Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/47/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210532
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210532.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej

a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 7C/194/2012-60 zo dňa 26.9.2013 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 990
eur titulom nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť súd prvého stupňa v exekučnej
veci vedenej u súdneho exekútora pod sp. zn. Ex 8664/2009 (povinný T. A.). Navrhovateľ v návrhu
tvrdil, že okresný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, súd bol v omeškaní s rozhodnutím viac ako 18 mesiacov,

tvrdil ďalej, že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti, nevyžadovala takú
spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a
rozhodnutiu. V dôsledku uvedeného postupu on (navrhovateľ) utrpel majetkovú škodu predstavujúcu
náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy
a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia a rozhodnutím o nej. Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ skutkovo
argumentoval tým, že márnym uplynutím času došlo u neho aj k vyvolaniu viacerých rizík - neskorým

ukončením procedúry k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným,
k insolvencii povinného; neexistencia vnútroštátneho prostriedku nápravy v spojení s absolútnou
nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolal u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u
majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti,
zánik ďalších plánovaných a už vytvorených podnikateľských aktivít, hospodársku stratu, spôsobila
neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy videl navrhovateľ
v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej

satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu
sp. zn. 6Er/739/2009 zistil, že navrhovateľ pred súdnym exekútorom spísal dňa 24.8.2009 návrh navykonanie exekúcie proti povinnému T. A., A. XXX, V. na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 3.6.2009, sp. zn. SR 04226/09 na vymoženie povinnosti zaplatiť sumu
424,21 eur, úrok z omeškania vo výške 0,20% denne z dlžnej sumy 410,28 eur, od 23.12.2008 do

zaplatenia, a trov konania 142,10 eur. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
doručená súdnym exekútorom Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 25.9.2009. Exekučný súd
písomnou výzvou zo dňa 14.10.2009 vyzval súdneho exekútora na predloženie zmluvy o úvere,
Exekútorpodanímdoručenýmsúdu28.10.2009oznámilsúdu,ževýzvuadresovalpriamooprávnenému.
Oprávnený sa k výzve súdu na splnenie edičnej povinnosti vyjadril 12.11.2009. Dňa 14.12.2009 súd

vydal povedenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Uznesením Okresného súdu Liptovský
Mikuláš zo dňa 6.12.2009, č. k. 6Er/739/2009-17 súd exekúciu čiastočne zastavil, o vymáhanie 0,25%
denného úroku z omeškania zo sumy 410,28 eur od 25.12.2008 do zaplatenia z dôvodu, že exekúcia
sa vykonávala na základe rozhodnutia ktoré sčasti priznáva zákonom nedovolené plnenie. Uznesením
Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. 4. 2011, č. k. 6CoE/56/2011 bolo uznesenie okresného súdu
potvrdené. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 12. 12. 2011.

Okresný súd vec právne posúdil z pohľadu ustanovenia § 9 ods. 1, 2 Zákona č. 514/2003 o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (v znení do 31.12.2012), vychádzal aj z ustanovenia § 44 ods. 2 Zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej iba „Exekučný poriadok“) v znení do

31.5.2010, z § 44 ods. 2 Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej iba
Exekučný poriadok) v znení do 31.5.2010 a od 1.6.2010, z § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
v znení do 31.5.2011 a od 1.6.2011 a pri právnom hodnotení prejednávanej veci prihliadal aj na právny
význam ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Vychádzajúc z výsledkov hodnotenia vykonaných dôkazov a z aplikovaných ustanovení označených
právnych predpisov súd prijal záver o nedôvodnosti podaného návrhu. Navrhovateľ nepreukázal
naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom exekučným súdom - a to nesprávny úradný postup. Tvrdenie navrhovateľa o nevydaní
poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu viac ako 18 mesiacov nebolo pravdivé.

K vydaniu poverenia došlo po uplynutí 80 dní, dôvodom však bola potreba predloženia zmluvy o úvere.
Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty,
v posudzovanom prípade nevydanie poverenia v lehote 15 dní ani od doručenia žiadosti súdneho
exekútora, sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka, keďže je potrebné
zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Okresný súd poukazuje i na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva v Štrasburgu, podľa ktorej nerešpektovanie lehôt ustanovených zákonom samo o sebe nemusí
znamenať porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru. Významné je ukončenie celého konania v primeranej
lehote (poukaz súdu na prípad Wiesinger v. Rakúsko, séria A č. 213). Poverenie na vykonanie exekúcie
nepredstavuje skončenie konania a uplynutie času v trvaní 80 dní mohlo byť právne významné pri
hodnotení primeranosti celého konania, navrhovateľ však ani minimálnym spôsobom neodôvodnil zásah

do jeho práva prekročením lehoty na vydanie poverenia po dobu dlhšiu ako 18 mesiacov Rozdiel medzi
tvrdeným oneskorením súdu s vydaním poverenia a skutočným uplynutím doby 80 dní je výrazný
a podstatný. Vyvracia už samotný skutkový základ primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, v
dôsledku čoho preukazuje bezúspešnosť žaloby. Zámerom zákonom stanovenej lehoty na vydanie
poverenia v trvaní 15 dní bolo zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie

na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Uvedená lehota je pre súd
záväzná len do tej miery, ak by jej nedodržanie mohlo byť označované za zbytočný prieťah. Uvedená
lehota predstavovala ideálnu predstavu zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo
vydať. Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu však nestačí len samotné prekročenie
15 dňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných okolností prípadu. Medzi takéto okolnosti patrí

správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky vrátane ďalšieho priebehu konania,
postupu exekútora a exekučného súdu. Napokon súd poukazuje aj na novelizovanú právnu úpravu
ustanovenia§9ods.2Zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej
moci (od 1.1.2013), ktorá explicitne zakotvila už aj požiadavku posúdenia nesprávneho úradného
postupu v závislosti od výsledkov právoplatných rozhodnutí označených súdov (Európskeho súdu pre

ľudské práva v Štrasburgu, alebo Ústavného súdu SR), alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy, prípadne
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy. Súd prvého stupňa v osobitostiach rozoberá aj
význam primeranej rýchlosti konania v širšom zmysle slova. Rýchlosť konania však nesmie ísť na úkor
riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov konania (poukaz súduna rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu Neumeister v. Rakúsko zo dňa 27.
12. 1968). S poukazom na tzv. „interpretačnú právoplatnosť“ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva v Štrasburgu bolo elementárnou povinnosťou exekučného súdu náležite skúmať podmienky

vydania poverenia, s čím je spojené i plynutie času. Je všeobecne známe, že aplikácia komunitárneho
práva v oblasti noriem na ochranu spotrebiteľa predstavovala prelomenie predchádzajúcej súdnej
praxe aj v oblasti exekučného konania. Okresný súd v osobitostiach zvýrazňuje princíp ochrany
spotrebiteľov, povinnosť exekučného súdu ex offo skúmať neprijateľné podmienky aj bez námietky
účastníka konania (poukaz na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu - rozhodnutia

Asturcom Telecomunicaciones C-40/08). Možnosť skúmať aj bez návrhu nekalú povahu podmienky
predstavuje prostriedok vhodný na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice Rady
93/13. Okresný súd zvýraznil osobitný záver uznesenia Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu zo
dňa 16. 11. 2010, POHOTOVOSŤ, s. r. o., proti Iveta Korčkovská, C-76/10, ktorý práve vo vzťahu
k navrhovateľovi rozhodol, že Smernica Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu
posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné
informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený
súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.

Súd prvého stupňa poukazuje zároveň i na povinnosť exekučného súdu postupovať v súlade s
právnou úpravou na ochranu spotrebiteľa v súlade s judikatúrou komunitárneho práva. V predmetnom
exekučnom konaní bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
plnom rozsahu zamietnutá. Napokon finálna legislatívna úprava ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyňala vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej 15 dňovej
lehoty na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Výkon práva navrhovateľa bol v
rozpore s dobrými mravmi predstavujúci účelovo vykonštruovaný nárok, obsahujúci nepravdivé tvrdenia
(plynutie lehoty na vydanie poverenia). Z dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti odporcu
za vznik škody nebol daný žiaden dôvod vykonať ďalšie dokazovanie a zaoberať sa námietkami vo

vzťahu k ďalším atribútom zodpovednostného vzťahu vrátane námietky premlčania. Nebol taktiež dôvod
na vydanie medzitýmného rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie len v prípade preukázaného základu
nároku. V čase vyhlásenia rozsudku už došlo k uplynutiu zákonom stanovenej lehoty v súvislosti s
predbežným prerokovaním nároku.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd aplikoval § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku, vychádzal z princípu úspechu/neúspechu účastníkov v konaní, pritom konštatoval úspech
odporcu, ktorému vznikol nárok na náhradu trov od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa.
Odporca náhradu trov konania nevyčíslil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, že by mu boli nejaké trovy
vznikli, z týchto dôvodov odporcovi náhradu trov konania okresný súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola
odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

V osobitostiach vytýkal, že súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti
zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ poukazoval na to, že
podal elektronicky na zverejnenú mailovú adresu súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie

pojednávania požiadal riadne a včas, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s
označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu
tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo
požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia
sa s obsahom dôkazov.

Odvolateľ zvýraznil, že v žiadosti o zrušenie pojednávania uviedol skutočnosti, pre ktoré sú všetci
sudcovia okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodnutia veci, podľa § 15 O.s.p. vec mala byť
predložená na rozhodnutie predsedovi súdu a ten mal podľa § 12 O.s.p. predložiť vec na jej pridelenie
inému súdu. V posudzovanom prípade bol porušený inštitút zákonného sudcu, na čo už on upozorňovalv návrhu na začatie konania. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod
na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa názoru odvolateľa, rozhodnutie krajského súdu je v

rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach.
Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, Nitre, Prešove v skutkovo a
právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného súdu. Odvolateľ na podporu
svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na nestranný súd, rozhodovanie
veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS

345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000.
Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v
Štrasburgu, neobstojí;keď podal ( odvolateľ ) ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný
súd,ktorejvýsledkombudezrušenierozhodnutiakrajskéhosúdu;-neboloaniejeprípustné,abykonanie
pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.

Odvolateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnejsťažnostinesprávneaplikovalustanovenie§101ods.2O.s.p.aviedolpojednávanie,naktorom

za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti pritom zdôrazňoval, že trvá na osobnej
účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na
nestrannom súde.
Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa

ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Je

nepochybné,ženavrhovateľomtvrdenýnesprávnyúradnýpostupbolvkonaníjednoznačnepreukázaný.
Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil zbytočné prieťahy v konaní, nerozhodol o návrhu navrhovateľa
v zákonnej lehote. Nesprávny úradný postup exekučného súdu pritom spočíva hneď v niekoľkých
skutočnostiach, nielen v jednej z nich, preto sa konajúci súd musí vysporiadať so všetkými vytýkanými
zložkami nesprávneho úradného postupu. V napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie

nepreskúmateľným pre nedostatok dôvodov. Záver súdu, že exekučný súd konal priebežne a bez
zbytočných prieťahov z vykonaného dokazovania nevyplýva, práve naopak, prieťahy sú z vykonaného
dokazovania zrejmé. Odvolateľ argumentoval ďalej tým, že ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil

ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201

prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom
v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p. a viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa
§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.

Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj
posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia
a len na zvýraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa kodvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj k odvolacím argumentáciám charakteru
hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.

Podľaustálenejsúdnejpraxepododňatímmožnostikonaťpredsúdomsarozumietakýnežiaducipostup
súdu v prejednávanej veci, ktorým súd účastníkovi konania znemožní realizáciu tých práv, ktoré mu
priznáva Občiansky súdny poriadok za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Ide o
prípady, ak súd postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s inými všeobecnými záväznými právnymi
predpismi a tým odňal účastníkovi jeho procesné práva.

Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu
všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 O.s.p.).
Súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na
pojednávanie, ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti
takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy (§ 101 ods. 2 O.s.p.).
Pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov (§ 119 ods. 1 O.s.p.). Účastník, ktorý navrhuje

odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu
potom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky
okolností ho mohol predpokladať.

Okresný súd za účelom vecného prejednania návrhu nariadil pojednávanie na deň 26.9.2013, na

ktoré predvolal účastníkov, právny zástupca navrhovateľa obdŕžal všetky súvisiace listiny vo veci, na
pojednávanie bol súdom riadne predvolaný a ako je zrejmé aj z obsahu súdnej doručenky, predvolanie
na pojednávanie prevzal spolu s písomným vyjadrením odporcu k návrhu dňa 27.8.2013. Z uvedeného
je zrejmé, že navrhovateľ mal dostatok času na prípravu na pojednávanie, mal dostatok časového i
procesného priestoru na to, aby zaujal vecné stanovisko i k písomnému vyjadreniu odporcu. Neobstojí

preto odvolací argument odvolateľa o tom, že mu nebolo doručené písomné vyjadrenie odporcu k návrhu
na začatie konania, preukázateľne uvedené písomné vyjadrenie navrhovateľovi doručené bolo, mohol
realizovať svoje základné právo ako účastník konania, vyjadriť sa k vecným argumentom uvádzaným
odporcom v písomnom vyjadrení. Je neopodstatnený aj ďalší odvolací argument, ktorý vytýka súdu
prvého stupňa uskutočnenie pojednávania napriek písomnej žiadosti o jeho odročenie z dôležitého

dôvodu. Z obsahu spisu vyplýva, že v návrhu na zrušenie vytýčeného termínu pojednávania navrhovateľ
za dôležitý dôvod označil objektívne porušenie zásady nestrannosti súdu a sudcu, nevylúčenie sudcov
okresného súdu rozhodnutím krajského súdu z prejednania a rozhodovania v nadväznosti na to i
podanie sťažnosti na Ústavný súd SR, ktoré skutočnosti sú však v diametrálnom rozpore s odvolacou
argumentáciou odvolateľa, ktorým poukazuje na to, že mu nebolo predložené rozhodnutie o vylúčení,

resp. o nevylúčení sudcov okresného súdu. Ide o odvolací argument aj úmyselne zavádzajúci, keďže
z obsahu spisu vyplynulo, že uznesenie Krajského súdu v Žiline 6NcC/30/2013 zo dňa 24.1.2013
riešilo otázku vylúčenia/nevylúčenia sudcov súdu prvého stupňa. Uvedené uznesenie bolo doručené
právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 13.3.2013. Označeným uznesením zákonná sudkyňa JUDr.
GabrielaBriškovávylúčenázprejednaniaarozhodovaniavecinebola.PodaniesťažnostinaÚstavnýsúd

SR proti označenému uzneseniu Krajského súdu v Žiline podaním zo dňa 6.5.2013 nemožno považovať
za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania, keďže nejedná sa o procesný úkon, ktorý by navrhovateľ
z hľadiska predvídavosti resp. nutnosti z jeho pohľadu nemohol vykonať a predložiť takýto úkon súdu
prvého stupňa skôr, než deň pred konaním konkrétneho pojednávania. Napokon nemožno sa stotožniť
ani s odvolacím argumentom odvolateľa, ktorým vytýka princíp porušenia nestranného súdu, resp.

princíp porušenia zásady zákonného sudcu, keďže Krajský súd v Žiline otázku vylúčenia/nevylúčenia
sudcov riešil v priebehu vedeného konania tak, že zákonnú sudkyňu JUDr. Gabrielu Briškovú ( vydala
v predmetnej právnej veci meritórne rozhodnutie ) z prejednania a rozhodovania veci nevylúčil. Za
tejto situácie neexistuje rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa mala byť vylúčená z prejednania
a rozhodovania vo veci . Napokon sám navrhovateľ na písomnú výzvu okresného súdu v podaní zo

dňa 26.10.2012 (č.l. 9 spisu) výslovne prehlásil, že on súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1
O.s.p. nepodal. Vzhľadom aj na tento písomný a výslovný prejav navrhovateľa vyznie kontroverzne
jeho námietka v odvolacom konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu a naviac táto
námietka nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. Nadväzne nebolo
možné vyhodnotiť túto skutočnosť uvádzanú navrhovateľom v návrhu na zrušenie pojednávania za

dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania, správne preto súd prvého stupňa aplikoval postup podľa §
101 ods. 2 O.s.p., keď vec v neprítomnosti účastníkov prejednal a o nej aj meritórne rozhodol.
Krajský súd dodáva, že okresný súd disponoval dostatočným spisovým materiálom preukazujúcim
skutkový stav veci, z čoho i vychádzal, napokon v dôkaznom konaní bol i samotný navrhovateľ aktívny,priamo v návrhu vo veci samej už označil konkrétne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, a z ním
označených dôkazov súd prvého stupňa dokonca i vychádzal, zadovážil konkrétny exekučný spis,
oboznámil sa s jeho obsahom a prijaté skutkové závery súdu prvého stupňa majú oporu vo vykonanom

dokazovaní.
Je zrejmé, že navrhovateľ svojim kontroverzným procesným postupom, ktorým účelovo sledoval
odročenie a zmarenie pojednávania, sám sa dostal o možnosť zúčastniť sa pojednávania, priamo
na pojednávaní argumentovať, prípadne predniesť svoje stanoviská. Súdom prvého stupňa v celom
rozsahu bol vytvorený účastníkom procesný priestor, aby prezentovali svoje skutkové tvrdenia,

navrhovali, označili dôkazy, bolo na účastníkoch, či tento procesný priestor v konaní využijú alebo nie.

Je jednoznačné, že navrhovateľ podaným návrhom sa domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy
na základe ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu (okresného súdu v exekučnom
konaní). Na daný prípad v celom rozsahu dopadajú účinné ustanovenia Zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ označeného

právneho predpisu štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon,
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených

záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Ustanovenie § 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá predpokladá súčasné splnenie troch
podmienok a to 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. Za vecne správny vyhodnotil odvolací súd právny záver okresného
súdu, že v konkrétnej posudzovanej veci nebola preukázaná existencia nesprávneho úradného postupu,

nie je teda splnená prvá ( prioritná ) zákonná podmienka zodpovednostného vzťahu. Napokon odvolateľ
iba všeobecne uvádzal, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, v odvolaní však odvolateľ nekonkretizoval,
ktoré konkrétne omyly vecného charakteru namieta, ktoré konkrétne ním namietané lehoty pri vydaní
rozhodnutia súdom prvého stupňa boli nesprávne vyhodnotené.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu
v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

V odvolacom konaní navrhovateľ úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy odvolacieho

konania úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca si však tieto trovy neuplatnil a ani z obsahu
spisu nevyplynulo, že by mu boli vznikli v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa nejaké trovy v
odvolacom konaní. Z týchto dôvodov krajský súd postupujúc aplikáciou § 224 ods. l v spojení s § 142
ods. l O.s.p. účastníkom (žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .