Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 9. september 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/166/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710200585
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1710200585.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a sudcov
Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci navrhovateľa MILOŠ TURAC, spol.
s r.o., Klatovská 1408/21, Bratislava, IČO: 35 827 114, práv. zast. Consilior Iuris s.r.o., Miletičova 23,
Bratislava, proti odporcovi Zoltán Farkaš CRG - Slovensko, Športová 954/15, Senec, IČO: 41 466 608,
práv. zast. advokátkou JUDr. Lýdiou Ráckovou, Lichnerova 72, Senec, o zaplatenie 55.500,- EUR s

príslušenstvom a o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok č.k. 33Cb/154/2010-124
zo dňa 26.11.2013, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Pezinok č.k. 33Cb/154/2010-124 zo dňa 26.11.2013
p o t v r d z u j e.

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi do troch
dní od právoplatnosti rozsudku sumu 55.500,- EUR s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo
sumy 55.500,- EUR od 24.6.2009 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania do rúk právneho zástupcu
navrhovateľa vo výške 3.330,- EUR za zaplatený súdny poplatok za návrh a vo výške 7.096,38 EUR za
trovyprávnehozastúpenia.Vodôvodnenínapadnutéhorozsudkuuviedol,žezvykonanéhodokazovania

považoval za preukázané, že navrhovateľ a odporca uzatvorili zmluvu o poskytovaní činností a služieb,
na základe ktorej sa odporca zaviazal sprostredkovať nákup vozidiel zo zahraničia vrátane ich dovozu
do sídla navrhovateľa a na základe ktorej sa navrhovateľ zaviazal za poskytnutie činností a služieb
zaplatiť odporcovi paušálnu odmenu. Súd prvého stupňa došiel k záveru, že v danom prípade došlo
k platnému vzniku zmluvy, nakoľko obsah zmluvy bol medzi účastníkmi dohodnutý tak, že záväzky
oboch strán boli stanovené dostatočne určito. Zo zmluvy jednoznačne a nepochybne vyplývalo, že

jej predmetom bolo poskytovanie činností a služieb súvisiacich so zabezpečením nákupu vozidiel zo
zahraničia a ich dovoz do sídla navrhovateľa a následne zaplatenie odmeny za vykonanie tejto činnosti.
Podľa náležitostí uvedených v zmluve súd prvého stupňa vyhodnotil, že sa jedná o mandátnu zmluvu,
napriek tomu, že v zmluve bolo uvedené, že je uzavretá podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka,
keďže účastníci sa dohodli na všetkých podstatných náležitostiach, ktoré Obchodný zákonník vyžaduje
pre mandátnu zmluvu. V zmluve bolo síce opakovane použité slovné spojenie "sprostredkovanie nákupu

vozidiel", čo by mohlo evokovať, že sa jednalo o zmluvu o sprostredkovaní, v danom prípade sa však
nejednalo o vyvíjanie faktickej činnosti odporcom smerujúcej k tomu, aby navrhovateľ mal možnosť
uzavrieť kúpnu zmluvu s treťou osobou. Subjektom, ktorý kúpnu zmluvu v mene navrhovateľa a na
účet navrhovateľa uzatváral bol však odporca, preto sa nemohlo jednať o zmluvu o sprostredkovaní.
Samotný odporca uviedol (prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v záverečnej reči), že žiadnu
sprostredkovateľskú činnosť pre navrhovateľa nevykonával, preto súd prvého stupňa vyslovil zaver,

že sa nejednalo o zmluvu o sprostredkovaní. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že medzi účastníkmi
bola platne uzavretá mandátna zmluva, keďže v nej boli dojednané všetky jej podstatné náležitosti vzmysle § 566 Obchodného zákonníka, a to určenie zmluvných strán, určenie obchodnej záležitosti,
ktorá má byť pre navrhovateľa ako mandanta v jeho mene uskutočnená, spôsob jej zariadenia a
dojednanie o odplate za uskutočnenie obchodnej záležitosti. Súd prvého stupňa považoval za zrejmé,

že navrhovateľ v uzatvorenej zmluve vystupuje ako mandant, na ktorého účet má odporca ako mandatár
zariadiť obchodnú záležitosť, ktorá spočívala v uskutočnení právnych úkonov v mene navrhovateľa
(sprostredkovanie nákupu vozidiel) a uskutočnením inej činnosti (dovoz vozidiel do sídla navrhovateľa).
Súd prvého stupňa preto považoval za nepochybné, že v danom prípade sa jednalo o zariadenie
dohodnutej obchodnej záležitosti pre navrhovateľa, keďže táto má vzťah k jeho podnikateľskej činnosti,

nakoľko medzi predmety podnikania navrhovateľa patrí nákup a predaj motorových vozidiel, prenájom
motorových vozidiel a kúpa a predaj náhradných dielov do motorových vozidiel. Ďalej uviedol, že odplata
bola medzi účastníkmi dohodnutá v čl. III bod 1 zmluvy, ako paušálna odmena. Skutočnosť, že obchodnú
záležitosť (kúpu vozidiel) odporca zariaďoval v mene navrhovateľa súd prvého stupňa považoval za
preukázanú výpoveďou účastníkov, keď štatutárny zástupca navrhovateľa uviedol, že odporca vždy
disponoval plnou mocou, čo odporca pripustil, aj keď si na tieto okolnosti presne nepamätal. V danom

prípade sa teda jednalo o jednu zmluvu, preto úvahy odporcu o vedľajšom záväzku alebo závislej zmluve
súd prvého stupňa považoval za neopodstatnené. Odporca pre navrhovateľa vykonával vyplatenie
kúpnej ceny, podpísanie kúpnej zmluvy, fyzickú obhliadku vozidla a technickej dokumentácie, čo však
nebolo nad rámec zmluvne dohodnutých povinností, ako sa nazdával odporca, ale tieto činnosti odporca
poskytoval navrhovateľovi v rámci zariadenia obchodnej záležitosti (sprostredkovanie nákupu vozidiel

zo zahraničia), aj keď výslovne tieto činnosti uvedené v zmluve neboli, napriek tomu ich súd prvého
stupňa považoval za súčasť predmetu obchodnej záležitosti. Zmluva bola síce uzavretá na dobu určitú,
avšak keďže nedošlo k písomnému ukončeniu zmluvy, došlo k automatickému predĺženiu doby platnosti
a účinnosti zmluvy. Súd prvého stupňa nevzhliadol žiaden dôvod, pre ktorý by malo byť ustanovenie
o automatickom predĺžení zmluvy neplatné, nakoľko účastníci sa ním nevzdali žiadnych svojich práv

garantovaných Obchodným zákonníkom alebo iným zákonom, s poukazom na skutočnosť, že hociktorý
z účastníkov mal právo kedykoľvek zmluvu ukončiť a to písomným oznámením alebo písomnou
výpoveďou. Zodpovednosť odporcu za škodu na prevzatých veciach súd prvého stupňa posúdil podľa
ustanovení zmluvy uzavretej medzi účastníkmi, z ktorej vyplýva povinnosť odporcu strážiť a ochraňovať
majetok navrhovateľa pred akýmkoľvek poškodením, stratou, zničením, zneužitím alebo odcudzením.

Keďže ako v zmluve uzavretej medzi účastníkmi, tak podľa § 570 Obchodného zákonníka, konštrukcia
zodpovednosti odporcu za škodu na veciach prevzatých od navrhovateľa je koncipovaná na princípe
objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie odporcu a odporca nevrátil navrhovateľovi prevzaté
finančné prostriedky v sume 55.500,- EUR ani nedoviezol motorové vozidlo, spôsobil navrhovateľovi
škodu. Súd prvého stupňa považoval za potrebné dodať, že aj keď zavinenie sa pre zodpovednosť

odporcu za škodu nevyžaduje, súd ho považoval za preukázané, keď odporca svojou nedbanlivosťou,
(tým, že nepostupoval s odbornou starostlivosťou a porušením prevenčnej povinnosti) škodu zavinil.
Základnými podmienkami vzniku zodpovednosti za spôsobenú škodu v danom prípade sú porušenie
povinnosti zo záväzku, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom
škody. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ má

nárok na náhradu škody, nakoľko v konaní bolo preukázané splnenie všetkých podmienok pre vznik
zodpovednosti odporcu za škodu, keď odporca nepostupoval s odbornou starostlivosťou (nehospodáril
riadne so zverenou hotovosťou, nestrážil a neochraňoval majetok navrhovateľa pred stratou alebo
odcudzením), v dôsledku čoho došlo ku krádeži peňazí. Existenciu príčinnej súvislosti súd prvého stupňa
považoval taktiež za nepochybnú, nakoľko ak by odporca postupoval s odbornou starostlivosťou, riadne

by s hotovosťou hospodáril, strážil ju a ochraňoval pred odcudzením, ku škode by nedošlo. Súd prvého
stupňa nepovažoval za podstatné, kde sa odporca zdržiaval od odjazdu zo spoločnosti navrhovateľa do
príchodu na hranice, bolo totiž povinnosťou odporcu postupovať s odbornou starostlivosťou a konať tak,
aby k poškodeniu alebo odcudzeniu majetku navrhovateľa nedošlo (aj keď súd konštatuje, že odlišné
vyjadrenia odporcu, kde sa v danom čase zdržiaval, sú prinajmenšom pochybné, spôsobujúce jeho

nedôveryhodnosť). Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že v prípade, ak mal odporca podozrenie, že ho
sleduje iné auto, mal sa s týmto obrátiť na príslušné orgány alebo jednoducho službu navrhovateľovi
neposkytnúť, bolo to na jeho voľnej úvahe a slobodnej vôli. Súd prvého stupňa ďalej vyslovil názor, že ak
odporca tvrdil, že službu chcel vykonať s ešte jedným vodičom, mal vykonanie služby odmietnuť, on však
hotovosť prevzal, na cestu sa vydal, z čoho vyplýva jeho jednoznačný súhlas so zariadením záležitosti

pre navrhovateľa. Odporca, tým prevzal zodpovednosť za zverenú hotovosť a preto jeho tvrdenia o
povinných zastávkach, dovolenkových listoch a tachometrových kotúčoch sú úplne irelevantné a súd
prvéhostupňananeneprihliadal.Súdprvéhostupňatiežvyslovilnázor,žepreposúdeniezodpovednosti
odporcu za škodu taktiež nemá význam skutočnosť, že trestný čin nebol objasnený a trestné stíhaniebolo prerušené a to práve pre objektívnu zodpovednosť odporcu za spôsobenú škodu. Tým, že odporca
riadneavčasnesplnilsvojzáväzokztitulunáhradyškody,dostalsadotrvajúcehoomeškaniaapretosúd
prvéhostupňapriznalnavrhovateľoviprávonazaplatenieúrokovzomeškaniavovýške,ktorájevsúlade

s § 369 ods. 1 ObZ účinného v čase omeškania odporcu a to od 24.06.2009, kedy mal odporca doviezť
kúpené motorové vozidlo alebo vrátiť prevzaté finančné prostriedky, ktorá povinnosť odporcovi vznikla
beztoho,abyhonavrhovateľnajejsplneniemuselvyzývať.Ďalejsúdprvéhostupňapoukázalnazásady
kontradiktórnosti konania a uviedol, že pre úspešnú obranu odporcu je nevyhnutné uviesť skutočnosti
popierajúce alebo aspoň spochybňujúce navrhovateľom uplatňovaný nárok a o týchto skutočnostiach

je povinný poskytnúť dôkaz. Uviedol, že odporcom tvrdenú nevhodnosť navrhovateľových inštrukcií
odporca nepreukázal, keďže skutočnosti týkajúce sa kľúča od trezoru sú irelevantné s ohľadom na
skutočnosť, že z vozidla bol odcudzený celý trezor (pričom v čase prevzatia hotovosti sa trezor v aute
nachádzalabolvriadnomstave,čovyplývaztvrdeniasamotnéhoodporcu,ktorýuviedol,žepeniazedali
do trezoru spolu s Y. O.). Odporca tiež nepreukázal liberačný dôvod, ktorý by ho zodpovednosti zbavil,
keď nepreukázal, že vzniku škody nemohol zabrániť ani pri vynaložení odbornej starostlivosti. Odporca

tiež nepreukázal, že by navrhovateľ porušil svoju prevenčnú povinnosť, navrhovateľ totiž zabezpečil do
vozidla trezor a poskytol odporcovi bezpečnostné inštrukcie, čo súd považoval za dostatočné opatrenia
spôsobilé predchádzať škodám. K námietke odporcu ohľadom nesprávnosti označenia v žalobe jeho
obchodným menom súd prvého stupňa uviedol, že v čase podania žaloby bol odporca označený
správnym obchodným menom, ktoré bolo zapísané v živnostenskom registri. K zmene obchodného

mena došlo až po podaní žaloby. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že v konaní nebolo preukázané,
že by sa jednalo o poistnú udalosť a navrhovateľovi by bolo v súvislosti so škodu vyplatené poistné
plnenie, čo by spôsobovalo zánik povinnosti odporcu nahradiť škodu. V danom prípade je práve na
ťarchu odporcu, že nebol poistený v prípade spôsobenia škody. Odporca tvrdil, že sa jednalo o výkon
práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keď odmena za prevoz peňazí bola

súčasťou odmeny za prejazdené kilometre. Súd prvého stupňa sa s týmto názorom v žiadnom prípade
nestotožnil,nakoľkomedziúčastníkmibolauzavretábežnázmluva,sktorouobestranyvýslovnevyjadrili
súhlas, spolupracovali niekoľko rokov a na základe ktorej odporca poskytol navrhovateľovi niekoľko
stokrát možno tisíckrát službu, pri ktorej prevážal peniaze v hotovosti. Preto súd prvého stupňa vyslovil
záver, že dojednanie o odmene bolo otázkou dohody zmluvných strán a ich zmluvnej autonómie, ak

by s ňou odporca nesúhlasil, zmluvu mohol kedykoľvek ukončiť. Súd prvého stupňa taktiež nevzhliadol
nevyváženosť medzi výkonom služby a vyplatenou odmenou, keďže odporca dobrovoľne opakovane
služby navrhovateľovi za dohodnutú odmenu vykonal. O náhrade trov konania súd prvého stupňa
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., a ich náhradu priznal v spore úspešnému navrhovateľovi.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa sa riadne, včas a obsiahlo odvolal odporca, ktorý odvolaciemu súdu
navrhol, aby napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobu zamietol, alebo aby rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní opisne zhrnul návrh navrhovateľa,
priebeh konania ako aj rozsudok súdu prvého stupňa. Uviedol, že nesúhlasí s tvrdením súdu prvého
stupňa, že mandátna zmluva bola riadne a určito uzavretá, nakoľko v nej absentovala podrobná úprava

odmeny za vykonanú činnosť, ktorou bolo aj fyzický nákup vozidla, jeho dovoz a odmena za počet
najazdených kilometrov, ktoré odporcovi boli vyplácané, hoci samotná zmluva stanovovala iba výšku
paušálnej odmeny. Odporca preto vyslovil názor, že účastníci okrem písomnej zmluvy uzavreli aj ústnu
zmluvu ohľadom odmeny za vyplatenie kúpnej ceny vozidla, jeho fyzickú ohliadku a kontrolu technickej
dokumentácie, ktorú však súd prvého stupňa argumentačne vo svojom rozhodnutí neobsiahol. Odporca

poukázal, že v písomnej zmluve bola odmena stanovená za sprostredkovanie nákupu vozidla, avšak
podľa názoru súdu prvého stupňa nebolo sprostredkovanie predmetom zmluvy a preto odporca
považoval záver súdu prvého stupňa, že odmena zahrňovala aj odmenu za ostatné činnosti vykonávané
popri dovoze vozidiel za nepodložený, nakoľko zmluva špecifikáciu činností za ktoré bola odmena
poskytovaná neobsahovala. Uviedol, tiež, že zmluva neobsahovala úpravu a presnú špecifikáciu pojmu

strážiť a ochraňovať zverenú hotovosť a preto nie je možné akceptovať tvrdenie súdu prvého stupňa,
že odporca svojím konaním zavinil ich odcudzenie. Uviedol, že tiež poistenie prevážaných peňazí by
bolo možné v prípade pravdivého tvrdenia, že uzavretá zmluva bola mandátnou iba za predpokladu
poverenia navrhovateľa, ktorý však odporcovi poverenie poistiť peniaze nedal, rovnako ako nevyužil
služby bánk a peniaze nepreviedol bezhotovostne a ani nepovolil druhého vodiča na vykonanie cesty,

čím podľa názoru odporcu práve navrhovateľ porušil prevenčnú povinnosť. Odporca tiež uviedol, že
navrhovateľ nepreukázal, že trezor nebol napílený skôr, než odporca sadol do auta. Ďalej uviedol, že
nie je pravda, že od navrhovateľa dostal ústne inštrukcie nevzďaľovať sa na vzdialenosť dlhšiu ako tri
metre od vozidla a stáť len na navrhovateľom určených čerpacích staniciach, no súd prvého stupňa sa stýmito tvrdeniami navrhovateľa bezdôvodne stotožnil a považoval ich za preukázané. Odporca záverom
odvolania poukázal na ustanovenie § 265 Obch. zák. a uviedol, že práva a povinnosti zmluvných strán
boli zjavne nevyvážené v neprospech odporcu, ktorému nebola vyplácaná odmena adekvátna prevzatej

zodpovednosti a preto by podľa názoru odporcu nemôže výkon práva navrhovateľa požívať právnu
ochranu.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a
dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd konštatujúc správnosť napadnutého rozsudku k veci dodáva, že súd prvého stupňa
vec správne vyhodnotil a správne právne posúdil. K odvolaniu odporcu odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa správne vyhodnotil platnosť i druh uzavretej zmluvy. V danom prípade podľa názoru
odvolacieho súdu hoci zmluva obsahovala zavádzajúce pojmy ako sprostredkovanie nákupu (ako súd
prvého stupňa správne postrehol a náležite právne zhodnotil), či nedostatočný opis pojmov (ako v

odvolaní aj v priebehu konania namietal odporca) nemožno túto zmluvu považovať za neplatnú, nakoľko
obe zmluvné strany vedeli čoho sa zmluva týka a aké sú práva a povinnosti zmluvných strán. Tomuto
záveru nasvedčuje najmä dlhoročná bezproblémová spolupráca odporcu s navrhovateľom práve na
základe tejto zmluvy, kedy po dlhý čas dochádzalo na jej základe k obojstrannému plneniu. K námietke
odporcu ohľadom nerovnováhy v právach a povinnostiach strán najmä s prízvukom na nízku odmenu

odporcu odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa konštatuje, že v danom prípade obaja
účastníci sú podnikateľmi, ktorí slobodne uzavreli a plnili zmluvu a nemožno ju považovať za neplatnú.
Súd prvého stupňa správne zhodnotil, že v prípade nesúhlasu odporcu s dohodnutou odmenou, mal
možnosť zmluvu neuzavrieť, alebo z nej odstúpiť, ale ako podnikateľský subjekt mal plné právo uzavrieť
aj zmluvu (ad absurdum), za ktorú by mu bola vyplácaná len symbolická alebo žiadna odmena, čo však

by nič nemenilo na skutočnosti, že by bol touto zmluvou viazaný a povinný si plniť svoje povinnosti, ku
ktorým sa zaviazal. K otázke zodpovednosti odporcu za vznik škody odvolací súd dopĺňa k rozsudku
súdu prvého stupňa, že samotná mandátna zmluva v sebe zahŕňa pojem odborná starostlivosť, z
čoho samotného vyplýva zvýšená miera zodpovednosti mandatára jednak na zverených veciach a
jednak tiež pri obstarávaní veci v rámci jeho poverenia. Preto podľa názoru odvolacieho súdu tiež

argumentačne neobstojí námietka odporcu, že zmluva neobsahovala podrobne špecifikovanú činnosť
odporcu vedúcu k obstaraniu vozidla a jeho prívoz pre navrhovateľa, nakoľko bolo možné predpokladať,
že odporca vyvinie odbornú starostlivosť pre obstaranie danej veci. V kontexte odbornej starostlivosti
tiež odvolací súd poznamenáva, že v prípade prevzatia hotovosti mal odporca povinnosť posúdiť riziko
odcudzenia alebo straty tejto hotovosti a mal povinnosť toto riziko eliminovať (kontrolou úložného

priestoru, primeranou ostražitosťou atď.) a na druhej strane mal tiež právo neprimerane veľké riziko
odmietnuť, teda v tomto prípade, mal právo odmietnuť obstaranie a prívoz vozidla pre navrhovateľa.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.1 Os.p. ako správny
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142 O.s.p. O.s.p. a v
spore úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy
v odvolacom konaní nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.