Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 16. október 2014

Súd: Okresný súd Košice II
Spisová značka: 28Cpr/4/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7212226032
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Kolesár
ECLI: ECLI:SK:OSKE2:2014:7212226032.4

Rozhodnutie

Okresný súd Košice II, sudcom JUDr. Martinom Kolesárom, v právnej veci navrhovateľky: V. E., bytom
Š. B. XXX, nar. XX.X.XXXX, zastúpená JUDr. Gerhardom Zvolánekom, advokátom, so sídlom Štúrova
20, Košice, proti odporcovi: Dopravný podnik mesta Košice, akciová spoločnosť, so sídlom Bardejovská
6, Košice, IČO: 31 701 914, v konaní o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, rozhodol

r o z h o d o l :

U r č u j e, že skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou výpoveďou odporcu zo dňa 22.3.2012

je neplatné.

Návrh na začatie konania navrhovateľky v časti o určenie, že pracovný pomer navrhovateľky a odporcu
trvá, z a m i e t a.

Odporca j e p o v i n n ý nahradiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia v sume 452,48 Eur do 3

dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet právneho zástupcu navrhovateľky JUDr. Gerharda Zvoláneka,
advokáta.

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 99,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia na účet Okresného súdu Košice II.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom na začatie konania, podaným na súde dňa 13.9.2012, sa navrhovateľka domáhala určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou odporcu zo dňa 22.3.2012 a určenia, že pracovný
pomer medzi navrhovateľom a odporcom trvá. Navrhovateľka v návrhu tvrdila, že skončenie pracovného
pomeru výpoveďou odporcu zo dňa 22.3.2012 je neplatné z viacerých dôvodov. Namietala v tomto
zmysle (len vo všeobecnosti bez bližšej konkretizácie), že výpoveď trpí formálnymi a obsahovými
vadami a tvrdila tiež, že pre uplatnenie výpovedného dôvodu podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka

práce, majúceho podľa výpovede spočívať v nadbytočnosti po zrušení referátov cestnej výpravy
a koľajovej výpravy, zriadení oddelenia výpravy a s tým spojeným znížením počtu zamestnancov,
nebol daný hmotnoprávny predpoklad v podobe rozhodnutia o takejto organizačnej zmene odporcom,
keďže rozhodnutím zo dňa 4.1.2012 zamestnávateľ v skutočnosti nesledoval zmenu úloh, technického
vybavenia či zníženie počtu zamestnancov za účelom zefektívnenia práce, ale chcel ním dosiahnuť
skončenie pracovného pomeru s navrhovateľkou, s cieľom nahradiť ju mladším, novonastúpeným

zamestnancom.Medzitakouto,podľanavrhovateľkyúčelovou,organizačnouzmenouanadbytočnosťou
navrhovateľky, nebola podľa jej tvrdenia daná príčinná súvislosť.

Odporca uplatnený nárok navrhovateľky v konaní neuznal. Vo svojom písomnom vyjadrení k návrhu
zo dňa 9.10.2012 na svoju obranu v podstatnom vo všeobecnosti konštatoval formálnu a obsahovú
úplnosť výpovede zo dňa 22.3.2012 a tvrdil, že pre uplatnenie výpovedného dôvodu podľa ust. § 63

ods. 1 písm. b) Zákonníka práce bol v danom prípade splnený i materiálny predpoklad v podobe
nadbytočnosti navrhovateľky, založenej rozhodnutím zamestnávateľa o organizačnej zmene. Poukázalv tejto súvislosti na to, že predstavenstvo spoločnosti odporcu dňa 4.1.2012 schválilo organizačnú
zmenu, ktorou s účinnosťou od 1.2.2012 došlo k zrušeniu referátov cestnej výpravy a koľajovej výpravy a
k zriadeniu oddelenia výpravy. Táto zmena sa vykonala podľa tvrdenia odporcu v súvislosti s ukončením

používaniastaréhoinformačnéhosystému„MAMS“azavedenímdopraxenovéhosoftwaru„FSsoftware
„ pričou ňou došlo k zníženiu počtu pracovných miest o 2.

Súd vykonal vo veci dokazovanie výsluchom navrhovateľky, výsluchom svedkov V. Q. a T. Q. a
oboznámením s podstatným obsahom listín predložených účastníkmi alebo zabezpečených súdom,

včítane písomností založených v súdnom spise vo veci vedenej pred tunajším súdom pod sp. zn.
29Cpr/2/2012.

Navrhovateľka vo svojej účastníckej výpovedi spresnila opis rozhodujúcich skutočností v návrhu,
mimo iného tiež vo vzťahu k okolnostiam, za ktorých zamestnávateľ prijal rozhodnutie o organizačnej
zmene, spochybňujúcim, podľa tvrdenia navrhovateľky, ním sledovaný účel. Uviedla v podstatnom, že

v posledných mesiacoch trvania pracovného pomeru bol na ňu odporcom vyvíjaný nátlak. Ozrejmila v
tejto súvislosti, že po jednej schôdzi sa jej nadriadený vyhrážal v tom zmysle, že jej povedal, že alebo
dá výpoveď alebo pôjde pracovať ako výpravkyňa alebo sa postará, že v podniku odporcu viac už
pracovať nebude. Na tento postup nadriadeného sa navrhovateľka sťažovala u generálneho riaditeľa
spoločnosti odporcu, pričom týždeň na to, čo túto sťažnosť podala, dostala 2 upozorňujúce listy, ktorými

jejbolovytknuténeplneniesipracovnýchúlohspojenýchsnovozavádzanýminformačnýmsystémomFS
Software. Rovnako ako navrhovateľka dostala upozorňujúce listy od odporcu i M. O., ktorá v pracovnom
zaradení referenta cestnej výpravy pracovala aplikáciou FS Software tiež. Okrem navrhovateľky a M.
O. s týmto informačným systémom pracovala i T. Q.. Podľa tvrdenia navrhovateľky odporca nevedel
presadiť tú skutočnosť, že tieto tri zamestnankyne mali porušovať pracovnú disciplínu a rozhodol sa

