Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/484/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218323
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218323.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr.
Aleny Záhumenskej a Mgr. Zuzany Holúbkovej v právnej veci navrhovateľa G., zastúpeného V. proti
odporcovi D., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. 8C/138/2012-77 zo dňa 17. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom Okresného
súdu Prievidza a odporcovi náhradu trov konanie nepriznal. Svoje rozhodnutie po právnej stránke
odôvodnil s poukazom na § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2 a 4, §
15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a 3, § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ďalej § 44 ods. 2, §
41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení platnom ku dňu 03.08.2011. Zo spisu tamojšieho súdu,
sp. zn. 15Er/2500/2011 okresný súd zistil, že žiadosť súdneho exekútora I.. O. T. o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 03.08.2011. Uznesením, č.k. 15Er/2500/2011-12 zo
dňa 19.09.2011 súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol
z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky. Rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.10.2011. Uznesením, č.k. 15Er/2500/2011-13
zo dňa 28.10.2011, právoplatným dňa 23.11.2011, bolo exekučné konanie zastavené. Zhodnotením
skutkového stavu dospel súd prvého stupňa k právnemu záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný.
V súvislosti so zákonnými podmienkami vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom súd prvého stupňa v danej veci skúmal tieto podmienky a dospel
k záveru, že splnené neboli. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že tvrdenia
navrhovateľa sa nezakladajú na pravde. Novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č.

144/2010 Z. z. s účinnosťou od 01.06.2010 vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia
súdnemu exekútorovi, pokiaľ sa jednalo o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c) a
d) Exekučného poriadku. Z dôvodovej správy k tejto novele vyplýva, že účelom vypustenia zákonnej
lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy mohli objektívne posúdiť
zákonnosť exekúcie, pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky,
zvlášť, keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne

prechodné ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo o novelu procesných ustanovení
Exekučného poriadku, vzťahuje sa na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Následne novelou Exekučného poriadku,zákonom č. 102/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.06.2011 bol § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku doplnený aj o exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. Uvedená
novela procesného charakteru neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na

všetky konania, v ktorých súd k 01.06.2011 nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. V tomto prípade je potrebné zdôrazniť, že v čase podania žiadosti na vydanie poverenia
lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
neexistovala. Z tohto údaju jednoznačne vyplýva, že tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd rozhodol
po zákonom stanovenej lehote s omeškaním viac ako 418 dní, je nepravdivé a zavádzajúce. Z

uvedeného je zrejmé, že sa nedopustil žiadneho nesprávneho postupu, keďže v tomto prípade 15-dňová
lehota na vydanie poverenia neplatila. O zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie súd rozhodol v primeranej lehote a nedopustil sa žiadneho nesprávneho úradného
postupu.Napokonvexekučnomspisesanenachádzajúžiadneurgencienaskoršievydanierozhodnutia,
ani sťažnosť na prieťahy v konaní. Samotné znenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
oprávňovalo exekučný súd ex offo skúmať exekučný titul nielen z formálneho, ale aj z

vecného hľadiska. Pri posudzovaní tohto základného predpokladu pre udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie sa exekučný súd síce nezaoberá vecnou správnosťou exekučného
titulu (okrem spotrebiteľských vzťahov), ale skúma, či exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý na to
mal právomoc, a či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. V danom prípade bol exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. Súd bol jednoznačne oprávnený ex offo skúmať, či tento rozhodcovský

rozsudok bol vydaný v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a tiež, či pôvodný titul tohto
rozhodnutia - zmluva o úvere, neobsahoval neprijateľné podmienky, a či rozhodcovská doložka bola
dojednaná v súlade so zákonom o rozhodcovskom konaní a v súlade s ostatnými
právnymi predpismi upravujúcimi spotrebiteľské právo. Exekučný súd preto správne skúmal exekučný
titul (rozhodcovský rozsudok), či tento bol vydaný v súlade s platnými právnymi predpismi. Po zistení,

že v danej veci ide o spotrebiteľský vzťah a konštatovaní, že dojednaná rozhodcovská doložka nebola
dojednaná v súlade so zákonom, tento rozsudok ako exekučný titul neuznal. Svoje rozhodnutie riadnym
a správnym spôsobom odôvodnil. Súd teda oprávnene preskúmaval exekučný titul v exekučnom konaní
tak, ako mu to vyplýva z platných právnych predpisov a dostupnej judikatúry tak Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky a stanovísk Súdneho dvora Európskej únie.

Vzhľadom k tomu, že súd dospel k právnemu názoru, že na strane odporcu konajúceho prostredníctvom
exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, vo veci sa ďalej nezaoberal ani výškou
majetkovej škody, ani nemajetkovej ujmy, pretože nebol zistený právny základ na jej uplatnenie ako
zodpovednosť odporcu za uplatňovanú ujmu. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1
O.s.p. tak, že účastníkom ich náhrada nebola priznaná. Odporca, ktorý mal vo veci úspech náhrada trov

konania nebola priznaná, pretože ich neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v celosti v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov,
že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p., a to, že v spojení s § 205 ods. 2
písm. a) O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení

s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav podľa § 205 ods.
2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym a vyčerpávajúcim odôvodnením
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky,sp.zn.IIIÚS36/2010).Jehoúvahyadôvodypodporujúpríslušnýzáveronedôvodnostinároku

navrhovateľa. Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku
ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné,
racionálne aj spravodlivé.Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 16.08.2010, pričom konanie sa začalo dňa 24.06.2009,
to znamená, že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej

lehoty, pričom omeškanie predstavuje viac ako 418 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred okresným súdom, žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na
Okresný súd Prievidza dňa 03.08.2011. Uznesením, č.k. 15Er/2500/2011-12 zo dňa 19.09.2011 súd
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu neplatnosti
rozhodcovskej doložky, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.10.2011.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu,
aby vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na
prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne, prípadne exekučné konanie z dôvodu

nesplnenia podmienok konania zastaví. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie
lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom
na§45zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonanívnáväznosti naustanoveniazákona

o ochrane spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, zákone o spotrebiteľských úveroch,
je exekučný súd vždy ex offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. Tento prieskum exekučný súd vykonal, zistil,
že exekúciu nemožno z týchto dôvodov vykonať, pričom spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie
sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy

na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom
prípade stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke
o zložitú vec.

Zároveň odvolací súd dodáva, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku

prieťahov v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom
konaní môže určiť len Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení
ústavných práv fyzických a právnických osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného
súdu Slovenskej republiky (1ÚS 27/02, 1ÚS 197/03, 1ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom
na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie, že sa postup všeobecného súdu

nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými
významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V zmysle záverov

Ústavného súdu potom možno konštatovať, že za stavu, kedy právny predpis v tomto čase v sebe
nezakotvoval žiadnu lehotu, v ktorej má exekučný súd zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia (čo nie
je možné zamieňať s pojmom vydanie poverenia) dobu od podania žiadosti o udelenie poverenia do
rozhodnutiasúduozamietnutítejtožiadostinemožnovžiadnomprípadepovažovaťzaprieťahyvkonaní,
anizarozhodnutievlehote,ktorábybolaneprimeranávovzťahukprávunavrhovateľanasúdnuochranu

- právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná a rozhodnutá.

Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí námietka
zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ako vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa, o námietke zaujatosti sudcu, vznesenej navrhovateľom, bolo

právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 06.11.2012 pod sp.
zn. 17NcC/620/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Prievidza JUDr. Valéria
Píšová nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Následne z dôvodu prerušenia
výkonu funkcie JUDr. Píšovej bola predmetná vec na základe Opatrenia predsedu súdu Spr. 1493/12pridelená JUDr. Kataríne Zajacovej, pričom o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti tejto
sudkyne bolo právoplatne rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.01.2013, sp. zn.
17NcC/21/2013, ktorý sudkyňu nevylúčil z prejednania a rozhodovania danej veci. Čo sa týka samotnej

námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už
v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva
súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojím nesprávnym úradným postupom v
inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona
514/2003 Z. z. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane

odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj
nárok odvodzuje od postupu tohto okresného súdu.

Rovnako ďalšia odvolacia námietka zo strany navrhovateľa neobstojí z dôvodu, že pojednávanie bolo
nariadené na konkrétny termín, a to na 29.10.2013, ktoré bolo odročené na 17.12.2013.

Navrhovateľ bol na tieto pojednávania, na ktorých sa zároveň mohol oboznámiť s vyjadrením odporcu
k návrhu na začatie konania, riadne predvolaný, čím účastníkom konania súd vytvoril predpoklady pre
uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo veci za
podstatné. Predmetného pojednávania sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil,
jeho žiadosťou o zrušenie pojednávania sa súd prvého stupňa zaoberal, a preto nemožno uzavrieť, že by

v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť konať pred súdom.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s

§ 142 ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho
konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu
mu trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .