Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 23. august 2013

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5CoE/155/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4307203857
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Pribula
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2013:4307203857.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., IČO:
36 864 421, so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, v mene ktorej koná doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD., advokát, proti povinnej: U. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. XX, o vymoženie 1.204,93 eura s
príslušenstvom,oodvolaníoprávnenéhoprotiuzneseniuOkresnéhosúduLeviceč.k.13Er/182/2007-29

zo dňa 17. októbra 2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.

Odvolací súd napadnuté uznesenie p o t v r d z u j e.

Povinnému n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa v prebiehajúcom exekučnom konaní zamietol žiadosť
oprávneného na zmenu súdneho exekútora, exekúciu zastavil a uložil oprávnenému povinnosť nahradiť
súdnemu exekútorovi JUDr. Alene Szalayovej trovy exekúcie v sume 294,35 eura, a to do troch dní od
právoplatnosti tohto uznesenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil citovanými ustanoveniami 41 ods. 2 písm.
d/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“),

§ 3, § 39, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 4 a 5, § 54 ods. 1, 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka,
§ 35, § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že
exekučný súd na základe citovaných ustanovení z úradnej povinnosti - ex offo skúmal, či exekučný titul
je v súlade so zákonom a zistil, že tento čiastočne zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú v rozpore so
zákonomadobrýmimravmi,tedanaplneniaprávomnedovolené,čoznamená,žeexekučnýtitulmávady

z materiálnej stránky. Exekučný titul sa totiž skúma z materiálnej a formálnej stránky. Z formálnej stránky
sa skúma či exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok, má všetky formálne náležitosti,
ktoré vyžaduje § 34 Rozhodcovského poriadku a z materiálnej stránky, či rozhodcovský rozsudok má
splnené všetky hmotnoprávne predpoklady exekučného titulu, a to napríklad jeho rozpor s právom, t.
j. dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi a podobne. Napriek tomu, že zmluva je v záhlaví označená
ako „úverová“, teda uzavretá podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb.

z. a malo by sa jednať o tzv. absolútny obchod podľa § 261, odsek 3, písm. c/ Obchodného zákonníka,
ktorý by sa mal podľa klasického chápania spravovať výlučne len Obchodným zákonníkom bez ohľadu
na postavenie jej účastníkov, t. j. bez ohľadu či sa jedná o podnikateľa alebo nepodnikateľa, ide tu o
spotrebiteľskú zmluvu. Tak ako to bolo už vyššie uvedené, svojou povahou s ohľadom na postavenie
účastníkov zmluvy a jej obsah ide jednoznačne o spotrebiteľskú zmluvu a vzťah medzi veriteľom -
dodávateľom - podnikateľom a dlžníkom - spotrebiteľom, a preto sa na tento vzťah použijú ustanovenia

spotrebiteľského práva. Z okolností utvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je
zrejmé, že oprávnený pri uzatváraní zmluvy o finančnom prenájme (zmluvy o úvere) konal v rámcisvojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinnou ako fyzickou osobou nepodnikateľom.
Na základe uvedeného mal exekučný súd opätovne preukázané, že ide spotrebiteľskú zmluvu a na
právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných obchodných podmienok, na

ktoré sa odôvodnenie rozsudku odvoláva aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka
o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu
na dohodu strán. Podľa vnútroštátneho práva, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa v zmysle § 54 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka nemôžu odchýliť v neprospech spotrebiteľa
od ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Taktiež nesmú obsahovať podľa

§ 53 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ustanovenie § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka obsahuje exemplikatívny príkladný, a teda neuzavretý výpočet neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Tento výpočet je zo strany zákonodarcu neustále dopĺňaný a
precizovaný. Týmto spôsobom zákonodarca reaguje na nesprávnu aplikačnú prax. V tomto výpočte je s
účinnosťou od 01. 03. 2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa

v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Len zo samej skutočnosti, že sa uvedená podmienka v tomto príkladnom výpočte v čase
uzatvorenia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že vyžadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní nie je
neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve. Súd vychádza z teleogického výkladu,

a teda vychádzal z príslušného prameňa práva ako celku s akcentom na jeho ciele a zmysel. Zmyslom
a cieľom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR ako
členskom štáte minimálne taký štandard ochrany aký stanovuje smernica 93/13/EHS. Prvostupňový
súd v napadnutom rozhodnutí poukazuje na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora ES (C-240/98 zo
dňa 27. 06. 2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, C-168/05 zo dňa 26.

10. 2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL, C-243/08 zo dňa 04. 06. 2009
Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Györfi). Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy
neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom
sú ustanovenia smernice (93/13/ES), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a
zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva EÚ na právne poriadky

členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie
výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného
smernicou - výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho
aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa
ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená

smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a
vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor
o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora
(ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04. 06. 2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Györfi bod
40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi

spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a
ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/
EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky
podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je

všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa.
V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky
nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným. V
posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 12. 03. 2007
vymoženiasumy1.204,93euraspríslušenstvomnapodkladeexekučnéhotitulu,ktorýmjerozhodcovský

rozsudokvydanýStálymrozhodcovskýmsúdomzriadenýmzriaďovateľomSlovenskározhodcovskáa.s.
sosídlomvBratislave.Rozhodcovskádoložkajesúčasťouobsahuformulárovejzmluvy,ktorúoprávnený
v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a
neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve
neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor

súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na
podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich
obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnejzmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je
adhézna, teda spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky
bol dodávateľom vopred pripravený. Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý

všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Je namieste si uvedomiť aj
okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval je podnikateľský
subjekt - obchodná spoločnosť, právnická osoba založená v zmysle Obchodného zákonníka za účelom
podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku. Oprávnený zmluvy o finančnom prenájme uzatvára
rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci rozhodcovskom konaní

zaplatilrozhodcovskémusúdupoplatok.Záujmomzriaďovateľarozhodcovskéhosúdutedazrejmebude,
aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve prípadov, za prejednanie ktorých
bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na jeho rozhodovanie. Rozhodcovský súd
ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva absolútne opomenul aplikovanie príslušných
kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd
veľmistarostlivoposúdilpostavenieapodnikateľskérizikooprávneného,avšakochranespotrebiteľaako

v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval. Dojednanie rozhodcovskej doložky a
následnékonaniepredrozhodcovskýmsúdomviedlivosvojichdôsledkochktomu,žespotrebiteľovibola
odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice
93/13/EHS. Teda na základe uvedeného súd dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v
predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie viazaný a táto je

v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s
ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Súd pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku skúma
všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi
dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Za také okolnosti možno považovať napr.
neprijateľné miesto rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich

práv (rozsudok SDEÚ vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez
Nogueira), alebo pravidla rozhodcovského konania, ktoré ukladajú povinnosti, ktoré predpisy upravujúce
občianske súdne konanie neupravujú a ktoré sú v neprospech spotrebiteľa. Prvostupňový súd ďalej
uviedol, že v predmetnom právnom vzťahu rozhodcovský súd nielenže neskúmal neprijateľné zmluvné
podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore

s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania v sadzbe 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne.
Dojednanie sankcie za neplnenie zmluvnej povinnosti v tejto výške je nielen v rozpore s príslušnými
ustanoveniami vnútroštátneho a európskeho práva o ochrane spotrebiteľa, ale pre rozpor s dobrými
mravmi je aj v príkrom rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou.
Tým došlo k prehĺbeniu už aj tak faktického nerovného stavu medzi dodávateľom a spotrebiteľom,

najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ o svojich právach nevie alebo má
ťažkosti s ich uplatnením. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať
od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z
omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517
ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej

NárodnoubankouSlovenskaplatnejkprvémudňuomeškaniasplnenímpeňažnéhodlhu(§3nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka). Odplata
za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády (§ 10 ods.
10 zákona č. 258/2001 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov). Výška

odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru, s výnimkou podľa odseku 2, nesmie prevýšiť sumu,
ktorá zodpovedá dvojnásobku priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov pre príslušný typ
spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej podľa §
7a ods. 2 zákona, a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého
priemerupriemernýchhodnôtročnejpercentuálnejmierynákladovapriemernejúrokovejmieryzavšetky

typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a zverejnenej
podľa § 7a ods. 2 zákona (§ 1 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 238/2008 Z. z., ktorým sa ustanovuje
výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie spotrebiteľského úveru). V predmetnej exekučnej
veci bol spotrebiteľovi (povinnému) poskytnutý spotrebiteľský úver v sume 663,88 eura (20.000,- Sk).
Z exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku) nie je možné zistiť z akých zložiek pozostáva istina

a poplatok za poskytnutie úveru. Tento obsahuje iba odkaz na zmluvu o úvere čo má za následok
jeho nevykonateľnosť preto nie je možné uvažovať len o čiastočnom zastavení exekučného konania.
Ustanovenia na ochranu spotrebiteľa majú prednosť. Iba tak súd môže naplniť zmysel a cieľ ratio
legis sledovaný smernicami Rady transponovanými do zákona číslo 258/2001 Z. z. a Občianskehozákonníka. Dodávateľ (oprávnený) a rozhodca nemôžu posudzovať spotrebiteľa ako podnikateľa. Prieči
sa to zmyslu práva spotrebiteľa. Na základe vyššie uvedených skutočnosti exekučný súd po preskúmaní
podmienok exekučného konania rozhodol ako je vyššie uvedené. Pre nepreskúmateľnosť exekučného

titulu nebolo možné len čiastočne zastaviť túto exekúciu, exekučný súd ju zastavil v celom rozsahu.
Týmto nie sú dotknuté nároky oprávneného domáhať sa svojich nárokov pri rešpektovaní ustanovení na
ochranu spotrebiteľa. Z uvedených dôvodov exekučný súd exekúciu v zmysle ust. § 45 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní zastavil. Pretože oprávnený ako dodávateľ spôsobil stav,
že sa domáhal na rozhodcovskom súde nedôvodného plnenia preto táto skutočnosť bola rozhodujúca

pri rozhodovaní o trovách konania. Sám oprávnený spôsobil, že sa domáhal nezákonných nárokov a
nárokov v rozpore s dobrými mravmi a tomu predchádza z jeho strany nedostatok odbornej starostlivosti.
Toto malo význam pri rozhodovaní o trovách exekučného konania, preto súd uložil povinnosť zaplatiť
náhradu trov súdnemu exekútorovi oprávnenému. Súdny exekútor JUDr. Alena Szalayová si podaním
doručeným súdu dňa 18. 10. 2011 vyčíslil trovy exekúcie vo výške 577,10 eura, ktoré pozostávajú z
odmeny vo výške 571,32 eura (vrátane DPH) ako 20 % z vymoženej sumy 2.382,90 eura (ku dňu 11. 10.

2011) a z hotových výdavkov v sume 5,18 eura. Prvostupňový súd uložil oprávnenému povinnosť uhradiť
trovy exekúcie vyčíslené v špecifikácii trov exekučného konania v sume 294,35 eura (vrátane DPH),
ktoré pozostávajú z odmeny 289,17 eura (vrátane DPH) ako 20 % z vymáhanej sumy podľa § 4 ods. 1
a 5 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Zb. o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov, účinnej v čase začatia exekučného konania (ďalej len Vyhlášky) - t. j. 20 % x 1.204,93 eura +

DPH a z náhrady hotových výdavkov podľa § 22 v sume 5,18 eura. Vo zvyšku vyčíslených trov exekúcie
súd tieto trovy nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, z dôvodu, že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky

súdny poriadok, ďalej aj „OSP“), nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (ust.
§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. l písm. e/ OSP), súd svojím postupom odňal
účastníkovi možnosť konať pred súdom v spojení s ust. § 221 ods. l písm. d/ OSP, súd nedostatočne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP). V úvode odvolania oprávnený

navrhol, aby súd na základe § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol,
že konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na
základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom
znení: 1) či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov, 2) či v prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné
ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo

zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu

podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu, 3) či je v súlade s čl. 17 a čl. 47
ChartyzákladnýchprávEÚtakérozhodnutievnútroštátnehosúdu,ktoréaplikujúcvnútroštátneprocesné
a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej

pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie
je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci
s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda
vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Práve v tejto veci exekučný
súd rozhodol tak, akoby došlo ku kasácii. A takto určite jeho rozhodnutie takýto účinok malo a to

vzhľadom na zánik vykonateľnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu. Je dôležité pripomenúť, že k
takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Poukazujúc na viaceré rozhodnutia súdnych orgánovcudzích národných súdov tiež uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti
prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré
zároveň negatívnym spôsobom vymedzuje jeho právomoc. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného

súdu koná tak, že sám rozhoduje vo veci samej (len v závere konania z dôvodu absolútnej nemožnosti
vydať zamietavé meritórne rozhodnutie sa obmedzí na využitie iného druhu rozhodnutia - uznesenia,
ktorým zastaví exekúciu - avšak s rovnakými účinkami pre veriteľa a dlžníka spočívajúcimi v zániku
možnosti vykonať právo pre seba). Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o
zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom

v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Iba v rámci rozhodcovského zákona a konania
možno dosiahnuť revíziu rozhodnutia rozhodcovského rozhodnutia. Zákonodarca priznal všeobecným
súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o
zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe
zákona. Všeobecný súd si musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame
zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Poukázal aj na ust. § 7 ods. l OSP ktoré

vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy, ak prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva
z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa zákona
prislúcha inému orgánu (v okolnostiach veci rozhodcovskému súdu). Navrhol, že ak sa všeobecný súd
nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá je obsiahnutá
v jeho argumentácii, žalobca žiadal, aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm.

b/ OSP prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej
republiky, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade s
princípmi právnej istoty a princípmi ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok možné

opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, a to bez
akejkoľvek časovej limitácie. Oprávnený namietol, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a
dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu a toto rozhodnutie a s predpokladom,
že povinný voči nemu zachovával averziu a pocity antipatie, bolo nanajvýš nutné vypočuť oprávneného.
Oprávnený sa vyjadruje aj k rozhodcovskej doložke, ktorú považuje za platnú. Dojednanie, ktorým

zmluvnéstranyzaložiliprávomocrozhodcovskéhosúduvšaknestanovuje,žesporysdodávateľombudú
riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na
rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú
možnosť. Nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola začatá zákonným
spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva

platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu
exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Ďalej zdôrazňuje, že zákonodarca neobmedzil použitie
rozhodcovskej doložky, pretože zákonné ustanovenie, ktoré stanovuje neprijateľnosť takejto doložky
spája len s jej výlučnosťou. Podľa jeho názoru nemožno hovoriť o značnej nerovnováhe v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Poukazoval na nesprávne posúdenie zmluvy

o úvere, ako zmluvy o spotrebnom úvere a taktiež nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z
omeškania prvostupňovým exekučným súdom. V ďalšom oprávnený zdôraznil, že súd už o exekučnej
prípustnosti rozhodoval v zmysle § 44 ods. 2 EP a tým, že súd vykonal revíziu po takomto zisťovaní,
konal tak v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery v právny poriadok. V závere,
opakujúc a čiastočne prehlbujúc, uvádza podľa jeho názoru rozhodujúce argumenty pre konanie o

prejudiciálnych otázkach, na ktorých položenie nabádal súd v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ OSP v úvode
jeho odvolania.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania podľa § 212 ods.

1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1 OSP
potvrdil.

Podľa § 2 OSP, v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a

iné právne veci, uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to,
aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a
aby sa práva nezneužívali na úkor týchto osôb.Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v
tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 251 ods. 4 OSP, na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu 31) sa
použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje
sa však vždy uznesením.

Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z., ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie

nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno
podať návrh na obnovu exekučného konania.

Z dôvodov a záverov rozhodnutia Ústavného súdu SR vyplýva, že z ustanovení zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
v spojení s ustanovením § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že prerušenie
konania je procesným predpokladom pre podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych
predpisov všeobecným súdom. Tento procesný predpoklad všeobecný súd preukazuje uznesením, ktoré
obsahuje výrok o prerušení konania. Iný spôsob preukázania tejto procesnej podmienky (napríklad

iba tvrdenie o prerušení konania) nie je prípustný. Možnosť exekučného súdu podať návrh na začatie
konania o súlade právnych predpisov nevyplýva priamo z čl. 144 ods. 2 ústavy. Podľa tohto článku
ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé
ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej
zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe

čl. 125 ods. 1. Tento článok ústavy je však vykonaný obyčajnými zákonmi, tak ako to vyplýva z § 109
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 224 Trestného poriadku. Ak niet takejto zákonnej úpravy (a
to je prípad civilnej exekúcie podľa Exekučného poriadku), nemožno splniť predpoklad uvedený v čl.
144 ods. 2 ústavy, t. j. konanie prerušiť a až potom podať návrh na konanie pred ústavným súdom. Je
potrebné ešte dodať, že na prerušenie konania všeobecný súd nemôže oprávniť iba text ústavnej normy

(PL. ÚS 16/02 zo dňa 20. 05. 2002).

Krajský súd v Nitre uvádza, že predchádzajúce platí pre občianske súdne konanie, v
ktorom sú plne aplikovateľné tie časti Občianskeho súdneho poriadku, ktoré možnosť prerušiť konanie
rozhodnutím súdu, ktorý vo veci koná, umožňujú. V zmysle ust. § 251 ods. 4 OSP sú v exekučnom

konaní použiteľné ustanovenia jednotlivých častí zák. č. 99/1963 Zb. v prípade, ak Exekučný poriadok
úpravu príslušných otázok neupravuje. Možnosť súdne konanie prerušiť rozhodnutím súdu obligatórne,
či fakultatívne vyplýva z ust. § 109 OSP. V Exekučnom poriadku však z možnosti v exekučnom konaní,
konanie prerušiť vylučuje uplatnenie zásady „lex specialis, derogat lex generalis“, pretože osobitný
zákon - Exekučný poriadok, ktorý je zákonom špeciálnym k všeobecnému zákonu (zák. č. 99/1963 Zb.)

stanovuje v ust. § 36 ods. 5 EP, že exekučné konanie nemožno prerušiť. Z vyššie uvedeného ústavného
rámca vyplýva, že exekučné konanie nemožno prerušiť rozhodnutím súdu tak ako to predpokladá
§ 109 OSP. Rozhodnutím súdu možno súdne konanie (a teda aj exekučné konanie) prerušiť podľa
podmienok čl. 11 ods. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového
stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu. Uvedeným nie je dotknuté napríklad ani zákonné

prerušenie exekučného konania podľa zák. č. 328/1991 Zb., resp. zák. č. 7/2005 Z. z., o konkurze a
reštrukturalizácii. Vzhľadom na to, že v tomto prípade nejede ani o možnosť, kedy o prerušení súdneho
- exekučného konania môže rozhodnúť svojím rozhodnutím súd, ani prípad, kedy sa exekučné konanie
prerušuje zo zákona, je potrebné sa riadiť zákonným ust. § 36 ods. 5 EP. Uvedené sa podľa názoru
odvolacieho súdu vzťahuje aj na prerušenie konania žiadané pre predloženie veci Súdnemu dvoru EÚ

na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke, preto návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b/ a c/ OSP zamietol.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 41 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa § 41 ods. 1 písm. d/ EP, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
vykonateľnýchrozhodnutírozhodcovskýchsúdovarozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválených.

Zexekučnéhospisuvyplýva,žeexekučnýsúdvprebiehajúcomexekučnomkonaní(povydanípoverenia

pre súdneho exekútora dňa 12. 04. 2007) vyzval výzvou zo dňa 17. 05. 2011 súdneho exekútora, aby
strana oprávneného predložila zmluvu o úvere č. 4092530 uzatvorenú dňa 16. 03. 2006 s povinnou,
pričom na túto výzvu reagovala vo vzťahu k súdu sama strana oprávneného, keď dňa 08. 06. 2011
doručila prvostupňovému exekučnému súdu predmetnú zmluvu o úvere a všeobecné podmienky
poskytnutia úveru. V sprievodnom prípise oprávnený konštatoval, že predkladá súdom žiadané listiny a
to v čase keď musel vedieť, že exekúcia v jeho prospech povereným súdnym exekútorom prebieha a

úspešne sa realizuje. Dňa 27. 06. 2012 poverený súdny exekútor oznámil súdu, že naďalej vykonáva
exekúciu v prospech oprávneného.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že približne 4 roky po vydaní poverenia postupom exekučného súdu
podľa § 44 ods. 2 EP, exekučný súd vyzval prostredníctvom súdneho exekútora oprávneného na

predloženie žiadaných listín, ktoré tvoria podstatu „zachytenej vôle“ účastníkov právneho vzťahu,
ktoré ako listinné dôkazy museli byť aj predmetom skúmania rozhodcovského súdu pri vydávaní
rozhodcovského rozsudku, ktorý bol do tohto exekučného konania predložený ako exekučný titul.
Navyše v tomto prípade exekúcia v užšom zmysle slova už bola súdnym exekútorom vykonávaná.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon
rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd
okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych

predpisoch ide o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho
predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových
náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a
povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania
nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného
titulu (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 122/2011, zo dňa 9. februára 2012).

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uvádza, že exekučný prvostupňový súd správne vyhodnotil svoje

oprávnenie preskúmavať exekučný titul v rozsahu a za podmienok, ktorých výsledkom je zákonná
ochrana spotrebiteľa. Konanie o nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí - exekučné konanie je
integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy SR. Toto konanie je relatívne
samostatným druhom civilného procesu, ktoré môže, ale nemusí nadväzovať na základné civilné
konanie. Právny poriadok Slovenskej republiky, resp. spoločenské vzťahy upravované záväznými

pravidlami správania sa, sa vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie „rozšírili“ o jej pramene
práva. Takto možno v základných rysoch uviesť, že prameňom práva Európskej únie, a tiež jej
jednotlivých členských štátov je primárne právo, všeobecné zásady úniového práva, medzinárodné
dohody uzatvorené Úniou a medzinárodné dohody zaväzujúce Úniu, sekundárne právo a napokon
judikatúra Súdneho dvora.

Predpokladom následku - neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka je predovšetkým kvalifikácia zmluvy, v ktorej je takáto doložka obsiahnutá, ako spotrebiteľskej
zmluvy(§52ods.1Občianskehozákonníka),akoajzistenie,žetakátorozhodcovskádoložkaspôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (§ 53

ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa názoru ústavného súdu sú predpokladom aplikácie uvedených
ustanovení konkrétne skutkové zistenia, ktoré na jednej strane umožnia záver, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu v zmysle vymedzenom v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na druhej strane záver o značnej
nerovnováhe v právach a povinnostiach. Konkrétne skutkové zistenia, ktoré si vyžadujú záver o právnejpovahe zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej, zahŕňajú najmä zistenie, či účastníci danej zmluvy skutočne
spĺňajú znaky spotrebiteľa a dodávateľa, či daná zmluva bola skutočne vopred pripravená dodávateľom
a či spotrebiteľ skutočne nemal možnosť ovplyvniť jej obsah (z Nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS

499/2012-47 zo dňa 10. 07. 2013).

Ak posudzovanie zákonnosti a vykonateľnosti exekučného titulu je závislé na takom založení právomoci
rozhodcovského súdu, ktoré je preskúmateľné v rámci spotrebiteľskej právnej ochrany (posudzovanie
rozhodcovskej doložky a jej prijateľnosti), potom je nevyhnutné mať posudzovaný právny vzťah za

spotrebiteľský preukázaný. Súd v zásade postupom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
resp. zisťovaním zákonnosti vedenej exekúcie kedykoľvek v priebehu exekučného konania (tzn.
aj po vydaní poverenia na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi) nepreskúmava vecnú správnosť
exekučných titulov, pretože by sa tým nezákonným spôsobom fakticky rozširovala pôsobnosť opravných
konaní, ktorých účelom je v rámci nachádzacieho konania preskúmavať možné vecné pochybenie
príslušného orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. S prehlbovaním potreby ochrany spotrebiteľov v

európskom priestore však dochádza, prostredníctvom normatívnych aktov európskej únie a legislatívnej
činnosti zákonodarných orgánov jednotlivých členských štátov, k faktickému prelamovaniu uvedenej
zásady „nepreskúmateľnosti“ vecnej správnosti niektorých rozhodnutí - exekučných titulov vzťahujúcich
sa k preskúmavaniu spotrebiteľských zmluvných podmienok, ktoré vo svojom dôsledku vyúsťujú do
správne, alebo nesprávne založenej právomoci orgánu, ktorý individuálny právny akt (paakt) vydal.

Tak tomu je aj v prípade predpisov na ochranu spotrebiteľa, kedy všeobecný súd ale aj iný povolaný
orgán, ktorý rozhoduje právnu vec spotrebiteľského charakteru, musí z úradnej povinnosti prihliadať na
všetky aspekty nedovolenosti, resp. neprijateľnosti praktík, ktoré znevýhodňujú spotrebiteľa. V najširšom
zmyslejepotrebnépovažovaťzatakútozákonnúúpravupríslušnéustanoveniaObčianskehozákonníka,
ktoré okrem iného vymedzujú charakteristiku spotrebiteľského právneho vzťahu a demonštratívny

výpočet charakteristických neprijateľných zmluvných podmienok, na ktorých neprijateľnosť (neplatnosť)
prihliada súd z úradnej povinnosti vždy vtedy, keď mu to zákon umožňuje, resp. ho k tomu zaväzuje.

Podľa názoru odvolacieho súdu právny vzťah medzi oprávneným a povinným bol súdom prvého
stupňa správne posúdený ako vzťah ochraňovaný kogentnými ustanoveniami spotrebiteľského práva.

Predpokladom postupu exekučného súdu pri skúmaní zákonnosti exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku je, že právny vzťah, resp. obsah právneho vzťahu je možno charakterizovať ako vzťah
spotrebiteľský. Pri posudzovaní charakteru právneho vzťahu treba mať na zreteli jednak subjekty, ktoré
vstupujú do tohto vzťahu a tiež účel, smerovanie vôle subjektov k založeniu a pretrvávaniu právneho
vzťahu. O podnikateľskom charaktere a vôli oprávneného v tomto prípade nemožno mať pochybnosti.

Ide o podnikateľa, ktorý spĺňa definície podnikateľa - dodávateľa. Obdobné jednoznačné závery platia
aj pre povinného - pokiaľ ide o jeho postavenie spotrebiteľa. V tomto smere neprišlo k žiadnemu
spochybneniu postavenia povinného ako spotrebiteľa a takáto pochybnosť ani zjavne z obsahu súdneho
spisu a z listinných dôkazov nevyplýva.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského

súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 122/2011).

Krajský súd v Nitre konštatuje, že predpokladom materiálnej a formálnej vykonateľnosti akéhokoľvek
rozhodnutia, ktoré má byť exekučným titulom je, že takéto rozhodnutie vznikne pred orgánom, ktorý koná

arozhodujevsúladesosvojouprávomocouapodľavopredstanovenýchpravidiel.Svojímspôsobomide
o posudzovanie vykonateľnosti predloženého rozhodnutia, ktoré je zákonom „povýšené“ na exekučný
titul len v prípade, ak takéto rozhodnutie je pripustiteľné do exekúcie (so všetkými náležitosťami) a
ako také je spôsobilé v rámci postupov subjektov exekučného konania ako titulárny základ, spôsobilé
na legálny a ústavne akceptovateľný zásah do inak ústavou a zákonmi chránených práv a slobôd

jednotlivcov.

Rozhodcovský súd v tejto veci odvodil svoju právomoc od rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá
v obchodných podmienkach (čl. 17 VPPÚ). V zmysle doložky všetky spory, ktoré v budúcnosti vzniknú,
budú rozhodované v rozhodcovskom konaní nezávislým rozhodcom určeným spoločnosťou Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žaloba bude podaná na všeobecnom súde.Ďalej odvolací súd konštatuje, že nie každá rozhodcovská doložka (podmienka), a tiež nie každá
doložka (podmienka) v spotrebiteľskom právnom vzťahu vo všeobecnosti je neprijateľná. Za neprijateľnú
podmienku možno považovať len takú podmienku, ktorá spôsobuje „kvalifikovanú“, a to značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa podľa podmienok
ust. § 53 ods. 1 OZ. Ochrana spotrebiteľov, ktorú legislatíva európskej únie a členských štátov
zabezpečuje, má za cieľ nad rámec základných zásad súkromného práva ako autonómia zmluvných
strán, či pacta sunt servanda, zvýšiť ochranu záujmov spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá
pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo

inejpodnikateľskejčinnosti.Tátozákonnádefiníciavymedzujejedenzosubjektovspotrebiteľskejzmluvy
(ak je táto za spotrebiteľskú zmluvu považovaná), pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu
vzťahov spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred
„silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa,
ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských
potrieb. Iná kvalita bdelosti v procese kontraktácie sa vyžaduje od subjektu - zmluvnej strany -

nespotrebiteľa, a iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od spotrebiteľa. Každý sa má predovšetkým starať
o svoje veci sám, tzn. sám musí niesť dôsledky svojich rozhodnutí, preto možno uzavrieť, že
nemožno zbaviť ani spotrebiteľa civilnej zodpovednosti za neplnenie si povinností vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv. Súdnu ochranu však nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu
až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je ale založená a rozsahom upravená zákonom, preto

možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak teda zákon stanovuje, že neprijateľnou
podmienkou (s dôsledkom neplatnosti) je tiež najmä ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, potom stanovenie konkrétneho rozhodcu (rozhodcovského orgánu), ktorý vec prejedná patrí
tiež do množiny neprijateľnej praktiky, podmienky, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach. Zo žiadneho argumentu v odvolacom konaní a zo žiadneho listinného dôkazu nevyplýva,
žerozhodcovskádoložkabolauzavretáindividuálnymspôsobomspovinnýmakospotrebiteľom.Naopak
doložka bola súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktorá v sebe neobsahovala žiadnu
individualizujúcu informáciu o účastníkoch právneho vzťahu označenú inak ako všeobecný veriteľ, či
dlžník. Aj z uvedeného vidieť neindividuálny charakter dojednanej rozhodcovskej doložky.

Uvedená rozhodcovská doložka bola „uzavretá“ v rámci motivačnej kontraktácie zo strany spotrebiteľa
v čase vzniku právneho spotrebiteľského vzťahu. Odvolací súd nechce stanovovať všeobecný návod
na prijateľnú rozhodcovskú doložku, dovolí si však uviesť, že v prípade, ak rozhodcovská doložka
bude so svojimi dôsledkami ozrejmená spotrebiteľovi v čase a spôsobom (bez pridaných „motivačných“

podmienok) kedy si aj priemerný spotrebiteľ dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu
uvedomí, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní,
bude sa takáto doložka - zmluvná podmienka viac približovať vyváženej a zákonom aprobovanej
zmluvnej podmienke v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské,
alebo súdne konanie nemá byť len napísané (v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ale musí sa javiť

byť naplnené vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky.

Skorej spomenutá a týmto spôsobom koncipovaná rozhodcovská doložka („uzavretá“ a inkorporovaná
vo všeobecných obchodných podmienkach v čase „vysokej“ spotrebiteľskej motivácie zmluvu uzavrieť),
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, a to na škodu spotrebiteľa.

Problematickým sa zdá byť aj skutočnosť, že predmetná doložka ako podmienka fakticky vylučuje
uplatnenie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Vzhľadom na podstatu úverového plnenia oprávneného
(veriteľa - dodávateľa), je viac ako predpokladané, že subjektom, ktorý bude uplatňovať svoje nároky
pred povolaným orgánom, bude práve oprávnený a povolaným orgánom pre možné efektívnejšie
dovolanie sa svojho nároku bude rozhodcovský orgán podľa vopred určeného výberu uvedenej v

rozhodcovskej doložke. V danej veci je rozhodcovská doložka súčasťou formulárovej zmluvy - v jej
všeobecných obchodných podmienkach (predkladaná spotrebiteľovi ako dokument majúci sa teda
podpísať v čase zníženej bdelosti spotrebiteľa), ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti
používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu, obsah tejto zmluvy nemal
povinný ako spotrebiteľ reálnu možnosť ovplyvniť, pričom dojednanie takejto doložky v spotrebiteľskej

zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Na základe takto koncipovanej doložky je nutné konštatovať, že rozhodcovská doložka spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Právomoc
rozhodcovského súdu teda na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, založená platne nebola. Taktovydal rozhodnutie orgán, ktorý nemal vo veci právomoc konať, preto ak dané rozhodnutie síce existuje
kauzálne, je normatívne nezáväzné a exekučne nevykonateľné. Ide o nevykonateľné rozhodnutie, ktoré
nie je z tohto dôvodu exekučným titulom.

Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie z dôvodu jeho vecnej
správnosti (§ 219 ods. 1 OSP).

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým, že ich

náhradu úspešnému povinnému v tomto konaní nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.