Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 5. február 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/59/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2206205469
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2206205469.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
H. L., V. Z. XXXX/XX, pre vymoženie 585,54 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym
exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, Exekútorský úrad so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn.

EX 13107/2011, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa
30.01.2012, č.k. 6Er/485/2006-25, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd v prvom odseku výroku exekúciu vedenú u súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod sp. zn. EX 13107/2011 vyhlásil za neprípustnú a zároveň
ju v druhom odseku zastavil. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 1, ods.
2 písm. c), § 57 ods. 1 písm. g), ods. 2, § 58 ods. 1, § 200 ods. 2 Exekučného poriadku a §
52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 1 zák. č.
634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a smernicou Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vecne prvostupňový súd argumentoval tým, že preskúmal
návrh na vykonanie exekúcie zo dňa 03.04.2006, notársku zápisnicu zo dňa 21.01.2006, N 47/2006,
NZ 2196/2006, NCRLs 2171/2006, ako aj Zmluvu o úvere č. 1620079 zo dňa 09.12.2004 a zistil, že
súčasťou tejto zmluvy je aj plnomocnenstvo udelené povinným advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi,
aby menom povinného uznal jeho záväzok z úveru, tak aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným
titulom pre súdny výkon rozhodnutia. Prvostupňový súd preskúmal uvedené plnomocenstvo, ktoré bolo

súčasťou zmluvy o úvere a skonštatoval, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, čiže aj absolútne
neplatnú. Splnomocnenie Mgr. Tomáša Kušníra v úverovej zmluve je neurčité, koncipované široko a
všeobecne a uznanie dlhu v mene povinného a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
nemožno považovať za platné. Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje
veriteľovi. Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť v
čase uznania. Zákonným dôsledkom uznania záväzku je vyvrátiteľná právna domnienka, že záväzok v

čase uznania existoval. Povinný v deň uzavretia zmluvy o úvere splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho
mene uznala záväzok, t.j. urobil tak v čase, keď žiadny dlh neexistoval a do budúcna bolo možné len
predpokladať, že by mohol vzniknúť, nebolo však možné predpokladať jeho výšku. Uznať záväzok je
právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať, ale aj nemusí. Nie je prípustné, aby sa niekto
vzdal práva, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa ustanovenia § 39
Občianskeho zákonníka. Právo, ktoré môže vzniknúť v budúcnosti, je právom, ktoré v čase uzavretia

dohody nie je ešte známe a nemožno ním disponovať. Ak v čase uzavretia dohody o plnomocenstve
neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tomto čase nemohol povinný realizovať svoje právodlh uznať alebo nie. Potom ani nemohol splnomocniť advokáta uznať dlh. Zástupca povinného tiež
určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným. V tejto súvislosti sa
súd zaoberal aj ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorou je rozpor záujmov povinného a zástupcu. Pri

uzatváraní zmluvy o úvere povinný nemal možnosť slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva o úvere
ako predtlač obsahovala meno splnomocnenca Mgr. Tomáša Kušníra. Tým je spochybnený základný
predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného, pretože
ide o osobu, ktorá už pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala
hájiť jeho záujmy v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti. Z možnosti zastupovať sú

vylúčené osoby, ktorých záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 OZ). Rozpor
v záujmoch musí reálne existovať, nestačí len potenciálna možnosť takéhoto rozporu. Právne úkony
osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2 OZ, v zmysle § 39 OZ spôsobujú absolútnu
neplatnosť takýchto právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o tom účastníci právneho
úkonu vedeli. Ak dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi Mgr. Tomášom Kušnírom a povinným je
v zmysle ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, potom aj notárska zápisnica,

obsahujúcavyhlásenieouznanízáväzkuasúhlasesvykonateľnosťouasexekúciou,ktorézapovinného
urobil Mgr. Tomáš Kušnír, a ktorá notárska zápisnica vznikla na základe zmluvného zastúpenia ako
neplatného právneho úkonu, je neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo
zákona a pôsobí voči každému, takže každý sa jej môže dovolať. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd
ajbeznávrhu(exoffo).Absolútnaneplatnosťsanemôženapraviťdodatočnýmschválenímanemôžebyť

konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti. Plnenie, ku ktorému došlo z absolútne
neplatného právneho úkonu zakladá bezdôvodné obohatenie. Absolútna neplatnosť právneho úkonu
sa nepremlčuje.

Proti tomuto rozhodnutiu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia

odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkom možnosť konať
pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Odvolateľ vyslovil názor, že
exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 58 ods. 1 Exekučného poriadku sa
postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá
exekučnému súdu neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom
okruhu spoločenských vzťahov a porušil fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Podľa

odvolateľa všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať
úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie
ako by bol exekučný titul zrušený. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd
preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Zdôraznil, že

notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých platných normatívnych pravidiel náležitú právnu
starostlivosť. Ak potom právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné
mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať
činnosťou vlastnou. Bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil
súladúkonusvykonateľnosťousozákonomadobrýmimravmi(§36ods.1Notárskehoporiadku),pričom

zákon notárovi dáva možnosť odmietnuť vykonane požadovaného úkonu. Ak teda notár neodmietne
vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými
mravmi. Všeobecný súd nemôže dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu
účinkov notárskej zápisnice na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto, že z
vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase a to tam, kde ich platné právo zaraďuje.

Ochranu práva nápravou dôsledkov notárskej činnosti nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto
prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou zamedzenia výkonu práva exekučným súdom. Všeobecné
súdy majú povinnosť vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Postup exekučného
súdu umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do platných notárskych listín, ktoré zakladajú,
rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, čo je v materiálnom

právnom štáte neakceptovateľné, pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery
všetkých subjektov práv v právny poriadok. Notársky poriadok zámerne určuje postupy, ktorým je možné
úkony notára napadnúť, inak platí, že pokiaľ tieto postupy neboli uplatnené, je úkon notára platný.
Všeobecný súd v predmetnej veci nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či notárska zápisnica bolavydaná v súlade s právnymi predpismi. Exekučný súd musí s notárskou zápisnicou ako exekučným
titulom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. V rámci predmetu svojho skúmania

exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery). Exekučný súd
nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá exekučným titulom, ani v prípade
pasivity účastníka nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
Ak sa exekučný súd nestotožnil s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
oprávnený žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a

podal Ústavnému súdu návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
všetkých subjektov práv a v právny poriadok. Ak účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti,
aby všeobecný súd podal návrh Ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s Ústavou
SR, má všeobecný súd v zásade možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy, alebo
vysvetliť, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom

účastníka a podá vec ústavnému súdu.

Odvolateľ ďalej tiež namietal, že exekučný súd ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v
právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Predovšetkým porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia
konania na návrh, rovnosť účastníkov, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho

konania. Poukázal na to, že čl. 12 ods. 2 Ústavy SR vyplýva všeobecný zákaz diskriminácie, ktorý je
možno aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone a ochrane ľudských práv. Podľa odvolateľa
v danom prípade exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a oprávneným
na strane druhej. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie
a bolo s ním zaobchádzané odlišne, pričom z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať

také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Za
takéto odlišnosti odvolateľ označil nevypočutie oprávneného alebo neoboznámenie oprávneného so
stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi, ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia a príslušného súdneho
spisu. V súvislosti s postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu ho súd vylúčil z možnosti
zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o úvere. Podľa

odvolateľa exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej právnej normy, bez vykonania
ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem, bez vykonania dokazovania, čím porušil
právo oprávneného na súdnu ochranu. Odvolateľ ďalej namietal, že súd založil svoje rozhodnutie na
normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa ňou nemohol
riadiť, s poukazom na to, že aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS. Naviac exekučný

súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, čo je v danej veci
neprípustné a nemožné s poukazom na to, že nemajú všeobecnú záväznosť. Porušením princípu
rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne
nevýhodnejšie, ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V danom
prípade okresný súd bez toho, aby akokoľvek vypočul oprávneného, rozhodol o jeho právnom postavení

a to výrokom o neprípustnosti a o zastavení exekúcie. Oprávnený namieta, že nemal možnosť reagovať
na akékoľvek argumenty, tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu a
nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Súdne konanie neprebiehalo
v duchu práva na spravodlivý súdny proces osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Oprávnený
ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne

rozhoduje o jeho právach. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal
možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov.
Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo
vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania
tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.

V ďalšom odvolateľ poukázal na to, že súd v napadnutom uznesení viackrát konštatuje, skutočnosti,
ako by v tomto smere vykonával dokazovanie, dokazovanie ale nevykonával, a k záverom dospel len na
základe domnienok bez reálneho zistenia skutočného stavu. Ak by sme aj považovali postup súdu za
vykonávanie dokazovania, dokazovanie nebolo vykonané zákonným spôsobom, keďže predovšetkým

účastníci nemali možnosť sa k vykonaným dôkazom vyjadriť, prípadne navrhnúť ďalšie dokazovanie.
Postupom súdu tak bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu,
ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci.Ďalej odvolateľ poukázal na to, že udelené plnomocenstvo mohol povinný v zmysle § 33b ods. 1
písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať, v čom mu nebránila žiadna prekážka. Na základe
toho potom udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať

za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa. Naviac plnomocenstvo nie je možné vôbec považovať za neprijateľnú
podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže nie je zmluvným ustanovením.
Podľa odvolateľa plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné.
Pojem dlh je potrebné považovať za synonymum pojmu záväzok. Inštitút uznania dlhu preto nie je

možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právny
poriadok nevylučuje možnosť uznať záväzok v čase jeho vzniku. Z toho vyplýva, že nešlo o budúce
právo, ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na § 574 ods. 2 v nadväznosti
na ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Žiadne z ustanovení zmluvy pritom nestanovuje, že povinný
nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice alebo exekučného
titulu, toto právo mu zostalo zachované v plnej miere a mohol ho kedykoľvek využiť. Povinný sa teda

udelením plnomocenstva práva nevzdal. Z inštitútu uznania záväzku vyplýva, že ak povinný udelil
svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony
urobil predpísaným zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu,
čo si vyžaduje aj určenie dokedy bude dlh splatený. Nie je preto možné dôjsť k záveru, ako k nemu

dospel prvostupňový súd, že zástupca nebol oprávnený v notárskej zápisnici uviesť do kedy povinný dlh
splatí. Za nesprávny označil záver súdu, že zástupca nehájil záujmy povinného, pretože spísal notársku
zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený
vykonať len jediný úkon a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Túto úlohu riadne splnil, pričom
udelené plnomocenstvo žiadnym spôsobom neprekročil. Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, že

záujmy zástupcu považoval za rozporné so záujmami povinného, čo spôsobuje neplatnosť zastúpenia
pre rozpor so zákonom, v tejto otázke súd založil svoje závery na dohadoch, domnienkach a vlastnom
presvedčení, pričom nevychádzal z dôsledne zisteného skutkového stavu, keďže vo veci nevykonal
dokazovanie. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka pritom vyžaduje skutočný rozpor v záujmoch a nie len
dohad, možnú kolíziu, či vnútorné presvedčenie súdu. Za nesprávny označil tiež záver súdu, že notárska

zápisnica ako exekučný titul musí byť podpísaná nielen povinným, ale aj oprávneným. S poukazom na
ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku poukázal na to, že tento záver je nesprávny i v rozpore so
súdnou praxou. Záverom opätovne zvýraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym
poriadkom súd už raz posudzoval a už o nej právoplatne rozhodol tým, že poverenie na vykonanie
exekúcie vydal. Ak uskutočnil revíziu exekučného titulu po tomto čase, konal v rozpore s princípom

právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím porušil základné práva
účastníkov. Odvolateľ tiež upozornil, že nie sú dané dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Od
vydania exekučného titulu ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne,
ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

Následne po doručení odvolania oprávneného, počas vykonávania úkonov prvostupňového súdu pred
predložením odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, bol súdu doručený i návrh oprávneného na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pričom žiadal,

aby súd Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1. je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?

2. je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený zároveň doplnil k odvolaciemu dôvodu postavenému na tvrdení, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ďalšiu právnu argumentáciu, pričom poukázalna najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne z rozhodnutia ÚS SR sp.
zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v notárskom poriadku. Materiálna

stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, vykonateľnosť notárskej zápisnice
je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Podľa Ústavného súdu v jeho prípade
notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti predpísané už citovanými právnymi predpismi a žiadne
ďalšie podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku
nemožno vyvodiť. Z tohto dôvodu exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska

hmotného práva, pretože je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne
uvedené. Podľa odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné dojednanie o zastúpení
povinného je neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný
neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva,
či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať

svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený
a povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek
odvolať. Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie
spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa
spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Podľa odvolateľa

prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/
EHS. Najmä nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie.
Ani v indikatívnom a nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé
v citovanej smernici sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú
osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne oprávnený tvrdí, že v danom

prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte tohto sporu Súdny
dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, teda
súd, proti ktorému rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa
pritom myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne opravné prostriedky,

ktoré nie sú bežne dostupné. Zároveň oprávnený ponechal na uvážení exekučného súdu, či eventuálnu
prípustnosť dovolania voči jeho rozhodnutiu o odvolaní proti napadnutému uzneseniu bude považovať
za dostupný opravný prostriedok. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v každom prípade, ale platí,
že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu
konania. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40

Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37,
§ 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v
súlade najmä s čl. 17, s čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil a zároveň Súdnemu dvoru
EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1
Exekučného poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202
ods. 2 O.s.p., 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 5 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie

má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola dňa
09.12.2004 uzavretá zmluva o úvere, na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému
ako dlžníkovi úver vo výške 14.000,- Sk, ktorý sa povinný zaviazal zaplatiť zvýšený o poplatok vo
výške 11.200,- Sk, celkovo 25.200,- Sk, v dohodnutých splátkach. Súčasťou zmluvy o úvere je i
splnomocnenie, na základe ktorého dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v

Bratislave na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok
z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon
rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z.na celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Splnomocnenie ako súčasť
textu zmluvy o úvere je podpísané dlžníčkou.

Z notárskej zápisnice napísanej v Bratislave na Flöglovej ulici č. 8 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom so
sídlom v Partizánskom dňa 21.01.2006 pod č. N 47/2006, NZ 2196/2006, NCRLs 2171/2006 vyplýva, že
Mgr. Tomáš Kušnír konajúci na základe plnej moci, ktorá je prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej
osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 21.563,- Sk a zaviazal sa dlh
zaplatiť do 22.02.2006 k rukám oprávnenej osoby a zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v

danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku alebo súdnym
výkonom rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. S účinnosťou od

25.11.2004 (do 30.06.2007), teda v čase uzavretie predmetnej zmluvy, citovaný zákon v § 23a definoval
spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako
aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je
obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. definoval spotrebiteľské zmluvy v ust. § 52 rozdielne v období od
01.04.2004 do 31.12.2007 a rozdielne v období od 01.01.2008. § 52 Občianskeho zákonníka v znení
v období od 01.04.2004 do 31.12.2007 zakotvoval, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,
zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55,
ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol

individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci

predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Je pravdou, že podľa znenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v období od 01.04.2004 do 31.12.2007,

teda v čase uzavretia predmetnej zmluvy účastníkmi, zmluva o úvere, ktorá je upravená v Obchodnom
zákonníku, pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 Občianskeho zákonníka nespadala. Je ale
nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v
znení od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým
znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy

podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho
poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,

odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb.

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii
dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i
veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods.

3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v
zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal
poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné prostriedky vo
forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiťcelkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné
náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z. Bez ohľadu na to, že
zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), s poukazom

na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna
právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust.
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník,
je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže zároveň

nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v
§ 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy,
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované

ustanovenie ods. 1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V
ods. 3 Občiansky zákonník príkladmo demonštratívne vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v
spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná.
Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade uznal záväzok a
vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy
boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie
i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako
exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho

orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,
len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho
zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,
aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže

ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal

priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie, je ale naformulované priamo v predtlači zmluvy
o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná, nie je medzi nimi
žiadenvzťahamožnosťvýberuinéhozástupcumuvzhľadomnapredmetnúpredtlačdanánebola.Ztohonaviac vyplýva nesporný vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom. Vzhľadom na to záujmy
veriteľom, resp. oprávneným v mene zvoleného advokáta sú nesporne v rozpore so záujmami dlžníka -
povinného, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinného a Mgr. Tomáša Kušníra, predmetné

zastúpenie,resp.splnomocnenieobsiahnutévzmluveoúvere,jeprerozporsozákonom,konkrétnescit.
ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na cit. ust. § 39 Občianskeho zákonníka, absolútne
neplatným právnym úkonom. Keďže potom Mgr. Tomáš Kušnír nemal účinné oprávnenie povinného
pri predmetnom uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou danej notárskej zápisnice
zastupovať. Jeho právny úkon zachytený v predmetnej notárskej zápisnici je absolútne neplatný a

notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom na § 41 ods. 2
písm. c) EP, keďže v nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou.

Odvolací súd skonštatoval, že vyššie popísané skutočnosti daného splnomocnenia sú zároveň
neprimeranou podmienkou, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a preto je neplatné tiež v zmysle § 53 ods. 4

Občianskeho zákonníka.

Už len vyššie uvedené skutočnosti postačovali pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je
materiálne nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené
podmienky súdom prvého stupňa aplikovaného ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre

vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58
ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a
2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd

urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov
zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne
rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára
pri spisovaní notárskej zápisnice.

S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami
zaoberať znova.

