Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. september 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/621/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613223614
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Šalata

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7613223614.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr.

Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu V. A., E., X. XXX/XA, zastúpeného
JUDr. Jánom Burocim, advokátom, Advokátska kancelária, Spišská Nová Ves, Chrapčiakova 7, proti
žalovanej Rapid life životná poisťovňa, a.s., Košice, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, zastúpenej
Advokátska kancelária JUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o., Košice, Užhorodská 21, IČO: 47 231 785, o
zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 4C/203/2013-139 z 24.4.2013
Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi sa prisudzuje náhrada trov odvolacieho konania 69,89 € a žalovaná je povinná ju zaplatiť
JUDr. Jánovi Burocimu, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom zrušil rozhodcovský rozsudok 3C/2150/2012 z 19.1.2012
Arbitrážneho súdu Košice (ďalej len AS), Košice, Alžbetina 41, IČO: 44 325 542, súčasne odložil
vykonateľnosť uvedeného rozhodcovského rozsudku až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej
a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi na účet jeho zástupcu JUDr. J. Burociho náhradu
trov konania 309,41 € a štátu na účet súdu súdny poplatok 99,50 € zo žaloby, všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobca žalobou domáhal, čo v nej uviedol a na čo poukázal,
a čo vyplýva z veľmi obsiahleho vyjadrenia, zaslaného mu (súdu) žalovanou a nachádzajúceho sa
na č.l.30-37 a č.l.80-91, z ktorého reprodukoval vybrané časti. Ďalej uviedol, že vykonal dokazovanie,
oboznámil sa s listinnými dôkazmi a zistil skutkový stav, konkrétne ako rozhodol AS rozhodcovským
rozsudkom 3C/2150/2012 z 19.1.2012, ktorý žalobca prevzal do vlastných rúk 18.6.2013, čo je zrejme
z doručenky (predloženej rozhodcovským súdom), čím sa podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia tento
súd zaoberal, k akému záveru dospel a čo v odôvodnení konštatuje, čo obsahuje poistná zmluva

č.447179003 (ďalej len zmluva) so začiatkom poistenia 8.1.2009 a koncom poistenia 8.1.2049, uzavretá
medzi účastníkmi konania 9.1.2009, čo obsahuje bod 1. a 2. v časti XV. s názvom Rozhodcovské
konanie Všeobecných poistných podmienok žalovanej (ďalej len VPP), predložených žalobcom spolu so
zmluvou, a bod 3. a 4 Osobitných zmluvných dojednaní (ďalej len OZD) č.2/2008 k zmluve, uvedených
za VPP, ktoré boli podpísané žalobcom 9.1.2009, čo uviedol žalobca v účastníckej výpovedi a, čo zistil
z výsluchu sprostredkovateľky poistenia L. H.. Vychádzajúc z § 39,§ 52,§ 53 ods.1,2,3,§ 53 ods.4 písm.
r),ods.5 O. z.,§ 40 ods.1 písm. c),ods.2,§ 41 ods.1 a § 43 ods.1 zák.č.244/02 Z. z. o rozhodcovskom

konaní (ich znenie citoval) urobil záver: Zmluva uzavretá medzi účastníkmi konania 9.1.2009, o nároku
z ktorej rozhodoval rozhodcovský súd, je spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných ust. O. z. Zo
zmluvy je zrejme, že žalovaná ako poisťovateľ konala v rámci predmetu svojej činnosti podľa výpisu z
Obchodnéhoregistra.Žalobcajespotrebiteľom,keďžeuzatvorilzmluvuakofyzickáosoba.Zpredloženejzmluvy, ani rozhodnutia rozhodcovského súdu nie je zrejme, aby pri uzatváraní zmluvy konal v rámci
svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Pre spotrebiteľské zmluvy je pritom charakteristické,
že „sa jedná“ o zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy

týchto zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ tak nemá možnosť zmeniť
obsah takto navrhnutých zmlúv. Týka sa to aj predmetnej veci, pretože zmluva bola vyplnená na
vopred pripravenom predtlačenom tlačive, do ktorého boli len vpísané údaje týkajúce sa žalobcu.
Žalovanávkonanínamietalanesplnenieprocesnýchpodmienoknarozhodnutievtejtoveciním(súdom).
Vzhľadom na uvedené vo veci ide o spor, ktorý má svoj základ v spotrebiteľskej zmluve a žaloba bola

podaná žalobcom ako spotrebiteľom. Z toho dôvodu je podľa § 4 ods.2 písm. za) zák.č.71/92 Z. z.
o súdnych „poplatkov“ oslobodený od platenia súdnych poplatkov pre toto konanie a teda námietka
nesplnenia poplatkovej povinnosti, uplatnená žalovanou v písomnom podaní z 21.8.2013 v bode XI a
v jej písomnom vyjadrení z 27.1.2014 v bode I, nie je dôvodná. Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť aj
z dôvodu, že jej petit je neurčitý, nezrozumiteľný najmä z dôvodu, že petit žaloby musí jednoznačne
dať odpoveď na otázku, ktorý orgán bude po zrušení rozhodcovského rozsudku konať vo veci samej.

V žiadnom prípade sa nestotožnil s týmto tvrdením žalovanej. Žaloba spĺňa všetky náležitosti žaloby
podľa § 42 ods.3 a § 79 ods.1 O. s. p. Postup súdu po zrušení rozhodcovského rozsudku upravuje
§ 43 zák.č.244/02 Z. z. Zo žaloby žalobcu evidentne vyplýva, že žiada zrušiť rozhodcovský rozsudok
z dôvodu neprijateľnej zmluvnej podmienky, teda rozhodcovskej doložky (ďalej len doložka). Údajná
neurčitosť a nezrozumiteľnosť žaloby prezentovaná žalovanou nie je dôvodom pre jej zamietnutie.

Žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu neplatnej doložky.
Žaloba bola z jeho strany podaná v zák. stanovenej lehote 30 dní, čo je zrejme z toho, že predmetný
rozhodcovský rozsudok bol mu doručený 18.6.2013 a žaloba bola uňho podaná 17.7.2013. Vykonaným
dokazovaním mal za to, že žaloba bola podaná zo strany žalobcu dôvodne. Dôvodom zrušenia
rozhodcovského rozsudku 3C/2150/2012 z 19.1.2012 je skutočnosť, že rozhodcovský súd rozhodol vo

veci na základe neplatnej doložky. Doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd rozhodol, je súčasťou
VPP, konkrétne je uvedená v ich čl. XV. s názvom Rozhodcovské konanie a v osobitných dojednaniach.
Je tak súčasťou dlhého neprehľadného textu písaného malými písmenami a splýva s ostatnými
podmienkami uvedenými vo VPP. Podľa doložky všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia
budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní. Doložka tak znemožňuje poistenému - spotrebiteľovi zvoliť

si spôsob riešenia prípadného sporu a núti ho v prípade sporu alebo sporných nárokov podrobiť
sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Tým mu je ako spotrebiteľovi odobratá možnosť brániť svoje
práva pred všeobecným súdom. Uvedeným doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Význam doložky v porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je totiž osobitý a to z dôvodu, že táto rieši otázku kto v prípade sporu bude

rozhodovať o právach a právom chránených záujmoch vyplývajúcich zo zmluvy. Cieľom doložky tak, ako
je formulovaná v danom prípade je dosiahnuť, aby všetky prípadné spory medzi zmluvnými stranami
boli prejednané výlučne rozhodcom a tým znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu všeobecným súdom. V tejto súvislosti poukázal aj na smernicu Rady č.93/13/EHS o nekalých
podmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách(ďalejlensmernica),ktoráuvádzaniektorénekalépodmienky

vo svojej prílohe, kde podľa písm. q) bod 1 tejto prílohy neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo
mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ust. výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane. Podľa toho je teda neprijateľné,

aby rozhodcovské konanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov z akejkoľvek
spotrebiteľskej zmluvy. Doložka je tak, poukazujúc na cit. § 54 ods.4 písm. r) O. z., neprijateľnou
podmienkou a teda je neplatná. Keďže doložka v danej veci núti spotrebiteľa podrobiť sa v prípade sporu
výlučne rozhodcovskému konaniu je aj v rozpore s dobrými mravmi a teda je neplatná aj podľa § 39 O.
z. Už len vzhľadom na uvedené skutočnosti je preto možné konštatovať, že rozhodcovský súd založil

svoju právomoc na neplatnej doložke a preto bolo potrebné rozhodcovský rozsudok 3C/2150/2012 z
19.1.2012 zrušiť. Mal tiež za to, že predmetná doložka nebola individuálne dojednaná tak, ako to tvrdila
žalovaná. Poukázala pritom na OZD č.2/2008, ktoré žalobca samostatne podpísal a v ktorom si účastníci
zmluvného vzťahu dohodli odstúpenie, resp. odmietnutie čl. XV. VPP bez toho, aby tým bol dotknutý
alebo akýmkoľvek spôsobom podmienený ostatný zvyšok vzťahu. V prvom rade poukázal na to, že

žalovaná nepreukázala skutočnosť, aby žalobca bol riadne oboznámený so VPP. To, že VPP a OZD
podpísal, ešte neznamená, že sa skutočne mal možnosť s týmito podmienkami aj oboznámiť. VPP, ale
aj OZD sú písané malými písmenami, obsahujú množstvo právnickej terminológie a je nemožné, aby
žalobca ako priemerný spotrebiteľ mal možnosť si ich prečítať a aby pochopil ich text v krátkej dobe,bez možnosti sa s nimi vopred riadne oboznámiť. Uvedené je zrejme z toho, že VPP a OZD boli ním
podpísané v deň uzatvorenia zmluvy, resp. spolu so zmluvou, keďže je v nej výslovne uvedené, že jej
súčasťou sú VPP. Na uvedenom nemení nič skutočnosť, že podpísal samostatne aj OZD odkazujúce na

doložku, ktoré sú len pokračovaním predtlačeného formulára poistných podmienok. Doložka tak, ako je
uvedená vo VPP je neplatnou aj z dôvodu, že subjekt, ktorý má rozhodovať v rozhodcovskom konaní
je oprávnená určiť výlučne žalovaná. Uvedené taktiež spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení
účastníkov rozhodcovského konania v neprospech spotrebiteľa. V prípade takého výberu, ktorý nie je
dohodou oboch strán, zvlášť vznikajú pochybnosti o neobjektívnosti rozhodovania v rozhodcovskom

konaní. V danej veci sa rozhodcovské konanie uskutočnilo na rozhodcovskom súde podľa výberu
žalovanej bez toho, aby tento výber mal žalobca možnosť akýmkoľvek spôsobom ovplyvniť. Žalovaná
vo svojom písomnom vyjadrení poukázala na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ÚS
SR) II.ÚS499/2012, ktorým bolo rozhodnuté o zrušení uznesenia Najvyššieho súdu (ďalej len NS) SR
v obdobnej veci na základe sťažnosti žalovaného účastníka pre porušenie ústavných práv. Predmetná
vec sa dotýkala identickej doložky ako v tomto prípade. Podľa jeho názoru uvedené rozhodnutie

nie je aplikovateľné v tomto konaní poukazujúc na to, že sa týka exekučnej veci, ako aj na to, že
sa týka hlavne procesných pochybení a nezaoberá sa platnosťou, resp. neplatnosťou doložky vo
všeobecných zmluvných podmienkach žalovaného účastníka. Poukazujúc na uvedené skutočnosti mal
za to, že doložka v čl. XV. VPP a OZD je neprijateľnou podmienkou a teda absolútne neplatnou
zmluvnou podmienkou, vzhľadom na jej rozpor s ust. o spotrebiteľských zmluvách a ust. smernice.

Rozhodcovský súd preto nemohol rozhodnúť na základe tejto doložky a teda nemal právomoc vo veci
konať. Tiež poukázal opakovane na to, že za individuálne dohodnutú zmluvnú podmienku sa nepovažuje
podmienka, ktorá bola vopred dodávateľom naformulovaná v rámci typovej zmluvy a je obvyklé, že
spotrebiteľ jej obsah nemení. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve sa nestáva
individuálne dohodnutou podmienkou len tým, že spotrebiteľ od nej neodstúpi. V opačnom prípade by

šlo o popretie celej „filozofie“ ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v spotrebiteľských
zmluvách. Mal za to, že európsku judikatúru, konkrétne smernicu vo svojom 19. odôvodnení, ktoré
sa týka poistných zmlúv, možno aplikovať iba na poistné vzťahy a nie na časť poistných zmlúv a
VPP, obsahujúcich zmluvné dojednania o doložke. V 19. odôvodnení cieľom smernice v súvislosti
s poistnými zmluvami, nie sú podriadené hodnoteniu nekalého charakteru podmienky, ktoré definujú

alebo popisujú poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa. Avšak len vtedy, ak sa tieto obmedzenia
neberú do úvahy pri výpočte poistného plateného spotrebiteľom (poisteným). Žalovaná tvrdila, že aj
doložka bola braná do úvahy pri určení výšky „poisteného“ plateného spotrebiteľom. Preto poistná
zmluva týkajúca sa aj podmienok doložky, podlieha preskúmaniu súdu podľa smernice, ale aj podľa
všeobecných ust. § 52 a n. O. z. Je potrebné tiež uviesť, vzhľadom na účastnícky výsluch žalobcu a

svedkyne L.. H. - sprostredkovateľky poistenia, že žalobca nielenže nebol oboznámený s obsahom VPP,
alepodrobnesniminebolaoboznámenáanisprostredkovateľka,ktorásamanemalavedomosťotom,čo
je doložka a čo je rozhodcovský súd. Preto žalobe žalobcu vyhovel a predmetný rozhodcovský rozsudok
zrušil z dôvodu neplatnosti doložky. Žalobca v žalobe žiadal o odklad vykonateľnosti rozhodcovského
rozsudku 3C/2150/2012 z 19.1.2012. V § 40 ods.2 zák.č.244/02 Z. z. nie sú vymedzené podmienky,

ktoré musia byť splnené, aby bolo možné odložiť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Je však
nepochybné, že dôvody odkladu musia spočívať na úvahe súdu o možnom úspechu vo veci samej
a zabránení výkonu predmetného rozhodnutia. Právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok je
exekučným titulom spôsobilým na vymáhanie plnení v ňom priznaných odporcovi. Účelom odkladu
vykonateľnosti právoplatného rozhodnutia je ochrana toho, kto odklad žiada. Je zrejmé, že napriek

prebiehajúcemu súdnemu konaniu má žalovaná právo sa domáhať výkonu predmetného rozhodnutia. V
konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku mal žalobca úspech, rozhodnutie však nie je právoplatné.
Preto mal za to, že sú splnené podmienky povolenia odkladu vykonateľnosti daného rozhodcovského
rozsudku. V opačnom prípade by totiž mohlo dôjsť k nútenému vymáhaniu plnení z neho vyplývajúcich
už v priebehu tohto konania. Odkladom vykonateľnosti sa tak predíde možnému navyšovaniu nákladov,

ktoré by mohli vzniknúť prípadnou exekúciou rozhodcovského rozsudku. Z týchto všetkých dôvodov
rozhodol tak, že odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku až do právoplatného skončenia veci
4C/203/2013. V priebehu konania podal „navrhovateľ“ návrh na prerušenie konania až do právoplatného
ukončenia veci vedenej ÚS SR pod II.ÚS282/2013 Rvp 5052/2012. V návrhu poukázal na uznesenie
NS SR 6Cdo 1/2012 z 21.3.2012, proti ktorému podala žalovaná sťažnosť na ÚS SR. V ďalšom

poukázal na Nález ÚS SR ÚS499/2012 z 10.7.2013, ktorým bolo konštatované porušenie základného
práva žalovanej na spravodlivý proces postupom NS SR v exekučnej veci 2Cdo 5/2012. Z uznesenia
ÚS SR II.ÚS382/2013-27 z 10.7.2013 bolo zistené, že sťažnosti žalovanej vo veci namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu postupom a rozhodnutiami Okresného súdu Lučenec17Er/1101/2010 z 19.1.2011 a 12Er/286/2011 z 18.5.2011, postupom a rozhodnutiami Krajského súdu v
„banskej“ Bystrici 1CoE/171/2011 z 23.6.2011 a 1CoE/418/2011 z 8.8.2011 a postupom a rozhodnutiami
NS SR 6Cdo 1/2012 z 21.3.2012 a 5Cdo 112/2012 z 22.11.2012 vedené pod Rvp 5052/2012 a

Rvp 10237/2013 boli spojené na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod Rvp 5052/2012 a
sťažnosti boli prijaté na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia bolo zistené, že podstata
argumentácie sťažovateľky spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy v exekučnom konaní o jej žiadostiach
o udelenie poverenia rozhodli bez jej účasti, vykonali dokazovanie, ku ktorému sa nemala možnosť
vyjadriť a rozhodli bez nariadenia pojednávania. Rozhodnutiam NS sťažovateľka vytýka ich arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke tákajúcej sa prípadu, keď pri vydávaní
poverenia na vykonanie exekúcie súd nevykonáva dokazovanie. Tiež namieta príliš formalistický postup
všeobecných súdov pri aplikácii právnych noriem zameraných na ochranu spotrebiteľa a v súvislosti s
tým argumentuje poukazujúc na zámer smernice obsiahnutý v jej 19. odôvodnení, ktoré sa výslovne
týka poistných zmlúv. Citoval znenie § 109 ods.1,2 O. s. p. Dôvody prerušenia konania sú upravené v
cit. ust. O. s. p. Ako dôvod prerušenia konania žalovaná uviedla § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. Predmetom

tohto konania je zrušenie rozhodcovského rozsudku, zrušenia ktorého sa žalobca domáha, poukazujúc
na neplatnosť doložky uvedenej v poistných podmienkach žalovanej. Žalobca v žalobe okrem iných
poukázal aj na rozhodnutie NS SR 6Cdo 1/2012. Žalovaná proti rozhodnutiu NS SR 6Cdo 1/2012
podala ústavnú sťažnosť. Z predloženého uznesenia ÚS SR II.ÚS 382/2013-27 je zrejme, že žalovaná
namieta hlavne porušenie svojich procesných práv ako účastníka exekučného konania. Preskúmaním

návrhu žalovanej na prerušenie konania, ale aj listín ňou predložených nezistil dôvod na prerušenie
tohto konania. Tak žalobca, ako aj žalovaná v konaní poukázali na rozhodnutia NS SR, ktoré sa týkali
posúdeniadoložkyvpoistnýchpodmienkachžalovanej.Jepritompotrebnéuviesť,ževšetkyrozhodnutia
vrátane rozhodnutia 6Cdo 1/2012 sa týkali exekučných vecí, kde súdy rozhodovali o žiadostiach na
vydanie poverenia a teda nejde o rozhodnutia vo veciach zrušenia rozhodcovských rozsudkov vydaných

na návrh žalovanej. Okrem toho závery všeobecných súdov nemajú charakter precedensu, ktorý by v
obdobných veciach zaväzoval súdy rozhodnúť identicky. Tiež poukázal na to, že žalovaná v návrhu na
prerušenie konania poukázala na nález ÚS SR II.ÚS499/2012 z 10.7.2013. Podľa jeho názoru uvedené
rozhodnutie nie je aplikovateľné v tomto konaní, poukazujúc na to, že sa týka exekučnej veci, ako aj
na to, že rozhodnutie ÚS SR sa týka hlavne procesných pochybení a nezaoberá sa platnosťou, resp.

neplatnosťou doložky vo všeobecných zmluvných podmienkach žalovanej. Z uvedených dôvodov návrh
žalovanej na prerušenie konania zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 a § 149 ods.1
O. s. p. (ich znenie citoval). Trovy boli priznané žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný. Žalobca si uplatnil
náhradu trov právneho zast. vo výške 413,34 €. Priznal mu trovy vo výške 276,56 € a pozostávajú z trov
právneho zast., určených podľa vyhl.č.655/04 Z. z. v znení vyhl.č.184/13 Z. z., účinnej od 1.7.2013 (ďalej

len vyhl.). „Hodnota“ 1 úkonu právnej služby bola určená podľa § 11 ods.1 uvedenej vyhl. za r.2013 60,08
€, za r.2014 61,85 €. Žalobcovi bola priznaná náhrada trov za tieto úkony právnej služby: - príprava a
prevzatie zast. [§ 13a ods.1 písm. a)] 60,08 €, - podanie žaloby [§ 13a ods.1 písm. c)] 60,08 €, - účasť
na pojednávaní 30.1.2014 [§ 13a ods.1 písm. d)] 61,85 €, - účasť na pojednávaní 24.3.2014 (§ 13a
ods.1 písm. d)] 61,85 €, t.j. spolu odmena 243,86 €. Trovy právneho zast. ďalej pozostávajú z režijného

paušálu [§ 15-§ 17] za 2 úkony po 7,81 €, t.j., spolu režijný paušál 15,62 € a 2 x 8,04 €, t. j. 16,08,
spolu 31,70 €. Spolu trovy právneho zast. tak predstavujú 275,56 €. Nepriznal náhradu trov konania za
úkon vyjadrenia vo veci podaný 2.10.2013 s poukazom na účelnosť vynaloženia trov konania, pretože
žalobca sa opakuje vo svojich stanoviskách podľa písomne podanej žaloby a tiež nepriznal náhradu trov
konania za písomné vyjadrenie k návrhu na prerušenie konania z 31.1.2014, pretože zástupca žalobcu

sa v súlade s písomným vyjadrením z 31.1.2014 k návrhu na prerušenie konania nesúhlasne vyjadril už
na pojednávaní 30.1.2014. Napokon citoval znenie § 2 ods.2 prvá veta zák.č.71/92 Z. z. Žalobca je pre
toto konanie oslobodený od súdnych poplatkov podľa § 4 ods.2 písm. za) cit. zák. a jeho žalobe bolo
vyhovené. Z tohto dôvodu zaviazal žalovanú zaplatiť súdny poplatok zo žaloby. Výška súdneho poplatku
bola určená podľa položky 1 písm. b) sadzobníka súdnych poplatkov, t.j. 99,50 €.

Proti tomuto rozsudku podala týmto žalovaná v zákonnej lehote z dôvodov podľa § 205 ods.2 písm.
a),b),c),d),e),f) O. s. p. odvolanie, ktoré odôvodnila nasledovne: I. Dôvodom, pre ktorý súd zrušil
rozhodcovský rozsudok AS 3C2150/2012 z 19.1.2012 (ďalej len rozhodcovský rozsudok), nie je vo
výroku rozsudku a ani v odôvodnení exaktne uvedený vymedzením zákonného dôvodu, resp. jeho
zákonného ust. v zmysle § 40 zák. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení sa len uvádza, že dôvodom

zrušenie rozhodcovského rozsudku je skutočnosť, že rozhodcovský súd rozhodol vo veci na základe
neplatnej doložky (str.10 odôvodnenia napadnutého rozsudku), pričom ako dôvody súd uviedol: 1. s
poukazom na smernicu a písm. q/ bod 1 jej prílohy je doložka neprijateľnou podmienkou v spojení s
§ 54 ods.4 písm. r) O. z., a aj podľa § 39 O. z., keďže núti spotrebiteľa podrobiť sa v prípade sporuvýlučne rozhodcovskému konaniu. 2. doložka nebola individuálne dojednaná, keďže: a) nepreukázala,
že bol žalobca riadne oboznámený so VPP, keďže to, že ich podpísal ešte neznamená, že sa mal
možnosť s nimi aj oboznámiť. VPP aj OZD sú písané malými písmenami a obsahujú množstvo

právnickej terminológie. Je nemožné, aby žalobca ako priemerný spotrebiteľ mal možnosť si ich prečítať
a aby pochopil text v krátkej dobe bez možnosti sa s nimi vopred oboznámiť. b) Osobitný podpis
žalobcu pod OZD na tom nič nemení, keďže OZD sú len pokračovaním predtlačeného formulára
poistných podmienok. c) Nepreukázala skutočnosť, že žalobca bol riadne oboznámený so VPP a to,
že VPP a OZD podpísal, ešte neznamená, že sa skutočne mal možnosť s týmito podmienkami aj

oboznámiť. 3. doložka je neplatná aj z dôvodu, že subjekt, ktorý mal rozhodovať v rozhodcovskom
konaní je oprávnený určiť výlučne ona, čo spôsobuje značnú nerovnováhu v postavení účastníkov v
neprospech spotrebiteľa, keďže v prípade takéhoto výberu zvlášť vznikajú pochybnosti o neobjektívnosti
rozhodovania v rozhodcovskom konaní a 4. v 19. odôvodnení Smernice cieľom smernice v súvislosti s
poistnými zmluvami je, že nie sú podriadené hodnoteniu nekalého charakteru podmienky, ktoré definujú
alebo popisujú poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa, avšak len vtedy ak sa tieto obmedzenia

neberú do úvahy pri výpočte poistného plateného spotrebiteľom (poisteným). Tvrdila, že aj doložka
bola braná do úvahy pri určení výšky poistného spotrebiteľom a preto poistná zmluva týkajúca sa aj
podmienok doložky podlieha preskúmaniu súdu v zmysle smernice, ale aj v zmysle všeobecných ust. §
52 a n. „o“ O. z. II. Ako to už niekoľkokrát uviedla a svoje závery viackrát právne odôvodnila, aktuálna
platná a účinná právna úprava SR jednoznačne stanovuje, že žaloba o zrušenie rozhodcovského

rozsudku podlieha poplatkovej povinnosti a na tom nič nemení ani tá skutočnosť, že ako žalobca
vystupuje subjekt, ktorý v konaní vo veci samej by mal postavenie spotrebiteľa. Preto pokiaľ súd vo
veci konal napriek tomu, že nebol zaplatený súdny poplatok, porušil tým zásadu rovnosti účastníkov. Tu
poukázala aj na skutočnosť, že podľa názoru súdu v tomto súdnom konaní o zrušenie rozhodcovského
rozsudku vystupuje ako žalobca spotrebiteľ a ako žalovaný dodávateľ. Súd k sporu pristúpil ako k

spotrebiteľskému sporu, pretože žalobcu oslobodil od súdneho poplatku podľa § 4 ods.2 písm. za)
zák.č.71/92 Zb. V tomto konaní pred všeobecným súdom ide o spor medzi spotrebiteľom a dodávateľom,
ktorý nie je podriadený rozhodcovskému konaniu. Doložka relevantná v okolnostiach prípadu teda od
spotrebiteľa zjavne nevyžaduje, aby všetky spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Nejde teda o doložku, ktorú možno subsumovať pod § 53 ods.4 písm. r) O. z. Iný výklad vykazuje znaky

neprípustnej právnej „schizofrénie“ (úvodzovky žalovaná), keď na jednej strane by bol predmetný typ
sporu súdom označovaný ako spotrebiteľský, teda zjavne ako spor medzi spotrebiteľom a dodávateľom
(pokiaľ ide o poplatkovú povinnosť), na iné účely [pokiaľ ide o posúdenie súdu podľa § 53 ods.4 písm.
r)], ak sa to nehodí, odrazu ako spor, ktorý sporom medzi dodávateľom a spotrebiteľom nie je. III. K
porušeniu jej procesných práv došlo aj tým, že súd si nesplnil povinnosti podľa § 118 ods.2 O. s. p.

(jeho znenie citovala). Z obsahu zápisníc z vykonaných pojednávaní vyplýva, že súd túto svoju procesnú
povinnosť opomenul a ani na pojednávaní uskutočnenom 24.3.2014, kedy boli vykonané listinné dôkazy
a výsluch svedkyne, neuviedol ktoré právne významné skutkové tvrdenia možno považovať za zhodné
a ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné. To malo vplyv na spôsob uplatnenia
práva na právnu pomoc ňou (žalovanou) a zapríčinilo, že rozhodnutie súdu bolo nepredvídateľné.

Súd totiž neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia ostali sporné a teda z postupu súdu nemohla vytušiť, že
súd zastáva ohľadom týchto skutkových tvrdení názory, aké sú prezentované v písomnom vyhotovení
rozsudku a teda že súd nebude vychádzať z písomných listinných dôkazov. Na prvom stupni teda
nemala možnosť sa so spornými otázkami dôkazné vysporiadať. V tomto zmysle namieta odňatie
možnosti konať pred súdom a tvrdí, že doterajšie konanie je postihnuté takou vadou, ktorá mala vplyv

na nesprávne rozhodnutie súdu. Porušenie § 118 ods.2 O. s. p. v postupe súdu považuje NS SR
podľa rozhodnutia 3Cdo 236/2010 zo 14.4.2011 (s.12-14 rozhodnutia) za vadu, ktorá spôsobuje tzv.
zmätočnosť rozhodnutia (§ 237 O. s. p.). Vzhľadom na nedodržanie postupu podľa § 118 ods.2 O. s. p.
bolo toto rozhodnutie pre ňu nepredvídateľné. Ak by mohla predvídať postup súdu (s.12 a n. rozhodnutia
NS SR 3Cdo 236/2010 zo 14.4.2011), preukázala by pred súdom skutkový stav, na ktorý poukazuje vo

svojich vyjadreniach aj v tomto odvolaní. IV. Uvádza, že súd vec nesprávne skutkovo aj právne posúdil,
keďže doložka bola v danom prípade dohodnutá individuálne, na dôkaz čoho pripojila viaceré listinné
dôkazy. Trvá na tom, že doložka bola v danom prípade uzavretá individuálne, a že táto skutočnosť
vyplýva z predložených listinných dôkazov. Poukazuje na § 53 ods.1 posledná veta O. z., v zmysle
ktorého platí, že dovolené sú zmluvné dojednania, ktoré by inak predstavovali neprijateľné podmienky,

ak sú individuálne dojednané. Ťažisko individuálneho dojednania podmienky spočíva v možnosti
spotrebiteľa ovplyvniť podstatu podmienky. Vychádzajúc zo znenia § 53 ods.2 O. z. možno vyvodiť, že
za individuálne dojednané zmluvné ust. sa považujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť
sa pred podpisom zmluvy, ak mohol ovplyvniť ich podstatu - obsah. Z vykonaného dokazovania vyplýva,že žalobca mal možnosť oboznámiť sa so zmluvnou podmienkou - doložkou, a rovnako mal možnosť
ovplyvniť jej podstatu a teda spotrebiteľ mal možnosť rozhodnúť sa či doložku s ňou uzavrie alebo
neuzavrie. V danom prípade sa rozhodol túto doložku s ňou uzavrieť a to pristúpením k OZD, čo

osvedčil vlastnoručným podpisom a rovnako tieto podpísala aj druhá zmluvná strana prostredníctvom
sprostredkovateľa poistenia. Súd uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, že doložka, na základe
ktorej rozhodcovský súd rozhodol, je súčasťou všeobecných, konkrétne v čl. XV. a v OZD. Podľa doložky
všetky vzájomné spory a sporné nároky z poistenia budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní, a preto
doložka v poistných zmluvách podľa názoru súdu znemožňuje poistenému spotrebiteľovi zvoliť spôsob

riešenia prípadného sporu a núti ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Tým mu je ako
„spotrebiteľovi“ odobratá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom (str.10 rozhodnutia), čím
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Individuálnym dojednaním podľa názoru súdu nebolo podpísanie OZD, ktoré sú len „pokračovaní“
predtlačeného formulára poistných podmienok (str.10). Súd nesprávne posúdil právny úkon žalobcu
a jej - podpísanie OZD č.02/2008 k zmluve č.4471790003 a vychádzal úplne neodôvodnene s akejsi

hypotetickej konštrukcie, podľa ktorej bola doložka súčasťou VPP v časti XV. a súčasťou VPP boli
podľa názoru súdu aj OZD k predmetným zmluvám. Takýto postup súdu je jednoznačne v rozpore so
zásadou hodnotenia dôkazov v občianskom súdnom konaní. Predsa nie je možné úplne obísť listinným
dôkazom preukázaný fakt a to že žalobca slobodne, vlastnoručne a bez nátlaku podpísal OZD, v ktorých
bola obsiahnutá doložka. Je preto irelevantné, či sa nachádzali niektoré ust. o rozhodcovskom konaní

aj vo VPP, nakoľko podstatné pre individuálne dojednanie tejto doložky v tomto konkrétnom prípade
je existencia písomného prejavu vôle žalobcu uzavrieť doložku, a tento prejav vôle je vyjadrený v
osobitnom ust. s príslušným podpisom druhej zmluvnej strany - v tejto časti je napadnutý rozsudok
v priamom rozpore s dôkazmi. Je úplne jedno, ktorá zmluvná strana navrhuje podmienku a či je táto
podmienka na formulári alebo nie, podstatné je, či ju môže spotrebiteľ ovplyvniť. A aj z predtlačeného

formuláru je zrejmé, že žalobca podmienku ovplyvniť mohol, a to tak, že by jednoducho OZD obsahujúce
doložku nepodpísal. Žalobca mal aj na výber, či tieto osobitné dojednania a teda doložku podpíše
alebo nie, žiaden dôkaz nenasvedčuje tomu, že nemal na výber a doložku či OZD podpísať musel.
Doložka bola upravená v OZD č. 02/2008 k zmluve č.4471790003, ktoré žalobca slobodne a bez nátlaku
podpísal. Túto podmienku mohol odmietnuť, t.j. ju nepodpísať na mieste na tom vyhradenom alebo ju

podpísať, na mieste na to vyhradenom. Tu je jednoznačne daná možnosť ovplyvnenia tejto podmienky.
Okrem podpisu OZD žalobca podpísal aj Záznam o požiadavkách a potrebách klienta, zmluvu a aj VPP.
Všetky tieto doklady a dokumenty podpisoval slobodne, bez akéhokoľvek nátlaku a po predchádzajúcom
poučení v rozsahu stanovenom zák. zo strany odborne spôsobilej osoby - sprostredkovateľa poistenia
zapísaného v zozname sprostredkovateľov poistenia vedenom Národnou bankou Slovenska (ďalej len

NBS), v tomto prípade L.. H.. Písomná forma právnych úkonov týkajúcich sa poistenia bola v tomto
prípade dodržaná a práve na základe písomných dôkazov je možné aj po uplynutí času od uzavretia
právnych úkonov zistiť, aká bola skutočná vôľa žalobcu v čase uzavretia zmluvy a ako sa jeho vôľa
aj prejavila. Je zrejmé, a to predložením písomných listín aj preukázala, že: 1. Žalobca chcel uzavrieť
zmluvu a túto vôľu prejavil podpisom písomnej zmluvy. Toto vyplýva z listinného dôkazu - podpísaného

textu zmluvy. 2. Súčasťou zmluvy v zmysle zák. (§ 788 ods.3 O. z.) sú aj VPP, ktoré žalobca podpísal,
a teda potvrdil, že mu boli oznámené a zároveň, že prevzal jeden rovnopis VPP. Toto vyplýva zo
skutočnosti, že podpísal VPP. Podpísal ich bez nátlaku zo strany tretej osoby, žiaden nátlak nebol v
konaní preukázaný ani tvrdený. 3. Žalobca osobitným podpisom vyjadril svoj súhlas s uzavretím doložky
a svojim osobitným podpisom OZD tento svoj súhlas aj prejavil právne relevantnej forme. Toto vyplýva

zo skutočnosti, že podpísal OZD č.02/2008 k zmluve č.4471790003. Závery súdu o tom, že osobitný
podpis žalobcu pod OZD nič nemení na tom, že doložka nebola individuálne dojednaná, keďže OZD
sú len pokračovaním predtlačeného formulára poistných podmienok, sú nesprávne. - Zo samotného
textu OZD jednoznačne vyplýva, že nie sú pokračovaním textu VPP, ale ide o niečo osobitné, niečo
iné. Text VPP je jednoznačne zakončený tabuľkou o rozmeroch, ktoré zrejme prekračujú rozmery písma

textu VPP a v ktorej je priestor na dátum, miesto a podpis žalobcu. Touto tabuľkou je celé znenie VPP
zrejme ukončené. Veď aj samotný názov musí evokovať aj v priemernom spotrebiteľovi, že ide o niečo
osobitné. Ďalej sú oddelené od textu VPP aj formálne, nachádzajú sa pod miestom vyhradeným na
podpis žalobcu k VPP a teda je zrejmá aj oddelenosť od textu VPP tak, aby sa podpis žalobcu k VPP
nevzťahoval na znenie OZD. - následne je pod tabuľkou umiestnený text OZD č.02/2008 k zmluve

č.4471790003, resp. text OZD č.02/2008 k zmluve č.4471790003, ktorý text je úplne zrejme odlíšiteľný
od ostatného textu, keďže je písaný veľkými písmenami, je zvýraznený oproti ostatnému textu a pod
ním je aj ďalšia tabuľka na uvedenie č. zmluvy. Toto zreteľne a nepochybne odlišuje text OZD od VPP
jednak svojou formou a jednak aj významom textu, keď práve z významu tohto textu vyplýva, že ide oniečo osobitné, t.j. o niečo, čo sa odlišuje od textu, ktorý týmto dojednaniam predchádzal. Text (resp.
jeho význam) ako aj forma preto doslova znemožňujú, aby si aj priemerný spotrebiteľ myslel či konal
v domnení, že podpisuje VPP či zmluvu. Naopak, aj priemernému spotrebiteľovi muselo byť zrejmé,

že podpisuje niečo iné, niečo osobitné. - Osobitné dojedania sú stručné. Samotný text OZD má len 4
(štyri) odseky textu, pričom hneď v bode 1 je uvedené, že: Tieto OZD k zmluve vyššie uvedeného čísla
sú samostatnými dojednaniami oddeliteľnými od zvyšku zmluvy, ..., pričom pokiaľ sú oboma zmluvnými
stranamidojednanéariadnepodpísané,tvoriaprávneneoddeliteľnúsúčasťpoistnéhovzťahu.“.Doložka
ktorá sa nachádza v bode 3 týchto dojednaní má dokonca len 5 (päť) riadkov textu, ktorých pomalé a

pozorné prečítanie aj priemernému spotrebiteľovi zaberie najviac 30 sekúnd. Je nevyhnutné osobitne
zvýrazniť aj bod 4 týchto dojednaní, kde je výslovne zakotvené právo poistníka aj v prípade, ak uzavrel
OZD, a teda aj doložku uvedenú v bode 3 týchto dojednaní, že má aj dodatočné osobitné právo za
účelom opätovnej realizácie osobitného práva individuálne ovplyvniť poistný vzťah v súlade s jeho
potrebami možnosť v lehote 30 dní od uzavretia zmluvy individuálne písomne odmietnuť ust. časti XV.
VPP, ktoré tvoria súčasť jeho poistenia (pozn. žalovanej nakoľko doložku už uzavrel v bode 3 podpisom

OZD, kde pristupuje k časti XV. VPP) a zároveň aj samotný ods. 3 týchto OZD, a to bez toho aby tým
bol právne dotknutý alebo akýmkoľvek spôsobom podmienený ostatný zvyšok poistného vzťahu. - Z
uvedeného je zrejmé, že poistník - žalobca mal možnosť uzavretie doložky ovplyvniť hneď 2 x, a to pri
uzavretí poistenia rozhodnutím či pristúpi alebo nepristúpi k uzavretiu doložky uvedenej v bode 3 OZD
a následne aj v prípade ak sa rozhodol k OZD pristúpiť, tak mal dodatočnú možnosť v lehote 30 dní

po uzavretí zmluvy dojednanie doložky ovplyvniť tým, že by ju odmietol. Tu je nevyhnutné zdôrazniť,
že bod 4 OZD sa nachádza hneď (cca 1 cm) nad priestorom na podpis žalobcu. Preto ak by aj textu
doložky nerozumel (avšak jeho vysvetlenie ani nežiadal), tak mohol toto ust. samostatne odmietnuť,
čo však z neznámeho dôvodu nespravil. Z uvedeného nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že mal
možnosť ovplyvniť podstatu podmienky a teda táto bola individuálne dojednaná. Možnosť dodatočného

odmietnutia doložky nepochybne má vplyv aj na posúdenie individuálnosti dojednania a teda možnosti
ovplyvnenia podstaty zmluvnej podmienky, v súvislosti s čím možno poukázať aj na Uznesenie NS
SR 3MCdo 14/2011 z 22.11.2012, podľa ktorého oprávnenie klienta v lehote 30 dní ovplyvniť dohodu
o rozhodcovskom konaní tým, že rozhodcovské konanie je možné po uzavretí zmluvy odmietnuť má
nezanedbateľný vplyv na prípadnú právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie sporu

z právneho vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou. Súd pri svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil
aj možnosť dodatočného odmietnutia doložky po jej uzavretí. - Teda žalobca osobitne prejavil v písomnej
forme svoju vôľu uzavrieť doložku, aj keď tak nemusel urobiť, pričom mal výslovnú možnosť (právo) v
prípade ak by si to rozmyslel, dodatočne po uzavretí doložku dojednanú v OZD odmietnuť. Veď to, že
nemusel osobitne podpísať doložku v rámci OZD jednoznačne vyplýva z toho, čo je uvedené, a teda

že išlo o ust. oddelené od VPP, na ktoré sa nevzťahoval podpis pod VPP, a boli opatrené osobitným
miestom na podpis a žalobcu nikto nenútil to podpísať. Navyše je to práve žalobca, na ktorom leží
dôkazné bremeno preukázať, že aj tieto dojednania musel podpísať - a žiaden dôkaz toto preukazujúci v
tomto konaní vykonaný nebol. Uzatvárala zmluvu prostredníctvom sprostredkovateľa poistenia - priamo
ani nepriamo nenútila žalobcu, a ani nemala ako, aby podpísal OZD. Toto v konaní preukázané nebolo.

Tvrdí, a vyplýva to aj z predložených listinných dôkazov, že žalobca ako spotrebiteľ mal možnosť túto
doložku ovplyvniť, konkrétne mal možnosť túto doložku uvedenú v OZD nepodpísať a to bez toho, aby
tým bol dotknutý zvyšok poistného vzťahu. Jednoznačne bola daná spotrebiteľovi možnosť a spotrebiteľ
mal na výber, či doložku podpíše alebo nie. Uvedenú skutočnosť už viackrát vo svojich písomných
podaniach a ústnych vyjadreniach zdôraznila, na svoje argumenty v celom rozsahu poukazuje. Žalobca

mal možnosť pred podpisom sa oboznámiť so znením všetkých dokladov, ktoré podpisoval a teda záver
súdu o tom, že takúto možnosť nemal, resp., že táto nebola preukázaná nevyplýva so žiadneho dôkazu
a je len nepodloženým tvrdením súdu. Žalobca nijako nepreukázal a zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že
by nemal možnosť oboznámiť sa s listinami, ktoré podpisoval, práve naopak. Mohol si ich pred podpisom
prečítať a pokiaľ tak na základe vlastného rozhodnutia nespravil nemožno toto jeho rozhodnutie vyčítať

jej. Predsa nemohla nútiť žalobcu aby si tieto prečítal. Je predsa na rozhodnutí každého potenciálneho
klienta, či si dokumenty ktoré „podpisu je“ prečíta, príp. v akom rozsahu si ich prečíta. Podstatné je, že
takúto možnosť mal a ani zo žiadneho dôkazu nevyplynulo, že by mu takáto možnosť bola odňatá, a
teda že by sprostredkovateľ mu odmietol pred podpisom zmluvy dať tieto k dispozícii. V okolnostiach
tohto prípadu podstatné aj to, že všetky rozhodujúce ust. (ako napr. bod 3 a 4 OZD) sa nachádzali hneď

nad podpisom žalobcu alebo v krátkom osobitne oddelenom texte. Zároveň žalobca svojim podpisom
Záznamu o požiadavkách o potrebách klienta potvrdil, o. i., aj to, že už nechcel nič vysvetliť, doplniť ani
dojednať. Tým písomne potvrdil, že obdŕžal všetky potrebné informácie a už nič nechcel ani vysvetliť,
ani doplniť a ani dojednať. To sa vzťahuje nielen k textu VPP, ale aj k textu OZD a zmluve. Záznamo požiadavkách a potrebách klienta vlastnoručne, slobodne a bez nátlaku podpísal žalobca k PZ
č.4471790003 7.1.2009, pričom na 1. strane tohto záznamu sa plne v súlade s vtedy platnými právnymi
predpismi(zák.č.340/05Z.z.)nachádzaloajpoučenieklienta-žalobcuomimosúdnomspôsoberiešenia

sporov inštitútom rozhodcovského konania. Opätovne ide len o 6 (šesť) riadkov textu, ktorých pomalé
a pozorné prečítanie zaberie aj priemernému spotrebiteľovi najviac ak 40 sekúnd. Aj túto listinu s týmto
poučenímžalobcapodpísal.Jepotrebnéužlendodať,žeplatnéprávnepredpisystanovovalipoučovaciu
povinnosť v písomnej forme, čo sa práve aj stalo a o mimosúdnom spôsobe riešenia sporov aj formou
rozhodcovského konania bol presne podľa zák. žalobca písomne poučený. Platný zák. povinnosť učiť

právne predpisy nestanovoval a ani v súčasnosti nestanovuje. Iný postup by ani nebol dôvodný nakoľko
prezumpcia znalosti právnych predpisov podľa zák. o zbierke zákonov SR platí na všetky subjekty
práva bezvýnimočne, a teda aj pre spotrebiteľov. V súvislosti so záznamom o požiadavkách a potrebách
klienta je potrebné uviesť, že tento dôkaz konajúci súd nevyhodnotil, pretože v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia nie je uvedené ako ho právne posúdil. Tento dôkaz preukazuje uvedené skutočností, že
„navrhovateľka“ bola poučená v písomnej forme v rozsahu stanovenom zák. aj o možnosti riešenia

sporov mimosúdnou formou - rozhodcovským konaním a, o. i., aj údaj odkedy žiada poistenie uzatvoriť
a že žiadne ďalšie vysvetlenia, doplnenie či dojednania ohľadom ponúkaného poistenia nežiada a až
následne sa pristupovalo k samotnému uzatváraniu zmluvy a OZD. Pritom je potrebné poukázať na
skutočnosť, že zák.č.340/05 Z. z. o sprostredkovaní poistenia a zaistenia je implementáciou „Smernica“
2002/92/ES o sprostredkovaní poistenia. Žalobca nebol nútený zmluvu uzavrieť práve v ten deň, kedy

ju uzavrel, mohol ich uzavrieť úplne kedykoľvek! Absolútne žiaden dôkaz nesvedčí o tom, že musel
zmluvu uzavrieť práve v ten deň a že doklady mohol mať k dispozícii len tesne pred podpisom. Je zrejmé,
že teda aj závery súdu sú v tomto zmysle nesprávne. Ďalej je potrebné uviesť, že žalobca uzatváral
poistnú zmluvu, nie zmluvu, napr. úverovú, teda tu chýbala (a v konaní nebola ani nijako tvrdená a
ani preukázaná) tieseň či iná objektívna či vonkajšia skutočnosť, ktorá by ho nútila uzavrieť zmluvu

práve v ten deň, napr. v snahe neodkladne vyriešiť nejakú nepriaznivú životnú situáciu a p. Zároveň sa
zmluva uzatvárala na 40!! rokov a teda je odôvodnený predpoklad, že pri uzatváraní zmluvy na takú
dlhú dobu si žalobca ako priemerný spotrebiteľ riadne prečíta, čo podpisuje. Žalobca v súčasnosti ústne
spochybňuje proces uzavretia zmluvy, v rozpore so znením písomných a ním vlastnoručne podpísaných
dokladov, čo súd akceptoval. Toto je však v priamom rozpore so základnými právnymi zásadami ako

aj piliermi právneho štátu! Ak by totiž žalobca skutočne nečítal to, čo podpísal, tak to nesvedčí o
neprijateľnosti podmienok, ale len o tom, že nepostupoval ako priemerne obozretný spotrebiteľ, ale
naopak k svojim vlastným právam pristupoval ľahkovážne, pričom úlohou spotrebiteľského práva v
právnom štáte určite nie je chrániť spotrebiteľa pred jeho vlastným ľahkovážnym správaním. V opačnom
prípade by mohol spotrebiteľ kedykoľvek po vykonaní písomného právneho úkonu tento následne

spochybniť púhym ústnym tvrdením, že si neprečítal, čo podpisuje. To by znamenalo úplný rozvrat
právnej istoty, aj právnych vzťahov v súkromnom práve, nakoľko by si už nikto nemohol byť istý žiadnym
právnym úkonom. Je potrebné zdôrazniť, že v konaní predložila na podporu svojich tvrdení 2 písomné
listinné dôkazy preukazujúce jej tvrdenia, a to Osobitné dojednania, ako aj Záznam o požiadavkách a
potrebách klienta. Naproti tomu žalobca tvrdenie o neplatnosti doložky založil len na ústnych tvrdeniach,

ktoré neboli preukázané. Súd pri posúdení prejavu vôle nevychádzal z jednoznačného písomného
dôkazu, ale z nepodložených tvrdení žalobcu. Pokiaľ súd neakceptoval písomný listinný dôkaz len na
základe ústnych tvrdení žalobcu, narušil tým princíp právnej istoty a zásadu pacta sunt „servanta“. K
posudzovaniu právnych úkonov poukázala na uznesenie NS SR 7MCdo 12/2011 z 20.6.2012 (citovala
z jeho odôvodnenia). V danom prípade bola vôľa žalobcu v písomných právnych úkonoch v danom čase

vyjadrená tak, že je rozpoznateľná a uplatniteľná, a to jednoznačným spôsobom. Vzhľadom na uvedené
je nesprávny záver súdu, ktorý napriek takto prezentovanej vôli žalobcu v danom čase sa priklonil k
záveru, že jeho vôľou nebolo uzavrieť doložku, a to len na základe jeho tvrdení. Taktiež nemôže obstáť
záver súdu, že nebolo poučený o doložke, a to vzhľadom na predložený ďalší listinný dôkaz - Záznam o
požiadavkách a potrebách klienta -, ktorý svedčí o tom, že už nechcel nič vysvetliť, doplniť ani dojednať

a teda ide o dôkaz svedčiaci o tom, že mal dostatočné vedomosti o tom, čo chcel uzavrieť. Závery súdu
sú v priamom rozpore s predloženými dôkazmi, a preto sú - podľa jej názoru - svojvoľné a arbitrárne.
A pokiaľ teraz žalobca dokonca tvrdí, že si neprečítal listiny, ktoré podpisoval, tak môže ísť jednak o
účelové tvrdenie alebo o dôkaz toho, že nepostupoval ako priemerný spotrebiteľ a teda jeho konaniu nie
je možné priznať požadovanú ochranu. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že zmluvu, VPP a OZD si

neprečítal a to ani potom, čo tieto podpísal. Poukázala, že žalobca uviedol, že si neprečítal ani samotnú
zmluvu!! Pričom ďalej uviedol, že k uzavretiu zmluvy ho sprostredkovateľka nenútila, zmluvu podpísal
z vlastného rozhodnutia a všetky dokumenty podpísal bez tohto aby ich prečítal a neprečítal ich ani
po zavretí poistenia. Dokumenty na preštudovanie vopred nežiadal. Vzhľadom na uvedené sú tvrdeniažalobcu, ktorými spochybňuje platnosť uzavretia predmetnej doložky až absurdné, keď ten uvádza, že
si absolútne žiaden dokument pred jeho podpisom neprečítal, avšak všetky z vlastného rozhodnutia a
bez donútenia podpísal (na znak súhlasu), pričom všetky dokumenty boli v objektívne zachytenej forme

- písaným textom - jasne, zrozumiteľne a čitateľne uvedené, a zároveň však uviedol, že dokumenty na
preštudovanie ani nežiadal. Takýto postup, kedy teraz popiera platnosť dojednaní sa javí ako účelový a
ak si aj žiadne listiny neprečítal no s nimi súhlasil, tak také konanie nie je konaním priemerne vnímavého
a obozretného spotrebiteľa a preto mu nemožno za žiadnych okolností priznať ochranu. Nehovoriac o
tom, že v prípade, ak by bolo možné popierať platnosť právnych úkonov s odstupom času, dokonca v

stave prebiehajúceho súdneho konania, len na základe vyhlásenia jednej zmluvnej strany, spôsobilo by
to totálny rozvrat v právnej istote pri uzatváraní zmluvných vzťahov a písomná forma právnych úkonov
by v podstate stratila zmysel. Ako druhá zmluvná strana dobromyseľne nemala ani inú možnosť ako
akceptovať právny úkon urobený v právne relevantnej forme. Aj NS Českej republiky (Rozsudok 23Cdo
1201/2009 z 29.6.2010), napr. uvádza, cit.: Treba zdôrazniť, že i ochrana spotrebiteľa má svoje hranice
a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako obranu jeho ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti. Aj,

napr. v prípade Lloyd Schuhfabrik odmietol ESD vziať pod ochranu podľa smernice, ako priemerného
spotrebiteľa pred údajnou nekalou obchodnou praktikou, spotrebiteľa, ako sa ukázalo nevedomého a
nepozorného voči značkám tovaru, ktoré si vyberá. Žalobca „mala“ možnosť sa oboznámiť so všetkými
podmienkami poistenia a listinami ktoré podpísal, a teda pokiaľ tvrdí, že tak nespravil, tak k tomu
mohlo dôjsť len na základe jeho vlastného ne/konania a ľahkovážnosti, pričom ochranu z pohľadu

spotrebiteľského práva požíva len priemerne vnímavý a obozretný spotrebiteľ a právne predpisy na
ochranu spotrebiteľa neslúžia na ochranu pred jeho nedbalým konaním. Spotrebiteľ mal možnosť
doložku neuzavrieť a aj v prípade ak túto uzavrel, pričom v danom prípade tomu tak bolo, mohol doložku
aj dodatočne po jej uzavretí odmietnuť a teda nepochybne mohol ovplyvniť podstatu tohto dojednania. V.
K záverom súdu o tom, že s poukazom na smernicu a písm. q/ bod 1 jej prílohy je doložka neprijateľnou

podmienkou v spojení s § 54 ods.4 písm. r) O. z., a aj podľa § 39 O. z., keďže núti spotrebiteľa
podrobiť sa v prípade sporu výlučne rozhodcovskému konaniu, uviedla, že súd vec nesprávne skutkovo
aj právne posúdil a zjavne vychádzal aj z nesprávneho znenia smernice. Ako je to uvedené v tomto
odvolaní a ako to aj tvrdila vo svojich písomných a ústnych podaniach a prednesoch, doložka bola
dojednaná individuálne. Vplyv individuálneho dojednania inak neprijateľnej podmienky na jej platnosť či

neplatnosť je nevyhnutné vnímať vždy aj s ohľadom na to, či bola alebo nebola individuálne dojednaná.
Táto skutočnosť nepochybne vyplýva zo smernice, z ustálenej judikatúry ESD a napokon bola aj do
právneho poriadku zakotvená od 1.1.2008. Táto skutočnosť je nepochybne známa aj súdu. Súdu je
preto určite známa aj judikatúra ESD, z ktorej vyplýva, že ESD vo svojich rozhodnutiach pri posudzovaní
ne/prijateľnosti podmienok v spotrebiteľských zmluvách vychádza z toho, či takáto podmienka ne/bola

individuálne dojednaná. Aj v tomto prípade je preto nevyhnutné vnímať a aplikovať na daný prípad
aj právnu úpravu po 1.1.2008, v zmysle ktorej sa za neprijateľnú podmienku nepovažuje taká, ktorá
bola individuálne dojednaná. Súd sa s priamou aplikáciou znenia „Smernice 93/13/EHS“ v dôsledku
nesprávneho prekladu jej znenia nevysporiadal a aj preto je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné.
Je faktom, že slovenský preklad smernice a to bod q) čl. I. prílohy je nesprávny oproti originálnemu

zneniu smernice, a je preto - podľa jej názoru - povinnosťou vnútroštátneho súdu aplikovať správne
znenie smernice a to aj vo vzťahu k vnútroštátnemu právnemu predpisu ak bol tento prijatý, resp.
implementovaný práve na základe tohto nesprávneho prekladu. Závery súdu o neplatnosti doložky tak
nemajú oporu v skutkovom stave, súd vec nesprávne právne posúdil. Navyše je nevyhnutné uviesť,
že súd zjavne vychádzal aj z nesprávneho znenia (prekladu) smernice nakoľko aplikoval smernicu a

jej prílohu 1 písm. q), pričom táto interpretácia vychádza z nesprávneho prekladu nakoľko vychádzajúc
z originálu tohto ust., ktorý znie: excluding or hindering the costumer's right to take legal action or
exercise any other legal remedy, particularly by requiring the costumer to take legal disputes exclusively
to arbitration not covered by any legal provision, by mal slovenský preklad znieť: Nekalou podmienkou
je zbavenie spotrebiteľa práva alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo akýkoľvek iný

opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory výlučne arbitrážou, na ktorú sa
nevzťahujú ust., právnych predpisov. V tomto kontexte potom nemožno ujednanie doložky hodnotiť za
nekalú podmienku, nakoľko rozhodcovské konanie je súčasťou legislatívne upraveného procesu a je
súčasťou civilného práva. Rozhodcovský súd nerozhodoval, napr. na základe zásad spravodlivosti. Na
uvedené upozorňovala už v prvostupňovom konaní a podrobne túto problematiku rozobrala aj vo svojom

písomnom vyjadrení. V podmienkach slovenského právneho poriadku je arbitráž upravená v právnom
predpisekonkr.zák.č.244/02Z.z.,pretojeaplikáciasmernicenatentoprípadspôsobom,akojuaplikoval
súd, vylúčená. VI. Ako už bolo uvedené súd v napadnutom rozhodnutí poukázal na smernicu bod. I.
prílohy písm. q) a § 53 ods.4 písm. r) O. z., na základe čoho uzavrel, že je neprijateľné aby rozhodcovskékonanie bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov z akejkoľvek spotrebiteľskej zmluvy.
S uvedeným záverom nemožno súhlasiť, zdôraznila, že žiaden právny predpis SR ale ani judikatúra
EÚ nestanovuje, že doložka je vždy neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľských zmluvách, takýto

záver nemá žiadnu oporu. Aj s poukazom na skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode je potrebné
uviesť, že pokiaľ sa týka dôvodov pre ktoré súd zrušil rozhodcovský rozsudok, tak v tejto súvislosti
namieta, že súd sa nedostatočne zaoberal otázkou, či táto podmienka (doložka) spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods.1
O. z., keďže § 53 ods.4 obsahuje nie taxatívny, ale len príkladný výpočet možných neprijateľných

podmienok, avšak v každom jednotlivom prípade sa vyžaduje, aby boli tieto podmienky vždy skúmané
aj z hľadiska toho, či naozaj spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa. Ide v podstate o vyvrátiteľnú právnu domnienku, kde podmienka nemusí
byť neprijateľná, ak nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán,
pričom však neprijateľnosť podmienky sa posudzuje VŽDY podľa okolností v ČASE UZAVRETIA zmluvy
- nie podľa neskoršej a to hocijako závažnej skutočnosti - tieto skutočnosti nemôžu byť z hľadiska

posudzovania možnej neprijateľnosti doložky právne významné (čl. 4 smernice, resp. § 53 ods.10 O.
z.). Je evidentné, že ak by zákonodarca chcel vytvoriť v § 53 ods.4 tzv. „čiernu listinu“ (úvodzovky
žalovaná) vždy neprijateľných podmienok, použil by formuláciu inú -, napr. je vždy neprijateľná a p.
čím by postuloval nevyvrátiteľnú domnienku. Z uvedeného nepochybne eurokonformne vyplýva, že ani
indikatívne určenie, že podmienka v zmluve je textovo obdobná podmienke uvedenej v § 53 ods.4 O.

z. nezbavuje spotrebiteľa, resp. najmä súd povinnosti postupom podľa § 53 ods.10 (transpozícia čl.4
smernice), na základe vykonaného dokazovania, ustáliť také konkrétne skutkové a právne závery, ktoré
by ho odôvodnene viedli k právnemu záveru o neprijateľnosti podmienky v konkrétnych podmienkach
danej zmluvy. Toto ale súd neskúmal. Súd nevykonal test primeranosti podmienky ako je vyžadovaný v
smernici a následne aj v C-237/02 Freiburger Komunalbauten (bod 19,21,22 a 25), resp. C-453/10 K.

(bod 5,44) či C-76/10 H. (bod 59) a konal v rozpore s judikatúrou ESD C-478/99, kde ESD jasne uviedol,
že len formálne obsiahnutie nejakej podmienky v anexe smernice neznamená nutne, že podmienka
je v kontexte zmluvy neprijateľná, a že je vecou diskréčnej právomoci súdu postupom podľa čl. 3-7
smernice (výslovne postupom podľa čl.4 smernice, ktorý je transponovaný do nášho O. z. v podobe § 53
ods.10) ustáliť, ak získa dostatok dôkazov pre skutkový a právny záver, že podmienka je neprijateľná.

Na tento postup obsiahnutý v uvedenom judikáte ESD ako i postup na ktorý sa uvedený judikát odvoláva
(ESD C-237/02 Freiburger Kommunalbauten) súd upozornila aj v svojom vyjadrení. K tomu, že sa
pri tom nejednalo o právne bezvýznamnú skutočnosť, si dovolila uviesť čl.60 zo súdneho prípadu H.
C-76/10 (citovala, čo je v ňom, ako aj v bode 59 uvedené, a čo uviedol Súdny dvor v bode 2 výroku
v rámci tohto prípadu ESD C-76/10). Z uvedeného čl.4. smernice (resp. jeho transpozície v § 53

ods.10 O. z.) jednoznačne vyplýva, že tento postup sa uplatňuje k skúmaniu podmienky na základe
okolností (skutkových a právnych, so zohľadnením ostatných dojednaní v zmluve) platných v čase
uzavretia tej konkrétnej zmluvy, ktorej súčasťou je skúmaná podmienka. Tým, že súd nevykonal test
primeranosti podmienky zaťažil konanie aj rozhodnutie vadou, ktorá má za následok nepreskúmateľnosť
a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia. VII. Súd ako dôvod neprijateľnosti doložky v tomto prípade

uviedol aj spôsob kreácie rozhodcovského súdu dojednaný vo VPP. K tomuto uviedla, že pokiaľ sa týka
kreácie rozhodcovského súdu, tak záver súdu stojí len na ničím neodôvodnenej a žiadnymi dôkazmi
nepreukázanej pochybnosti súdu o objektívnosti takto kreovaného AS. V tejto súvislosti je potrebné
uviesť to, že spôsob kreovania rozhodcov v zmysle VPP bol a aj je v súlade so zák.č.244/02 Z. z. o
rozhodcovskom konaní. Zmluvné strany si dohodli spôsob kreovania rozhodcov takým spôsobom, ktorý

nie je v rozpore so zák. a je nutné uviesť, že ak by mal niektorý z účastníkov pochybnosti „a“ zaujatosti,
tak aj v zmysle zák. (napr. § 9 a i.) má právo namietať rozhodcu. Právo namietať osobu rozhodcu nebolo
žalobcovi odopreté a ani nemohlo byť, keďže mu patrí zo zák., pričom toto právo priznáva aj rokovací
poriadok rozhodcovského súdu. Je bežné, že rozhodcovia, resp. rozhodcovské súdy sa vytvárajú, napr.
aj ad hoc pre daný prípad spôsobom, ktorý si zmluvné strany dohodnú, a teda je bežné a nie je žiadnym

porušením rovnosti, ak pred samotným rozhodnutím rozhodcovského orgánu niektorá strana sa obráti
na druhú stranu so žiadosťou o kreovanie rozhodcovského súdu, ktorý by rozhodol. Strana má však
právo namietať osobu rozhodcu v zmysle zák. Podmienky kreácie rozhodcu, resp. rozhodcovského
súdu sú plne v súlade so zák. a predsa niečo, čo je v súlade so zák. nemôže byť porušením rovnosti a
teda porušením zák.! Ak právny predpis umožňuje voľbu rozhodcu a to aj jednou stranou, tak využitie a

pretavenie tohto zák. dovoleného práva nemôže byť porušením práva a to ani vo vzťahu k spotrebiteľovi.
Teda ani samotný spôsob kreácie rozhodcovského súdu nespôsobuje nerovnosť a nie je ipso facto
ani okolnosťou, spôsobujúcou hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán najmä ak
v podmienkach právneho poriadku SR je činnosť rozhodcovského súdu upravená v zák. (a teda zák.upravujeajniektoréprávaapovinnostiúčastníkovrozhodcovskéhokonania)anajmäakprávnyporiadok
umožňuje aj prieskum rozhodcovského rozsudku, o. i., aj z dôvodu, napr. že vo veci konal a rozhodoval
namietaný, resp. zaujatý rozhodca. Navyše súd oprel svoje závery „a“ hypotetickú konštrukciu, nakoľko

v tomto prípade rozhodoval stály AS, keďže poverila tretiu osobu, ako to aj vyplýva z poverenia, ktoré
predložila do spisu, a teda v tomto prípade postupovala tak, aby nebolo pochybností o objektívnosti
rozhodcovského súdu, čo však súd nevzal do úvahy a ani túto skutočnosť neuviedol v odôvodnení
rozsudku. V súlade s dohodou zmluvných strán v danom prípade rozhodoval od nej nestranný, a
ňou nezriadený rozhodcovský súd - AS v Košiciach. Je potrebné uviesť, že kreácia rozhodcov, resp.,

rozhodcovského súdu v danom prípade nie je v rozpore so zák. o rozhodcovskom konaní a zároveň
ani nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán. Vždy je však potrebné
poukázať na to, že doložka bola v tomto konkrétnom prípade uzavretá individuálne a teda žalobca
súhlasil, o. i., aj s dohodnutým spôsobom kreovania rozhodcov, resp., určením rozhodcovského súdu.
VIII. Súd v napadnutom rozsudku uviedol, že VPP aj OZD sú písané malými písmenami a obsahujú
množstvo právnickej terminológie, a je nemožné, aby žalobca ako priemerný spotrebiteľ mal možnosť

si ich prečítať a aby pochopil text v krátkej dobe bez možnosti sa s nimi vopred oboznámiť. Tieto
tvrdenia súdu nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Veľkosť písma vo VPP aj v OZD je jasne
čitateľná pre priemerného spotrebiteľa a nijako nesťažuje ich čítanie. Tento záver súdu je absolútne
neodôvodnený. Žalobca nikde neuvádza, že by písmo nebolo pre neho čitateľné a objektívne pre
priemerného spotrebiteľa také ani nie je. Rovnako aj text je zrozumiteľný. Pokiaľ súd poukazuje na

údajné množstvo právnickej terminológie, tak je povinný uviesť, a presne ktoré termíny a v ktorých ust.
ide, a aký mali vplyv na doložku. Veď pokiaľ sa týka doložky tak jej text je sa nachádza tesne nad
miestom, kde sa doložka podpisuje, ide len o krátky 5 riadkový text, ktorý je pre priemerného spotrebiteľa
čitateľný a zrozumiteľný a nie je nikde v texte VPP „ukrytý“ (úvodzovky žalovaná) práve naopak, tým,
že je umiestnený tesne nad podpisom, tak je zrejmé, že aj priemerný spotrebiteľ si ho prečíta, najmä

ak ide o osobitný text nasledujúci po inom jeho podpise, a neobsahuje žiadne množstvo právnickej
terminológie. Z usporiadania rámčekov na podpis vyplýva práve to, že aj priemerný spotrebiteľ po tom,
čo podpíše VPP, si uvedomí, že nasleduje osobitný podpis osobitných dojednaní - so zvýrazneným
nadpisom a krátkym textom oddeleným od VPP. Ak klient podpíše VPP, a následne má podpísať ďalší
text - tentokrát už len krátky a s osobitným zvýrazneným nadpisom, tak logicky sa priemerný spotrebiteľ

má zaujímať, čo vlastne ďalej podpisuje lebo je zrejmé, že ide o osobitný podpis niečoho iného ako
VPP. Práve pre svoj osobitný charakter bola doložka osobitne a výrazne oddelená od ostatného textu
VPP, a to práve z dôvodu, aby jej poistník venoval náležitú pozornosť. Teda tvrdenia súdu o veľkosti
písma a jeho nezrozumiteľnosti nie sú podložené a nevyplývajú zo skutkového stavu. Rovnako uzavretie
zmluvy z časového hľadiska nebolo nijako viazané na konkrétny deň, a žalobca sa mohol slobodne

rozhodnúť, kedy zmluvu podpíše, a teda mohol tak pokojne urobiť po prečítaní si všetkých potrebných
podkladov. IX. Vo svojich prednesoch aj v písomných podaniach poukázala aj na ďalšie skutočnosti,
a predložila súdu aj písomné dôkazy, svedčiace v prospech svojich tvrdení a to potrebu aplikácie
smernice a to konkrétne aplikáciu jej 19. odôvodnenia (odstavca), vzťahujúce sa na poistné vzťahy, a
stým súvisiace vyjadrenie NBS z 10.10.2012 a z 22.11.2013, pričom svoje tvrdenia podporila podrobnou

právnou argumentáciou. Vplyv dojednanej doložky na výšku poistného preukázala listinným dôkazom,
odborným stanoviskom NBS, z ktorého jednoznačne vyplýva správnosť jej tvrdení. V tejto súvislosti je
potrebné tiež uviesť, že opiera svoje tvrdenia o stanovisko orgánu dozoru nad poisťovníctvom a zároveň
v zmysle zák.č.566/92 Zb. súčasťou Eurosystému, teda orgánu, ktorý po odbornej stránke nemožno
spochybniť. Súd sa v napadnutom rozsudku vysporiadal s uvedenými skutočnosťami a dôkazmi neurčito

a to tak, že 19. odôvodnenie smernice možno aplikovať iba na poistné vzťahy a nie na časť poistných
zmlúv a VPP, ktoré obsahujú zmluvné dojednania o doložke. Má za to, že takéto odôvodnenie je
nezrozumiteľné a teda je aj nepreskúmateľné a arbitrárne. Poistný vzťah je vzťahom právnym, a teda
jeho obsahom sú práva a povinnosti zmluvných strán, ktoré sú uvedené v zmluve ako celku - teda
aj jeho jednotlivých častiach. Je jednoznačne právne možné posudzovať každý právny vzťah aj ako

celok, ale aj z hľadiska jeho jednotlivých častí - preto pokiaľ niektoré podmienky (časť vzťahu) nie je
možné z niektorých hľadísk preskúmavať (ako to tvrdí vo vzťahu k doložke), tak tento postup nie je v
právevylúčený,právenaopak.19.odôvodneniesmerniceformulujejedenzozámerov(cieľov)smernice,
kde jeho druhá veta sa týka výslovne poistnej zmluvy a to, že keďže zámerom je medzi iným, aby
poistné zmluvy, ktorých podmienky definujú alebo popisujú poistné riziko a zodpovednosť poisťovateľa,

neboli podriadené takému hodnoteniu, pokiaľ sa tieto podmienky berú do úvahy pri výpočte poistného
platenéhospotrebiteľom.VlisteNBSč.ODT-12690/2013z22.11.2013,ktorýpredložilavprvostupňovom
konaní ako dôkaz, NBS uviedla, že doložka v poistnej zmluve ovplyvňuje tzv. gama inkasné náklady
a že Dohoda o rozhodcovskom konaní obsiahnutá v poistnej zmluve preto vstupuje do výpočtupoistného nezávisle od druhu poistenia, teda aj v prípade poistenia osôb. Na základe uvedeného,
ako aj skutočností podrobne uvedených v jej písomnom vyjadrení má za preukázané, že doložka má
vplyv na výpočet výšky poistného a preto je vyňatá s poukazom na smernicu, ako aj na predložené

Stanovisko NBS zo súdnej kontroly z pohľadu ust. smernice a teda aj § 52 a n. O. z. Tu je nutné
zdôrazniť, že súd vec nesprávne právne posúdil, resp. aplikoval právny predpis v nesprávnom znení a
následne dospel k nesprávnym právnym záverom (citovala, čo uviedol str.12). K významu a správnemu
zneniu 19. odôvodnenia (odstavca) smernice sa podrobne vyjadrila aj NBS listom č.ODT-10324/2012
z 10.10.2012, ktorý rovnako predložila súdu ako dôkaz, pričom v tomto liste NBS uvádza, že v zmysle

tohto ust. smernice hodnoteniu nekalého charakteru nemožno podriaďovať podmienky definované v
19. Odôvodnení, pokiaľ sa tieto berú do výpočtu výšky poistného, pričom pre porovnanie NBS v tomto
liste uvádza aj české a anglické znenie tohto ust. smernice, z ktorého je nepochybné, že správne sa
jedná o podmienky ktoré sa berú do výpočtu výšky poistného plateného poistníkom. Nehovoriac o
tom, že opačný výklad je aj nelogický. A teda súd dospel k správnemu záveru o tom, že doložka ako
podmienka v poistnej zmluve bola braná do výpočtu pri určení výšky poistného plateného spotrebiteľom,

avšak v dôsledku nesprávnej aplikácie právneho predpisu dospel k nesprávnemu záveru o tom, že túto
podmienku je v dôsledku toho možné podriadiť hodnoteniu prípadného nekalého charakteru v zmysle
smernice. Teda v súlade s rozhodnutím ESD vo veci Ratti C-148/78, tak ako podrobne uviedla aj v
prvostupňovom konaní, sa z dôvodu neúplnej „implementácieho“ 19. (odstavca) odôvodnenia smernice
doprávnehoporiadkuSRdomáhapriamehoúčinkutohtoust.smernicevhorizontálnychvzťahochmedzi

účastníkmi tohto konania, a to v jeho správnom znení, nakoľko porovnanie viacerých jazykových verzií
nepochybne preukazuje nesprávnosť slovenského prekladu smernice, čo vo svojom vyjadrení potvrdila
aj NBS. Nakoľko slovenské znenie 19. (odstavca) odôvodnenia smernice je v časti, týkajúcej sa vyňatia
podmienok spod hodnotenia smernice, pokiaľ sa tam uvedené podmienky berú alebo neberú do výpočtu
sumy platenej spotrebiteľom, nepochybne v úplne opačnom význame oproti jej originálnemu zneniu,

ako aj pri porovnaní s inými jazykovými verziami tohto predpisu, poukázala v súvislosti s rozporom
jazykových verzií smernice na judikáciou ESD, napr. v prípade Stauder 29/69 (Všetky jazykové verzie
právneho aktu EÚ sú rovnocenné, ale pri ich aplikácii na konkrétny prípad sa použije ten preklad, ktorý
najlepšie vystihuje účel právneho aktu) a preto požaduje, aby sa na daný prípad použil správny preklad
smernice, ktorý vystihuje jej účel a zmysel. V uvedenom rozhodnutí ESD 29/69 súdny dvor tiež stanovil,

ako sa majú vykladať akty únie, pokiaľ v rôznych jazykových mutáciách vyznievajú odlišne. Výkladové
pravidlo, ktoré judikoval v prípade C-29/69 ...potreba jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie robí
nemožným zvážiť iba jednu izolovanú verziu textu, ale vyžaduje aby akt únie bol interpretovaný na
základe skutočného zámeru a cieľa, ktorý sa snaží dosiahnuť a to vo svetle verzií v 4 úradných jazykoch.
Má jednoznačne za to, že doložka má vplyv na výpočet výšky poistného (ako to potvrdzuje aj NBS vo

svojom vyjadrení z 10.10.2012 a 22.11.2013) a teda je takou podmienkou, ktorá sa nemá posudzovať
ako neprijateľná podmienka v poistných zmluvách. X. Rozsudok aj samotný žalobný návrh má aj ďalšiu
vadu, a to konkrétne vadu v petite. Napadnutý rozhodcovský rozsudok AS Košice bol vydaný v súlade
so zák.č.244/02 Z. z. v znení neskorších predpisov. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný v skrátenom
konaní a na základe podkladov predložených ňou postupom obdobným ako v konaní pred všeobecným

súdom pri vydávaní platobného rozkazu, pričom prípadným včas podaným odporom zo strany žalobcu
by došlo k jeho automatickému zrušeniu. Citovala znenie § 40 zák.č.244/02 Z. z. Samotný zák. výslovne
a taxatívne stanovuje dôvody, pre ktoré je možné rozhodcovský rozsudok zrušiť resp. domáhať sa jeho
zrušenia. Citovala z odôvodnenia uznesenia NS SR 4Cdo 144/2011 z 27.2.2012. Žalobcom navrhovaný
žalobný návrh je neúplný a nesprávny z hľadiska § 40 v spojení s § 43 zák.č.244/02 Z. z. Výrok súdneho

rozhodnutia totiž musí dať odpoveď nie len na otázku, či je alebo nie je rozhodcovský rozsudok zrušený,
ale najmä z akého dôvodu k jeho zrušeniu došlo. Pokiaľ súd rozhodne o zrušení rozhodcovského
rozsudku, musí rozhodnúť aj o dôvode jeho zrušenia. Od dôvodu jeho zrušenia závisí podľa § 43
zák.č.244/02Z.z.ďalšípostupvkonaníomeriterozhodcovskéhokonania.Jasneurčenýdôvodzrušenia
rozhodcovského rozsudku je kritériom určujúcim právomoc a príslušnosť toho orgánu, ktorý bude vo veci

po zrušení rozhodcovského rozsudku konať. Dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku rozhoduje, či
sa vec vracia rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie alebo či vec prejedná všeobecný
súd. Právne záväzným je výrok súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia nenapráva vady
výroku. Žalobca formuloval petit žaloby tak, že dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku neuviedol.
Rovnako aj samotný súd v petite výroku, v ktorom zrušil rozhodcovský rozsudok, neuviedol dôvod

zrušenia rozhodcovského rozsudku. Neúplný a teda nesprávny výrok rozhodnutia súdu na základe
neúplného petitu, ktorý je obsiahnutý v žalobe navodzuje stav právnej neistoty v otázke, ktorý súd bude
vecne príslušný na rozhodnutie po prípadnom zrušení rozhodcovského rozsudku vo veci, ktorá bola
meritom sporu riešeným pôvodne rozhodcovským rozsudkom. Citovala z odôvodnenia uznesenia NSSR 4sp.zn.Obdo 60/2011). Žalobcom podaná žaloba a z nej vychádzajúci petit napadnutého rozsudku
v časti o zrušení rozhodcovského rozsudku neodstraňuje stav právnej neistoty, ale naopak ho vytvára,
pričom účelom súdneho rozhodnutia je práve vytvorenie stavu právnej istoty a odstránenie neistoty

vo vzťahoch medzi účastníkmi konania. Aj z uvedeného je potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. XI.
Návrhom z 28.1.2014 navrhla toto súdne konanie podľa § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. prerušiť a to
až do právoplatného ukončenia konania o uznesení NS 6Cdo 1/2012 vedeného pred ÚS pod sp. zn.
II.ÚS382/2013,Rvp 5052/2012, nakoľko v konaní pred ÚS sa rieši otázka, ktorá môže mať význam
pre toto súdne konanie. Napriek tomu, že súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zaoberá

aj jej návrhom na prerušenie konania, pričom uvádza, že predmetný návrh na prerušenie konania
údajne zamietol, avšak napadnutý rozsudok vo svojej výrokovej časti neobsahuje výrok o predmetnom
návrhu na prerušenie konania a teda tento výrok nebol ani vyhlásený na pojednávaní uskutočnenom
24.4.2014, kedy súd verejne vyhlásil rozsudok vo veci samej. Súd, teda o jej predmetnom procesnom
návrhu na prerušenie konania nerozhodol, čím jej odňal možnosť konať pred súdom, keď o tomto
návrhu zák. stanoveným spôsobom nerozhodol, čo mohlo mať vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej.

Ďalej poukázala na nesprávny výrok rozsudku v časti týkajúcej sa jej povinnosti nahradiť žalobcovi
trovy konania 309,41 €. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nepochybne vyplýva, že súd žalobcovi
priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zast. len vo výške 275,56 € a teda výrok
napadnutého rozsudku v časti o náhrade trov je nesprávny a je v zjavnom rozpore aj s odôvodnením
rozsudku. S dôvodmi, na základe ktorých súd povolil odklad vykonateľnosti nesúhlasí a vzhľadom na

všetky uvedené skutočnosti očakáva, že napadnutý rozsudok bude zrušený a aj preto tu nie je ani dôvod
na povolenie odkladu vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. XII. Na základe uvedených skutočností
preto žiadala napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. V prípade
úspechu si uplatnila trovy odvolacieho, aj prvostupňového konania.
Žalobca zaslal v súvislosti s podaním odvolania proti rozsudku nasledovné vyjadrenie: Zmluvný vzťah

medzi účastníkmi konania vznikol na základe prijatia návrhu na uzatvorenie zmluvy a spĺňa všetky
znaky spotrebiteľského vzťahu. Dostal vopred nadiktovanú formulárovú zmluvu, ktorej obsah nemohol
nijakýmspôsobomvyjednať.Nemožnomaťtedapochýb,žeobsahzmluvynebolindividuálnedojednaný.
Základnou zásadou spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, t.j. ust.,
ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa, a to pod sankciou neplatnosti takejto podmienky. Neprijateľné podmienky sú absolútne
neplatné, teda nie je potrebné sa ich neplatnosti osobitne dovolávať. Podľa ustálenej judikatúry systém
ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a
táto situácia ho núti k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol

vplývať na ich obsah (rozsudok Súdneho dvora EÚ z 27.6.2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat
Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s I -4941, bod. 25, ako aj z 26.10.2006, Mostaza Claro, C-168/05,
Zb. s. I - 10421, bod 25, tiež čl.37 uznesenia súdneho dvora vo veci C-76/10 Pohotovosť/H.). Smernica
ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť,
či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok (čl.6). Cieľ je garantovať

vyššiu kvalitu života bežných ľudí (napr. rozsudok Mostaza Claro bod 37, Asturcom bod 51). Citoval
znenie čl.3 ods.1 smernice. Súdny dvor dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl.6 smernice
za tak významnú, že sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku,
a to v záujme vyššej kvality života (uznesenie súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10 Pohotovosť/H.).
§ 53 O. z. zakotvuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách.

Vychádza predovšetkým z toho, že spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom od
ktorého očakáva, že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkanú službu alebo tovar koná profesionálne
a oproti spotrebiteľovi so znalosťou ponúkanej služby alebo tovaru, čo zodpovedá poctivému prístupu v
podnikaní. Pokiaľ dodávateľ požaduje od spotrebiteľa sankciu za porušenie jeho zmluvných povinností
a táto je v nepomere k jeho plneniu, je neplatná. Ods.1 veta druhá zakotvuje širšiu súdnu ochranu

spotrebiteľa aj vo vzťahu k esenciálnym zložkám zmluvy. § 53a O. z. sa týka iba podmienok, ktoré
zák. označuje za neprijateľné (§ 53 ods.1,4). Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo
poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie zák. sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods.5).
Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s
dobrými mravmi. Spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť

podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu od dodávateľa predložené, pričom často, vzhľadom na ich
právnický jazyk a ich rozsiahlosť, nemá možnosť či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah.
Súd nemal možnosť žalobe nevyhovieť, nakoľko by porušil právne predpisy SR, princípy súkromného
práva (princíp proporcionality), ale došlo by aj k porušeniu záväzkov SR vyplývajúcich z členstva vEÚ. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je v rozpore so zák., ak rozhodcovská
zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky), na ktorej sa zakladá právomoc
rozhodcovského rozsudku, nebola vôbec uzatvorená alebo uzatvorená neplatne. Súdom v konaní o

zrušenie rozhodcovského rozsudku sa umožňuje skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti
s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. jej neplatnosti. Žalovaná mu mala predložiť taký návrh na
uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, pri ktorom by mal možnosť návrh prijať alebo ho odmietnuť. Na
rozdiel od toho bol nútený svojim podpisom zmluvy vyhlásiť, že bol oboznámený so Všeobecnými
poistnými podmienkami pre životné poistenie Prvej československej poisťovne Rapid a.s., ktoré sú

súčasťou tejto poistnej zmluvy. Rozhodcovská zmluva uzatvorená so spotrebiteľom, ak má byť právom
akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných
strán. Slobodná voľba vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie
o tom, čo „ktoré“ voľba znamená. Žalovaná sa nemohla zodpovednosti zbaviť ani poukazom na
princíp ignorantia iuris non excusat (neznalosť zák. neospravedlňuje), nakoľko pri dôslednej ochrane
spotrebiteľa tento princíp musí ustúpiť. Citoval z odôvodnenia uznesenia NS SR 6MCdo 9/2012 zo

16.1.2013. Súd v preskúmavanej veci konštatuje neprijateľnosť a tým aj neplatnosť doložky z dôvodu, že
nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa [§ 40 ods.1 písm. c) zák.č.244/02 Z. z.]. Tento nedostatok nemožno
odstrániť ani dodatkami k VPP, a to hlavne pokiaľ by šlo o dodatky jednostranné, bez toho aby
bolo preukázané, že sa s nimi spotrebiteľ vôbec oboznámil a im i porozumel. Prípadné dodatky ani

nemôžu konvalidovať absolútne neplatné doložky. Doložku si osobitne nevyjednal a nemal na výber,
vzhľadom na jej splynutie s ostatnými poistnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť.
Doložku je potrebné považovať za neplatnú i s odkazom na čl.3 ods.1 smernice a teda § 53 O. z.
pre hrubý rozpor s dobrými mravmi [§ 40 ods.1 písm. j) zák.č.244/02 Z. z.]. Postup žalovanej pri
výbere rozhodcovského súdu podľa čl. XV. VPP taktiež vzbudzuje pochybnosti o súladnosti so zák.,

nakoľko nemal možnosť túto voľbu ovplyvniť. Z rozhodcovského rozsudku sa taktiež nedozvie, na akom
právnom základe sa mu uložila povinnosť uhradiť dlh žalovanej. Chýba akákoľvek špecifikácia. Trovy
rozhodcovského konania sú zjavne neprimerané k výške dlhu. Rozsudok ho teda navyše zaväzuje
na plnenie neobjektívne a odporujúce dobrým mravom (uzn. NS „RS“ z 31.1.2013 2Cdo311/2012).
Predmetné rozhodcovské konanie i výber rozhodcu vážne narušili rovnosť „účastníkom“ konania v

jeho neprospech [§ 40 ods.1 písm. g) zák.č.244/02 Z. z.]. Doložka nadiktovaná žalovanou bola už
opakovane vyhodnotená ako neprijateľná uzneseniami NS SR 3Cdo 122/2011, 2Cdo 245/2010, 6Cdo
1/2012, 2MCdo 1/2012. Keďže SR neaplikuje ust. na ochranu spotrebiteľa dôsledne, čelí zo strany
Európskej komisie výzve pre porušenie č.2012/4165, v ktorej sa konštatuje zo strany súdov a orgánov
Slovenska nesplnenie povinností podľa čl.2,6,7 smernice, čl.3 písm. a), čl.5 ods.6, čl.10 ods.2, čl.22

a 23 a čl. 24 ods.1 smernice 2008/48/ES, čl.2 písm. b) a čl.3 ods.1 smernice 2005/29/ES, ako aj
čl.47 Charty základných práv. Poukázal hlavne na str.20-21 uvedenej výzvy, kde v dôsledku nejasnej
doterajšej judikatúry na Slovensku sa Európska komisia obáva, že Slovensko doposiaľ nezabezpečuje
dostatočné záruky pre ex offo súdnu ochranu spotrebiteľov a pozitívne hodnotí uznesenie NS SR z
21.3.2012 6Cdo 1/2012 (rovnaká žalovaná a rovnaké poistné podmienky), i keď jeho nedostatkom je

dostatočné odôvodnenie a absencia odkazov na judikatúru Súdneho dvora. Uvedené zhrnul teda tak, že
súd rozhodol vecne správne ak žalobe vyhovel. Navrhol jeho rozhodnutie potvrdiť ako správne. Uplatnil
i náhradu trov právneho zast. v odvolacom konaní 69,89 € (za úkony právnej služby a to podanie tohto
vyjadrenia k odvolaniu, odmena spolu 61,85 € + režijný paušál 8,04 €, všetko spolu 69,89 €).
Odvolacísúdbeznariadeniapojednávania(§214ods.2O.s.p.-vostatnýchprípadoch,t.j.neuvedených

v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v
rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo
je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku
má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje,
pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie.

Ani jeden zo žalovanou uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný.
Podľa § 205 ods.2 písm. a) O. s. p. odvolanie proti rozsudku, možno odôvodniť len tým, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1.
Podľa§221ods.1O.s.p.súdrozhodnutiezruší,lenaka)sarozhodlovoveci,ktoránepatrídoprávomoci
súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c)

účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiestosamosudcu rozhodoval senát, h) súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, i) sa rozhodlo bez návrhu,
nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody

neexistovali a j) bol odvolacím súdom schválený zmier.
Žalovaná v odvolaní netvrdí, k akej konkrétnej vade podľa § 221 ods.1 O. s. p. v konaní došlo a
skutočnostiuvedenévodvolanísanedajúsubsumovaťpodžiadnuskutkovúpodstatuupravenúvcit.ust.
Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
sú všetky vady prejavujúce sa v chybnom postupe súdu prvého stupňa pri dokazovaní, v nesprávnom

posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, v chybnom
poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch v jeho činnosti, ku ktorým došlo v priebehu konania
alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len
vtedy, ak sú dôsledkom takého porušovania predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.
Tvrdené nesplnenie poplatkovej povinnosti žalobcom v žiadnom prípade nemohlo mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci samej a tiež neviedlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania,
lebo nijako neobmedzilo žalovanú v uplatňovaní jej procesných práv.
Tvrdenie, že z obsahu zápisnice z vykonaného pojednávania 24.3.2014 vyplýva, že súd svoju procesnú
povinnosť, vyplývajúcu mu z § 118 ods. O. s. p., opomenul, nie je pravdivé, lebo zo str.3 zápisnice je
zrejmé, že svoju povinnosť splnil, i keď nevymenoval konkrétne, ktoré skutkové tvrdenia ostali sporné.

Napokon neobstojí ani tvrdenie, že vo výroku napadnutého rozsudku mal byť uvedený dôvod zrušenia
rozhodcovského rozsudku, lebo zo žiadneho právneho predpisu to nevyplýva.
Neúplnosť zistenia skutkového stavu [§ 205 ods.2 písm. c) O. s. p.] je v sporovom konaní odvolacím
dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého
stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť

(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z
povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť
dôkaz, ktorý - hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci
boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a

ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.
Žalovaná neuvádza, ktorý dôkaz, hoci bol ňou navrhovaný, súd nevykonal.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci
spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré

je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a
chybamiprávnehoposúdeniajeúzkavzájomnásúvislosť,keďžepríčinounesprávnych(nedostatočných)
skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp.
zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď

vzaldoúvahyskutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazovaleboprednesovúčastníkovnevyplynuli,aniinak
nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),

zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové

zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p.
Podľa § 205a ods.1 O. s. p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa,

sú pri odvolaní proti rozsudku odvolacím dôvodom len vtedy, ak a) sa týkajú podmienok konania, vecnej
príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, b) má byť nimi preukázané, že
v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, c) odvolateľnebol riadne poučený podľa § 120 ods.4 a d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo
predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. e) O. s. p. je daný vtedy, ak vo svetle nových skutočností alebo

dôkazov, ktoré účastník uplatnil v súlade s § 205a O. s. p., nemôže obstáť súdom zistený skutkový stav.
Ide najmä o skutočnosti a dôkazy, ktoré nastali (vznikli) po vyhlásení (vydaní) rozsudku súdu prvého
stupňa, preto skutočnosti a dôkazy, ktoré tu boli v konaní pred súdom prvého stupňa a účastník ich
neuplatnil (hoci len preto, že o nich nevedel), nemôžu byť v sporovom konaní odvolacím dôvodom.
Predpokladá sa, že účastníkom uplatnené skutočnosti a dôkazy sú nové (v porovnaní s tým, aké tu boli

v konaní pred súdom prvého stupňa) a v danej veci sú právne významné.
Žalovaná neuviedla v odvolaní nič, čo by zakladalo existenciu uvedeného odvolacieho dôvodu.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci
podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak

použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad

o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného
skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.
Súdpoužilsprávnyprávnypredpis,správnehoajvyložilanadanýskutkovýstavhoisprávneaplikoval,t.

zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach
účastníkov konania.
Pokiaľ žalobkyňa považuje napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť, ide len o jej
ničím nepodložený subjektívny názor.
Podľa ustálenej súdnej praxe rozhodnutie nie je preskúmateľné predovšetkým v prípade, že z jeho

odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej, resp., keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s
vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú.
Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 157 ods.2 O. s. p. a zásadám súdnej
praxe, preto nie je nepreskúmateľný.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku možno doplniť, že je v úplnom súlade s ustálenou
súdnou praxou, na ktorú poukázal žalobca vo vyjadrení k odvolaniu, preto odvolací súd nepovažuje za
potrebné k tomu nič dodávať. Povinnosť súdu pokračovať v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe
vyplýva priamo z § 43 ods.1 zák. o rozhodcovskom konaní a nie je potrebné, aby to bolo uvedené vo
výroku rozsudku, ktorým sa zrušuje rozhodcovský rozsudok.

Pokiaľ ide o prerušenie odvolacieho konania až do ukončenia konania na ÚS SR II. ÚS 382/2012, nie
sú dané dôvody na jeho prerušenie.
Podľa § 211 ods.2 O. s. p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia
primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Podľa§ 109 ods.2 O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia ,môže konanie prerušiť, ak prebieha

konanie , v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na
takéto konanie podnet.
Z cit. ust. vyplýva, že k prerušeniu konania súd pristúpi vtedy, ak prebieha iné konanie alebo ak dal
podnet na začatie iného konania, v ktorom sa posudzuje (má byť posudzovaná) otázka, ktorá môže mať
význam pre jeho rozhodnutie a ktorú by inak mohol posúdiť sám (§ 135 ods.2 O. s. p.), takže dôvod

prerušenia tu spočíva predovšetkým v hospodárnosti konania, pričom pri úvahe, či konanie preruší,
postupuje podľa okolnosti konkrétneho prípadu.
V prejednávanej veci podmienky cit. § 109 ods.2 písm. c) O. s. p. neboli splnené, lebo konanie vedené
pred ÚS pod sp. zn. II. ÚS 382/2013 nie je také konanie, v ktorom sa posudzuje konkrétna vecná otázka,
keďže predmetom konania pred ním nie sú vecné otázky konkrétneho sporu, teda otázka zrušenia

predmetného rozhodcovského rozsudku, ale skúmanie, či došlo alebo nedošlo v danom konaní a daným
rozhodnutím k porušeniu ústavne zaručených práv sťažovateľa.
Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie
konanie.Podľa § 137 O. s. p. trovy konania sú najmä, o. i. hotové výdavky účastníkov včítane súdneho poplatku
a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.
Podľa § 142 ods.1 O. s. p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov

potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech
nemal.
Podľa § 149 ods.1 O. s. p. ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov
konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.
Podľa § 151 ods.1 O. s. p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Podľa ods.4 prvá veta cit. ust. trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre
náhradu mzdy a hotových výdavkov.
Žalobca mal aj v odvolacom konaní plný úspech, preto mu bola priznaná náhrada jeho trov vo výške
61,85 € za vyjadrenie k odvolaniu [§ 10 ods.2,§ 13a ods.1 písm. c) vyhl.č.655/04 Z. z. o odmenách a

náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov] a 8,04 € režijný
paušál, spolu 69,89 €. Žalovaná nemala v odvolacom konaní úspech, preto nemá právo na náhrada
jeho trov.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.