Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. júl 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/151/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225954
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112225954.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.

Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o zaplatenie 125,- Eur a iné
s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 09. mája
2013, č.k. 11C/325/2012-22, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 330,- eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Súd prvého stupňa
po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm.
d/, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci.

Súd prvého stupňa uviedol, že podľa týchto ustanovení sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z titulu
nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v tom, že došlo k omeškaniu s vydaním rozhodnutia
exekučnéhosúduatoažpoveľmidlhejdobe.Tedanievprimeranejlehoteodpodaniažiadostioudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Z vykonaného dokazovania bolo zistené, že exekučný súd rozhodol o
predmetnej žiadosti tak, že 50-ty deň po jej doručení vydal príslušné poverenie na vykonanie exekúcie.
Nie je pravdou to, čo bolo v žalobe uvádzané, že došlo k 6 mesačnému omeškaniu s rozhodnutím

exekučného súdu o poverení. Preto nie je možné ustáliť, že by exekučný súd nerozhodol o žiadosti
až po veľmi dlhej dobe. Navrhovateľ sa domáhal náhrady skutočnej škody 125,- eur spočívajúcej v
nákladoch na mzdy zamestnancov, stratu času, správu pohľadávky. Žiadnym spôsobom nepreukázal
výšku skutočných nákladov. K vyčísleniu nákladom na urgenciu zisťovania stavu konania vo výške 15,-
eur je potrebné uviesť, že žiadne urgencie neboli obsahom exekučného spisu. Pokiaľ ide o náhradu
nemajetkovej ujmy, súd bol toho názoru, že v prejednávanej veci by stačilo iba samotné konštatovanie
porušenia práva a nie súd dôvody na priznanie náhrady v peniazoch s prihliadnutím na dôvody uvedené

v § 17 ods. 3 cit. zákona z dôvodu, že navrhovateľom namietaná nečinnosť exekučného súdu v trvaní
6 mesiacov, nebola preukázaná. Z listinných dôkazov bolo zrejmé, že exekučný súd vydal poverenie v
50-ty deň od doručenia príslušnej žiadosti, pričom k vymoženiu pohľadávky skutočne aj došlo, pretože
súdny exekútor dňa 24.11.2010 vrátil exekučnému súdu príslušné poverenie. Preto v tejto časti nemaliskutočnosti tvrdené navrhovateľom žiadnu oporu vo vykonaných dôkazov. Pohľadávka bola vymožená
vrátane trov konania, nenastali skutočnosti tvrdené navrhovateľom, t.j., že bolo ohrozené legitímne
očakávanie navrhovateľa, že správny postupom dôjdu k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež, že došlo

k vyvolaniu určitých rizík ako aj k zániku ďalších podnikateľských aktivít. Z týchto dôvodov súd žalobu
zamietol aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 142
ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi náhrada trov konania priznaná nebola, pretože žiadne nežiadal
a žiadna mu ani nevznikla.

Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal, aby krajský súd ako súd
odvolací napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a prejednanie.
Namietal, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca. Ďalej uviedol, že konečné rozhodnutie vo
veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzal do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol
aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne
nepripustil odvolanie. Súd sa tiež nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť

konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu podľa § 101
ods. 2 O.s.p., kedy navrhovateľ trval na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Tiež nemal
možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal s tým, že súd
rozhodol bez toho, aby umožnil navrhovateľovi vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkami k veci. Nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom vyjadriť a tým,

že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie, porušil práva navrhovateľa na kontradiktórny súdny
proces. Kontradiktórnosť sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale
aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. V prípade, ak odporca
nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie, mal súd postupovať podľa ust. § 153b
O.s.p. a mal vydať rozsudok pre zmeškanie. Čo sa týka majetkovej škody úplne ignoroval všetky tvrdenia

o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a to z titulu
výdavkov, ktoré navrhovateľ mal. Poukázal tiež na nedostatok odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého
stupňa v náväznosti na čl. 6 Dohovoru ako aj Ústavy SR a navyše napriek tomu, že skutkový dej je v
tomto konaní jedinečným, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi a tými istými
vetami ako v iných rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas

nečinnosti súdu si zapríčinil dlžník, teda povinný. V prípade, ak by došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu
v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli by časom transformované
do podoby trov exekúcie. Tiež poukázal na to, že hodlal v konaní pred súdom prvého stupňa predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody a to prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonané ex offo a zároveň

navrhovateľa nepoučil podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej tak, aby mu dal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Súd vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Súd predsa sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne

udržateľné a ospravedlňujúce dôvody. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporne, pretože napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi.

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. po nariadení odvolacieho
pojednávania, na ktorom doplnil dokazovanie prečítaním listinných dôkazov a to návrhu zo dňa
27.09.2012, ďalej oboznámil rozsudok súdu prvého stupňa zo dňa 09.05.2013, č.l. 22 - 24, odvolanie
odporcu z č.l. 25 - 32 vrátane príloh, oboznámil obsah spisu Okresného súdu Trenčín sp.zn.

60Er/2657/2008 a to konkrétne žiadosť o udelenie poverenia zo dňa 10.12.2008 vrátane návrhu na
vykonanie exekúcie, rozsudok Okresného súdu Trenčín, č.k. 37Cb/24/2007-35, vrátenie poverenia zo
dňa 24.11.2010 ako aj poverenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 24.01.2009, znalecký posudok č.
1/2014 a zistil nasledovné:

Navrhovateľprivýsluchupredodvolacímsúdomuviedol,žezapodstatnúpovažujútúskutočnosť,žesúd
prvého stupňa v prejednávanej veci nezohľadnil znalecký posudok, ktorý súdu predložil a s poukazom na
skutočnosť, že k vydaniu poverenia nedošlo v lehote 15 dní ako zákon ukladá. Nesprávny úradný postup
zo strany exekučného súdu videl v tom, že k vydaniu poverenia došlo až 34 dní po zákonom stanovenej15-dňovej lehote. Z tohto dôvodu potom museli vynaložiť prostriedky na vedenie pohľadávky, museli
prijať zamestnancov, viesť elektronický systém s tým, že zo znaleckého posudku vyplýva, že náklady
na takéto udržiavanie systému predstavujú (str. 43 znaleckého posudku) celkovo 30,- eur. Zároveň

uviedol, že nevie uviesť z čoho pozostáva zbytok žalovanej sumy, kedy sa návrhom domáhajú náhrady
škody vo výške 125,- eur a preto uviedol, že škoda predstavuje najmenej 30,- eur a nevedel predložiť
dôkazy z čoho by mal pozostávať zbytok sumy. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy potvrdil, že
pri podanom návrhu vychádzali z údajov klienta, ktorý tvrdil, že omeškanie predstavuje 6 mesiacov.
Nakoľko v súčasnosti zistili, že omeškanie bolo 34 dní, ponechal na zváženie súdu v akej výške vyčísli

nemajetkovú ujmu. Nevedel sa vyjadriť k tomu, v čom by mala spočívať konkrétna nemajetková ujma,
pričom poukázal na písomné zdôvodnenie odvolania, pričom v konečnom dôsledku žiadal rozsudok
súdu prvého stupňa zrušiť s tým, že dôvodom zrušenia rozsudku by mala byť tá skutočnosť, že súd
prvého stupňa vo veci rozhodol tak, že škoda nevznikla.

Krajský súd na danom pojednávaní z obsahu exekučného spisu Okresného súdu Trenčín, sp.zn.

60Er/2657/2008 zároveň zistil, že žiadosť o udelenie poverenia bola na exekučný súd doručená dňa
10.12.2008 s tým, že exekučný súd vydáva poverenie 24.01.2009, pričom exekútor vracia poverenie
na okresný súd dňa 24.11.2010 z dôvodu, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky
oprávneného, jej príslušenstva ako aj trov exekučného konania.

Zo znaleckého posudku č. 1/2014 vypracovaného Ekonomickou univerzitou v Bratislave na základe
objednávky zadávateľa spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom v Bratislave, ktorý zároveň podľa
dokladov navrhovateľa bol doručený odporcovi na vedomie dňa 26.02.2014 a to konkrétne zo strany
43 daného znaleckého posudku ďalej odvolací súd zistil, že na základe vykonanej analýzy mzdových
nákladov, nákladov na poštovné telekomunikačné služby, tlač a úpravu informačného systému znalecký

kolektív realizoval výpočet majetkovej ujmy vzniknutej spoločnosti POHOTOVOSŤ, pričom mzdové
nákladytaktopredstavujú4,15eur,nákladynatlač5,31,nákladynaúpravuinformačnéhosystému13,86
eur, náklady na poštovné 3,01 eur, náklady na telekomunikačné služby 4,43 eur, spolu 30,76 eur.

Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku veta druhá platného a účinného v čase podania žiadosti o

udelenie poverenia vyplýva, že ak súd nezistí rozpor v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu zo zákonom do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.

Podľa § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv alebo právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 17 ods. 1, 2, 3 cit. zákona v znení účinnom do 31.12.2012 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý

zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postup, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju
inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného,
jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,

za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/
závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Z ust. § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že procesná povinnosť účastníka konania tvrdiť
skutkové okolnosti, z ktorých odvodzuje právo alebo povinnosť protistrany a procesná povinnosť označiť

dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností. Ide o základné povinnosti
účastníka sporového konania. Dôkazné bremeno sa chápe v spojitosti s procesnou zodpovednosťou
účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia. Táto zodpovednosť sa prejaví v
jeho procesnom neúspechu. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu, aby rozhodol o veci samej
aj v prípadoch nepreukázania určitej skutočnosti, ktorá bola významná pre rozhodnutie podľa hmotného

práva. Rozsah dôkazného bremena vyplýva z hmotného práva, z príslušnej hmotnoprávnej normy. V
zásade platí, že dôkazné bremeno má ten, komu je podľa hmotného práva na prospech existencia určitej
skutočnosti.Označenie dôkazov nie je iba procesnou povinnosťou účastníkov konania, ale aj ich procesným
oprávnením. Uplatnenie tohto práva je však časovo limitované s tým, že v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. sú
účastníci povinní označiť všetky dôkazy alebo skutočnosti najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa

končí dokazovanie na súde prvého stupňa. Právomoc súdu konať o veci, o ktorej sa žalobný návrh týka
v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým
spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I.ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní nie je
viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dôkazov a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutia, ktoré z nich budú v rámci vykonávania

vykonané, je vždy vecou súdu a nie účastníkov konania.

V preskúmavanej veci bol zástupca navrhovateľa vypočutý na pojednávaní pred odvolacím súdom, kedy
mu bolo umožnené predkladať návrhy a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom napriek takto
poskytnutej možnosti, navrhovateľ svoje oprávnenie nevyužil.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti zaručené v čl. 48 ods.
2 Ústavy SR nemožno chápať tak, že by súd nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti
účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva.

Ust. § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje vec prejednať v neprítomnosti účastníka, ktorý i keď bol riadne

predvolaný, nedostavil sa na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie, čo
je prejednávaný prípad.

Z tohto predpokladu vychádza aj ust. § 119 O.s.p., v zmysle ktorého pojednávanie sa môže odročiť len
z dôležitých dôvodov.

V zmysle § 132 O.s.p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo,
včítane toho, čo uviedli účastníci.

Navrhovateľ svoj návrh v prejednávanej veci založil na tom skutkovom tvrdení, že došlo k nesprávnemu
úradnému postupu zo strany exekučného súdu, ktorý nerozhodol o udelení poverenia v prospech
súdneho exekútora v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote.

Ako vyplýva zo zisteného skutkového stavu v prejednávanej veci je teda fakt, že zo strany okresného

súdudošloknesprávnemuúradnémupostupuvtomsmere,žepoverenievprospechsúdnehoexekútora
nebolo vydané v 15-dňovej zákonnej lehote, avšak bolo vydané v lehote 50 dní od doručenia žiadosti, t.z.
omeškanie exekučného súdu takto predstavuje 35 dní. Vzhľadom na skutočnosť, že právo na náhradu
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávny úradným postupom nie
je absolútne, avšak podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie.

Okrem samotného nesprávneho úradného postupu musia byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky a
to vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

V tomto smere však navrhovateľ dôkazné bremeno napriek možnosti poskytnutej odvolacím súdom po
nariadenom pojednávaní neuniesol.

Je síce pravdou, že navrhovateľ odvolaciemu súdu predložil znalecký posudok, z ktorého odvodzoval
vzniknutú škodu, pričom však z tohto znaleckého posudku preukazoval svoje tvrdenie o vzniknutej škode
vo výške 30,- eur. Samotnú sumu 125,- eur, ktorá mala predstavovať škodu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu však nevedel preukázať. Navrhovateľ sa nemôže zbaviť bremena dôkazného

ohľadom preukázania vzniku výšky škody tvrdením, že takúto škodu nemôže vyčísliť, preukázať,
prípadne, že sa jedná o ochranu osobných údajov, obchodného tajomstva, dôverných informácii a
zároveň sa svojej dôkaznej povinnosti nemôže ani zbaviť tým, že ponechá určenie výšky škody na
zvážení súdu.

Skutočnú výšku škody treba vždy hodnoverne preukázať tak, aby nedochádzalo k ľubovoľnému a
subjektívnemu vyčíslovaniu škody.Neobstoja tvrdenia navrhovateľa ani v časti, v ktorej uvádza, že škoda by mala spočívať v nákladoch
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, nákladov na udržiavanie
správy informačného systému a iné, pretože z obsahu exekučného spisu vyplýva, že istina vrátane

príslušenstva trov konania pred súdom ako aj trov exekučného konania boli vymožené, preto ani v tomto
smere navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol.

Rovnako navrhovateľ neuniesol ani dôkazné bremeno na preukázanie náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch a to s poukazom nielen na skutočnosť, že pohľadávka v prejednávanej veci bola vymožená,

avšak nenaplnil ďalšiu povinnosť bremena tvrdenia v tom smere, aby preukázal a zdokladoval náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch a podmienky, za ktorých by mu mohla byť eventuálne náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch priznaná. Preto aj v tejto časti bol v celom rozsahu správny postup súdu
prvého stupňa, ktorý návrh ako nedôvodný zamietol.

Čo sa týka ďalších odvolacích námietok, ani jedna z nich v prejednávanej veci dôvodná nebola. Nie

je pravdou, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, pretože o vylúčení zákonnej sudkyne
rozhodoval odvolací súd v konaní, pričom uviedol, že sudkyňa, ktorej bola vec pridelená na prejednanie
nie je vylúčená z rozhodovania a prejednávania veci, rovnako sa nepreukázalo pravdivým tvrdenie, že
súd prvého stupňa rozhodoval o prerušení konania, pretože takáto žiadosť sa v spise nenachádza. Zo
strany navrhovateľa tiež nebolo preukázané tvrdenie, že navrhovateľ trval na osobnej účasti právneho

zástupcu na pojednávaní, pretože takýto dôkaz tiež v spise založený nie je. Vzhľadom na skutočnosť,
že odvolací súd v prejednávanej veci vytýčil pojednávanie dal tým zároveň možnosť navrhovateľovi
zabezpečiť kontradiktórnosť súdneho procesu, pričom napriek tejto možnosti, toto svoje oprávnenie
navrhovateľ nevyužil, dôkazné bremeno neuniesol, neobstojí ani ďalšia odvolacia námietka ohľadom
porušenia jeho práva zo strany súdu prvého stupňa na kontradiktórnosť súdneho procesu.

Niejepravdoutiežtvrdenienavrhovateľavodvolaní,žesúdignorovaltvrdenianavrhovateľaomajetkovej
škode, pretože s týmito sa súd dôsledne zaoberal.

Vo zvyšku odvolací súd poukazuje na vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa,

s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a
úspešnému odporcovi náhrada trov odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy
odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu ani trovy odvolacieho konania nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .