Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. január 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/631/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225811
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225811.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň
JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa D., zastúpeného W.
proti odporcovi E., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 22C/300/2012-128 zo dňa 10. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Svoje
rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ust. § 3 ods. 1 písm.
d), 2, § 9 ods. 1, 4, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.

z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, §
100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Na základe dokazovania súd
prvého stupňa zistil, že dňa 10.12.2008 súdny exekútor C.. A. L. podal na Okresný súd Trenčín žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 03.12.2008, sp. zn. EX 10682/08 v
prospech oprávneného proti povinnej T. R.. O tejto žiadosti rozhodol exekučný súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 49Er/2389/2008 tak, že dňa 08.01.2009 vydal poverenie pre uvedeného súdneho exekútora.

Súd na základe tvrdení navrhovateľa, uvedených v žalobnom návrhu, zistil, že tento
si uplatňuje náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Trenčín, ktorého sa mal uvedený subjekt dopustiť tým, že o žiadosti súdneho
exekútora na vydanie poverenia nerozhodol v zákonnej lehote. Na základe vykonaného dokazovania
malsúdzapreukázané,žetvrdenienavrhovateľaotom,žeexekučnýsúdožiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie rozhodol až dňa 08.01.2009, po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, a to po
viac ako 6 mesiacoch, nebolo v konaní dokázané. Toto tvrdenie navrhovateľa nie je celkom preukázané.

Vzhľadom k tomu, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu
doručená dňa 10.12.2008 a k tomu, že poverenie na vykonanie exekúcie exekučný
súd vydal dňa 08.01.2009, súd konštatoval, že exekučný súd rozhodol v exekučnom konaní po uplynutí
zákonnej lehoty, a to v 10. deň po jej uplynutí. Súd k dôvodom žaloby ďalej uviedol, že všeobecný súd
nemá právomoc rozhodovať o porušení práva na súdnu ochranu a o poskytnutí primeraného finančného
zadosťučinenia, tak ako to v žalobe navrhuje navrhovateľ, pretože rozhodovanie o týchto

skutočnostiach patrí do právomoci iných súdov. Vzhľadom k tomu, že súd nezistil v danom
prípade vznik škody, ani nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľa , čo je rozhodujúcim dôvodom pre
to, aby súd žalobu zamietol, bolo nadbytočné sa zaoberať prípadným premlčaním uplatneného právanavrhovateľa. O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol pri vyhlásení rozsudku podľa §
142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že uložil navrhovateľovi povinnosť nahradiť odporcovi
náhradu trov konania, pretože odporca bol v konaní plne úspešný a právo na náhradu trov

konania si uplatnil. V lehote troch dní odo dňa vyhlásenia rozsudku si odporca trovy konania nevyčíslil.
Vzhľadom k tomu, že z obsahu spisu mu žiadne trovy konania nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania
nepriznal, neviazaný v zmysle § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutím o
prisúdení náhrady trov konania v rozsudku, ktorým sa konanie končí.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. sa mu
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v
konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.),
súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s
ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli
uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu,
postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie

pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je
potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených veciach a
skutočnostiachdôvodnavylúčeniesudcu,ničnemení natom,ževočiachnavrhovateľaaobjektívne
vočiachverejnostinemožnotohtosudcupovažovaťzanestranného.Uviedol,ženázorodvolaciehosúdu

vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných odvolacích súdov, Ústavného
súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ
podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie
rozhodnutia odvolacieho súdu. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania

z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z
ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie,

kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len
na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči
dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo

možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti

boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný list. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou

pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti konaním dlžníka. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla
z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie
textov, publikačné výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je
zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však

týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a
skutkový základ v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi
opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady
na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom jev danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Navrhovateľ hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o
výškemajetkovejškody,atoajprostredníctvomznaleckéhoposudku,ktoréhovyhotoveniesizabezpečil.

