Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. máj 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 14Co/22/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112241410
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112241410.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr.IrenyDobňákovejaJUDr.MilanaŠebeňavprávnejvecižalobkyne:J.J.,rod.X.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom R., R. F. X, zastúpená Centrom právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava proti
žalovanej: Rapid life životná poisťovňa, a.s., so sídlom Garbiarska 2, Košice, IČO: 31690904, zastúpenej
JUDr.GabrielomGulbišom,advokátomsosídlomvKošiciach,Nemcovej22,ozrušenierozhodcovského
rozsudku a prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.11 C 424/2012 - 249
zo dňa 27.11.2013, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania. Ďalším

výrokomzrušilrozhodcovskýrozsudokArbitrážnehosúduKošice,sosídlomAlžbetina41,Košice,sp.zn.
2C 2210/2012 zo dňa 19.1.2012 a napokon upravil, že o trovách konania bude rozhodnuté osobitným
uznesením v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 5.12.2012 domáhala zrušenia
rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice, sp. zn. 2C 2210/2012 zo dňa 19.1.2012 a to s
poukazom na § 40 ods. 1 písm. c/, d/, j/ o rozhodcovskom konaní, dôvodiac, že rozhodcovská doložka

je neplatná, pretože nebola individuálne vyjednaná a predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku s
poukazom na § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Uviedla aj to, že napadnutým rozhodcovským
rozsudkom bola zaviazaná k úhrade pohľadávky predstavujúcej provízny náklad, ktorý vo všeobecných
poistných podmienkach nebol nijako špecifikovaný, pričom pohľadávka sa stala splatnou ukončením
poistného vzťahu, v danom prípade 8.8.2008 a preto vzniesla aj námietku premlčania.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Požadoval zastavenie súdneho konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku zo žaloby, pretože žalobkyňa nie je oslobodená od súdneho poplatku, nakoľko tento spor
nie je možné považovať za spotrebiteľský. Vyslovil názor, že rozhodcovská doložka bola individuálne
dojednaná, pretože bola osobitne a výrazne oddelená od ostatného textu všeobecných poistných
podmienok(ďalejlen„VPP“)apodľazáznamuopožiadavkáchapotrebáchklientakpoistnejzmluvebola
žalobkyňa informovaná prostredníctvom finančného agenta o všetkých podmienkach poistenia vrátane
rozhodcovskej doložky. Pohľadávka žalovaného uplatnená v rozhodcovskom konaní je legitímna podľa
čl. XVII. bodu 7a VPP a prestavuje výšku vyplatenej províznej odmeny za sprostredkovanie príslušnej

poistnej zmluvy. Námietku premlčania považoval za nedôvodnú vzhľadom na čl. XVII. bod 7c VPP, v
zmysle ktorého sa účastníci dohodli na predĺžení premlčacej lehoty na 10 rokov. Vyslovil tiež názor
o „chýbajúcom predmete sporu“ vzhľadom na to, že rozhodcovský rozsudok nie je právoplatný, lebo
žalobkyňa podala voči nemu odpor.Žalovaný písomným podaním doručeným súdu 21.11.2013 sa domáhal prerušenia tohto konania podľa
§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. a to do právoplatného ukončenia konania vedeného pred Ústavným súdom

SR pod sp. zn. II. US 382/2013. Ústavný súd totiž prijal na ďalšie konanie sťažnosť žalovaného, ktorou
namietal porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a to v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21.3.2012.

Prvostupňový súd bol však toho názoru, že nie sú splnené zákonné podmienky na prerušenie konania
podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.. Predložený nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 499/2012
z 10.7.2013, ktorý žalovaný pripojil k tomuto svojmu procesnému návrhu sa týka iba procesných
nedostatkov postupu všeobecných súdov v súvislosti so zásadou kontradiktórnosti, ktorej porušenie
znamenalo zásah do konkrétnych ústavných práv žalovaného. Ústavný súd SR nemôže nahrádzať
všeobecné súdy a preskúmavať ich názory okrem prípadov arbitrárnych rozhodnutí, a preto sa vecne

spornýmproblémom-otázkouplatnostirozhodcovskejdoložkyaninezaoberal.Súdzároveňzdôrazňuje,
že ten istý právny záver ako bol prijatý v spomínanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR 6Cdo 1/2012
o neplatnosti rozhodcovskej doložky bol však vyslovený aj v iných rozhodnutiach Najvyššieho súdu
SR napr. 6Cdo 3/2013 zo dňa 13.3.2013 alebo 6MCdo 7/2013 zo dňa 26.6.2013. Súd preto návrh
žalovaného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.

Pre rozhodnutie vo veci samej prvostupňový súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa
7.8.2007 uzavreli účastníci poistnú zmluvu pod č. 4333400077 týkajúcu sa životného poistenia poistenej
Y. J., pričom toto poistenie malo trvať od 8.8.2007 do 8.8.2016. Neskôr žalobkyňa požiadala o zrušenie
danej poistnej zmluvy, čo žalovaný akceptoval a listom zo dňa 25.7.2008 písomne oznámil žalobkyni, že

k zániku poistenia dôjde 8.8.2008. Tento list obsahuje aj konečný stav finančného plnenia z príslušnej
poistnej zmluvy, podľa ktorého žalobkyňa má nulový zostatok. Súčasťou tejto poistnej zmluvy sú
Všeobecné poistné podmienky v počte 12 strán napísaných drobným písomnom, ktoré podpísala aj
žalobkyňa dňa 7.8.2007. Čl. XV. upravuje rozhodcovské konanie. V bode 1 sa konštatuje, že poisťovňa
a poistník sa dohodli na tom, že všetky spory sa budú riešiť v rozhodcovskom konaní. O výbere

rozhodcovského súdu alebo o poverení rozhodcov pre konkrétny prípad rozhoduje poisťovňa, ktorá
vydá aj štatút rozhodcovského súdu. VPP pokračujú formou predtlače do ďalších zmluvných dojednaní
k poistnej zmluve, v ktorých v bode 2 sa uvádza, že poistník a poisťovňa týmto vyjadrujú svoju vôľu
v prípade vzniku akéhokoľvek sporu medzi zmluvnými stranami, že namiesto súdneho konania z
dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti podrobia sa rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti

týchto VPP. Toto ustanovenie chápu zmluvné strany ako rozhodcovskú doložku. Aj tieto dojednania sú
podpísané žalobkyňou v ten istý deň - 7.8.2007, ako aj VPP a návrh poistnej zmluvy. V časti XVII.
VPP označených ako „záverečné ustanovenia“ je 19 bodov (vrátane podbodov), pričom v bode 7a sa
uvádza, že s uzavretím poistnej zmluvy je pri jej vzniku spojený osobitný provízny náklad v podobe
úhrady odmeny za sprostredkovanie poistnej zmluvy medzi poisťovňou a poistníkom, ktorý uhrádza

poisťovňa. Podpisom poistnej zmluvy vzniká poisťovni osobitná pohľadávka voči poistníkovi vo výške
vyplatenej províznej odmeny za sprostredkovanie príslušnej poistnej zmluvy, ktorá sa vysporiada pri
ukončení poistného vzťahu zápočtom voči odkupnej hodnote, ak je vytvorená alebo poistnému plneniu.
Ak odkupná hodnota pri ukončení poistného vzťahu vytvorená nebola, pohľadávka sa stáva splatnou
dňom ukončenia poistného vzťahu a poisťovňa je oprávnená voči poistníkovi ju uplatniť podľa zásad

dohodnutých v týchto VPP pred rozhodcovským súdom. Práve vyššie uplatnený nárok si žalovaný
uplatnil návrhom, ktorý bol doručený Arbitrážnemu súdu 4.1.2012 na rozhodcovskom súde Arbitrážnom
súde v Košiciach, ktorý vyčíslil na 79,03 Eur. Arbitrážny súd v Košiciach dňa 19.1.2012 bez pojednávania
vydal rozsudok pod sp. zn. 2C 2210/2012, ktorým uložil žalobkyni (v rozhodcovskom konaní žalovanej)
zaplatiť Rapid life životnej poisťovni a.s. 79,03 Eur a trovy konania 276,- Eur. Rozsudok bol doručený

žalobkyni dňa 21.11.2012. Poučenie rozhodcovského rozsudku obsahuje informáciu o možnosti podania
odporu v lehote 5 dní od doručenia, ale len za podmienky zaplatenia poplatku za odpor vo výške 72,-
Eur. Podľa žalobkyne v stanovenej lehote podala proti rozhodcovskému rozsudku námietky, v ktorých
žiadala odpustenie trov, stanovený poplatok za odpor však nezaplatila.

Žalobkyňa na pojednávaní prehlásila, že sprostredkovatelia poistenia ju pri uzatváraní poistnej
zmluvy informovali len o konkrétnom produkte poistenia, pričom nepadla ani len zmienka o nejakej
rozhodcovskej doložke. Poistnú zmluvu aj s obsiahlymi poistnými podmienkami jej dali na podpis, pričom
jej ukázali miesta vyhradené na podpis, čo žalobkyňa zrealizovala bez toho, aby si podpisovaný materiál,ktorý bol však rozsiahly a napísaný drobným písmom, neprečítala. Ako listinný dôkaz preukazujúci
praktiky žalovaného pri uzatváraní poistných zmlúv súd použil aj zápisnicu z pojednávania vo veci
11C 120/2013 zo dňa 25.10.2013, v ktorej je obsiahnutá výpoveď svedkyne T. D., ktorá v minulosti

pracovala pre žalovaného ako sprostredkovateľka poistenia. Svedkyňa prehlásila, že ani ona tak, ako
aj ostatní sprostredkovatelia, ktorí pôsobili spolu s ňou v jednej skupine, neboli upozornení na podstatu
inštitútu rozhodcovského konania, ktorý im vôbec nebol vysvetlený a pri školení riadiacimi pracovníkmi
jej bolo uvedené len to, že záujemca o poistenie musí podpísať aj všeobecné poistné podmienky a
osobitné zmluvné dojednania, pretože inak k uzavretiu poistnej zmluvy nedôjde. Preto v tom smere

informovala aj záujemcov o poistenie. Podobne vypovedala aj svedkyňa J. U., ktorá taktiež pôsobila
ako sprostredkovateľka poistenia žalovaného a to vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp. zn. 16C
127/2013 na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 15.10.2013. Aj z tohto spisu bola použitá zápisnica zo
spomínaného pojednávania ako listinný dôkaz, pričom aj táto svedkyňa prehlásila, že vôbec im nebolo
vysvetlené, čo je to rozhodcovská doložka a školení boli v tom smere, že záujemca o poistenie musí
podpísať aj rozhodcovskú doložku, inak poistná zmluva nemôže byť uzatvorená.

Po citácii ust. § 52 ods. 1, 2, 3 Obč. zák. v znení účinnom od 1.4.2004 do 31.12.2007, § 52 ods.1
Obč. zák. v znení účinnom od 1.1.2008, § 53 ods.1, 2, 3, ods.4 písm. r/, ods.5 Obč. zák., § 40
ods. 1, § 41 ods.1 zákona č. 244/2002 Z.z. prvostupňový súd uzavrel, že nemalo by byť pochýb
o tom, že poistná zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou podľa citovaných

všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 52). Je totiž zrejmé, že žalovaný konal v rámci
predmetu svojej podnikateľskej činnosti, žalobkyňa zmluvu uzatvárala ako fyzická osoba mimo rámca
obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. V danom prípade bolo potrebné posúdiť, či osobitné zmluvné
dojednania podpísané aj žalobkyňou možno považovať za individuálne dohodnuté, v takom prípade by
rozhodcovská doložka bola uzavretá platne. Pre posúdenie tohto sporu možno použiť právne závery

prijaté Najvyšším súdom SR v rozhodnutiach 6MCdo 9/12, 6Cdo 1/12, 6Cdo 3/13, 6ECdo 7/2013.
V rozhodnutí 6MCdo 9/12 Najvyšší súd SR uviedol: „Návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy sa
má predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom, aby z neho bolo zrejmé, že spotrebiteľovi sa poskytuje
možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom
konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie

týkajúce sa výlučného riešenia sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so
spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom
slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi
viacerými riešeniami a o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená“. Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
6Cdo 1/12 sa týka žalovaného a aj v ňom Najvyšší súd dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej

doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobuje nevyváženosť v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka bola totiž dohodnutá
už podpisom poistnej zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej súčasťou sú ako predtlačený
formulárVPPpreživotnépoistenieatedaajrozhodcovskádoložkaobsiahnutávXV.častiatobezohľadu
na to, že účastníci podpísali (taktiež formou predtlačeného formuláru) osobitné zmluvné dojednania

odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku uvedenú v poistných podmienkach. Ten istý právny záver
bolvyslovenýajvďalšom rozhodnutíNajvyššiehosúduSR6Cdo3/13zodňa13.3.2013a6ECdo7/2013
zo dňa 26.6.2013. Možno teda prijať záver, že ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo
možné meniť ich obsah (čo je aj tento prípad) nemôže ísť o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku.
Súd poukázal aj na to, že spotrebiteľ podpísal rozhodcovskú doložku, pretože inú možnosť nemal, pokiaľ

chcel uzatvoriť poistnú zmluvu. Z doložky nevyplýva, že by bol informovaný o rozdieloch medzi súdnym a
rozhodcovskýmkonaním,orokovacomporiadkurozhodcovskéhosúduapod..Jednoznačnetonapokon
vyplývaajzvýpovedesvedkyneD.zospisu11C120/2013asvedkyneJ.U.zospisu16C127/2013,ktoré
súd použil ako listinný dôkaz. V tejto súvislosti možno znovu poukázať na právne závery už citovaného
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6MCdo 9/12. Navyše však je potrebné sa stotožniť aj s ďalším jeho

záverom o tom, že princíp „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) ustupuje
dôležitejšiemu princípu a to ochrane spotrebiteľa.

Ďalší dôvod neplatnosti rozhodcovskej doložky súd vidí aj v tom, že rozhodcovský súd si vybral sám
žalovaný. V tejto súvislosti možno poukázať na Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV. ÚS 2735/11 zo

dňa 3.4.2012. Podľa neho právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd sa primerane vzťahuje aj na rozhodcovské konanie. Ak sa výber rozhodcu neurčil podľa
transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania.Prvostupňový súd za zarážajúce označil to, ak žalovaný napriek viacerým rozhodnutiam Najvyššieho
súdu SR, ktorý jednoznačne uzavrel neplatnosť rozhodcovskej doložky bez ohľadu na to, že bola
upravená v osobitných zmluvných dojednaniach, zotrváva na svojich mylných názoroch. Zarážajúce

je aj jeho zavádzajúce tvrdenie o tom, že žalobkyňa mala možnosť nepodpísať spomínané osobitné
zmluvné dojednania, pretože aj pri ich nepodpísaní by predsa platil článok XV. VPP, ktorý upravoval
výlučné riešenie sporov rozhodcovským súdom, ktorý bol oprávnený vybrať sám žalovaný a dokonca
v zmysle tohto článku bol ho oprávnený aj vytvoriť. Ťažko možno v takom prípade nemať pochybnosti
o nezaujatosti rozhodcovského súdu a veriť v jeho objektívnosť a spravodlivé rozhodovanie.

Tieto pochybnosti sa napokon potvrdili aj rokovacím poriadkom Arbitrážneho súdu v Košiciach,
ktorý jednoznačne znevýhodňuje spotrebiteľa oproti súdnemu konaniu. Možno poukázať napr. na
zásadu písomnosti rozhodcovského konania; na to, že spotrebiteľ má síce možnosť žiadať nariadiť
pojednávanie, ale len za poplatok 36,- Eur, navyše musí platiť aj paušál na správne náklady, ktorý je
odstupňovaný podľa hodnoty sporu (od 84,- do 6.000,- Eur); na podanie odporu voči rozhodcovskému
rozsudku je stanovená neúmerne krátka 5 -dňová lehota; fikcia o doručení rozsudku platí aj v prípade,

že adresát sa nezdržiaval na adrese doručovania; v prípade procesných úkonov je podmienkou prijatia
takéhoto procesného úkonu zaplatenie príslušného poplatku (v tomto prípade 72,- Eur); nie je upravené
oslobodenie od poplatku v dôsledku hmotnej núdze spotrebiteľa a pod.. Všetky tieto skutočnosti vedú
k záveru o tom, že žalovaný nepochybne žalobkyni neposkytol žiadne informácie pri podpisovaní
rozhodcovskej doložky o rozhodcovskom konaní vrátane jeho porovnania so súdnym konaním, pretože

inak by nepochybne žalobkyňa spomínanú rozhodcovskú doložku nepodpísala.

Prvostupňový súd preto považoval za dôvodné žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku vyhovieť a
tospoukazomna§40ods.1písm.c/zákonač.244/2002Z.z..Vdanomprípadeboloprioritnéposúdenie
platnosti rozhodcovskej doložky, keďže pri závere o jej neplatnosti nemôže znovu rozhodcovský súd

rozhodovať o návrhu žalovanej poisťovni, ale len všeobecný súd, a preto ďalšie námietky žalobkyne
súvisiacej s námietkou premlčania sa budú riešiť v nasledujúcom súdnom konaní. Námietky žalovaného
súd vyhodnotil ako neopodstatnené. Nepochybne žalobkyňa je v pozícii spotrebiteľa, keďže poistnú
zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom v
čase jej uzavretia. Za absurdnú možno považovať námietku žalovaného týkajúcu sa „chýbajúceho

predmetu sporu“ vzhľadom na podanie odporu žalobkyne voči rozhodcovskému rozsudku, zvlášť za
situácie, ak rozhodcovský rozsudok o tomto odpore ani nerozhodol a napokon jeho rokovací poriadok,
ktorý podmieňuje prejednanie odporcu zaplatením príslušného poplatku (ktorý nesporne žalobkyňa
nezaplatila) mu to ani neumožňuje. Žalovaný by si mal uvedomiť, že zákonodarca stanovil prekluzívnu
lehotu na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku počítanú od doručenia rozsudku, teda

nie jeho právoplatnosti, čo je logické, zvlášť ak jedným z taxatívnych dôvodov zrušenia rozhodcovského
rozsudku je neplatnosť rozhodcovskej doložky. Ak je rozhodcovská doložka neplatná, potom nie je daná
ani právomoc rozhodcovského súdu a jeho rozhodnutia sú preto ničotné, nespôsobujúce záväznosť.

Výrok o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil aplikáciou § 151 ods.3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Vytýka súdu prvého stupňa, že nedostatočne
objasnil skutkový stav veci a následne vec aj nesprávne právne posúdil. Podľa jeho názoru nezákonným
spôsobom súd prvého stupňa použil dôkazy, zápisnice z pojednávania v iných veciach vedených
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 11C/120/2013 a 16C/127/2013. Neprípustne paušalizoval

obsahy výsluchov iných sprostredkovateľov poistenia aj na predmetnú vec. Realizácia týchto dôkazov
bola svojvoľná a nezákonná. Prvostupňový súd neprihliadal na to, že predmetnú poistnú zmluvu
uzatváral so žalobkyňou tretí subjekt nezávislý od odporcu. Sprostredkovateľka poistenia H. U. musela
splniť zákonnú povinnosť a to vyhotoviť tzv. záznam o požiadavkách a potrebách klienta k poistnej
zmluve, ktorý obsahuje aj upozornenie na existujúcu rozhodcovskú doložku. Poukazuje na povinnosti

sprostredkovateľapoistenia,takakovyplývajúz§33ods.4,7a8zák.č.340/2005Z.z.osprostredkovaní
poistenia, ktorý platil v čase uzatvorenia zmluvy. Žalovaný rovnako ako žalobkyňa vstupoval do
základného poistného vzťahu ako dobromyseľný účastník s tým, že všetky ustanovenia poistného
vzťahu boli dojednané medzi žalobkyňou a sprostredkovateľom poistenia a to vrátane rozhodcovskej
doložky. Poistná zmluva sa pritom neuzatvárala v majetkovej tiesni zapríčinenej nedostatkom finančných

prostriedkov. Vôľové a rozhodovacie danosti a schopnosti žalobkyne v čase uzatvárania poistnej zmluvy
a rozhodcovskej doložky teda neboli ovplyvnené vidinou rýchleho zisku peňazí. Až po platnom uzavretí
poistnej zmluvy nastala fáza dojednávania „osobitných zmluvných dojednaní“, ktorých obsahom bola
rozhodcovská doložka. Nie je preto logické a mysliteľné, aby žalobkyňa podpisom týchto osobitnýchzmluvnýchdojednaníkonalavomylestým,žebysadomnievala,žeznovupodpisujebuďpoistnúzmluvu
alebo znova prevzatie VPP. Žalovaný zotrváva na tom, že rozhodcovská doložka bola individuálne
dojednaná. Treba ju preto považovať za platný právny úkon oboch strán v spore. Vo veci sa nemožno

opierať o rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 6Cdo/1/2012 z 21.3.2012, či ďalšie, ktoré v dôvodoch
svojho rozhodnutia uviedol prvostupňový súd. Dovolací súd vtedy totižto nerozhodoval v merite veci,
t. j. nezaoberal sa platnosťou, či neplatnosťou rozhodcovskej doložky, len odmietal dovolanie pre
procesnú neprípustnosť. Poukazuje pritom aj na závery, aké vyplynuli z Nálezu Ústavného súdu SR
I. ÚS 402/2008 z 1.4.2009, či II. ÚS 499/2012 z 10.7.2013. Rozhodnutia Najvyššieho súdu, na ktoré

poukazuje žalobca v žalobe a ktoré použil aj súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia,
nemajú hodnotu judikátu a nie sú hodné ani ako metodologické interpretačné pravidlo pre ďalšie
podobné prípady, pretože vznikli ako dôsledok závažného porušenia Ústavy SR. Poukazuje aj na to,
že uznesením ÚS SR II. ÚS 382/2013 z 10.7.2013 Ústavný súd prijal na ďalšie konanie sťažnosť
žalovanej spoločnosti, okrem iného aj na porušenie základného práva na súdnu ochranu a to postupom
i uznesením Najvyššieho súdu SR 6Cdo/1/2012. Preto v označenom konaní na Ústavnom súde sa

zjavne rieši otázka, ktorá môže mať význam pre toto konanie, a preto dôvodne aj žalovaná strana
navrhovala prerušenie konania. Napriek tomu prvostupňový súd takýto návrh na prerušenie konania
zamietol. Toto svoje rozhodnutie ani riadne neodôvodnil, čo je chybou aj z dôvodu nesprávnej aplikácie
§ 157 ods. 2 O.s.p.. Aj pre aplikáciu tohto ustanovenia žalovaná strana dáva do pozornosti rozhodnutia
Ústavného súdu SR, ktoré konštatovali požiadavky na presvedčivosť dôvodov rozhodnutia súdov.

Do pozornosti dáva aj argumentáciu Krajského súdu v Bratislave 18CoE/132/2013 z 26.6.2013 v
kontexte, ktorého nemožno ujednanie rozhodcovskej doložky hodnotiť za nekalú podmienku, nakoľko
rozhodcovské konanie je súčasťou legislatívne upraveného procesu. Z dôvodov rozhodnutia súdu
prvého stupňa nevyplýva vôbec vyvrátenie skutočností, že žalobca mal dve možnosti a to osobitné
zmluvné dojednania podpísať alebo nepodpísať, a teda mal dve možnosti rozhodcovskú doložku prijať

alebo neprijať a ak by ju neprijal, ustanovenie čl. XV. VPP by boli úplne bezpredmetné. Tento logický
postup uvádzaný žalovaným súd nepochopil, a preto učinil nesprávny skutkový a následne právny
záver. Žalovaný nemal zriadený vlastný Stály rozhodcovský súd a podľa dohodnutých pravidiel poveril
Stály rozhodcovský súd - Arbitrážny súd Košice vykonaním rozhodcovského konania, a to podaním
návrhu na začatie konania o zaplatenie dlžnej sumy. Rozhodcovský súd vydal 19.1.2012 podľa žaloby

rozhodcovskýrozsudok,ktorýmpriznalžalovanémuuplatnenéplneniaazaviazalžalobkyňuajknáhrade
trov rozhodcovského konania. Žalovaný naďalej zotrváva na svojej žalobe voči žalobkyni a žiada, aby
súd o merite veci konal až do právoplatného skončenia veci. Súdu prvého stupňa zrejme uniklo, že
pri postupe podľa § 43 ods. 1 o rozhodcovskom konaní, pokiaľ rozhodne o zrušení rozhodcovského
rozsudku pre niektorý z dôvodov uvedených v § 40 písm. a/, c/ zák. o rozhodcovskom konaní

pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej
žalobe. Z toho dôvodu súd vo výrokovej časti opomenul uviesť v prípade zrušenia rozhodcovského
rozsudku aj samostatný výrok o pokračovanie v ďalšom konaní. Žalovaný namieta postup súdu aj v tom,
keď sa tento nezaoberal otázkou právnej nárokovateľnosti osobitnej pohľadávky podľa čl. XVII. bod 7
VPP od žalobcu. Žalovaný považuje túto skutočnosť za podstatnú, za právne významnú, pretože žaloba

žalovaného zo dňa 2.1.2012, podaná rozhodcovskému súdu, je stále aktuálna a v merite o nej okrem
vydaného rozhodcovského rozsudku, ktorý súd týmto napadnutým rozhodnutím zrušil, doteraz nebolo
rozhodnuté. Žalovaný preto namieta, že napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa došlo k odopretiu
prístupu žalovaného k spravodlivosti na uplatnenie zmluvného nároku zo zaniknutej poistnej zmluvy
od žalobcu. Napadnutým rozhodnutím súd nenastolil pre obe strany spravodlivý a právne správny

právny stav, ale naopak uprel žalovanému možnosť na ďalší prístup súdu tak, ako to predpokladá ust.
§ 43 ods. 1 zák. o rozhodcovskom konaní. Vytýka súdu prvého stupňa aj to, že nesprávne vyhodnotil
postup a rozhodovanie rozhodcovského súdu v skrátenej forme konania, v rámci ktorého nejasne
a arbitrárne konštatoval, že tento neaplikoval predpisy na ochranu spotrebiteľa, avšak bližšie to v
rozhodnutí nezdôvodnil. Žalovaný namieta neexistenciu predmetu sporu v konaní pred všeobecným

súdom vzhľadom k tomu, že žalobkyňa podala odpor ako opravný prostriedok proti rozhodcovskému
rozsudku, čím došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku vydanému v skrátenom konaní. V závere
dôvodov odvolania namieta žalovaný aj to, že v prípade, že by mal vo veci rozhodovať sudca Krajského
súduvPrešoveJUDr.R.Y.,namietajehozaujatosť.Prejehopomerkveci,keďakopredsedakomisiepre
posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách na MS SR na verejnom zasadnutí dňa 20.4.2009

prezentoval svoj právny názor k neprijateľnosti Všeobecných poistných podmienok žalovaného. Na
záver navrhuje žalovaný, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na
ďalšie konanie s tým, aby predtým akceptoval návrh žalovaného na prerušenie konania súvisiacich s
rozhodovaním vo veci Ústavného súdu SR II. ÚS 382/2012.Žalobkyňa vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedla, že aj listinnými dôkazmi, ktoré obsahovali
výpovede sprostredkovateliek poistenia v inom konaní, bolo pred súdom prvého stupňa preukázané,

aké praktiky boli u žalovanej pri uzatváraní poistných zmlúv a hlavne, aký bol samotný priebeh prípravy
sprostredkovateľov poistenia na uzatváranie týchto zmlúv. Je ťažké uveriť v dobromyseľnosť žalovanej,
keď práve ona prostredníctvom riadiacich pracovníkov vykonávala školenia a prepravu všetkých
sprostredkovateľovpoistenia.Dôkazyrealizovanésúdomprvéhostupňajednoznačnevyvracajútvrdenia
žalovanej, že vstupovala do poistného vzťahu so žalobkyňou ako informovaným spotrebiteľom.

Žalobkyňa súhlasí s názorom prvostupňového súdu aj v tom, že Ústavný súd nemôže nahrádzať
všeobecné súdy pri zisťovaní skutkového stavu vrátane hodnotenia dôkazov v tomto prípade pri
zisťovaní,čiosobitnézmluvnédojednania-rozhodcovskádoložkamôžebyťpovažovanázaindividuálne
dojednanú, a teda platnú. Podľa názoru žalobkyne preto súd prvého stupňa aj správne zamietol návrh
žalovanej na prerušenie konania. Nedôvodná je podľa žalobkyne aj námietka poukazujúca na to, že
súd prvého stupňa nekonštatoval, že bude pokračovať v konaní. Ustanovenia § 81 ods. 1, 3 O.s.p. v

spojení s ust. § 43 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní umožňujú súdu po nadobudnutí
právoplatnosti napadnutého rozhodnutia začať konanie o nároku vyplývajúcom zo zmluvy, v ktorom
sa súd bude zaoberať právnou nárokovateľnosťou pohľadávky uplatnenej žalovanou v rozhodcovskom
konaní. Nie je preto potrebné, aby už súd vo svojom rozhodnutí, ktorým ruší rozhodcovský rozsudok,
bol obsiahnutý aj výrok o pokračovaní v ďalšom konaní. Zotrváva na stanovisku, že uzatvorenie

rozhodcovskej zmluvy nebolo individuálne vyjednanou rozhodcovskou doložkou. Ani obsah záznamu,
na ktorý žalovaná poukazuje, nijakým spôsobom nesvedčí individuálnemu vyjednaniu rozhodcovskej
doložky. Nijakým spôsobom sa v ňom spotrebiteľ neinformuje o tom, čo je rozhodcovské konanie
a už vôbec mu neboli náležite vysvetlené skutočnosti, aby mohol posúdiť, aké dôsledky pre neho
môžu uzavretím rozhodcovskej doložky nastať. Naviac tento záznam bol podpísaný v ten istý deň,

ako aj samotná zmluva na vopred predtlačenom formulári, ktorého obsah spotrebiteľ nijak ovplyvniť
nemohol. Odkazuje aj na názor vyslovený rozhodnutím Najvyššieho súdu SR 2Cdo/148/2012. Inštitút
individuálnej dohodnutej podmienky treba vykladať v súlade s cieľom Smernice Rady 93/13/EHS
čl. 3 ods. 2. Za nedôvodnú označuje aj námietku pokračovania v konaní na rozhodcovskom súde.
Zdôrazňuje, že z Rokovacieho poriadku Arbitrážneho súdu Košice z § 35a ods. 1 vyplýva, že doručený

rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatne
vykonateľný rozsudok všeobecného súdu. Pritom rozhodcovský rozsudok sa stáva právoplatným dňom
doručenia. Ani z rozhodcovskej doložky, od ktorej odvádza právomoc na rozhodovanie sporov v
rozhodcovskom konaní žalovaný, nevyplýva možnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku iným
rozhodcom. Žalobkyňa preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie viazaný rozsahom
a dôvodmi odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.1, 2 O. s. p. potvrdil
ako vecne správny. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené zodpovedajúco ust.

§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. na úradnej tabuli súdu, zástupcovi žalobcu podľa jeho žiadosti aj na
jeho elektronickú adresu (§ 214 ods. 3 O.s.p.).

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa stotožňuje s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a na tieto v podrobnostiach
odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia k najzásadnejším argumentom

uvádzaným žalobkyňou v odvolaní odvolací súd dodáva nasledovné:

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak
prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.

V danom prípade odvolací súd je toho názoru, že nie sú splnené zákonné podmienky na prerušenie
konania podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Predložený Nález Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 499/2012 z 10.7.2013, ktorý žalovaný pripojil k tomuto svojmu procesnému návrhu sa týka ibaprocesných nedostatkov postupu všeobecných súdov v súvislosti so zásadou kontradiktórnosti, ktorej
porušenie znamenalo zásah do konkrétnych ústavných práv žalovaného. Ústavný súd SR nemôže
nahrádzať všeobecné súdy a preskúmavať ich názory okrem prípadov arbitrárnych rozhodnutí, a preto

sa vecne sporným problémom - otázkou platnosti rozhodcovskej zmluvy ani nezaoberal. Súd prvého
stupňa preto správne návrh žalovaného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. Navyše
odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje na ďalší Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 38/13-50 zo dňa
24.10.2013, ktorým bolo rozhodnuté, že nedošlo k porušeniu ústavného práva žalovanej (sťažovateľky),
ktorá v sťažnosti argumentovala aj už spomínaným Nálezom II. ÚS 499/2012. V Náleze I. ÚS 38/2013

Ústavný súd poukázal na „zvláštny postup“ senátu II. ÚS, ktorý krátko predtým 28.2.2013 vo veci II.
ÚS 160/13 v obdobných 4 veciach sťažnostiam tej istej sťažovateľky nevyhovel a napriek tomu, ako aj
mnohým ďalším nálezom s tým istým záverom, (ktoré sú citované v odôvodnení) nepredložil plénu ÚS
pre účely zjednotenia právnych názorov, a preto sporné rozhodnutie možno považovať za ojedinelé a
vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu.

O návrhu na prerušenie konania rozhodol prvostupňový súd správne. V rámci odvolacieho konania
nevyvstali skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zmenu záveru o neodôvodnosti takého návrhu.

Po preskúmaní rozhodnutia vo veci samej odvolací súd konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie
vo veci v dostatočnom rozsahu. Nie je vylúčené, aby pre účely rozhodovania v prejednávanej veci

boli ako listinný dôkaz prečítané aj zápisnice z pojednávaní, ktoré sa týkajú žalovaného účastníka, ak
sú spôsobilé prispieť k zisteniu skutkového stavu prejednávanej veci alebo aspoň k hodnoteniu iných
dôkazov realizovaných v konaní podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 132 O.s.p.. Dôvody prvostupňového
rozhodnutia nesvedčia o akejsi paušalizácii záverov vyplývajúcich z výsluchov sprostredkovateliek
poistenia na predmetnú vec. Prvostupňový súd podľa názoru odvolacieho súdu posúdil individuálne

uzavretú poistnú zmluvu i VPP a aj s prihliadnutím na obsahy dôkazov v iných veciach objektivizoval z
pohľadu pravdivosti vyjadrenia žalobkyne v tomto konaní.

Vykonané dôkazy súd prvého stupňa tak správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie
náležite a podrobne odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p..

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotenídôkazovnastranejednejaprávnymizáverminastranedruhej.Vhodnotenískutkovýchzistení
neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť.

Je nepochybné, že poistná zmluva uzavretá medzi účastníkmi je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle
ustanovenia § 52 a nasl. OZ. Základom tohto sporu bolo posúdenie, či rozhodcovská doložka obsiahnutá
vo VPP a osobitných zmluvných dojednaniach bola individuálne dojednaná. Odpoveď na túto otázku
možno nájsť v § 53 ods. 2 OZ. Individuálne dojednanie v zmysle neho je vylúčené tam, kde spotrebiteľ
nemal možnosť ovplyvniť ich obsah. Ak sú zmluvné podmienky už vopred napísané v predtlačenom

formulári, potom ťažko možno dospieť k záveru o tom, že by sa mohol meniť ich obsah. Dôkazné
bremeno preukázania individuálneho dojednania spočíva na dodávateľovi teda žalovanom tak, ako to
jasne vyplýva z § 53 ods. 3 OZ, ktorý dokonca zakotvuje fikciu o tom, že zmluvné ustanovenia sa
nepovažujúzaindividuálnedohodnuté,opakmusípreukázaťdodávateľ.Vdanomprípadežalovanývšak
toto dôkazné bremeno neuniesol a ťažko si možno predstaviť opak v prípade predtlačeného formulára.

Pri posudzovaní spotrebiteľských zmlúv je potrebné si uvedomiť, že nie je dôležité to, že spotrebiteľ
zmluvu podpísal a s podmienkami zmluvy súhlasil. Ustanovenia zmluvných podmienok, ktoré sú
formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi) ich modifikáciu,
predstavujú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane spotrebiteľa (Nález Ústavného súdu

ČR III. ÚS 562/12 zo dňa 24.10.2013, I. ÚS 199/11). Tento uhol pohľadu spočívajúci v rozhodujúcom
princípe a to princípe ochrany práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je rozhodujúci
pri spotrebiteľských právnych vzťahoch. Ani argumentácia žalovaného o vylúčení posudzovania
neprijateľných zmluvných podmienkach v poistných zmluvách s ohľadom na Smernicu Rady 93/13/EHS
neobstojí. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie vyvodil z právnych noriem, ktoré v dôvodoch citoval a

tie sú v súlade s európskou právnou úpravou a judikatúrou. Navyše príslušná časť Smernice sa netýka
rozhodcovskej doložky, ale podmienky vyplývajúcej z poistného rizika.Aj odvolací súd pri rozhodovaní tejto veci si osvojuje právne závery vyslovené Najvyšším súdom SR v
rozhodnutiach, na ktoré poukázal prvostupňový súd.

Rozhodcovský súd si podľa rozhodcovskej doložky vyberá sám žalovaný. Už táto okolnosť vyvoláva
pochybnosti o nezaujatosti rozhodcovského súdu, keďže aj jeho činnosť má charakter podnikania.
Aj Ústavný súd ČR v Náleze II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011 uviedol, že v rozhodcovskom konaní
ide o vyjasnenie a urovnanie vzájomných práv, ktoré sa realizujú činnosťou rozhodcu v zastúpení
strán, ktoré na rozhodcu zmluvou delegovali svoju vôľu. Preto rozhodcovské konanie nie je konaním

súdneho typu a to vedie k prísnejšiemu nazeraniu na rozhodcovskú doložku a jej náležitostí tak, aby
nepredstavovali neprimerané podmienky v spotrebiteľských zmluvách a teda nevyvolávali nerovnováhu
medzi účastníkmi konania a neviedli k značnej procesnej nevýhode jedného z účastníkov. Táto procesná
nerovnováha môže spočívať aj v zbavení spotrebiteľa ochranných ustanovení právneho poriadku o
ochrane spotrebiteľa napr. formou rozhodovania na základe zásad spravodlivosti. Ústavný súd ČR
ďalej uvádza, že to, aby rozhodcovská doložka v spotrebiteľských zmluvách bola platne dojednaná,

predpokladá predovšetkým transparentné pravidlá pre určenie rozhodcu. V tejto súvislosti možno
poukázať aj na ďalší Nález Ústavného súdu ČR IV. ÚS 2735/11 zo dňa 3.4.2012, v ktorom sa zdôrazňuje,
že právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd sa primerane
vzťahuje aj na rozhodcovské konanie. Ak sa výber rozhodcu neurčil podľa transparentných pravidiel,
nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania.

V Náleze Ústavného súdu ČR II. ÚS 2164/10 sa ďalej uvádza, že rozhodcovské konanie musí
zaručovať procesné práva porovnateľné s konaním, ktoré by bolo na mieste v prípade, ak by spotrebiteľ
neuzavrel rozhodcovskú doložku (napr. ústnosť, priamosť konania, odvolacia inštancia, absencia iných
prekážok v uplatnení spotrebiteľských práv). Podmienky ustanovenia rozhodcu a dohodnuté podmienky

procesného charakteru musia garantovať rovnaké zaobchádzanie, čo vo vzťahu spotrebiteľ - podnikateľ
znamená zvýšenú ochranu slabšej strany, teda spotrebiteľa.

Uplatňovanie nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, či už v rozhodcovskom konaní alebo v konaní pred
všeobecným súdom je svojim charakterom sporom zo spotrebiteľskej zmluvy. Preto aj v konaní o

zrušenie rozhodcovského rozsudku tento charakter musí súd mať na zreteli, čo napokon vyplýva aj zo
záverov rozhodnutí dovolacieho súdu, na ktoré poukázal prvostupňový súd.

Aj tieto skutočnosti súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia správne vyhodnotil.

Nedôvodným sú aj poukazy žalovaného na to, že predmetná poistná zmluva bola uzatvorená
prostredníctvom sprostredkovateľa poistenia. Zmluvný vzťah založený zmluvou o poistení sa týka
vzťahov žalobkyne a žalovaného a nie sprostredkovateľa poistenia. Súd prvého stupňa aj na
základe vyššie uvedených dôkazov (zápisníc o výsluchoch sprostredkovateľov poistenia v iných
konaniach) skonštatoval praktiky sprostredkovateľov poistenia pri uzatváraní poistných zmlúv, pričom

zodpovedajúco zásadám hodnotenia dôkazov (§ 132 O.s.p.) uzavrel, že realizované dôkazy nesvedčia
o odklone od týchto praktík v prípade uzatvorenia zmluvy so žalobkyňou.

Preto ak súd prvého stupňa správne vyriešil predbežne otázku platnosti rozhodcovskej doložky a dospel
k záveru o tom, že zmluvná podmienka obsahujúca rozhodcovskú doložku v čl. XV. VPP, ale aj v

osobitných zmluvných dojednaniach v ods. 3 je neprijateľná a teda neplatná, bol daný aj zákonný dôvod
pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.. Za takéhoto
stavu správne aj vyhovel návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovský súd rozsudok
vydal na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy.

Podľa § 43 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z., ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40
písm. a/ a c/, pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo
vzájomnej žalobe.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva zákonný dôsledok spojený so zrušením rozhodcovského rozsudku z

v ňom uvedených dôvodov. Tento postup nasledujúci po právoplatnosti rozhodnutia všeobecného súdu
nemusí byť konštatovaný vo výroku rozsudku súdu. Ak toto nekonštatoval prvostupňový súd vo svojom
rozsudku, nemožno to hodnotiť ako zásah do práva žalovaného na spravodlivý proces.Nemôže obstáť (pri neplatnosti rozhodcovskej zmluvy) ani námietka, že konanie na rozhodcovskom
súde po podanom odpore pokračuje. Pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy nie je daná právomoc
rozhodcovského súdu na konanie, preto konaniu na súde nebráni ani to, že proti rozhodcovskému

rozsudku bol podaný odpor. Napokon aj tieto skutočnosti prvostupňový súd v dôvodoch rozhodnutia
vyhodnotil s poukazom na obsah rokovacieho poriadku i tým ako zákonodarca stanovil prekluzívnu
lehotu na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku od jeho doručenia, nie od jeho
právoplatnosti. Aj na toto správne zdôvodnenie odvolací súd odkazuje.

Prvostupňový súd nerozhodol o náhrade trov konania, s odkazom na § 151 ods. 3 O.s.p. si nechal
priestor na rozhodnutie o nich samostatným uznesením. Preto podľa § 224 ods. 4 O.s.p. aj o trovách
tohto odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.