Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 25. august 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 1Co/80/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213487
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912213487.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov

JUDr. Milana Segeča a JUDr. Petra Kvietka, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.
8C/265/2012-53 zo dňa 15.10.2014, takto

r o z h o d o l :

I/ Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II/ Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a odporcovi náhradu trov konania
nepriznal. Navrhovateľ sa domáhal vyčíslenej náhrady škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 376,18 Eur
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.) spôsobenej navrhovateľovi ako oprávnenému
okresným súdom v exekučnom konaní proti povinnému Eve Tomengovej vo veci 2Er/2467/2010, sp. zn.
súdnehoexekútoraEX11106/2010,tvrdenýmnesprávnymúradnýmpostupom,atozamietnutímžiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty
a súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)
v rozpore so zákonom.

Okresný súd vykonal dokazovanie exekučným spisom a zistil, že oprávnený podal u súdneho exekútora
návrh na vykonanie exekúcie dňa 27.07.2010. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 04.10.2010 a exekučný súd ju zamietol

uznesením zo dňa 17.01.2011, právoplatným dňa 19.02.2011. Následne exekučný súd zastavil
exekučné konanie, a to uznesením zo dňa 10.05.2011, právoplatným dňa 08.07.2011.

Prvostupňový súd dospel k záveru, že v rámci uvedeného postupu exekučného súdu nedošlo k
prieťahom v konaní. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, pričom v zmysle § 41 ods. 2
písm. d/ v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení platnom v období od 01.06.2010 do
31.05.2011 lehota neplatila pre exekučné tituly - rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených, pričom súdna prax za takéto považuje aj rozhodnutia rozhodcovských súdov. Jedná
sa o lehotu procesnú majúcu poriadkový charakter. Navyše Ústavný súd SR vo viacerých svojich
rozhodnutiach vyslovil názor, že táto lehota neplatí v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súduožiadostioudeleniepoverenia.Vzhľadomnačasovýúsekoddoručeniažiadostinasúdadátumvydania
rozhodnutia nejde o nečinnosť exekučného súdu, resp. zbytočné prieťahy v konaní.

K namietanému prekročeniu právomoci exekučného súdu pri preskúmavaní exekučného titulu uviedol,
že vydanie poverenia v zmysle § 44 ods. 2 EP musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného
titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie. Exekučný súd bol povinný dôsledne
skúmať, či sú splnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Okrem iného je povinný
skúmať, či podklad, na základe ktorého exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je

spôsobilým exekučným titulom.

Uzavrel, že nemal preukázaný tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu ako jeden z
predpokladov pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu a svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 3
ods. 1 písm. d/ a § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku; o
trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval
vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené
zákonnépodmienky.Trvalnaosobnejúčastijehoprávnehozástupcunapojednávaní,ktorébudevedené

nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v
čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatne rozhodnuté o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo aj k
porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie

je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v jeho
neprítomnosti a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil
sám. Zdôraznil presvedčenie o porušení jeho práva v exekučnom konaní na rozhodnutie v zákonnej
lehote. Tvrdil, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu
škody, preto mal súd prinajmenšom rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom. Napadnutý rozsudok označil

za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou
ujmou a vytýkal súdu, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa so znaleckým posudkom
č. 1/2014 o výške vzniknutej škody. Namietol, že súd v rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote

zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na
rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Súd sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenomčaseapretútonečinnosťanesprávnyúradnýpostupnenašielžiadneobjektívneudržateľné
ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe
postavil svoje rozhodnutie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a

2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako exekučným
súdom v exekučnom konaní tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty
a súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)
v rozpore so zákonom. Navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným spisom
okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol navrhovateľ námietku zaujatosti všetkýchsudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený súd tak, že zákonnú sudkyňu JUDr. Evu
Čipkovú, ktorej vec napadla z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil, keďže
nekonala v dotknutej exekučnej veci, nevylúčil ani ostatných sudcov okresného súdu. Okresný súd

doručil návrh navrhovateľa odporcovi na vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil písomné
poučenie účastníka konania, okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Vyjadrenie odporcu k návrhu
riadne doručil navrhovateľovi. K spisu okresného súdu bol pripojený konkrétny exekučný spis ohľadne
exekučného konania, v ktorom mala byť navrhovateľovi podľa návrhu nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda, neskôr vylúčený z dôvodu potreby jeho pripojenia k inej

veci a do spisu bola z neho založená kópia relevantných listín.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so
skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd dodáva,
že okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré
aplikoval správne ustanovenia právnych predpisov a súčasne vec správne právne posúdil. Záver
okresného súdu o nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací
súd v celom rozsahu za správny, pretože navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup

exekučného súdu v predmetnom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi
odvolania navrhovateľa viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami
navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na
argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod

na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31.05.2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú

škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebo sp. zn.
3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O navrhovateľom vznesenej námietke zaujatosti riadne rozhodol
nadriadený súd, keď uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 23NcC/405/2012 zo dňa

15.10.2012 nebola sudkyňa JUDr. Eva Čipková z prejednávania a rozhodovania tejto veci vylúčená,
lebo nekonala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu a vzniku škody,
pričom neboli vylúčení ani ostatní sudcovia okresného súdu. Iné (nové) dôvody zaujatosti zákonného
sudcu navrhovateľ v odvolaní neuviedol.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho neprítomnosti
a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom a
porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná. Navrhovateľ sám svojou neúčasťou na
pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný, zmaril svoju možnosť vlastným zavinením dôsledne
uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy, pričom Občiansky súdny poriadok (§ 101 ods. 2 O.s.p.)

umožňuje v rámci princípu arbitrárneho poriadku uskutočniť konanie tak, aby bolo vydané meritórne
rozhodnutie i bez súčinnosti účastníkov. Z hľadiska okolností uvedeného konkrétneho prípadu nedošlo
k porušeniu práva účastníkov na spravodlivý proces bez toho, aby bola zároveň narušená plynulosť
priebehu súdneho konania. Prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu navrhnutých dôkazov
navrhovateľom, a to spisom exekučného súdu, kde navrhovateľ bol účastníkom tohto exekučného

konania. Je teda zrejmé, že súd rozhodol na základe skutočností tvrdených navrhovateľom a na základe
skutkového stavu zisteného vykonaním dokazovania, ktoré navrhol navrhovateľ. Navrhovateľ a jeho
právny zástupca boli včas na súdne pojednávanie predvolaní, ktorého sa nezúčastnili nie z objektívnych
ospravedlniteľných dôvodov, ale preto, že v dôsledku subjektívneho názoru nepovažovali svoju účasťna pojednávaní za potrebnú, predpokladajúc, že ústavnej sťažnosti bude vyhovené, hoci vedeli, že v
mnohých skutkovo obdobných veciach Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie o nich.

Z obsahu spisu taktiež vyplynulo, že navrhovateľ ani nežiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu, že
zákonný sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, prípadne že podal ústavnú sťažnosť.
Nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím nadriadeného súdu o námietke zaujatosti sudcov okresného súdu
vznesenej navrhovateľom nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, pretože navrhovateľovi

zostáva zachovaný odvolací dôvod spočívajúci v tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.).

Navrhovateľ v odvolaní spochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, keď trval na porušení svojho práva na rozhodnutie v zákonnej lehote.
Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho

úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe exekučného
súdu spočívalo v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty. Aj podľa odvolacieho súdu je

nesprávne tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd bol v omeškaní.

Odvolací súd zdôrazňuje, že prvostupňový súd síce nerozhodol o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia v lehote do 15 dní od doručenia jeho žiadosti súdu, avšak podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, účinného v období od 01.06.2010 do 31.05.2011 exekučný súd nebol viazaný 15 dňovou

lehotou, pretože táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). V predmetnej
veci začalo exekučné konanie 27.07.2010, teda za účinnosti exekučného poriadku v znení platnom do
31.05.2011 Z.z., ktorý v § 44 ods. 2 upravuje, že lehota 15 dní, v ktorej má byť vydané poverenie neplatí,
ak exekučným titulom je rozhodnutie rozhodcovských komisií, pričom za také súdna prax považuje aj
rozhodcovský rozsudok (od 01.06.2011 je ním jednoznačne - v znení novely č. 102/2011 Z.z.,).

Preto v prípade, ak prvostupňový súd zistil, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená dňa 04.10.2010 (v tejto súvislosti odvolací súd
podotýka, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce,
kedy začalo samotné exekučné konanie) a exekučný súd ju zamietol uznesením zo dňa 17.01.2011

(právoplatným dňa 19.02.2011), uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný
postup (prieťahy v konaní). Odvolací súd podotýka, že vzhľadom na množstvo exekučných konaní,
ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota
nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Súdna prax sa tiež ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp. zn.
II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského

rozsudku pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne
uzavretej rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru,
že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok,
je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy
riešiť otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou

zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza
k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale
len k posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí,
že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, jepovinný z toho vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou
rozhodcovskou zmluvou viazaná, t.j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp.
zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn.
2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo
dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa
09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie

vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti Ivete Korčkovskej zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru
nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

Navrhovateľ v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý sa podľa
neho vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ani v tomto smere

však nemožno podľa názoru odvolacieho súdu okresnému súdu nič vytknúť. Nakoľko navrhovateľ
v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t.j. nesprávny úradný postup exekučného súdu), v súlade
so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať
nepriznanou uplatnenou škodou a nemajetkovou ujmou, ani jej výškou v zmysle znaleckého posudku.

Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku.

Neobstoja ani námietky, že súd nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako

aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase, keď súd zistil,
že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote. Prvostupňový súd dostatočne vo svojom rozhodnutí
odôvodnil, že rozhodnutie bolo vydané v zákonnej lehote, preto nebol dôvod konštatovať porušenie
práva navrhovateľa, pretože by dospel k zjavne nelogickým záverom. Súd nezistil, že o žiadosti nebolo

rozhodnutévzákonnomstanovenejlehote,pretotoaninemoholkonštatovať.Rozhodnutiejekoherentné
a nie je vnútorne rozporné, ako to tvrdí navrhovateľ.

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd nepovažoval žiadne odvolacie námietky navrhovateľa za
dôvodné a preto napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. v celom rozsahu

ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 151 O. s. p., keď odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko návrh na náhradu trov odvolacieho konania nepodal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.