Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 2. september 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoE/105/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2303899617
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2303899617.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci v prospech oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému: V. B., nar. X.X.XXXX, bytom Y., P. XXX/X,
pre vymoženie 382,39 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr.
Rudolf Krutý, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 17681/11, na odvolanie

oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 1. augusta 2013 č.k. 8Er/446/2003-44 a
o návrhoch oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd v I. výroku exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 17681/11 vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil. V II. výroku
náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal. Rozhodnutie s použitím § 574 ods. 2, § 39
Občianskeho zákonníka, § 57 ods. 2, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 1, 2, § 203 ods. 1, 2 a 3
Exekučného poriadku vecne odôvodnil v podstate tým, že splnomocnenie (dohoda o splnomocnení),

ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle § 39 OZ považované za neplatný právny úkon, na základe
ktorého nemohlo dôjsť Mgr. Brunom Žlnayom, substitútom Mgr. Tomáša Kušníra k uznaniu právneho
záväzku (dlhu) a teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice, ktorá je podkladom pre toto exekučné
konanie. Z ustanovenia § 574 ods. 2 OZ jasne vyplýva, že dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré
môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná, pričom konanie povinného o splnomocnení Mgr. Tomáša
Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene povinného uznal jeho

záväzok, považuje súd za konanie, ktoré je v rozpore so zákonom. V čase uzatvorenia zmluvy o úvere
a splnomocnení Mgr. Tomáša Kušníra neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, teda v tom čase
nemohla povinná osoba realizovať svoje právo dlh uznať a nemohla následne splnomocniť Mgr. Tomáša
Kušníra na také právo a z toho vyplýva aj nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho dlhu v lehote
určenej v exekučnom titule. Na základe vyššie uvedených skutočností súd musel postupovať v zmysle §
58 ods. 1 Exekučného poriadku a rozhodnúť s poukazom na § 39, § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka

a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku o zastavení exekúcie.
Proti tomuto rozhodnutiu podal oprávnený odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil nasledovné prejudiciálne otázky:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,

ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh dovýšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady č. 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený v odvolaní namietal, že prvostupňový súd neumožnil účastníkom exekučného konania
viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym

otázkam, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím došlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii
povinného, exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Pokiaľ exekučný
súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá
neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ

vo veci C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai, z ktorého vyplýva, že zásada
kontradiktórnosti všeobecne zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval
nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Oprávnený tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť

upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa
k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. V danom
prípade však súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky,
napriek tomu ju aplikovať, čím porušil záväznú interpretáciu súdneho dvora EÚ a smernicu Rady
93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti.

Ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Ak súd
nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhuje, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje
vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo,

že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak
spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak
spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil
podmienku ako možne neprijateľnú?

Oprávnený ďalej v odvolaní namietal predovšetkým tú skutočnosť, že súd prvého stupňa v oblasti
prieskumu exekučného titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci v zmysle Exekučného
poriadku a § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti. Kontrolu súladu úkonu so
zákonomadobrýmimravmimôževykonaťibanotár.Nápravanedostatkovnotárskejčinnostijeprípustná
len postupom podľa § 38 a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového

obmedzenia zasahuje do platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva
alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnému
nič nebránilo domáhať sa nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať
náhrady škody. Ak takto nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred
všeobecným súdom. Platná notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu.

V rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať
vecnú správnosť exekučného titulu (skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd
nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku, prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. §

44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh
účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a s oprávneným na strane

druhej. Kým povinný mal zaručený výkon všetkých práv, oprávnený mal pred exekučným súdom
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, čo nemožno ospravedlniť jeho postavením
ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo
o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnuochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi,
ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený
skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a

aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Oprávnený
nebol informovaný, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal
možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného
súdu, nemal možnosť vyjadriť sa k nim a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich

argumentov a tvrdení, čím bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho procesu. Prvostupňový
súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie pre záver,
že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere je pre povinného ako spotrebiteľa značne
nevýhodné, alebo že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore so záujmami samotného povinného.
Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody, povinný
iba preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného

titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného
nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše povinný mohol
plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v čom mu nebránila žiadna
prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa preto nemožno považovať
za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v

jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, nie
je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných
podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je pritom dostatočne určité a
zrozumiteľné.Poukázalnato,žeinštitútuznaniadlhuniejemožnéviazaťnasplatnosťzáväzkuadospieť
k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať

dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok
vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v budúcnosti a ktorého by sa povinný
nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh uznať. K námietke súdu
voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený uviedol, že ide o podstatnú
náležitosťnotárskejzápisniceakoexekučnéhotituluajepredpokladom,abyuznaniedlhubolovykonané

zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej
zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu, že zástupca nehájil
záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca povinného
bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo
forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú v rozpore

so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach, pričom vôbec neuviedol, s ktorým
konkrétnym záujmom povinného. Povinný udelil plnomocestvo na zastupovanie advokátovi, ktorý pri
plnení udeleného splnomocnenia postupoval nestranne a nezávisle. Poukázal na to, že podmienkou
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť
veriteľa. O skutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne

rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie
exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný
súd vykonať len v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu
exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné práva
účastníkov exekučného konania.

K návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a podanie
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, oprávnený
poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne z rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice formálna stránka

jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v notárskom
poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, vykonateľnosť
notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Žiadne ďalšie podmienky
formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.
Z tohto dôvodu exekučný súd nepreskúmava právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva,

pretože je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by
bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne uvedené. Podľa
odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné dojednanie o zastúpení povinného je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný neprevzalna seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody.
Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo
forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený a povinný

mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať.
Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa nie
je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa spôsobovala značnú
nerovnováhuvprávachapovinnostiachvjehoneprospech.Podľaodvolateľaprvostupňovýsúdsanijako
nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS. Najmä nezdôvodnil,

prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie. Ani v indikatívnom a
nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé v citovanej smernici
sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ

platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, teda súd, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa pritom
myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne opravné prostriedky, ktoré
nie sú bežne dostupné. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí, že prejudiciálnu
otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu konania. Podľa

názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40 Notárskeho poriadku,
§ 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl.
17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm.
c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil a Súdnemu dvoru

EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Oprávnený svojim odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu, teda aj
vo výroku o náhrade trov exekúcie, pretože napadnuté rozhodnutie žiadal v celom rozsahu zrušiť a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Hoci oprávnený v podanom odvolaní osobitné odvolacie

dôvodyprotivýrokuotrováchexekúcieneuvádzal,podanýmodvolanímbolnapadnutýajvýrokotrovách,
pretože je to výrok závislý od výroku o zastavení exekúcie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného

poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 57ods. 1 písm. g)
v spojení s § 58 ods. 5 EP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel
k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je

potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola dňa
26.2.2003 uzavretá zmluva o úvere na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako
dlžníkoviúvervovýške8.000,-Sk,ktorýsapovinnýzaviazalzaplatiťzvýšenýopoplatokvovýške4.480,-

Sk, celkovo 12.480,- Sk, v dohodnutých splátkach. Súčasťou zmluvy o úvere je i splnomocnenie na
základe ktorého dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v Bratislave na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie
uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia
podľa § 274 písm. e) O.s.p. resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. na celý majetok

dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Splnomocnenie ako súčasť textu zmluvy o
úvere je podpísané dlžníčkou.

Z notárskej zápisnice napísanej v Notárskom úrade notára JUDr. Ondreja Ďuriača so sídlom v
partizánskom, Generála Svobodu 1069/4 dňa 17.5.2003 pod č. N 162/2003, NZ 37630/2003 vyplýva, že

Mgr. Bruno Žlnay ako substitút Mgr. Tomáša Kušníra konajúci na základe plnej moci, ktorá je prílohou
notárskej zápisnice v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v celkovej
výške 14.918,- Sk a zaviazal sa dlh zaplatiť do 24.5.2003 k rukám oprávnenej osoby a zároveň vyhlásil,
že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v § 63Exekučného poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s tým, aby notárska
zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné
v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia danej zmluvy, zakotvilo tzv. typovú zmluvu,
ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch
ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto

ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa
zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky,
ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej
služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou,
aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo
podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo viacerých

prípadochvoformepredtlače,doktorejsadopisovaliibajednotlivéúdaješpecifikujúcedlžníkaapredmet
úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je s poukazom na vyššie uvedené tzv.
typovou zmluvou, teda nesmela v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. obsahovať neprimerané
podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami

zmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod následkom ich absolútnej
neplatnosti v zmysle cit. § 39 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade uznal záväzok a
vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy

boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie
i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako
exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý

na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,
len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho
zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo

právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom
sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,
aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže

ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ mal

priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v predtlači
zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný svojho splnomocnenca zrejme vôbec nepozná a
možnosť výberu iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Z úradnej činnostisúdu pritom naviac nesporne vyplýva vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý
oprávneného zastupoval vo viacerých exekučných konaniach. Vzhľadom na to, keďže záujmy veriteľa
resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta sú nesporne v rozpore so záujmami

dlžníka -povinného, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinného a Mgr. Tomáša Kušníra,
predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je pre rozpor so zákonom,
konkrétne s cit. ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na cit. ust. § 39 Občianskeho
zákonníka, absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže potom Mgr. Tomáš Kušnír a nadväzne logicky
ani jeho splnomocnenec koncipient Mgr. Bruno Žlnay, nemali oprávnenie povinného pri predmetnom

uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou danej notárskej zápisnice zastupovať, jeho
právny úkon zachytený v predmetnej notárskej zápisnici je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako
exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom na § 41 ods. 2 písm. c) EP, keďže v
nej fakticky chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou. Na absolútnu neplatnosť
právneho úkonu pritom musí súd prihliadať ex offo - z úradnej povinnosti.

Už len vyššie uvedené postačovalo pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je materiálne
nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené podmienky
súdom prvého stupňa aplikovaného ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58 ods. 1
Exekučného poriadku i bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a
2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd
urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného

vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov
zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne

rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára
pri spisovaní notárskej zápisnice.

S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami

zaoberať znova.

Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere za
absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (cit. ust. § 23a zák. č.
634/1992 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku

v predmetnej typovej (spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za
neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto
podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon
vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníka - povinného ešte

neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej výške.
Uznať záväzok alebo dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka výlučným právom dlžníka, ktoré
v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako dlžník predmetným splnomocnením
fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy ešte žiaden dlh
existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom zároveň na

uznanie dlhu splnomocnila jej úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači zmluvy
vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdala možnosti namietať dlh i jeho výšku, založilo
tonápadnýnepomermedziprávamiapovinnosťamiveriteľaadlžníkaazároveňjetovrozporesdobrými
mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné a napokon ani právny úkon
obsiahnutývnotárskejzápisnici,ktorýmjevyhláseniepovinnéhoouznaníprávnehozáväzkuaosúhlase

s vykonateľnosťou.

S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s poukazom
na ust. § 33b Občianskeho zákonníka predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy oúvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté
plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu,
ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená
notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase
s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným
titulom, bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením, s použitím § 57 ods.

1 písm. g) Exekučného poriadku podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu, predmetnú
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd pritom poukazuje
i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 183/2011, kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach
súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný súd SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdov
nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.

Pokiaľ oprávnený namieta , že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, keďže súd mu odoprel možnosť argumentovať v danom smere a na podporu svojich tvrdení
použiť dôkazy, je pravdou, že súd konal bez pojednávania a bez poskytnutia možnosti účastníkom

argumentačne namietať zastavenie exekúcie z použitých dôvodov, pričom kontradiktórnosť procesu to
vyžaduje. Je ale tiež pravdou, že v dôsledku podaného odvolania navrhovateľ mal možnosť uplatniť
všetky svoje tvrdenia dôkazy a námietky voči rozhodnutiu, s ktorými bol odvolací súd povinný sa
vysporiadať. Tento nedostatok tým bol odstránený. Naviac s poukazom na ust. § 212 ods. 3 O.s.p. táto
vada nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na uvedené odôvodnenie, s poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho
konania, bolo potom nadbytočným zaoberať sa ďalšou početnou, ale vzhľadom na vyšieuvedené už
nerelevantnou, argumentáciou odvolateľa.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa
ako vo výroku vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho

a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné

pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujeustanoveniezákona Slovenskejrepubliky,doktoréhobolitransportovanéúniovéprávnenormy,aleboak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to

považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob

výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií. Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí
položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne
konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 ale Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu do EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo ešte 26.2.2003, teda pred vstupom

Slovenska do EÚ, z tohto hľadiska nie je daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky
v danej veci.

