Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. máj 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/186/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204753
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3212204753.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek

senátu JUDr. Natálie Čekanovej a Mgr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35807598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 12.februára 2014, č. k. 6C/304/2012-119, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti žalobcu, zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia náhrady majetkovej škody a náhrady
nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou.
Zároveň žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil
poukazom na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1,

§ 5 ods. 1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2, 3 písm. a), b),
c), d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov i § 103, § 104 ods. 2 OSP. K opakovanému návrhu žalobcu na prerušenie
konania súd prvého stupňa uviedol, že o rovnakom návrhu bolo už skôr v tomto konaní právoplatne
rozhodnuté. Na rozdiel od predchádzajúceho návrhu však tentoraz nerozhodol samostatným uznesením
a nepočkal s pojednávaním na právoplatnosť takéhoto rozhodnutia, a to práve z dôvodu, že o rovnakom
návrhu na prerušenie konania bolo už v minulosti v tom istom konaní právoplatne rozhodnuté a podľa

názoru tamojšieho súdu odvtedy nedošlo k žiadnej zmene, ktorá by odôvodňovala predpoklad, že by
sa mohlo (na ktoromkoľvek stupni) rozhodnúť inak. Podľa názoru prvostupňového súdu, ak už raz bolo
o procesnej otázke nastolenej účastníkom konania (v tomto prípade o návrhu na prerušenie konania)
rozhodnuté, pričom súd zrušil prvé nariadené pojednávanie práve preto, aby vyčkal na právoplatnosť
tohto rozhodnutia, v prípade podania ďalšieho návrhu s totožným znením nie je už potrebné čakať na
právoplatnosť rozhodnutia o tomto návrhu a súd sa môže s daným procesným návrhom vysporiadať v
konečnom rozhodnutí (v rozsudku, samozrejme s tým, že daný výrok rozsudku má účinky uznesenia).

Súd prvého stupňa dňa 11.02.2014 e-mailom informoval právneho zástupcu žalobcu, že nie sú dané
dôvodynazrušenieresp.odročeniepojednávania,keďžeonámietkezaujatostiajonávrhunaprerušenie
konania bolo už zákonným spôsobom právoplatne rozhodnuté. Z vykonaného dokazovania súd prvého
stupňa zistil, že žalobca ako oprávnený v exekučnom konaní podal na Exekútorskom úrade súdnehoexekútora JUDr. Rudolfa Krutého so sídlom v Bratislave dňa 10.07.2009 návrh na vykonanie exekúcie.
Domáhal sa vymoženia pohľadávky na základe exekučného titulu, ktorým bol platobný rozkaz
Okresného súdu Bánovce nad Bebravou voči povinnej T. V.. Súdny exekútor predložil exekučnému súdu

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 17.07.2009 a poverenie mu bolo udelené
17.08.2009. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol. Najskôr
skúmal, či sú splnené podmienky konania. Uzavrel, že pokiaľ sa žalobca domáha náhrady škody podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. na základe nesprávneho úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v
prieťahoch v konaní, je tak daná právomoc a príslušnosť súdu prvého stupňa tento nárok vecne posúdiť,

prejednať a rozhodnúť o ňom. Námietku žalovaného o nesplnení podmienky predbežného prerokovania
nároku vyhodnotil súd prvého stupňa ako nedôvodnú. V tomto prípade ide o taký nedostatok podmienky
konania, ktorý je odstrániteľný a ktorý v konaní bol odstránený tým, že v priebehu konania uplynulo
od prijatia žiadosti žalovaným do dňa rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a žalovaný v tejto lehote
nárok žalobcu na náhradu škody neuspokojil. Pokiaľ žalovaný namietal procesné nedostatky žaloby, tak
je pravdou, že žaloba mala nedostatky, no nie také, aby odôvodňovali postup súdu podľa ustanovenia

§ 43 ods. 1 OSP. Žalobca uviedol v žalobe rozhodujúce skutočnosti a z označenia veci bolo možné
zistiť, z ktorej konkrétnej exekučnej veci svoj nárok odvodzuje. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že
k žalobcom tvrdeným prieťahom v exekučnom konaní nedošlo. Exekučný poriadok v ustanovení § 44
ods. 2 v čase začatia exekučného konania stanovoval 15 - dňovú lehotu iba pre udelenie poverenia
exekútorovi na vykonanie exekúcie, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Táto lehota pritom
plynula od doručenia žiadosti exekútora súdu, nie od podania návrhu na vykonanie exekúcie u súdneho
exekútora. Súd prvého stupňa konštatoval, že vydanie poverenia 16 dní po uplynutí zákonnej lehoty
nemožno považovať za prieťahy v konaní, ani za rozhodnutie v lehote, ktorá by bola neprimeraná vo
vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu - právu, aby jeho vec bola v primeranej lehote prejednaná

a rozhodnutá. Okrem toho žalobca vôbec nepreukázal vznik škody, jej výšku a ani príčinnú súvislosť
medzipostupomsúdu (nedodržaním15dňovejlehoty)aúdajnouškodou žalobcu.Žalobcanepreukázal
výšku majetkovej škody relevantnými dôkazmi a na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden dôkaz. Táto
ani nevyplýva z exekučného spisu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou. Podobne nemohol priznať
žalobcovi ani náhradu nemajetkovej ujmy, jednak z dôvodu, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal,

že by samotné konštatovanie porušenia jeho práv nebolo dostatočným zadosťučinením a najmä, že
žalobca nepreukázal ani nemajetkovú ujmu. Znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný znalcom
doc. JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD. súd prvého stupňa nepovažoval za dôkaz, ktorý by
mal význam v prejednávanej veci. Keďže žaloba bola nedôvodná už v samotnom právnom základe
uplatneného nároku, nebol dôvod rozhodovať medzitýmnym rozsudkom.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa v zmysle § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 151 ods. 2 OSP
a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, keďže si ich nevyčíslil a zo spisu mu žiadne nevyplývajú.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a) OSP sa mu postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) OSP, v konaní

rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ OSP), súd
prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1
písm. h) OSP, súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§

205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal,
že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 OSP preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Žalobca
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že

krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.

c) OSP, proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za
ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť žalobcu o odročenie nariadeného pojednávania
z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd
pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tieždopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli
dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie
svojhoprávanakontradiktórnekonanie,kedyžalobcaakostranakonanianeboloboznámenýsobsahom

dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,

ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti
boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom

spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah
si určil sám, keď žalobca žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis.
Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky
počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka. Súd
však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy

informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd
dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je
jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,

ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný
postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Žalobca hodlal v konaní pred
súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj
prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na skutočnosť,

že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Namietal, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 OSP. Súd
vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný
ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil

porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej
ujmy žalobcovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky
si žalobca zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a
akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére žalobcu nerešpektovaním zákonnej lehoty zo
strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za

porušené práva. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,
že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 OSP aj náležitosti podľa § 205 ods.
1 OSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným
spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škoduspôsobenú pri výkone verejnej moci, návrh zamietol a žalovanému, ako úspešnému účastníkovi konania
náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
nepriznal z dôvodu, že tieto nešpecifikoval a v konaní mu žiadne nevznikli. Svoje rozhodnutie súd prvého

stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov,
na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa

nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Namietané vady konania vymedzené v § 221
ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania
na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky
okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého stupňa
nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať
došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd

preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak prvostupňový súd

ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil, a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR
sp.zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Žalobca, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo svojom odvolaní neuviedol
(nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy), aké konkrétne
nedostatkymeritórnemuposúdeniuprejednávanéhoprípadu,tedavecnémudôvoduzamietnutianávrhu,
vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. "súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,

že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané"), ktoré uvádzal aj v návrhu. Okrem toho
uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá ani skutkovým
zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací súd vzal na zreteľ, že v odvolaní vznesená námietka zaujatosti sa týkala všetkých sudcov
súdu prvého stupňa. Napriek tomu ale skúmal existenciu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci iba vo vzťahu k sudcovi -
JUDr. Radoslavovi Svitanovi, PhD., ktorý podľa rozvrhu práce tohto okresného súdu má predmetnú vec
prejednať a rozhodnúť (ďalej len "namietaný sudca"), nakoľko rozhodovacia činnosť ostatných sudcov

tohto okresného súdu nie je v tejto veci daná. Námietka odvolateľa o tom, že napadnuté rozhodnutie
súdu prvého stupňa vydal vylúčený sudca, preto predstavuje odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2
písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p., ktorý treba odlišovať od námietky zaujatosti sudcu.Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy bez toho, aby bol pritom viazaný tým, či prípadne otázku
zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého rozhodnutia nadriadený súd (§ 16 O.s.p.).

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa, vec bola pridelená sudcovi Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou JUDr. Radoslavovi Svitanovi, PhD. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 23.októbra
2012, č. k. 19NcC/454/2012-15, rozhodol, že sudca Okresného súdu Bánovce nad Bebravou JUDr.
Radoslav Svitana, PhD., nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tamojšom
súde pod sp. zn. 6C/304/2012. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným

sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, dôvodom na
vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia
žalobcu svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. . Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť
uplatneného odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru, že na strane zákonného sudcu
nie je existencia žiadnej okolnosti, ktorá by ho v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania

a rozhodovania vo veci vzhľadom na pomer k veci a účastníkom konania. V konaní nezistil z hľadiska
§ 14 ods. 1 O.s.p. žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah
nie je možné odvodiť ani z údajov žalobcu. Dôvodom na pochybnosti o jeho nezaujatosti, nemôžu
byť ani úvahy žalobcu založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním
(nesprávnym úradným postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť sama o

sebe nevypovedá nič o vzťahu namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z
nej odvodiť, že by bola spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd
vyhodnotil uplatnenú odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.

Odvolacísúdnaviac z úradnejčinnostizistil,žeÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyosťažnostižalobcuzo

dňa 13.12.2012 podanej voči uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.októbra 2012, č. k. 19NcC
454/2012-15, ktorá bola predmetom jeho prvého návrhu na prerušenie konania rozhodol uznesením
zo dňa 02.07.2013 pod č.k. III. ÚS 293/2013-12 tak, že sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25 ods. 1, 2 zákona č. 38/1993
Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov

v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde).

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým
tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a

prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v
ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť návrhu, ale aj
možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s
cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v konaní dôsledne
postupoval podľa jednotlivých ustanovení O.s.p., preto tvrdenia žalobcu o tom, že nemal objektívnu
možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom
vyjadrení, nie sú pravdivé.

Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bolo spolu s ďalšími procesnými poučeniami právnemu zástupcovi
žalobcu doručené na samostatnej listine dňa 08.11.2012. Zároveň bolo aj súčasťou každého
predvolania na nariadený termín pojednávania, ktorý si právny zástupca žalobcu prevzal, čo vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa. Preto neobstojí argumentácia žalobcu o tom, že nebol v konaní

riadne poučený v zmysle tohto ustanovenia.

Vyjadrenie žalovaného k návrhu na začatie konania bolo žalobcovi doručené dňa 14.03.2013 spolu s
predvolaním na prvý termín pojednávania vytýčený na 25.06.2013, pričom termín pojednávania bol
následne zrušený z dôvodu potreby rozhodnutia o návrhu žalobcu na prerušenie konania. Tento návrh

na prerušenie konania súd prvého stupňa zamietol uznesením zo dňa 11.09.2013, č.k. 6C/304/2012-77,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.01.2014 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k.
17Co/831/2013-98 zo dňa 03.12.2013.Nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti žalobcu, jeho
právneho zástupcu a žalovaného postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 OSP, hoci tak urobiť
nemohol. Druhý termín pojednávania súd prvého stupňa nariadil na deň 12.02.2014 a predvolanie

žalobcovi doručil dňa 29.01.2014. V tento deň, kedy právny zástupca žalobcu prevzal predvolanie
na pojednávanie, vedel o ním tvrdenom dôvode na zrušenie pojednávania, teda v rozpore s ust.
§ 119 ods. 2 O.s.p. nepožiadal o odročenie (zrušenie) pojednávania bez zbytočného odkladu po
tom, čo sa o ňom dozvedel. Urobil tak až 10.02.2014, pričom opätovne navrhol prerušenie konania
do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej

predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd.
Uvádzanú ústavnú sťažnosť nepredložil. Odvolací súd je toho názoru, že v súlade s § 41 ods. 2
O.s.p. je potrebné návrh na zrušenie pojednávania posúdiť ako návrh na odročenie pojednávania podľa
§ 119 ods. 2 O.s.p.. Novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná zákonom č. 388/2011 Z.z. s
účinnosťou od 01.01.2012 zaviedla obligatórne náležitosti návrhu na odročenie pojednávania. Návrh
právneho zástupcu žalobcu tieto obligatórne náležitosti neobsahoval. Odvolací súd konštatuje, že z

obsahu predmetného návrhu nevyplýva žiadny dôležitý dôvod neúčasti právneho zástupcu žalobcu na
vytýčenom pojednávaní. Súd prvého stupňa návrh právneho zástupcu žalobcu neakceptoval, nezistil
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, čo obratom nad rámec svojich povinností v zmysle § 119
ods. 4 O.s.p. tomuto oznámil.
Z dikcie tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že pokiaľ súd neinformuje účastníkov o odročení

pojednávania, nie je dôvodný predpoklad že súd návrh na odročenie pojednávania akceptoval a preto
je potrebné sa pojednávania zúčastniť.
Preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci, vyhodnotil odvolací
súd postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre prejednanie
veci v neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupcov splnené všetky podmienky podľa § 101

ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu na
kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov
konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Súdne konanie v
predmetnej veci prebehlo pred súdom prvého stupňa s pojednávaním a účastníci konania mali reálnu
možnosť predkladať skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvého

stupňa končil dokazovanie. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa umožnil sporovým stranám
zúčastniť sa prejednania veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku
všetkýmdôkazom,ktorésavykonali(§123O.s.p.),vykonaťzhrnutienávrhovavyjadriťsakdokazovaniu
i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.).

Súd prvého stupňa preto správne vec prejednal v neprítomnosti účastníkov, pretože boli splnené
podmienky § 101 ods. 2 O.s.p. a bola dodržaná lehota na prípravu pojednávania. Pretože žaloba
a vyjadrenie k žalobe boli účastníkom riadne doručené v dostatočnom časovom predstihu pred
pojednávaním a žiadneho z nariadených pojednávaní sa účastníci konania nezúčastnili, napriek riadne
doručeným predvolaniam, nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti žalobcovi bola súdom prvého

stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného v konaní. Žalobca sa svojvoľne nezúčastnil
nariadeného pojednávania, preto neobstojí jeho odvolacia námietka, že sa nemal možnosť vyjadriť k
dôkazom, ktoré vykonal súd. Túto možnosť žalobca nevyužil napriek poučeniu podľa ustanovenia § 120
ods. 4 O.s.p..

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci neboli dané
zákonnépodmienkynaprerušeniekonania.VrámcikonaniapredÚstavnýmsúdomSlovenskejrepubliky
nedošlo k odkladu vykonateľného uznesenia Krajského súdu v Trenčíne ako nadriadeného súdu zo
dňa 23.októbra 2012, č. k. 19NcC/454/2012-15 o podanie ktorej sťažnosti pravdepodobne opieral
navrhovateľ dôvodnosť návrhu na prerušenie konania. Naviac v čase, keď súd prvého stupňa v tomto

smere rozhodoval, už bolo súdom prvého stupňa o obdobnom návrhu žalobcu rozhodnuté a ústavná
sťažnosť podaná proti tomuto rozhodnutiu odmietnutá, z čoho vyplýva, že v čase rozhodovania
prvostupňového súdu tu už nebola existencia skutočnosti, od ktorej žalobca odvodzoval opodstatnenosť
svojho návrhu. Za týchto okolností postup súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol o návrhu na prerušenie
konania a zároveň vo veci samej, je v súlade s postupom podľa § 6 O.s.p. ako aj so zásadou

hospodárnosti a efektívnosti konania. Preto nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred
súdom.Preúplnosťpovažujeodvolacísúdzapotrebnédodať,žeináprocesnásituáciabybolavprípade,
ak by existovali zákonné dôvody na prerušenie konania a súd prvého stupňa by na pojednávaní rozhodol
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a zároveň aj vo veci samej. V tom prípade by existoval dôvodna zrušenie, prípadne zmenu rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa návrhu na prerušenie
konania a dôvod na zrušenie rozsudku vo veci samej pre vady konania pred súdom prvého stupňa.
Na základe týchto skutočností vyhodnotil odvolací súd odvolanie žalobcu smerujúce proti napadnutému

rozsudku v časti, ktorou súd prvého stupňa zamietol návrh na prerušenie konania ako nedôvodné.

Je potrebné zdôrazniť, že skutočnosti uvedené v odvolaní sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa
na skutkových zisteniach, väčšina odvolacích dôvodov žalobcu sa nevzťahuje na prejednávaný prípad,
nezodpovedá skutočnému stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad nie je pravdou

tvrdenie žalobcu v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa žalovaný nevyjadril na výzvu
súdu k návrhu, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že nebol poučený podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p., a pod..

Právne vzťahy, od ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené návrhom sú upravené zákonom č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov. Vychádzajúc z jednotlivých ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. predstavuje existencia
nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej moci hypotézu právnej
normy. Pokiaľ nesprávny úradný postup existuje nastupuje dispozícia právnej normy predstavujúca
zodpovednosť štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje právny následok
nesprávneho úradného postupu v podobe sankcie. Dôkazná povinnosť žalobcu spočívala v preukázaní

nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní sp.zn. 5Er/197/2009.
Nesprávny úradný postup žalobca charakterizoval ako nevydanie a nedoručenie rozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu
bez splnenia zákonných podmienok. Na preukázanie nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v
nevydaní rozhodnutia exekučným súdom v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez

zbytočných prieťahov navrhoval ako dôkaz súdny spis exekučného súdu vedeného medzi oprávneným
- žalobcom a povinnou. Súd prvého stupňa po zistení, že ide o exekučného konanie vedené Okresným
súdom Bánovce nad Bebravou pod sp.zn. 5Er/197/2009 si tento spis si pripojil.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka nesprávneho úradného postupu v dôsledku prieťahov

v exekučnom konaní, je nutné konštatovať, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní určuje
Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických
osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR ( I ÚS 27/02, IÚS 197/03, I
ÚS 38/04), podľa ktorej dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie,
že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné

kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí
vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
zmysle záverov Ústavného súdu potom možno konštatovať, že dobu od podania žiadosti o udelenie

poverenia do rozhodnutia súdu o tejto žiadosti nemožno považovať za prieťahy v konaní, ktoré by mohli
viesť k vzniku uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, ani za rozhodnutie v lehote,
ktorá by bola neprimeraná vo vzťahu k právu žalobcu na súdnu ochranu.

Žalobca si naviac v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods. 1 O.s.p. a nepreukázal

vznik a výšku majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci,
sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý
svojedôkaznébremenoneuniesol.Dôkaznébremenojeprocesnýinštitút,ktorýspočívavzodpovednosti
účastníka konania za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné
bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým

vymedzujú predmet dokazovania, teda to čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom
ktorých má účastník konania dôkazné bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese
dokazovania. Vymedzenie okruhu skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí
od hypotézy hmotnoprávnej normy upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň
určuje rozsah dôkaznej povinnosti a dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú : výkon verejnej
moci príslušným orgánom verejnej moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná
súvislosť medzi nimi. Tieto podmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o
skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nevydanie rozhodnutia exekučného súdu
o návrhu súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom v

primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym úradným postupom podľa právoplatného
rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu súdu na podklade sťažnosti na prieťahy,
disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, konanie pred Európskym
súdom pre ľudské práva). Žalobca tiež nepreukázal, že prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní
rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody žalobcu v

exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolací súd naviac zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa samotnou skutočnou škodou,
prípadne ušlým ziskom by bolo potrebné v prvom rade konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému
postupu tak, ako to predpokladá ustanovenie § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z..

V nadväznosti na vyššie uvedené je potom nutné uviesť, že na to, aby sa ďalej súd mohol zaoberať
prípadnou nemajetkovou ujmou, tak ako to predpokladá ustanovenie § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č.
514/2003 Z. z., by v prvom rade muselo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Pokiaľ k nesprávnemu
úradnému postupu zo strany exekučného súdu vôbec nedošlo, nie je dôvod sa v prejednávanej veci
zaoberať ani prípadnou výškou nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 citovaného zákona.

Na základe týchto skutočností sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v danej veci
nebol predpoklad vzniku nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z..

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1vspojení s§142ods.1OSP.
Hoci žalovanému ako úspešnému účastníkovi by patrila náhrada trov odvolacieho konania, odvolací súd

zistil, že z obsahu spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania nevyplývajú a žalovaný si ich náhradu
neuplatnil. Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.