Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. február 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/624/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210715
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210715.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom Župné námestie
13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 7C/231/2012-62 zo dňa 27. augusta
2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 7C/231/2012-62 zo dňa 27. augusta
2013 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a súčasne vyslovil, že odporcovi
náhradu trov konania nepriznáva.
Zdôvodovtohtorozhodnutiavyplýva,žeokresnýsúdvsúladesust.§101ods.2O.s.p.konalarozhodol
na pojednávaní v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, ako aj v neprítomnosti odporcu,

ktorí mali doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd
oboznámil s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č.k. 6Er/587/2011, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Navrhovateľ (v postavení oprávneného) podal dňa 08. 04. 2011 návrh na vykonanie exekúcie proti
povinnému B. G. na základe exekučného titulu Rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 23.
02. 2011, sp. zn. SR 08951/09 na vymoženie povinnosti zaplatiť sumu 661,04 Eur, úrok z omeškania
vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy 520,48 Eur od 20. 05. 2009 do zaplatenia a trov

konania 184,68 Eur. Žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdnym
exekútorom Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 16. 05. 2011. Výzvou zo dňa 31. 05. 2011 súd
vyzval Stály rozhodcovský súd na predloženie rozhodcovského spisu a doručenky. Písomnosťou zo dňa
07. 06. 2011 Stály rozhodcovský súd oznámil súdu zaslanie predmetných písomností v elektronickej
forme. Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 19. 07. 2011 č.k. 6Er/587/2011-16 súd
zamietolžiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonaniaexekúcie.Uznesenienadobudlo
právoplatnosť 31. 02. 2011 (správne 31. 12. 2011 - poznámka odvolacieho súdu). Uznesením súdu zo

dňa 20. 04. 2012 bolo exekučné konanie zastavené. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 31. 05. 2012.
V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody v sume 2.066,41 Eur a
nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 413,28 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupuexekučného súdu, ktorý nerozhodol o návrhu oprávneného v exekučnom konaní v zákonom stanovenej
lehote.
Okresný súd citujúc ustanovenie § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (v
znení do 31. 12. 2012), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení do 31. 05. 2010), § 41
ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku (v znení do 31. 05. 2011), § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku (v znení od 01. 06. 2011), § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že výkon
práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať

do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Navrhovateľ nepreukázal naplnenie atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučným súdom. Žalobca predovšetkým nepreukázal naplnenie
primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Tvrdenie žalobcu o
rozhodnutí súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie o viac ako
116 dní nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisového materiálu bolo jednoznačne preukázané,

že k rozhodnutiu o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia došlo po uplynutí 64 dní. Dôvodom
bola potreba zapožičania spisového materiálu Rozhodcovského súdu. Predovšetkým súd uviedol, že
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá v plnom
rozsahu. Uvedená žiadosť bola v rozpore so zákonom, žalobca ako oprávnený v exekučnom konaní
sa v rozpore so zákonom domáhal vykonania exekúcie. Z gramatického a logického výkladu ust. §

44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie sa vzťahovala na pozitívny výrok exekučného súdu, a to vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. V danom prípade však žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá.
S poukazom na uvedené nedošlo k porušeniu žiadnej zákonom stanovenej lehoty a návrh žalobcu na
vykonanie exekúcie nemal byť ani podaný, keďže žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

prerozporsozákonombolazamietnutá.Týmbolvyvrátenýsamotnýskutkovýzákladprimárnehoatribútu
zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho bola žaloba zamietnutá.
Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty
sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže je potrebné
zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Nerešpektovanie lehôt ustanovených zákonom aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu samo osebe nemusí znamenať porušenie článku 6
ods. 1 Dohovoru. Môže byť významné pri hodnotení, či sa celé konanie skončilo v primeranej lehote
(Wiesinger v. Rakúsko, séria A č. 213). Keďže žalobca v procesnej pozícii oprávneného nedôvodne
podal návrh na vykonanie exekúcie (na základe exekučného titulu, ktorý bol v rozpore so zákonom), sám
zapríčinil plynutie času od podania návrhu na vykonanie exekúcie do zamietnutia žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, keďže takýto návrh nemal byť ani podaný. Lehota 64 dní teda plynula
v dôsledku konania nedôvodne iniciovaného žalobcom, a tak nemohlo dôjsť k zásahu do práva žalobcu
prekročením lehoty na vydanie poverenia.
Zámerom zákonodarcu stanovením lehoty na vydanie poverenia v trvaní 15 dní bolo zefektívnenie
exekučného konania a snaha dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané

nečinnosťou exekučného súdu. Pre záver o zbytočných prieťahoch exekučného súdu však nestačí
len samotné prekročenie 15-dňovej lehoty, ale aj naplnenie ďalších relevantných okolností prípadu.
Medzi takéto okolnosti patrí správanie sa oprávneného, jeho súčinnosť, iné procesné prekážky, vrátane
ďalšieho priebehu konania, postupu exekútora a exekučného súdu. Novelizovaná právna úprava
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. (účinná od 01. 01. 2013) explicitne zakotvila už

aj požiadavku posúdenia nesprávneho úradného postupu v závislosti od výsledkov právoplatných
rozhodnutí označených súdov (Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu alebo Ústavného súdu
SR) alebo vybavenia sťažnosti na prieťahy, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na
prieťahy.
Okresný súd však zdôraznil, že nemožno opomenúť správanie sa samotného navrhovateľa, a to v

nadväznostinapotrebuprihliadanianakonkrétneokolnostiprípaduvzmysleoznačenejjudikatúrysúdov.
Predovšetkým štát nezodpovedá za správanie sa účastníka konania ako poškodeného. Primeraná
rýchlosťkonaniajejednouzpodmienokspravodlivéhoprocesuvširšomslovazmysle.Prílišdlhékonanie
ohrozuje jeho účinnosť, pričom pomalá spravodlivosť je považovaná za odmietnutú spravodlivosť.
Rýchlosť však neznamená prenáhlenosť. Konanie musí byť čo najrýchlejšie, avšak nesmie tým

utrpieť jeho kvalita. Rýchlosť nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti a rešpektovania
ostatných základných princípov konania (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu
Neumeister v. Rakúsko zo dňa 27. 12. 1968). Okresný súd taktiež poukázal na rozhodnutie vo veci
Bodaerdd v. Belgicko zo dňa 22. 10. 1992 Európskeho súdu pre ľudské práva. S poukazom natzv. „interpretačnú právoplatnosť“ judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva bolo elementárnou
povinnosťou exekučného súdu náležite skúmať podmienky vydania poverenia, s čím je spojené plynutie
času. Aplikácia komunitárneho práva v oblasti noriem na ochranu spotrebiteľa predstavuje prelomenie

predchádzajúcej súdnej praxe aj v oblasti exekučného konania. Navrhovateľ, ktorý poukazoval na
zásah do svojich podnikateľských aktivít, práve v ich dôsledku sa stal centrom pozornosti ochrany
spotrebiteľa v Slovenskej republike, ako aj na úrovni príslušných orgánov Európskej únie. Podmienky
poskytovania úverov, na základe ktorých boli vydávané exekučné tituly predstavujúce rozhodcovské
rozsudky, boli kvalifikované ako neprijateľné podmienky. V uvedenej súvislosti okresný súd poukázal na

viaceré rozhodnutia Európskeho súdneho dvora.
V kontexte uvedeného bolo povinnosťou exekučného súdu postupovať v súlade s právnou úpravou na
ochranu spotrebiteľa a v súlade s judikatúrou komunitárneho práva, v dôsledku čoho objektívne nemohlo
dôjsť k dodržaniu zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia. Nedodržanie uvedenej zákonom
stanovenej lehoty nemohlo byť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti, rešpektovania základných
princípov konania, najmä kompenzovania nerovného stavu medzi spotrebiteľom a dodávateľom služby

(posudzovaním nekalých podmienok zmluvy). V predmetnom exekučnom konaní aj došlo k zastaveniu
exekúcie. Finálna legislatívna úprava ustanovenia § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti vyňala vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom
stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora, práve v
dôsledku správania sa podnikateľských subjektov, teda aj žalobcu, vo vzťahu k nerešpektovaniu noriem

na ochranu spotrebiteľa.
S poukazom na uvedené výkon práva žalobcu bol aj v rozpore s dobrými mravmi, predstavujúci
účelovovykonštruovanýnárok,obsahujúcinepravdivétvrdenia.Nemožnoprehliadaťanimnožstvožalôb
rovnakého typu podaných navrhovateľom na súdoch Slovenskej republiky bez preukázania legitímneho
cieľa a hodnotového výkladu práva.

