Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. január 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/492/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226115
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Lichnerová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112226115.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr.

Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa R., s.r.o., so sídlom U., R. XX,
Z.: XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou A. R., s.r.o. so sídlom U., E. 4, proti odporcovi
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o
náhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúdu
Trenčín zo dňa 17. marca 2015, č.k. 15C/187/2012-109 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Svoje
rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 3 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Navrhovateľ uviedol, že ako
oprávnený subjekt podal návrh zvolenému súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie pohľadávky,

ktorá vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 3231656 uzavretej s dlžníkom:
H. R., nar. XX.XX.XXXX. Súdny exekútor podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Napriek povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, v prejednávanom
prípade k splneniu tejto povinnosti zo strany súdu nedošlo. Exekučný súd, hoci vec ním prejednávaná
nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi
konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a

rozhodnutiu veci, rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 18.4.2012 a to
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o poverenie tak došlo
po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 330 dní!). Navrhovateľ uviedol, že vyvinul
enormné úsilie, aby docielil posun v konaní a to tak, že opakovane spísal a podal žiadosť o informáciu o
stave konania( dňa 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010) a sťažnosti na prieťahy v konaní
( dňa 30.08.2010, 23.11.2010 a 25.05.2011). Navrhovateľ tvrdil, že mu vznikla majetková škoda vo výške
125,- EUR predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky v

období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej. Zároveň si uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 608,52 EUR
(alikvotným pomerom 55 EUR za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu), vychádzajúc z
rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR, pretože samotné konštatovanie porušenia práva nie je v jehoprípade dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Márnymplynutímčasubolireálneohrozenélegitímneočakávaniapoškodeného,žesprávnympostupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania

mal za preukázané, že dňa 03.08.2011 bola súdnym exekútorom JUDr. N. X. na Okresný súd Trenčín
doručená žiadosť o udelenia poverenia zo dňa 04.07.2011 vo veci, vedenej na jeho exekútorskom
úrade pod sp.zn. EX 12588/2011 v prospech oprávneného R., s.r.o., Z.: XX XXX XXX, so sídlom v
Bratislave, R. ul.č. XX proti povinnému: H. R., nar. XX.XX.XXXX na základe exekučného titulu, ktorým
bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s.,

so sídlom Bratislava, Karloveské rameno 8, IČO: 35 922 761 zo dňa 12.05.2010, sp.zn. SR 03526/10.
Exekučný súd dňa 20.03.2012 vydal uznesenie č.k. 61Er/2331/2011-10, (právoplatné dňa 12.04.2012),
ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1,2 z.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní z dôvodu, že
rozsudok rozhodcovského súdu nie je spôsobilým exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Ex. por,
pretože rozsudok rozhodcovského súdu zaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je právom nedovolené,

resp. odporuje dobrým mravom. Uznesením č.k. 61Er/2331/2011-12 zo dňa 02.05.2012, právoplatným
dňa 25.05.2012, súd následne zastavil exekučné konanie podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku.
Súd prvého stupňa ustálil, že navrhovateľ si uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal uvedený
subjekt dopustiť tým, že o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej

lehote. Právo na náhradu škody, spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho
nesprávnymúradnýmpostupomvzmyslečl.46ods.3ÚstavySRniejeabsolútne,alevzáujmezaistenia
právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie (uznesenie
Ústavného súdu SR sp.z. II. ÚS 467/08 zo dňa 16.12.2008). Súd prvého stupňa preto zisťoval existenciu
podmienok, ktoré v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu za vznik

škody, a ktoré musia byť splnené súčasne: 1/ nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o návrhu na
udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo
oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho
vydanie (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 134/2003 zo dňa 27.11.2003). Z exekučného spisu

Okresného súdu Trenčín sp. zn. 61Er/2331/2011 bolo preukázané, že dňa 03.08.2011 bola na tamojší
exekučnýsúddoručenážiadosťsúdnehoexekútoraovydaniepoverenia,oktorejexekučnýsúdrozhodol
dňa 20.03.2012 ( t.j. o 6 mesiacov a 17 dní) uznesením č.k. 61Er 2331/2011-10 tak, že ju zamietol.
Bolo tým vyvrátené tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol až dňa 18.04.2012 a že bol v
omeškaní viac ako 330 dní. Súd prvého stupňa uviedol, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti vzťahuje

len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora, aby vykonal exekúciu a z textu ustanovenia
nevyplýva,žeprocesnálehota15dnídopadáajnainéprípady,keďsúdzistírozporžiadostialebonávrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Ďalej, podľa citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tam uvedená lehota
15 dní od doručenia žiadosti v žiadnom prípade nevzťahuje na situáciu, keď súd rozhoduje o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu podľa §
41 ods. 2 písm. c) alebo § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Takýmito exekučnými titulmi sú v
zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku aj vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov a
rozhodcovských komisií a zmiery nimi schválené. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne
porušenie zákonnej lehoty na rozhodnutie, keďže súd uznesením zamietol žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie práve na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok rozhodcovského súdu,
ako je uvedené vyššie, a teda nemožno vyvodiť, že by vo veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu
v zmysle § 9 ods. 1 z.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov. Súd prvého stupňa poukázal na to, že exekučný súd musí vždy
ex offo skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené, v

rozpore s dobrými mravmi. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z sa uhrádza skutočná škoda a ušlý
zisk. Navrhovateľ vyčíslil škodu za ním tvrdené paušálne určené vecné náklady, ktoré mal navrhovateľ
vynaložiť (za obdobie od podania návrhu na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na správu pohľadávky) prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca, pomocou informačného systému atď.. Navrhovateľ je obchodnou spoločnosťou,

ktorá sa dlhodobo a vo veľkom rozsahu zaoberá spotrebiteľskými úvermi, ktoré spravuje a vymáha, a
na túto činnosť nepochybne potrebuje informačný systém. Takýto systém musel navrhovateľ využívať
nielen počas obdobia od podania návrhu na vykonanie exekúcie do rozhodnutia exekučného súdu o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, ale aj pred týmto obdobím a po ňom a to nielenna správu a vymáhanie pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých pohľadávok, ktoré
neboli exekučne vymáhané. Preto náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov
zamestnanca a náklady na udržiavanie a správu informačného systému musel navrhovateľ vynaložiť aj

vtedy, ak by exekučný súd o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia rozhodol bezprostredne
po jej doručení. Súd prvého stupňa ďalej zdôraznil, že navrhovateľ spísal návrh na vykonanie exekúcie u
exekútora dňa 24.05.2011, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu
doručená dňa 03.08.2011 a exekučný súd o nej rozhodol dňa 20.03.2012, preto nemôžu byť pravdivé
tvrdenia navrhovateľa v návrhu, že zasielal exekučnému súdu žiadosti o informáciu o stave tohto

exekučného konania v dňoch 02.07.2009, 23.09.2009, 13.11.2009, 25.02.2010 a sťažnosti na prieťahy
v konaní v dňoch 30.08.2010, 23.11.2010 a 25.05.2011. V exekučnom spise sa nenachádza žiadna
urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie ani sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu.
Navrhovateľ predložil znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný Ekonomickou univerzitou v Bratislave,
ktorýmpreukazovalsvojetvrdenieovzniknutejškode.Samotnúžalovanúsumu125,-€,ktorámalapodľa

nehopredstavovaťmajetkovúškoduvdôsledkunesprávnehoúradnéhopostupu,alenevedelpreukázať.
I znaleckým posudkom vyčíslená škoda 30,76 € totiž predstavuje len paušálne vyčíslenú sumu, pričom
z neho nevyplýva, že by sa majetok navrhovateľa aj reálne o takúto sumu ponížil. Súd prvého stupňa na
základe uvedeného uzavrel, že navrhovateľ nijakým spôsobom nepreukázal vznik ani výšku majetkovej
škody. V danej veci nemožno konštatovať existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným

postupom a tvrdenou škodou, keď súd mal za to, že žiadna škoda nevznikla a pokiaľ by aj navrhovateľ
zdokladoval náklady na udržiavanie a správu informačného systému, nepreukázal ich spojitosť s
rozhodnutím súdu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vydanom 6 mesiacov a 17 dní
po jej doručení. Navrhovateľ uplatnil aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vychádzajúc z nárokov
priznávaných Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Zákon č. 514/2003 Z.z. obsahuje ust. § 17

ods. 2, podľa ktorého v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Hoci
exekučný súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 6
mesiacov a 17 dní po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, súd prvého stupňa

bol toho názoru, že takéto rozhodnutie nezasahuje do práv navrhovateľa tak, aby bolo na mieste
priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho
dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného resp. exekútora s povinným
a tak isto nie je dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože obvykle dôvodom neplnenia dlhu
povinného je jeho nesolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím v základnom konaní. Pocity frustrácie,

