Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 23. február 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/37/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233769
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112233769.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36
864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 17C/265/2012-98 zo dňa 03. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom č. k. 17C/265/2012-98 zo dňa 03. 11. 2014 návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol (výrok I.). Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
Konštatoval, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 27. 09. 2012 domáhal voči odporcovi
náhrady majetkovej škody vo výške 125 eur a nemajetkovej ujmy vo výške 275 eur, ktorá vznikla ako
následok nesprávneho úradného postupu exekučného súdu Okresného súdu Žilina tým, že nerozhodol
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote do 15 dní od doručenia žiadosti tak,

ako to ukladá ust. § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“).
Podľa navrhovateľa v predmetnom prípade napriek tomu, že vec s ním prejednávaná nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti, si nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by
mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu (zbytočné
prieťahy v konaní). Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až
dňa 14. 01. 2010 a to rozhodnutím o poverení, k rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom

stanovenej doby (omeškanie viac ako 5 mesiacov).
Súd mal preukázané, že navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde
Žilina pod sp. zn. 24Er/3737/2009 doručil prostredníctvom súdneho exekútora dňa 15. 10. 2009 žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Za nepochybné považoval, že exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská
rozhodcovská, a.s. so sídlom Bratislava zo dňa 15. 07. 2009 sp. zn. SR 12036/09, právoplatný dňa 03.
08. 2009 a vykonateľný dňa 06. 08. 2009. Exekučný súd vo veci vykonával procesné úkony (výzva zo

dňa 16. 10. 2009 o predloženie rozhodcovského spisu, o predloženie zmluvy o úvere s rozhodcovskou
doložkou, doručeniek potvrdzujúcich doručenie rozhodnutia povinnému), keďže v exekučnom konaní
exekučný súd je zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať exekučný titul z hľadísk, ktoré sú
vymedzené ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a následne po predložení požadovaných dokladovexekučný súd dňa 14. 01. 2010 vydal poverenie pre súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod č.
5511063534.
Základ nároku navrhovateľa na náhradu škody súd posudzoval podľa § 1 písm. a/, § 3 ods. 1 písm. a/,

d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len
„zákona č. 514/2003 Z. z.) s účinnosťou do 31. 12. 2012.
Podľa súdu je nepochybné, že exekučný súd v konaní sp. zn. 24Er/3757/2009 bol povinný udeliť
poverenie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, teda od 15. 10. 2009 a napriek tomu súd vydal poverenie
dňa 14. 01. 2010, pričom zo spisu je zrejmé, že súd vykonával úkony za účelom zabezpečovania

podkladov pre rozhodnutie o žiadosti na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozhodnutia
vydaného na základe spotrebiteľského vzťahu. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania, exekučný súd v
danom prípade postupoval po doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcievsúladesosvojoupovinnosťoupreskúmavaťrozhodcovskýrozsudok(exekučnýtitul)zhľadísk
vymedzených v ust. § 45 zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní, rozhodnutia Súdneho dvora
Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira

ako i ustanovení Smernice Rady 93/13/EHS). Za účelom prieskumu aj exekučný súd žiadal dotknutý
rozhodcovský súd o predloženie dotknutého rozhodcovského spisu, resp. listín, ktoré nevyhnutne
potreboval na svoj prieskum. Po tom, ako mu boli tieto listiny dotknutým rozhodcovským súdom
doručené, exekučný súd svoj prieskum vykonal a rozhodol o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.
Postup súdu sa prejavil v samotnom rozhodnutí súdu, v konkrétnej veci vydaním poverenia. Vzhľadom

na to, že v čase doručenia žiadosti o udelenie poverenia pre takéto rozhodnutie súd nemal k dispozícii
všetky potrebné podklady a vzhľadom aj na závažnosť a obtiažnosť veci (spotrebiteľskej) pri dodržiavaní
zvýšenej ochrany spotrebiteľov nie je možné dodržanie zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty pre
udelenie poverenia. Hoci je táto lehota daná zákonom, vzhľadom na všetky skutočnosti s poukazom
na zvýšenú ochranu spotrebiteľa prípadné jej nedodržanie nie je tak závažné, ako by závažné bolo

porušenie ochrany spotrebiteľa. Závažnejšie by tak bolo porušenie povinnosti chrániť spotrebiteľov. Súd
poukázal aj na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní, a
to vychádzajúc z judikatúry Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 86/02, IV.ÚS 440/2012. Pri hodnotení
zbytočných prieťahov s poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 520/2012 prihliadal
súd aj na to, že navrhovateľ pred okresným súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní

(ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). V takýchto prípadoch
je teda možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania predmetných konaní.
Vzhľadom na vyššie uvedené, prihliadajúc sa všetky okolnosti posudzovaného prípadu súd dospel k
záveru, že dĺžka konania od podania žiadosti na vydanie poverenia do vydania poverenia v trvaní
cca 3 mesiacov (navrhovateľ nesprávne uvádzal viac ako 5 mesiacov) nemôže byť považovaná za

neprimeranú. Naviac s poukazom na opis rozhodných skutočností v návrhu navrhovateľa, navrhovateľ
konštatuje len dĺžku konania, avšak vôbec nekladie dôraz na povinnosti súdu, ktorý mal vydať poverenie
na vykonanie exekúcie na základe rozsudku rozhodcovského súdu a ktorý musel aj preveriť skutočnosti,
či takéto rozhodnutie je vykonateľné. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že nesprávnym úradným postupom
exekučnéhosúduvystaviloprávnenézáujmynavrhovateľarizikám,atoneskorýmukončenímprocedúry,

exekučným súdom došlo k zániku povinného, neskorým ukončením procedúry exekučným súdom došlo
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom k insolventnosti povinného, navrhovateľ tvrdené skutočnosti žiadnym dôkazom nepreukázal.
Pokiaľ ide o argumentáciu navrhovateľa vo vzťahu k majetkovej škode, súd poznamenal, že
navrhovateľom predložený znalecký posudok vychádza z tzv. zvýšených nákladov, pričom majetková

ujma je vypočítaná všeobecne bez toho, aby sa pri uvedenom výpočte vychádzalo zo špecifík
každej jednotlivej veci. Súd sa stotožnil s hodnotením odporcu, ktorý poukázal na to, že v posudku
vychádzal ústav jednak len z údajov poskytnutých navrhovateľom uvedených v účtovníctve (účtovných
nákladov) bez akéhokoľvek auditu, porovnania aj základnej činnosti v poskytnutých úveroch, nielen
v podaných návrhoch na vykonanie exekúcie, správu úverov, nielen správu úverov predložených

na exekučné konanie, vychádzal z prezumpcie nesprávneho úradného postupu bez náležitej opory
v zákone, nerozlišoval jednotlivé konania, konkrétny čas konaní a podobne. Predložený posudok
môže slúžiť pre štatistické ukazovatele, ale nemôže v každom prípade preukazovať konkrétnu
škodu v tom ktorom konaní. Podľa súdu je nepredstaviteľné, že ak konanie pred súdom malo trvať
napríklad 3 mesiace, aby sa zohľadňovali úkony za 4 roky. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa

nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť
navrhovateľa, ktorý je podnikateľský subjekt a náklady vynakladané v príčinnej súvislosti s realizáciou
predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Vyúčtovanie nákladov z titulu správy
pohľadávok prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorí samozrejme dostávajú mzdu, ako aj nákladyza spracovanie urgencií súdom, kontrolu stavu konania na exekučnom súde a za udržiavanie a správu
informačného systému, ktoré vyčíslil paušalizovanou sumou bez riadneho preukázania výšky týchto
nákladov priamo v tomto konaní, kedy si túto paušálne určenú sumu uplatňuje aj v iných konaniach

o náhrade škody a v každom takom konaní si uplatňuje takúto paušalizovanú náhradu majetkovej
škody. Bez individualizácie nákladov uplatnených navrhovateľom na konkrétnu žalovanú vec nárok
navrhovateľa možno považovať len za náklad podnikateľa vo veci správy a vymáhania pohľadávok
vôbec, t.j. náklady podnikateľa súvisiace s podnikaním. V prípade, že v súvislosti s podnikateľskou
činnosťou navrhovateľa vznikne škoda (napríklad pri správe a vymáhaní pohľadávky), ktorú podľa

tvrdenia navrhovateľa mal zaviniť odporca, je navrhovateľ povinný vznik škody a jej výšku v konaní
preukázať. Pokiaľ navrhovateľ navrhoval doplnenie dokazovania a vyčkať na posudok k aplikácii práva
EÚ, súd takýto návrh nepovažoval za dôvodný s poukazom na zásadu iura novit curia (súd pozná právo),
nakoľko právo vykladá súd, nejedná sa o odborné otázky, na ktoré by sa vyžadovali osobitné znalosti
znalca.
Podľa súdu navrhovateľ v konaní nepreukázal ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č.

514/2003 Z. z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ uplatňuje nemajetkovú ujmu s odôvodnením,
že márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania navrhovateľa. Pojem ujma
predstavuje ohrozenie subjektívnych občianskych práv a zároveň je aj jedným z predpokladov
občianskoprávnej zodpovednosti. Nemajetková ujma je adekvátna, keď ide o stratu dôveryhodnosti,
spochybnenia serióznosti a poctivosti ich konania, vrátane podnikateľských aktivít. Ujma sa často

stotožňuje so škodou, čo je nesprávne. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že nesprávnym úradným postupom
exekučnéhosúduvystaviloprávnenézáujmynavrhovateľarizikám,atoneskorýmukončenímprocedúry,
exekučnýmsúdomdošlokzánikupovinnéhoaneskorýmukončenímprocedúryexekučnýmsúdomdošlo
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom k insolventnosti povinného, navrhovateľ tvrdené skutočnosti žiadnym dôkazom nepreukázal. Súd

nezistil, že by v danej exekučnej veci navrhovateľ využil nejaké právne prostriedky do vydania udelenia
poverenia, a teda že chcel zvrátiť ten stav, v ktorom pociťoval podľa jeho uvedenia neistotu, frustráciu.
Toto je tiež jeden z aspektov, na ktorý musel brať ohľad. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu
príčinnú súvislosť s rozhodnutím exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že
bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného súdu by nebolo došlo

k vzniku tvrdenej škody.
Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom
na nesplnenie základných podmienok súd považoval návrh navrhovateľa za nedôvodný. Nepriaznivé
procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy
alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané, a preto návrh navrhovateľa v celom rozsahu

zamietol.
Pri rozhodnutí o trovách konania vychádzal z ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 veta prvá Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“). Odporca ako úspešný účastník si právo na náhradu trov konania
neuplatnilazospisumutrovynevyplývajú.Súdpretoodporcoviprávonanáhradutrovkonanianepriznal.
Navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona SNR č.

71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, a
to podľa § 4 ods. 1 písm. k/ účinného do 30. 09. 2012. Vzhľadom na procesný výsledok v tomto konaní,
kedy súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol a nezaviazal preto odporcu ako úspešného
účastníka konania na zaplatenie súdneho poplatku z podaného návrhu.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli
uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa - poznámka
odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa

navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o
zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd

nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti

zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;
- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony
a rozhodoval vylúčený sudca.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o

zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom

za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a
zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd

vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnejsituáciedošlokdegradáciizásadykontradiktórnosti,kporušeniuprávanavrhovateľanasúdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové

úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty
na doručovanie).

Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.

Podľa navrhovateľa ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého
obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria

exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti súd sa v
odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnostisúduaopisujejuakoškodu,ktorávzniklavpríčinnejsúvislostiskonanímdlžníka(povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a

správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodneniarozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Navrhovateľ tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť

dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľ
nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby
tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
Tvrdil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody navrhovateľovi znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný

znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Je tak jednoznačne preukázané, že nesprávny
úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku
v určenej výške. V tejto súvislosti vytýkal súdu, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa s predloženým znaleckým posudkom. Z tohto totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady
boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Súčasťou znaleckého
posudku sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný

prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu informačného systému,
nákladov na poštovné a na telekomunikačné služby.
K nemajetkovej ujme navrhovateľ uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného

čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie
v zákonom stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenomčaseapretútonečinnosťanesprávnyúradnýpostupnenašielžiadneobjektívneudržateľné
objektívne dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.

K návrhu na prerušenie konania tvrdil, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu, práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred
samotným rozhodnutím vo veci samej, o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu uvedeného

tvrdenia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom

rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového

súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pokiaľ v odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom

súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť, odvolací súd v
prvom rade poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a
ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 12 spisu). Okrem toho Krajský súd v Žiline uznesením
č. k. 5NcC/348/2013-25 zo dňa 03. 04. 2013 rozhodol, že sudca Okresného súdu Žilina JUDr. Peter
Hrnčiar nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na súde pod sp. zn. 17C/265/2012.

Ostatní sudcovia Okresného súdu Žilina vrátane zákonnej sudkyne JUDr. Anny Majerikovej neboli
vylúčení. Proti uzneseniu krajského súdu podal navrhovateľ dovolanie. Najvyšší súd SR uznesením č.
k. 8 Cdo 89/2014-63 zo dňa 09. 07. 2014 konanie o dovolaní navrhovateľa zastavil. V tejto súvislosti
preto odvolací súd posúdil nedôvodnosť námietky navrhovateľa, že vo veci konal vylúčený sudca auvádza, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z
významnejústavnejzásady,ženiktonesmiebyťodňatýsvojmuzákonnémusudcovi(čl.48ods.1Ústavy
SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom

výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Pomer k účastníkom alebo k ich zástupcom môže
byť založený predovšetkým príbuzenským, či iným obdobným vzťahom, ktorému na roveň môže byť
v konkrétnom prípade postavený vzťah priateľský alebo naopak nepriateľský. Teda predpokladom pre
vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci je jeho určitý kvalifikovaný pomer k účastníkom,

alebo k ich zástupcom, ktorý by mohol vzbudiť pochybnosti o jeho nezaujatosti v konkrétnom prípade.
V danom prípade tieto skutočnosti zistené neboli. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v
osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá
ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na
vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom
je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn.

3Nc 14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa)
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu
SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej

miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol
zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá
pomer k veci.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s
podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez
oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p.

a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak
na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť
sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil

na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,
k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom,
odvolací súd k týmto uvádza:

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 03. 11. 2014 pojednávanie. Splnomocnený

zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie dňa 10. 09. 2014 (č.l. 66 spisu). Dňa 30. 10. 2014 o 10.22
hod. doručil navrhovateľ zo strany splnomocneného zástupcu návrh na zrušenie pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu pretože mu neboli oznámené výsledky
procesných postupov sudcu pre vyriešenie nestrannosti zákonného sudcu ako aj z dôvodu zadania
objednávky vypracovania znaleckého posudku na preukázanie nesprávnosti postupu exekučného súdu

ohľadom interpretácie a aplikácie Smernice Rady 93/13/EHS. Podľa spisu okresného súdu uznesenie
krajského súdu bolo doručené účastníkom konania (č.l. 50 p.v. spisu). V súvislosti s návrhom na
zrušenie pojednávania okresný súd rozhodnutie odôvodnil tým, že otázka zákonného sudcu je vyriešená
zákonným spôsobom tak, ako je uvedené v uznesení nadriadeného súdu, ktorý o nevylúčení zákonného
sudcu rozhodoval. Účasť účastníka konania na pojednávaní je jeho právom, ktoré v danom prípade

nebolo využité a ak sa navrhovateľ na pojednávanie nedostavil a nepresvedčil sa tým, či súd vyhovie
alebo nevyhovie jeho žiadosti o odročenie, musí znášať sám aj následky svojej neprítomnosti. Okresný
súd preto vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov pri aplikácii ust. § 101 ods. 2 veta
druhá O. s. p. s prihliadnutím na obsah spisu a doteraz vykonané dokazy. Podľa odvolacieho súdu
v prejednávanej veci bol postup okresného súdu v súlade s ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ

nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej
mu v účasti na pojednávaní (§ 119 O. s. p.), požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že vo
veci koná vylúčený sudca, ktorý dôvod (ako už bolo opakovane uvedené vyššie) nebol dôvodný.
Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na pojednávanie včas predvolaní, viac ako 5 dnípred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa tohto nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým
si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje
procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a

tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120
ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie, keď

boli v zmysle ust. 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti
navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy
vykonal,neodňaltýmnavrhovateľovimožnosťkonaťpredsúdom. Pokiaľideodokazovanie,okresnýsúd
vykonal dokazovanie navrhnuté samotným navrhovateľom (č. l. 2 spisu) prečítaním listín z pripojeného
exekučného spisu sp. zn. 24Er/3737/2009, ktoré preto slúžili ako dôkaz v danom konaní.

Námietka navrhovateľa, že okresný súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z tvrdení odporcu, ku ktorým
nemal možnosť vyjadriť sa, je účelová. Zo spisového materiálu vyplýva, že vyjadrenie odporcu k návrhu
vo veci samej došlo okresnému súdu dňa 04. 09. 2013, ktorý ho doručil aj splnomocnenému zástupcovi
navrhovateľa dňa 27. 11. 2013 (čl. 50 p.v. spisu) a teda ešte pred pojednávaním vo veci (03. 11. 2014).

Nebolo preukázaným tvrdenie navrhovateľa v odvolaní o nenariadení pojednávania vo veci. Jeho
uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č.l. 95-97 spisu).

Pokiaľ navrhovateľ namietol postup okresného súdu s tým, že tento rozhodol rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O. s. p., poukazuje odvolací súd na to, že rozhodnúť vec rozsudkom pre zmeškanie v

zmysle § 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len za predpokladu, že
skutkový stav tvrdený navrhovateľom považuje súd za nesporný. Je zrejmé aj vzhľadom na odôvodnenie
napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Táto námietka je nepravdivá, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní zo dňa
03. 11. 2014, na ktorom bol vyhlásený rozsudok vo veci samej, nevyplýva navrhovateľom tvrdená
skutočnosť. Okresný súd na označenom pojednávaní nerozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie

konania lebo navrhovateľ v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Okresný súd v danom prípade vykonal preto dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu,
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred

súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné

pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 157
ods. 2 O. s. p. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval,
ženímnamietanélehotynavydanierozhodnutiabolidodržané,všakvodôvodneníprezentovanéčasové
úseky tomu nenasvedčujú, odvolací súd poukazuje na to, že so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu
činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/02, I.ÚS 70/02, I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00) samotné

nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného
práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov). Samotné nedodržanie
zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré objektívne majú
vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať
na všetky podstatné okolnosti prípadu tak ako správne učinil v tomto konaní aj okresný súd. Tento

sa dostatočne zaoberal aj ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, t.j. príčinná súvislosť, vznik škody. Odvolací súd nepovažoval za veci zodpovedajúce tvrdenia
navrhovateľa, že prvostupňový súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá súvisela
so správou pohľadávky počas nečinnosti exekučného súdu a že ignoroval všetky ostatné tvrdeniatýkajúce sa uplatnenej škody, čím sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Taktiež ani tvrdenie
o chýbajúcich dôvodoch pri nemajetkovej ujme. Vysporiadal sa aj s dôkazným návrhom - znaleckým
posudkom predloženým navrhovateľom.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania
ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224

ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .