Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. jún 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/115/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7509215953
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7509215953.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach, v exekučnej právnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
Grosslingova č. 4, Bratislava, proti povinnému: J. U., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom A. Č.. XX, pre
vymoženie istiny vo výške 1 744,09 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Košice-okolie č. k. 12Er/4339/2009-16 zo dňa 30. 01. 2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa.

Návrh oprávneného na prerušenie konania zamieta.

Účastníkom odvolacieho konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil. Zároveň uviedol, že o trovách exekúcie
bude rozhodnuté osobitným uznesením.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že oprávnený podal dňa 27. 10. 2009 návrh na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému, ktorý bol tunajším súdom dňa 04.
12. 2009 poverený vykonaním exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 1 744,09 eur s

príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym
rozhodcovskýmsúdom,zriadenýmzriaďovateľomSlovenskourozhodcovskou,a.s.,zodňa20.08.2009
pod č. k. SR 12756/09.

Exekučný súd po oboznámení sa s dokladmi predloženými oprávneným, obsahom rozhodcovského
rozsudku, ako aj úverovej zmluvy č. XXXXXXX, uzavretej dňa 15. 07. 2008 so všetkými jej

neoddeliteľnými prílohami zistil, že povinnému bol poskytnutý úver vo výške 26 000 Sk (863,04 eur) a
zaviazal sa zaplatiť túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 25 600 Sk (849,76 eur), a to v 12-
tich mesačných splátkach po 4 300 Sk (142,73 eur), počnúc dňom 18. 08. 2008.

Súd zistil, že povinný predmetnou zmluvou o úvere vyhlásil, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté
na výkon povolania, čo však bez ďalšieho nevylučuje vec z režimu spotrebiteľských úverov. Ustanovenie

§ 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch síce hovorí, že spotrebiteľom nie je
fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na výkon povolania, uvedené sa však vzťahuje
len na povolanie vykonávané v režime obdobnom obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. V prípade,
ak zmluva o úvere obsahuje len všeobecný údaj o uzavretí tejto zmluvy na účel povolania, ktorý
však neposkytuje odpoveď na otázku, aké je povolanie odberateľa a aký konkrétny súvis s takýmto
povolaním či predmetom činnosti uzavretie zmluvy má, nemožno takúto zmluvu vyňať z aplikácie zákona

č. 258/2001 Z. z. V prípade pochybností, či ide o spotrebiteľskú zmluvu nesie dôkazné bremeno veriteľ
(oprávnený) a existujúce pochybností treba odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie.Následne súd citoval ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok) v platnom znení, § 45

ods. 1 a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK) v platnom znení, §
§ 52 ods. 1 až ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r) a ods. 5, § 54 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) v znení neskorších predpisov, č. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a),
čl. 3 ods. 1 a ods. 3, prílohy ods. 1 písm. q) smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len smernica), ustanovenie § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1

a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov, platného
v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere.

Súd uviedol, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere, pričom zo
všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria súčasť zmluvy vyplýva, že táto zmluva sa uzatvára

podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a ďalších všeobecných záväzných predpisov
SR. Ustanovenie všeobecných zmluvných podmienok o použití Obchodného zákonníka však nemá
za následok skutočnosť, že sa na predmetný právny vzťah nevzťahuje pôsobnosť príslušných
vnútroštátnych a európskych noriem o ochrane spotrebiteľa. Podľa ustanovenia § 54 ods. 1 OZ zmluvné
podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech

spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Zmluva o úvere je v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože bola uzavretá medzi veriteľom (t. j. právnickou

osobou, ktorá má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov ako podnikanie - „oprávneným")
a spotrebiteľom (t. j. fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na
výkon zamestnania, povolania alebo podnikania), ide o zmluvu, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť
spotrebiteľovi spotrebiteľský úver (dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskomúvere)aspotrebiteľsazaväzujeposkytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťauhradiťcelkové

náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Taktiež súd nemá za preukázané, že ide o prípady podľa
ustanovenia § 1 ods. 2 a 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda o prípady kedy
nejde o zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa tohto zákona.

Na základe vyššie uvedeného, súd dospel k záveru, že Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (ďalej

len "VPPÚ") spoločnosťou Pohotovosť, s.r.o., obsahujú podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto je "Rozhodcovská doložka" tak, ako je
formulovaná v bode 17. VPPÚ. Spotrebiteľovi je tak fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred
všeobecným súdom v prípade, ak oprávnený podaná žalobu na rozhodcovský súd. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými

štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým
obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej
bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a preto je v zmysle § 53 ods. 4 OZ neplatná.
Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej

rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa
podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú
obranu, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom. Spôsob akým bola rozhodcovská
doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy smernice Rady č. 93/13/
EHS z 05. 04. 1993, v tom význame, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako fakticky výlučný

prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné.

Na základe uvedeného súd mal za to, že aj rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul,
sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v
zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou podľa ustanovenia § 53 ods. 1 a

ods.4písm.r)OZ,účinnéhood01.01.2008arozhodcovskýrozsudokvydanývtakomtokonaní,nemôže
byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na
základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi.Preto exekučný súd podľa ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, exekúciu v celom rozsahu zastavil.

O trovách exekúcie rozhodne súd po ich vyčíslení súdnym exekútorom.

Na súde prvého stupňa konal a rozhodoval vyšší súdny úradník.

Proti tomuto rozhodnutiu v celom rozsahu podal v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 prvá veta O. s. p.)
odvolanie oprávnený.

Žiadal, aby odvolací súd v napadnutom rozsahu uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

Namietal, že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s.
p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s.
p. v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. e/ O. s. p.), že účastníkovi konania bola odňatá možnosť
konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O. s. p.), že nebol
dostatočne zistený skutkový stav, pretože nebolo vykonané dokazovanie, a že rozhodnutie vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).

V tejto súvislosti oprávnený poukázal aj na podstatné rozhodnutia európskych súdov (rozsudok
Spolkového súdneho dvora zo dňa 13. 01. 2005 č. k. III ZR 265/03, zo dňa 19. 05. 2011 č. k. III ZR
16/11), na rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky (uznesenie zo dňa 11. 10. 2012 č. k. IV. ÚS

1281/12, zo dňa 05. 10. 2011 č. k. II. ÚS 3057/10), ako aj na uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 30.11. 2012, sp. zn. 18CoE/641/2011, z ktorých vyplývajú dôvody, ktoré svedčia o opodstatnenosti
odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní oprávneného.

Podľa oprávneného súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, keď sa nesprávnou

a ústavne nesúladnou interpretáciou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1
a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu
neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Podľa jeho názoru musí

exekučný súd nakladať s rozhodcovským rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu a
nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Všeobecný súd nie je
povinný zaoberať sa skúmaním, či rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s právnymi
predpismi.

Ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania podľa § 45 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o
rozhodcovskom konaní len na návrh účastníka konania a bez návrhu je možné exekúciu podľa
uvedeného ustanovenia zastaviť len v prípade nedostatkov zistených v rozhodcovskom konaní a nie
v samotnom rozsudku rozhodcovského súdu. K odňatiu možnosti konať pred súdom uviedol, že k

nemu došlo tým, že podľa jeho názoru exekučný súd porušil okrem iného rovnosť účastníkov konania,
právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený zastával názor,
že mal v tomto konaní výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Navyše
exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave - Smernica Rady č. 93/13/
EHS - ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a preto sa ňou exekučný súd podľa

názoru oprávneného nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery formujúce
konečné rozhodnutie. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd
vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov,
argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich tvrdení.

V podanom odvolaní tiež namietal, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie, a tým bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, resp.
konanie má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Oprávnený uviedol, že exekučnýsúd vo veci nevykonal dokazovanie zákonným spôsobom a účastníci nemali možnosť vyjadriť sa k
vykonaným dôkazom.

V poslednom bode podaného odvolania namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci vzhľadom na to, že exekučný súd je podľa ustanovenia § 45 ods.
1písm.c/zákonaorozhodcovskomkonaníoprávnenýskúmaťlento,čiplneniepriznanérozhodcovským
rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými
mravmi,ktorájepodľanázoruoprávnenéhoplatná.Dojednanie,ktorýmzmluvnéstranyzaložiliprávomoc

rozhodcovského súdu nestanovuje, že spory s dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom
konaní. Účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby medzi rozhodcovským a všeobecným súdom,
pričomnešlolenofiktívnumožnosťvoľby,aleoreálnuaskutočnúmožnosťvoľbyrozhodujúcehoorgánu.

Oprávnený tiež nesúhlasil s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že
oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere

uzatvorenej podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom v zmysle ustanovenia
§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy
aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Navyše aj strany zmluvy si v bode 19 VPPÚ dohodli,
že všetky právne vzťahy medzi nimi vzniknuté sa budú spravovať Obchodným zákonníkom. Podľa
oprávneného zmluvu o úvere nebolo možné podradiť pod právny režim zákona č. 258/2001 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že nespĺňa charakter spotrebiteľského úveru vymedzený v
ustanovení § 2 písm. a/, b/ a § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že predmetom
úverov poskytnutých oprávneným sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služby, preto zmluvy o úvere
nemôžu ani obsahovať náležitosti podľa § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a poukázal tiež
na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku

za zaslanie upomienky. Uviedol, že tento úrok má sankčný charakter, že oprávnený pri poskytnutí
úveru nevyžaduje žiadne zabezpečenie a výška úroku je primeraná vzhľadom na obchodné riziko
oprávneného. Odvolávanie sa na dobré mravy pri posudzovaní výšky úroku z omeškania nie je dôvodné
vprípade,keďsipovinnýsvojepovinnostizozmluvynesplnil.Tvrdil,ženiesúdanédôvodynavyhlásenie
exekúcie za neprípustnú a nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k

zmene postoja súdu. Navrhol napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušiť.

V závere svojho odvolania oprávnený navrhol, aby súd konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p. prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ?

2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že
mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté
zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym
rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno

podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde, alebo
b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým,
že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola

podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady č. 93/13/

EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny exekútor a povinný sa v stanovenej lehote k podanému odvolaniu oprávneného nevyjadrili.Sudca prvého stupňa napadnuté uznesenie predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní so
stanoviskom, v ktorom oznámil, že odvolaniu nemieni vyhovieť v celom rozsahu podľa ustanovenia §
374 ods. 4 O. s. p. a preto navrhuje, aby odvolanie prejednal odvolací súd.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a ods. 3 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa
ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o také odvolanie podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O. s. p.,
na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu

a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Oprávnený v podanom odvolaní namietal posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným
ako spotrebiteľského a vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda neplatnej
podmienky.

Odvolací súd z predloženého súdneho spisu zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 15. 07. 2008
zmluvu o úvere č. XXXXXXX, podľa ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 26 000 Sk (863,04
eur) a zaviazal sa zaplatiť túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 25 600 Sk (849,76 eur), a
to v 12-tich mesačných splátkach po 4 300 Sk (142,73 eur), počnúc dňom 18. 08. 2008.

Podľa ustanovenia § 497 zákona č. 513/1991 Zb. OZ, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,

zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa
ustanovenia § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ,
ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie
zmluvy.

Pokiaľ ide o charakter samotnej zmluvy o úvere, odvolací súd uvádza, že tento nemožno posudzovať
len podľa predpisov slovenského právneho poriadku ale aj podľa práva Európskej únie, nakoľko v čase
uzatvorenia predmetnej zmluvy bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie. Z tohto
členstva jej o. i. vzniká povinnosť rešpektovať všetky právne akty prijaté orgánmi zriadenými Zmluvou o
založení Európskych spoločenstiev a Zmluvou o Európskej únii, a to aj tie, ktoré boli prijaté pred dňom

vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Takýmto právnym aktom je aj Smernica Rady Európskej
únie č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Pri výklade Smernice Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách Európsky súdny dvor vo viacerých veciach konštatoval, že je v rozpore s cieľmi smernice, ak

vnútroštátna právna úprava bráni plné uplatnenie práv spotrebiteľa, a to napríklad v rozsudku vo veci
"C - 473/00 Cofidis".

V prejednávanej veci nie je sporné, že oprávnený POHOTOVOSŤ, s. r. o., ktorý predmetnú zmluvu o
úvere s povinným uzatváral, je dodávateľom služby - poskytovanie úverov a pôžičiek z vlastných zdrojov

nebankovým spôsobom, čo vyplýva aj z predmetu jeho činnosti zapísaného v Obchodnom registri SR.

Povinný pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako fyzická osoba a zo žiadnych ustanovení zmluvy
nevyplýva, že konal s cieľom vzťahujúcim sa k jeho obchodu, povolaniu alebo podnikaniu (čl. 2 písm. b/
Smernice Rady č. 93/13/EHS). Zmluva o úvere bola predtlačená na vopred pripravenom formulári, ktorý

oprávnený bežne používal v rámci svojej obchodnej činnosti - poskytovania úverov.

Na základe uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že na predmetný zmluvný vzťah účastníkov
konania, ktorý vznikol uzatvorením zmluvy o úvere dňa 15. 07. 2008, je potrebné aplikovať ustanovenie
§ 52 a nasl. OZ, keďže pri jeho aplikácii je potrebné použiť tzv. "eurokonformný výklad", pretože v čase

uzatvorenia tejto zmluvy o úvere bola Slovenská republika členským štátom Európskej únie.Podľa Smernice Rady č. 93/13/EHS súd členského štátu, ako vnútroštátny súd "ex offo" musí posúdiť, či
zmluva podľa svojho obsahu je spotrebiteľskou, aj napriek tomu, že je pomenovaná inak, alebo zmluvné
strany jej obsah dohodli podľa iného právneho predpisu, napríklad Obchodného zákonníka.

Je teda nepochybné, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským,
a preto je naň potrebné aplikovať ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu Rady
č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a ustanovenie § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, aj keď to z týchto ustanovení priamo nevyplýva.

Oprávnený ďalej namietal posúdenie rozhodcovskej doložky, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského
súdu v predmetnej veci konať a vydať rozhodcovský rozsudok, ako neprijateľnej podmienky v
spotrebiteľských zmluvách.

V posudzovanom prípade sa rozhodcovská doložka nachádzala v bode 17 Všeobecných podmienok

poskytnutia úveru.

Podľa tohto ustanovenia všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad
alebo zrušenie, budú riešené:

a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s.,
so sídlom Karloveské rameno č. 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom
registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov

rozhodcovského súdu,

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa
príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka).

Podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky

uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskejdoložkyodspotrebiteľa,abysporysdodávateľomriešilvýlučnevrozhodcovskomkonaní.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/, za neprijateľné označil - dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná. Aj keď citované
ustanovenie bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené až novelou účinnou od 01.
01. 2008, táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv
uzatvorených pred 31. 12. 2007. Občiansky zákonník účinný do 31. 12. 2007 len demonštratívne

menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i
iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi
značnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľavustanovení
§ 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka nikdy nebolo

zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez
ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko
praktickým dôsledkom takto formulovanej rozhodcovskej doložky je skutočnosť, že spotrebiteľovi, teda
povinnému, je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom v prípade, ak

oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd.

Pre povinného to znamená povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou,
ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť.
Pritom tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je skrytá v množstve

drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstáv
oprávneného.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere
bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou, a ako taká, bola už od počiatku neplatnou podľa

ustanovenia § 53 ods. 1 OZ a teda rozhodcovský rozsudok vydaný v tomto konaní nie je spôsobilým
exekučným titulom na vykonanie exekúcie.

Odvolací súd z týchto dôvodov už považoval za nadbytočné zaoberať sa ďalšími nedostatkami
exekučného titulu a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie podľa

ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

K návrhu oprávneného na prerušenie tohto exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
Občianskeho súdneho poriadku a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie na rozhodnutie o prejudiciálnych otázok, odvolací súd udáva:

Podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak sa rozhodne, že požiada Súdny
dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je súd povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol

o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho
spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.
Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj "ZFEÚ") má povahu
osobitného nesporového a medzitímneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov,

úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie
o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania
jednoty európskeho práva. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno
vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať

o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke.

Zo žiadneho ustanovenia O. s. p. totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť
Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie
len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len

samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v SR, do ktorého
bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho
predpisu.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva

je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípade relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva.Rozhodnutieootázkehraníc
aplikovateľnostiúniovéhopráva(tiežojehovýkladealeboojehoplatnosti),tedamusímaťbezprostredný

súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosahna prebiehajúcvi spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má
ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovoať spory v rámci spotrebiteľských
zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Uvedenúotázkupovažujeodvolacísúdzaakademickú,nemajúcuzákladvprejednávanomspore,ateda
nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že okresný súd v napadnutom uznesení
nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc,
keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom individuálne
dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská
doložka v bode 18 VPPÚ nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa
nezaväzujúcou podmienkou.

K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý vyššie výslovne uviedol, že nespochybňuje názor
odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou

dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom
konaníniejevylúčené.Uvedenýnázorjevsúladeskonštantnourozhodovacoupraxou(napr.Uznesenie
Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17CoE 181/2012, 16CoE 209/2012, 16CoE 117/2012 a i.) i
Najvyššieho súdu SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod. ). Z uvedených
dôvodov je prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ

v prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva

vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti
rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke
právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Prílohaobsahujeindikatívnyanevyčerpávajúcizoznampodmienok,ktorésamôžupovažovaťzanekalé.
Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v
jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú však upravené priamo v čl. 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho

poriadku SR novelou Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v
znení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje
k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá
individuálne a zároveň spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na
základe zmluvy ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa

nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici,
resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka. Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej
oprávnenýmvbode17.Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúverusospotrebiteľomniejeneprijateľnou
zmluvnou podmienkou podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti

záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne
dohodnutá, spôsobuje značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou,
spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vyššie v tomto
rozhodnutí.Pretoajdruháotázkaformulovanáodvolateľomniejeprerozhodnutieprejednávanéhosporu
relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej

otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale
zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, pričom k potrebe jednotného výkladu druhá otázka
odvolateľa nesmeruje.Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni

vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo

dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,

teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny

súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so

spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia

posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,

že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe
uvedeného možno dospieť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo
všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť
vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s
čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47 tejto Charty o

práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe
už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne
konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclair ako aj s doktrínou acte clair, ktoré stanovujú výnimky
z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclair (konanie

objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii
judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v
čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré
už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acte clair (konanie
jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej

otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je
potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, keďže odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení
s ustanovením § 142 ods. 2 O. s. p., a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretožeoprávnený nemal v odvolacom konaní úspech a ostatným účastníkom konania v tomto odvolacom
konaní preukázateľné trovy konania nevznikli.

Rozhodnutieboloprijatésenátomodvolaciehosúdupomeromhlasov3:0(§3ods.9zákonač.757/2004
Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.