Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. január 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19CoPr/3/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113231474
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3113231474.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľky O., zastúpenej H. proti
odporcovi T., zastúpený R., o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, na
odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. októbra 2014, č.k. 20Cpr
5/2013-93, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľky zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia
citoval ust. § 59 ods. 1, § 17 ods. 2, § 38 ods. 4, § 61 ods. 1, 2, § 62 ods. 1, 7, § 63 ods. 1 písm. b), ods.
2 písm. a), § 74 a § 77 Zákonníka práce. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z
ktorého mal za preukázané, že účastníci konania boli v pracovno-právnom vzťahu na základe pracovnej
zmluvy zo dňa 23.04.1997, dojednaného na dobu neurčitú s nástupom navrhovateľky do práce dňa
15.05.1997 a s jej zaradením na pracovnú pozíciu referent pre podateľňu na útvare

interných služieb u odporcu ako zamestnávateľa. V konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp.
zn. 26C/111/2011 bola určená za neplatnú výpoveď daná navrhovateľke odporcom pre nadbytočnosť
zo dňa 28.01.2011. Potom ako rozsudok súdu nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, odporca
navrhovateľke prácu neprideľoval pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa a vyplatil jej náhradu
mzdy. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že odporca doručoval navrhovateľke na pracovisku dňa
28.08.2013 výpoveď pre nadbytočnosť zamestnanca podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorú

navrhovateľka odmietla prevziať. Navrhovateľka sa domáha určenia neplatnosti tohto jednostranného
právneho úkonu. Súd prvého stupňa konštatoval, že naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c) O.s.p.
v danej veci vyplýva priamo z ust. § 77 Zákonníka práce a navrhovateľka skončenie pracovného pomeru
uplatnila v zákonnej lehote. Zároveň konštatoval, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu, ktorý
je obcou, bolo treba posudzovať podľa zákona č. 522/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme,
a keďže tento zákon neobsahuje ustanovenia o skončení pracovného pomeru, napadnutú výpoveď
vyhodnotil podľa Zákonníka práce v znení platnom a účinnom v čase vykonania posudzovaného

právneho úkonu (§ 1 ods. 2 písm. a), § 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z. z.), ako aj podľa ustanovení
Občianskeho zákonníka (subsidiárna pôsobnosť stanovená v § 1 ods. 4 Zákonníka práce). Z hľadiska
všeobecných náležitostí, ktoré musí spĺňa výpoveď ako každý právny úkon, súd prvého stupňa nezistil
nedostatky. Mal za to, že neuvedenie dátumu vyhotovenia výpovede nemá žiaden vplyv na platnosť
a účinky tohto právneho úkonu. V tejto súvislosti uviedol, že Zákonník práce s poukazom na jeho
ust. § 17 ods. 2, ani osobitný zákon neurčujú, že výpoveď z pracovného pomeru, na ktorej chýba

formálna náležitosť, a to dátum jej vyhotovenia, je z tohto dôvodu neplatná. Považoval za rozhodujúce,
že boli dodržané formálno-právne podmienky platnosti tohto právneho úkonu stanovené v ust. § 61
ods. 1 Zákonníka práce, pretože výpoveď bola vyhotovená písomne a bola doručená navrhovateľke.Poukázal na tú skutočnosť, že odporca doručoval navrhovateľke výpoveď na pracovisku dňa 28.08.2013
za prítomnosti svedkov a aj z vyjadrenia navrhovateľky vyplýva, že táto ju odmietla prijať, čo má za
následok, že výpoveď sa považuje za doručenú v ten deň s poukazom na ust. § 38 ods. 4 veta

poslednáZákonníkapráce.Nepovažovalzadôvodnéanitvrdenienavrhovateľky,ževýpoveďjeneplatná
z dôvodu, že neobsahovala dôkladné odôvodnenie výpovedného titulu pre navrhovateľku, nakoľko
odporca vo výpovedi jasne uviedol, že výpoveď dáva navrhovateľke z dôvodu jej nadbytočnosti podľa
§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Uviedol v nej, že na základe rozhodnutia Mesta O. č. X/
XXXX, účinného od 30.08.2013, dochádza za účelom zníženia stavu zamestnancov s cieľom zvýšenia

efektívnosti práce a optimalizácie procesov na MsÚ k organizačným zmenám, s čím súvisí aj znižovanie
stavu zamestnancov a pracovná pozícia navrhovateľky - referent pre podateľňu útvaru interných služieb
je zrušená. V dôsledku toho sa stala navrhovateľka nadbytočnou pre odporcu, ktorý ju nemá
možnosť zamestnávať podľa pracovnej zmluvy, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo
dohodnuté ako miesto výkonu práce. Ide teda o skutkovo a právne vymedzenie dôvodu skončenia
pracovného pomeru takým spôsobom, že nie je zameniteľný s iným dôvodom. Nie je nevyhnutné

dôvod pre skončenie pracovného pomeru rozoberať do podrobností. Súd prvého stupňa konštatoval,
že na rozdiel od výpovede zo dňa 28.01.2011, ktorej platnosť bola posudzovaná v konaní vedenom na
Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 26C/111/2011 bola výpoveď zo dňa 28.08.2013 platne prerokovaná
so zástupcami odborovej organizácie, pôsobiacej u odporcu. Konštatoval, že výpoveď bola prerokovaná
dňa 23.08.2013 a doručená navrhovateľke bola dňa 28.08.2013. Bola tak naplnená hmotnoprávna

podmienka § 74 Zákonníka práce. Súd prvého stupňa konštatoval, že výpoveď bola navrhovateľke daná
dňa 28.08.2013 na základe ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Podmienkou použitia
tohto výpovedného dôvodu je organizačná zmena u zamestnávateľa, nadbytočnosť
zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Súd
prvého stupňa mal za preukázané, že o organizačnej zmene, v príčinnej

súvislosti s ktorou sa stala navrhovateľka u odporcu nadbytočnou, bolo rozhodnuté odporcom, a to
písomným rozhodnutím č. X/XXXX zo dňa 20.08.2013. Mal za nesporné, že obsahom organizačnej
zmeny boli vnútorné organizačné zmeny s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce, optimalizáciu procesov
na mestskom úrade s nižším počtom zamestnancov, v dôsledku čoho bolo z nadbytočnosti
zrušených 6 pracovných pozícií: údržbár, referent - podateľňa útvaru interných

služieb, špecialista dodávateľských činností - infraštruktúra, koordinátor aktivačných činností, špecialista
pre komunikáciu, referent pre klientske centrum. Uviedol, že navrhovateľka bola v zmysle jej pracovnej
zmluvy zaradená na pracovnú pozíciu referent - podateľňa útvaru interných služieb, teda na pracovnú
pozíciu, ktorá bola zrušená na základe predmetného rozhodnutia o organizačnej zmene.
Keďže z rozhodnutia o organizačnej zmene a ďalších listín v spise vyplýva, že odporca k dátumu dania

výpovede nedisponoval žiadnym voľným miestom, ktoré by mohol navrhovateľke ponúknuť, nemohol si
voči nej splniť ponukovú povinnosť podľa § 63 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce. Navrhovateľka
sa stala pre odporcu nadbytočnou a preto jej bola daná výpoveď. Bezprostrednou
príčinou nadbytočnosti navrhovateľky teda bolo rozhodnutie o organizačnej zmene o znížení počtu
zamestnancov. V konaní bol preukázaný skutkový dôvod, na základe ktorého navrhovateľka dostala od

odporcu výpoveď z nadbytočnosti. Pracovný pomer navrhovateľky bol založený pracovnou zmluvou
zo dňa 23.04.1997 a po určení neplatnosti výpovede danej navrhovateľke dňa 28.01.2011 rozsudkom
Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 26C/111/2011, na základe ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce
platí, že pracovný pomer navrhovateľky u odporcu neskončil, ale trval ďalej. Preto nebolo potrebné,
aby odporca vydával rozhodnutie o vytvorení pracovného miesta navrhovateľky, na absenciu ktorého

rozhodnutia poukazoval právny zástupca navrhovateľky v súvislosti s argumentáciou, že nové pracovné
miesto pre navrhovateľku nebolo rozhodnutím odporcu vytvorené a logicky nemohlo byť ani zrušené.
Z dokazovania zároveň vyplynulo, že potom, ako nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudok
Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 26C/111/2011, ktorým bola určená za neplatnú skoršia
výpoveď, daná odporcom navrhovateľke, sa navrhovateľka dostavila na pracovisko, no odporca jej

prácu nepridelil z dôvodu prekážok v práci na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods.
3 Zákonníka práce. Odporca v tomto smere poukazoval na znižovanie stavu zamestnancov nielen
k 01.02.2011, ale aj k 01.06.2011, keď v rámci hromadného prepúšťania bol počet zamestnancov
znížený o 42 zamestnancov. Samotná navrhovateľka potvrdila, že zo strany odporcu jej
bola daná informácia, že nemajú pre ňu zatiaľ prácu, že má ísť domov a bude jej vyplácaná náhrada

mzdy, ktorú jej zamestnávateľ skutočne vyplácal. Uvedené znižovanie počtu zamestnancov u
odporcu nespochybňovala ani navrhovateľka. Odporca teda nemohol navrhovateľke prideľovať prácu
a výrok rozsudku Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 26C/111/2011, na základe ktorého
pracovný pomer navrhovateľky trval, rešpektoval odporca tak, že navrhovateľke počas prekážok v prácina strane zamestnávateľa vyplácal náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku. Pokiaľ
navrhovateľka poukazovala na účelovosť konania odporcu, keď potom, ako sa stal rozsudok Okresného
súdu Trenčín, sp. zn. 26C/111/2011 vykonateľným, jej odporca nepridelil prácu podľa pracovnej zmluvy,

ale následne jej dal výpoveď, súd prvého stupňa uviedol, že je vo výlučnej kompetencii zamestnávateľa,
kedy a na základe akých skutočností pristúpi k rozhodnutiu o organizačnej
zmene,aktorýchpracovnýchpozíciísatotorozhodnutiedotkne.Zákonumožňujezamestnávateľovi,aby
reguloval počet svojich zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie tak, aby zamestnával len taký počet
zamestnancov a v takom kvalifikačnom zložení, ktoré zodpovedá jeho potrebám. Navyše, na základe

rozhodnutia o organizačnej zmene, bolo okrem pracovnej pozície navrhovateľky zrušených ďalších 5
iných pracovných pozícií u odporcu a traja ďalší zamestnanci sa stali nadbytočnými a aj výpovede pre
nich boli prerokované zástupcami zamestnancov. Situácia, keď u odporcu od roku 2011 dochádza k
znižovaniu počtu zamestnancov a rozhodnutím odporcu o organizačnej zmene zo dňa 20.08.2013 došlo
k zrušeniu 6 pracovných pozícií, vrátane navrhovateľkinej pracovnej pozície, nenasvedčuje účelovosti
konaniaodporcu.Neplatnosťvýpovedenemôžespôsobiťanifakt,žepozrušeníjednejpracovnejpozície

referent pre podateľňu ostala u odporcu ešte jedna rovnaká pracovná pozícia, na ktorej pracuje iná
zamestnankyňa, ktorá mala podľa názoru navrhovateľky túto pracovnú pozíciu pre ňu uvoľniť, pretože
v tomto smere je na vôli zamestnávateľa, ktorého z pracovníkov, ktorí sa v dôsledku
organizačnej zmeny stali nadbytočnými, vyberie a rozviaže s ním pracovný pomer výpoveďou z dôvodu
nadbytočnosti, a ktorého zamestnanca na ostávajúcej rovnakej pracovnej pozícii ponechá. Poukázal

na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.01.2009, sp. zn. 3 Cdo 33/2008,
podľaktorého,akzamestnávateľnazákladesvojhorozhodnutiaoorganizačnýchzmenáchznižujepočet
zamestnancov v rovnakom pracovnom zaradení, o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočný, rozhoduje
výlučnezamestnávateľasúdniejeoprávnenývtomtosmererozhodnutiezamestnávateľapreskúmavať.
Z týchto dôvodov považoval za nehospodárne a nepotrebné vykonať navrhovateľkou navrhnuté

dokazovanie výsluchom svedkov N.. Y. L. a Y.. W. L., ktorí sa podieľali na príprave výpovede
navrhovateľky a výsluch svedkyne Y. W., ktorá pracuje na pracovnom mieste referent pre podateľňu
u odporcu a vyžiadať jej osobný spis. Nakoľko mal z vykonaného dokazovania zistený skutkový stav
v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, návrhom navrhovateľky na doplnenie
dokazovania nevyhovel. S poukazom na uvedené skutočnosti dospel k záveru, že v danom prípade

boli splnené všetky zákonné predpoklady pre platnosť výpovede danej navrhovateľke odporcom dňa
28.08.2013, z ktorého dôvodu návrh navrhovateľky v celom rozsahu zamietol. Zároveň uviedol, že pokiaľ
odporca v závere svojho písomného vyjadrenia k návrhu na začatie konania navrhol určiť výpoveď za
platnú, nejde o vzájomný návrh odporcu podľa § 97 O.s.p., ale o negatívne vymedzenie petitu
návrhu navrhovateľky v časti, v ktorej sa domáhala určenia neplatnosti výpovede. Podľa § 151 ods. 3

O.s.p. vyslovil, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku.

Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá sa domáhala
zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si

uplatnila náhradu trov odvolacieho konania. Súdu prvého stupňa vytýkala neúplné zistenie skutkového
stavu veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
(§ 205 ods. 2 písm. c) O.s.p.) a nesprávne právne posúdenie veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Dôvodila,
že na pojednávaní vo veci navrhovala prostredníctvom svojho zástupcu predloženie ďalších listinných
dôkazov, ktoré k svojmu návrhu nemohla zaobstarať, a ktoré boli k dispozícii výslovne len odporcovi.

Navrhla výsluch svedkov, ktorí by objasnili okrem iného skutkový stav organizačnej štruktúry pracovných
pozícií u odporcu v čase - dňa 17.07.2013 (ktorý bol prvým dňom hlásenia sa do nástupu navrhovateľky
do zamestnania po právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 26C/111/2011-152
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č.k. 19Co/359/2012-180,
ktorým bola predchádzajúca výpoveď daná navrhovateľke zo strany odporcu určená za neplatnú) a

od toho dňa až do času dania výpovede navrhovateľke dňa 28.08.2013 by svedkovia objasnili ďalšie
procesy, otázky a fakty spojené s ukončením pracovného pomeru navrhovateľky. Súdu prvého stupňa
vytýkala, že zamietol jej návrh na výsluch svedkov N.. Y. L., Y.. W. L., Y. W. a predloženie
osobného spisu zamestnankyne podateľne Y. W., nevykonaním ktorých dôkazov nedostatočne zistil
skutkový stav veci. Tým, že v odôvodnení napadnutého rozsudku opísal obsah návrhu navrhovateľky,

obsah vyjadrenia odporcu k návrhu a nezaoberal sa argumentmi a návrhmi podanými na pojednávaní
vo veci a žiadosťou navrhovateľky o predloženie ďalších dôkazov a predvedenie (zrejme mala na mysli
predvolanie) svedkov, ktorí by vypovedali vo veci, považuje napadnutý rozsudok za arbitrárny
arozpornýsčlánkom46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky.Zároveňdávala dopozornostiodvolaciemusúdu tú skutočnosť, že súd prvého stupňa sa so vzájomným návrhom odporcu vyporiadal tak, že tento
kvalifikoval ako negatívne vymedzenie petitu návrhu navrhovateľky v časti, v ktorej sa domáhala určenia
neplatnosti výpovede. Navrhla, aby odvolací súd sa zaoberal aj náhradou trov konania za späťvzatie

vzájomného návrhu zo strany odporcu.

Odporca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenia napadnutého rozsudku. Mal
za to, že dôkazy, ktoré navrhla navrhovateľka, neboli potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností a súd prvého stupňa svoje rozhodnutie nevykonať navrhnuté dôkazy odôvodnil dostatočne.

Zastával názor, že v danej veci nedošlo ani k pochybeniu súdu ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia veci. Poukazoval na to, že z obsahu jeho podania zo dňa 31.03.2014, označeného ako
„Vyjadrenie“ je zrejmé, že daným podaním nemal záujem uplatniť proti navrhovateľke vzájomný návrh,
alevrámcitohtopodaniareagovalnaskutkovéokolnostiaprávnuargumentáciunavrhovateľky,uvedenú
v podanom návrhu a v závere negatívne vymedzil petit podaného návrhu. V tomto podaní odporca
neuplatňoval žiadne práva, ktoré mal voči navrhovateľke tak, ako to vyžaduje ust.

§ 97 ods. 1 O.s.p. Uvedené preukazuje aj skutočnosť, že prvostupňový súd vyhodnotil podanie
odporcu ako podanie, ktorým realizoval odporca svoje procesné právo vyjadriť sa k návrhu podanému
navrhovateľkou,čoodporcapotvrdilajnapojednávanídňa29.10.2014.Pokiaľnavrhovateľkavpodanom
odvolaní namieta, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, nakoľko nedovolil
vykonať navrhovateľkou navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, uviedol,

že z návrhu navrhovateľky na pojednávaní na doplnenie dokazovania vyplýva, že navrhovateľka
neuviedla žiadne významné právne skutočnosti, ktoré by súd prvého stupňa mal prostredníctvom
výpovede navrhovaných svedkov overiť. K argumentácii, odôvodňujúcej opodstatnenosť výpovede pani
W. uviedol, že povinnosť zamestnávateľa preradiť zamestnankyňu, ktorá v tom čase pracovala na
predmetnej pozícii na inú prácu a dosadiť tam navrhovateľku, nevyplýva zamestnávateľovi zo Zákonníka

práce, ani iného všeobecne záväzného právneho predpisu. Zamestnávateľ postupoval v súlade so
Zákonníkom práce, keď z dôvodu existencie prekážok (nemožnosť pridelenia práce v zmysle pracovnej
zmluvy) vyplácal navrhovateľke náhradu mzdy. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa v predmetnej
veci vysporiadal vo svojom rozhodnutí so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, tvoriacimi
základ pre rozhodnutie, a keďže všetky rozhodujúce skutočnosti boli v konaní zistené, nepochybil, keď

odmietolvykonaťnavrhovateľkounavrhnutédôkazy.Trvalnatom,ževýpoveďdanánavrhovateľkespĺňa
všetky podmienky vyžadované platnými právnymi predpismi, a je preto platná.

Krajský súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. na pojednávaní nariadenom podľa § 214 ods. 1
O.s.p., doplnil dokazovanie výsluchom svedkyne Y.. W. L. a systematizačným projektom odporcu so

stavom k 31.07.2013, 01.08.2013, 01.09.2013 a zistil, že odvolanie navrhovateľky nie je dôvodné, z
ktorého dôvodu je potrebné rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdiť.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľkou

vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Odvolacie námietky navrhovateľky sú totožné s námietkami, ktoré uplatnila pred súdom prvého stupňa,
tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také
skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z daného titulu odvolací súd si
osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje.

Na doplnenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné.

Odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa možno v zmysle § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len
okolnosťami uvedenými v citovanom zákonnom ustanovení pod písm. a) až f).
Podanýmodvolanímnavrhovateľkaokreminéhonamietala,žesúdprvéhostupňaneúplnezistilskutkový

stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a
vytýkala aj nesprávne právne posúdenie veci (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c) a f) O.s.p.).

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že dôvody na odvolanie, ktoré navrhovateľka v podanom odvolaní
uplatnila, nie sú dané.

V zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. odvolanie proti rozsudku možno odôvodniť tým, že súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností v prípade, ak účastník navrhol dôkaz, ktorý bol spôsobilý preukázaťprávne významnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci samej a súd ho nevykonal. K tomuto odvolací
súd považuje za potrebné uviesť, že opodstatnenosť odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c)
O.s.p. nie je daná v prípade, ak účastník navrhne vykonanie akéhokoľvek dôkazu a súd ho nevykoná,

ale musí ísť o také dôkazy, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci samej dôležité, čím je zvýraznený princíp
nezávislosti súdu. Princíp voľného hodnotenia dôkazov, zakotvený v zákonnej právnej úprave konania
pred súdmi, ktorá ustanovuje podmienky uplatňovania základného práva na súdnu ochranu, v spojení
so zásadami spravodlivého procesu a zásadou spravodlivého rozhodnutia veci, umožňuje totiž sudcovi
vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú. Inak povedané, súd

nemápovinnosťvykonaťvšetkynavrhovanédôkazy,pokiaľtýmneporušízásadyspravodlivéhoprocesu,
t. j. ak po starostlivom zvážení všetkého, čo vyšlo za konania najavo, vrátane skutočností, uvádzaných
účastníkmi konania, dospeje k záveru, že ďalšie dokazovanie už pre náležité zistenie skutkového stavu
a zákonné a spravodlivé rozhodnutie vo veci nie je potrebné.

Nie je procesným porušením, ak súd nevyhovie všetkým dôkazným návrhom. Avšak i napriek tejto

skutočnosti odvolací súd doplnil dokazovanie výsluchom svedkyne Y.. W. L.. Výsluchy ďalších
navrhovaných svedkov N.. Y. L. a Y. W. neboli pre posúdenie veci podstatné a nemohli preukázať také
skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť iný záver, než vyvodil súd prvého stupňa.

Pokiaľ ide o ďalší odvolací dôvod, uvádzaný navrhovateľkou podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.,

nesprávnym právnym posúdením veci je pochybenie súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav,
teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne
mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy). Ani opodstatnenosť

tohto odvolacieho dôvodu nebola odvolacím súdom zistená.

Pokiaľ navrhovateľka považovala rozsudok súdu prvého stupňa za arbitrárny a rozporný s článkom
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. odvolací súd k tejto odvolacej námietke uvádza, že povinnosť
súdov odôvodniť rozhodnutia spôsobom uvedeným v § 157 ods. 2 O.s.p. je jedným z princípov

riadneho a spravodlivého procesu. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Stav, kedy
rozsudok nespĺňa náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., vo svojich dôsledkoch vedie k tomu, že sa
stáva nepreskúmateľným.

V danom prípade obsah rozhodnutia súdu prvého stupňa zodpovedá zákonným požiadavkám v
zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Súd prvého stupňa uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh
konania, stanoviská oboch procesných strán k prejednávanej veci, vysvetlil, čoho sa navrhovateľka
odvolaním domáha a čím v konaní argumentovala a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku

nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd vzhľadom k uvedeným
skutočnostiam dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a
že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa ako celok spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia. Za porušenie základného práva, zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskejrepublikyvžiadnomprípadenemožnopovažovaťto,žesúdprvéhostupňaneodôvodnilsvoje
rozhodnutie podľa predstáv navrhovateľky. Skutočnosť, že navrhovateľka sa s názorom súdu prvého
stupňa nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Predmetom konania bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia zamestnávateľa - odporcu o výpovedi z
pracovného pomeru danej navrhovateľke.
Výpoveď je jednostranný právny úkon smerujúci ku skončeniu pracovného pomeru. Pre rozhodnutie
v danej veci bolo preto významné posúdiť, či boli splnené hmotnoprávne podmienky výpovede danej

odporcom navrhovateľke.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že navrhovateľke bola odporcom daná výpoveď podľa § 63 ods.
1 písm. b) Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba zdôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa
alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia a zníženie stavu zamestnancov s
cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

Podľa ustálenej judikatúry súdov k predpokladom pre výpoveď danú zamestnávateľom zamestnancovi
platí podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce to, že o zmene úloh zamestnávateľa,
jeho technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce
alebo o iných organizačných zmenách prijal zamestnávateľ alebo príslušný orgán písomné rozhodnutie,

podľa ktorého sa konkrétny zamestnanec stal nadbytočným, a že je tu príčinná súvislosť medzi
nadbytočnosťou zamestnanca a prijatými organizačnými zmenami, t. j. že sa zamestnanec stal práve
v dôsledku takéhoto rozhodnutia nadbytočným. Pre výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce je súčasne charakteristické, že zamestnávateľ i naďalej môže zamestnancovi
prideľovať prácu, avšak jeho práca nie je v ďalšom období potrebná, lebo sa stal nadbytočným vzhľadom
k rozhodnutiu o zmene úloh zamestnávateľa, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov s

cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách. Pre záver, či bolo
prijaté takéto rozhodnutie o organizačnej zmene, nie je významné, ako zamestnávateľ svoje rozhodnutie
označil. Podstatné je, či rozhodnutie zamestnávateľa sledovalo zmenu úloh zamestnávateľa, jeho
technického vybavenia, zníženie stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo o iných
organizačných zmenách, alebo či podľa svojho obsahu alebo účelu smerovalo k inému cieľu. Ak

rozhodnutie zamestnávateľa bolo skutočne prijaté na dosiahnutie zmeny úloh zamestnávateľa, jeho
technického vybavenia, zníženia stavu zamestnancov s cieľom zvýšiť efektívnosť práce alebo iných
organizačných zmien, bol splnený hmotnoprávny predpoklad pre platnú výpoveď z pracovného pomeru
podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. V prípade, že rozhodnutím zamestnávateľa boli od začiatku
sledované iné než uvedené ciele, a že teda zamestnávateľ v skutočnosti len predstieral prijatie takéhoto

rozhodnutia, je treba dôvodiť, že rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo prijaté. Na tomto závere
nič nemení to, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene nie je právnym
úkonom podľa § 34 Občianskeho zákonníka, a že ho nemožno preskúmavať z hľadiska platnosti podľa
zásad v ustanovení § 37 a nasl. Občianskeho zákonníka a v ustanovení § 15 a nasl. Zákonníka práce,
nejedná sa tu totiž o takýto prieskum, ale o posúdenie, aké rozhodnutie bolo prijaté, a či ide

o rozhodnutie významné z hľadiska § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

Z obsahu spisu vyplýva, že odporca skončil s navrhovateľkou pracovný pomer výpoveďou podľa §
63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce pre nadbytočnosť s tým, že výpovedná doba začala plynúť dňa
01.09.2013 a uplynúť mala 30.11.2013. Ako dôvod výpovede uviedol, že na základe Rozhodnutia

Mesta O. č. X/XXXX, účinného dňa 30.08.2013, dochádza za účelom zníženia stavu zamestnancov
s cieľom zvýšenia efektívnosti práce a optimalizácie procesov MsÚ k organizačným zmenám, s čím
súvisí aj znižovanie stavu zamestnancov a pracovná pozícia navrhovateľky referent pre podateľňu
útvaru interných služieb je zrušená. Uviedol, že v súlade s § 74 Zákonníka práce bola výpoveď
vopred prerokovaná Odborovou organizáciou U. pri MsÚ O. dňa 23.08.2013 a zmena organizačnej

štruktúry bola prerokovaná so zástupcami zamestnancov dňa 20.08.2013. Ďalej uviedol, že vzhľadom
ku skutočnosti, že v dobe od 01.09.2013 nemá pre navrhovateľku k dispozícii žiadnu inú
vhodnú prácu, ktorú by jej mohol prideľovať, nastane na strane zamestnávateľa prekážka v práci podľa §
142 ods. 3 Zákonníka práce. Počas trvania prekážky na strane zamestnávateľa navrhovateľke poskytne
náhradu mzdy v sume jej priemerného zárobku.

Odvolací súd na základe vykonaného dokazovania dospel k zhodnému záveru ako súd prvého stupňa,
že u odporcu došlo k organizačnej zmene, a to v dôsledku Rozhodnutia primátora Mesta O. č. X/
XXXX zo dňa 20.08.2013 o organizačnej zmene na MsÚ v O.. Navrhovateľka pracovala u odporcu
na pracovnej pozícii referent podateľne útvaru interných služieb, keď po nadobudnutí právoplatnosti

rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 26C/111/2011-152 zo dňa 24.08.2012 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 09.05.2013, č.k. 19Co/359/21012-180, ktorým bolo určené, že
výpoveď zo dňa 28.01.2011, daná navrhovateľke odporcom, je neplatná (z dôvodu, že táto
nebola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov podľa § 74 Zákonníka práce), navrhovateľka
bola opätovne zaradená na pracovnú pozíciu referent - útvaru interných služieb - podateľňa, ktorá

skutočnosť nepochybne vyplýva zo systematizačného projektu MsÚ v O. so stavom k 01.08.2013. Z
výsluchu svedkyne Y.. W. L., vypočutej odvolacím súdom, vyplýva, že nakoľko odporca si bol vedomý
povinnosti vytvoriť pre navrhovateľku po predchádzajúcom rozhodnutí súdu o neplatnosti výpovede
pracovné miesto, toto miesto bolo v organizačnej štruktúre odporcu vytvorené. Nakoľko reálne nemalanavrhovateľka možnosť uvedenú prácu vykonávať, odporca vo vzťahu k navrhovateľke uplatnil ust.
§ 142 ods. 3 Zákonníka práce a vyplácal jej mzdu. V dôsledku organizačnej zmeny na základe
Rozhodnutia primátora č. X/XXXX zo dňa 20.08.2013 podľa systematizačného projektu MsÚ O. so

stavom k 01.09.2013 miesto navrhovateľky bolo zrušené. Odvolací súd uvádza, že právnu relevanciu
nemá tvrdenie navrhovateľky, že miesto „referent podateľne“ na útvare interných služieb stále existuje
a zrušené nebolo. Zo systematizačného projektu so stavom k 01.09.2013 je nepochybné,
že pracovná pozícia referent - podateľňa zostala zachovaná len na útvare klientského centra a matriky v
počte 1, ktorá pracovná pozícia je obsadená inou zamestnankyňou. Pokiaľ sa jedná o námietku týkajúcu

sa toho, že uvedená pracovná pozícia mala byť ponúknutá navrhovateľke, táto námietka neobstojí z
dôvodu, že odporca zamestnankyňu, ktorá pracuje na pozícii referent - podateľňa útvaru klientského
centra a matriky, neprijal počas sporu o neplatnosť rozviazania pracovného pomeru.

Odvolacísúdpovažujezapotrebnéuviesť,žepredrozhodnutímprimátorač.X/XXXXnaútvareinterných
služieb - referent - podateľňa boli dve miesta, z ktorých sa v dôsledku organizačnej zmeny u odporcu,

ktorá mala za následok zmenu koncepcie fungovania odporcu, jedno miesto rušilo. Výpoveď bola z
organizačných dôvodov daná navrhovateľke. V zmysle ustálenej judikatúry súdov platí, že rozhodnutie
o výbere nadbytočného zamestnanca patrí výlučne zamestnávateľovi a správnosť tohto výberu súd
preskúmavať nemôže. Miesto, ktoré zostalo zachované, pracovná pozícia referent pre podateľňu na
útvare interných služieb bola presunutá na útvar klientského centra a matriky. Na tejto skutočnosti

nič nemení, že zamestnankyňa pani S. na tejto druhej pracovnej pozícii skončila pracovný pomer
dohodou (nie z organizačných dôvodov). Ku skončeniu pracovného pomeru dohodou sa rozhodla
sama bez toho, že by sa jej miesto rušilo, jej miesto bolo obsadené zamestnankyňou odporcu z inej
pracovnej pozície. Následne bol pracovný pomer ukončený z organizačných dôvodov s navrhovateľkou.
Organizačnou zmenou - rozhodnutím primátora zo dňa 20.08.2013 tak bolo zrušené miesto, ktoré

bolo už v novej organizačnej štruktúre odporcu vytvorené po rozhodnutí súdu o neplatnosti skončenia
pracovného pomeru navrhovateľky pre jej nadbytočnosť spolu s ďalšími piatimi pracovnými
pozíciami. V prípade, ak by odporca pracovnú pozíciu navrhovateľke po rozhodnutí súdu nevytvoril
a nemal jej možnosť ponúknuť inú prácu, navrhovateľka by u odporcu zostala v stave „nezaradená“,
ktorá skutočnosť by za danej situácie rovnako viedla odporcu k skončeniu pracovného pomeru s

navrhovateľkou z organizačných dôvodov.

Nazákladeuvedenýchskutočnostíodvolacísúddospelkzáveru,ženávrhnavrhovateľkyniejedôvodný,
výpoveď daná navrhovateľke je platná a uplynutím výpovednej doby pracovný pomer navrhovateľky u
odporcu skončil.

Pokiaľ navrhovateľka súdu prvého stupňa vytýka, že „podaný vzájomný návrh odporcu“ kvalifikoval ako
negatívne vymedzenie petitu návrhu navrhovateľky v časti, v ktorej sa domáhala určenia neplatnosti
výpovede, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa sa pri posudzovaní podania odporcu,
doručeného súdu prvého stupňa dňa 02.04.2014, žiadneho pochybenia nedopustil. Odporca sa

uvedeným podaním, označeným ako „Vyjadrenie k žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru a náhrady mzdy“ vyjadril k návrhu navrhovateľky. Pri posudzovaní jeho obsahu je zrejmé, že
sa nejedná o protinávrh, ale ako uviedol odporca, realizoval len svoje procesné právo vyjadriť sa k
podanému návrhu. Na uvedenej skutočnosti nič nemení nesprávna formulácia odporcu
v závere jeho podania. Rozhodujúcou okolnosťou je, že súd prvého stupňa správne postupoval, keď

podanie posúdil podľa jeho obsahu v súlade s prejavenou vôľou odporcu.

Záverom odvolací súd konštatuje, že sa nezaoberal všetkými námietkami, obsiahnutými v odvolaní,
keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre

rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver vyplýva z jednoznačne ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 3 O.s.p.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .