Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/526/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203680
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2214203680.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudkýň JUDr. Gabriely

Briškovej a JUDr. Zlatice Javorovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, 620,- eur, o odvolaniach žalobkyne
protirozsudkuOkresnéhosúduDunajskáStredaz21.novembra2014č.k.9C/201/2014-59auzneseniu
Okresného súdu Dunajská Streda z 16. júna 2015 č. k. 9C/201/2014-74 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Nariaďuje súdu prvého stupňa vykonanie opravy označenia žalovanej v úvodnej časti jeho rozsudku.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 495,- eur,

pričom žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na
tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Galanta (exekučný súd) v exekučnom konaní
vedenom týmto súdom pod sp. zn. 13Er/3/2010 s následným vyvodzovaním zodpovednosti štátu (za
nesprávny úradný postup) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1 a § 17
ods. 1, 2 a 3, ZoZS (zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012), § 44 ods. 2 E. p.
(Exekučného poriadku č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších

predpisov), článkom 48 ods. 2 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení) a článkom 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ľudských právach (oznámenie
FMZV č. 209/1992 Zb.). Vecne zdôvodnil, že exekučný súd posudzoval žiadosť súdneho exekútora,
návrh oprávnenej (žalobkyne) na vykonanie exekúcie a exekučný titul (rozhodcovský rozsudok) podľa
ustanovení E. p., za účelom zistenia ich možného rozporu so zákonom. Dňa 8. januára 2010 podal
súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ktoré bolo vydané 8. septembra 2010. Nedodržanie 15-dňovej zákonom stanovenej lehoty

na preskúmanie žiadosti však neznamená automaticky nesprávny úradný postup exekučného súdu.
V rámci preskúmavania exekučný súd vykonal dokazovanie zadovážením rozhodcovského spisu od
rozhodcovského súdu. Z dôvodu, že rozpor nebol zistený, exekučný súd poverenie vydal. Podľa
ustálenej súdnej praxe už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre povereniesúdneho exekútora na vykonanie exekúcie súd skúma zákonnosť exekučného titulu. Žalobkyňa taktiež
nepreukázala, že v postupe exekučného súdu boli zistené prieťahy, keďže podľa judikatúry Ústavného
súdu SR až po konštatovaní porušenia základných práv (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR č. 460/1992 Zb. v

znení neskorších zmien a doplnení) Ústavným súdom SR sa otvára možnosť podať predmetnú žalobu.
Z judikatúry Ústavného súdu SR tiež vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie práva na prerokovanie bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01).
Rozhodnutie o trovách konania súd prvého stupňa odôvodnil poukazom na ustanovenie § 142 ods. 1 O.
s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a úspechom

žalovanej, pretože z obsahu nevyplývali žiadne trovy, ktoré by jej vznikli.

Proti uvedenému rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie žalobkyňa, s návrhom na jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého
stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, okresný súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a vec nesprávne

právne posúdil. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 ZoSZ v znení zákona č.
412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj
založenia zodpovednostného právneho vzťahu, pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti (potom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného

právneho vzťahu) nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto by došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd prvého stupňa neozrejmil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty do času, kým došlo ku konečnému rozhodnutiu. Exekučný
súd posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na
spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu prvého stupňa neprislúchalo polemizovať o vhodnosti

limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Mal povinnosť aplikovať platné právo a prihliadať na
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“), teda
aj práva na spravodlivý súdny proces (osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase).
Dohovor o ľudských právach (Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov
dojednaný v Ríme 4. novembra 1950, Oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) zaväzuje zmluvné štáty, aby

organizovali svoj právny poriadok spôsobom, ktorý by vyhovel požiadavkám čl. 6 ods. 1 (zahrňujúci aj
právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah
nevybavenej súdnej agendy. Súd prvého stupňa tiež nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa s predloženým znaleckým posudkom, preukazujúcim výšku, v akej mal nesprávny úradný postup na

žalobkyňu negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jej majetku.

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa uložil žalobkyni povinnosť do 3 dní od právoplatnosti
uznesenia zaplatiť súdny poplatok za odvolanie 20 eur a toto rozhodnutie odôvodnil položkou č. 13 písm.
a/ Sadzobníka súdnych poplatkov (bez uvedenia, že sadzobník má byť prílohou zákona SNR č. 71/1992

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších zmien a doplnení,
ďalej len „ZoSP“).

Aj proti takémuto uzneseniu podala včas žalobkyňa odvolanie a navrhla ho zrušiť, namietajúc absenciu
odôvodnenia ako jednej zo zákonom predpísaných náležitostí súdneho rozhodnutia. V sadzobníku

súdnych poplatkov nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania
proti rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom.
Analogické rozširovanie úkonov podliehajúcich poplatkom podľa Ústavy SR neprichádza do úvahy.
Podľa ustanovenia § 18ca ZoSP, ako prechodného ustanovenia v zákone, možno podľa predpisov
účinných od 1. októbra 2012 vyberať poplatky len v konaniach začatých po takomto čase a o takýto

prípad tu nešlo (žaloba bola podaná v septembri 2012). Poplatková povinnosť nie je jasne a jednoznačne
stanovená a žalobkyni bola uložená v rozpore so zákonom. Spoplatňovanie procesného úkonu sa
musí riadiť časom začatia konania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo
14/2007 z 30. júna 2008). V čase začatia konania bolo súdne konanie o náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom oslobodené od súdnych poplatkov (išlo o vecné oslobodenie), teda

konanie bolo od poplatkovej povinnosti oslobodené celé. Žalobkyňa poukázala na rozhodovaciu prax
okresných súdov (Okresný súd Komárno a Okresný súd Rimavská Sobota), ktoré pristúpili k zrušeniu
uznesenia o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podľa položky 7a a na podporu svojho názoru aj na
závery rokovania občiansko-právneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici.Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie proti rozsudku podala včas účastníčka konania a to proti
rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok
prvostupňového súdu v medziach odvolania žalobkyne (§ 212 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia
pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny
a odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktorý v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia a vzhľadom na potrebu vysporiadať sa s tvrdeniami žalobkyne v odvolaní,
odvolací súd doplnil ďalšie dôvody.

Žalobkyňa predovšetkým nepreukázala naplnenie primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup. Tvrdenie žalobkyne o
nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu viac ako 9 mesiacov nebolo
pravdivé. Z pripojeného exekučného spisu bolo jednoznačne preukázané, že k vydaniu poverenia

došlo po uplynutí 243 dní (po cca vyše siedmych mesiacoch), pričom žalobkyňa žiadnym spôsobom
neodôvodnila zásah do jej práva prekročením lehoty. Z exekučného spisu bolo preukázané, že
exekučný súd vyzval rozhodcovský súd na predloženie kompletného rozhodcovského spisu za účelom
skúmania súladu či rozporu so zákonom (žiadosti o vydanie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie
a exekučného titulu). Bol povinný náležite skúmať exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok,

a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia. Podľa ustálenej
judikatúry Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. I. ÚS 16/02) nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, pretože je potrebné
zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Zámerom zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia v
trvaní 15 dní bolo zefektívnenie exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie

exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu. Uvedená lehota je pre súd záväzná len do
tej miery, ak by jej nedodržanie mohlo byť označované za zbytočný prieťah. Táto lehota bola ideálnou
predstavou zákonodarcu o dobe potrebnej na to, aby sa poverenie mohlo vydať. Primeraná rýchlosť
konania je jednou z podmienok spravodlivého procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie
ohrozuje jeho účinnosť, pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť. Rýchlosť

všakneznamenáprenáhlenosť.Konaniemusíbyťčonajrýchlejšiealetak,abytýmneutrpelajehokvalita.
Nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania ostatných základných princípov
konania (rozhodnutie ESĽP vo veci Neumeister v. Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci
Bodaerdd v. Belgicko z 22. októbra 1992 ESĽP uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje
rýchlosť súdneho konania, ale súčasne zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti

(Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie sa nemá príliš unáhliť). Nemohlo tak obstáť tvrdenie žalobkyne
o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky konaní zákonnými lehotami. Výklad jednotlivých právnych
predpisov nesmie byť formalistický, má byť ústavne konformný, eurokonformný ako aj teleologický
(nachádzajúci zmysel a účel zákona).

Nebolo tiež možné prehliadať okolnosti prípadu, ktoré spočívali v postupe samotnej žalobkyne, ktorá
podávala na súd návrhy na vykonanie exekúcie v enormne hromadnom počte, ktorý objektívne
znemožnil zamestnancom súdu, vybavujúcim exekučnú agendu, konať v kratších stagnačných lehotách.
Na uvedený postup takýchto subjektov reagovala aj legislatíva, keď zákonodarca upravil osobitný
procesný postup súdu v prípade tzv. hromadných podaní (§ 42a O. s. p. a § 139a a nasl. vyhlášky č.

543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd
a vojenské súdy). Cieľom uvedenej úpravy bolo zamedziť paralyzovaniu činnosti súdov (predovšetkým
exekučných oddelení), keďže súd bol povinný konať a poskytovať súdnu ochranu vo všetkých ďalších
veciach exekučnej ako aj každej inej agendy. Finálna legislatívna úprava ustanovenia § 44 ods. 2 E.
p. vyňala vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na

vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora.

V čase plynutia 15-dňovej lehoty na udelenie poverenia exekučný spis neobsahoval podklady pre
pozitívne ani negatívne vybavenie žiadosti. S poukazom na uvedené došlo k vyvráteniu už samotnéhoskutkového základu primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho dôvodne súd
prvého stupňa žalobu zamietol (žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno o nesprávnom úradnom postupe
exekučného súdu).

Novelizovaná právna úprava ustanovenia § 9 ods. 2 ZoZS (od 1. januára 2013) aj explicitne
zakotvilapožiadavkuposúdenianesprávnehoúradnéhopostupuvzávislostiodvýsledkovprávoplatných
rozhodnutí označených súdov (ESĽP alebo Ústavného súdu SR) alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy,
príp. žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy. Je potrebné zdôrazniť, že súd prvého

stupňaneaplikovalnovúprávnuúpravu(apretonemohlodôjsťkporušeniuprincípuzákazuretroaktivity),
keďže argumentačným základom súdu prvého stupňa bol platný právny stav v čase žalobkyňou
tvrdeného postupu exekučného súdu (a to vo vzťahu k ZoZS a E. p.), ako aj judikatúra Ústavného súdu
SR.

Žalobkyňa, ktorá poukazovala na zásah do svojich podnikateľských aktivít, práve v ich dôsledku sa

stala centrom pozornosti ochrany spotrebiteľa v Slovenskej republike, ako aj na úrovni príslušných
orgánov Európskej únie. Podmienky poskytovania úverov, na základe ktorých boli vydávané exekučné
tituly predstavujúce rozhodcovské rozsudky, boli kvalifikované ako neprijateľné podmienky. V kontexte
vyššie uvedeného bolo povinnosťou exekučného súdu postupovať v súlade s právnymi predpismi a
judikatúrou, v dôsledku čoho objektívne nemohlo dôjsť k dodržaniu zákonom stanovenej lehoty na

vydanie poverenia. Nedodržanie uvedenej lehoty nemohlo byť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti,
rešpektovania základných princípov konania.

Ak chýbal prvý z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v danom
prípade nesprávny úradný postup) bolo bezpredmetné zaoberať sa existenciou ďalších atribútov, keďže

by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nemohlo nič zmeniť.
Preto námietka žalobkyne týkajúca sa nesprávnosti odmietnutia návrhu na znalecké dokazovanie
nemohla byť dôvodná. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom, svoje tvrdenie bližšie nekonkretizovala.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, v ktorom plne úspešná žalovaná náhradu
trovkonanianevyčíslilaatietonevyplývalianizospisu,pretonepriznanienáhradytrovkonaniažalovanej
bolo dôvodné.

Podľa § 222 ods. 3 a § 164 O. s. p. súdu prvého stupňa ale odvolací súd nariadil vykonanie opravy
zrejmejnesprávnostivúvodnejčastinapadnutéhorozsudku,spočívajúcejvpotrebeoznačeniažalovanej
spôsobom zodpovedajúcim zákonu aj žalobe (žalovanou je Slovenská republika /štát/, kým Ministerstvo
spravodlivosti je len osobou, prostredníctvom ktorej štát koná). Preto správne označenie žalovanej má
byť súladné s ustanovením § 21 ods. 4 a § 79 ods. 1 predposlednej vety O. s. p. a inak aj tým, ako

žalovanú v úvodnej časti tohto svojho rozsudku označil odvolací súd.

Aj v prípade uznesenia odvolanie podala včas účastníčka konania proti rozhodnutiu, proti ktorému
je prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.) a tu odvolací súd preskúmaním uznesenia
prvostupňového súdu v medziach odvolania žalobkyne (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a bez nariadenia

pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

Súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu. V prvom rade vyrúbil súdny poplatok s uvedením položky č. 13 písm. a/ Sadzobníka súdnych
poplatkov, ktorý je prílohou ZoSP, hoci položka č. 13 písm. a/ sa týka poplatkovej povinnosti zo žiadosti o

udelenie poverenia súdnemu exekútorovi (16,50 eur). V danom prípade sa však nejednalo o exekučné
konanie, ale civilné sporové konanie a predmetom spoplatnenia bolo odvolanie. Žalobkyni bola preto
nesprávne uložená poplatková povinnosť. Vzhľadom na nesprávne uloženie povinnosti zaplatiť súdny
poplatok za odvolanie (keďže súdu prvého stupňa musel byť zrejmý druh súdneho konania ako aj
predmet spoplatnenia), odvolací súd uvádza nasledovné.

Podľa § 4 ods. 1 písm. k/ ZoSP v znení platnom a účinnom do 30. septembra 2012 (teda aj v čase
začatia konania v prejednávanej veci dňom 27. septembra 2012) od poplatku je oslobodené súdnekonanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom.

S účinnosťou od 1. októbra 2012 (zákonom č. 286/2012 Z. z.) bolo citované ustanovenie zo ZoSP
vypustené a súčasne bol sadzobník ZoSP doplnený tak, že v ňom bola za položku 7 vložená položka
7a, podľa ktorej poplatok zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom je 20 eur.

Podľa § 6 ods. 2 prvých dvoch viet ZoSP ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa
tým konanie na jednom stupni a poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo
veci samej.

Podľa § 18ca ZoSP (prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. októbra 2012) z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov

účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

V prejednávanej veci konanie začalo ešte pred nadobudnutím účinnosti novely ZoSP, vyjadrujúcej zámer
zákonodarcu upustiť v prípade konaní vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, od ich vecného oslobodenia od

súdnych poplatkov. Pri posudzovaní existencie či neexistencie poplatkovej povinnosti je rozhodujúci
stav v čase začatia konania (ako celku), pretože opak (zámer vyberať v konaniach začatých pred
nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy poplatky za odvolacie konania, začaté až po nadobudnutí
účinnosti zákona č. 286/2012 Z. z.) nebol vyjadrený výslovne, pričom nedostatok takéhoto presného
vyjadrenia bolo potrebné vyložiť na ťarchu štátu a nie poplatníka. Len takýto výklad zodpovedá

ústavne konformnému výkladu výberu súdnych poplatkov, rešpektujúcemu pravidlo o zachovaní účinkov
neúčinnej právnej úpravy, odvodené od ústavných princípov právnej istoty, ochrany nadobudnutých
práv a legitímnych očakávaní, ako aj zákazu retroaktivity. Poplatník koná s dôverou, že celé konanie (do
jeho právoplatného skončenia), ktoré inicioval podaním žaloby bude spoplatnené podľa právnej úpravy v
čase začatia konania. Iná časová pôsobnosť právnej normy musí byť vyjadrená zákonodarcom výslovne

a jednoznačne, súčasne musí chrániť inú legitímnu hodnotu, prevyšujúcu záujem na zachovaní vyššie
uvedených ústavných princípov (k čomu však nedošlo).

Z dôvodu, že predmetné konanie začalo pred novelou ZoSP a intertemporálne (prechodné) ustanovenie
(§18ca) zachováva reguláciu výberu súdnych poplatkov (za konania začaté do 30. septembra 2012)

podľa predpisov účinných do 30. septembra 2012, nebol daný zákonný dôvod na uloženie poplatkovej
povinnosti.

Podľa sadzobníka ZoSP položky 7a sa súdny poplatok vyberá za žalobu, preto nemožno v danom
prípade argumentovať ustanovením § 6 ods. 2 ZoSP (definujúcim pojem „konanie“ ktorým sa rozumie

konanie na jednom stupni), keďže sa vzťahuje na prípady ak je sadzba poplatku stanovená za konanie
(ako napr. v položkách 5 písm. a/ až d/, 9a, 10 písm. e/ až h/ a §18a písm. a/ sadzobníka). Uvedená
definícia pritom rieši len ekvivalent výšky poplatku v odvolacom konaní, odvíjajúci sa od konania v prvom
stupni, nie však definíciu konania na účely výkladu intertemporálnych ustanovení a časovej pôsobnosti
ZoSP.

V zmysle čl. 59 ods. 2 Ústavy SR dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona
a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené
jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu zákona o
súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“, t. j. záver, že

poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla (rozsudok NS SR sp. zn. 4 Cdo 39/2007 z 29. marca
2007). Uloženie poplatkovej povinnosti preto nemohlo obstáť.

Podľa § 221 ods. 1 písm. h/ a i/ O. s. p. v spojení s ustanovením § 12 ods. 3 ZoSP tak boli dané zákonné
dôvody pre zrušenie napadnutého uznesenia o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.

Z dôvodu, že žalovaná bola úspešná aj v odvolacom konaní, podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s.
p. jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanienáhrady trov konania a ani zo spisu vznik trov konania tejto účastníčky nevplýval. Odvolací súd preto
rozhodol tak, že žalovanej sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.