Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 3. február 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/128/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114202252
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8114202252.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a sudcov JUDr.

Anny Ilčinovej a JUDr. Petra Straku v právnej veci žalobcu: F. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom X., F. Z.
XX, právne zastúpeného JUDr. Jánom Klimekom, advokátom so sídlom Sládkovičova 8, Prešov proti
žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13,
Bratislava, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Prešov, č. k. XC/XX/XXXX-XXX zo dňa 12. 02. 2015 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 13 735,93 Eur, v zamietavom
výroku o náhrade nemajetkovej ujmy za poškodenie dobrého mena a o náhrade škody titulom ušlého

zisku.

Mení rozsudok vo výroku o priznaných úrokoch z omeškania tak, že žalobu o úroky z omeškania zo
sumy 13 735,93 Eur zamieta.

Pripúšťa späťvzatie žaloby o uplatnenom nároku na náhradu škody za neuhradené faktúry za telefón
v sume 874,62 Eur s prísl. a v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v

konaní v sume 19 500 Eur s prísl., v tejto časti rozsudok zrušuje a konanie zastavuje.

Zrušuje rozsudok o zamietnutí žaloby v časti uplatneného nároku o náhradu škody za nevydanie
zadržaných vecí 1 287,23 Eur s prísl. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 13 735,93 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy
13 735,93 Eur odo dňa 22. 12. 2013 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej

časti žalobný návrh zamietol a vyslovil, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením
do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Vec právne posúdil podľa ust. § § 1 ods. 1, 2, § 2. § 3, § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1 - 3, § 8, § 9 ods. 1, §
10, § 20, § 22 ods. 1 - 3, § 23, § 26 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinnému do dňa 01. 07. 2004
(ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), § 3 ods. 1, 2, § 8 ods. 5, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 - 4, § 27 ods. 1, 2

zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len
„zákon č. 514/2003 Z. z.“), a podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR.Rozhodnutie odôvodnil cit.: „Žalobným návrhom uplatnil žalobca náhradu škody vo výške 2 985,93 Eur
titulom trov obhajoby, náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu v sume 5 250 Eur, náhradu nemajetkovej
ujmy za poškodenie dobrého mena v sume 20 000 Eur, náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v

konaní v sume 25 000 Eur, náhradu ušlého zisku v sume 40 000 Eur, náhradu škody vzniknutej
nevydaním zadržaných vecí v sume 1 237,83 Eur, ako aj náhradu škody vzniknutú neuhradením faktúry
zatelefónvsume874,62Eur.Žalobcajednotlivénárokyšpecifikovalvžiadostiopredbežnéprerokovanie
nároku adresovanej žalovanej zo dňa 20. 06. 2013, ktorú predložil spolu so žalobou. Žalovaná žiadala
žalobu zamietnuť, poukazujúc na nedostatky návrhu na začatie konania. Navrhla, aby súd vyzval

žalobcunaodstránenienedostatkovnávrhu,zároveňvznieslanámietkupremlčaniauplatnenéhonároku.
Výsledkami vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že uznesením Krajského úradu Justičnej
polície, Policajného zboru X. zo dňa 22. 05. 2003 bolo na žalobcu ako obvineného vznesené obvinenie
pre trestný čin nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu a prekurzora
a obchodovania s nimi formou spolupáchateľstva podľa ust. § 9 ods. 2 a § 188 ods. 1 Trestného
zákona. Uznesením Okresného súdu Prešov sp. zn. Z./XX/XX zo dňa 24. 05. 2003 bol žalobca ako

obvinený postupom podľa ust. § 68 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov podľa § 67 ods. 1 písm. b), c)
Trestného poriadku vzatý do väzby s tým, že väzba začala plynúť 22. 05. 2003. Uznesením okresného
prokurátora v Prešove zo dňa 12. 11. 2003 sp. zn. XPv/XXX/XX bol žalobca podľa § 72 ods. 1 Trestného
poriadku ako obvinený prepustený na slobodu, pretože pominuli dôvody väzby podľa § 67 ods. 1 písm.
b) Trestného poriadku. Dňa 26. 01. 2005 bola súdu doručená na žalobcu obžaloba prokurátora pre

trestný čin spáchaný formou spolupáchateľstva, nedovolenej výroby a držby jadrových materiálov a
vysoko rizikových chemických látok podľa § 188 ods. 1 Trestného zákona. Rozsudkom Okresného súdu
Prešov, č. k. XT/X/XXXX-XXX zo dňa 06. 03. 2007 bol žalobca oslobodený spod obžaloby pre skutok
kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo trestného činu nedovolenej výroby a držby jadrových materiálov
a vysoko rizikových chemických látok podľa § 9 ods. 2, § 188 ods. 1 Trestného zákona účinného do

31. 12. 2005 z dôvodu, že skutok nie je trestným činom. Uznesením Krajského súdu v Prešove, č.
k. XTo/XX/XXXX-XXX zo dňa 04. 10. 2012 súd podľa § 256 Trestného poriadku zamietol odvolanie
okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 06. 03. 2007, č. k. XT/X/XXXX-
XXX. Z trestného spisu, ktorý si súd za tým účelom pripojil, zistil, že uznesením Okresného súdu Prešov
zo dňa 23. 01. 2013, č. k. XT/X/XXXX-XXX súd nariadil zničiť veci popísané vo výroku uznesenia; dňa

27.02.2013bolovydanéopravnéuznesenieOkresnéhosúduPrešov,č.k.XT/X/XXXX-XXX,ktorýmsúd
opravil výrok uznesenia tak, že výrok mal správne znieť „vrátiť veci uvedené vo výroku tohto uznesenia“.

Žalobca v konaní predložil faktúru č. X/XXXX vystavenú JUDr. Jánom Klimekom, ktorý ho obhajoval v
trestnej veci vedenej pod sp. zn. XT/X/XXXX Okresného súdu Prešov na celkovú sumu 2 985,93 Eur

so splatnosťou do 7 dní s tým, že je tam zároveň uvedené, že zaplatená bola záloha vo výške 1 161,79
Eur a rozdiel predstavuje sumu 1 824,14 Eur. Neoddeliteľnou súčasťou tejto faktúry boli aj špecifikované
úroky právnej pomoci, ktoré uskutočnil právny zástupcu žalobcu. Zároveň žalobca súdu predložil výpis
z účtu za obdobie máj 2013 (č. l. 32 spisu), z ktorého súd zistil, že žalobca zaplatil na účet JUDr. Jána
Klimeka sumu 1 824,14 Eur.

Žalobca k žalobe predložil aj výpis z médií, ako aj DVD týkajúce sa priebehu jeho zatknutia. Žalobu vo
veci týkajúcej sa ušlého zisku odôvodnil predložením príkaznej zmluvy uzatvorenej s X. N. dňa 22. 04.
2003, predmetom ktorej bolo odovzdanie balíka žalobcovi v hodnote 160 000 Eur s tým, že žalobca
zároveň prehlásil, že na Slovensku našiel na popísané predmety kupca. Provízia pre žalobcu bola

dohodnutá vo výške 25 % predajnej ceny v sume 40 000 Eur. Zároveň z príkaznej zmluvy vyplýva, že X.
N. udelil žalobcovi príkaz na predaj zlatých hodiniek C. s briliantmi, zlatého prívesku a ďalších rôznych
zlatých šperkov. Žalobca súdu predložil faktúru č. XXXXXX na sumu 13 451,40 Sk, ktorú zaplatil firme F.,
s. r. o. za dodaný materiál, ktorá bola splatná do 14 dní od vystavenia faktúry, rovnako žalobca predložil
faktúry č. XXXXXX zo dňa 23. 01. 2003 na celkovú sumu 13 972,80 Sk.

Žalobca bol spod obžaloby oslobodený. V dôsledku tohto rozhodnutia si žalobca v konaní uplatňuje
škodu vo výške 2 985,93 Eur, ktorú zaplatil JUDr. Jánovi Klimekovi za zastupovanie v trestnom konaní.
Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu, žiadal priznať za jeden deň väzby sumu 30 Eur,
pričom celková doba väzby trvala 175 dní. K tomu uviedol, že v živote nebol vo väzbe, bol zadržaný 22.

