Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. september 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/591/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214361
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214361.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

Dzugasovej a členov senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a JUDr. Jany Urbanovej v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 9C/207/2012-89 zo
dňa 10. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Martin č. k. 9C/207/2012-89 zo dňa 10. apríla 2014 p
o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa žalobca domáhal
uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú (tvrdeným) nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Martin. Nesprávnosť postupu mala spočívať
v okolnosti, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa

09.09.2011, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu tak došlo po
uplynutí zákonom stanovenej doby s omeškaním viac ako 99 dní. O trovách konania rozhodol okresný
súd tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu, ktorí mali doručenie
predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámil s
obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Martin sp. zn.

18Er/2721/2011, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Z obsahu spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 18Er/2721/2011 vyplýva, že dňa 16.08.2011 bola
exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 14.04.2011 (správne
06.04.2011 - poznámka odvolacieho súdu), sp. zn. SR 01958/11, zriadeného zriaďovateľom Slovenskou
rozhodcovskou, a. s., so sídlom v Bratislave. V predmetnej exekučnej veci vydal okresný súd Martin
uznesenie dňa 23.08.2011 č. k. 18Er/2721/2011-12, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Podaním, doručeným okresnému súdu dňa 08.09.2011
žalobca (oprávnený) proti vydanému uzneseniu podal odvolanie. Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa
31.05.2012, č.k. 3CoE/38/2012-26 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,pričom jeho úlohou má byť vykonanie ďalšieho dokazovania, ktorým bude relevantne preukázané, že
vzťah účastníkov má spotrebiteľský charakter.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 513/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom a vzniknutou škodou. Nárok žalobcu na náhradu škody súd posudzoval podľa
citovaných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu vzniku škody (teda v znení
účinnom pred 01.01.2013).
V prerokovávanej veci si žalobca uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 10.658,76 Eur a
nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 2.131,75 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Martin sp. zn. 18Er/2721/2011), ktorý nerozhodol

o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote (§
44 ods. 2 zák. NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení zákonov, účinného v čase začatia exekučného konania). V predmetnej žalobe
žalobca uvádzal, že k udeleniu poverenia malo dôjsť po uplynutí zákonom stanovenej doby v omeškaní
viac ako 99 dní.

Z pripojeného exekučného spisu jednoznačne vyplynulo, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola exekučnému súdu doručená súdnym exekútorom dňa 16.08.2011 a o predmetnej žiadosti
rozhodol okresný súd uznesením zo dňa 23.08.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia zamietol.
Vykonanýmdokazovanímsúddospelkpresvedčeniu,žeexekučnýsúdsavkonaníprieťahovnedopustil.

O žiadosti o vydanie poverenia po vrátení veci okresnému súdu zatiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté,
ale súd nekoná svojvoľne a bezdôvodne. Okresný súd Martin v snahe skúmať, či rozhodcovským
rozsudkom priznaná pohľadávka nie je, resp. je pohľadávkou zo spotrebiteľskej zmluvy, vyžadoval
ďalšiu súčinnosť od odporcu a v súčasnej dobe sa pátra po jeho pobyte. Nesprávny úradný postup
však nie je jedinou podmienkou pre vznik nároku navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej pri

výkone verejnej moci. Ďalším predpokladom pre priznanie takéhoto nároku je skutočný vznik škody
a nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, resp.
majetkovou ujmou ako následkom. Súd konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a jej výšku
a ani vznik nemajetkovej ujmy, predovšetkým navrhovateľ neoznačil a nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by
preukazoval ich vznik, najmä keď svoj nárok na náhradu majetkovej škody odvodzoval od rozhodnutia

Okresného súdu Martin, ktorým mu bola znemožnená vymožiteľnosť istiny s príslušenstvom, ale takéto
rozhodnutie v exekučnom konaní nebolo vydané.
Pokiaľ žalobca žiadal vo svojom poslednom podaní o vykonanie dôkazu znaleckým posudkom, ktorým
by vyčíslil výšku vzniknutej škody v dôsledku opísaných skutočností, k tomu súd konštatoval, že
takýto dôkazný návrh už nepripustil a návrh na doplnenie dokazovania zamietol na pojednávaní

dňa 10.04.2014. Súd tak postupoval z dôvodu, že žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti
preukazujúcetietojehotvrdenia,zktorýchbysúdmalmožnosťzistiťkomubolznaleckýposudokzadaný,
v akom časovom horizonte bude súdu predložený, a teda či vyčkávaním na takýto znalecký posudok
by neboli spôsobené ďalšie zbytočné prieťahy v konaní, ktoré žalobca opakovane súdom vyčíta. Naviac
vzhľadom na dôkaznú situáciu takýto dôkaz bol pre právne posúdenie nároku žalobcu irelevantný.

Vo vzťahu k dôkaznému návrhu žalobcu na predloženie znaleckého posudku znalcom z odboru právne
vzťahy k cudzine, odvetvie európske právo, súd poznamenal, že právne záväzné akty, ktoré boli
uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej únie sú v
zmysle ust. § 121 O.s.p. skutočnosti, ktoré netreba dokazovať a ktoré musí súd poznať v zmysle zásady
iura novit curia. Naviac nejde o otázku a posúdenie skutočností, na ktoré treba mať odborné znalosti,

ktorými by súd nedisponoval, a teda by nebolo nutné ustanoviť znalca v zmysle ust. § 127 O.s.p..
Nakoľko neboli splnené predpoklady vyžadované zákonom č. 514/2003 Z. z. pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy žalobcom, keď nebola preukázaná ani existencia
nezákonného rozhodnutia ani existencia nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorým
by žalobcovi mohla vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma, návrh navrhovateľa ako nedôvodný

zamietol.O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bola v konaní plne úspešná,
právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže podľa toho, čo zo spisu vyplývalo, žalovanej v tomto
štádiu konania proti žalobcovi preukázateľné trovy nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie
a v danej spojitosti súdu vytýkal, že navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemalmožnosťvyjadriťsaktýmtodôkazomaprednesomanemalmožnosťnavrhnúťdôkazynapodporu
svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p.
a vec prejednať v neprítomnosti žalobcu. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe
dokazovania,ktoréhoobsah,rozsahsibezakéhokoľvekdôvoduurčilsám)kzáveru,žeexistujeokolnosť

brániaca vydať pre žalobcu pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov
konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené
v exekučnom spise.
Zároveň žalobca poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd

o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a
rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských

súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR,
Európskehosúdupreľudsképrávavoblastizachovávaniaprávananestrannýsúd.Žalobcazdôraznil,že
podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie
rozhodnutiakrajskéhosúdu.Navyšekonečné(meritórne)rozhodnutievovecisúdomvylúčenýmsudcom
neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o

zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému
legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné. Žalobca tiež
tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho ak žalovaný
nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo veci samej
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p.. Skutkovým základom sa mal stať

tvrdený skutkový stav.

Žalovaný zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený

účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne je zo strany odvolacieho súdu potrebné poukázať na zodpovednosť žalobcu za obsahové
vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné (nepochybne z dôvodu
predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy), že (hmotno-právne)
odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené

napadnuté rozhodnutie. Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z
nosných dôvodov, na ktorých okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie.

Vosvetletýchtoskutočnostíjeúplnenenáležitýmtvrdeniežalobcuoneakceptovateľnostitakéhopostupu
okresného súdu, ktorý vytvára odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom, nerešpektujúcim

jedinečné skutkové okolnosti. Naopak, práve žalobcom predložené odvolanie je svojou zmätočnosťou
(odvolateľ namieta zároveň okolnosť, že súd nevykonal pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie
vykonávané bolo), ako aj odôvodneniu rozsudku nekorešpondujúcim obsahom ilustráciou nesprávnehošablónovitého podávania odvolaní. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie
na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Z obsahu spisového materiálu je nepochybné, že zákonná sudkyňa JUDr. Mária Ilgová
konštatovala, že sa vo veci necíti zaujatá, a to ani pre pomer k veci ani pre pomer k účastníkom,
alebo k ich zástupcom (č.l. 13 spisu). Zároveň sám žalobca vo svojom podaní zo dňa 17.01.2013,
ktoré došlo na Okresný súd Martin dňa 18.01.2013 uvádza, že v podanej žalobe vzniesol generálnu

námietku zaujatosti. Následne vo svojom podaní zo dňa 28.08.2013 (odvolanie proti uzneseniu o
uložení poplatkovej povinnosti za námietku zaujatosti) žalobca výslovne uviedol, že nepodal súdu
námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p. (č.l. 45 spisu). Z uvedených dôvodov aktuálne
neexistuje teda dôvod, pre ktorý by mal nariadený súd rozhodovať o vylúčení/nevylúčení zákonnej
sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci. Z obsahu spisového materiálu nevyplýva skutočnosť,
prečo by odvolací súd nemal JUDr. Máriu Ilgovú považovať za nestrannú zo subjektívneho aj

objektívneho hľadiska a nevyplýva z neho, že by došlo ku nejakým novým skutočnostiam majúcim
vplyv na nestrannosť zákonnej sudkyne, preto argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu je
bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania)
sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci

zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť,
že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu,
nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu

citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže

byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa

svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr.

Márie Ilgovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými

zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný, pričom
o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Termín pojednávania (10.04.2014) prvostupňový súd vytýčil dňa 11.03.2014 a tento bol
doručený splnomocnenému zástupcovi žalobcu dňa 20.03.2014 (č.l. 81 p.v. spisu). Dňa 04.04.2014 bol

konajúcemu súdu doručený návrh žalobcu (e-mail) na zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu, ktoré súd zaevidoval dňa 07.04.2014.
Okresný súd sa s návrhom na odročenie pojednávania vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom,
keď na pojednávaní uznesením rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti účastníkov a právnehozástupcu žalobcu. Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného dôvodu odročenia ako nie
dôležitého (§119 ods. 1 O.s.p.) ako to korešponduje s vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti
tvrdení žalobcu o konaní „vylúčeného“ sudcu.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti
účastníkov konania. Dôvodom žiadosti žalobcu o odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti
sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jeho nestrannosti. Ak sudca takémuto návrhu na
odročenie pojednávania nevyhovel a vec následne prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a

právneho zástupcu žalobcu, postupoval v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže žalobca v
návrhu na odročenie pojednávania len poukázal na svoje predchádzajúce podania, v ktorých označuje
skutočnosti, pre ktoré by mal byť sudca poverený systémom súdneho manažmentu z prejednávania a
rozhodovania vylúčený. V nadväznosti na uvedené podania žalobca už v podaní zo dňa 28.08.2013
jednoznačne na výzvu súdu uviedol, že nepodal námietku zaujatosti podľa ust. § 15a ods. 1 O.s.p..
Keďže od tohto zásadného vyjadrenia žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti majúce vplyv na

nestrannosť zákonnej sudkyne, argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu je bezpredmetná,
a teda jeho návrh na odročenie pojednávania bol nedôvodný.

Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci žalobcom a jeho právnym zástupcom
nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými

slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom,
nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo116/93)azároveňniejeporušenázásadakontradiktórnostisporovéhokonania.Ustanovenie§101
ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a
nadväzne konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného

ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená)
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.
Tak, ako bolo konštatované vyššie, väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka v občianskom
súdnomkonanísarealizujenapojednávaní.Svojeoprávneniamôžeúčastníkrealizovaťzapredpokladu,
že sa pojednávania zúčastní. Za odňatie možnosti konať pred súdom ako odvolací dôvod možno

považovať iba odňatie práv spôsobené procesnou činnosťou súdu, nie opomenutím alebo pasivitou
účastníka. Žalobca a jeho právny zástupca sa pojednávania nezúčastnili z vlastného rozhodnutia. Tým
si sami zmarili možnosť realizovať na pojednávaní svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť
navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v
zmysle ust. § 118 ods. 2 O.s.p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., ktoré sa realizujú spravidla na

pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).
Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že žalovaný sa k žalobe vyjadril, a preto postup súdu v zmysle ust. § 153b
O.s.p. je vylúčený, z ktorého dôvodu na uvedenú námietku z odvolania krajský súd prihliadať nemohol.
K nedoručeniu vyjadrenia žalovaného odvolací súd dodáva, že žalovaný podáva totožné vyjadrenia v
stovkách iných konaní, pričom rozhodujúcim bol fakt, že okresný súd svoje rozhodnutie nezaložil na

argumentácii žalovaného. Naviac vyjadrenie žalovaného bolo oboznámené na pojednávaní, ktorého sa
žalobca nezúčastnil z vlastného rozhodnutia.
Rovnako nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez nariadenia
pojednávania. Sám odvolateľ svojím procesným návrhom zo dňa 04.04.2014 navrhol zrušenie
nariadeného termínu pojednávania, na ktoré bol riadne a včas súdom predvolaný.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi

nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu Martin sp. zn.
18Er/2721/2011 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný žalobca. Inú skutočnosť nie
je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Taktiež nedôvodnou je aj námietka žalobcu o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu

vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné, že okresnýsúd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval, keďže v spise sa nenachádza žiaden
procesný návrh žalobcu na prerušenie konania.

V protiklade s odvolaním navrhovateľa odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok
spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia. Okresný súd náležite zodpovedal relevantné otázky
súvisiace s uplatneným nárokom, pri výklade a aplikácii právnych predpisov sa neodchýlil od znenia
príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a podstatu; rozhodnutie je preto ústavne konformné a
nevykazuje znaky (tvrdenej) vnútornej rozpornosti. Zároveň platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/

kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať
namiesto neho odvolacie dôvody. Tak isto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so
závermi, ktoré nevyslovil.

Vo vzťahu k samotnému meritórnemu posúdeniu prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť krajského súdu odvolacími dôvodmi

(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že žalobca (zrejme z dôvodu predkladania množstva
typových podaní na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom,
ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania
(„nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, „konajúci súd sa musí vysporiadať so
všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním tvrdení z

návrhu na začatie konania, bez akejkoľvek konkretizácie.

Odvolací súd námietku o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil ako nedôvodnú.
Krajský súd konštatuje, že okresný súd primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, vymedzil rozhodujúci skutkový stav, citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval a z nich vyvodil konkrétne právne závery, ktoré primerane vysvetlil, pričom
dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal. Nadväzne z pohľadu procesného ne/úspechu výlučne
na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému dôvodu, na ktorom okresný súd založil svoje meritórne
zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu protiargumentáciu.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie nesprávneho
úradného postupu, ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Okresný súd vykonaním dokazovaním

dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie.
Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Žalobca relevantne nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-
právnym dôvodom zamietnutia žaloby (neexistencia nesprávneho úradného postupu).

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim

kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.

1 O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanej trovy, ktoré
jej v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.