, a tým došlo k oslabeniu ich
vymožiteľnosti, ak nie k ich zániku. Žalobca uviedol, že nedisponuje rovnopisom exekučného titulu a ani

rovnopisom príslušného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý by obsahoval vyznačený dátum doručenia
súdu. Generálne žalobca inicioval exekučné konane formou zápisnice spísanej u zvoleného exekútora
a návrh na vykonanie exekúcie bol spolu aj s exekučným titulom predložený exekútorom súdu a preto
v žalobe označil ako dôkaz príslušný spis exekučného súdu, ktorý obsahuje všetky podstatné listiny
vysvetľujúce právne významné skutočnosti a na označenie exekučnej veci označil všetky podstatné

listiny vysvetľujúce právne významné skutočnosti a použil všetky informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré
pozná. Poukázal na to, že exekučný súd mu neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii
exekučného konania na všeobecnom súde. Uviedol, že o všetkých okolnostiach priebehu skutkového
deja, ktorý vyústil do porušenia jeho práv a spôsobenej škody sa dozvedel až po doručení uznesenia
súdu o zmene súdneho exekútora zo dňa 23.2.2010.

Žalobca navrhol v tomto konaní, aby súd rozhodlo medzitýmnym rozsudkom o základe veci tak,
že žalovaná zodpovedá za škodu, ktorá žalobcovi vznikla vyššie označeným nesprávnym úradným
postupom tunajšieho súdu a rozsudkom rozhodol tak, že žalovaná je povinná mu zaplatiť z titulu
majetkovej škody sumu 175,- € a z titulu nemajetkovej ujmy sumu 387,24 € do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Zároveň navrhol, aby mu súd priznal náhradu trov konania.

Pokiaľ ide o náhradu majetkovej škody, ktorá mu vznikla ako poškodenému tak táto predstavuje
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a
vymáhania pohľadávok v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu exekútora

a rozhodnutím o ňom, ktorá suma by nezaťažila poškodeného, ak by exekučný súd postupoval správne
a pri rozhodovaní o zmene exekútora, by dodržal zákonom stanovenú lehotu. Žalobca - poškodený v
tom období vynaložil celkovo a márne sumu 175,- € a túto vyčíslil nasledovne:

a/ na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného

systému sumu 70,- €,
b/ na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- €,
c/ na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom sumu 50,- €
d/ na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a

telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolu stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- €.

Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie

veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu), tak žalobca považuje za primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy sumu 165,96 €. Výpočet nároku vychádza z alikvotného pomeru 55,32 €
za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to na základe aplikácie vyššie označenej
doktríny Ústavného súdu SR, teda 663,88 € za rok : 12 mesiacov v roku = 55,32 € za mesiac, pričom

zdôraznil, že v tejto exekučnej veci bol súd nečinný viac ako 239 dní. Vychádzal z nálezov Ústavného
súdu SR č. k.:- III. ÚS 203/06-25 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
dvoch mesiacov,
- III. ÚS 235/04-3 - priznané sťažovateľovi 30.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka,

- III. ÚS 347/05 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a dvoch
mesiacov,
- III. ÚS 142/06-28 - priznané sťažovateľovi 10.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
ôsmich mesiacov,
- III. ÚS 118/06-40 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a

jedného mesiaca,
- III. ÚS 110/04-55 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
deviatich mesiacov,
- III. ÚS 125/04-44 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
piatich mesiacov,
- III. ÚS 229/04-52 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a

troch mesiacov,
- III. ÚS 21/05-30 - priznané sťažovateľovi 15.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
troch mesiacov,
- III. ÚS 190/05-36 - priznané sťažovateľovi 20.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
štyroch mesiacov,

- III. ÚS 301/05-38 - priznané sťažovateľovi 15.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
jedného mesiaca,
- III. ÚS 82/03-25 - priznané sťažovateľovi 15.000,- Sk za zbytočné prieťahy v trvaní jedného roka a
ôsmich mesiacov.

Uviedol, že nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho
nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené
legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky
a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík:

- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného,
- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s
povinným,
- neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k insolventnosti povinného.

Žalobca akúkoľvek náhradu nemajetkovej ujmy vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne
porušenie jeho zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu)
a základných práv. Uviedol aj ďalšie dôvody na podporu svojho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy:
a/ neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vzniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv žalobcu v spojení

s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u žalobcu, resp. u členov riadiacich
orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery
v právo a rovnosť v spoločnosti,
b/ úplné zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných

podnikateľských aktivít žalobcu, ako aj zánik už vytvorených podnikateľských plánov. Vyvolaná strata
zisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane žalobcu, ale aj na strane jeho
majiteľov,
c/ nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu a spôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Žalobca v tejto súvislosti poukázal na závery nálezov Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 77/02, III. ÚS
120/2010 z 12. mája 2010, III. ÚS 271/05. Ďalej tvrdil, že postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovaného o predbežné prerokovanie jeho nároku na
náhradu škody, avšak tvrdil, že žalovaná nereagovala pozitívne do podania žaloby na súd. Ako dôkaz

na túto skutočnosť navrhol pripojiť spis MS SR týkajúci sa predbežného prerokovania jeho nároku na
náhradu škody uplatňovanej v tomto konaní a potvrdenie o prijatí žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody.Žalovaná k predmetným námietkam pokiaľ sa týka procesných námietok uviedla, že Občiansky
súdny poriadok v znení neskorších predpisov dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa
presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať

rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú
splnené procesné podmienky, takéto konanie vykazuje nedostatky, pričom za nedostatok sa považuje
aj zmätočnosť podania. Poukázala na to, že v jednotlivých žalobách sa vyskytujú viaceré nedostatky,
napr. v žalobách, v ktorých sa namieta nesprávny úradný postup spočívajúci v rozhodnutí o poverení
súdneho exekútora po 15-dňovej lehote, sú zmätočne označení povinní (na druhej strane žaloby

uvedený odlišný dátum narodenia, ako dátum narodenia uvedený v petite). Taktiež nie sú uvedené
spisové značky príslušných exekučných konaní, ktoré sú vedené na súde, chýbajú relevantné údaje
ako dátumy doručenia podaní na súd, ktoré majú význam pre posúdenie celej veci a dátumy, kedy
sa žalobca dozvedel o vzniku škody v jednotlivých prípadoch. Vo všeobecnosti žalovaná namietala,
že žalobca nepriložil ani jeden relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného
exekučného konania, vznik skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď., pričom síce uviedol časť dôkazov,

najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek
tomu, že dôkazné bremeno znáša žalobca sám. Zdôrazňovala, že tvrdenie žalobcu, že nemá vedomosť
o spisových značkách ním uvádzaných exekučných konaní, sa nezakladá na pravde, má charakter
klamlivého a zavádzajúceho tvrdenia, pretože v žalobách, kde namietaným nesprávnym úradným
postupom je rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora, sám žalobca uvádza, že mu boli

doručené uznesenia exekučného súdu o zmene súdneho exekútora, takže tieto museli byť v súlade
s právnymi predpismi upravujúcimi náležitosti súdnych rozhodnutí označené spisovými značkami
dotknutých exekučných konaní.

Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu zo strany exekučného súdu (teda nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí) bolo jedným
z dôvodov, pre ktoré Ústavný súd SR odmietol sťažnosti žalobcu na porušenie jeho ústavných práv
nečinnosťou exekučného súdu (príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 211/2012, sp.
zn. IV. ÚS 366/2012, sp. zn. IV. ÚS 374/2012). Okrem toho kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní,
ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu škody, má mať možnosť a záujem relevantným

a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda. V tejto
súvislosti si žalovaná navrhovala konajúcemu súdu aplikáciu ustanovenia § 43 ods. 1 O.s.p. Uviedla,
že na vyššie uvedené ustanovenie O.s.p. poukazuje aj z dôvodu, že v tomto momente nie je jasný ani
titul nároku na náhradu škody. Jednak žalobca namieta „nezákonné konanie“ v podobe nerozhodnutia o
návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, ale namieta aj nesprávny úradný

postup v podobe prieťahov. Z takto formulovaných žalôb nie je jednoznačne jasné, na základe akého
titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobách sa tieto tituly prelínajú a žalobca jednoznačne
neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z
titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o návrhu na zmenu
exekútora alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.

Pokiaľ sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, v prvom rade je potrebné poznamenať, že žalobca
uvádza kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, iba v žalobách, v ktorých namietaným nesprávnym
úradným postupom je zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej
lehote. V druhom rade, formu „žiadostí o informáciu o stave konania“ nie je možné považovať za riadny

prostriedok, ktorý by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Žalobca
neuviedol, ani po vyžiadanej súčinnosti v rámci predbežného prerokovania zo strany žalovanej, či využil
možnosť podania sťažnosti na zbytočné prieťahy v príslušných konaniach predsedovi okresného súdu,
resp. možnosť podania ústavnej sťažnosti (t. z. či využil účinné právne prostriedky nápravy na urýchlenie
konania). Činnosť charakteru podávania „žiadostí o informáciu o stave konania“ nie je možné považovať

za aktívny postoj žalobcu vo veci v záujme účinného odstránenia prieťahov. Judikatúra Ústavného súdu
SR, konkrétne v náleze z 3. mája 2011, č. k. III. ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že
sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje
právo). To, že tak žalobca nekonal, je možné pripísať iba jemu. Žalovaná má za to, že všeobecný súd
v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba

predseda súdu alebo Ústavný súd SR.

Pokiaľ sa týka podmienky uplatnenia nároku na súde žalovaná poukazovala na to, že dňa 23. 4. 2012
jej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23. 4. 2012.Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27. 9. 2012 boli na súd doručené žaloby vo veci, je zrejmé, že
žalobca ich nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Uviedla, že z ust. §§ 15 ods. 1, 16 ods.
4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z. z.) vyplýva, že
poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže domáhať na súde až
po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný orgán) o predbežné
prerokovanienárokunanáhraduškody.Predbežnéprerokovanienárokujezákonom(§16ods.4zákona
č. 514/2003 Z. z.) ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne

konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cz/38/76, uverejnené pod publikačným číslom
R 28/1978). Preto mala žalovaná za to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde.

Zároveň žalovaná informovala súd, že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré
Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená všeobecná

odpoveď, kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie, nebol
ochotný uviesť dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani
nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu
s povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť

na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať
nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Ministerstvo spravodlivosti SR ako
orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. preto nárok žalobcu nepovažuje za
predbežne prerokovaný.

Pokiaľ sa týka Podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody žalovaná uviedla, že zákon
č. 514/2003 Z. z. ustanovuje nasledujúce všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za
škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci:
1) nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup,
2) vznik škody,

3) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou,
pričom pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne.

K námietke žalobcu k nesprávnemu úradnému postupu žalovaná k otázke nerozhodnutia o návrhu na

zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote uvádzala, že všeobecným predpokladom na
zmenu súdneho exekútora je žiadosť oprávneného na zmenu súdneho exekútora spolu s uvedením
súdneho exekútora, ktorý má nahradiť pôvodného exekútora. V praxi je zaužívaný model, v zmysle
ktorého exekučný súd po dôjdení žiadosti o zmenu súdneho exekútora predloží túto žiadosť pôvodnému
súdnemu exekútorovi na vyjadrenie, na vyčíslenie jeho doterajších trov (keďže súčasne s rozhodnutím

o zmene súdneho exekútora exekučný súd rozhodne v tomto uznesení aj o trovách doterajšieho
exekučného konania tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie u pôvodného exekútora) a na zaslanie
príslušného exekútorského spisu za účelom realizácie povinnosti vyplývajúcej exekučnému súdu z
ustanovenia§44ods.9zákonač.233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti(Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok). Súd v rozhodnutí

o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne
oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol vykonaním
exekúcie pôvodne poverený. Žalovaná pripúšťala, že v jednotlivých prípadoch mohol exekučný súd
rozhodnúť o návrhoch oprávneného na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej
30- dňovej lehoty od doručenia takéhoto návrhu, najmä v prípadoch, ak pôvodný súdny exekútor

neposkytol exekučnému súdu plnú súčinnosť; v takých prípadoch exekučný súd objektívne nemohol
dodržať zákonnú 30- dňovú lehotu na rozhodnutie o návrhu žalobcu ako oprávneného na zmenu
súdneho exekútora tak, aby v tejto lehote rozhodol aj o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora
a súčasne postúpil novému súdnemu exekútorovi exekučný spis pôvodného súdneho exekútora.
Odhliadnuc od uvedeného, v prípadoch podozrenia, že exekučný súd nekonal o návrhoch žalobcu ako

oprávneného na zmenu súdneho exekútora, žalobcovi nič nebránilo využiť účinný prostriedok nápravy,
ktorým bezpochyby bolo podanie sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62 a nasl. zákona č. 757/2004
Z. z. o súdoch. Ak žalobca tento prostriedok nápravy nevyužil, zanedbal svoju všeobecnú preventívnupovinnosť podľa ustanovenia § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si nepočínal tak, aby nedošlo ku
škode na jeho majetku (keďže podľa tvrdenia žalobcu ku škode/nemajetkovej ujme malo dôjsť tým, že
exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote).

Žalovaná poukazovala na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02, ktorá konštatuje, že „Pri
posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave
alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp.zn. II ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ

vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem
„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a
aplikovaťlensohľadomnalehotyuvedenévzákone.Sohľadomnakonkrétneokolnostivecisatotižaniv
týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi,
ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (U.ÚS 63/00)“.

Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom ustanovenú lehotu,
lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nečinnosť žalobcu i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s
rozhodnutím i iné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora
a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie

o trovách pôvodného exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
lehote ustanovenej zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup.

Zároveň žalovaná poukazovala na ustanovenie § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku, z ktorého je
zrejmé, že pôvodný súdny exekútor vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu

o zmene súdneho exekútora, resp. do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému
exekútorovi. To znamená, že v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej
materiálnej škody, pôvodný súdny exekútor mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú
mal poverenie, s ohľadom na zachovanie kontinuity konania.

K existencii prieťahov v konaní tvrdených žalobcom uvádzala, že podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. (v znení účinnom od 1. 1. 2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho
v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti
pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného

rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil
disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Mala za to, že žalobca nepreukázal, že by podal sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie
vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní,
právoplatné rozhodnutie ESĽP či právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorými by bolo

konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z uvedených dôvodov
žalovaná má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup spočívajúcu v existencii prieťahov.

Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je pritom kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý

ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka
a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Žalovaná považuje za potrebné podotknúť, že podľa jej názoru
efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda

príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo
niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z
hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. K záveru o tom, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnomkonaní môže len Ústavný súd SR (t.j. nie civilný súd v konaní o náhrade škody), dospel napr. Krajský
súd v Nitre (sp. zn. 9Co 285/2011).

Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie
zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). Teda v
prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal
obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa
dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu
prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR.

Pre podporu vyššie uvedenej argumentácie žalovaná poukazovala aj na rozhodovaciu činnosť
Ústavného súdu SR. Z ustanovenia § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov
vyplýva, že ústavnú sťažnosť môže podať fyzická alebo právnická osoba iba v prípade, ak využije

všetky opravné a iné účinné právne prostriedky pre ochranu svojich základných práv a slobôd. V zmysle
uvedeného, pokiaľ by bolo možné konštatovať existenciu prieťahov a nahradiť nemajetkovú ujmu na
základe rozhodnutia všeobecného súdu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., Ústavný súd SR by o takomto
nárokunemoholkonať,pokiaľbysafyzickáaleboprávnickáosobaeštepredtýmneúspešnenedomáhala
tohto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. (teda prostredníctvom účinného prostriedku nápravy).

Avšak vzhľadom na to, že Ústavný súd SR skúma porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a finančné zadosťučinenie priznáva (bez skúmania, či bol nárok predtým uplatnený podľa
zákona č. 514/2003 Z. z.), je zrejmé, že všeobecný súd nemôže konštatovať prieťahy v konaní a priznať
za ne náhradu nemajetkovej ujmy.

Preto žalovaná nepovažovala za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní.

K hmotnoprávnej námietke premlčania v súvislosti s nesprávnym úradným postupom uvádzala, že
ako vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných žalobcom v niektorých žalobách, k nesprávnemu
úradnému postupu okresného súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

V prípade, ak mala žalobcovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v
tom, že okresný súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonnej lehote lehota na
uplatnenie týchto nárokov (premlčacia lehota) uplynula (uplynie) pri každom takomto nároku osobitne po
troch rokoch od momentu skončenia žalobcom tvrdených prieťahov (resp. namietaného nesprávneho

úradného postupu). Ak je namietaným nesprávnym úradným postupom nerozhodnutie o návrhu na
zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote, premlčacia lehota uplynula (uplynie) po troch
rokoch od momentu rozhodnutia o zmene súdneho exekútora. Vzhľadom na uvedené žalovaná vzniesla
námietku premlčania aj pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k rozhodnutiu o návrhu na
zmenu súdneho exekútora pred dňom 23.4.2009 (t.j. tri roky pred dňom, kedy boli žalovanej doručené

prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku).

K materiálnej škode uplatnenej žalobcom uviedla, že žalobca sa vo svojich žalobách domáha náhrady
škody pozostávajúcej alternatívne z čiastkových nárokov špecifikovaných vyššie (materiálna škoda v
paušálnej sume 125,- €, resp. 175,- €, materiálna škoda vo výške istiny s príslušenstvom).

Podľa ustanovenia § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak
osobitný predpis neustanovuje inak.Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné
preukázať existenciu škody a jej výšku. Podľa názoru žalovanej žalobca nepreukázal existenciu škody
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické.

K vyčísleniu škody žalobcom žalovaná uviedla, že tento vyčíslil uplatnenú škodu na základe paušalizácie
reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch,
mzdovýchvýdajochavýdajochspojenýchsostratoučasuzamestnanca,atobezohľadunadĺžkutrvania
prieťahov. Taktiež uvádza, že škoda zaťažila žalobcu výlučne v období medzi doručením žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy
uvádza správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému, udržiavanie a správu informačného systému a administratívne spracovanie textov urgencií,
publikačné výdaje, poštovné.

Na tomto mieste je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že žalobca v žalobách neuvádza, či predmetné

vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu alebo ušlý zisk.
V tomto smere žalovaná poukazuje na definície týchto kľúčových pojmov: skutočná škoda je trvalé
zmenšeniemajetkupoškodenéhoaušlýziskpredstavujeušlýmajetkovýprospech,resp.nerozmnoženie
majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na
pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií skutočnej škody a ušlého zisku, žalovaná má za to,

že žalobca doposiaľ neuniesol bremeno tvrdenia tým, že nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu
alebo ušlý zisk a zároveň žalovaná zastáva názor, že žalobcom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov
nemožno považovať ani za zmenšenie majetku poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda
logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady podľa zákona č. 514/2003 Z.z.

Ďalej žalovaná upriamila pozornosť na skutočnosť, že žalobca by v tomto konaní na preukázanie vzniku
škody musel produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. V prvom rade
žalovaná má za to, že žalobca ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej
činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých
úverov. Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto období, ako

aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcií, ale aj takých, pri ktorých žiadne
exekúcie neprebiehali, resp. prebiehalo bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov
prevádzkovania na správu informačného systému vznikala / vznikla žalobcovi bez ohľadu na tvrdené
prieťahy a jej uplatnenie považuje žalovaná za účelové.

Žalobca uvádza ako ďalšiu položku majetkovej škody „udržanie“ systému. Tu ide taktiež o činnosť,
ktorú musí žalobca vykonávať na každodennej báze, najmä pri poskytovaní úverov v takom rozsahu,
ako ich poskytuje žalobca, aby sa naplnil účel fungovania spoločnosti daného druhu. Spoločnosť, ktorá
sa špecializuje na poskytnutie úverov musí mať informačný systém. Požadovať paušálne sumy za
spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti, je nesprávne a znovu účelové.

V súvislosti s uvedeným, ako aj s paušálnou sumou na administratívne spracovanie urgencií
exekučnému súdu a publikačné výdaje, je viac ako zrejmé, že si žalobca uplatňuje neprimerané čiastky
(najmä s ohľadom, na skutočnosť, že väčšina uvádzaných zaslaných žiadostí o poskytnutie informácii
sa mohla hospodárnejšie vykonať aj elektronicky). Na druhej strane, samotný zástupca žalobcu uvádza

vo svojom stanovisku k žiadostiam o doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zo dňa 2.7.2012, že „disponuje jednotnou a nedeliteľnou databázou návrhov v elektronickej forme
(návrhy podával elektronicky v automatizovanom procese)“ a že, „návrhy boli spracované v elektronickej
forme a súdom boli odoslané v tejto forme rovnako tak elektronicky“. Z tohto dôvodu žalovaná má
znovu za to, že uplatňovanie nároku na majetkovú škodu je nepodložené a uplatňovať si 125,- €/175,-

€ paušálne za každého dlžníka je nielenže nadhodnotené, ale aj nepreukázané. Skutočnú škodu je
potrebné dokázať listinami/skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by
mohlo dochádzať k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovanou škody zo strany žalobcu (ako tomu je
podľa názoru žalovanej aj v tomto prípade) a preskúmanie predmetného nároku je znemožnené. Od
povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu neodbremeňuje množstvo podaných žalôb,

ťažkosti pri jej vyčíslení, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií,
teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje.Čo sa týka prípadov uplatnenia majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom poukázala na to,
že žalobca v prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie tohto, čoho
sa domáha a v druhom rade existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky, ku ktorej navyše žalovaná uviedla, že:

1. nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že nie je možné vymôcť pohľadávky od dlžníkov žalobcu a
tvrdenie, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje nevymožiteľnosť
pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského

rozsudku byť exekučným titulom. Žalobca však mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad
podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou
sám prispel k situácii, ktorú v žalobe namieta (k uvedenému bližšie v uznesení KS v Trnave sp. zn. 10
CoE 308/2011, resp. v uznesení KS v Žiline sp. zn. 20 CoE 94/2012),
2. ak by aj nastala situácia, že si toto právo žalobca uplatnil novým návrhom, musel by preukázať
v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybností priznal požadované nároky od dlžníkov v

sume, v ktorej ich požaduje od žalovanej (čo však nepreukázal a ani preukázať nemôže) a v druhom
rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu; to znamená, že nebyť
nesprávneho úradného postupu okresného súdu, došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu
pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobca nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen) s
ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli po smrti, atď...

Na základe všetkých uvedených skutočnosti je žalovaná toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a
nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako si ju uplatnil v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal
jednak vznik a ani výšku škody.

Ohľadnenemajetkovejujmyuviedla,žežalobcasavosvojichžalobáchdomáhaajnáhradynemajetkovej
ujmy v peniazoch v pomernej výške k čiastke 660,-€ alebo 663,88 € (čiastka, ktorú v niektorých nálezoch
Ústavný súd SR priznal za prieťahy na rok) podľa toho, ako dlho trvalo domnelé omeškanie, alebo
alternatívne 20% z istiny a príslušenstva, ktorá má byť spravodlivou satisfakciou za utrpený zásah
do základných práv a bude kompenzovať každé porušenie práva na súdnu ochranu, ktoré žalobca

uplatňoval jednotlivo podaním všetkých návrhov na začatie občianskeho súdneho konania.

Poukazujúc na ust. § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. v časti žalobcovho nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch poukázala žalovaná na dve skutočnosti:
1/ Žalobca poukazuje na viacero nálezov Ústavného súdu SR, kde rozhodoval o poskytnutí finančného

zadosťučinenia za zbytočné prieťahy. Je potrebné povedať, že poskytovanie finančného zadosťučinenia
nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany súdu. Každé prípadové okolnosti
sú osobitné a vychádzať z paušálnej sumy 660,-€ alebo 663,88€, ktorá musí byť priznaná za každý
rok prieťahov, je nesprávna úvaha. Navyše, pri rozhodovaní Ústavný súd SR vychádzal aj z významu
sporu pre žalobcu, pričom v tomto prípade ide o veľkú spoločnosť poskytujúcu úvery fyzickým osobám.

Ústavný súd SR prihliada aj na to, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave. Pokiaľ žalobca tento
prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej ujmy podľa vybratých
nálezov Ústavného súdu SR, keď predseda súdu nemal možnosť prípadnú nápravu zjednať.
2/ Je potrebné poznamenať, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný.
Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú

irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť
ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku Najvyššieho súdu
ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011, kde je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu
spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na
činnostiprávnickejosobynejakýmspôsobomzúčastňujú,leboimnevznikáujmapriamo.Žalobcauvádza

aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie sú bližšie konkretizované.
Taktiež žalobca neupresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu“.
Rovnakopožadovanánáhradanemajetkovejujmyvovýške20%zistinyapríslušenstvaniejepodložená
akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Žalovaná považuje za krajne nesprávny
spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody.

Žalobca zároveň zjavne opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je
potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedenézo žalobných návrhov nevyplýva a z toho dôvodu žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej náhrada v peniazoch.

Žalovaná uviedla, že je potrebné zohľadniť ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia
§ 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. pri formovaní záveru o potrebe priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch, resp. o výške takejto náhrady. Po aplikácii uvedených ustanovení a percepcii
skutkových okolností, na ktoré žalovaná v ďalšom texte poukáže, podľa žalovanej nemožno dospieť k
záveru o potrebe priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak

boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.
V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu
úradnémupostupudôjsť,atoprizohľadnenípovahypodnikateľskejčinnostižalobcuapovedomí,ktoréje
okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky
štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že
potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu na trhu spotrebiteľských úverov.

Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných
konaní, ktoré žalobca inicioval a v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Žalovaná v tejto súvislosti upozornila a ako prílohu vyjadrenia k žalobe dokladá list Európskej komisie,
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) ] 1360 adresovaný stálemu

predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to,
že v súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podľa článku
267ZFEÚpodalKrajskýsúdvPrešove(VecC-76/10).Žalovanádávadopozornosticelýtextpriloženého

listu, pričom poukazuje príkladmo na niektoré výňatky:
„Problémy v spojitosti s týmito praktikami sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že zmluvné podmienky
sú stanovené prostredníctvom vopred formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia.
Tieto podmienky sú pre spotrebiteľov veľmi tvrdé a ich zjavným cieľom je zbaviť spotrebiteľov práv,
ktoré im vyplývajú z právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Jedným z osobitných aspektov je

uplatňovanie nárokov zo strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického
využívania rozhodcovských orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec
neuplatňujú právne predpisy na ochranu spotrebiteľa.“
„Formulár zmluvy spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. navyše obsahuje časť s názvom Všeobecné
podmienky poskytovania úveru (VP), ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu

spotrebiteľa,a/alebopomerneflagrantneznevýhodňujúspotrebiteľovvoviacerýchdôležitýchaspektoch,
z ktorých niektoré uvádzame ďalej.“
„Celkové náklady úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré pozostávajú z
úrokov a iných poplatkov, sa javia byť veľmi vysoké. Zdá sa, že prinajmenšom v niektorých prípadoch
predstavujú náklady takmer 100 % ročne zo sumy získanej od spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o.

Najväčšiu časť poplatkov tvoria náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere, ktoré sa javia
mnohonásobne vyššie ako poplatky, ktoré si účtujú banky.“
„Podľa bodu 6 VP je dlžník povinný zaplatiť v prípade nesplnenia zmluvných záväzkov sankciu vo výške
0,25 % denne, čiže 91,25 % ročne.“
„Podľa bodu 8 VP dlžník môže splatiť veriteľovi dlžnú sumu pred termínom splatnosti, to ho však

nezbavuje povinnosti zaplatiť poplatok (95,6 % z úveru) v plnej výške.“
„Zásadným problémom je skutočnosť, že predmetné podmienky vylučujú uplatňovanie pravidiel na
ochranu spotrebiteľa...“

Okrem vyššie uvedeného o negatívnej percepcii žalobcu verejnosťou, resp. aj špecializovanými

organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napr. Spotrebiteľské centrum) svedčí napr. článok v denníku
SME zo dňa 16.07.2012, ktorý prikladá žalovaná v prílohe svojho vyjadrenia. Z uvedeného článku napr.
vyplýva, že žalobca obišiel zákaz vymáhať pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný
súd Prešov označil konanie v prejednávanej veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom
článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s

odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve,
chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť,
že Asociácia organizácií splátkového predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním žalobcu, vylúčila žalobcu
zo svojich radov.Z popísaného je zrejmé, že žalobca a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom
záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku
práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých

úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Nie je možné opomenúť, že v
takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek podanie žalobcu, a to najmä v
prípade návrhu na vykonanie exekúcie, kde v prípade žalobcu automaticky nastáva zvýšené riziko
ohrozenia alebo porušenia práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní). Uvedené má vplyv aj

na otázku samotného posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania
návrhu žalobcu na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo
nevydajú a pod., s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom.
S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu,
keďže uplatnená škoda mala žalobcovi vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej

aktivite žalobcu. Súčasne v takejto situácii platí, že aj v prípade porušenia práva žalobcu už samotné
konštatovanie porušenia práv musí byť považované za dostačujúce. Uvedené vylučuje možnosť
priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči štátu.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaná zastáva názor, že žalobca nepreukázal podmienky vzniku

zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu žalobcu s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť
konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc ustanovenie § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia žalobcu (ako spoločnosti
s negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky), minimálnej závažnosti prípadnej ujmy
a následky, ktoré žalobcovi mohol namietaný nesprávny úradný postup spôsobiť, nemôže byť podľa

žalovanej žalobcovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.

K príčinnej súvislosti žalovaná uviedla, že z ust. §§ 5 ods. 1, 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.
je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je
nevyhnutné okrem existencie nesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vzniku škody

či nemajetkovej ujmy, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej
praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom
slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený
následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej

kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej
príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť
preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej
charakteristikypríčinnejsúvislosti,akopriamehoabezprostrednéhovzťahupríčinyanásledku,nemožno
tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností je žalovaná toho názoru, že žalobca nepreukázal,
že by činnosťou súdu v namietaných konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal
vznik ani výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že nerozhodol o návrhu

na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a
nemajetkovou ujmou. Žalovaná má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol si zavinil sám, a to
spôsobom vykonávania podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv a najmä je už v
súčasnosti zrejmé, že žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už
v podobe majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania splnenia základných

zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z., považuje žalovaná žalobu za právne neopodstatnenú a navrhla, aby súd žalobu proti žalovanej
v celom rozsahu zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania. Zároveň si uplatnila právo na
náhradu trov konania.

Súd rozhodol vo veci uznesením č. k. 11C 131/2012-132 zo dňa 25.3.2014 tak, že zastavil konanie vo
veci s tým, že po právoplatnosti uznesenia postúpi vec Ministerstvu spravodlivosti SR. Súd sa stotožnil s
názorom žalovanej, že v týchto prípadoch žalobca pri uplatňovaní si nárokov na náhradu škody nesplnil
zákonnú podmienku upravenú v § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012 a to, žeak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa
prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na
súde.Nazákladevýsledkovvykonanéhodokazovaniasúdmalzadostatočnepreukázané,žežiadostina

predbežné prerokovania nároku na náhradu škody, ktoré podal žalobca na Ministerstvo spravodlivosti
SR neobsahovali všetky potrebné náležitosti na základe, ktorých sa nimi bolo možné kvalifikovane
zaoberať a z tohto dôvodu nedošlo ani k predbežnému prerokovaniu nárokov žalobcu na náhradu škody.
Proti uzneseniu podal žalobca odvolanie a Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 2Co 711/2014-172
zo dňa 7.10.2015 zrušil toto uznesenie a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2012 (návrhy boli podané 27.9.2012), vo veci
náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje

inak,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 1)
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu, 2)

b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo
poverený orgán Policajného zboru, 3)

c) Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ colnej
správy alebo poverený colný orgán,

d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v
oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej
správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú
samosprávu podľa osobitného predpisu,

e) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice
Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone
verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného
orgánu štátnej správy,

f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného
predpisu 4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,

g) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia

ním vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom,

h) Národná banka Slovenska, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

i) verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril
rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických
osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

j) Národná rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

k) Súdna rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

l) orgán príslušný podľa písmen a) až j), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie
nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánovverejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal
konať ako prvý.

Podľa § 4 ods. 2 cit. zákona, ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.

Podľa§4ods.3cit.zákona,akbolnároknanáhraduškodyuplatnenýnaorgáne,ktorýniejepríslušnývo
veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému

orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe

písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11.

Podľa § 15 ods. 2 cit. zák., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný
bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti

zostávajú zachované.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 16 ods. 2 cit. zák., každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu,
ktorý koná v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie
nároku.

Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý
zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 1a)

Podľa § 17 ods. 2 cit. zák., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 cit. zák., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 17 ods. 4 cit. zák., výška nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutiami uvedenými v § 7 a

8 je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve
Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý, aj začatý deň pozbavenia osobnej
slobody.

Podľa § 17 ods. 5 cit. zák., v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a pri uplatnení nároku na súde

je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku úhrady podľa odsekov 1 a 2.

Z cit. ustanovenia § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. je zrejmé, že nárok poškodeného na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je možné prejednať u príslušného orgánu iba na základe
písomnej žiadosti poškodeného. Z uvedeného ustanovenia ani z ust. § 16 nevyplýva, aké náležitosti

má písomná žiadosť obsahovať. Iba z ust. § 17 ods. 5 vyplýva, že musí obsahovať požadovanú výšku
škody, prípadne nemajetkovej ujmy. Je však nesporné, že z povahy veci - uplatnenej náhrady škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom - vyplýva, že musí obsahovať označenie konania, v ktorom
došlo k nesprávnemu úradnému postupu, označenie orgánu, ktorý sa dopustil nesprávneho úradnéhopostupu, nesprávny úradný postup musí byť konkretizovaný a musí byť presne pomenovaná činnosť,
ktorá bola v rozpore s ustanoveniami konkrétneho zákona a je potrebné tiež uviesť požadovanú výšku
náhrady. Žalovaná predložila do spisu fotokópiu náhodne vybratej žiadosti žalobcu zo dňa 23.4.2012 o

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (č.l. 62), z ktorej je zrejmé, že žalobca uvedeným
podaním požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR ako príslušný orgán o predbežné prejednanie jeho
nároku na náhradu škody, spočívajúcej v nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Humenné v
exekučnom konaní, v ktorom vystupoval ako oprávnený proti povinnej Viere Kelešovej, nar. 30.3.1958,
vedenej u súdneho exekútora pod číslom EX 10816/2009. V žiadosti žalobca uviedol, že Okresný súd

Humenné ako exekučný súd sa dopustil nesprávneho úradného postupu, ak nerozhodol o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v lehote do 15 dní od doručenia žiadosti a o tejto rozhodol až dňa 11.10.2010 teda po viac ako 15
mesiacoch. Zo žiadosti taktiež vyplýva, že žalobca ako poškodený uviedol aj požadovanú výšku náhrady
v sume 955,-eur. Takto formulovaná žiadosť žalobcu o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody
spĺňapožiadavkynariadneuplatneniepísomnejžiadostipoškodenéhoopredbežnéprejednanienároku,

lebo z tejto žiadosti je zrejmé, v ktorom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu s uvedením
orgánu, ktorý sa nesprávneho úradného postupu mal dopustiť (exekučné konanie vo veci oprávneného
Pohotovosť s.r.o. Bratislava proti povinnej Viere Kelešovej, vedenej na Okresnom súde Humenné),
nesprávny úradný postup bol konkretizovaný a bola presne pomenovaná činnosť, ktorá bola v rozpore s
ustanoveniami konkrétneho zákona (nerozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

v lehote 15 dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku) a bola uvedená aj požadovaná výška náhrady
v sume 955,-eur. Na základe uvedeného preto možno konštatovať, že nárok žalobcu ako poškodeného
bol vopred predbežne prerokovaný na základe písomnej žiadosti príslušným orgánom - Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky, a keďže do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti nedošlo k
uspokojeniu jeho nároku na náhradu škody, preto žalobca sa môže domáhať uspokojenia svojho nároku

na súde (§ 16 ods. 1).

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom
za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone
verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie
tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania
aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 9 Exekučného poriadku, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa

vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Z obsahu pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. 16Er 397/2004 (č.l. 8a) bolo zistené, že návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora bola doručená na tunajší súd dňa 2.7.2009 (č.l. 8). Súd
vyzval dňa 14.7.2009 povereného súdneho exekútora na vyčíslenie náhrady trov exekúcie. Exekútor
aj napriek opakovaným písomným a telefonickým urgenciám (6.8.2009, 8.10.2009) nevyčíslil trovy

exekúcie a súd uznesením č. k. 16Er 397/2004-17 zo dňa 23.2.2010 vyhovel návrhu oprávneného
na zmenu exekútora. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 24.3.2010. Z uvedeného vyplýva, že
tvrdenie žalobcu, že súd rozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora po uplynutí 30-dňovej
lehoty je pravdivé.

Súd poukazuje tiež na závery rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02: „Pri posúdení, či došlo
alebonedošlokporušeniuprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovzaručenéhovčl.48ods.
2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr.
rozhodnutie ústavného súdu sp.zn. II ÚS 64/97, na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale
ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto

prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48
ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené
v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (U.ÚS 63/00)“.

Vzhľadom na povahu úkonu (rozhodnutie o zmene súdneho exekútora), zákonom stanovenú lehotu,
lehotu, v ktorej sa rozhodlo, nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné úkony
(výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi a vyčíslenie jeho trov, rozhodnutie o trovách pôvodného
exekútora), nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v lehote ustanovenej

zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup Okresného súdu
Michalovce v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn. 16Er 397/2004 tak ako to tvrdí žalobca. Na
druhej strane z cit. ust. § 44 ods. 8 a 9 Exekučného poriadku je zrejmé, že pôvodný súdny exekútor
vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, resp.
do doručenia uznesenia o zmene súdneho exekútora pôvodnému exekútorovi a teda nemohlo dôjsť k

vzniku žiadnej materiálnej škody v súvislosti s nerozhodnutím v lehote, pretože pôvodný súdny exekútor
mal a mohol pokračovať vo vymáhaní pohľadávky, na ktorú mal poverenie, s ohľadom na zachovanie
kontinuity konania.

Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Pokiaľ ide o uplatnenie nároku na náhradu škody z tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ktorým je

uznesenie súdu o vyhovení návrhu oprávneného na zmenu exekútora, tak pri tomto nároku je potrebné
splnenie niekoľkých kumulatívnych podmienok, a to: 1/ predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody na príslušnom orgáne, 2/ vydanie nezákonného rozhodnutia, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť
medzi vydaním nezákonného rozhodnutia a vznikom škody, 4/ zrušenie alebo zmena nezákonného
rozhodnutia príslušným orgánom a 5/ podanie opravného prostriedku proti rozhodnutiu, ktorého by sa

mala nezákonnosť týkať. Tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne. Ak chýba čo i len jedna
podmienka nie je možné nárok na náhradu škody priznať. V tejto veci zrušenie alebo zmena rozhodnutia
okresného súdu, ktorým bolo vyhovené návrhu oprávneného na zmenu exekútora nebolo preukázané
a vzhľadom na nesplnenie tejto podmienky pre vznik nároku je skúmanie existencie ďalších podmienokbez právneho významu, keďže jednotlivé zákonné predpoklady vzniku práva na náhradu škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť splnené kumulatívne. V danom prípade nie je daný základ nároku
a preto nie je súd povinný skúmať výšku škody a nemajetkovej ujmy a vykonávať v tomto smere

dokazovanie. Súd preto žalobu z uvedených dôvodov zamietol ako nedôvodnú.

Žalobca návrhom zo dňa 20.11.2015 došlým súdu 23.11.2015 navrhol, aby súd prerušil konanie
až do právoplatného skončenia konania o prejudicionálnych otázkach, ktoré navrhla predložiť SR -
Ministerstvo spravodlivosti SR Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na Okresnom súde

Prešov pod. sp. zn. 7C 6/2010. Návrh odôvodnil tým, že pred Okresným súdom Prešov prebieha konanie
pod sp. zn. 7C 6/2010, ktorého predmetom je náhrada škody pre porušenie práva Európskej únie z
titulu spôsobenej konaním súdu v exekučnom konaní vedenom proti žalobcovi, v ktorom konaní bolo
vymožené plnenie na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky a aj v rozpore so zákonmi schválenými
z dôvodu transpozície smerníc Európskej únie zameranými na ochranu spotrebiteľa na finančnom
trhu. Účastníkmi označeného konania na strane žalovaných sú SR - Ministerstvo spravodlivosti SR

- žalovaný v 1. rade a žalobca - žalovaný v 2. rade za účasti vedľajšieho účastníka Združenie na
ochranu spotrebiteľa - HOOS, P. O. Box 13, Bratislava. žalovaná vo svojej argumentácii poukázala na
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-40/09 Asturcom Telecomunicaciones a C-76/10 Pohotovosť, ktoré sa
týkali spotrebiteľských vzťahov. Okresný súd Prešov v označenom konaní uznesením zo dňa 7.10.2013
prerušil konanie na návrh žalovanej, ktorá navrhla položiť tieto prejudicionálne otázky:

1/ Môže vzniknúť zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva predtým ako
účastník využije všetky právne prostriedky prislúchajúce mu podľa právneho poriadku členského štátu
v konaní o výkon rozhodnutia, vzhľadom na skutkový stav veci môže v tomto prípade vzniknúť
táto zodpovednosť členského štátu pred samotným ukončením konania o výkon rozhodnutia a pred

vyčerpaním možnosti žalobkyne požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia?
2/ V prípade, ak áno, je dostatočne jasným a závažným porušením komunitárneho práva konanie
orgánu, ktoré opisuje žalobkyňa, vzhľadom na daný skutkový stav, najmä vzhľadom na jej absolútnu
nečinnosťžalobkyneavzhľadomnanevyčerpanievšetkýchprávnychprostriedkovnápravyumožnených
právom členského štátu?

3/ Ak ide v tomto prípade o dostatočne závažné porušenie komunitárneho práva je žalobkyňou
uplatňovaná škodou, za ktorú má zodpovedať členský štát, možno škodu v tomto poňatí stotožňovať s
vymoženou pohľadávkou, ktorá je bezdôvodným obohatením?
4/ Má vydanie bezdôvodného obohatenia ako právny prostriedok nápravy prednosť pred náhradou
škody?

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť,
ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo
ak súd dal na takéto konanie podnet. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo

výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Okresný súd Prešov požiadal v označenej veci Súdny dvor
EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo podľa jeho názoru je potrebné podať výklad komunitárneho
práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci. Z odôvodnenia uznesenia Okresného súdu Prešov
č. k. 7C 6/2010-316 zo dňa 12.3.2015 (č.l. 231 a nasl.) vyplýva, že žalobkyňa sa v označenom konaní
domáha proti žalovaným náhrady škody, ktorej vznik odvodzuje od nezákonnej exekúcie nad rámec

poskytnutej pôžičky tvrdiac, že exekučný spis povolil exekúciu aj napriek neprijateľnej rozhodcovskej
doložke a dokonca aj na vymoženie plnenia z neprijateľnej zmluvnej podmienky a to úroku z omeškania.
Táto škoda ako tvrdila žalobkyňa mala vzniknúť v dôsledku porušenia práva Európskej únie zo strany
členského štátu. Podľa nej štát pri udeľovaní poverenia na vykonanie exekúcie nezohľadnil ciele
smerníc Európskej únie a mal rešpektovať Lisabonskú zmluvu, ako aj Chartu základných práv Európskej

únie a poskytnúť ochranu jej spotrebiteľským právam. Potom čo prvostupňový súd vo veci rozhodol
tak, že žalobu na náhradu škody zamietol tak a odvolací súd toto rozhodnutie zrušil tak okresný
súd toto konanie prerušil do právoplatného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie o vyššie
označených prejudicionálnych otázkach. Predmetom konania vedeného na tunajšom súde je náhrada
škody spôsobená nesprávnym úradným postupom tunajšieho súdu a nezákonným rozhodnutím podľa

osobitného predpisu s tým, že vyriešenie právnych otázok nastolených v tomto konaní patrí do výlučnej
právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ.
Z ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. vyplýva, že súd môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie,
v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, čo znamená, že tento procesnýúkon súdu (prerušenie konania) závisí len od úvahy súdu. Súd návrh žalobcu na prerušenie konania
zamietol, pretože konanie na ktoré sa odvoláva žalobca nerieši otázku, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu v tejto veci.

Žalobca predložil súdu návrh na doplnenie dokazovania. Tvrdil, že zadal objednávku na spracovanie
znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody, v dôsledku v žalobe opísaných skutočností,
za ktoré zodpovedá žalovaná s tým, že vypracovaný znalecký posudok, po jeho vyhotovení predloží
súdu a žiadal, aby o obsah tohto znaleckého posudku bolo doplnené dokazovanie vykonané v tomto

konaní. Uviedol, že v prípade ak ide o žalobu agendy ISTINA RS, na preukázanie skutočnosti, že postup
exekučného súdu je nesprávny (v rozpore so zákonom ), nechal spracovať znalecký posudok
znalcom v odbore 330000 - Právne vzťahy k cudzine, odvetví 330300 - Európske právo, ktorý
zodpovie na otázky týkajúce sa interpretácie a aplikácie smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla
1993 v nadväznosti na justičnú prax a záväznú judikatúru Súdneho dvora EÚ (posudzované otázky
predstavujú podstatu argumentácie exekučného súdu pri vykonaní nesprávneho úradného postupu).

Znalecký posudok žalobca navrhol ako dôkaz so zásadnou povahou a žiadal, aby bol súdom po
spracovaní vykonaný. Tento dôkaz súd nevykonal nakoľko v konaní dospel k záveru, že nie je daný
základ nároku a preto nie je povinný skúmať výšku škody a nemajetkovej ujmy a vykonávať v tomto
smere dokazovanie.

Žalobca zároveň navrhol zrušiť pojednávanie nariadené v tejto veci z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu a prejudicionálnej otázky. Požiadal o ospravedlnenie z neúčasti na
pojednávaní a o odročenie pojednávania na neurčito z dôvodu, že podal vyššie označený návrh na
prerušenie konania vo veci. K porušeniu zásady nestrannosti súdu uviedol, že do dnešného dňa mu
nebolo doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp.o nevylúčení sudcov Okresného súdu

Michalovce a preto žiada, aby mu bolo doručené, aby sa mohol proti tomuto rozhodnutiu brániť. Uviedol,
že označil už v tomto konaní skutočnosti, pre ktoré má byť sudca vylúčený. Tvrdil, že tieto skutočnosti
sú takého charakteru, že predpokladajú vylúčenie všetkých sudcov okresného súdu z prejednávania a
rozhodovania vo veci. Tvrdil, že doposiaľ mu neboli oznámené výsledky procesných postupov sudcu a
súdu ktoré by boli základom pre spoľahlivé riešenie otázky zachovania nestrannosti súdu a ustanovenia

nestranného zákonného sudcu (nie je zrejmé, či bol oboznámený o skutočnostiach predseda súdu, či
došlo k prideleniu veci inému sudcovi, alebo došlo k predloženiu veci na rozhodnutie súdu uvedenému
v § 16 ods. 1 OSP a či súčasťou návrhu boli aj vyjadrenia ďalších sudcov, nie je zrejmé či a ako bolo
rozhodnuté súdom uvedeným v § 16 ods. 1 OSP) a preto navrhol, aby súd zrušil nariadené pojednávanie
až do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného sudcu a v prejednávaní veci

nepokračoval, pretože v konaní možno zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad (podľa
čl. 141 ods. 1 Ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy, pričom
nestranný musí byť nielen súd, ale aj sudcovia). Opačný postup súdu môže mať za následok porušenie
základného práva účastníka konania (sťažovateľa) zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl.6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Keď súd neprerokuje objektívnu námietku vznesenú žalobcom skôr, ako vo veci otvorí pojednávanie,
dopustí sa tým odmietnutia spravodlivosti v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (m.m. Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 46/04 z 20.apríla 2005).

Otvoreniu pojednávania musí predchádzať definitívne vyriešenie otázky zámeny namietaného súdu
a osoby domnelého zákonného sudcu, ktorý je vo veci doposiaľ povolaný rozhodovať. Je totiž
neodňateľným právom žalobcu, aby o jeho žalobe, rozhodol v prvom stupni samosudca u ktorého nie sú
žiadne pochybnosti o predpojatosti. Takýto právny stav, deklarujúci nevylúčenie sudcu z prejednávania

a rozhodovania veci, nastáva až okamihom právoplatného rozhodnutia súdu.

Medzi záruky nezávislosti súdu, ktorá je účelom zabezpečenia najmä jeho nestrannosti, patria aj záruky
psychologickejpovahy,t.j.hľadisko,akosasúdjavívočiachstrán,tzv.„zdanienezávislosti“,založenéna
javovej stránke veci. Súd musí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa ako taký aj javiť v očiach strán.

V tejto spojitosti je potrebné pripomenúť, že právo na nestranného sudcu je súčasťou práva na
spravodlivý proces, ktorý je zaručený nielen ústavou, ale aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a
základných slobôd. Z toho vyplýva, že pri posudzovaní otázok nestrannosti treba v každom prípadezohľadniť judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva. K tomu možno citovať
napríklad z rozhodnutia Ústavného súdu SR III. ÚS 47/05: „Obsahom práva na nestranný súd je, aby
rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí

každúvecprerokovaťarozhodnúťtak,abyvočiúčastníkompostupovalnezaujatoaneutrálne,žiadnemu
z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné pre rozhodovanie vo veci. Nestranný
súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti pre uplatnenie všetkých práv, ktoré im
zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (III.ÚS 71/97).

Žalobca trval na tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná. Je zjavné, že
posudzovanie dôvodnosti námietky musí byť nielen reštriktívne, ak by sa vôbec malo vyskytovať, a v
podstate, aj keď si zákonný sudca myslí, že námietka je prima facie neodôvodnená, mal by vec predložiť
nadriadenému súdu. Inak je reálna hrozba porušenia ústavného práva na nestranného sudcu. Napokon,
zákon taký postup predpokladá v § 15 ods. 1: ... Ak ide o vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 a predseda
súdu má za to, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti sudcu, predloží vec na rozhodnutie súdu

uvedenému v § 16 ods. 1 OSP:
Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená tiež tým, že:

a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z právneho záujmu
sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu priamo dotknutý vo svojich právach

(ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z.z.);
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než z dokazovania na konaní;
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti.

Žalobca trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené

nestranným sudcom na nestrannom súde.

Čo sa týka námietky žalobcu týkajúcej sa nestrannosti a zaujatosti všetkých sudcov Okresného súdu
Michalovce súd poukazuje na to, že vec predložil Krajskému súdu v Košiciach ako nadriadenému súdu
(§ 16 ods. 1 O.s.p.) na rozhodnutie o námietke zaujatosti sudcov. Tento o tejto námietke rozhodol ešte

v spojenom konaní vedenom pod sp. zn. 11C 131/2012 uznesením č. k. 11NcC 102/2012-28 zo dňa
27.12.2012 tak, že zákonná sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová nie je vylúčená z prejednávania a
rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. 11C 131/2012.

Súd ďalej zdôrazňuje, že vo veci rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania a rozhodol na

základe predložených listinných dôkazov v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania, a to aj napriek
žiadosti žalobcu na zrušenie - odročenie pojednávania a nevyhovel tak návrhu žalobcu na odročenie
pojednávania, pretože dôvody uvádzané žalobcom nepovažoval za dôležité v zmysle ust. § 101 ods.
2 O.s.p.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu účastníkom nepriznal, pretože
úspešná žalovaná si ich náhradu neuplatnila.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 (pätnástich) dní od jeho doručenia
na tunajšom súde.

Odvolanie musí obsahovať všeobecné náležitosti podania podľa § 42 ods. 3 O.s.p., to znamená musí
byť z odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť
podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby
jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník

nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. Ďalej z odvolania musí
byť zjavné, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie
alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, žea) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.