úzkosti, neistoty, a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti u riadiacich členov navrhovateľa sú pre
posúdenie vzniku nemajetkovej ujmy u právnickej osoby bezpredmetné, pretože ujma nevzniká priamo
fyzickým osobám, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú. Navrhovateľ
nijako bližšie nekonkretizoval zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, neupresnil, v
čom a ako rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia ovplyvnilo ďalšie

podnikateľské postupy navrhovateľa. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa náhradu nemajetkovej
ujmy nepriznal. Pretože neboli splnené zákonom vyžadované podmienky vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003
Z.z., súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v celom
rozsahu ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení § 151 ods.

1 O.s.p., tak, že hoci by odporca podľa zásady úspechu mal nárok na náhradu trov konania, tieto mu
súd nepriznal, nakoľko mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil v lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p.,
preto mu súd ich náhradu voči navrhovateľovi nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k

vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa
mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.,
v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.
g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,

pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právnehozástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania. Navrhovateľ urobil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania

vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohtosudcupovažovaťzanestranného.Uviedol,ženázorkrajskéhosúduvovecinestrannostiprerozpor
s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný

súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o zrušenie (odročenie) nariadeného
pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých

súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež
dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
bolidodržané,avšakvodôvodneníprezentovanéčasovéúsekytomunenasvedčujú.Namietalporušenie
svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám

nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa
neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké
oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej
veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež

na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na
rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené

v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním
dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania

a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,

ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Namietal, že

súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým Znaleckým
posudkomč.1/2014ovýškevzniknutejškody.Poukázaltiežnaskutočnosť,žeajpopodanížalobyškoda
ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel

žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a
napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa

nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť
poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219
ods. 1 O.s.p., pričom v nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením súdu prvého stupňa, na ktoré v celom
rozsahu poukazuje a pre zdôraznenie správnosti uvádza:

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe

týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.
Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 18.4.2012, a to zamietnutím žiadosti o udelenia
poverenia, pričom k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej

15-dňovej lehoty (omeškanie viac ako 330 dní).

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ ako oprávnený podal prostredníctvom súdneho exekútora žiadosť o udelenie
povereniadňa03.08.2011,napodkladeexekučnéhotitulu,ktorýmbolrozsudokStálehorozhodcovského
súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 03526/10 zo dňa 12.5.2010.
Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 20.03.2012, č.k. 61Er/2331/2011-10 zamietol žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Od podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie dňa 03.08.2011 do vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na exekúciu dňa 20.03.2012 exekučným súdom uplynula po odpočítaní 15 - dňovej lehoty doba cca 6
mesiacov.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15
dní od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá súdnemu exekútorovi
poverenienavykonanieexekúcie.Ztextuustanovenianevyplýva,žebyprocesnálehota15dnídopadala
aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu

nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd uvádza, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na ust.
§ 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v nadväznosti na ustanovenia zákona o

ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd
vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom
nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo je pritom jedno z najdynamickejšie sa
rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na
úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ, preto sa nemožno v žiadnom

prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o
zložitú vec.

Taktiež odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov v
exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže

určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a
právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (1ÚS 27/02, 1ÚS
197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj
zistenie, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolomožné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v
čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie
poverenia do rozhodnutia súdu o zamietnutí tejto žiadosti nemožno v žiadnom prípade považovať za
prieťahyvkonaní,anizarozhodnutievlehote,ktorábybolaneprimeranávovzťahukprávunavrhovateľa
na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Preto odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou
škodou, prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu tak, ako to predpokladá ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať

prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou majetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva

súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v
inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti
navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý
proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok

odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým,
že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že

riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal
vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol
návrh navrhovateľa na prerušenie konania, riadne v odôvodnení uviedol z akých dôvodov tento návrh
navrhovateľa zamietol.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja. Súd prvého stupňa na
prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 17.3.2015, čím účastníkom konania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému
predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti

navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s ust. § 142 ods.
1 a ust. § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania
priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.