Poukázal tiež na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí
vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný
ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil

porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky
si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky
a akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej
lehoty zo strany exekučného súdu, svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej
satisfakcie za porušené práva. K návrhu na prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním

podanej sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím
vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť osobitne. Na podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru
odvolacích súdov Rozsudok Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 9Co/174/2014. Žiadal preto, aby odvolací
súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219

ods. 2 O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením rozhodnutia
okresného súdu, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa

ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku
navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku
ktorým na základe týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť
prijateľné, racionálne aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 08.01.2009, to znamená, že
k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonom
stanovenej lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 6 mesiacov.

Akovyplývazvykonanéhodokazovaniapredsúdomprvéhostupňa,žiadneztýchtotvrdenísanezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu

stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie prostredníctvom
súdneho exekútora na Okresný súd Trenčín dňa 10.12.2008 a k vydaniu poverenia na
vykonanie exekúcie dochádza uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 08.01.2009.

Z dikcie ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku (účinného do 31.05.2010)

vyplýva, že exekúciu možno vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií
a zmierov nimi schválených, pričom oproti iným exekučným titulom je v týchto prípadoch exekučný
súd povinný preskúmavať exekučné tituly aj z hľadiska rozhodnutia vo veci samej. Oprávnenie, ako aj
povinnosťpreskúmavaťrozhodcovskýrozsudokvyplývazustanovenia§44ods.2Exekučnéhoporiadku
v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, a aj z judikatúry

Súdneho dvora EÚ (napr. rozhodnutie z 06.10.2009 „Asturcom“). Ako správne uviedol súd prvého
stupňa, postup exekučného súdu, ktorý rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia v lehote 10 dní
po uplynutí zákonnej lehoty, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. S ohľadom na
konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významným
prieťahmi,ktorébybolomožnékvalifikovaťakozbytočnéprieťahy.Vdanomprípadetaknemožnohovoriť

o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s
poukazom na § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na
ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o

spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské
právojednoznajdynamickejšiesarozvíjajúcichodvetvísúkromnéhopráva,ktorépriamoalebonepriamo
ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora
EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci
sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku
prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného

súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Preto odvolací súd poukazuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,

prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

V náväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.

z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ vychádzame zo základnej
premisy, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod
sa v prejednávanej veci zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2
citovaného zákona.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani, že súd dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov, a že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

E. Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v
neprítomnosti navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa ust. §
101 ods. 2 O.s.p. s tým, že súd prvého stupňa sa riadne vo svojom odôvodnení v rozsudku zaoberal,
z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne predvolaní účastníci sa na pojednávanie

nedostavili. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie
pojednávania a samostatným uznesením rozhodol o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania a riadne v odôvodnení uviedol, z akých dôvodov tento návrh navrhovateľa zamietol.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého stupňa

na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 10.02.2015, čím
účastníkom konania vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,
ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ
zároveň mohol oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného
pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca,

preto nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť navrhovateľ nevyužil ani po
poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p. o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložiť
alebo označiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorýchsa nenariaďuje pojednávanie podľa § 115a O.s.p., najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej,
pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy
uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a. Poučenie súdu prvého

stupňa podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 29.12.2014,
ako to vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie na

konkrétny termín, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil
s tým, že na pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom
exekučného spisu súdu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal
dôkazy navrhované navrhovateľom a poskytol možnosť obom účastníkom zúčastniť sa pojednávania,
čím mali možnosť vyjadriť sa k dôkazom, resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti,

princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd
prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako
jednu zo základných zásad občianskeho súdneho konania, ktorú zaručuje nielen Ústava
(čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je súčasťou práva účastníkov
konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv a záväzkov. Postupom súdu

prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému z vykonaných dôkazov v zmysle
čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti vykonávaných
dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.

Zároveň odvolací súd na záver dodáva, že pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska

skutkového deja jedinečnosti daného deja, ktorý súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi,
odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh, ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a
nezakladajú sa na skutkových zisteniach, pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa
spočíva v nacyklostilovaných dôvodov, ktoré sa z 90 % nevzťahujú na prejednávaný prípad.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania

priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .