Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. január 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2Co/95/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220167
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomíra Kubáňová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220167.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a členov

senátuJUDr.ĽubiceMedveckej,PhD.aJUDr.JánaVanka,vprávnejvecinavrhovateľa:POHOTOVOSŤ,
s. r. o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o. so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k.
13C/569/2012-156 zo dňa 7. marca 2014, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa po prejednaní veci na pojednávaní zamietol návrh
navrhovateľa podaný dňa 27.09.2012, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 125 eur
ako náhrady škody a sumy XXX,XX eur ako nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným
postupom Okresného súdu Komárno sp. zn. 9Er/46/2010.
Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 9, § 15 zákona č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom od 01.01.2013. Z
exekučného spisu Okresného súdu Komárno sp. zn. 9Er/46/2010 zistil, že žiadosť súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola podaná na exekučný súd dňa 17.02.2010 a tiež, že túto
žiadosť súdneho exekútora exekučný súd uznesením zo dňa 14.03.2011 zamietol a následne exekúciu
uznesením zo dňa 23.02.2012 zastavil. Rozhodnutie o zastavení exekúcie nadobudlo právoplatnosť
dňa 22.03.2012. S poukazom na absenciu zákonnej lehoty (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku) pri
vydaní rozhodnutia, ktorým exekučný súd zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie dospel k záveru, že nedošlo k žiadnemu postupu súdu, ktorý by bolo možné
charakterizovaťakonesprávnyúradnýpostupakžiadnejškode,ktorábybolanavrhovateľovispôsobená
postupomsúdunedošloapretonávrhnavrhovateľavcelomrozsahuakonedôvodnýzamietol.Vzhľadom
nato,žesúdprvéhostupňanevzhliadolnesprávnyúradnýpostupexekučnéhosúduznaleckýposudokč.
1/2014 zo dňa 17.01.2014, ktorý odpovedá na otázku aká bola spôsobená škoda nesprávnymi úradnými
postupmi exekučných súdov považoval ho za irelevantný. Začaté exekučné konanie bolo nedôvodné,
pretože exekučný titul bol vydaný v rozpore so zákonom, navrhovateľ si sám spôsobil trovy, a preto

mu neprináleží žiadna náhrada škody. Zároveň konštatoval, že nárok navrhovateľa nie je premlčaný.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 150 OSP, pričom odporcovi, ktorý bol v konaní v celom
rozsahu úspešný náhradu trov konania nepriznal, keďže si žiadne neuplatnil a taktiež zo spisu mu žiadne
nevyplynuli.Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie.
Odôvodnil ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretoženevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíarozhodnutiesúdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil so závermi napadnutého
rozhodnutia dôvodiac, že navrhovateľ si v tomto konaní uplatňuje náhradu škody za nesprávny úradný

postup tak ako uviedol vo svojom návrhu na začatie konania. Podstatou nesprávneho úradného
postupu je fakt, že exekučný súd nerozhodol v zákonom stanovenej lehote a zároveň spôsobil zbytočné
prieťahy v konaní tak, že bol nečinný. Zdôraznil, že v každom súdnom konaní môže vzniknúť škoda
v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Výsledok konania nie je pre vznik nároku na náhradu
škody rozhodujúci. K znaleckému posudku č. 1/2014 uviedol, že tento jednoznačne preukazuje, že
nesprávny úradný postup mal na navrhovateľa negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho

majetku v posudku uvedenej výške. Mal za to, že boli preukázané zákonné podmienky na náhradu
škody a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou
udalosťou a škodou. Na podklade uvedeného bolo teda potrebné rozhodnúť v zmysle návrhu. Ďalej
namietal, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v
ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom

konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti
a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa
nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie

musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom
pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Súd
svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu,
podľa ktorej je nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný

značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Navrhovateľ nemal
k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa
sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite. Preto aj ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby
boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte,

že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto,
že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde
ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo

zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd

má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za

prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. Záverom uviedol, že navrhovateľ nechápe, aký môže mať na výsledok konania
dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o

prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhol, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Odporca sa k odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP)

prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP s verejným vyhlásením
rozhodnutia pri splnení si povinnosti upravenej v ust. § 156 ods. 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie
navrhovateľa nie je dôvodné. Preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP
ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa dostatočne, správne a v potrebnom rozsahu zistil
skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V danej právnej veci sa navrhovateľ podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody
v sume XXX eur a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume XXX,XX eur, ktorá mu mala vzniknúť
v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom

pod sp. zn. 9Er/46/2010, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote 15 dní. K
vydaniu rozhodnutia podľa názoru navrhovateľa došlo s omeškaním viac ako 475 dní.

V danej právnej veci odvolacie dôvody navrhovateľa uvádzané v odvolaní plne nekorešpondujú s
právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie, navrhovateľ

dostatočne nerozlišuje medzi jednotlivými rozhodnutiami súdov a je zrejmé, že ide o formulárovo
podané odvolanie bez ozajstnej snahy splniť si svoju povinnosť účastníka v kontradiktórnom spore.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu tak aj procesnoprávnu oblasť a pri
rozhodovaní je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania,
keď podaním odvolania odvolateľ svojím dispozičným úkonom fakticky vymedzuje nielen rozsah, ale

aj dôvody preskúmavacej činnosti súdu, preto sa odvolací súd pri posudzovaní danej veci zaoberal
len námietkami navrhovateľa z odvolania a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcim
vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či prípadne došlo k vadám, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výlučne oboznámením listín nachádzajúcich sa v spise, ako
aj oboznámením exekučného spisu, ktorého dôkazu sa navrhovateľ dovolával, keď inak za odňatie
možnosti konať pred súdom možno považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu,
nie opomenutím alebo pasivitou účastníka, ktorý sa pojednávania nezúčastní z
vlastného rozhodnutia, resp. z ospravedlniteľného dôvodu, čím si sám zmarí možnosť realizovať na

pojednávaní svoje procesné oprávnenia. Z tohto pohľadu súd prvého stupňa prejednal a rozhodol
vec zákonným spôsobom, keď v súlade so zásadou kontradiktórnosti sporového konania umožnil
účastníkom konania realizáciu ich procesných práv priznaných im Občianskym súdnym poriadkom.
Navrhovateľ však nešpecifikoval žiadne skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k odňatiu možnosti
konať pred súdom, pričom ani odvolací súd žiaden takýto dôvod nevzhliadol.

Odvolací súd je toho názoru, že podstata sporu účastníkov spočívala v tom, či pre rozhodnutie súdu o
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie platila pätnásťdňová lehota,
či postup exekučného súdu vykazoval znaky zbytočných prieťahov a či navrhovateľovi vznikla z dôvodu
tvrdeného nesprávneho úradného postupu škoda a nemajetková ujma tak, že bola v príčinnej súvislosti

s konaním exekučného súdu.

Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Komárno vedeného pod sp. zn. 9Er/46/2010 vyplýva, že
exekučné konanie v predmetnej veci začalo dňa 20.01.2010, kedy bol spísaný návrh na vykonanie
exekúcie pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie došla Okresnému súdu Komárno dňa 17.02.2010. O žiadosti o udelenie poverenia po doložení
všetkých dokladov potrebných pre rozhodnutie, exekučný súd rozhodol uznesením č. k. 9Er/46/2010-14
zo dňa 14.03.2011, ktorým žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého zo dňa 04.02.2010
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Odvolanie proti tomuto rozhodnutiu podané
nebolo. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.04.2011. Následne exekučný súd uznesením

č. k. 9Er/46/2010-23 zo dňa 23.02.2012 exekučné konanie zastavil. Toto rozhodnutie nadobudlo v
zastavujúcej časti právoplatnosť dňa 22.03.2012.Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie

exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Na základe citovaného ustanovenia § 44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia
predmetnej exekúcie je potrebné uviesť, že hoci predmetné ustanovenie stanovuje 15 dňovú lehotu, o
ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa vzťahuje iba na rozhodnutie súdu,
ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Zákonodarca mal pri zohľadnení
jazykového - gramatického, logického a systematického výkladu na mysli predovšetkým rozhodnutia
súdu, ktorými tento „poveril“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V prípade naplnenia podmienok

pre rozhodnutie súdu, ktorým zamietol žiadosť o udelenie poverenia (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
druhá veta) by uviedol, že súd je povinný rozhodnúť v určitej konkrétnej lehote. Neuvedením konkrétnej
lehotyzákonodarcajasneprejavilsvojuvôľu,žesúdvprípade,akzistírozporžiadostialebonávrhualebo
exekučného titulu so zákonom, nie je povinný rozhodnúť v tak krátkej lehote, ako v prípade „poverenia“,
pretože pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia sa jedná o náročnejšie rozhodnutie, pri ktorom súd

podrobuje žiadosť, návrh a exekučný titul vlastnému skúmaniu.

Žiadosť o udelenie poverenia bola teda exekučným súdom zamietnutá. Vzhľadom na záver prijatý
odvolacímsúdom,že15dňoválehotanazamietnutiežiadostiovydaniepoverenianeexistovala,nedošlo
tak zo strany exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej

lehote.

Možno preto konštatovať, že exekučný súd rozhodol v primeranej lehote aj vzhľadom na to, že vyzýval
na doplnenie listinných dôkazov, ktoré boli nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a následne po doručení
všetkých listín, exekučný súd bez meškania rozhodol tak, že zamietol žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Teda k stavu právnej neistoty a k nesprávnemu úradnému
postupu ani nemohlo dôjsť, v plnom rozsahu sa stotožňujúc s odôvodnením napadnutého rozhodnutia.
Zároveň je potrebné uviesť, že nemohlo dôjsť k prieťahom v konaní, ktoré všeobecný súd nie je ani
oprávnený konštatovať.

Teda navrhovateľ nepreukázal, že zo strany exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
teda k naplneniu základného predpokladu pre prípadnú zodpovednosť odporcu, preto nebolo potrebné
sa zaoberať škodou a príčinnou súvislosťou. Naviac ak navrhovateľ nedisponoval
spôsobilým exekučným titulom, nemohol mu takýto nulitný rozhodcovský rozsudok privodiť prospech a
ak mu nemohol privodiť majetkový prospech v exekúcii, potom mu nemohla vzniknúť ani

prípadná škoda nemožnosťou realizácie exekúcie.

K jednotlivým odvolacím dôvodom navrhovateľa Krajský súd v Nitre udáva nasledovné.

S poukazom na vyššie uvedené súd prvého stupňa správne dospel k záveru, že exekučný súd sa

nedopustil nesprávneho úradného postupu vzhľadom na absenciu zákonom stanovenej lehoty na
rozhodnutie, ktorým exekučný súd zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Ak teda nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu, potom nie
je splnený ani základný predpoklad pre priznanie náhrady škody, v dôsledku navrhovateľom tvrdeného
nesprávneho úradného postupu, a preto už ďalej nebolo potrebné sa zaoberať, ako správne konštatoval

súd prvého stupňa ani samotnou výškou škody ani príčinnou súvislosťou medzi vznikom údajnej škody
a nesprávnym úradným postupom. Z uvedeného dôvodu aj odvolací súd navrhovateľom predložený
znalecký posudok č. 1/2014 zo dňa 17.01.2014 považoval za irelevantný.

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľky v časti týkajúcej sa aplikácie novej

právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z.
Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia citoval ustanovenia § 15 a § 9 ods. 1, 2 po novele
prijatej zák. č. 412/2012 Z. z. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013 a návrh na začatie konania
bol podaný v roku 2012. Odvolací súd v tejto časti poukazuje na dôvodnú správu k § 9 ods. 2 zák. č.412/2012 Z. z., z ktorej vyplýva, že súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu
škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy.Pokiaľbykonajúcisúdonáhraduškodymoholhodnotiťpostupinéhosúduzhľadiskaexistencie

zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve.
Konštatovať prieťahy v súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2,
3 presne upravila prieťahy v konaní, odvolací súd sa dodáva, že pôvodná úprava § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z. z. a nová úprava nič nezmenili na tom, kto môže rozhodovať o prieťahoch v konaní a do

novely súdy túto skutočnosť posudzovali výkladovo. Preto aplikácia nového právneho prepisu nemala
vplyv na správnosť rozhodnutia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní ďalej namietal, že súd založil odôvodnenie o zániku nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Ako sám uviedol,
nemal k dispozícii súdny spis a niektoré skutočnosti usudzoval len podľa sekundárnych prejavov, ktoré

mali v realite. Súd prvého stupňa riadne vykonal dokazovanie najmä oboznámením sa s listinnými
dôkazmi nachádzajúcimi sa v exekučnom spise, správne zistil skutkový stav a použil aj správny predpis,
ktorý správne aj na daný prípad aplikoval. Svoje rozhodnutie teda nezaložil na uvedenom dôvode.

Z vyššie uvedených podstatných dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil

ako vecne správny podľa § 219 ods.1 OSP.

Odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak,
že v konaní plne úspešnému odporcovi, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže si náhradu
trov neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.