Z dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti odporcu za vznik škody nebol daný žiaden
dôvod vykonávať ďalšie dokazovanie a zaoberať sa námietkami vo vzťahu k ďalším atribútom
zodpovednostného vzťahu, vrátane námietky premlčania (vzťahujúcej sa na iné obdobie vymedzené
odporcom). Nebol taktiež dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie len
v prípade preukázaného základu nároku.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého odporcovi, ktorý bol
v konaní úspešný, vznikol nárok na náhradu trov konania voči navrhovateľovi v konaní neúspešnému.
Z dôvodu, že odporca náhradu trov konania nevyčíslil a z obsahu spisu trovy konania nevyplývali, súd
rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ, ktorý žiadal
rozsudok okresného súdu zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie,
v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo
stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Odvolateľ tiež namietal, že pred

vynesením rozhodnutia nebol oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k
vykonanému dokazovaniu sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
V danej veci podľa žalobcu nebolo možné rozhodnúť bez jeho účasti na pojednávaní, keďže trval na
osobnej účasti svojho zástupcu na pojednávaní a zároveň riadne a včas požiadal o jeho zrušenie z
dôležitého dôvodu (keďže podľa jeho názoru vo veci koná nezákonný sudca), a preto nebol daný dôvod

pre postup súdu v konaní podľa ust. § 101 ods. 2 O. s. p.. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom.
Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si
bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu pozitívne

rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa
k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a

rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo
podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských súdoch v skutkovo a právnetotožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské
práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Žalobca zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť
vo veci porušenia jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského

súdu.
Žalobca zotrval na tvrdení, že zákonom stanovená lehota na vydanie poverenia v predmetnom
exekučnom konaní nebola exekučným súdom dodržaná, čo potvrdzuje aj odôvodnenie napadnutého
rozsudku. V dôsledku toho bol v súdenej veci preukázaný žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup,
spočívajúci vo viacerých skutočnostiach a nielen v jednej z nich. Konajúci súd sa mal preto vysporiadať

pri rozhodovaní vo veci so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O. s. p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O. s. p.),

preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2 písm. b/ O. s. p. a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O. s. p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2
O. s. p. rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové

vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z
dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy) hmotnoprávne
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené
napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž protiargumentácie) vo

vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí. Odvolací súd nie
je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v
odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval

nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn. 6NcC/37/2013
zo dňa 24. 01. 2013, že zákonná sudkyňa JUDr. Gabriela Brišková nie je vylúčená z prejednávania a
rozhodovaniaveci.Odvydaniatohtorozhodnutia,vktoromnadriadenýsúdpodrobneuviedoldôvody,pre
ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska,
nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je

argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nezodpovedá stavu veci tvrdenie
odvolateľa (dôvody odvolania pod bodom 3.), že navrhovateľovi nebolo vôbec predložené rozhodnutie o
vylúčení, resp. nevylúčení sudcov okresného súdu. Právny zástupca navrhovateľa prevzal rozhodnutie
Krajského súdu v Žiline zo dňa 24. 01. 2013 dňa 13. 03. 2013, čo vyplýva z doručenky
nachádzajúcej sa v súdnom spise na č.l. 18 p. v..

Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri
zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere
prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny
prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci,

teda dôvod pre jeho vylúčenie.
Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha

subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak apriori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti.. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu
zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu.

Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá
podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných
prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.
z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celéhosúdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie NS SR sp. zn. 1 Nc 86/2011
zo dňa 24. 11. 2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a profesionálny prístup,

potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný
postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, keď v prejednávanej veci zákonný sudca nekonal
a nerozhodoval v exekučnej veci (v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu), nezakladá
pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr. Gabriely Briškovej
z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom

pojednávaní.
Okresný súd vytýčil termín pojednávania na deň 27. 08. 2013 a zároveň vyzval účastníkov, aby na
súdnom pojednávaní predložili súdu originály všetkých listinných dôkazov na vec sa vzťahujúcich,
taktiež poučil účastníkov podľa ust. § 120 ods. 1 a 4 O.s.p.. Účastníci a právny zástupca navrhovateľa
predmetnú výzvu prevzali dňa 02. 08. 2013. Dňa 15. 08. 2013 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie

odporcu k žalobe o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Toto vyjadrenie bolo doručené
právnemu zástupcovi navrhovateľa obratom dňa 23. 08 .2013. Dňa 26. 08. 2013 bolo okresnému
súdu doručené e-mailové podanie, ktorým navrhovateľ žiadal zrušiť nariadené pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu spolu s návrhom na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie

o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Okresný súd sa s
návrhom na odročenie vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom, keď na pojednávaní uznesením
návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol a žiadosti právneho zástupcu o odročenie pojednávania
nevyhovel. Uvedené uznesenie okresného súdu navrhovateľ nenapadol odvolaním. Správnym je aj
samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nedôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako

tokorešpondujesvyššieuvedenýmzáveromoneopodstatnenostitvrdenížalobcuokonaní„vylúčeného“
sudcu.
V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže
dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň
nie je porušená zásada kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje

súdu konať v odôvodnených prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania.
Dôvodom žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti sudkyne, ktorá
vec prejednáva, z dôvodu absencie jej nestrannosti. Ak sudkyňa takémuto návrhu na odročenie
pojednávania nevyhovela a vec následne prejednala a rozhodla v neprítomnosti účastníkov a právneho
zástupcu navrhovateľa, postupovala v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p., keďže o jej nevylúčení z

prejednávania a rozhodovania veci z tých istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným
súdom. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho
právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní,
ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného

navrhovateľom v žalobe. Aj keď okresný súd rozhodoval o návrhu na prerušenie konania (jeho
zamietnutí) na pojednávaní, na ktorom zároveň rozhodol o veci samej, vzhľadom na nedôvodnosť
tohto návrhu a vecnú správnosť tohto rozhodnutia (uznesenie nebolo napadnuté odvolaním) nezakladá
postup okresného súdu vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a

rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením podstatného
obsahu exekučného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 6Er/587/2011 - ktorý dôkaz
výslovne (strana 2 pôvodného návrhu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné

vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.
Písomné vyjadrenie odporcu k veci samej bolo doručené okresnému súdu dňa 15. 08. 2013
a toto bolo zo strany súdu doručované právnemu zástupcovi navrhovateľa obratom dňa 23. 08. 2013.
Okresný súd teda v plnom rozsahu naplnil požiadavku ust. § 114 ods. 2 veta posledná O.s.p.. Odvolacísúd však zdôrazňuje, že dôvodom meritórneho neúspechu žalobcu nebola argumentácia predložená v
písomnom vyjadrení odporcu.

Odvolacienámietkynavrhovateľasanedotýkajúhmotnoprávnychdôvodov,prektoréokresnýsúdžalobu
zamietol.
Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie naplnenia
atribútov zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom exekučného
súdu. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup exekučného súdu nedodržaním

zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia pre súdneho exekútora na vykonanie
exekúcie.Okresnýsúdvykonanýmdokazovanímdospelkzáveru,ževsúdenejvecinedošlokprieťahom
s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný
postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nárok žalobcu považoval za účelovo vykonštruovaný a aj v rozpore s dobrými
mravmi. Akékoľvek ďalšie dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po

vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p. aj správne a
presvedčivo odôvodnil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo
veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224
ods. 1 O. s. p.. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi
trovy, ktoré mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva,

odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.