Neprimeranosť tejto podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl i v tom, že daný

dvojstranný právny úkon vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden
dlh dlžníka - povinného ešte neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a
ak áno, kedy a v akej výške. Uznať záväzok alebo uznať dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka
výlučným právom dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako
dlžník predmetným splnomocnením fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia

zmluvy o úvere, kedy ešte žiaden dlh existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a
v akej výške, pričom zároveň na uznanie dlhu splnomocnil jemu úplne neznámu tretiu osobu, ktorá mu
bola vnútená v predtlači zmluvy vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdal možnosti
namietať dlh i jeho výšku, založilo to nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníka
a zároveň je to v rozpore s dobrými mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne

neplatné v zmysle § 54 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

S poukazom na vyššie uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s
poukazom na ust. § 33b Občianskeho zákonníka predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí
zmluvy o úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne

vzniknutéplnomocenstvo.Zpodstatyvecitotižlogickyvyplýva,ženemožnoúčinneodstúpiťodprávneho
úkonu, ktorý je od počiatku absolútne neplatný.S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená
notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase
s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným

titulom, bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením, s použitím § 57 ods.
1 písm. g) Exekučného poriadku podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu, predmetnú
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd pritom poukazuje
i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 183/2011, kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach

súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný súd SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.

Pokiaľ oprávnený namieta, že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, keďže súd mu odoprel možnosť argumentovať v danom smere a na podporu svojich tvrdení

použiť dôkazy, je pravdou, že súd konal bez pojednávania a bez poskytnutia možnosti účastníkom
argumentačne namietať zastavenie exekúcie z použitých dôvodov, pričom kontradiktórnosť procesu to
vyžaduje. Je ale tiež pravdou, že v dôsledku podaného odvolania navrhovateľ mal možnosť uplatniť
všetky svoje tvrdenia dôkazy a námietky voči rozhodnutiu, s ktorými bol odvolací súd povinný sa
vysporiadať. Tento nedostatok tým bol odstránený. Naviac s poukazom na ust. § 212 ods. 3 O.s.p. táto

vada nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na uvedené odôvodnenie, s poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho
konania, bolo potom nadbytočným zaoberať sa ďalšou početnou, ale vzhľadom na vyššie uvedené už
nerelevantnou, argumentáciou odvolateľa.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
ako vo výroku vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel

návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má

povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva

rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,

t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje

ustanoveniezákona Slovenskejrepubliky,doktoréhobolitransportovanéúniovéprávnenormy,aleboak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonaniavo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú

skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci

predchádzajú vstupu k EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 01.05.2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo 09.12.2004, z tohto hľadiska je
daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva

je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať

bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa povinného Súdnemu dvoru EÚ predložená je otázka, či je možné za
neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť
kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej

pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto
zmluvy?

Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú nemajúcu základ v prejednávanom spore
a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili názor, že neprijateľnou

zmluvnou podmienkou je vždy a za každých okolností jednostranný právny úkon spotrebiteľa i keď
ho mal možnosť odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu všeobecne a en bloc. Súdy podrobne vyargumentovali a s poukazom
na vyššie uvedené zdôvodnenie rozobrali prečo predmetné splnomocnenie ako jednostranný úkon
spotrebiteľa považovali za neprijateľnú podmienku a to s poukazom na konkrétne okolnosti daného

prípadu, ktoré v danej otázke obsiahnuté nie sú. Súdy pritom nepopreli, že spotrebiteľ v zásade môže
jednostranným právnym úkonom dobrovoľne splnomocniť fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, avšak iba vtedy, ak je tento právny úkon v súlade so všetkými dotknutými
normami. Ak by aj teda Súdny dvor EÚ na prvú otázku odpovedal záporne, vzhľadom na jej všeobecnú
formuláciu nezohľadňujúce konkrétne okolnosti daného prípadu, nemohlo by to mať a nemalo by to

žiaden vplyv na rozhodnutie súdov v danej konkrétnej veci s poukazom na vyššie použitú argumentáciu.
Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú oprávneným potrebné posúdiť ako akademickú
nemajúcu reálny základ v prejednávanom spore a preto nedôvodnú.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v

súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo

dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky

predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny

súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so

spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia

posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak exekučný súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,

že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v

rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte

clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle § 109
ods. 1 písm. b) O.s.p. s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44
ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny

poriadok.

V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh

Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Vzmysle§44ods.2vetaprváadruháExekučnéhoporiadkusúdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosťo udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania jednak

exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to z hľadiska
ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na exekúcii
zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu
odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu odvolateľ
namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1

Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis
(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej
veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v
zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.
Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.