preto, že využije organizačnú zmenu, aby s nimi skončil pracovný pomer. Keďže T. Q. súhlasila s tým, že
bude preradená na miesto výpravcu, odporca skončil pracovný pomer z organizačných dôvodov už len
s navrhovateľkou a M. O.. Presvedčenie o takomto účelovom postupe zamestnávateľa navrhovateľka
odvíjala tiež od skutočnosti, že tú istú prácu - rovnakú pracovnú náplň, ktorú pôvodne vykonávala s M. O.
a T. Q. teraz (po organizačnej zmene) vykonávajú, i keď na inak označených pracovných miestach, novo

prijatí zamestnanci Ing. I. J., Ing. P. L. a Ing. V. M.. Uvedené osoby podľa tvrdenia navrhovateľky boli
prijaté do organizácie odporcu ešte predtým ako bola voči nej uplatnená výpoveď a ešte pred schválením
organizačnej zmeny, z čoho vyvodzovala, že už v tom čase (v čase ich prijatia) bol zrejmé, že ich chcú
vymeniť.

V konaní neboli medzi účastníkmi spornými a vykonaným dokazovaním boli tiež dostatočne preukázané
skutočnosti, že medzi odporcom ako zamestnávateľom a navrhovateľkou ako zamestnancom došlo
Pracovnou zmluvou (čl. 6) k založeniu pracovného pomeru na dobu neurčitú, ktorý medzi
navrhovateľkou a odporcom vznikol dňom dojednaným ako deň nástupu do práce, teda 15.7.1980 a
trval i v čase doručenia výpovede (čl. 11) odporkyni dňa 28.4.2012. Z dohody o zmene pracovnej zmluvy

zo dňa 28.8.2008 (čl. 7), ktorá bola poslednou zmenou pracovných podmienok navrhovateľky pred
uplatnenímvýpovedeodporcom,malsúdzapreukázané,žeod11.8.2008navrhovateľkavykonávalapre
odporcu práce referenta cestnej výpravy, s tým, že tieto práce vykonávala podľa organizačnej štruktúry
spoločnosti odporcu účinnej do 31.1.2012 (čl. 30) organizačne zaradená na úseku riadenia dopravy
v referáte cestnej výpravy. Pracovné činnosti, ktoré mala navrhovateľka v rámci dohodnutého druhu

prác pre odporcu vykonávať, špecifikoval odporca v popise pracovnej činnosti (čl. 8), pričom na základe
zhodných tvrdení účastníkov si súd postupom podľa ust. § 120 ods. 3 O.s.p v tejto súvislosti skutkovo
osvojil, že navrhovateľka v rámci výkonu prác pre odporcu pracovala (spoločne s M. O. a T. Q.) i na
zavádzaní nového informačného systému (FS software) v podmienkach odporcu.

V konaní nebolo medzi účastníkmi sporným a z i organizačnej schémy odporcu bolo zároveň zrejmé, že
naúsekuriadeniadopravyvrámcireferátovkoľajovejvýpravyacestnejvýpravymalo predorganizačnou
zmenou účinnou dňa 16.11.2011 pracovať, mimo vodičov, ktorých sa následné organizačné zmeny
netýkali, 19 zamestnancov, z toho jeden hlavný referent koľajovej výpravy, jeden referent koľajovej
výpravy, štyria výpravcovia koľajovej dopravy ( referát koľajovej výpravy) hlavný referent cestnej výpravy

(pozn. súdu : toto pracovné miesto bolo od 1.11.2011 po skončení pracovného pomeru s F. A. do
15.11.2011 neobsadené), dvaja referenti cestnej výpravy (navrhovateľka a M. O.), jeden pracovník
spracovania dát, osem výpravcov cestnej dopravy a jeden referent nepravidelnej a trolejbusovej výpravy
(referát cestnej výpravy).S účinnosťou od 16.11.2011 predstavenstvo spoločnosti odporcu schválilo organizačnú zmenu (čl. 29),
spočívajúcu v zriadení jedného nového pracovného miesta „referent cestnej výpravy pre FS Software“

v rámci referátu cestnej výpravy na úseku riadenia dopravy. Toto pracovné miesto bolo podľa zistenia
súdu, opierajúceho sa o Pracovnú zmluvu zo dňa 30.11.2011 (čl. 66 pripojeného spisu), obsadené
novoprijatou zamestnankyňou Ing. I. J.. Z označenej pracovnej zmluvy súd zároveň v tejto súvislosti
zistil, že pracovný pomer s Ing. I. J. dohodol odporca na dobu určitú (do 30.11.2012) s trojmesačnou
skúšobnou dobou. Porovnaním pracovnej náplne Ing. I. J. v zaradení referenta cestnej výpravy pre FS

Software (čl. 135) s popisom pracovnej činnosti navrhovateľky (čl. 8) súd zistil odlišnosť len v tom, že
pracovná náplň Ing. I. J. je oproti inak obsahovo zhodnej (až na nepatrné rozdiely) pracovnej náplni
navrhovateľky rozšírená o pracovné činnosti „práca v programe FS Software“ a „doplnenie a úprava dát
vprogrameFSSoftwareSlužby60“. Natomtomiestesúdpoznamenáva,žeipodľasamotného odporcu
(vyjadrenie na pojednávaní dňa 16.10.2014) rozdiel medzi pracovnou činnosťou navrhovateľky oproti
prácam, ktoré mala pre odporcu vykonávať podľa pracovnej náplne Ing. I. J.A., spočíval len v tom, že Ing.

I. J. „vo väčšej miere sa mala zaoberať zavedením a spustením FS Softwaru do praxe“. Odporca v tejto
súvislostizároveňozrejmil,ženavrhovateľke,M.O.aT.Q.,ktorépracovalisFSSoftwaromsanepodarilo
uviesť ho do praxe a preto pristúpil k zamestnaniu Ing. I. J., ktorá sa mala, ako uviedol, detailnejšie
a vo väčšej miere s týmto softwarom zapodievať. Na inom mieste (v písomnom podaní doručenom
súdu dňa 20.6.2014) sa odporca v tejto súvislosti vyjadril, že pracovné miesto referenta cestnej výpravy

pre FS Software bolo vytvorené v súvislosti s potrebou čo najrýchlejšieho bezproblémového zavedenia
systému FS Software do praxe, „keďže dlhodobo pracujúcim zamestnancom na referáte CV (cestnej
výpravy), medzi ktorých patrila aj navrhovateľka, sa to počas cca 5-tich rokov preukázateľne nepodarilo,
pričom na oddelení KV (referát koľajovej výpravy) tento software fungoval plne od roku 2009“. Odporca
v kontexte dôvodov, pre ktorý zriadil nové pracovné miesto referenta cestnej výpravy pre FS Software,

zároveň poznamenal, že v tom čase bola navrhovateľka uznaná za pracovne neschopnú s nejasným
termínom nástupu do práce, čo si spolu s problémami so zavedením FS Softwaru do praxe, vynútilo z
pohľadu zamestnávateľa vytvorenie nového pracovného miesta. V tejto súvislosti z listu odporcu zo dňa
24.10.2011 (čl. 47) mal súd za preukázané že odporca upozornil navrhovateľku na nesplnenie zadanej
úlohy - aktualizácia aplikácie „FS Software Služby 60“ a príprava podkladov pre vykonanie uzávierky za

mesiac august 2011 v tejto aplikácii. Krátko na to, listom zo dňa 9.11.2011 (čl. 43), odporca neuspokojivé
plnenie pracovných úloh pri práci s informačným systémom FS Software (uzávierka zo systému FS
Software), vytkol navrhovateľke opätovne. Z rovnakých dôvodov podľa zistenia súdu odporca upozornil
na neuspokojivé plnenie pracovných úloh M. O. listami zo dňa 10.11.2011 (čl. 51 pripojeného spisu) a zo
dňa 24.10.2011 (čl. 47 pripojeného spisu). Listami zo dňa 7.11.2011 (čl. 44) a zo dňa 22.12.2011 (čl. 48),

navrhovateľka oznámila odporcovi nesúhlas s dôvodmi, pre ktoré bola zamestnávateľom upozornená
na neuspokojivé plnenie pracovných úloh a podrobne ozrejmila skutočnosti, pre ktoré k splneniu
zadaných úloh nedošlo. Listom zo dňa 21.10.2011 (čl. 41) sa navrhovateľka u generálneho riaditeľa
a predsedu predstavenstva spoločnosti odporcu JUDr. I. Q. sťažovala okrem iného tiež i na postup
svojho nadriadeného Ing. X. Š., ktorý sa dňa 20.10.2011 opýtal navrhovateľky, či nechce ísť pracovať

ako výpravca a po zápornej odpovedi oznámil navrhovateľky najprv, že je prepustená a následne že od
1.11.2011 alebo pôjde navrhovateľka pracovať na miesto výpravcu alebo dôjde k skončeniu pracovného
pomeru s ňou s dohodou alebo bude v jej práci hľadať chyby a aj tak ju prepustí, pretože nechce sám
prísť o pracovné miesto. V odpovedi na túto sťažnosť JUDr. I. Q. v liste zo dňa 2.11.2011 okrem iného
tiež skonštatoval, že navrhovateľka bola prijatá na referát cestnej výpravy práve z dôvodu spustenia

programu FS Software - služby a že Ing. X. Š. nepotvrdil nevhodné jednanie s navrhovateľkou a naopak
potvrdil, že ponúkol navrhovateľke pracovné miesto výpravcu cestnej dopravy, ktoré navrhovateľka
odmietla. Na základe zhodných tvrdení účastníkov si súd skutkovo osvojil tiež, že v čase od 5.11.2011
do 28.2.2012 bola navrhovateľka uznaná za dočasne pracovne neschopnú. V čase od 11.11.2011 do
28.2.2012 bola podľa zistenia súdu, opierajúce sa o zhodné vyjadrenia účastníkov v konaní vedenom

pred tunajším súdom pod sp. zn. 29Cpr/2/2012, pracovne neschopná i M. O.. Z dôvodovej správy
zo dňa 10.11.2011 k návrhu organizačnej zmeny spočívajúcej v zriadení jedného nového pracovného
miesta „referent cestnej výpravy pre FS Software“ (čl. 137), ktorej spracovateľom bol Ing. X. Š., vyplýva,
že toto pracovné miesto malo byť podľa navrhovateľa organizačnej zmeny zriadené len dočasne
na zabezpečenie a dokončenie spustenia FS Softwaru a ukončenia prác v súčasne používanom

systéme MAMS k 1.1.2012. Zároveň je v spojitosti s touto organizačnou zmenou v dôvodovej správe
konštatované, že v priebehu mesiaca január 2012 bude prehodnotená organizácia práce a „PPČ“
zamestnancov na celom referáte cestnej výpravy a že následne budú predložené prípadné úpravy a
zmeny v organizačnej štruktúre s výsledkom na zefektívnenie využitia pracovného času , zlepšenieorganizácie práce referátu a zníženie mzdových nákladov. Na úseku riadenia dopravy v rámci referátov
koľajovej výpravy a cestnej výpravy malo po tejto organizačnej zmene pracovať, mimo vodičov, 20
zamestnancov.