Na základe uvedeného, odvolací súd z dôvodu nedostatku právomoci Súdneho dvora EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Rovnaký záver sa týka i prejudiciálnej otázky položenej v rámci textu odvolania a to: „má tvrdenie o
tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej
podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak,
že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj

tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“

Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle § 109
ods. 1 písm. b) O.s.p. s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44

ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok.

V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci

dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Vzmysle§44ods.2vetaprváadruháExekučnéhoporiadkusúdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenia

na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania jednak
exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to z hľadiska

ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na exekúcii
zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu
odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu odvolateľnamieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1
Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis
(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej

veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v
zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.
Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané

rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto

práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.
Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných

dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise, o ktorých mal oprávnený nesporne vedomosť a s
obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred súdom nedošlo údajným porušením zásady kontradiktórnosti
ktorá znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so stanoviskami a

dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo na konaní
nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz mohol vyžiadať
- a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva o
lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného
slovenského jazyka vydaného Vedou, vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2.

zv), kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob
súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže
líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme
procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr. so stanoviskom
iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

Ak za porušenie zásady kontradiktórnosti by mal byť považovaný aj procesný postup exekučného
súdu spočívajúci v tom, že po vyžiadaní si úverovej zmluvy od oprávneného, neoboznámil tohto
účastníka exekučného konania so svojím stanoviskom o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej
v tejto zmluve, potom podľa názoru dovolacieho súdu, za situácie, že platné právo pripúšťa proti
rozhodnutiu exekučného súdu o zastavení exekúcie odvolanie, treba tento nedostatok považovať za

zhojený možnosťou oprávneného vyjadriť svoje námietky ku skutkovým zisteniam exekučného súdu
vyvodeným z ním predloženého listinného dôkazu a k právnym záverom z toho vyplývajúcim v podanom
odvolaní. Iný názor, vychádzajúci z nemožnosti zhojenia uvedeného nedostatku inak než zrušením
rozhodnutí odvolacieho a exekučného súdu a vrátením veci na opätovné rozhodnutie, by odporoval
zásade efektivity konania, pretože zrušenie rozhodnutí by zbytočne zvyšovalo náklady účastníkov

konania ako aj náklady na výkon súdnictva, a tým by bolo aj v rozpore s jedným zo základných princípov
právneho štátu, ktorým je princíp racionality.

V preskúmavanej veci oprávnená možnosť podať odvolanie proti uzneseniu exekučného súdu o
zastaveníexekúcieajvyužilaavpodanomopravnomprostriedkuvyjadrila,okreminého,ajsvojnesúhlas

s právnymi závermi exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky.

K odňatiu možnosti oprávnenej konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd
nevytýčil vo veci pojednávanie, pretože v čase rozhodovania tohto súdu takáto povinnosť uzákonená
nebola. Jej neskoršie včlenenie do zákona bolo dôsledkom zjavnej chyby zákonodarcu, čoho dôkazom

je dôvodová správa k zákonu č. 230/2012 Z. z. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti
rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej
doložky bola listina obsahujúca túto doložku (úverová zmluva), nebolo potrebné na vykonanie tohto
dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného konania,ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej
rozhodcovskej doložky bolo právnou otázkou. Nariadenie pojednávania by za týchto okolností, ako aj
s prihliadnutím na možnosť opravného konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti

konania. Vykonanie dôkazu listinou jej prečítaním alebo oznámením obsahu na pojednávaní vyžaduje
ustanovenie § 129 ods. 1 O. s. p., ktoré primerane platí aj pre exekučné konanie, len ak sa nariaďuje
pojednávanie (NS SR 6Cdo 7/2013).

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných

sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné

procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov exekúcie však už nemohlo byť predmetom prieskumu
odvolacieho súdu, pretože dňa 1. novembra 2013 nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku,
z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s

§ 374 ods. 4 veta tretia O.s.p., s účinnosťou od 1. novembra 2013, bol výrok o náhrade trov exekúcie
v napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov exekúcie
súd prvého stupňa znovu rozhodol.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.