05. 2003, následne bol eskortovaný do Ústavu na výkon väzby. V tom čase sa venoval podnikateľskej
činnosti a väzba ovplyvnila jeho profesijný život. Väzba je deprimujúca záležitosť, nevedel, prečo bol
vzatý do väzby, v tom čase mal priateľku a v kolúznej väzbe ho navštevoval len advokát. V konaní si
uplatňuje aj poškodenie dobrého mena vo výške 20 000 Eur odôvodňujúc, že súdu predložil záznamyuverejnené v médiách, ako aj v tlači o jeho zadržaní, kde bol vykreslený ako páchateľ trestného činu. Po
prepustení z väzby si ľudia naňho urobili názor a ľudia v bytovke sa dodnes nerozprávajú s jeho mamou,
ako aj jeho bratmi. Trestný čin, pre ktorý bol obvinený nie je v spoločnosti tolerovaný a akceptovaný.

Zároveň žiadal o náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní, ktorú odôvodnil tým, že v marci
2007 bol súdom prvého stupňa oslobodený spod obžaloby a odvolací súd rozhodol až 04. 10. 2012, t.
j. päť a pol roka súd nerozhodol o jeho právoplatnom oslobodení. Za celú dobu bol v právnej neistote
ako trestné konanie dopadne. Žalobca si uplatňuje aj náhradu škody 40 000 Eur titulom ušlého zisku
odôvodňujúc, že v čase, keď študoval v Z. sa spoznal s X. N., prostredníctvom ktorého mal na Slovensku

predať šperky. Dohoda s X. N. bola taká, že ak nájde kupca, príde si pre šperky do B.. K dispozícii mal
fotodokumentáciu aj so znaleckými posudkami ohľadne šperkov, ktoré mal predať istému prešovskému
zlatníkovi a lehota na predaj šperkov nebola limitovaná. Deň pred jeho zadržaním s X. N. telefonoval a
mali si dohodnúť so zlatníkom termín stretnutia. Keďže z väzby bol prepustený až 12. 11. 2003, obchod
sa nemohol zrealizovať, pričom ide o províziu získanú a keby nebol zadržaný, by mu aj patrila. Rovnako
si uplatňuje škodu titulom uhradených faktúr, ktoré zaplatil za zadržané veci. Tieto mu neboli vrátené, a

preto predpokladá, že boli zničené. Nakoniec si uplatňuje aj náhradu škody za neuhradené faktúry za
telefón vo výške 874,62 Eur odôvodňujúc, že vzatím do väzby došlo k zníženiu jeho finančných príjmov,
čo spôsobilo nemožnosť zaplatiť faktúru spoločnosti M. za telefón.

Žalobca svoje nároky odvodzoval od zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe.

Nakoľko k rozhodnutiu o väzbe došlo za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. na nároky na náhradu
titulom zodpovednosti za škodu tým spôsobenú je potrebné aplikovať zákon č. 58/1969 Zb., a to podľa
prechodných a záverečných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. (§ 27 ods. 2).

Výsledkami vykonaného dokazovania súd mal za preukázané, že pokiaľ ide o náhradu titulom

zaplatenia trov konania právnemu zástupcovi, ktorý žalobcu zastupoval v trestnom konaní, žalobca
správnežiadalpriznaťnáhraduškody2985,93Eur.Odmenatitulomzaplateniatrovprávnehozastúpenia
predstavuje výdavok, teda zmenšenie majetku žalobcu a tým škodu, ktorá bola spôsobená priamo
a bezprostredne väzbou a následným postupom v trestnom konaní až do právoplatnosti rozsudku,
ktorým bol žalobca spod obžaloby oslobodený a vznik trov bol vyvolaný väzbou, existenciou trestného

konania, nutnosťou obhajoby, ktorá bola úspešná. Tento nárok žalobcu je v priamej príčinnej súvislosti s
nezákonným rozhodnutím. Žalobca súdu predložil faktúru č. X/XXXX, ktorá bola vystavená JUDr. Jánom
Klimekom a z tejto faktúry vyplýva zloženie zálohy 1 161,79 Eur. Žalobca súdu predložil aj výpis z účtu
za obdobie máj 2013, z ktorého vyplynulo, že na účet JUDr. Jána Klimeka bola poukázaná aj suma 1
824,14 Eur. Vychádzajúc z uvedeného súd považoval v celom rozsahu za dôvodné zaviazať žalovanú

zaplatiť žalobcovi náhradu škody titulom trov obhajoby vo výške 2 985,93 Eur.

Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy titulom väzby, celkovo za 175 dní a žiadal
priznať sumu 30 Eur za každý jeden deň trvania väzby. V tejto súvislosti súd poukázal aj na judikatúru
Najvyššieho súdu ČR a na rozsudok zo dňa 11. 01. 2012, sp. zn. 3Cdo/2357/2010, z ktorého vyplýva,

že rozhodujúcim kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy je kritérium uvedené v čl. 5 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a slobôd, t. j., predmetom odškodnenia je to, že fyzická osoba sa stala obeťou
zatknutia, obeťou zadržania, v rozpore s ustanovením tohto článku. Súd mal za to, že suma 30 Eur za
jeden deň trvania väzby je dôvodná. Pri svojom rozhodnutí vychádzal aj z rozhodnutia Krajského súdu
v Prešove sp. zn. XXCo/XX/XXXX, kde bolo priznané odškodnenie za väzbu vo výške 30 Eur za deň.

Súd preto celkovo za 175 dní nezákonnej väzby priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v celkovej
sume 5 250 Eur (175 x 30 Eur).

Pokiaľ ide o žalobcom uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy 20 000 Eur za poškodenie dobrého mena,
medializáciou jeho prípadu, v tejto časti považoval súd žalobu za nedôvodnú. Bol toho názoru, že na

strane žalovanej absentuje pasívna vecná legitimácia v tomto konaní.

K žalobcom uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy 25 000 Eur titulom prieťahov v konaní, v ktorom
bol žalobca spod obžaloby oslobodený, súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/7/2012 zo dňa 15. 02. 2012, z ktorého vyplýva, že zákon č. 514/2003 Z. z. v ust. § 9 ods. 1

výslovne uvádza nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci spôsobený prieťahmi v konaní, pričom
v ust.§ 17 ods. 2 predpokladá možnosť uspokojenia ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom
vo forme zadosťučinenia spočívajúce v konštatovaní porušenia práva na správny úradný postup, teda
aj na konanie bez prieťahov pred konkrétne označeným orgánom verejnej moci. Od účinnosti zákonač. 514/2003 Z. z., t. j. od 01. 07. 2004 konštatovanie porušenia práva na konanie bez prieťahov je
žalovateľným nárokom, ktorý možno uplatniť proti štátu ako jeden z právnych prostriedkov uspokojenia
nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Súd bol toho

názoru, že je v jeho kompetencii rozhodovať o tejto zložke náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú požaduje
žalobca. Trestné konanie, v ktorom bol žalobca spod obžaloby oslobodený trvalo neprimerane dlho,
trestné stíhanie začalo v roku 2003 a právoplatne skončilo rozhodnutím Krajského súdu v Prešove
v októbri 2012. Za uvedenú dobu bol žalobca v právnej neistote, počas trvania súdneho sporu od
jeho oslobodenia súdom prvého stupňa (marec 2007) až do rozhodnutia odvolacieho súdu. Žalobca v

žalobe žiadal priznať náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní za 5,5 roka vedeného trestného
konania,vktorejbolvprávnejneistote.Žalovanúsumusúdpovažovalzaneprimeranú,pričomprisvojom
rozhodnutí vychádzal z rozhodnutí Ústavného súdu SR, ako aj z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktoré za prieťahy v konaní titulom nesprávneho úradného postupu priznávajú sumu 1 000 - 2
000 Eur za každý rok poznačený prieťahmi v konaní. Súd tak považoval za dôvodné priznať žalobcovi
5 500 Eur za 5,5 roka právnej neistoty, v ktorej sa ocitol od rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bol

spod obžaloby oslobodený (od marca 2007) až do rozhodnutia odvolacieho súdu (október 2012), keď
bol definitívne právoplatne spod obžaloby oslobodený.

Žalobca si v konaní tiež uplatnil náhradu škody 40 000 Eur titulom ušlého zisku, odôvodňujúc, že z
dôvodu trvania väzby nemohol zrealizovať predaj šperkov na základe príkaznej zmluvy zo dňa 22. 04.

2003. V tejto súvislosti súd z trestného spisu XT/X/XXXX zistil, že u žalobcu sa našla fotodokumentácia
k 10 ks šperkov, avšak neboli nájdené ani šperky, ani certifikáty originality. Našli sa len ohodnotenia
niektorých z týchto šperkov zlatníkom a sadzovačom drahokamov F. B. zo dňa 06. 11. 1995, ktoré
však nerobil pre X. N., ale pre B. N.. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojho
tvrdenia, že na Slovensku našiel zlatníka, ktorý mal kúpiť tieto šperky. Okrem toho žiadnu fikciu, ani

domnienku existencie ušlého zisku zákon nepripúšťa. Účelom inštitútu náhrady ušlého zisku je nahradiť
poškodenému stratu vzniknutú tým, že v dôsledku väzby bol pripravený o príjem, ktorý by inak, vzhľadom
na obvyklý chod veci dosiahol. Súd bol toho názoru, že žalobca nepreukázal existenciu škody titulom
ušlého zisku vzniknutej príčinnej súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Žalobca na preukázanie tejto náhrady
škody neprodukoval žiadne dôkazy, pričom predmetom jeho podnikateľskej činnosti pred vzatím do

väzby nebol predaj zlatých šperkov, resp. iných cenín. Súdu nebol predložený originál príkaznej zmluvy,
navyše žalobca nepreukázal, aby v dôsledku väzby nemohol tento predaj realizovať. Žalobný návrh je
v tejto časti nedôvodný, a preto súd žalobu v tejto časti zamietol.

Žalobca si v konaní uplatnil aj náhradu škody titulom zadržaných vecí , o zakúpení ktorých predložil súdu

faktúry. Ide o faktúru č. XXXXXX zo dňa 08. 01. 2003 v sume 13 451,40 Sk a faktúru č. XXXXXX zo dňa
21. 01. 2003 v sume 28 840 Sk. V tejto časti súd žalobu zamietol ako nedôvodnú, lebo nárok na vrátenie
veci v súlade ust. § 97 ods. 1 Trestného poriadku vzniká, keď vec na ďalšie konanie nie je potrebná,
a ak neprichádza do úvahy jej prepadnutie alebo zhabanie, pričom za tento okamih je možné v tomto
prípade pokladať najneskôr právoplatné skončenie trestného konania. O povinnosti vrátiť vec nebolo

doposiaľ rozhodnuté v zmysle ust.§ 97 ods. 4 Trestného poriadku. Z tohto dôvodu súd považoval žalobu
v tejto časti za podanú predčasne, lebo po oboznámení a preštudovaní obsahu jednak vyšetrovacieho,
ako aj trestného spisu, bolo zistené, že o týchto veciach zadržaných pri domovej prehliadke doposiaľ
rozhodnuté nebolo.

Pokiaľ žalobca v tomto konaní uplatnil náhradu škody za neuhradenú faktúru za telefón 874,62 Eur,
v tejto časti súd žalobu zamietol odôvodňujúc, že za škodu, ktorá žalobcovi vznikla tým, že neuhradil
mobilnému operátorovi M. B. a. s. faktúru zo dňa 08. 06. 2003 (nakoľko v tom čase bol vo väzbe), túto
škodu nie je možné vymáhať od štátu titulom nezákonného rozhodnutia.

O úrokoch z omeškania súd rozhodol podľa ust.§ 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust.
§ 3 ods. 1 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku bola žalovanej doručená 21. 06. 2013.
6-mesačná lehota na uspokojenie nároku žalobcu žalovanej uplynula 21. 12. 2013, a preto dňom 22. 12.
2013 sa žalovaná dostala do omeškania s peňažným plnením. Súd priznal žalobcovi sumu 13 735,93

Eur pozostávajúcu zo sumy náhrady škody titulom trov obhajoby 2 985,93 Eur, náhradu nemajetkovej
ujmy za väzbu vo výške 5 250 Eur a náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní vo výške 5 500
Eur. Zároveň z priznanej sumy (13 735,93 Eur), súd zaviazal žalovanú aj na úrok z omeškania od 22.
12. 2013 vo výške 9,25 % ročne až do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobný návrh žalobcu akonedôvodný súd zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne postupom podľa § 151 ods. 3 O. s. p.
do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca a žalovaná.

Žalobcaodvolanímnapadolvýrok,ktorýmbolažalobavprevyšujúcejčastizamietnutá.Navrholrozsudok
v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Zároveň si
uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Pokiaľ sa týka nároku na nemajetkovú ujmu za prieťahy v

konaní, z celkovo uplatnenej sumy 25 000 Eur žalobcovi bola priznaná suma 5 500 Eur, ktorú výšku
žalobca akceptuje, a preto v tejto časti ohľadom sumy 19 500 Eur s prísl. svoju žalobu berie späť.
Taktiež pokiaľ ide o náhradu škody za neuhradenú faktúru za telefón 874,62 Eur, vzhľadom na časový
odstup od vzniku škody, keďže žalobca sa ocitol v dôkaznej núdzi, v časti zaplatenia 874,62 Eur s
prísl. berie žalobu späť. Ďalej uviedol, že nesúhlasí s názorom súdu, ktorý zamietol návrh „v položke
nemajetková ujma za poškodenie dobrého mena 20 000 Eur“. Zdôraznil, že v žalobe neuplatňoval

nárok z titulu, že boli uvedené nepravdivé informácie médiami, kedy by prichádzalo do úvahy žalovanie
jednotlivých médií (ktoré nepravdivú informáciu publikovali), naopak zodpovednosť žalovanej vyvodzuje
z dôvodu, že orgány činné v trestnom konaní poskytli médiám ešte v čase, keď nebolo rozhodnuté
ani o sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ani o sťažnosti voči zobratiu do väzby. Takéto
informácie a v takom rozsahu, s ktorým sa dala identifikovať osoba žalobcu (zábery bytového domu,

kde býva, údaje o domovej prehliadke), a to spôsobom, ktorý akoby konštatoval, že sa žalobca dopustil
trestného činu, bez ohľadu na to, v akom štádiu sa vec nachádzala. Naviac orgány činné v trestnom
konaní už neposkytli médiám informáciu, že žalobca bol prepustený z väzby, rovnako, že žalobca
bol spod obžaloby oslobodený a rovnako ani to, ako dlho trvalo súdu než bolo vo veci právoplatne
rozhodnuté. Je pravdou, že otázka výšky náhrady v tejto položke je na posúdení súdu, ale pri porovnaní

s odškodňovaním iných podobných prípadoch, nie je táto výška náhrady škody prehnaná. Nesúhlasí
sni so zamietnutím žaloby ohľadom nároku na náhradu škody titulom ušlého zisku. Základ nároku, ale
aj jeho výšku žalobca preukázal dostatočne listinami i svojim výsluchom. Boli to orgány štátu, ktoré
zapríčinili také dlhé konanie v trestnej veci, že v čase konania o tejto žalobe sa žalobca dostal do stavu
dôkaznej núdze preukazovať podrobnejšie skutočnosti ako požadoval súd, resp. namietala žalovaná

strana. V časti náhrady škody za nevydanie zadržaných vecí (1 287,23 Eur), rozhodnutie súdu nie je
správne a nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Žalobca súdu predložil zápisnicu o domovej prehliadke
so záznamom zadržaných vecí, následne predložil aj rozhodnutie súdu v trestnom konaní o vrátení
zadržaných vecí (uznesenie zo dňa 27. 02. 2013), z ktorého vyplýva, že žalobcovi boli vrátené iba veci
- laboratórne zariadenie (sklo), ale neboli mu vydané zadržané chemikálie, ktoré sú uvedené v úvode

zápisnice o domovej prehliadke a zadržaných veciach. Tieto súd nezahrnul ani do uznesenia o vrátení
veci, keďže mal informáciu, že chemikálie boli zlikvidované. Zdôraznil, že v trestnej veci súd uznesením
zo dňa 23. 01. 2013 najprv rozhodol o zničení zadržaných vecí, pričom chemikálie ani v tomto uznesení
neuvádza, keďže sa už fyzicky nenachádzali, a to ani v zozname evidovanom na Okresnej prokuratúre v
Prešove. Ak by existovali, boli by uvedené v zozname na zničenie. Ohľadne vydávania zadržaných vecí

sa rozhodovalo aj v roku 2003, a to uznesením vyšetrovateľa, na základe ktorého žalobcovi boli vrátené
iné veci. Zadržané veci sú evidované na Okresnej prokuratúre Prešov pod položkou XX/XXXX. Žalobca
v konaní preukázal výšku škody predložením faktúr za zadržané chemikálie, ktoré faktúry žalobca aj
zaplatil. Chemikálie boli zadržané hneď po ich doručení žalobcovi, takže neprichádza do úvahy ani
amortizácia a je potrebné vychádzať z ceny podľa faktúr. Z uznesenia súdu zo dňa 23. 01. 2013 vyplýva,

že položky tam uvedené pod bodom 1 a 2 boli označené na zničenie, pričom ani veci, ktoré súd uviedol v
uznesenízodňa27.02.2013navráteniežalobcovidoterazvrátenéneboli.Toznamená,žeprichádzado
úvahy aj otázka náhrady škody pre prípad, že tieto veci neexistujú, prípadne boli poškodené, ale za tieto
veci v tomto konaní si žalobca náhradu škody neuplatňuje. Žalovaná odvolaním napadla rozsudok súdu
prvého stupňa v časti výroku o jej povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 13 735,93 Eur s prísl. z dôvodov

podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O. s. p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., nakoľko
rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci,
súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam
a žalovanej sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Navrhuje, aby v napadnutej časti
odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa, žalobu zamietol, alternatívne žiada v napadnutej

časti zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Žalovaná odvolaním napadla vyhovujúci výrok namietajúc, že súd prvého stupňa neakceptoval
vznesenúnámietkupremlčaniaanestotožnilsasargumentácioužalovanejonesplnenípredpokladovnavznik práva na náhradu škody. Za vadu rozsudku súdu prvého stupňa žalovaná považuje nedostatočné
vysporiadanie s námietkou žalovanej o nepreukázaní vzniku škody titulom trov obhajoby v sume 10
000 Sk, keďže ich v predmetnej výške namiesto žalobcu uhradil jeho brat dňa 13. 06. 2003 tak,

ako to vyplýva z predloženej fotokópie príjmového pokladničného dokladu zo dňa 13. 06. 2003. Z
odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa nevyplýva, žeby v rámci dokazovania žalobca spoľahlivo
preukázal,žezaplatenáčasťtrovobhajoby10000Skbolauhradenábratomžalobcu,avšakzfinančných
prostriedkov patriacich žalobcovi, prípadne, že žalobca neskôr vrátil bratovi zaplatenú sumu trov
obhajoby 10 000 Sk. Bez odstránenia načrtnutých pochybností je rozsudok súdu prvého stupňa v

tejto časti nepreskúmateľný. Pokiaľ ide o priznaný nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy z
titulu rozhodnutia o väzbe, súd prvého stupňa postupoval príliš formalisticky, pričom sa obmedzil na
konštatovanie, že žalobca vykonal väzbu v trvaní 175 dní a keďže bol neskôr právoplatne oslobodený
spod obžaloby, došlo k naplneniu rozhodujúceho kritériá pre určenie výšky nemajetkovej ujmy podľa čl.
5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Aj keď výška zadosťučinenia v peniazoch je predmetom
voľnejúvahysúdu,tátoúvahasamusíopieraťocelkomkonkrétneapreskúmateľnéhľadiská.Uplatnenie

voľnej úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľným, vymykajúcim sa akejkoľvek kontrole. Základným
vodítkom pre určenie vhodnej formy satisfakcie je podmienka, že sa musí jednať o zadosťučinenie
primerané, teda také, ktoré poskytne poškodenej osobe vhodnú a účinnú nápravu. Na prvom mieste
prichádza do úvahy poskytnutie zadosťučinenia formou konštatovania porušenia práva ako jednej z
foriem morálnej satisfakcie. Len v prípade, ak konštatovanie porušenia práva by nepredstavovalo samo

o sebe postačujúcu a zároveň účinnú náhradu za vzniknutú nemajetkovú ujmu, prichádza do úvahy
preskúmanie či nie je nemajetkovú ujmu možné nahradiť inak, napr. formou ospravedlnenia a pod.. Až
v prípade, ak by pri posudzovaní konkrétneho nároku súd zvážiac možnosť či vzhľadom na závažnosť
ujmy spôsobenej poškodenému nepredstavuje použitie iných satisfakčných prostriedkov dostatočnú
kompenzáciu následkov tohto zásahu, zohľadní následne pri ustálení výšky náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch, konkrétne skutočnosti posudzovaného prípadu. V súlade s ustálenou judikatúrou zákon
nezakladá prezumpciu vzniku nemajetkovej ujmy, t. j., žeby v prípade vykonania väzby a následného
oslobodenia spod obžaloby, automaticky dochádzalo k vzniku práva osoby, na ktorej bola vykonaná
väzba na náhradu nemajetkovej ujmy, tak ako to v odôvodnení rozsudku konštatoval súd prvého stupňa.
Naopak, ako vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu ČR (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.

01. 2012, sp. zn. 30Cdo/2357/2010), je povinnosťou žalobcu uniesť dôkazné bremeno a spoľahlivo
preukázať tak vznik konkrétnej nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej súvislosti s vykonanou väzbou,
ako aj jej presne verifikovateľnú výšku. Žalovaná má za to, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, kedy na základe vykonaného dokazovania
nebolo možné bez dôvodných pochybností dospieť k súdom priznanej nemajetkovej ujmy žalobcu vo

výške 5 250 Eur. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa o vzniku nemajetkovej ujmy žalobcu neobstoja
vo svetle vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa, čím je daný odvolací dôvod podľa ust. § 205
ods. 2 písm. d) O. s. p.. V rámci prvostupňového konania súd považoval nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu vo forme prieťahov za čiastočný dôvodný,
pričom žalobcovi priznal peňažnú satisfakciu 5 500 Eur, a to za obdobie prieťahov od marca 2007 do

októbra 2012. Rozhodnutie v tejto časti absolútne postráda riadnu právnu úvahu popisujúcu skúmanie
existencie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní v intenciách ustálenej
súdnej judikatúry, a to podľa troch hľadísk: zložitosť veci, správanie sa účastníkov konania a správanie
sa súdu. Pokiaľ žalobca vyvodzoval nesprávny úradný postup súdu od dĺžky trvania súdneho sporu od
jehooslobodeniavmarci2007do rozhodnutiaKrajskéhosúduvPrešovevoktóbri2012,nemohlotomať

bez ďalšieho za následok záver o vzniku neodôvodnených a zbytočných prieťahov v konaní. Žalovanej
nie je zrejmé, na základe ktorých dôkazných prostriedkov dospel súd k záveru, že považuje za dôvodnú
námietku žalobcu o existencii zlého psychického stavu a právnej neistoty u žalobcu v období medzi
marcom 2007 až októbrom 2012 v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom, t. j.
prieťahmivtrestnomkonaní.Žalovanápoukazujeajnatúskutočnosť,žepeňažnánáhradanemajetkovej

ujmy má zahŕňať ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, ujmu spôsobenú poškodením dobrej
povesti, ujmu v dôsledku sťaženia spoločenského uplatnenia alebo inú preukázanú ujmu, ak ju nemožno
napraviť inak Vznik takejto ujmy žalobca v prvostupňovom konaní nijakým spôsobom nepreukázal, čím
neuniesol dôkazné bremeno. Je nespochybniteľné, že žalobca tvrdenie najmä o jeho zlom psychickom
stave v dôsledku neprimeranej dĺžky trvania trestného konania v rokoch 2007 - 2012 ničím nepreukázal

(napr. lekárskou správou o absolvovaní psychiatrickej liečby a pod.). Dôvody, na ktorých je založené
rozhodnutie v časti priznania náhrady nemajetkovej ujmy podľa ust. § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. sú
nepreskúmateľné,absentujeúvahusúduotom,čopovažujezapreukázanénásledkyprieťahovvobdobí
od marca 2007 do októbra 2012 do osobnostnej sféry žalobcu, čo je v priamom rozpore so záverminálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 177/08, ktorý zdôrazňuje, že príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená,
domnelá, ale musí byť bezpečne preukázaná. Povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť
a dôkazné bremeno leží na tom účastníkovi, ktorého tvrdenie má byť preukázané. Žalovaná preto v tejto

časti považuje rozsudok za nepreskúmateľný z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Je toho názoru,
že aj v časti uplatneného nároku na príslušenstvo, súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil a záver
súdu prvého stupňa je v rozpore s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ako aj ustálenou judikatúrou
v tejto oblasti.

K odvolaniu žalovanej žalobca navrhol rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcom výroku ako vecne
správny potvrdiť.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust. § 10
ods. 1 O. s. p., preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu a žalovanej je čiastočne

dôvodné.

Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci účinného od 1.7.2004, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred

nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení platnom do 30.6.2004 (ďalej len zákona č. 58/69
Zb.), právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba

vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred
prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, ako aj v

konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo
spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však
ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci,
je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch je
týmto orgánom,

a,akideovecpatriacudopôsobnostiČeskoslovenskejsocialistickejrepubliky,federálnyústrednýorgán,
do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,
b, ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán
republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie
vydané, a ak niet takéhoto ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď

nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky
odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody
zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

Podľa článku 5 ods. 1 písm. c/, ods. 3 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikohonemožnopozbaviťslobodyokremnasledujúcichprípadov,pokiaľsatakstanevsúladeskonaním
ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia

predpríslušnýsúdnyorgánpredôvodnépodozreniezospáchaniatrestnéhočinu,aleboaksúoprávnené
dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho
spáchaní.

Každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto

článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na
výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania.
Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na
odškodnenie.

Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších
ústavných predpisov, ďalej len Ústavy Slovenskej republiky), štátne orgány môžu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa článku 17 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky, osobná sloboda sa zaručuje.

Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Prvostupňový súd vykonal vo veci dokazovanie (s výnimkou rozhodnutia vo vzťahu k žalobcom
uplatnenej náhrady škody za nevydanie zadržaných vecí) v potrebnom rozsahu, na základe ktorého

správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa
zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového
stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach prvostupňového súdu sa nič nezmenilo ani v štádiu
odvolacieho konania. Vo vzťahu k zamietavému rozhodnutiu o uplatnenom návrhu žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy za poškodenie dobrého mena je potrebné nárok žalobcu odôvodniť ust. § § 11 a 13

Občianskeho zákonníka. Odvolací súd preto v zmysle § 213 ods. 2 O. s. p. vyzval účastníkov konania,
aby sa v lehote 7 dní od doručenia výzvy vyjadrili k možnému použitiu ust. § § 11 a 13 Občianskeho
zákonníka (č. l. 271 - 272 spisu).

V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalaz
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho

procesu. Vyplýva to aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruistoriace. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, str. 12, § 29;
Hirobalanice, Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-D;, Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins

c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze III. ÚS
119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnenie nárokov a
obranu proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého
stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel; jeho rozhodnutie nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekomfortné.

V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného, že nie je daný základ nároku na náhradu škody
odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:
„Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo

právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej
len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30. júna 2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnejúpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a
logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo

k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z
toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 23. februára 1990
sp.zn. 1Cz 6/90 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991 a

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993 sp.zn. 1Cdo 53/93 publikovaný
pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej
úpravy stále použiteľné. (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. 8. 2010, sp. zn. 4MCdo
15/2009)

Majúc na zreteli uvedené sa odvolací súd stotožňuje s názorom žalobcu, že v prípade zásahu do
osobnosti človeka ide o objektívnu zodpovednosť a štát musí niesť následky neoprávneného trestného
stíhania vrátane väzby osoby, ktorá bola spod obžaloby oslobodená.

Odvolacísúdsiuvedomuje,ženahradiťstratuslobodysaabsolútnenedá.Čomusízažívaťneoprávnene

zatknutá osoba je nepredstaviteľné.

V súlade s ustálenou súdnou praxou zodpovedá štát za škodu spôsobenú začatím (vedením) trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím trestného súdu. Táto zásada bola
vyjadrená už vo viacerých skorších rozhodnutiach, ktoré sa týkali náhrady škody spôsobenej štátnym

orgánomvzmyslezákonač.58/1969Zb.Rozhodovaniesúdovpodľatohtozákonasaustálilomedziiným
na názore, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod
obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991). Na to nadviazal záver, že ten, proti komu bolo trestné
stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných

predpokladov, podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej
uznesením o vznesení obvinenia (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo
194/2010 zo dňa 30.03.2011).

Vnadväznostinaodvolaciedôvody,uplatnenýchžalovanouodvolacísúdzdôrazňuje,žepriposudzovaní

náhrady ujmy i jej výšky vzniknutej žalobcovi v súvislosti s trestným konaním nejde zo strany súdu v
občianskoprávnom konaní o prieskum trestného konania, dôvodnosti procesných úkonov realizovaných
orgánmičinnýmivtrestnomkonaní,anioprieskumkonečnýchzáverovprijatýchvočižalobcovi.Odvolací
súd je toho názoru, že súd prvého stupňa správne zdôraznil, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti
(zákonnosti) vedenia trestného konania je neskorší výsledok trestného konania. Toto však nevylučuje

civilno-právny súd z oprávnenia preskúmavať otázku dôvodnosti uplatnenia tarifnej odmeny advokáta
v trestnom konaní. Vzťah advokáta a klienta aj pri obhajobe v trestnom konaní je totiž založený
na normách súkromného práva. Vzťah medzi advokátom a jeho klientom je základným a spravidla
zmluvným vzťahom na poskytovanie právnych služieb (§ 724 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1
zákona č. 586/2003 Z. z.). Ak sa v súvislosti s takouto právnou službou uplatňuje náhrada ujmy spojenej

so zaplatením odmeny a náhrady výdavkov je pri aplikácií zákona č. 58/1969 Zb. i ust. § 442 ods. 1
Občianskeho zákonníka správne posudzovanie a hodnotenie vzniknutej skutočnej škody aj postupom,
ako to urobil súd prvého stupňa v predmetnej veci. Je logické, že trovy obhajoby by neboli vznikli, pokiaľ
by žalobca nebol trestne stíhaný a rovnako ich výška závisela od postupu orgánov činných v trestnom
konaní, pretože od toho sa odvíjal počet úkonov právnej pomoci, a teda aj výška celkových trov konania.

Odvolateľ v odvolaní nespochybňuje skutkové závery súdu prvého stupňa, podľa ktorých obhajcovi
žalobcu patrí odmena 2 985,93 Eur, odvolateľ rozporuje iba to, že súd nemal akceptovať zloženú zálohu
10 000 Sk na trovy obhajoby, keďže tieto finančné prostriedky fyzicky zložil brat žalobcu - T. X.. Pri
absencii takýchto odvolacích dôvodov aj samotný odvolateľ uznáva, že trovy obhajoby 2 985,93 Eur sú
advokátom vyúčtované správne. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, k tomu odvolací súd zdôrazňuje, že z

trestného spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca bol vzatý do väzby dňa 22. 05. 2003. Teda ak žalobca
požiadal o obhajobu na základe plnej moci, bolo jeho povinnosťou ako klienta zložiť zálohu. Je logické,
že z väzby žalobca zálohu zložiť nemohol, keďže nemal pri sebe finančné prostriedky, a preto požiadal
svojho brata T., aby zaňho túto zálohu zložil, čo sa aj stalo, a preto príjmový doklad o prevzatí zálohy bolvystavený tak, aká bola skutočnosť - teda, kto skutočne fyzicky tieto finančné prostriedky zložil. Záloha
10 000 Sk bola zložená dňa 13. 06. 2003 v hotovosti do pokladne advokátskej kancelárie (č. l. 135),
a preto nebolo možné, aby príjmový pokladničný doklad bol vystavený na meno žalobcu. V uvedenom

príjmovom doklade je jasne uvedené, že ide o „zálohu vo veci X.l“, čo je číslo klientskeho spisu advokáta
v trestnej veci vedenej proti žalobcovi a toto číslo je uvádzané aj v podaniach advokáta v trestnej veci
vedenej pred Okresným súdom Prešov pod sp. zn. XT/X/XXXX. V súvislosti s uvedeným naviac žalobca
v konaní tvrdí, že po prepustení z väzby bratovi túto poskytnutú zálohu vrátil, ale vzhľadom na blízky
príbuzenský vzťah nepovažoval za potrebné o tom spisovať nejakú zmluvu či záznam.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 4057/14 zo dňa
09. 04. 2015, ktorý je aplikovateľný aj na prejednávanú vec. Je nepochybné, že žalobca si splnil svoju
povinnosť a vo vzťahu k advokátovi JUDr. Klimekovi uhradil vyfakturované náklady na obhajobu v celom
rozsahu. Ak došlo k čiastočnej úhrade nákladov trov konania (10 000 Sk) prostredníctvom požičaných
peňazí,ideovzťahmedzižalobcomatreťouosobou.Jepretoprávnebezvýznamné,čipožičanépeniaze

(10000Sk)boližalobcomakodlžníkomvrátenéveriteľoviT.X..Podstatnéjelento,žedošlokzmenšeniu
majetku žalobcu v dôsledku úhradu trov obhajoby, ktoré mu vznikli v trestnom konaní.

Z týchto dôvodov je rozhodnutie súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej časti o uplatnenom nároku žalobcu
na náhradu škody titulom trov obhajoby 2 985,93 Eur dôvodný, a preto správne postupoval súd prvého

stupňa, ak v tejto časti žalobe vyhovel.

Pokiaľ ide o namietanú výšku priznanej náhrady škody za väzbu, odvolací súd poukazuje na to, že
si uvedomuje balancujúcu judikatúru vo vzťahu k rozsahu nemajetkovej ujmy v súvislosti s väzbou
dotknutej osoby a trestným konaním. Za dôležité považuje odvolací súd poznamenať, že ani zďaleka nie

je možné porovnať ujmu spôsobenú stratou povesti a na druhej strane stratou slobody, alebo dokonca
stratou života. Preto odvolací súd musel pristupovať k judikatúre súdov aj z pohľadu právneho dôvodu
na ochranu osobnosti človeka. Odvolaciemu súdu sa zdá, že v súvislosti s trestným konaním a väzbou
osoby je celkom dôvodné zastabilizovať judikatúru dolnou a hornou hranicou tak, aby súd v rámci
diskrečnejprávomocimoholspravodlivozohľadniťvšetkyokolnostiprípaduapriznaťadekvátnunáhradu

ujmy (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo/2357/2010).

Podľa odvolacieho súdu je primerané odškodniť dotknutú osobu v rámci relutárnej satisfakcie za väzbu
v rozpätí 20 Eur až 60 Eur za deň väzby so zreteľom na všetky okolnosti prípadu. Zároveň odvolací
súd v prípade výnimočných okolností konkrétnej právnej veci pripúšťa aj vyššiu relutárnu satisfakciu.

Priznaná náhrada zo strany súdu prvého stupňa zapadá do úvah primeranosti relutárnej satisfakcie.

Náhrada škody za väzbu bola súdom prvého stupňa priznaná v rámci uvažovaného limitu (priznaný limit
in abstracto 20 - 60 Eur za deň väzby, 175 dní väzby x 30 Eur = 5 250 Eur; t. j. priznaná náhrada). V tejto
súvislosti žalobca tvrdil, s čím sa aj súd stotožnil, že žalobca bol vo väzbe po prvýkrát vo svojom živote,

väzba ovplyvnila jeho profesijný život, nakoľko ako vyštudovaný chemik v tom čase sa začal venovať
podnikateľskej činnosti práve v uvedenom vyštudovanom odbore. Väzba bola pre žalobcu ako mladého
človeka veľmi deprimujúcou záležitosťou, a keďže bol v kolúznej väzbe mohol ho tam navštevovať
len advokát. Keďže priznaná náhrada nemajetkovej ujmy za väzbu, zapadá do úvah primeranosti
relutárnej satisfakcie, správne postupoval súd prvého stupňa, ak priznal žalobcovi náhradu škody z titulu

rozhodnutia o väzbe vo výške 5 250 Eur, t. j. za jeden deň väzby 30 Eur (175 dní x 30).

Súd prvého stupňa správne postupoval, ak priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy titulom
porušenia ústavného práva účastníka na porušenie zásady konania bez zbytočných prieťahov. V tejto
súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn 6Cdo/7/2012 zo dňa

15. 02. 2012, z ktorého vyplýva, že zákon č. 514/2003 Z. z. v ust. § 9 ods. 1 výslovne uvádza ako
príklad nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, prieťahy v konaní, pričom v ust. § 17
ods. 2 predpokladá možnosť uspokojenia ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo forme
zadosťučinenia, morálneho, resp. morálnej satisfakcie spočívajúce v konštatovaní porušenia práva
na správny úradný postup, teda aj na konanie bez prieťahov pred konkrétne označeným orgánom

verejnej moci. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (peňažné zadosťučinenie, resp. peňažnú
satisfakciu) predpokladá uvedené ustanovenie až v prípade, keď morálne zadosťučinenie vo forme
konštatovania porušenia práva nie je dostatočné. Od účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., t.j . od 01.
07. 2004 konštatovanie porušenia práva na konanie bez prieťahov je žalovateľným nárokom, ktorýmožno uplatniť proti štátu ako jeden z právnych prostriedkov uspokojenia nemajetkovej ujmy (škody)
spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Nárok na náhradu škody proti štátu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je občianskoprávnym nárokom. Prejednanie takéhoto nároku, ako aj

rozhodnutia o ňom patrí do právomoci všeobecného súdu. V súvislosti s právomocou Ústavného súdu
vyplývajúcehozčl.127ÚstavySRjepotrebnérozlišovaťmedzikonanímoústavnejsťažnostiakonaním,
predmetomktoréhojenároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímalebonesprávnym
úradným postupom. Uvedené vylučuje kolíziu medzi ústavným súdom a všeobecným súdom.

Keďže k prieťahom trestného konania (od rozhodnutia súdu prvého stupňa do rozhodnutia odvolacieho
súdu) došlo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. správne postupoval súd prvého stupňa, ak v tejto časti
na vec aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. (§ 9 ods. 1). Žalobca si v tejto časti uplatnil nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo forme konštatovania porušenia jeho práva na prejednanie veci bez prieťahov.

Správne preto postupoval súd prvého stupňa, ak zdôvodnil, že je v jeho kompetencii rozhodovať o

tejto zložke náhrady ujmy, ktorú požaduje žalobca. Trestné stíhanie voči žalobcovi začalo v roku 2003,
obžaloba na žalobcu bola podaná na súde 26. 01. 2005 a súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 06. 03.
2007 oslobodil žalobcu spod obžaloby pre skutok kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo trestného činu
nedovolenej výroby a držby jadrových materiálov a vysokorizikových chemických látok podľa ust. § §
9 ods. 2, 188 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005. Rozsudok súdu prvého stupňa bol

žalobcovi doručený 15. 05. 2007 a o odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa podanom okresným
prokurátorom rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením zo dňa 04. 10. 2012, č. k. XTo/XX/XXXX-
XXX, kedy bol žalobca právoplatne oslobodený spod obžaloby. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom
súdu prvého stupňa, že je dôvodné priznať žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy za 5,5 roka právnej
neistoty, v ktorej sa ocitol od rozhodnutia súdu prvého stupňa až po dobu rozhodnutia odvolacieho

súdu. Pri ustálení výšky náhrady nemajetkovej ujmy správne súd prvého stupňa vychádzal z rozhodnutí
Ústavného súdu SR, ako aj z rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré za prieťahy v konaní
titulom nesprávneho úradného postupu priznávajú sumu 1 000 Eur - 2 000 Eur za každý rok poznačený
prieťahmi v konaní. Preto za 5,5 roka spôsobených prieťahov v konaní (od rozhodnutia súdu prvého
stupňadorozhodnutiaodvolaciehosúdu)patrížalobcovináhradanemajetkovejujmyvovýške5500Eur.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto odvolací súd postupom podľa ust. § 219 ods. 1, 2 potvrdil
rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 13 735,93 Eur
pozostávajúcu z náhrady škody titulom trov obhajoby (2 985,93 Eur), náhradu nemajetkovej ujmy za
väzbu (5 250 Eur), ako aj náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní (5 500 Eur).

Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života
a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo

od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v

spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

V časti uplatneného nároku z titulu ochrany osobnosti (náhrada nemajetkovej ujmy za poškodenie
dobrého mena (vo výške 20 000 Eur) súd návrh žalobcu zamietol ako nedôvodný. Žalobca v odvolaní
namieta, že v žalobe neuplatňoval nárok z dôvodu, žeby boli uvedené nepravdivé informácie médiám,

kedy by prichádzalo do úvahy žalovanie jednotlivých médií, ktoré nepravdivú informáciu o žalobcovi
publikovali, ale zodpovednosť žalovanej vyvodzuje z dôvodu, že orgány činné v trestnom konaní poskytli
informácie médiám ešte v čase, keď nebolo rozhodnuté ani o sťažnosti proti uzneseniu, ani o vznesení
obvinenia,tiežnebolorozhodnutéosťažnostivočivzatiudoväzby,pričomtakéinformáciebolivrozsahu,
z ktorých sa dala identifikovať osoba žalobcu (zábery bytového domu, v ktorom žalobca býva, údaje

o domovej prehliadke), a to spôsobom, ktorý ako by konštatoval, že sa žalobca dopustil trestného činu
bez ohľadu na to, v akom štádiu sa vec nachádzala.V súvislosti s odvolacími námietkami je potrebné zdôrazniť, že priznanie nemajetkovej ujmy neupravuje
zákon č. 58/1969 Z. z.., preto takúto peňažnú náhradu podľa uvedeného zákona nebolo možné ani
priznať. I keď súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou nároku uvedenou v návrhu z jeho obsahu

a vyjadrení žalobcu v priebehu konania vyplýva, že žalobca uplatnil tento svoj nárok ako náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka a zároveň podľa čl. 5
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je v zmysle čl. 154c ods. 1 Ústavy SR
súčasťou právneho poriadku SR a má prednosť pred zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných
práv a slobôd. Prednosť medzinárodnej zmluvy pred zákonom znamená ústavný príkaz adresovaný

súdu aplikovať ex offo na daný prípad priamo relevantné ustanovenia medzinárodnej zmluvy, a to za
predpokladu, že sú splnené všetky podmienky vyplývajúce z uvedeného ústavného článku. Súd preto
posudzovalžalobcomuplatnenýnárokzhľadiskazásahudojehoosobnostnýchprávavyzvalúčastníkov
konania, aby sa k možnému použitiu ust. § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka písomne vyjadrili (§ 213
ods. 2 O. s. p.).

Ku vzniku občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej
osoby musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencia zásahu objektívne
spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu buď v porušení alebo v ohrození osobnosti
fyzickej osoby v jeho fyzickej alebo morálnej integrite. Tento zásah musí byť neoprávnený a musí byť
zistená existencia príčinnej súvislosti medzi týmto zásahom a protiprávnosťou zásahu. Nenaplnenie

ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť sankcií podľa citovaného ustanovenia. Zákon
neobsahuje v ustanoveniach § 11 a 13 Občianskeho zákonníka označenie subjektu, ktorý neoprávnene
zasiahol do práva na ochranu osobnosti. Týmto subjektom teda môže byť fyzická osoba, ako aj
právnická osoba, teda štát, podľa ust. § 21 Občianskeho zákonníka. V mene štátu v občianskoprávnych
vzťahoch vystupujú orgány štátu. Pasívne legitimovaná osoba špecifikovaná zákonom č. 58/1969

Zb. pre uplatnenie náhrady škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania nie je pasívne
legitimovanou osobou bez ďalšieho, aj pre uplatnenie nároku na náhradu ujmy tak, ako to upravuje
napr. zákon č. 514/2003 Z. z. a rovnako takúto osobu definovanú zákonom č. 58/1969 Zb. nie je
možné považovať za pasívne legitimovanú aj pre uplatnenie nároku na úhradu nemajetkovej ujmy z
titulu ochrany osobnosti (nemajetková ujma za poškodenie dobrého mena). Súd nemal v konaní za

preukázané, aby konaním žalovanej došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Všeobecne, ak je
voči fyzickej osobe v súlade s podmienkami stanovenými v zákone vznesené obvinenie, a ak úkony
orgánov činných v trestnom konaní sú vykonávané v medziach zákona, aj keď žalobca tvrdí, že orgány
činné v trestnom konaní poskytli informácie médiám ešte v čase, keď nebolo rozhodnuté, ani o sťažnosti
proti uzneseniu, ani o vznesení obvinenia, ako aj o sťažnosti voči vzatiu žalobcu do väzby, nepredstavujú

tieto bez ďalšieho zásah do osobnostných práv žalobcu, ani v prípade, ak neskôr dôjde k oslobodeniu
danej osoby. Iba trestné stíhanie realizované v rozpore so zákonom, prípadne ústavným poriadkom,
realizácia neprípustných úkonov a. i. môže byť spôsobilé vyvolať aj ujmu vo sfére osobnostných práv
fyzickej osoby (uznesenie NS SR sp. zn. 5MCdo/7/2010). Takúto skutočnosť súd v priebehu konania
nezistil, zodpovednosť žalovanej nie je možné vyvodzovať ani z porušenia ustanovenia čl. 5 ods. 5

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a preto správne postupoval súd prvého stupňa,
ak v tejto časti návrh žalobcu zamietol.

Nemožno za dôvodnú uznať ani odvolaciu námietku uplatnenú žalobcom týkajúcu sa nepriznania
náhrady škody titulom ušlého zisku v sume 40 000 Eur. Túto časť nároku žalobca odôvodnil tým, že mal

uzavretú príkaznú zmluvu na predaj hnuteľných vecí zo dňa 22. 04. 2003 v O. s tým, že do 31. 07. 2003
mal zrealizovať predaj predmetov zo zlata, šperkov v celkovej predajnej cene 160 000 Eur s tým, že
jeho provízia bola dohodnutá vo výške 25 % z predajnej ceny (40 000 Eur) a že vzhľadom na vzatie do
väzby 22. 05. 2003 nemohol tento prípad realizovať, keďže z väzby bol prepustený až po stanovenej
lehote, čím mu ušla provízia z daného obchodného prípadu. V tejto súvislosti je potrebné súhlasiť s

názorom súdu prvého stupňa, že žiadnu fikciu, ani domnienku existencie ušlého zisku zákon nepriznáva.
Účelom inštitútu náhrady škody titulom ušlého zisku je nahradiť poškodenému stratu vzniknutú tým, že v
dôsledku väzby bol pripravený o príjem, ktorý by inak vzhľadom na obvyklý chod veci dosiahol. Žalobca
v konaní nijako nepreukázal existenciu škody titulom ušlého zisku (40 000 Eur) vzniknutej v príčinnej
súvislosti s rozhodnutím o väzbe. Naviac predmetom podnikateľskej činnosti žalobcu pred vzatím do

väzby nebol predaj zlatých šperkov, resp. iných cenín, čím sa žalobca dostal do stavu dôkaznej núdze
preukazovať, aby v dôsledku väzby nemohol predaj podľa príkaznej zmluvy realizovať. Pri viazanosti
dôvodmi podaného odvolania vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu o náhradu škody titulom ušléhozisku odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v tejto časti je žalobný návrh v celom
rozsahu nedôvodný, a preto správne postupoval súd prvého stupňa ak žalobu v tejto časti zamietol.

Odvolanímžalovanejbolnapadnutýajvyhovujúcivýrokopríslušenstve(úrokyzomeškania).Vtejtočasti
je odvolanie žalovanej dôvodné. Žalobou sa žalobca domáhal v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. v spojení
s čl. 5 ods. 5 Dohovoru náhrady škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej mu pri výkone
verejnej moci. Spolu so splnením tejto povinnosti žalovanou sa žalobca domáhal, aby mu žalovaná
zaplatila aj úrok z omeškania splnením tejto náhrady, do omeškania ktorého sa dostala dňa 22. 12. 2013,

t. j. márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty odo dňa podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
žalobcu na príslušnom orgáne. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s odvolacou námietkou
žalovanej, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho
rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia; až uplynutím takto určenej lehoty splnenia sa dlžník
dostáva do omeškania. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že NS SR rozsudkom zo dňa 24.
06. 1998, sp. zn. XCo/XX/XX, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov SR, zošit 3 pod por. č. 45/2000 už judikoval, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy
vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia. Až uplynutím takto určenej
lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného súd prvého stupňa v časti priznaných úrokov z omeškania vec

nesprávne právne posúdil. Žalovaná sa nemohla dostať do omeškania, lebo právny vzťah medzi
žalobcom a žalovanou nie je záväzkovým právnym vzťahom. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch nie je možné považovať za právo veriteľa na plnenie a žalobca preto nemôže v prípade
úspechu požadovať v konaní úroky z omeškania s odkazom na ust. § 517 Občianskeho zákonníka
predtým, ako by uplynula lehota na plnenie stanovená právoplatným rozhodnutím.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa o priznaných úrokoch z
omeškania tak, že žalobu o úroky z omeškania zo sumy 13 735,93 Eur zamietol (§ 220 O. s. p.).

Žalobca v priebehu odvolacieho konania v súvislosti s podaním odvolania zobral žalobu späť v časti o

uplatnenom nároku na náhradu škody za neuhradené faktúry za telefón v sume 874,62 Eur s prísl. a
v časti uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní v sume 19 500 Eur s
prísl.. Žalovaná nemala žiadne námietky voči zastaveniu konania.

Odvolací súd preto postupom podľa ust. § 208 O. s. p. konanie v tejto časti zastavil po pripustení

späťvzatia žaloby a zrušení rozsudku.

Pokiaľ ide o žalobcom uplatnený nárok o náhradu škody za nevydanie zadržaných vecí rozhodnutie
súdu prvého stupňa v tejto časti nemá oporu vo vykonaných dôkazoch. Žalobca v konaní predložil súdu
zápisnicu o domovej prehliadke so zoznamom zadržaných vecí. Uznesením Okresného súdu Prešov

zo dňa 27. 02. 2013, č. k. XT/X/XXXX-XXX bolo v trestnom konaní rozhodnuté o vrátení zadržaných
vecí, pričom žalobcovi boli vrátené iba veci - laboratórne zariadenie, ale neboli mu vydané zadržané
chemikálie, ktoré sú uvedené v úvode zápisnice o domovej prehliadke a zadržaných veciach (zadržané
veci sú evidované na Okresnej prokuratúre Prešov pod položkou XX/XXXX).

Za takéhoto stavu sa nemožno stotožniť s názorom súdu prvého stupňa, že o povinnosti vrátiť vec
nebolo doposiaľ rozhodnuté v zmysle ust. § 97 ods. 4 Trestného poriadku. Keďže chemikálie súd
nezahrnul do uznesenia o vrátení veci a chemikálie majú svoju expiračnú dobu (od doby ich zadržania do
právoplatného skončenia veci by sa už použiť ani nedali), úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní
bude, aby o uplatnenom nároku na náhradu škody za nevydanie zadržaných vecí vo výške 1 287,23 Eur

s prísl. po doplnení dokazovania opätovne rozhodol. Pokiaľ sa týka výšky škody, žalobca túto v konaní
preukazoval predložením faktúry za zadržané chemikálie, ktoré faktúry žalobca aj uhradil. Chemikálie
boli zadržané v roku 2003 a v tom istom roku boli aj na základe žalobcom predložených faktúr dodané.
Preto odvolací súd z dôvodu nepreskúmateľnosti zrušil rozsudok o zamietnutí žaloby v časti uplatneného
nároku o náhradu škody za nevydanie zadržaných vecí 1 287,23 Eur s prísl a v rozsahu zrušenia vrátil

vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f) a h) O. s. p.).

Úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní bude predovšetkým vo vyššie naznačených intenciách
nanovo rozhodnúť o nároku na náhradu škody za nevydanie zadržaných vecí, ktorá so zreteľom navýsledok trestného konania v prejednávanej veci (žalobca bol spod obžaloby oslobodený) zakladá nárok
na náhradu škody.

Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri
roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu
škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho
rozhodnutia.

Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb., najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď
poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to
neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

Podľa § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb., ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na ústrednom
orgáne (§ 9 ods. 1 ), premlčacia

doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov,
neplynie.

Podľa § 23 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí za
rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce

na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.

K odvolacej námietke žalovanej o premlčaní uplatneného nároku odvolací súd uvádza, že je nedôvodné:
Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 04. 10. 2012, č. k. XTo/XX/XXXX-XXX, ktorým bolo
zamietnuté odvolanie okresného prokuratúra proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 06. 03.

2007, sp. zn. XT/X/XXXX (uvedeným rozsudkom bol žalobca spod obžaloby oslobodený), bolo žalobcovi
doručené dňa 27. 12. 2012. Listom zo dňa 20. 06. 2013 žalobca sa obrátil na Ministerstvo spravodlivosti
SR so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo spravodlivosti SR
listom zo dňa 30. 12. 2013 žalobcovi oznámilo, že jeho žiadosti nevyhovuje. Pre účely odškodnenia
nie je možné posúdiť väzbu a samotné trestné stíhanie izolovane, nakoľko trestné stíhanie je plynulým

procesom zisťovania rozhodujúcich skutočností. Ak je výsledkom trestného konania to, že obžalovaný
spod obžaloby oslobodený, sú rozhodnutia na základe ktorých bol stíhaný nezákonnými a uvedené sa
tým vzťahuje aj na úkony viažuce sa k trestnému konaniu.

Preto ak žalobcovi bolo uznesenie odvolacieho súdu doručené 27. 12. 2012, pričom od 20. 06. 2013

do 30. 12. 2013 premlčacia doba neplynula, t. j. odo dňa podania žiadosti na Ministerstve spravodlivosti
SR do skončenia prerokovania a žaloba bola podaná na súde 28. 01. 2014, stalo sa tak v zákonom
stanovenej premlčacej dobe.

Ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o

trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3 O. s. p., o trovách odvolacieho konania rozhodne
súd prvého stupňa.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.