Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. február 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/85/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106203353
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2106203353.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov

senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobkyne: Mgr. X. Q., nar.
XX. F. XXXX, bytom G., O. XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Peter Horváth, Trnava, Hlavná 42,
proti žalovaným: 1. Okresný úrad v Trnave, Trnava, Kollárova 8 a 2. Slovenská republika (konajúca
prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova 2), o ochranu osobnosti
a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 26. novembra 2014 č. k.
18C/20/2006-341 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovaným 1 a 2 náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa opätovne (rovnako ako jemu predchádzajúcimi a tunajším
súdom zrušenými rozsudkami z 27. júna 2011 a z 15. mája 2013) zamietol žalobu a žalobkyni uložil
povinnosť zaplatiť žalovanému 2 náhradu trov konania vo výške 45,83 Eur do 3 dní, žalovanému 1
náhradu trov konania nepriznal. Takéto rozhodnutie vo veci samej i tentoraz právne odôvodnil ust. §§
11 a 13 Občianskeho zákonníka i s odkazom na § 442 takéhoto zákona; § 1 ods. 1, § 2, § 18 ods. 1, §
20, § 22 ods. 1 a § 25 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu

štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 17 ods. 1 a 2 a § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a §
120 ods. 1 O.s.p. Vecne nad rámec záveru o nedostatku vecnej (tzv. pasívnej) legitimácie žalovaného 1
prakticky len zotrval na záveroch zo svojich skorších rozsudkov o 1. nemožnosti domáhania
sa žalobkyňou náhrady nemajetkovej ujmy, pretože takýto inštitút pozná len nový zodpovednostný
zákon (zákon č. 514/2003 Z.z.) a naopak ho nepoznal ten starý (zákona č. 58/1969 Zb.), za ktorého
účinnosti boli vydané neskôr zrušené priestupkové rozhodnutia (v konaní vedenom proti žalobkyni)

a 2. neunesení žalobkyňou dôkazného bremena u snahy docieliť priznanie náhrady škody (kde bolo
povinnosťou účastníčky preukázať, aká škoda a čím jej vznikla) i u nárokov uplatňovaných podľa
ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti (kde žalobkyňa jednak nepreukázala splnenie
žiadnej zo zákonom vyžadovaných podmienok, za ktorých by šlo požadovať takúto ochranu, nakoľko
tu nešlo o zásah, ktorý by bol neoprávneným, nebola tu objektívna spôsobilosť zásahu vzniknutého
v medziach výkonu kompetencií orgánov konajúcich v priestupkovom konaní znížiť dôstojnosť či česť
žalobkyne a takto logicky ani príčinná súvislosť medzi zásahom a porušením osobnostných práv a okrem

toho - špecificky - preukázané nebolo ani zníženie dôstojnosti alebo vážnosti žalobkyne v značnej miere,
pretože priestupkové konanie bolo neverejné, zrušené rozhodnutia boli žalobkyni doručené do vlastných
rúk a vec nebola nijako medializovaná). Rozhodnutie o trovách konania potom právne bolo zdôvodnené
odkazom na ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a vecne úspechom žalovaných a trovami na cene pohonných hmôt anáhrade za používanie cestných motorových vozidiel žalovaného 2/ v sumách uvedených v odôvodnení,
ktorému žalovanému takúto náhradu priznal. Žalovanému 1 náhradu nepriznal, pretože si trovy konania
neuplatnil.

Aj proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu a navrhla
ho zmeniť plným vyhovením žalobe, teda ako vyslovením konštatovania o porušení jej občianskych
práv zásahmi zástupcov Okresného úradu v Trnave i tunajšieho krajského úradu v priestupkovom
konaní bližšie označenom v žalobe, tak uložením povinnosti obom žalovaným spoločne a nerozdielne

zaplatiť jej 1.991,64 Eur a do tretice i uložením taktiež obom žalovaným povinnosti žalobkyni sa písomne
ospravedlniť (so zopakovaním znenia požadovaného ospravedlnenia i v petite odvolania). Namietala
vyvodením z vykonaných dôkazov nesprávnych skutkových zistení i nesprávnym právnym posúdením
veci súdom prvého stupňa (odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p.), keď okrem potreby
vychádzania z toho, ako boli udalosti (vedúce k začatiu priestupkového konania voči nej a neskôr i k
zrušeniurozhodnutívydanýchvtakomkonaní)opísanéňou(žalobkyňou)malazato,žeokresnýikrajský

úrad v Trnave pri svojom rozhodovaní vybočili z rámca daného im právnymi predpismi, legálnosť ich
počínania nešlo posudzovať len z výsledku konania, ale aj z jeho priebehu (ako na to ostatne poukázali
aj závery rozhodnutia ministerstva vnútra z 27. februára 2004) a neobstojí ani argumentácia založená
na neverejnosti priestupkového konania (to, že niekto bol ponížený „len“ takto, neznamená, že ponížený
nebol vôbec).

Žalovaní odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalobkyne sa písomne nevyjadrili.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len O.s.p.),
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom

konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.),
po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že
odvolateľ podľa obsahu použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1
O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia

rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211
ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej
tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať
úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobkyne je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd
prvého stupňa skutkovo a právne správne posúdil nárok žalobkyne na ochranu jej osobnostných práv.

Ako už bolo vyslovené i v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí tunajšieho súdu, odvolací súd

naďalej zastáva zhodný názor so súdom prvého stupňa, na čom nemohla zmeniť nič ani odvolacia
argumentácia žalobkyne, o nemožnosti úspešného uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, vyvodzovaného zo zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom, pretože právna úprava platná a účinná v čase postupov
priestupkových orgánov (t.j. právna úprava podľa zákona č. 58/1969 Zb.), i keď neskôr označených za

nenáležité(rozhodnutieKrajskéhoúraduvTrnave,odborvšeobecnejvnútornejsprávy,č.2003/11397/89
zo dňa 25.11.2003, rozhodnutie Ministerstva vnútra SR, sekcia verejnej správy, č. 203-2004/04327
zo dňa 27.2.2004), totiž na rozdiel od úpravy novšej, ktorá však nadobudla účinnosť až neskôr
(zákon č. 514/2003 Z.z.) možnosť kompenzáciu štátom aj inej než materiálnej ujmy skutočne
nepredpokladala. Avšak ani takáto úprava nemôže vylúčiť uplatňovanie nárokov podľa všeobecných

predpisov občianskeho práva, najmä podľa Občianskeho zákonníka (k čomu inak priamo ponúka
§ 20 zodpovednostného zákona č. 58/1969 Zb.), na čo žalobkyňa v konaní aj poukázala, teda nemôže
vylúčiť možnosť, že rozhodnutiami alebo postupmi zakladajúcimi zodpovednosť štátu za škodu môže
dôjsť k zásahu do práva na ochranu osobnosti.

Tu si je potom však potrebné zodpovedať i tu otázku (keďže žalobkyňa žiadala nároky priznať od dvoch
žalovaných subjektov), kto je pasívne legitimovaný v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom je za zásah
do osobnostných práv označené konanie určitého štátneho orgánu, keďže treba mať na zreteli to, že
režim ochrany osobnosti je postavený na princípe zodpovednosti pôvodcu zásahu za ujmu spôsobenúna chránených osobnostných právach, ako aj to, že nároky vyplývajúce z neoprávnených zásahov do
práva na ochranu osobnosti sú podľa platnej právnej úpravy pojmovo odlišné od nárokov na náhradu
škody. Platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upraveným v § 11

a nasl. Občianskeho zákonníka a právom na náhradu škody. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a
obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo rýdzo osobnej povahy,
ktoré je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody je
právomajetkovejpovahy,ktorémôžepatriťtakfyzickejakoajprávnickejosobeanemáabsolútnu,alelen
relatívnu povahu. Zásadný rozdiel je aj medzi nahradením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhradou

škody ako majetkovej ujmy - pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba
z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať, v prípade škody treba jej výšku vyčísliť a preukázať.
Právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby podľa platnej právnej úpravy teda
predstavujúdvecelkomsamostatnépráva,ktorésúpodmienenérôznousférouochranyzabezpečovanej
Občianskym zákonníkom (porovnaj tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. apríla
2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009).

V občianskoprávnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, v zmysle ktorej za škodu (ujmu) zodpovedá ten,
kto ju spôsobil; v prípade škody spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých osôb, ktoré právnická
osoba na túto činnosť použila (§ 420 aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka). Z tejto zásady existujú v
občianskoprávnych vzťahoch výnimky len v prípadoch výslovne uvedených v zákone (viď napríklad §

422 a 427 Občianskeho zákonníka). Výnimka zo zásady, že za škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil,
vyplýva tiež zo zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý bol účinný v čase vydania priestupkových rozhodnutí
a vzťahoval sa tak na škody vzniknuté za jeho účinnosti a v § 1 a § 18 stanovoval zodpovednosť štátu za
nezákonné rozhodnutie štátneho orgánu alebo jeho nesprávny úradný postup, pričom takáto výnimka

vyplýva tiež zo zákona č. 514/2003 Z.z., v ustanovení § 1 ods. 1, v ktorom je vyjadrené, že za škodu
spôsobenú niektorým orgánom verejnej moci nezodpovedá tento orgán, ale štát. V pôsobnosti oboch
zákonov to teda znamená, že bez ohľadu na skutočnosť, ktorý štátny orgán (orgán verejnej moci) škodu
spôsobil, subjektom zodpovedným za škodu a pasívne vecne legitimovaným v konaní o náhradu škody
je štát. To ale neplatí v odlišných právnych vzťahoch a v pôsobnosti iných zákonov; neplatí to medziiným

ani vtedy, keď ide o ochranu osobnosti (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) a pôvodcom zásahu je
právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo dôjsť k zásahu
do osobnosti, čo je práve daný prípad. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ sa žaloba žalobkyne
má právne posúdiť podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (ako to napokon žiada žalobkyňa i
žiada), žaloba smerujúca proti štátu s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy založenej na porušení

jej osobnostných práv postupom konkrétnych štátnych orgánov, musela byť zamietnutá pre nedostatok
jeho vecnej pasívnej legitimácie. (tu pozri rozhodnutie ÚS SR I. ÚS 137/2007)

Pokiaľ ide o posúdenie nároku voči žalovanému 1 (t.j. Okresnému úradu v Trnave ako štátneho orgánu,
ktorého konaním malo dôjsť k zásahu do osobnosti žalobkyne, odvolací súd konštatuje nasledovné:

Niektoré zásahy, zdanlivo sa javiace ako neprípustne zasahujúce do osobnostných práv, nie sú
neoprávnené. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde vtedy, ak existujú okolnosti
vylučujúce jeho neoprávnenosť. Jednou z takých okolností je aj výkon zo zákona vyplývajúceho práva
alebo plnenie zákonom uloženej povinnosti. Tu totiž dochádza k stretu dvoch záujmov, pri ktorom sa

individuálny záujem jednotlivej fyzickej osoby dostáva do kolízie s iným (verejným - vyšším) záujmom,
ktorému sa priznáva prednosť (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júla 2008
sp. zn. 3 Cdo 201/2007).

Neoprávnenosť je spravidla vylúčená aj v prípade zásahu do práva na ochranu osobnosti, ku ktorému

došlo v rámci úradného konania, pokiaľ zásah nevybočil z medzí daných platnými predpismi. (tu pozri
R 36/2009).

Žalobkyňa v konaní namieta, že Okresný úrad v Trnave (napokon i krajský úrad) pri svojom rozhodovaní
vybočili z rámca daného im právnymi predpismi, legálnosť jeho počínania nešlo posudzovať len z

výsledku konania, ale aj z jeho priebehu (ako na to ostatne poukázali aj závery rozhodnutia ministerstva
vnútra z 27. februára 2004).Pri posudzovaní týchto námietok odvolací súd vychádzal z toho, že ak bolo začaté príslušné konanie
pred štátnym orgánom, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je jeho
vydanie neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, i keď prípadne ide o vecne