S účinnosťou od 1.2.2012 predstavenstvo spoločnosti odporcu schválilo organizačnú zmenu (čl. 20),
spočívajúcu v nahradení zrušených referátov cestnej výpravy a koľajovej výpravy jedným oddelením
výpravy, do ktorého sa malo v rámci novej organizačnej štruktúry preradiť z oboch zrušených referátov
12 pracovných miest výpravcov koľajovej dopravy a cestnej dopravy a nanovo zriadiť 6 pracovných

miest, z toho jedno pracovné miesto vedúceho oddelenia výpravy, štyri pracovné miesta samostatných
referentov výpravy a jedno pracovné miesto výpravcu cestnej dopravy. Novovzniknuté pracovné miesto
vedúceho oddelenia výpravy odporca obsadil Ing. X. Š., pracovné miesta samostatných referentov
výpravy Ing. P. L., PhD., T. Š., Ing. I. J. a Ing. V. M. a novozriadené pracovné miesto výpravcu
cestnej výpravy F. Š.. Posledne menovaná dovtedy (do účinnosti organizačnej zmeny) vykonávala pre
odporcu práce v zaradení pracovník spracovania dát, Ing. X. Š. zastával pracovné miesto hlavného

referenta koľajovej výpravy a T. Š. vykonávala práce referenta koľajovej výpravy. K vzniku pracovného
pomeru medzi odporcom a Ing. P. L. došlo dňom 15.11.2011, na základe pracovnej zmluvy, uzavretej
dňa 14.11.2011 (čl. 63 pripojeného spisu). Podľa obsahu pracovnej zmluvy bola Ing. P. L. prijatá na
pracovné miesto hlavného referenta cestnej výpravy, pričom pracovný pomer s ňou bol dohodnutý na
dobu určitú (do 30.11.2012) s trojmesačnou skúšobnou dobou. Pracovný pomer medzi odporcom a Ing.

V. M. bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 29.12.2011 (čl. 101), vznikol dňom 1.1.2012, dojednaným
ako deň nástupu do práce, pričom Ing. V. M. bola prijatá na pracovné miesto referenta nepravidelnej
a trolejbusovej výpravy, na dobu určitú (do 31.12.2012) s trojmesačnou skúšobnou dobou. Ako bolo
spomenuté už na inom mieste tohto odôvodnenia, k založeniu pracovného pomeru medzi odporcom a
Ing. I. J. došlo pracovnou zmluvou uzavretou dňa 30.11.2011. Na novozriadenom oddelení výpravy malo

po tejto organizačnej zmene pracovať, mimo vodičov, 18 zamestnancov.

Dňa 18.4.2012 odporca osobne doručil navrhovateľke výpoveď (čl. 11). Výpoveď vo svojom obsahu,
v prvom odstavci označením paragrafu vymedzuje výpovedný dôvod podľa ust. § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce, v nasledujúcom odstavci odkazuje na zmenu organizačného poriadku odporcu,

schválenú uznesením predstavenstva spoločnosti odporcu dňa 4.1.2012 a konštatuje, že dovtedajšie
pracovné miesto navrhovateľky (referent cestnej výpravy) bolo s účinnosťou od 1.2.2012 zrušené.
Vo výpovedi odporca tiež poznamenal, že organizačná zmena bola predložená na prerokovanie
odborovému orgánu ako aj, že voľné pracovné miesto, ktoré navrhovateľke pred uplatnením výpovede
ponúkol, odporkyňa odmietla. V tejto súvislosti zo zápisu o pohovore zo dňa 1.3.2012 (čl. 22) podľa

zistenia súdu vyplýva, že v tento deň odporca po predchádzajúcom oboznámení s organizačnou
zmenou, ponúkol navrhovateľke voľné pracovné miesto prepravného kontrolóra, ktoré navrhovateľka
dňa 6.3.2012 odmietla, s odôvodnením, že ponúknuté voľné pracovné miesto nezodpovedá jej vzdelaniu
a kvalifikácii. Listom zo dňa 30.7.2012 (čl. 12) navrhovateľkadôvodiac neplatnosťou výpovede odporcovi
oznámila svoju požiadavku na ďalšie prideľovanie práce.

Zobsahupripojenéhospisumalsúdzapreukázané,žedňa18.4.2012odporcadoručilvýpoveďzdôvodu
nadbytočnosti, vyvolanej rozhodnutím o organizačnej zmene predstavenstva spoločnosti odporcu zo
dňa 4.1.2012 (teda z rovnakého dôvodu ako v prípade navrhovateľky), tiež M. O. ako aj, že táto
uplatnila neplatnosť výpovede z rovnakých dôvodov ako navrhovateľka, návrhom podaným na súde dňa

13.9.2012. Zo zápisnice o pojednávaní dňa 14.1.2013, ktorú súd vykonal (za súhlasu účastníkov) ako
listinný dôkaz jej doslovným prečítaním ( na pojednávaní dňa 2.6.2014), súd zistil, že v rámci svojej
účastníckej výpovede sa M. O. vyjadrila mimo iného tiež k okolnostiam predchádzajúcim uplatneniu
výpovede zo strany odporcu. Uviedla v tomto zmysle v podstatnom, že pred uplatnením výpovede
pracovala u odporcu v pracovnej pozícii referenta cestnej výpravy, že pri výkone prác používala tiež

informačný systém FS Software, že v mesiaci november roku 2011 jej odporca z neznámeho dôvodu
navrhol skončiť pracovný pomer dohodou, s čím nesúhlasila, že následne dostala od zamestnávateľa
upozornenia na neplnenie pracovných úloh, vytýkajúcej jej nedostatky pri práci s FS Softwarom,
že následkom tohto postupu zamestnávateľa došlo k zhoršeniu jej zdravotného stavu, pre ktorý
bola uznaná za dočasne pracovne neschopnú. Už v tom období (do skončenia dočasnej pracovnej

neschopnosti), ako ďalej poznamenala, odporca prijal nových zamestnancov, ktorí boli zaškolení na
prácu s predmetným informačným systémom.Svedkyňa T. Q. sa vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní dňa 16.10.2014 vyjadrila tiež k
okolnostiam, za ktorých bola preradená z pracovnej pozície referenta nepravidelnej a trolejbusovej
výpravy na výkon prác výpravcu cestnej dopravy. Uviedla v tomto zmysle v podstatnom, že ona,

navrhovateľka a M. O. súbežne pracovali v starom i v novom informačnom systéme, ktorý sa v tom čase
zavádzal, že od svojho nadriadeného dostali pracovnú úlohu urobiť v novom systéme uzávierku, ktorú
keďže nesplnili, dostali od zamestnávateľa upozorňujúce listy. Následne sa podľa tvrdenia svedkyne
navrhovateľka a M. O. „dali vypísať“ a ona keďže zostala sama na prácu v starom i v novom programe,
túto nezvládala, a preto prišli nové pracovníčky Ing. P. L. a Ing. I. J., ktoré pracovali v FS Softwari za

navrhovateľku a M. O.. Poznamenala v tejto súvislosti, že to, čo robili tieto dve nové zamestnankyne
nebolo v ničom iné ako to čo dovtedy robili navrhovateľka a M. O.. Za týchto okolností, ako svedkyňa
uviedla, išla za nadriadeným Ing. X. Š. a požiadala ho o preradenie na pracovné miesto výpravcu cestnej
dopravy. Dodala v tejto súvislosti, že tejto žiadosti o preradenie predchádzalo i to, že zamestnávateľ na
nich (na svedkyňu, navrhovateľku a M. O.) tlačil, respektíve, ako spresnila „netlačil na nás ale potreboval
tento program rozbehnúť“. Ing. X. Š. podľa svedkyne prízvukoval, že na neho tlačí riaditeľ a vyjadril sa

podľa tvrdenia svedkyne tiež tak, že „keď nie sme schopné, že nás treba vymeniť“. Stalo sa tiež, že
Ing. X. Š. si zavolal svedkyňu, navrhovateľku a M.E. O. do kancelárie a spýtal sa, či niektorá z nich chce
pracovať ako výpravkyňa. Svedkyňa v tejto súvislosti poprela aby jej prechod na inú prácu bol ponúknutý
ako alternatíva k skončeniu pracovného pomeru.

Svedok V. Q. vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní dňa 18.9.2014 v podstatnom len interpretoval
inak v konaní nesporné skutočnosti, o ktorých sa dozvedel od navrhovateľky a od M. O. a upriamil
pozornosť na fakty, ktoré sa dozvedel z písomností, ktoré ako listinné dôkazy súd vykonal v konaní.

Takto zistený skutkový stav súd právne posúdil najmä podľa týchto ustanovení zákona:

Podľa ust. § 15 Zákonníka práce, prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za
ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.

Podľa ust. § 16 Zákonníka práce, na právne úkony, pri ktorých sa vyžaduje písomná forma, je potrebná

u tých, ktorí nemôžu písať alebo čítať, notárska zápisnica alebo zápisnica potvrdená dvoma súčasne
prítomnými zamestnancami zamestnávateľa o tom, že právny úkon zodpovedá prejavenej vôli. Notárska
zápisnica alebo zápisnica potvrdená dvoma súčasne prítomnými zamestnancami zamestnávateľa sa
nevyžaduje, ak má ten, kto nemôže čítať alebo písať, schopnosť oboznámiť sa s obsahom právneho
úkonu pomocou prístrojov alebo špeciálnych pomôcok a je schopný zápisnicu vlastnoručne podpísať.

Podľa ust. § 17 Zákonníka práce, právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich
práv, je neplatný. Právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov,
právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov, alebo právny úkon, ktorý
sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento

zákon alebo osobitný predpis. Neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak
neplatnosť nespôsobil sám. Ak vznikne zamestnancovi následkom neplatného právneho úkonu škoda,
je zamestnávateľ povinný ju nahradiť.

Podľa ust. § 38 Zákonníka práce, písomnosti zamestnávateľa týkajúce sa vzniku, zmeny a skončenia

pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej
zmluvymusiabyťdoručenézamestnancovidovlastnýchrúk.Toplatírovnakoopísomnostiachtýkajúcich
sa vzniku, zmien a zániku práv a povinností vyplývajúcich z dohody o práci vykonávanej mimo
pracovného pomeru. Písomnosti doručuje zamestnávateľ zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte
alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak to nie je možné, možno písomnosť doručiť poštou ako doporučenú

zásielku.Písomnostidoručovanépoštouzamestnávateľzasielanaposlednúadresuzamestnanca,ktorá
je mu známa, ako doporučenú zásielku s doručenkou a poznámkou "do vlastných rúk". Písomnosti
zamestnanca týkajúce sa vzniku zmeny a zániku pracovného pomeru alebo vzniku, zmeny a zániku
povinností zamestnanca vyplývajúcich z pracovnej zmluvy alebo z dohody o práci vykonávanej
mimo pracovného pomeru doručuje zamestnanec na pracovisku alebo ako doporučenú zásielku.

Povinnosť zamestnávateľa alebo zamestnanca doručiť písomnosť sa splní, len čo zamestnanec
alebo zamestnávateľ písomnosť prevezme alebo len čo ju pošta vrátila zamestnávateľovi alebo
zamestnancovi ako nedoručiteľnú, alebo ak doručenie písomnosti bolo zmarené konaním aleboopomenutím zamestnanca alebo zamestnávateľa. Účinky doručenia nastanú aj vtedy, ak zamestnanec
alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne.

Podľaust.§43ods.1Zákonníkapráce,vpracovnejzmluvejezamestnávateľpovinnýsozamestnancom
dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú: a) druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma, a jeho
stručná charakteristika, b) miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto), c)
deň nástupu do práce, d) mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.

Podľa ust. § 47 ods. 1 Zákonníka práce, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, a) zamestnávateľ je
povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu,
utvárať podmienky na plnenie pracovných úloh a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené
právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, b) zamestnanec je povinný podľa
pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase
a dodržiavať pracovnú disciplínu.

Podľa ust. § 61 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Zákonníka práce, výpoveďou môže skončiť pracovný
pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. (2)
Zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Dôvod
výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom,

inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť. (3) Ak zamestnávateľ dal
zamestnancovivýpoveďpodľa§63ods.1písm.b),nesmiepočasdvochmesiacovznovuutvoriťzrušené
pracovné miesto a prijať po skončení pracovného pomeru na toto pracovné miesto iného zamestnanca.

Podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď tiež

iba z dôvodu, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa
alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s
cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

Podľa ust. § 63 ods. 2 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o

výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny
alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, iba vtedy, ak a) zamestnávateľ
nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo
dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú
prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo

sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

Podľa ust. § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.

Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu a z citovanej právnej úpravy súd posúdil uplatnený
nárok navrhovateľky v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou odporcu
zo dňa 22.3.2012 za dôvodný. Vo svojom závere o dôvodnosti tejto časti uplatneného nároku
navrhovateľky súd vyšiel z toho, že odporca ako zamestnávateľ skutkovým vymedzením dôvodu

výpovede zo dňa 22.3.2012 pri skončení pracovného pomeru výpoveďou uplatnil voči navrhovateľke
výpovedný dôvod podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, spočívajúci podľa zákonného
vymedzenia v nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa alebo
príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom
zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Uplatnenie tohto výpovedného dôvodu

predpokladá, aby o zmene úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov za účelom
zvýšenia efektívnosti práce alebo o iných organizačných zmenách zamestnávateľ alebo príslušný orgán
prijal rozhodnutie, podľa ktorého sa konkrétny zamestnanec stal nadbytočným a by sa zamestnanec
stal nadbytočným práve v dôsledku takého rozhodnutia (príčinná súvislosť medzi nadbytočnosťou
zamestnanca a prijatými organizačnými zmenami). Pre výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. §

63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je súčasne charakteristické, že zamestnávateľ objektívne môže
i naďalej zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, avšak jeho práca nie je, a to
vôbec alebo v pôvodnom rozsahu, pre zamestnávateľa potrebná, vzhľadom na rozhodnutie o zmene
úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšeniaefektívnosti alebo o iných organizačných zmenách. Skončenie pracovného pomeru výpoveďou pre
nadbytočnosť zamestnanca nie je pritom vždy podmienené absolútnym znížením počtu zamestnancov
u zamestnávateľa. Celkový počet zamestnancov sa v súvislosti s realizáciou organizačných opatrení

môže i zvýšiť, a to vtedy, keď bolo organizačné opatrenie zamerané na zmenu v zložení zamestnancov
z hľadiska ich profesií a kvalifikácie. Zamestnávateľom zákon uvedeným spôsobom umožňuje, aby
regulovali počet svojich zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá ich potrebám,
pričom o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje výlučne zamestnávateľ (por. rozsudok
Nejvyššího soudu Českej republiky z 25.9.1998 sp. zn. 2 Cdon 1130/97, uverejnený v časopise Soudní

rozhledy č. 11, ročník 1999). Rozhodnutie zamestnávateľa alebo príslušného orgánu o zmene jeho
úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce
alebo o iných organizačných zmenách nie je právnym úkonom v zmysle ustanovenia § 34 Občianskeho
zákonníka, pretože nejde o taký prejav vôle, s ktorým by právne predpisy spojovali vznik, zmenu
alebo zánik práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Ide len o skutočnosť (tzv. faktický
úkon), ktorá je hmotnoprávnym predpokladom pre právne úkony tam, kde to právne predpisy stanovujú

(napríklad i pre uplatnenie výpovede podľa ust. § 63 ods.1 písm. b) Zákonníka práce), a ktorá nie je
sama o sebe spôsobilá privodiť následky v právnych vzťahoch účastníkov pracovnoprávneho vzťahu.
Pretože nejde o právny úkon, nemožno rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách samo
o sebe preskúmavať z hľadiska platnosti; pokiaľ vznikne pochybnosť, či zamestnávateľ rozhodol o
organizačných zmenách, môže sa súd zaoberať iba tým, či takéto rozhodnutie bolo skutočne prijaté

a či ho učinil zamestnávateľ - fyzická osoba, príslušný orgán zamestnávateľa - právnickej osoby alebo
ten, kto je na to inak oprávnený (por. rozsudok Nejvyššího soudu Českej republiky z 27.4.2004 sp.
zn. 21 Cdo 2204/2003, uverejnený pod č. 54 v Sbírce soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 2005).
Pre záver, či bolo prijaté rozhodnutie o zmene úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, o znížení
stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo o iných organizačných zmenách, nie

je samo o sebe významné, ako zamestnávateľ svoje rozhodnutie označil. Predovšetkým je podstatné, či
rozhodnutie zamestnávateľa (príslušného orgánu) sledovalo zmenu úloh zamestnávateľa, technického
vybavenia, zníženia stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo inú organizačnú
zmenu, pomocou ktorej mal byť regulovaný počet zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby
zamestnávateľ naďalej zamestnával len taký počet zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké

zodpovedá jeho potrebám, alebo či podľa svojho obsahu alebo účelu smerovalo k inému cieľu. Pokiaľ
rozhodnutie zamestnávateľa bolo naozaj prijaté (posudzujúc jeho skutočný zmysel) na dosiahnutie
zmeny úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženie stavu zamestnancov za účelom zvýšenia
efektívnosti práce alebo inej organizačnej zmeny, bol splnený hmotnoprávny predpoklad pre uplatnenie
platnej výpovede z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce; to platí tiež

vtedy, ak organizačnou zmenou nebol sledovaný efekt neskôr dosiahnutý, alebo ak sa dodatočne
ukázala prijatá organizačná zmena ako neúčinná. Naopak, v prípade, že rozhodnutím zamestnávateľa,
poprípade jeho realizáciou u zamestnávateľa, boli od počiatku sledované iné než uvedené ciele a že
teda zamestnávateľ v skutočnosti iba predstieral prijatie organizačného opatrenia, je treba - bez ohľadu
na to, ako svoje opatrenie označil - vyvodiť, že rozhodnutie o organizačnej zmene prijaté nebolo. (por.

rozsudokNejvyššíhosouduČeskejrepublikyz27.4.2004sp.zn.21Cdo2204/2003,uverejnenývSbírce
soudních rozhodnutí a stanovisek, roč. 2005).

Vdanomprípadepredstavenstvospoločnostiodporcuschválilouznesenímzodňa4.1.2012organizačnú
zmenu, spočívajúcu v nahradení zrušených referátov cestnej výpravy a koľajovej výpravy, na ktorých

( mimo vodičov) dovtedy pracovalo 20 zamestnancov (z toho 5 referentov, 2 hlavní referenti a 1
pracovník spracovania dát), jedným oddelením výpravy, do ktorého sa malo v rámci novej organizačnej
štruktúry preradiť z oboch zrušených referátov 12 pracovných miest výpravcov koľajovej dopravy a
cestnej dopravy a nanovo zriadiť 6 pracovných miest, z toho jedno pracovné miesto vedúceho oddelenia
výpravy, štyri pracovné miesta samostatných referentov výpravy a jedno pracovné miesto výpravcu

cestnej dopravy. Týmto organizačným opatrením preto formálne došlo k zrušeniu dvoch referentských
pracovných miest a zároveň i k zníženiu celkového počtu zamestnancov, dovtedy pracujúcich na oboch
zrušených referátoch o dvoch zamestnancov (z 20 na 18). Celkom nepochybne náplň oddelenia výpravy
po organizačnej zmene bol zhodný s náplňou referátov cestnej výpravy a koľajovej výpravy. Podstatou
organizačnej zmeny nebola zmena úloh a činnosti ale redukovanie počtu pracovníkov pri plnení tých

istých úloh. Organizačnou zmenou sa však podľa záverov vykonaného dokazovania stal nadbytočný
právetenpočetzamestnancov,ktorýkrátkopredorganizačnouzmenoubolnauvoľnenýchreferentských
pracovných miestach obsadený novoprijatými zamestnancami (Ing. P. L. nastúpila dňa 15.11.2011 na
uvoľnené pracovné miesto hlavného referenta cestnej výpravy a Ing. V. M. nastúpila dňa 1.1.2012 nauvoľnené pracovné miesto referenta nepravidelnej a trolejbusovej výpravy) a organizačnou zmenou
naviac došlo de facto k zrušeniu pracovného miesta referenta cestnej výpravy pre FS software, ktoré
krátko predtým bolo ako nové vytvorené a rovnako obsadené novoprijatým zamestnancom (Ing. I.

J.). Organizačnú zmenu nemožno nevidieť v kontexte týchto skutočností, ktoré spochybňujú legitimitu
organizačným opatrením sledovaného cieľa. Zvlášť preto, že vykonaným dokazovaním bolo bezpečne
preukázané, že odporca bol s plnením pracovných úloh navrhovateľkou a ďalších jej dvoch kolegýň
(M.E. O. T. T. Q.) nespokojný a to až do tej miery, že otvorene hovoril o potrebe ich nahradenia a v
prípade navrhovateľky a M. O., ktoré odmietli preradenie na inú práce, dokonca aj cestou skončenia

pracovného pomeru s nimi. Nemožno v tejto súvislosti ponechať stranou ani skutočnosť, že pracovné
miesto referenta cestnej výpravy pre FS Software bolo už pri jeho zriadení uvažované ako miesto
dočasné (do ukončenia prác v starom informačnom systéme, ktoré sa predpokladalo k 31.12.2011),
no i napriek tomu dočasná povaha tohto pracovného miesta nebola ani pri obsadzovaní pracovného
miesta a ani pri rozhodovaní o organizačnej zmene nijak premietnutá. Z dôvodovej správy k tomuto
organizačnému opatreniu zamestnávateľa, vypracovanej dňa 10.11.2011, je tiež zrejmé, že už v tom

čase odporca v súvislosti so zavedením nového informačného systému predpokladal, že v mesiaci
január 2012 dôjde k prehodnoteniu organizácie práce a počtu zamestnancov na celom referáte cestnej
výpravy. I napriek tomu dňa 15.11.2011 odporca obsadil uvoľnené pracovné miesto hlavného referenta
cestnej výpravy novým zamestnancom a dokonca len 3 dni pred prijatím spornej organizačnej zmeny,
novým zamestnancom i uvoľnené pracovné miesto referenta nepravidelnej a trolejbusovej výpravy.

Spolu s novozriadeným pracovným miestom, tak, dá sa povedať krátko pred prijatím organizačnej
zmeny, v súvislosti s ktorou sa stali nadbytočnými dvaja referentskí zamestnanci, odporca prijal do
pracovného pomeru 3 zamestnancov na miesta referentov. Cieľ zamýšľaného organizačného opatrenia
v podobe zníženia počtu zamestnancov o dvoch preto podľa názoru súdu mohol odporca dosiahnuť
už len neobsadením uvoľnených pracovných miest bez potreby skončenia pracovného pomeru s

navrhovateľkou a tiež nevytvorením ďalšieho pracovného miesta, ktoré z hľadiska pracovnej náplne
kvalitatívne zodpovedalo pracovnej činnosti i samotnej navrhovateľky. Navrhovateľka sa tak z pohľadu
týchto skutočností nestala podľa posúdenia súdu nadbytočnou v príčinnej súvislosti s organizačným
opatrením zamestnávateľa, ale preto, že prijatiu organizačného rozhodnutia, predchádzali opatrenia
zamestnávateľa, ktorými on sám vynútil potrebu neskorších racionalizačných opatrení. I keď nemožno

v tejto súvislosti prehliadnuť skutočnosť, že zamestnávateľ chcel do konca roku 2011 prejsť na
prácu v novom informačnom systéme, prekážkou čoho sa nepochybne stalo i to, že navrhovateľka
a M. O. sa pracovného procesu nezúčastňovali z dôvodu pracovnej neschopnosti, podľa názoru
súdu však i za danej situácie mal zamestnávateľ voliť také riešenia, ktoré nemali zásadný vplyv
na potrebnosť práce existujúcich zamestnancov. Zvlášť v tomto zmysle rezonuje vytvorenie ďalšieho

referentského miesta odporcom na obdobie necelých dvoch mesiacov, ktoré naviac bolo obsadené
novoprijatým zamestnancom bez akýchkoľvek skúseností s prácou s novozavádzaným informačným
systémom. Rozhodnutím o organizačnej zmene odporca podľa záveru súdu od počiatku sledoval iný
cieľ, než zmenu úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, zníženia stavu zamestnancov za účelom
zvýšenia efektívnosti práce alebo inú organizačnú zmenu, pomocou ktorej mal byť regulovaný počet

zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnávateľ naďalej zamestnával len taký počet
zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, aké zodpovedá jeho potrebám, a teda zamestnávateľ v
skutočnosti iba predstieral prijatie organizačného opatrenia. Nemožno preto inak ako konštatovať, že
rozhodnutie o organizačnej zmene prijaté v danom prípade nebolo a preto nebol splnený hmotnoprávny
predpoklad pre uplatnenie platnej výpovede z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b)

Zákonníka práce.

