Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 6. máj 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1Co/79/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111224776
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Angelovič

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8111224776.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a sudcov JUDr.

Mariany Muránskej a JUDr. Daniely Babinovej vo veci žalobcu: V. X., nar. X.X.XXXX, bytom V., P. XX,
zastúpený JUDr. Michalom Feciľákom, advokátom v Prešove, Jesenná 8, proti žalovaným: 1. V. P., nar.
X.X.XXXX, bytom V., V. W. X, 2. I. P., nar. X.XX.XXXX, bytom V., V. W. X, 3. U. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom
V., V. W. X, 4. U. B., nar. XX.X.XXXX, bytom V., V. W. X, 5. Ing. I. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom V., V. W.
X, 6. I. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom V., V. W. X, všetci zastúpení Palša a Partneri advokátska kancelária
spol. s r. o., so sídlom v Prešove, Masarykova 13, o náhradu za obmedzovanie vlastníckeho práva, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29C 208/2011-234 z 27.4.2012 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok okrem výroku o trovách konania.

Zamieta návrh na prerušenie konania.

Pripúšťa dovolanie na otázku, či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu
posudzovať náhradu za zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov za jednorazovú.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia

povinnosti žalovaným zaplatiť mu špecifikované sumy s prísl. titulom náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva. Určil, že o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca je vlastníkom pozemku č. 1510 zastavané plochy a nádvoria o výmere
215 m2 vedeného na LV č. XXXXX, k.ú. V. a ako titul nadobudnutia je uvedená kúpna zmluva pod sp.
zn. V262/2007. Na uvedenom pozemku je postavený dom, súp. č. XXXX so štyroma bytmi, ktoré sú
podľa LV č. XXXX vo vlastníctve žalovaných. Na uvedenom LV je zároveň poznamenané, že k pozemku

je zriadené vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z.

Ustanovenie § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je jedným z tých, ktoré v zmysle § 151o Občianskeho
zákonníka konkretizuje možnosti zriadenia vecného bremena zo zákona.

Vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom bytov v bytovom dome bol usporiadaný zákonnou
úpravou a z uvedeného dôvodu už nie je možné vykonať usporiadanie právnych vzťahov medzi

vlastníkmineoprávnenejstavbybytovéhodomuavlastníkompozemkovsúdnymrozhodnutímvzmysle§
135c Občianskeho zákonníka, na ktoré poukazuje žalobca v odôvodnení svojej žaloby. Právny poriadok
Slovenskej republiky definuje vecné bremeno ako právo niekoho iného než vlastníka veci, ktorého
obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Vecné bremenázriaďované zákonom takýto charakter majú, aj keď ich režim nie je celkom totožný s režimom zmluvných
vecných bremien, pretože sa riadi špeciálnou právnou úpravou upravujúcou činností, k realizácii ktorých
vznikli. Ak špeciálna úprava o zriadení vecného bremena zo zákona neobsahuje riešenie týkajúce sa

náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, táto situácia je riešiteľná aj využitím článku 11 ods. 4 Listiny
základných práv a slobôd, z ktorého vyplýva, že obmedziť vlastnícke právo je možné len za náhradu.

Je nesporné, že obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu k parcele č. 1510 spočíva v zriadení
vecného bremena v prospech vlastníkov bytov, nachádzajúcich sa v bytovom dome súpisné č. XXXX,

umiestneného na parcele č. 1510.

Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom vyplývajúcim z
vecného bremena, ktoré sa vzťahuje na každého vlastníka zaťaženého pozemku. Bez ohľadu na spôsob
zmeny vlastníctva a teda jeho vznik, nemožno posudzovať samostatne u každého nového vlastníka
zaťaženého pozemku.

Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá charakter
opakujúceho sa plnenia, čo vyplýva aj zo spôsobu jej výpočtu upraveného vo vyhl. č. 492/2004 Z.z.,
v zmysle ktorého sa výpočet všeobecnej hodnoty vecného bremena vykoná tak, že práva spojené s
nehnuteľnosťou sa odhadnú zistením výhody, ktorú tieto práva prinášajú oprávnenému v období jedného

roka a hodnota tejto výhody sa násobí pri právach časovo neobmedzených 20-timi a pri právach časovo
obmedzených počtom rokov, počas ktorých má právo trvať, najviac však 20-timi.

Z toho vyplýva nelogickosť tvrdenia žalobcu, v zmysle ktorého by pri každej zmene vlastníctva mal nový
vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté bremeno. Za takéhoto

stavu by potom pri opakovanej zmene vlastníka zaťaženého pozemku pri časovo neobmedzenom
vecnom bremene, napr. v priebehu 10 rokov jeho trvania by osoba oprávnená z vecného bremena
bola povinná vždy v prospech nového vlastníka zaťaženého pozemku vyplatiť finančnú náhradu za jeho
zriadenie vo výške jeho všeobecnej hodnoty v zmysle vyhl. č. 492/2004 Z.z.

Ako bolo vyslovené v rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27.6.2011 pod sp. zn. 18Co 10/2010, 18Co
11/2011,nároknazaplateniefinančnejnáhradyzavznikvecnéhobremenamáibaten,ktobolvlastníkom
zaťaženého pozemku v čase vzniku vecného bremena, teda v účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z., t.j. k
1.9.1993. Ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti, v danom prípade žalobca, už nadobudol pozemok s
vecným bremenom a keďže vecné bremená prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom

prevádzanej veci, nie je možné, aby ako ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku existujúcim vecným
bremenom, sa mohol úspešne domáhať finančnej náhrady. Bolo vecou pôvodnej vlastníčky, či si nárok
na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie, keďže rozhodnutie Okresného súdu v Prešove pod sp. zn.
12 C 4/1996 je iba deklaratórne, pretože sa ním len osvedčilo vlastnícke právo Q. X. titulom dedenia a
dňom 9.1.1986 smrťou poručiteľky V. B..

Keďže žalobca sa stal vlastníkom sporného pozemku v roku 2007, spolu s prevodom vlastníckeho
práva na neho prešlo aj obmedzenie spočívajúce v trpení zákonom zriadeného vecného bremena k
predmetnému pozemku upravujúcemu pomery existujúcej stavby - bytového domu k pozemku v jeho
vlastníctve.Náhradanazaplatenieodplatyzaužívanievecnéhobremenavzniklaibapôvodnejvlastníčke

Q. X. a nie samotnému žalobcovi. Tento záver vyslovil aj Krajský súd v Prešove v rozsudku sp. zn. 3
Co 165/2008 z 22.4.2009 a Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. III. ÚS 13/2010 z
20.1.2010, ako aj II. ÚS 506/2011 z 3.11.2011.

Žalobcovi nepatrí opakovaná finančná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zriadením vecného

bremena v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., a preto žalobu v plnom rozsahu ako nedôvodnú
zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil tým, že o týchto bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca.

Poukázal na to, že zriadením vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. nedošlo
k vyporiadaniu vzťahu medzi vlastníkom neoprávnenej stavby a žalobcom. Špeciálny právny predpiscitovaným ustanovením iba zamedzuje vyporiadavať právny vzťah podľa § 135c ods. 1 Občianskeho
zákonníka, teda odstrániť stavbu na náklady vlastníka stavby.

Súd prvého stupňa mieša náhradu za zriadené vecné bremeno s vyporiadaním práv k neoprávnenej
stavbe podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Žalobca sa nedomáha finančnej náhrady za vznik
vecného bremena, ale náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, keďže nemôže užívať svoj pozemok,
na ktorom stojí bytový dom, na ktorom viazne vecné bremeno, avšak zákonodarca pri obmedzení
vlastníka pozemku neurčil aj poskytnutie náhrady, práve preto sa žalobca odvoláva na poskytnutie

náhrady za obmedzenie.

Súd prvého stupňa opomenul, že v posudzovanom prípade sa jedná o neoprávnenú stavbu na cudzom
pozemku, ktorou bolo neoprávnene zasiahnuté do vlastníckych práv žalobcu.

Žalobca sa domáha finančnej náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva za vymedzené časové

obdobie vo výške nájomného, pričom túto náhradu si bude uplatňovať do doby, dokiaľ nedôjde k
vyporiadaniu práv.

Ak by zákon neriešil zároveň poskytovanie náhrad za vzniknuté zákonné vecné bremená, bolo by možné
odvodiť poskytnutie týchto náhrad z článku 20 ods. 5 Ústavy SR.

Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 89/2008 vyplýva, že ak je zákonné vecné bremeno
zriadené bez poskytnutia náhrady, má povinný nárok na poskytnutie náhrady s odkazom na článok 20
ods. 4 Ústavy SR. Je nesporné, že vlastníkovi pozemku náhrada za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva patrí v zmysle ochrany základných práv a slobôd, teda základného práva vlastniť a užívať majetok.

Z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 237/09 vyplýva, že pri nútenom obmedzení možno uvažovať
o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia, iný výklad by bol
v rozpore s článkom 20 ods. 4 Ústavy SR, ako aj s článkom 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.

Tvrdenia, že náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom môže mať iba jednorázovú
formu, je ničím nepodložená.

Náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva je náhrada za obmedzenie vlastníka nehnuteľnosti, teda

za obmedzenie jeho vlastníckych práv. Stavba bytového domu stojaca na pozemku žalobcu, na
ktorom viazne vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 Bytového zákona, však nepredstavuje jednorázové
obmedzenie vlastníka pozemku, ale trvalý stav. Ak nie je nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva zriadeným vecným bremenom upravený inak, právo vlastníka pozemku obmedzeného stavbou
na jeho pozemku, na ktorom viazne vecné bremeno, na náhradu sa nemôže premlčať úplne, ak vecné

bremeno trvá, premlčať sa môžu jedine jednotlivé čiastkové náhrady za konkrétne dni, kedy boli jeho
vlastnícke práva obmedzené. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na právny názor uvedený v rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 89/2008 z 21.12.2009. Z judikatúry Ústavného súdu SR ďalej
vyplýva, že pri obmedzení vlastníctva nedôjde k zmene osôb vlastníka. Dôjde len k zásahu do rozsahu
oprávnení vyplývajúcich z obsahu ústavou zaručených práv vlastniť majetok. To znamená, že nútené

obmedzenie vlastníckeho práva nie je možné v súkromnom záujme a bez primeranej náhrady. Žalobca
je neoprávnenou stavbou bytového domu obmedzený proti svojej vôli a nemôže užívať patriaci mu
pozemok, pretože ten slúži výlučne žalovaným na umiestnenie bytového domu súpisné č. XXXX. Článok
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na základe článku
7 ods. 5 Ústavy SR má prednosť pred zákonom č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových

priestorov.

Európsky súd pre ľudské práva berie do úvahy v obdobných prípadoch aj neposkytnutie žiadnej náhrady,
ako aj primeranosť rozsahu kompenzácie vo vzťahu k vlastníkovi nehnuteľnosti.

Súd neakceptoval článok 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd na základe článku 7 ods. 5 Ústavy SR, pričom tieto normy majú prednosť pred
zákonom č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.Z podmienok spravodlivého súdneho konania vyplýva povinnosť všeobecných súdov v prípade
neaplikácie iného právneho predpisu, a to medzinárodnej zmluvy, t.j. článku 1 Dodatkového protokolu
č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý má prednosť pred zákonom, v

tomtoprípadepredzákonomč.182/1993Z.z.,tútoskutočnosťvýslovnekonštatovaťasvojpostupriadne
odôvodniť. Naviac, je povinnosťou všeobecných súdov, ako to vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR,
vykladať právne predpisy spôsobom ústavne konformným. V tomto smere nemožno súhlasiť s výkladom
Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 70/2011 z 23.6.2011. Ústavný súd SR totiž jednoznačne
poukázal na hmotné právo, a to na článok 20 ods. 4 Ústavy SR.

Súd prvého stupňa nedal odpoveď na kľúčové námietky žalobcu, a to na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 4 Cdo 89/2008 z 21.12.2009, ako aj Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. PL 41/1997 z 11.3.1998
a Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 70/2011 z 23.6.2011, na ktoré žalobca poukazoval.

V prípade ak dochádza k stretu dvoch relatívne samostatných a nezávislých režimov vlastníctva, v

súdnej praxi sa uplatnil názor o konkurencii dvoch rovnocenných vlastníckych práv. Takýto názor je
správny v prípadoch, keď niekto staval na základe časovo neobmedzeného práva k cudziemu pozemku.
Vzájomný vzťah vlastníkov je nutné riešiť podľa ustanovenia o bezdôvodnom obohatení.

Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázali na to, že aj žalovaným ako vlastníkom bytov v
bytovom dome priznávajú právne predpisy rovnocenné práva ako žalobcovi. V rozpore s princípmi
spravodlivosti a dobrými mravmi je práve konanie žalobcu, ktorý pozemky nadobudol s vedomým, že sú

na nich niekoľko desaťročí postavené bytové domy a poznaním platnej právnej úpravy vrátane Zákona
o vlastníctve bytov a jeho § 23 ods. 5. Z toho dôvodu vzniesli žalovaní námietku premlčania, na ktorej
trvajú. Na základe toho navrhli, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Podanímzo16.10.2012navrholžalobcaprerušeniekonaniavpredmetnejvecispoukazomnadovolanie

podané vo veci Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20 Co 1/2011, ktorým tento súd pripustil dovolaciu
otázku, či bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu považovať náhradu za
zákonné vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov za jednorazovú.

Predmetomtohtokonaniavtotožnejveci,atoskutkovoiprávnej,vedenejnaOkresnomsúdePrešovpod
sp. zn. 13C 52/2009 je náhrada za užívanie nehnuteľností neoprávnenou stavbou susedného bytového
domu súp. č. XXXX, stojaceho na parcele KNC č. 1511.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1, 2 O.s.p., a to bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.

2 O.s.p.) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

So zreteľom na obsah odvolania žalobcu, v odvolacom konaní bol preskúmavaný výrok napadnutého
rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá, a preto výrok napadnutého rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté
o trovách konania, ktorý odvolaním žalobcu napadnutý nebol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol

a nadobudol právoplatnosť so zreteľom na to, že ide o rozhodnutie, ktorým sa upravuje vedenie konania
a proti ktorému odvolanie nie je prípustné v zmysle § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.

Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa vo veci samej, je potrebné konštatovať, že súd prvého
stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový

stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa zodpovedajú vykonanému
dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych
skutkových zisteniach súdu prvého stupňa nič sa nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.

Podľa článku 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd - ústavného zákona č. 23/1991 Zb., vyvlastnenie

alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo verejnom záujme a to na základe zákona
a za náhradu.Podľa § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to
nemá právo, môže súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady
toho, kto stavbu zriadil (ďalej len vlastník stavby).

Podľa § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka, súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku
a vlastníkom stavby aj inak, najmä tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon
vlastníckeho práva k stavbe.

Podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe
závetu, v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím
príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť
tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva
zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľnosti.

Podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k
pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že žalobca je vlastníkom pozemku č. 1510 - zastavané
plochy a nádvoria o výmere 215 m2, vedeného na LV č. XXXXX, kat. úz. V., pričom tento pozemok

nadobudol titulom kúpnej zmluvy, ktorej vklad do katastra nehnuteľností bol povolený pod sp. zn. V
262/2007. Na tomto pozemku je postavený bytový dom súp. č. XXXX, pričom štyri byty, ktoré sa
nachádzajú v tomto bytovom dome sú vo vlastníctve žalovaných, tak ako to nepochybne vyplýva z LV
č. XXXX.

Na tomto liste vlastníctva je poznamenané, že k predmetnej parcele je zriadené vecné bremeno v
zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. Pokiaľ sa v súčasnosti žalobca domáha voči žalovaným
náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva za žalované obdobie (od 8.9.2009 do 7.9.2011) vo výške
obvyklého nájomného, je potrebné predovšetkým konštatovať, že tento nárok nie je možné posúdiť bez
aplikácie ustanovení o bezdôvodnom obohatení v kontexte s náhradou za vecné bremeno, pretože takto

formulovaný nárok žalobcu v žalobe má takýto charakter.

Touto problematikou sa zaoberalo aj spoločné zasadnutie občianskoprávneho kolégia a
obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove, ktoré dospelo k záveru, že bezdôvodné
obohatenie vzniká nielen v prípade, ak sa protiprávne rozmnoží majetok obohateného, ale aj vtedy,

ak sa doterajší majetok nezmenšil, hoci by k tomu došlo, keby bol obohatený plnil svoje povinnosti
(porovnaj R 25/1986). Niet dôvodu nevzťahovať uvedené pravidlo aj na stav, ak obohatený vrátane
verejnoprávneho subjektu využíva pozemok bez právneho dôvodu na účely komunikácie (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo 1405/2005 z 25.10.2006, podľa ktorého povinnosť
poskytovať náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stojí stavba, platí pre vlastníka stavby bez ohľadu

na to, akým spôsobom svoje vlastnícke právo využíva. Podstatné nie je ani to, či užívanie stavby prináša
zisk.).

Primeranú náhradu za bezdôvodné obohatenie v prípade sporu určí súd podľa okolností konkrétneho
prípadu. Medzi okolnosti, ktoré môžu determinovať výšku náhrady patrí aj odplata za užívanie

porovnateľného pozemku v odplatných zmluvných vzťahoch.

Zákonom č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod
stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, došlo s účinnosťou od 1.3.2009 k zriadeniu vecného bremena na pozemky zastavené

komunikáciami a užívanie pozemkov zastavaných komunikáciami nie je od účinnosti tohto zákona
bez právneho dôvodu. Uvedený zákon explicitne neupravuje otázku náhrady za zriadenie vecného
bremena. Niet však žiadnej zákonnej prekážky na to, aby sa vlastníkovi trpiaceho pozemku zastavaného
pozemnou komunikáciou priznala primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút
vecného bremena, a to do času, kým sa vlastníkovi neposkytne podľa tohto zákona náhradný pozemok

alebo kým sa neskončí konanie o pozemkových úpravách.

Bez ohľadu na to, že v predmetnom konaní sa uplatňuje náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva
titulom zastavania parcely vlastnícky patriacej žalobcovi bytovým domom, má predmetné konanie súviss uvedeným stanoviskom spoločného zasadnutia občianskoprávneho kolégia a obchodnoprávneho
kolégia Krajského súdu v Prešove.

To znamená, že predmetné nároky žalobcu je potrebné posudzovať podľa zásad o bezdôvodnom
obohatení, avšak predmetné stanovisko spoločného zasadnutia kolégií nehovorí nič o tom, že by
odškodnenie za zriadenie vecného bremena malo mať charakter opakujúcej sa náhrady, tak ako je to
požadované v tomto konaní.

V skutočnosti je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvého stupňa uvedeným v napadnutom rozhodnutí
v tom zmysle, že vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkmi bytov je usporiadaný zákonnou právnou
úpravou a teda nie je dôvod na ďalšiu úpravu vzťahov v zmysle § 135c Občianskeho zákonníka, na čo
poukazoval žalobca jednak v žalobe, ako aj v odvolaní. Je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvého
stupňa, že finančné odškodnenie - finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je majetkovým

právom, ktoré má jednorázový charakter, tak ako to správne analyzuje súd prvého stupňa vo svojom
odôvodnení rozhodnutia, práve s poukazom na vyhl. č. 492/2004 Z.z., ktorá bližšie upravuje výpočet
náhrady za zriadenie vecného bremena.

Pokiaľ ide o predpisy ústavného charakteru a medzinárodného charakteru, na ktoré odvolateľ vo svojom

odvolaní taktiež poukazuje, to znamená článok 20 ods. 4 Ústavy SR, článok 11 ods. 4 Listiny základných
práv a slobôd a článok 1 Protokolu č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
v súvislosti s článkom 7 ods. 5 Ústavy SR, je potrebné konštatovať, že tieto predpisy z hľadiska
ústavného a z hľadiska medzinárodnoprávneho vymedzujú len základný rámec realizácie majetkových
práv vlastníka, pričom však je vecou aj ďalších právnych predpisov, aby vymedzili konkrétne možnosti

realizácie toho - ktorého majetkového práva a tieto predpisy je potrebné taktiež brať do úvahy.

Nemožno teda súhlasiť s názorom uvedeným v odvolaní žalobcu, že nie je potrebné prihliadať na
zákon č. 182/1993 Z.z., ktorým bolo zriadené vecné bremeno na predmetnej nehnuteľnosti v prospech

vlastníkov bytov v bytovom dome, nachádzajúcom sa na tejto nehnuteľnosti.

Za týchto okolností nemožno považovať nároky uplatňované žalobcom v tomto konaní v podobe
náhrady za trvajúce obmedzovanie vlastníckeho práva k pozemku vo výške primeraného nájomného
za špecifikované obdobie v žalobe za dôvodné, práve so zreteľom na existenciu vecného bremena

zriadeného na predmetnej nehnuteľnosti a so zreteľom na jednorazovosť takejto náhrady, ktorú však
žalobca v tomto konaní nepožaduje a požaduje náhradu na základe iných skutkových okolností, ako aj
právnych dôvodov než by mu prislúchalo.

Za týchto okolností je potrebné súhlasiť s rozhodnutím súdu prvého stupňa, pokiaľ žalobu zamietol, na
základe právnych úvah, ktoré sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa spočívajúcich
v tom, že žalobca so zreteľom na právny charakter predmetnej nehnuteľnosti, môže si uplatňovať len
jednorazovú formu náhrady za zriadenie vecného bremena, čo však žalobca neurobil.

V tomto kontexte je premlčanie nárokov žalobcu bez právneho významu, pretože podstatné je to,
že žalobca požaduje opakujúce plnenie, hoci by mu mohla v teoretickej rovine prislúchať náhrada
jednorazová, čo však žalobca nežiada. Samotní žalovaní bližšie námietku premlčania ani neodôvodnili.

Preto postupom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil, okrem

výroku o trovách konania, pretože rozhodnutie vo vzťahu k trovám konania súd prvého stupňa prenechal
v štádiu konania po právoplatnosti rozsudku, pričom ide o výrok, ktorým sa upravuje vedenie konania,
a proti ktorému odvolanie nie je prípustné v zmysle § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.

Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania, o ktoré požiadal žalobca podaním doručeným na odvolací
súd 29.11.2012 a ktorým požiadal toto odvolacie konanie prerušiť z dôvodu, že vo veci 20 Co 1/2011
Krajského súdu v Prešove bolo podané dovolanie, o ktorom bude rozhodovať Najvyšší súd SR, v tomto
smere odvolací súd nepovažoval za potrebné konanie prerušiť, pretože samotná okolnosť, že v inej veciodvolacieho súdu (v danom prípade sp. zn. 20 Co 1/2011) prebieha dovolacie konanie, nie je dôvodom
v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. na prerušenie konania.

V zmysle tohto zákonného ustanovenia, pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie
prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu,
alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa názoru odvolacieho súdu, podanie dovolania v podobnej veci nespĺňa požiadavku v zmysle §

109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. na prerušenie konania, a preto odvolací súd návrh žalobcu na prerušenie
konania zamietol.

Zároveň odvolací súd pripustil dovolanie na otázku, ktorá je zásadného právneho významu a síce, či
bráni nejaké ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu považovať náhradu za zákonné
vecné bremeno podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov

za jednorázovú.

Primerané plnenie zo zákonom zriadeného vecného bremena nie je výslovne upravené v zákone.
Treba brať do úvahy zriadené vecné bremená v iných prípadoch, kedy sa dotknutým osobám právo
na primeranú náhradu v judikatúre rovnako výslovne nepriznávalo. Ide najmä o prípady obmedzení

vlastníckehoprávavprípadevecnýchbremienzriadenýchvprospechorganizáciíposkytujúcichdodávku
elektrickej energie a podobne.

Dovolacia otázka, ktorú odvolací súd pripustil v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p., je právne významná práve

z dôvodu názoru prezentovaného žalobcom v tomto konaní, že je oprávnený na opakujúce sa plnenie,
podobne ako pri inštitúte bezdôvodného obohatenia, pričom však súd prvého stupňa, ako aj odvolací
súd zhodne kvalifikujú možný nárok žalobcu len v podobe náhrady jednorázovej, ktorú si však žalobca v
tomto konaní neuplatnil. Keďže v zmysle vyššie uvedeného ide o otázku zásadného právneho významu,
bolo potrebné postupom podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie vo vzťahu k tejto otázke pripustiť.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v konečnom rozhodnutí o veci v zmysle §
224 ods. 4 O.s.p. a § 151 ods. 3 O.s.p.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.