nesprávne rozhodnutie. Takýto zásah konajúceho orgánu do osobnostných práv je právom dovolený a
oprávnený potiaľ, pokiaľ k nemu došlo v súlade s príslušnou právnou úpravou a primeraným spôsobom.
Výnimkou z tohto konštatovania sú prípady, v ktorých sa orgán uskutočňujúci konanie a vydávajúci
rozhodnutie dopustil excesu (vybočenia) z rámca daného právnou úpravou a neprípustne zasiahol do
osobnostných práv. Kritériom pre rozlíšenie, či zásah bol (ne)oprávnený je vždy to, či ho v konkrétnom

prípade (ne)možno podriadiť pod kategóriu výkonu zákonom predpokladaných právomocí orgánu.
Prípadné neúplné zistenie skutkových okolností alebo nesprávne rozhodnutie o merite veci, potom i
pre nedodržanie požadovaného procesného postupu, ako to bolo v danom prípade alebo nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia vydaného štátnym orgánom (orgánom verejnej moci) je síce vybočením z
požiadavky, aby rozhodnutia štátnych orgánov (orgánov verejnej moci) boli vecne správne, skutkovo
dostatočne podložené a primerane odôvodnené, nejde ale o vybočenie z tzv. zákonnej licencie, s

ktorou je spojená dovolenosť zásahu. Ani prípadná nesprávnosť (nepodloženosť) právnych záverov,
na ktorých rozhodnutie spočíva, alebo jeho nepreskúmateľnosť nemôže byť teda z pohľadu ochrany
poskytovanej ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka považovaná za exces, ktorý by
znamenal neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby.

Z uvádzaného je potom zrejmé, že konštatované pochybenie žalovaného 1 v priestupkovom konaní
Krajským úradom v Trnave ako odvolacím orgánom (neoboznámenie žalobkyne v konaní s výpoveďami
svedkov a neumožnenie sa jej k týmto výpovediam vyjadriť, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho
rozhodnutia vo veci VVS 2003/11397/89 zo dňa 26.11.2003), ktoré procesné pochybenie bolo dôvodom
zrušenia jeho rozhodnutia, ktorým bola žalobkyňa uznaná vinná zo spáchania priestupku, ako i

Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky ako odvolacieho orgánu (nedostatočne zistený skutkový stav,
nevyvrátenie obrany obvinenej a nevyhodnotenie konania oznamovateľky ako to vyplýva z odôvodnenia
jeho rozhodnutia vo veci č. 203-2004/04327 zo dňa 27.2.2004) nemožno považovať za vybočenie zo
zákonnej licencie, a tým založiť neoprávnený zásah do práv žalobkyne.

Rovnako ani tvrdené vybočenie z rámca daného právnymi predpismi pracovníkom Okresného úradu v
Trnave JUDr. G. Z., vedúcim odboru všeobecnej vnútornej správy pri prejednávaní priestupku v konaní
preukázané nebolo (svedkyňa S. K. - pracovníčka žalovaného 1, ktorá bola ako zapisovateľka prítomná
pri výsluchu žalobkyne, ani sám JUDr. Z. tvrdenia žalobkyne o neprimeranom a nevhodnom správaní
sa JUDr G. Z. nepotvrdili).

Záverom odvolací súd upriamuje pozornosť i na to, že občiansky zákonník priznanie nároku z
nemateriálnej ujmy podmieňuje i tým, že kvalifikovaná ujma na osobnostných právach skutočne nastala
a je so zásahom spojená nie iba ako možný (do úvahy prichádzajúci) následok, ale ako reálny a
výsledkami dokazovania preukázaný dôsledok negatívneho pôsobenia zásahu na osobnosť fyzickej

osoby.

Podľa § 101 ods. 1 O.s.p. sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým,
že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky. Podľa § 120 ods.
1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v preskúmavanej veci, sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník
má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe
vecnenepriaznivéhorozhodnutianesietenúčastníkkonania,ktorýtietopovinnostinesplnil.Abyúčastník
mohol splniť svoju povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí najskôr splniť svoju povinnosť tvrdenia.

Neunesením dôkazného bremena sa pritom rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to,
že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej
v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých
prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva (či už z dôvodu
nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú

v § 101 a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p., alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná
vôbec).Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,

ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. V konaní o ochranu osobnosti má
žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zasiahol do jeho osobnosti a že zásah bol objektívne
spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných práva; pokiaľ sa domáha aj náhrady nemajetkovej
ujmy, musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu
vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti svedčiace o existencii zásahu; v prípade, že sa

domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že
zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu (následné reakcie) napríklad v jeho
rodinnom, pracovnom či inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti preukázané, môže súd konštatovať,
že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia
a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne
okolnosti prejednávanej veci.

V danom prípade žalobkyňa tak mala bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu uvedené v
predchádzajúcom odseku. Podľa odvolacieho súdu žalobkyňa nielenže nepreukázala neoprávnenosť
zásahu do svojich práv, nepredložila ani dôkazy o konkrétnych následných reakciách vyvolaných
zásahom vo sfére jej osobného, rodinného a spoločenského života. Negatívne dopady zásahu síce

tvrdila, ale na preukázanie svojich tvrdení nepredložila, resp. nenavrhla vykonať dokazovanie na to,
čo zásah v tejto oblasti jej života vyvolal a spôsobil. Tu odvolací súd nemôže nespomenúť, že na
uvádzané bola upozornená už v jeho predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí z 14 mája 2014 sp. zn.
10Co/181/2013-329, v ktorom sa uvádza: „....Súdu prvého stupňa však treba prisvedčiť v tom, že v
prípade snahy docieliť „odškodnenie“ utrpenej ujmy takýmto spôsobom je nevyhnutnou ďaleko väčšia

miera „vloženia sa“ do preukazovania tvrdení podkladajúcich uplatňované nároky, než aká tu bola dosiaľ
(a žalobkyňa tak síce v dôsledku nutnosti opätovného zrušenia rozhodnutia v prvom stupni získala
obraznú ďalšiu šancu pokúsiť sa presvedčiť o nutnosti vyhodnotenia zásahu do jej práv za neoprávnený,
o závažnosti ňou utrpenej ujmy i o príčinnej súvislosti medzi oboma takýmito faktormi, aj o takúto
šancu však možno laxnejším prístupom prísť.“, v tomto smere bola však naďalej pasívna. Žalobkyňa tak

nepreukázala,akokonkrétnesazmenilosprávaniejejokoliaknej,čiužvrodinnom,aleboinomprostredí,
nepreukázala konkrétne následky, ktorými mala utrpieť jej česť, dôstojnosť, či súkromie a pod. Z tohto
hľadiska bolo zamietnutie žaloby dôvodné. Na to, aby mohlo byť priznané finančné zadosťučinenie
je potrebné preukázanie konkrétnej ujmy, nestačí iba predpokladanie následkov, alebo objektívnu
spôsobilosť určitého konania ujmu privodiť. V tomto sa líši tento prostriedok právnej ochrany osobnosti

od ostatných, keď všeobecne pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti stačí zistenie, že
zásah bol objektívne spôsobilý narušiť, alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 (nevyžaduje
sa vyvolanie následkov). V prípade, že sa osoba dotknutá neoprávneným zásahom do práva na
ochranu osobnosti domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, podmienkou priznania materiálnej
satisfakcie je preukázanie, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť človeka a jeho vážnosť v

spoločnosti. Keďže spôsobenie takýchto konkrétnych následkov žalobkyňa nepreukázala, nemožno mu
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať. Tu
odvolací súd poukazuje aj na ustálenú rozhodovaciu prax súdov (napr. uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 23. 6. 2011, sp. zn. 4 Cdo 144/2010, uznesení Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 30 Cdo 2625/2007,
rozsudek z 7.10.2009 Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 30 Cdo 4431/2007).

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov preto dospel odvolací súd k záveru, že súd prvého stupňa
nezaložil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení, preto odvolací súd preskúmavaný
rozsudok vo veci samej, včítane závislého výroku o trovách prvostupňového konania, odvolacími
dôvodmi osobitne nenapadnutého, s použitím § 219 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní plne úspešným žalovaným vzniklo podľa § 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu
trov konania voči v odvolaní neúspešnej žalobkyni. Keďže si žalovaní náhradu trov odvolacieho konania
návrhom neuplatnili, nebola im odvolacím súdom s poukazom na ust. § 151 ods. 1 O.s.p. priznaná.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.