Súd zamietol návrh na začatie konania navrhovateľky v časti o určenie, že pracovný pomer
navrhovateľky a odporcu trvá, majúc za to, že základná procesná podmienka dôvodnosti a úspešnosti
tohto určovacieho návrhu navrhovateľa ( u ktorého na rozdiel od uplatnenia neplatnosti skončenia

pracovného pomeru nie je naliehavý záujem daný zákonom), podľa ust. § 80 písm. c) O.s.p., teda
existencia naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nebola v danom prípade splnená.
Súdna prax vo všeobecnosti naliehavý právny záujem na určení považuje za daný predovšetkým tam,
kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo kde by bez tohto určenia právo
navrhovateľa stalo sa neistým. V danom prípade podľa posúdenia súdu medzi účastníkmi nebola v

konaní spornou otázka trvania pracovného pomeru z iného hľadiska ako platnosti/neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou. Preto rozhodnutie, ktorým súd určil neplatnosť skončenia pracovného
pomeru výpoveďou je spôsobilé poskytnúť navrhovateľke ochranu ohrozeného práva bez potreby
meritórneho deklarovania trvania pracovného pomeru.O náhrade trov konania súd rozhodol s použitím ust. § 142 ods. 1 O.s.p. , v zmysle ktorého účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo

bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Priznaná náhrada trov konania pozostáva
z náhrady odmeny a náhrady hotových výdavkov advokáta, podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení
neskorších zmien a doplnkov, ktorý navrhovateľku v konaní zastupoval, pričom vychádza zo spôsobu
ich vyčíslenia advokátom v písomnom podaní zo dňa 21.10.2014. Za úkony právnej služby advokáta,
zastupujúceho navrhovateľku v konaní súd vychádzajúc z ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. MS SR č.

655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, určujúcim základnú sadzbu tarifnej odmeny za
jeden úkon právnej služby pokiaľ nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju
možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, vo výške jednej trinástiny výpočtového základu, v spojení s
ust. 14 ods. 1 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov druhovo vymedzujúcim
jednotlivé úkony právnej služby za ktoré patrí advokátovi odmena, súd priznal navrhovateľke náhradu
trov právneho zastúpenia za tieto úkony právnej služby advokáta: prevzatie a príprava zastúpenia

vrátane prvej porady s klientom dňa 10.5.2012 v sume 58,69 Eur, písomné podanie na súd týkajúce
sa veci samej (návrh na začatie konania zo dňa 11.9.2012) v sume 58,69 Eur, účasť na pojednávaní
dňa 17.12.2012 v sume 58,69 Eur,
písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej ( vyjadrenie zo dňa 2.1.2013) v sume 60,07 Eur,
účasť na pojednávaní dňa 9.6.2014 v sume 61,87 Eur, účasť na pojednávaní dňa 18.9.2014 v sume

61,87 Eur a účasť na pojednávaní dňa 16.10.2014 v sume 61,87 Eur. V súlade s ust § 16 ods. 3
vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, súd priznal navrhovateľke proti
odporcovi za úkony právnej služby advokáta, zastupujúceho navrhovateľku v konaní náhradu výdavkov
na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu (režijný paušál) vo výške jednej stotiny
výpočtového základu za každý z úkonov právnej služby takto: prevzatie a príprava zastúpenia vrátane

prvej porady s klientom dňa 10.5.2012 v sume 7,63 Eur, písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej
(návrh na začatie konania zo dňa 11.9.2012) v sume 7,63 Eur, účasť na pojednávaní dňa 17.12.2012 v
sume 7,63 Eur, písomné podanie na súd týkajúce sa veci samej ( vyjadrenie zo dňa 2.1.2013) v sume
7,81 Eur, účasť na pojednávaní dňa 9.6.2014 v sume 8,04 Eur, účasť na pojednávaní dňa 18.9.2014
v sume 8,04 Eur a účasť na pojednávaní dňa 16.10.2014 v sume 8,04 Eur. V súlade s ust. § 18 ods.

3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. sa zvyšuje priznaná odmena a náhrady za úkony právnej služby
advokáta, zastupujúceho navrhovateľku v konaní spolu v sume 377,07 Eur o daň z pridanej hodnoty v
percentuálnej výške 20% a predstavuje tak 452,48 Eur. Za procesný neúspech navrhovateľky ( i keď súd
v tejto časti návrh zamietol), súd nepovažoval zamietnutie návrhu v časti o určenie trvania pracovného
pomeru, keďže tento popri neplatnosti skončenia pracovného pomeru prakticky predstavoval podľa

názoru súdu len spôsob formálneho vymedzenia nároku na určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru.

O povinnosti odporcu nahradiť navrhovateľke trovy konania na účet advokáta, ktorý navrhovateľku
zastupoval, súd rozhodol podľa ust § 149 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého, ak advokát zastupoval

účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto
trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Nakoľko navrhovateľka bola v konaní od platenia súdneho poplatku za návrh oslobodená podľa ust. §
4 ods. 2 písm. d) zák. č. 71/1992 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov, na neúspešného odporcu

prešla v súlade s ust. § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov poplatková
povinnosť, výška ktorej je upravená pod pol. 1 písm. b) Sadz. popl. k zák. č. 71/1992 Z. z..

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia
na Okresnom súde Košice II.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo
rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods. 1 O.s.p.).

V Košiciach 16. októbra 2014