Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. máj 2015

Súd: Okresný súd Košice okolie
Spisová značka: 6T/165/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7513010734
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Baňacký

ECLI: ECLI:SK:OSKE3:2015:7513010734.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice - okolie, samosudcom JUDr. Miroslavom Baňackým, v trestnej veci obžalovaného

E. V., trestne stíhaného pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. b)
Trestného zákona, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 29.5.2015 v Košiciach takto

r o z h o d o l :

Podľa § 285 písm. b / Tr. por. súd o s l o b o d z u j e obžalovaného E. V., X.. XX.XX.XXXX Y. Y., V.
L. Y., Š. XXX/X, okres Košice - okolie, majiteľa firmy J. Y., spod obžaloby Okresnej prokuratúry Košice-
okolie sp. zn. 2 Pv 505/12-10 zo dňa 27.9.2013 podanej pre zločin neodvedenia dane a poistného podľa
§ 277 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák., ktorého sa mal dopustiť tak, že

ako zodpovedný zástupca spoločnosti J. Y., R..K..S.. P. XX, Y., IČO: 443312792
· za obdobie august 2011 zrazil zo mzdy zamestnancov finančné prostriedky a to splatné poistné na
zdravotné poistenie za zamestnancov, ktoré mal odviesť na účet Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s.,
krajská pobočka Košice, Senný trh 1, 040 01 Košice, ktoré však na účet tejto poisťovne neodviedol, ale
použil ich na iné účely, pričom takto neodviedol uvedené poistné v celkovej výške 275,43 €,
· na obdobie júl 2011 zrazil zo mzdy svojich zamestnancov finančné prostriedky a to splatné poistné na
zdravotné poistenie z zamestnancov, ktoré mal odviesť na účet Union zdravotnej poisťovne a.s., ktoré

však na účet tejto poisťovne neodviedol, ale použil ich na iné účely, pričom takto neodviedol uvedené
poistné vo výške 37,10 €,
· za obdobie január, február a júl 2011 zrazil zo mzdy svojich zamestnancov finančné prostriedky a to
dňa zo závislej činnosti a funkčných pôžitkov, ktoré mal odviesť na účet Daňového úradu Košice V, ktoré
však na účet Daňového úradu neodviedol, ale použil ich na iné účely, pričom takto neodviedol daň v
celkovej výške 2.412,82 €,

pretože skutok nie je trestným činom.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 2.10.2013 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Košice - okolie (ďalej len ako „prokurátor“)
obžalobu na obžalovaného E. V. (ďalej len ako „obžalovaný“), pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin
neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, ods. 2 písm. b) Trestného zákona.

Nazačiatkuhlavnéhopojednávaniasúdzisťovalzáujemstránuzavrieťdohoduovineatreste.Prokurátor
nemal záujem uzavrieť dohodu o vine a treste a tak súd pristúpil k vykonaniu hlavného pojednávania.
Po prednesení obžaloby súd v zmysle § 256 ods. 2 Tr. por. prečítal návrh poškodených subjektov na

náhradu škody - Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s. z č. l. 35, zdravotnej poisťovne Union a.s. z č.
l. 48 a Daňového úradu Košice z č. l. 84.Podľa § 257 Tr. por. súd umožnil obžalovanému urobiť vyhlásenie o svojej vine. Obžalovaný po poučení
podľa § 257 Tr. por. vyhlásil, že sa cíti byť nevinný. Vzhľadom k tomuto vyhláseniu obžalovaného súd
rozhodol, že vykoná dokazovanie v celom navrhnutom rozsahu.

V rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní boli vykonané nasledujúce dôkazy, ktoré súd hodnotí
jednotlivo nasledovným spôsobom.

ObžalovanýE.V.predsúdomvypovedal,ževie,čojemukladenézavinu.Odvodyadaňnezaplatilpreto,

že tieto peniaze použil na úhradu miezd a na splátky leasingu na stroje, nakoľko chcel udržať prevádzku,
preto nemohol dopustiť, aby leasingové spoločnosti mu zobrali zariadenie a pokiaľ ide o odvody, ak by
nevyplatil mzdy zamestnancom, títo by od neho odišli. Daná prevádzka pekárne vznikla vo Valalikoch asi
4-5 rokov dozadu t. j. v roku 2009-2010, nakoľko obec vybudovala priestory na účel pekárne, v ktorých
je daná prevádzka v nájme prakticky dodnes. Obžalovaný teda zriadil pekáreň, pretože mal sľúbené
dotácie od štátu, avšak aby mohol dotácie dostať, musel dopredu zložiť štátu časť peňazí. Dotácie síce

prišli, ale do inej pekárne. Napriek tomu sa snažil prevádzku rozbehnúť, na čo použil vlastné úspory a
napokon sa aj podarilo prevádzku rozbehnúť. Prevádzka začala fungovať v r. 2010. V priebehu roku
2011, prevádzka mala nedostatok peňazí, pretože mali nízke odbery z dôvodu, že nevedeli predať svoje
výrobkyapretonemohlinavyšovaťvýrobu.Obžalovanývšakmuselplatiťmzdyaleasing,aleviacpeňazí
nebolo. V r. 2013 navýšili odbyt svojich výrobkov, takže v súčasnej dobe dokážu plniť svoje záväzky,

aj splácať dlhy z predchádzajúceho obdobia. Obžalovaný odhadol, že záväzky, ktoré má spoločnosť
po splatnosti, by mali byť zlikvidované do 1 roka. Pokiaľ ide o mesiace uvedené v obžalobe, tieto sa
splácajú aktuálne v súčasnom období. Na priamu otázku, prečo nezaplatil daň a odvody, keď podľa
záverov znaleckého posudku vyplynulo, že v čase ich splatnosti mal finančné prostriedky, obžalovaný
odpovedal, že musel platiť za stroje a zariadenie, pretože v opačnom príde by o ne prišiel, preto tieto

prostriedky použil na mzdy a splátky leasingov. Dokonca v určitých obdobiach, keď spoločnosť nemala
peňažné prostriedky, sám ako fyzická osoba vkladal do spoločnosti vlastné peňažné prostriedky. Za
obdobie od 1.2.2011 do 31.1.2012 mu bola spoločnosťou vyplácaná len mzda, avšak nič iné ako mzda
mu vyplatené nebolo. Zlá finančná situácia bola aj dôvodom pre podanie návrhu na reštrukturalizáciu,
ktorá bola súdom povolená a bol schválený aj plán reštrukturalizácie, čo je jasným dôkazom o tom, že

v roku 2011 spoločnosť mala finančné problémy a nevedela splácať svoje splatné záväzky. Obžalovaný
ďalej uviedol, že pokiaľ ide o náklady, ktoré musí každý mesiac vynaložiť, aby udržal prevádzku, tak
tieto vie písomne preukázať. V podstate 40 % nákladov sú náklady na suroviny, zvyšok sú pohonné
hmoty na dodávky výrobkov do obchodov, teda ide o nákup múky, suroviny do výroby, energie plyn,
elektrina, voda, mzdové náklady, leasingy, údržba zariadenia a áut a pod.. Na mesiac je potrebných

40.000,- eur, aby mohla prevádzka fungovať. Čím sú náklady nižšie, tým lepšie. Pokiaľ ide o mzdy
zamestnancov, tieto sa v danej spoločnosti pohybujú vo výške okolo 470 eur, pričom v období, ktoré je
uvedenévobžalobespoločnosťmala22-26zamestnancov,vsúčasnejdobejeto32.Stavzamestnancov
kolíše podľa dopytu trhu. Obžalovaný poprel tvrdenie znalkyne, že k vypracovaniu znaleckého posudku
nebola predložená potrebná dokumentácia, presne to obžalovaný nevedel povedať, pretože znalkyňa

komunikovala s ekonómkou. Obžalovaný tvrdil, že má k dispozícii riadne vedené účtovníctvo a úplné
účtovné doklady, za celý čas fungovania prevádzky má stále tú istú účtovníčku. O zlej finančnej situácii
spoločnosti v roku 2011 svedčí aj to, že aj podľa vypracovaného znaleckého posudku za celý rok 2011
rozdiel príjmy a výdavky predstavuje sumu len 234,73 eur.
Obžalovaný priznal, že odvody uhrádzala ekonómka s jeho podpisom, teda ekonómka pripravila príkaz

na úhradu a obžalovaný rozhodoval čo súri, pričom sa uprednostňovalo zabezpečenie výroby. Ďalej
priznal, že mali aj veriteľov s pohľadávkami po splatnosti, v prípade najhoršieho obžalovaný poskytoval
ako fyzická osoba pôžičku danej s.r.o..

Výpoveď obžalovaného možno po obsahovej stránke hodnotiť ako v celku logickú a vecnú, pôsobiacu

úprimne a celkom dôveryhodne a presvedčivo, avšak pre správne vyhodnotenie vypovedaných
skutočností a okolností, nie je možné ju nekriticky považovať za nespochybniteľnú, ale naopak je
potrebné ju konfrontovať s ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi.

Svedkyňa H. R. - ekonómka spoločnosti vypovedala, že v pekárni Valaliky zastáva od roku 2010 funkciu

ekonómky, jej pracovnou náplňou je vedenie pokladne, miezd, personalistika, účtovníctvo a daňové
priznania.K neodvedenej dani a poistného za obdobie roka 2011 svedkyňa uviedla, že v r. 2011 sa odvody platili,
avšak išlo odvody za predchádzajúce obdobie, teda za r. 2010, rovnako tak sa platilo aj daňovému
úradu, nakoľko v r. 2010 prevádzka začínala, nebolo dostatok prostriedkov na vyplatenie týchto platieb,

pretože sa prioritne udržiavala prevádzka. V priebehu r. 2011, vždy keď boli peniaze sa platilo, avšak
išlo o platby z predchádzajúceho roka.

Je pravda, že 30.9.2011 stav peňazí v pokladni bol 2.315,- €, avšak tieto peniaze potrebovali na
vyplatenie múky pre firmu Gubek vo výške 2.322,- €, ktoré boli poukázané z pokladne dňa 6.10.2011.

Od 30.9.2011 do 6.10.2011 boli aj vklady od spoločnosti Sodexo vo výške 19.000,- €, ktoré boli použité
na mzdy a odvody, zvýšilo sa 6 000 €, ktoré boli použité na ďalšie prevádzkové náklady. Mesiac október
2011 končili zo zostatkom cca 5000 eur v pokladni a v banke asi 20 000 eur. Za tieto mesiace neboli
obžalovanému vyplatené žiadne odmeny, skôr majiteľ vkladal. Svedkyňa sa pamätala na dva prípady,
keď obžalovaný vložil do pokladne zo svojich peňazí po 10 000 €, aby bolo na vyplatenie miezd.

Za mesiac júl 2011 sa malo vyplatiť poistné koncom augusta 2011, pričom koncom augusta 2011 bolo
na účte spoločnosti 1.217,- € a v pokladni cez 4000 €. Následne 5.9. bol vyplatený leasing 1.821,- €,
potom boli vyplatené dňa 6.9. Gubekovi za múku 2 097 €. Dňa 8.9.2011 bola vyplatená ďalšia faktúra vo
výške 1666 €, dňa 12.9.2011 vyplatené 2085 eur, 16.9.2011 zase vyplatená suma 1721 €, z tohto dôvodu
predmetné poistné nepoukázali poisťovni Union, pretože peniaze potrebovali podržať v spoločnosti na

úhradu najmä týchto a ďalších nákladov dôležitých pre prevádzku.

Za mesiac január 2011 sa mala zaplatiť daň koncom februára. Na konci mesiaca február 2011 bolo na
účte spoločnosti 637 € a v pokladni cez 3550 €. Boli uhradené obedy 383 €, leasingy 465 € a 497 €,
SPP za plyn 2.322,- €, ďalej uhradená suma 1.400,- € za múku a požiarnici, 500 € inšpektorátu práce

pokuta, penále, DPH, sociálnej poisťovni vyplatené 2800 €, daň zo závislej činnosti 1637 €.

Pokiaľ ide o február 2011, za tento mesiac daň zo mzdy mala byť odvedená koncom mesiaca marec
2011. Ku koncu marca 2011 bol celkový stav peňazí v spoločnosti 3410 €, ale 5.4.2011 zaplatili plyn vo
výške 1.241,- €, vodu vo výške 225 €, elektrárne 2086 €, zaplatili spoločnosti Gubek za múku 1487

€, dodávateľovi počítačovej siete 130 €, štítky na chleba stáli 335 €, leasingy za autá (to platia každý
mesiac) 1500 €, ďalej zaplatili poisťovni Dôvera sumu 3015 € (dlžné odvody za obdobie 7-10 mesiaca
2010), 4621 € boli zaplatené odvody do sociálnej poisťovni, 975 € zaplatené na odvody do VŠZP, znova
sa kupovala múka za 1000 €, Unionu odviedli 551 €, platba za obedy vo výške 462 € , pričom svedkyňa
opätovne zopakovala že všetky tieto platby potrebovali uhradiť na zabezpečenie chodu prevádzku, z

tohto dôvodu daň zo závislej činnosti splatnú v marci 2011 nepoukázali v obave, aby mali dostatok
prostriedkov na úhradu týchto nákladov.

Pokiaľ ide o daň zo závislej činnosti za júl 2011, dôvody neodvedenia dane sú rovnaké, ako pri
neodvedení odvodu do zdravotnej poisťovni Unionu za mesiac júl 2011.

K disciplíne ich dlžníkov svedkyňa uviedla, že spoločnosť Sodexo bol ich najväčší odberateľ, ktorý platil
vždy ku koncu mesiaca a tieto prostriedky používali na výplaty zamestnancov, nakoľko zamestnancom
vyplácajú mzdu až na konci mesiaca. Dodávali výrobky aj menším odberateľom napr. Coop Jednota,
Nemocnica Šaca, školy, Lux centrum pre postihnuté deti. Odberatelia im platili, avšak nie riadne a načas,

ale s istým časovým odstupom. Keď im neplatili na čas, ani oni neboli schopný platiť na čas. V r. 2011
mali stratu 162 000 €. Svedkyňa uviedla, aj konkrétne mesačné platby, bez ktorých nemožno udržať
prevádzku keď uviedla, že každý mesiac museli uhradiť mzdy čo predstavovalo cca 16 000 €, leasing
technológie 1.820,- €, auta leasing 1.470,- €, plyn 1.610,- €, elektrárne 1470 €, sociálna poisťovňa 6800
€, daň zo závislej činnosti 1300 €, odvody do poisťovni Dôvera 1.480,- €, odvody do poisťovni Union

73 €, pohonné hmoty cca 2000 €, suroviny hlavne múku 14 000 €, suroviny ďalšie - prípravky 15 000
€, spoločnosti Vamex 7000 €/ mesačne ( za rohlíky), nájom 1200 €, sáčky na chleba 1500 €, štítky cca
1000 € spolu teda 72 223 €. Končili so stratou, mali veľa neuspokojených veriteľov. To bolo dôvodom
na reštrukturalizáciu. V súčasnej dobe sú v druhom roku plnenia reštrukturalizačného plánu a darí sa
to splácať. Ďalej svedkyňa trvala na tom, že znalkyni predložila všetko, ak bola potreba poskytla by

aj ďalšie dokumenty, z ktorých by bolo zrejmé, že peniaze boli využívané iba na zabezpečenie chodu
firmy, neboli vyplatené žiadne odmeny a zlý ekonomický stav spoločnosti bol súdom uznaný ako dôvod
pre reštrukturalizáciu. Svedkyňa poprela, že by obžalovanému boli v inkriminovanom období vyplatené
odmeny, benefity, 13. plat resp. nejaké súkromné náklady. Na otázku či pri takých vysokých sumách,ako uvádzala svedkyňa, nemohli byť vyplatené sumy uvedené v obžalobe, nakoľko ide v porovnaní s
uvedenými čiastkami o relatívne malé sumy svedkyňa uviedla, že stále boli uhrádzané nejaké odvody
poisťovniam a daňovému úradu, ale išlo o záväzky z predchádzajúceho obdobia, jednoducho nemali

toľko peňazí, aby boli schopný platiť staré aj nové t. j. bežné záväzky, pretože spoločnosť suroviny
nakupovala v hotovosti. Na suroviny vždy museli byť peniaze.

Výpoveď svedkyne pôsobí tiež na prvý pohľad dôveryhodne a presvedčivo, svedkyňa sa rozpamätávala
ľahko a pomerne presne. Táto výpoveď má podstatný význam pre obhajobu obžalovaného, ako aj

pre konečné rozhodnutie o vine. Dôkaznú hodnotu tohto dôkazu však možno určiť len na základe
konfrontácie s ďalšími dôkazmi..

Za poškodeného - Daňový úrad Košice bola vypočutá JUDr. E. P., ktorá vypovedala, že za zdaňovacie
obdobie január, február, júl 2011 bolo preukázané, že obžalovaný mal finančné prostriedky na úhradu
dane, odvádzané za zamestnancov. Aktuálne však medzičasom už došlo k plnej úhrade tejto dlžnej

sumy a to na základe evidencie správy daní, k úhrade došlo dňa 29.1.2015. Preto si nárok na náhradu
škody neuplatňujú.

Aj pokiaľ ide o túto svedeckú výpoveď súd konštatuje, že výpoveď vyznieva dôveryhodne a presvedčivo,
vypovedané skutočnosti korešpondujú s listinnými dôkazmi.

Za poškodenú Všobecnú zdravotnú poisťovňu vyopvedal JUDr. Y. E., ktorý uviedol, že za stíhané
obdobie sú vysporiadané záväzky, preto si škodu neuplatňujú. Svedok potvrdil, že dlh, ktorý bol
predmetom trestného stíhania predstavuje poistné zamestnancov vo výške 4 % základu.

Aj túto svedeckú výpoveď súd hodnotí ako dôveryhodnú a presvedčivú, bez obsahových protirečení.
vypovedané skutočnosti korešpondujú s listinnými dôkazmi.

Podľa § 263 ods. 1 Tr. por. súd so súhlasom OP, obhajoby číta výpoveď svedkyne JUDr. Gálovej z
čl. 45-48. Súd nepovažoval za potrebné osobne vypočuť túto svedkyňu, nakoľko svedkyňa vypovedala

o skutočnostiach, ktoré zo strany obžalovaného neboli spochybňované, boli podchytené aj listinnými
dôkazmi, ktoré súd v konaní vykonal, a preto vypovedané skutočností súd považoval za preukázané aj
ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi, pričom nebol odôvodnený predpoklad, že by výsluchom svedkyne
mohli byť objasnené nejaké ďalšie relevantné dôkazy.

Aj túto svedeckú výpoveď súd hodnotí ako dôveryhodnú a presvedčivú, bez obsahových protirečení.
vypovedané skutočnosti korešpondujú s listinnými dôkazmi.

V rámci vykonaného znaleckého dokazovania súd podľa § 268 ods. 2 Tr. por. so súhlasom prokurátora
a obžalovaného prečítal znalecký posudok Ing. B. G.C. č. 14/2012 zo dňa 13.12.2012 z čl. 91-101.

Vo vzťahu k tomuto vykonanému znaleckému dokazovaniu súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by
oslabovala, či vyvracala jeho dôkaznú hodnotu a navyše závery podané znalkyňou neboli spochybnené
ani po odbornej stránke. Obhajoba namietala prakticky len skutočnosť, že posudzovať schopnosť
obžalovaného uhradiť svoje daňové a odvodové záväzky iba na základe finančných zostatkov na účte a

v pokladni spoločnosti ku dňu splatnosti jednotlivých daňových a odvodových povinnosti bez previazania
na ďalšie finančné záväzky, ktoré v posudzovanom čase mala spoločnosť obžalovaného, ako aj na
náklady, ktorých vynaloženie v bezprostredne nasledujúcom období bolo nevyhnutné na zabezpečenie
chodu spoločnosti, vytvára dosť skreslený obraz o vine obžalovaného.

Boli vykonané aj listinné dôkazy, ktoré navrhol prokurátor, a ktoré tvoria obsah vyšetrovacieho spisu, a
to konkrétne súd prečítal listinné dôkazy zdravotnej poisťovne Union z čl. 55- 79, zoznam došlých faktúr
z čl. 205 - 240, odpoveď zdravotnej poisťovne Union z čl. 137-138, listinné dôkazy Sociálnej poisťovne
z čl. 102-107, listinné dôkazy VšZP z čl. 108-119, listinné dôkazy zdravotnej poisťovne Dôvera z čl.

120-136, listinné dôkazy daňového úradu z čl. 139-159, charakteristiku z č. l. 160, knihu pohľadávok
predložený obhajobou 19.5.2015 a odpis z RT z dnešného dňa.Zhodnotením vykonaných dôkazov jednotlivo, ale aj vo vzájomných súvislostiach súd konštatuje, že bolo
bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že obžalovaný za obdobia uvedené v obžalobe, neodviedol
splatnú daň a poistné za svojich zamestnancov v takých výškach, ako to obžalovanému kládla za

vinu obžaloba. Uvedené vyplýva jednak z listinných dôkazov, ako aj z výpovedi svedkov E.. E., E.. D.,
E.. P., či záverov znaleckého dokazovania, pričom uvedené skutočnosti nespochybňoval ani samotný
obžalovaný. Obrana obžalovaného spočívala v tvrdení, že uvedenú daň a poistné do zdravotných
poisťovní chcel odviesť, avšak mu v tom bránilo nedostatok finančných prostriedkov. Obžalovaný
nespochybňoval ani závery znaleckého posudku z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo

a daňovníctvo, kde znalkyňa Ing. Dučayová zistila, že ku dňu splatnosti dane a odvodov v obdobiach
uvedených v obžalobe, spoločnosť obžalovaného mala dostatok finančných prostriedkov na úhradu
odvodových a daňových povinností. V predmetnom znaleckom posudku, znalkyňa tvrdila, že aj po
úhrade týchto záväzkov voči daňovému a úradu a zdravotným poisťovniam by spoločnosti ešte zostali
finančné prostriedky na podnikane. Naopak obžalovaný tvrdil, že napriek tomu, že mal dostatok
finančných prostriedkov na úhradu týchto daňových a odvodových záväzkov, tieto nemohol použiť na

odvedenie dane a odvodov, nakoľko ich potreboval na zabezpečenie chodu prevádzky, resp. že po ich
vynaložení, by nemal dostatok prostriedkov na udržanie prevádzky. Z výpovede obžalovaného, ktorú
potvrdila aj výpoveď svedkyne R. prostriedky, ktoré v čase splatnosti mala spoločnosť k dispozícii boli
bezprostredne po splatnosti týchto záväzkov použité na náklady nevyhnutné pre zabezpečenie výroby
prevádzky, teda nákup surovín, leasingy strojov, mzdy, pohonné hmoty a pod. V celom období roku 2011

neboli obžalovanému okrem mzdy vyplácané žiadne odmeny, benefity, 13. plat resp. nejaké súkromné
náklady. Naopak sám obžalovaný riešil zlú finančnú situáciu spoločnosti tak, že sám vložil do spoločnosti
vlastne finančné prostriedky, aby spoločnosť mohla udržať svoju prevádzku. Súd za účelom preverenia
obhajoby obžalovaného si zabezpečil od obžalovaného knihu záväzkov a knihu analytickej evidencie za
stíhané obdobie a konfrontoval tieto účtovné doklady so zisteniami znalkyne a obhajobou obžalovaného,

ktorú mu potvrdzovala aj svedkyňa Sčamborová a to chronologicky, aby sa vytvoril čo najvernejší obraz
o finančnej situácii spoločnosti obžalovaného.

1. Podľa obžaloby mal obžalovaný za obdobie mesiaca január 2011 zraziť a neodviesť z miezd svojich
zamestnancov daň v celkovej výške 499,46 €. Zo zistení Ing. G.j, najmä z prílohy č. 3 ňou podaného

znaleckého posudku vyplýva, že skutočne za toto obdobie mala spoločnosť obžalovaného dlh na dani
vo výške 499,46 €, kde splatnosť tejto dane bola 28.2.2011, pričom ku koncu mesiaca februára 2011
mala spoločnosť podľa prílohy č. 2 podaného znaleckého posudku v pokladni 3.550,90 € a na účte v
banke 637,81 € t. j. spolu 4 188,71 €. Teda vychádzajúc z uvedeného znalkyňa celkom logicky dospela
k záveru o schopnosti obžalovaného uhradiť tento záväzok.

Z knihy analytickej evidencie na č. l. 225 vyplýva, že už dňa 1.3.2011 bolo uhradené za suroviny spolu
2.489,85 €. Dňa 2.3.2011 bolo na suroviny vynaložené spolu 813,02 € a dňa 3.3.2011 vynaložené
celkovo 446,51 €. Z uvedeného vyplýva, že hneď prvé tri dni po splatnosti predmetnej zrazenej dane,
spoločnosť vynaložila na suroviny sumu 3.749,38 €. Teda ak by spoločnosť dňa 28.2.2011 uhradila
predmetnú daň, zostalo by jej 3.689,25 €, teda menej ako podľa obhajoby obžalovaný potreboval

vynaložiť na suroviny hneď v prvých troch dňoch mesiaca marec 2011. Teda v danom smere sa obhajoba
obžalovaného javí byť dôvodná, teda že zaplatením danej dane, by nemal na zaplatenie surovín, ktoré
nakúpil prakticky hneď v prvých troch dňoch nasledujúceho mesiaca.

2. Podľa obžaloby mal obžalovaný za obdobie mesiaca februára 2011 zraziť a neodviesť z miezd svojich

zamestnancov daň v celkovej výške 537,12 €. Zo zistení Ing. G.ej, najmä z prílohy č . 3 ňou podaného
znaleckého posudku vyplýva, že skutočne za toto obdobie mala spoločnosť obžalovaného dlh na dani
vo výške 537,12 €, kde splatnosť tejto dane bola 31.3.2011, pričom ku koncu mesiaca marec 2011 mala
spoločnosť podľa prílohy č. 2 podaného znaleckého posudku v pokladni 3.165,88 € a na účte v banke
244,48 € t. j. spolu 3.410,36 €. Teda vychádzajúc z uvedeného aj tu znalkyňa celkom logicky dospela

k záveru o schopnosti obžalovaného uhradiť tento záväzok.
Z knihy analytickej evidencie na č. l. 227 vyplýva, že dňa 4.4.2011 bolo uhradené za suroviny spolu
735,73 €. Dňa 5.4.2011 bolo na suroviny vynaložených 524,98€, dňa 6.4.2011 vynaložené celkovo 85,33
€ a dňa 7.4.2011 bolo za suroviny zaplatené 1.975,08 €. Z uvedeného vyplýva, že hneď za 4 dni po
splatnosti predmetnej zrazenej dane, spoločnosť vynaložila na suroviny sumu 3.321,12 €. Teda ak by

spoločnosť dňa 31.3.2011 uhradila predmetnú daň, zostalo by jej 2873,24 €, teda menej ako podľa
obhajoby obžalovaný potreboval vynaložiť na suroviny hneď v prvých dňoch mesiaca apríl 2011. Teda
v danom smere sa obhajoba obžalovaného javí byť dôvodná, teda že zaplatením danej dane, by nemal
na zaplatenie surovín, ktoré nakúpil prakticky hneď v prvých dňoch nasledujúceho mesiaca. Uvedenéby platilo ešte viac, ak by obžalovaný zaplatil nielen daň splatnú dňa 31.3.2011, ale aj daňovú povinnosť,
ktorá mu ostala z predchádzajúceho mesiaca t. j. za január 2011 splatnú koncom februára 2011, kedy
po zaplatení aj tejto povinnosti by mal k dispozícii len 2.373,78 €

3. Pokiaľ ide o obdobie mesiaca júl 2011, tu mu obžaloba kladie za vinu jednak nezaplatenie dane vo
výške 1 376,24 €, ale aj odvodu na zdravotné poistenie do zdravotnej poisťovne Union, pričom takto mal
zraziť a neodviesť z miezd svojich zamestnancov na účet sumu v celkovej výške 1413,34 €. Zo zistení
Ing. G.vej, najmä z prílohy č. 3 ňou podaného znaleckého posudku vyplýva, že skutočne za toto obdobie

malaspoločnosťobžalovanéhodlhvočidaňovémuúraduvovýške1.376,24€avočizdravotnejpoisťovni
Union vo výške 37,10 €, kde splatnosť týchto záväzkov bola 31.8.2011, pričom ku koncu mesiaca august
2011 mala spoločnosť podľa prílohy č. 2 podaného znaleckého posudku v pokladni 4.081,48 € a na účte
v banke 1.217,33 € t. j. spolu 5.298,81 €. Teda vychádzajúc z uvedeného znalkyňa aj v tomto prípade
celkom logicky dospela k záveru o schopnosti obžalovaného uhradiť tento záväzok.

Z knihy analytickej evidencie na č. l. 234 vyplýva, že dňa 3.9.2011 bolo uhradené za suroviny 163,19
€. Dňa 4.9.2011 bolo na suroviny vynaložených 164,19€, dňa 5.9.2011 vynaložené celkovo 358,54 €
a dňa 6.9.2011 bolo za suroviny zaplatené celkovo 1.853,33 €. Z uvedeného vyplýva, že hneď za 4
dni po splatnosti predmetnej zrazenej dane, spoločnosť vynaložila na suroviny sumu 2.539,25 €. Teda
ak by spoločnosť dňa 31.8.2011 uhradila všetky svoje záväzky na dani a odvody, čo podľa prílohy č.

3 predmetného znaleckého posudku predstavovalo sumu 3.561,11 €, zostalo by spoločnosti 1.737,70
€, teda menej ako podľa obhajoby obžalovaný potreboval vynaložiť na suroviny hneď v prvých dňoch
mesiaca september 2011. Teda v danom smere sa obhajoba obžalovaného javí byť dôvodná, teda že
zaplatením svojich daňových a odvodových povinností, by nemal na zaplatenie surovín, ktoré nakúpil
prakticky hneď v prvých dňoch nasledujúceho mesiaca. Uvedené by platilo ešte viac, ak by obžalovaný

zaplatil nielen odvod do zdravotnej poisťovne a daň splatné dňa 31.8.2011, ale aj ostatné daňové
povinnosti z predchádzajúcich mesiacov t. j. za január 2011 a február 2011.

4. Pokiaľ ide o obdobie mesiaca august 2011, tu mu obžaloba kladie za vinu zadržanie odvodu na

zdravotné poistenie do VšZP, pričom takto mal zraziť a neodviesť z miezd svojich zamestnancov na
účet VšZP sumu v celkovej výške 275,43 €. Zo zistení Ing. G.j, najmä z prílohy č. 3 ňou podaného
znaleckého posudku vyplýva, že skutočne za toto obdobie mala spoločnosť obžalovaného dlh voči VšZP
vovýške275,43€,kdesplatnosťodvodubola30.9.2011,pričomkukoncumesiacaseptember2011mala
spoločnosť podľa prílohy č. 2 podaného znaleckého posudku v pokladni 2315,10 € a na účte v banke

59,46 € t. j. spolu 2.374,56 €. Avšak nielen to, čo je uvedené v obžalobe, ale musíme mať na pamäti,
že ku 30.9.2011 obžalovaný mal reálne ešte ďalšie podlžnosti voči daňovému úradu a zdravotným
poisťovniam, ktoré však boli v priebehu prípravného konania zaplatené a preto sa nedostali do obžaloby,
čo skresľuje skutočný stav veci a ktoré podľa názoru súdu je potrebné zohľadňovať pre posúdenie, v
akej finančnej situácii sa spoločnosť obžalovaného nachádzala a to vo výške, ktorá znalkyňa vyčíslila

na 1.924 €, Teda vychádzajúc z uvedeného znalkyňa celkom logicky dospela k záveru o schopnosti
obžalovaného uhradiť tento záväzok.

Z knihy analytickej evidencie na č. l. 236 vyplýva, že dňa 3.10.2011 bolo uhradené za suroviny celkovo
2.571,85 €. Teda ak by spoločnosť dňa 31.8.2011 uhradila svoju odvodovú povinnosť do VšZP vo výške

275,43 ostalo by jej len 2099,13 €, čo by nepostačovalo na úhradu surovín dňa 3.10.2011. Uvedené
platí o to viac, ak by sme uvažovali, že spoločnosť by v deň splatnosti t. j. 30.9.2011 zaplatila všetky
svoje odvodové povinnosti voči všetkým poisťovniam t. j. vo výške ako to určila znalkyňa, čo podľa
prílohy č. 3 predmetného znaleckého posudku predstavovalo sumu 1924,69 €, zostalo by spoločnosti
449,87 €, teda menej ako podľa obhajoby obžalovaný potreboval vynaložiť na suroviny hneď v prvých

dňoch mesiaca október 2011. Teda aj za toto obdobie sa obhajoba obžalovaného javí byť dôvodná,
teda že zaplatením svojich daňových a odvodových povinností, by nemal na zaplatenie surovín, ktoré
nakúpil prakticky hneď v prvých dňoch nasledujúceho mesiaca. Je potrebné podotknúť, že táto úvaha
neprihliada za záväzky z predchádzajúcich bodov 1 - 3 tohto rozsudku.

Na základe vyššie uvedeného súd sa stotožňuje s obhajobou obžalovaného nakoľko sa preukázalo,
že napriek tomu, že obžalovaný vo všetkých posudzovaných prípadoch v čase splatnosti mal dostatok
prostriedkov na ich zaplatenie, obžalovaný ich nemohol zaplatiť, nakoľko vedel, že v najbližších dňoch
bude mať náklady na nákup surovín, ale povedzme aj na iné záväzky, čo vypláva, z knihy záväzkov na č.l. 205 - 223 a skutočne tieto prostriedky aj na nákup surovín použil. Súd uznáva, že finančné postavenie
spoločnosti v dňoch splatnosti nebolo ideálne, spoločnosť síce disponovala s prostriedkami, ktoré len
tak tak postačovali na nákup surovín a zabezpečenie ďalšieho chodu prevádzky. Je pravda, že súd

preveroval obhajobu obžalovaného pokiaľ ide o tvrdenie, že dané prostriedky potreboval na zaplatenie
nevyhnutných nákladov na zabezpečenie chodu spoločnosti len z pohľadu aké platby vykonal v čase
bezprostredne po splatnosti jednotlivých odvodov bez toho, aby skúmal či náhodou, obžalovanému v
čase keď tvrdil, že musel prostriedky použiť na nákup neprišli nejaké ďalšie prostriedky, ktoré mohli
poslúžiť na úhradu daných výdavkov. Tu súd poukazuje, že uvedené skúmanie by bolo irelevantné z

pohľadu viny obžalovaného z dôvodu, že aj keď obžalovaný tvrdil, že mali pohľadávky, a teda mohli v
tomto období nejaké peniaze prísť do spoločnosti, platobná disciplína ich dlžníkov bola veľmi zlá, a teda
aj keď vedel, že nejaké peniaze majú prísť, nemohol sa zodpovedne spoliehať, že aj skutočne peniaze
prídu a preto nemohol v čase splatnosti jednotlivých daňových a odvodových povinnosti, minúť tieto
prostriedky, pretože očakávané platby nemuseli prísť. Uvedené súd prijal nakoľko uznáva, že by bolo zo
strany obžalovaného nezodpovedné, aby v čase, keď druhotná platobná neschopnosť je bežným javom

v ekonomike sa spoliehal na to, že splatná pohľadávka bude aj reálne zaplatená a na druhej strane
voči obžalovanému nespravodlivé, aby sa od neho žiadalo, aby pri finančnom rozhodovaní nemohol
prihliadať na túto skutočnosť, pretože by sme ho nútili, aby sa správal v rozpore s danou realitou. Z
uvedeného má súd za preukázané, že sa potvrdila obhajoba obžalovaného a to, že prostriedky nemohol
použiť za zaplatenie svojich daňových a odvodových povinností, nakoľko ich potreboval a reálne aj

použil na zabezpečenie ďalšieho chodu spoločnosti. Teda aj keď úmyselne nezaplatil predmetné daňové
a odvodové povinnosti, nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, že jeho úmysel smeroval k
porušenie chránených spoločenských vzťahov resp. k úmyslu spáchať trestný čin, ale jeho úmyslom
bolo zachovať prevádzku a prácu pre svojich zamestnancov, čím prakticky len odložil zaplatenie týchto
daňovýchaodvodovýchpovinnostinaneskoršieobdobie,keďakopredpokladalsamalazlepšiťfinančná

situácia spoločnosti.
Skutková podstata prečinu neodvedenia dane a poistného v základnej skutkovej podstate vyžaduje
naplnenie aj motívu a to zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech. Z výpovede svedkyne SČ.
vyplýva, že v danom období obžalovanému neboli vyplatené žiadne odmeny, benefity, 13. plat a pod.
Vyplácaná mu bola len mzda. Z uvedeného dôvodu nebol preukázaný motív obžalovaného zadržať dané

prostriedky a takto zadovážiť sebe alebo niekomu inému neoprávnený prospech. Nebolo totiž dôkazne
preukázané, že by prostriedky obžalovaný chcel resp. aj skutočne použil na svoj osobný neoprávnený
prospech resp. že by boli použité na neoprávnený prospech spoločnosti či inej osoby - odmeny, benefity,
dovolenky, rozdelenie zisku, rozširovanie obchodného majetku spoločnosti, investície a pod. Preto
súd konštatuje, že nebol preukázaný motív ako obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu

neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 Trestného zákona.
Obhajoba obžalovaného spočívajúca v tom, že jediným dôvodom neuhradenia predmetných daňových
a odvodových povinností bol nedostatku financií, v dôsledku čoho sa v prvom rade zabezpečovalo
udržanievýroby,potvrdzujeajskutočnosť,žeúčtovnerok2011končispríjmamivyššímioprotivýdavkom
len o 234,73 €. Spoločnosť nebola schopná splácať svoje záväzky v dôsledku čoho vstúpila do

súdom schválenej reštrukturalizácie. O absencii zlého úmyslu obžalovaného svedčí aj to, že sám
vkladal vlastné peňažné prostriedky do spoločnosti, išiel so spoločnosťou do reštrukturalizácie, plán
reštrukturalizácie dodržiava a v priebehu hlavného pojednávanie boli predmetné záväzky minimálne
vo vzťahu k VšZP a štátu uhradené. Spoločnosť nebola vytunelovaná, prevádzka funguje, obžalovaný
udržiaval zamestnanosť, mzdy vyplácal. Preto obhajoba obžalovaného spočívajúca v tom, že nemal

úmysel nezaplatiť, ale len uprednostnil udržanie výroby, na základe ktorej chcel dosiahnuť zlepšenie
svojej finančnej situácie a po jej zlepšení chcel dlžné čiastky zaplatiť je pre súd presvedčivá a navyše
aj potvrdená ďalším vývojom udalostí po spáchaní daného skutku.

Obžalovaný v súvislosti s preukazovaním svojej neviny poukázal aj na názor súdnej praxe, ktorá

vo vzťahu k tomuto trestnému činu vyslovila právnu vetu, podľa ktorej zamestnávateľa možno
trestnoprávne postihnúť len vtedy, ak reálne (skutočne) zrazil zo mzdy zamestnanca povinné platby a
úmyselne ich neodviedol. Ak sa tak nestalo, a zamestnávateľ nemal finančné prostriedky na výplatu
hrubých miezd, nemôže ísť o trestný čin, nakoľko zamestnávateľ nič v skutočnosti nezrážal a teda
ani nezadržal, pričom je bez významu, že tak robil „na papieri“ t. j. v mesačných výkazoch, ktoré

riadne vyhotovoval a zasielal oprávneným subjektom. Z odôvodnenia daného rozhodnutia vyplýva,
že z vykonaného dokazovania sa dalo usudzovať, že pre nedostatok finančných prostriedkov, boli
zamestnancom vyplácané len tzv. čisté mzdy, teda obžalovaný nemal na vyplatenie hrubých miezd a
preto nemal ani čo zraziť a zadržať.Súd rešpektujúc daný právny názor súdnej praxe, zastáva názor, že daná právna veta, hlavne
s prihliadnutím na odôvodnenie daného rozhodnutia, sa nedá v plnej miere aplikovať na tento
posudzovaný prípad. Uvedený judikát, totiž vychádzal z iného skutkového stavu, v ktorom bolo

jednoznačne preukázané, že mzdy neboli vyplácané v plnej výške a spoločnosť nehradila svoje
záväzky nielen voči daňovému úradu a poisťovniam, ale ani voči iným svojim veriteľom, pričom tie
finančné prostriedky, ktoré spoločnosť mala používala práve na mzdy pričom išlo o čisté mzdy. V
našom posudzovanom prípade, máme preukázané, že spoločnosť uhrádza záväzky (minimálne tie na
zachovanie výroby, ale aj iné záväzky), v deň splatnosti mzdy, sa mzdy vyplatia a ešte niečo ostáva

v spoločnosti, pričom vieme, že tento zostatok je v deň splatnosti vyšší ako daňový resp. odvodový
záväzok, čo pre súd znamená, že obžalovaný objektívne mohol vyplatiť hrubú mzdu tzn. z účtu či z
banky vybrať aj sumu, ktorú je potrebné odviesť ako daň či ako platbu a následne ju previesť v prospech
oprávnenej inštitúcie, teda inak povedané mal čo zraziť a odviesť. Podľa názoru súdu obžalovaný
objektívne v deň splatnosti mohol z účtu, či z pokladne spoločnosti vyplatiť hrubú mzdu, to znamená
vybrať celú hrubú mzdu, z nej zraziť povinné platby a zamestnancovi vyplatiť čistú mzdu a zrazenú časť

odviesť oprávnenej osobe. Z uvedeného dôvodu sa súd domnieva, že v našom posudzovanom prípade
sa nevyplácali len tzv. čisté mzdy, na čo by sme usudzovali logicky preto, že jednoducho na hrubé mzdy
neboli peniaze, ale tým, že peňazí bolo aj na hrubé mzdy, museli sa logicky vyplácať hrubé mzdy a
práve to, že podľa názoru súdu v našom prípade ide o hrubú mzdu, nedá sa uvedený judikát aplikovať
na predmetnú trestnú vec.

Zhrnúc vyššie uvedené súd na základe vykonaného a vyhodnoteného dokazovania má za to, že skutok
sa stal, avšak vykonaným dokazovaním nebola preukázaná subjektívna stránka skutkovej podstaty
trestného činu, keď nebol preukázaný úmysel spáchať trestný čin, obžalovaný stále chcel zaplatiť,
ale neskôr. Uprednostnil zabezpečenie výroby, ktorá mohla zlepšiť finančnú situáciu podniku tak, aby

mohol všetko zaplatiť a navyše sa nepreukázal motív získania neoprávneného prospechu. Na základe
uvedené je možné sformulovať záver, že neboli preukázané všetky obligatórne znaky trestného činu v
zmysle § 277 ods. 1 Trestného zákona a preto skutok nie je trestným činom. Z uvedených dôvodov súd
obžalovaného v zmysle § 285 písm. b) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodil.
Pokiaľ ide o uplatnené nároky poškodených na náhradu škody. Súd napriek tomu, že obžalovaného

oslobodil spod obžaloby, nerozhodoval v zmysle § 288 ods. 3 Tr. por. z dôvodu, že nárok štátu na
odvedenú daň, nie je nárokom na náhradu škody spôsobenej trestným činom, pretože tento nárok
nevzniká ako následok konania páchateľa, ale ide o nárok štátu vyplývajúci priamo zo zákona. Preto štát
nemôže v adhéznom konaní uplatňovať neodvedenú daň ako škodu a rovnako nemôže byť považovaný
za poškodeného v zmysle § 46 ods. 3 Tr. poriadku. Prakticky ani nepotrebuje aby súd rozhodol o jeho

nároku, pretože tento nárok si štát vymôže v predpísanom konaní, bez toho, aby potreboval rozhodnutie
súdu ako exekučný titul. Obdobne to platí aj vo vzťahu k zdravotným poisťovniam, nakoľko pri odvodoch
na zdravotné poistenie ide o povinné platby, tiež na základe zákona a nie o škodu spôsobenú trestným
činom.

Poučenie:

: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie a to do 15 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením
rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu treba rozsudok doručiť. Odvolanie sa podáva na
Okresnom súde Košice - okolie. O odvolaní rozhoduje Krajský súd Košice - okolie.