Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. júl 2012

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43CoE/161/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6610209811
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6610209811.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému P. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. G. XXXX/X, XXX XX D., štátny občan Slovenskej republiky pre vymoženie
pohľadávky vo výške 115,- Eur s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom

Krutým so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava pod sp. zn. EX 5983/10,
o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Lučenec zo dňa 6. februára 2012, č. k.
10Er/643/2010-17 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a .

Uznesenie Okresného súdu Lučenec zo dňa 6. februára 2012, č. k. 10Er/643/2010-17 potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozhodnutím, ktoré vydal vyšší súdny úradník, vyhlásil okresný súd exekúciu vykonávanú
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 5983/10 za neprípustnú a túto zastavil.

V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu,
ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská

rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR 00282/10 zo dňa 05.03.2010, ktorý vydal
rozhodcovský súd na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 28.01.2009 uzavretej medzi
oprávneným a povinným. Súčasťou uvedenej zmluvy sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré
v bode 18 upravili rozhodcovskú doložku, podľa ktorej všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými
stranamibudúriešenépredrozhodcovskýmsúdomalebopredvšeobecnýmsúdom,pričomprávovýberu
bolo dané žalujúcej strane.

Súd prvého stupňa vychádzal zo záveru, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným ako veriteľom
a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej oprávnený uplatnil na rozhodcovskom súde svoj nárok
je spotrebiteľskou zmluvou, čo vyplýva z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti
oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu zmluvy. Konštatoval, že v tomto prípade nejde
o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, nakoľko bola formálne uzavretá za účelom výkonu zamestnania

povinného. Z uvedených dôvodov na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka upravujúce spotrebiteľské zmluvy. Poukázal na Smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05. apríla
1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej nekalé podmienky upravené
v čl. 6 bod 1a čl. 3 bod 1 sú tie, ktoré neboli individuálne dohodnuté, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku
škode spotrebiteľa a medzi ktoré podľa Prílohy k nej, bod 1 písm. q) patrí aj podmienka, zmyslom

alebo účinkom ktorej je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podaťžalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi ustanoveniami výhradne v rozhodcovskom konaní.

Poukázal aj na judikatúru Európskeho súdneho dvora, podľa ktorej vnútroštátny súd je povinný
posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky ex offo, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje
medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C 244/98). Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom
sa tak vzťahuje aj na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel

zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že
buď o svojich právach nevie alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré
by malo za následok súdne konanie. (rozsudok Cofidis, C-473/00).

Okresný súd konštatoval, že rozhodcovská doložka v zmluve o úvere, ktorá mala založiť legitimitu
pre exekučný titul nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných

podmienokposkytnutiaúveruakosúčastiformulárovejzmluvy.Spôsobakýmbolarozhodcovskádoložka
koncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v písmene q) bode 1 Prílohy k Smernici v tom
význame, že rozhodcovské konanie nebolo dohodnuté ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo
zmluvy. Vychádzajúc z povahy samotnej zmluvy o úvere je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude
mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským a civilným súdom bude takmer vždy

veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka
zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie
žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc z vyššie uvedeného mal súd za zrejmé, že oprávnený od počiatku
sledoval takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli
tieto vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, a to za účelom minimalizácie nákladov

oprávneného a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou
doložkou, napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy
medzizmluvnýmistranami,atovneprospechspotrebiteľa.Spotrebiteľsavtakejtosituácii,atovzhľadom
na značnú vzdialenosť miesta konania, ako aj vzhľadom na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá
možnosť relevantne proti návrhu brániť, resp. zúčastniť sa konania. V konečnom dôsledku k takémuto

závažnému narušeniu rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou
skutočnosťou, že spotrebiteľovi zo zákona nie je daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na
rozhodcovskom súde domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska tak, ako
je to priznané v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je takáto
rozhodcovská doložka reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu, či už z nevedomosti

alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy.

Rozhodcovská doložka, na základe ktorej bolo o zmluve o úvere rozhodované, bola v čase uzatvárania
zmluvy dohodnutá ako neprijateľná podmienka, v dôsledku čoho bola od začiatku tak, ako to upravuje
§ 53 ods.4 OZ účinného v čase uzatvárania zmluvy, neplatná. Rozhodcovské konanie, výsledkom

ktorého bol exekučný titul sa uskutočnilo preto bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán
a rozhodcovský rozsudok, ktorý bol v konaní vydaný, nemôže byť riadnym exekučným titulom na
vykonanie exekúcie. Okresný súd preto považoval exekučný titul za nevykonateľný, v dôsledku čoho
exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený s odôvodnením, že
okresnýsúdrozhodolnadrámeczverenejprávomoci;nebolpodanýnávrhnazačatiekonania,hocipodľa
zákona bol potrebný; svojim postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom; nedostatočne
zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a rozhodnutie okresného súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Oprávnený namietal, že okresný súd sa nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
„ZoRK“) postavil do pozície orgánu vykonávajúceho kompletné preskúmanie exekučného titulu, pričom
mal za to, že exekučný súd nemá právomoc vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo
pre veriteľa. Oprávnený považoval za potrebné pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo v

situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného
poriadku)svýsledkomabsolútnejnerozpornosti.Exekučnýsúdjepritomvoblastiprieskumurozhodnutia
rozhodcovského súdu limitovaný ust. § 40 v spojení s ust. § 43 ZoRK, ktoré zároveň negatívnym
spôsobom vymedzujú jeho právomoc. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK,a teda nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v
rozsahuuvedenomvžalobealebovrozsahuuvedenomvovzájomnejžalobe.Oprávnenýkonštatoval,že
úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opravného procesu indikovaného

ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva s právom
na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s jeho
ústavným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so
zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. S poukazom

na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 212/06 uviedol, že v prípade dvojakého výkladu
právneho predpisu je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne
konformným.Ďalejuviedol,žezákonorozhodcovskomkonaníurčujelehotu,vktorejúčastníkovikonania
umožňuje podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V prípade márneho uplynutia tejto lehoty
je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je týmto založená platnosť zásady správnosti
rozhodnutia rozhodcovského súdu, a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. V tejto súvislosti

poukázal na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného
súduaexekučnýsúdmusístakýmtorozsudkomnakladaťrovnako,akosrozsudkomvšeobecnéhosúdu.

Oprávnený žiadal v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, aby súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal

Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, a to pre rozpor s princípom
právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Oprávnený k interpretácii a následnej aplikácii ustanovenia § 45 ods. 2 ZoRK okresným súdom, ako

keby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozhodcovskom rozsudku nedostatky
špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b), c) tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu
konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na
podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania (ust. § 45 ods. 1 ZoRK). Aj v takomto
prípade je však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou

teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci
a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského
rozsudku. Ďalej namietal, že okresný súd pri posudzovaní rozhodcovského rozsudku konal mimo rámec
zverenej právomoci, čím porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť
účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštantnosť súdneho konania. V tejto

súvislosti poukázal na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku č.14 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Oprávnený mal v konaní pred exekučným súdom výrazne
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, aj keď výkon a ochrana jeho práva na
spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také
skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a

to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu. Tiež poukázal na potrebu ústavnej
aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na
normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva, a to na Smernici Rady
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá nemá všeobecnú záväznosť.
Nesúhlasil ani s tým, že okresný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho

dvora Európskej únie. Oprávnený namietal aj to, že okresný súd v danom prípade rozhodol bez jeho
vypočutia, že ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že okresný súd vedie konanie, v ktorom
opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení,
nemal možnosť sa k týmto dôkazom, argumentom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť
dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Súdne konanie neprebiehalo v súlade s právom

na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“. Ďalej namietal, že
exekučný súd vo vzťahu k meritu veci vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku a
úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania, ktorej porušenie je v podmienkach právneho štátu neprípustné.

K záveru exekučného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprávnený uviedol, že exekučný
súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané
rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi, a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky
s dobrými mravmi. Mal za to, že rozhodcovská doložka je platná, keďže nevyžaduje, aby spotrebiteľspory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní tak, ako to predpokladá ust. § 53 ods.
4 písm. r) OZ účinné od 01.01. 2008. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na
rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a

skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nestotožnil sa ani s názorom, že pre spotrebiteľa
je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.

Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom

úvere z dôvodu, že poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere v zmysle
ust. § 497 Obchodného zákonníka, v ktorej nemusí byť ako podstatná náležitosť dohodnutá ročná
percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukázal na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky
síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť
si podmienky poskytovania úveru. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou Pohotovosť s.r.o. sú
peňažné prostriedky, teda nie tovar ani služby, a preto zmluvy o úvere zo strany spoločnosti Pohotovosť,

s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravené v § 4 ods. 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch.

Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný
podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania

vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška
úroku z omeškania nie je neprimeraná a nie je ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru
a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len

v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie
upomienok, ktoré sú súčasťou exekučného titulu uviedol, že v zmysle ust. § 499 Obchodného zákonníka
si mohol dojednať odplatu, v jeho prípade poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a v 2/3 z
nákladov na vypracovanie zmluvy o úvere. Z bodu 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyplýva
povinnosť povinného uhradiť oprávnenému poplatok za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia

zmluvných podmienok ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej.

Záverom oprávnený opätovne uviedol, že skutočnosť, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym
poriadkom súd už raz posudzoval a rozhodol o nej. Podľa jeho názoru v danom prípade nie sú dané
dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, pretože exekúcia bola začatá zákonným spôsobom,

na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným,
právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon
exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja
súdu. Z uvedených dôvodov považoval napadnuté rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú za nezákonné a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil odvolaniu
oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods.4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu

na rozhodnutie.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania a odvolaním
napadnuté uznesenie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd ešte pred samotným vecným preskúmaním dôvodov odvolania ako aj vecnej správnosti
napadnutého uznesenia rozhodol o návrhu oprávneného na prerušenie konania, ktorý je súčasťou
odvolania oprávneného proti napadnutému rozhodnutiu.

Z návrhu na prerušenie konania odvolací súd zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie
prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. pre nesúlad ust. § 44 ods. 2, veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1, veta prvá Ústavy Slovenskej republiky.Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok),akosobitnýzákonneustanovujeinak,exekučnékonanienemožnoprerušiť,nemožnoodpustiť
zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného

konania.

Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť z
dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, teda napr. § 107, § 109 ako aj
§ 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je

možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou
je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným
zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon
č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o
medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d).

Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov prerušenia
konania podľa osobitného zákona, preto s poukazom na uvedené, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že
Exekučný poriadok neumožňuje prerušiť exekučné konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že dňa 22.04.2010 bola pred súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým spísaná zápisnica obsahujúca návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Následne
súdny exekútor požiadal súd prvého stupňa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd
vydal dňa 22.09.2010 poverenie č. 5606 078772*, ktorým poveril súdneho exekútora v zmysle ust. §
45 ods. 1 Zákona č. 233/1995 Z.z. vykonaním exekúcie na základe vykonateľného rozhodnutia Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, č.k. SR 00282/10 zo dňa
05.03.2010 na vymoženie sumy 115,- Eur s príslušenstvom. Podkladom pre vydanie rozhodcovského
rozsudku bola aj Zmluva o úvere, ktorú oprávnený a povinný uzavreli dňa 28.01.2009.

V bode 18 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvorili nedeliteľnú súčasť zmluvy o úvere

zo dňa 28.01.2009 si oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník upravili rozhodcovskú doložku tak,
že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie,
ako aj spory ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a
uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú
riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s.

so sídlom Karloveské ramena 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, zapísanou v Obchodnom registri
Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vložka č. 3530/B, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
rozhodcovskomsúde;rozhodcovskékonaniebudevedenépodľavnútornýchpredpisovrozhodcovského
súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred
príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho

predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. OSP). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných
strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere vrátane
sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky
zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto

vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského
súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. platného a účinného k 28.01.2009 (ďalej Občiansky zákonník)

je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom.

Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na

prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.Podľaodseku3citovanéhoustanovenia,dodávateľjeosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,

ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia
alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné
ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom
zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú
neplatné.

Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za
neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného
konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania.

Pokiaľ teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové
náležitosti, môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku
oprávneného, podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmacej právomoci, keď
posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V
tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: I.

ÚS 456-/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen
oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj
pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke
stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe
titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.

K námietkam oprávneného o porušení jeho ústavne garantovaných práv ako účastníka konania, a
to práva na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom odvolací súd
poukazuje, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky obsiahnutej v
spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Z

uvedeného dôvodu nie je možné konštatovať porušenie práva oprávneného na prístup k vykonanému
dokazovaniu. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd aj námietku oprávneného o údajnom vylúčení
dvojinštančnosti konania. Proti uzneseniu exekučného súdu, ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia, alebo v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu uvedeného ustanovení
§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, teda pre neprípustnosť jej vedenia, je odvolanie prípustné, a

to podľa § 44 ods. 2 veta posledná a § 58 ods. 4 Exekučného poriadku. Preskúmanie vecnej správnosti
a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu, ako súdu prvého stupňa, je predmetom tohto odvolacieho
- druhostupňového konania.

Odvolací súd k námietke oprávneného, že v danom prípade nemožno zmluvu o úvere zo dňa 28.01.2009

uzavretú medzi ním a povinným považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere uvádza, že okresný
súd predmetný právny vzťah posúdil všeobecne ako spotrebiteľský, pričom možnosť aplikácie zákona
o spotrebiteľských úveroch správne vylúčil z dôvodu, že zmluva bola formálne uzavretá za účelom
výkonu zamestnania povinného. Odvolací súd po preskúmaní zmluvy súhlasí so záverom súduprvého stupňa v tom, že zmluva o úvere uzavretá dňa 28.01.2009 medzi oprávneným ako veriteľom a
povinným ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinný
je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere bol konal v rámci predmetu svojej

obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom oprávnený pri jej uzatváraní konal v
rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za
spotrebiteľskývzťahmedzispotrebiteľom(povinným)adodávateľom(oprávneným)vzmysleustanovení
Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, v súlade s právnou úpravou
Slovenskej republiky a aj s právom EÚ, keď skúmal rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z

hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom.

Odvolací súd súhlasí aj s hodnotením súdu prvého stupňa, že rozhodcovskú doložku, uvedenú v článku
18Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúveru,ktorésúsúčasťouzmluvyoúverejepotrebnépovažovať
za neprijateľnú, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a
spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní

s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z
hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky
dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka
nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ
nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver prijať

alebo ho odmietnuť vrátane všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako to uviedol aj súd prvého
stupňa. Rozhodcovská doložka - zmluvná podmienka, ktorá určuje, že v prípade, že žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde budú spory riešené pred týmto súdom, je neprijateľná.
Žaloby z obdobných úverových zmlúv podáva v prevažnej miere veriteľ, ktorý môže založiť právomoc
rozhodcovského súdu bez toho, aby to dlžník mohol ovplyvniť. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka

ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode
spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc v tomto
prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.

Takéto dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli
bezpochyby vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú
ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda súd prvého stupňa dospel k názoru, že dojednanie
rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, jeho záver je
správny a správne je aj rozhodnutie o zastavení exekučného konania, keďže exekučný titul bol vydaný

nepríslušným orgánom, a teda ide o nulitný právny akt, ktorý v exekúcii nie je možné vykonať.

ArgumentoprávnenéhopoukazujúcinaneprípustnosťaplikáciesmerniceRadyESajudikatúrySúdneho
dvora ES nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru súdu v danom prípade
zásadný, nakoľko exekučný súd mal v rozhodnutí aplikovať v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu

dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa tak, ako na ňu poukázal odvolací súd
a len podporne mal poukázať na znenie článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993,
v nadväznosti na výklad danej smernice obsiahnutý v ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ.

Odvolací súd sa ďalšími námietkami oprávneného, ktoré sa týkali primeranosti dohodnutých úrokov

z omeškania a poplatkov, ako aj úvahy o absencii RPMN v zmluve o úvere nezaoberal, pretože
okresný súd danými skutočnosťami napadnuté rozhodnutie nedôvodil, v dôsledku čoho ich odvolací
súd považoval za irelevantné.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré je vo výroku o zastavení

exekúcie vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.