Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. február 2012

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14C/131/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6110216162
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Tomáš
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2012:6110216162.10

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Banská Bystrica sudcom JUDr. Pavlom Tomášom, v právnej veci žalobcu C.. G. F., nar. XX.
XX. XXXX, bytom U. D. XX, R. R., v konaní právne zastúpený advokátskou kanceláriou SEDLAČKO &
PARTNERS, s.r.o., so sídlom Zámocká 22, Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému Petit Press,
a.s., so sídlom Lazaretská 12, Bratislava, v konaní právne zastúpený advokátskou kanceláriou DEDÁK &
Partners, s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 45, Bratislava a advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária
Tomáš Kamenec, s.r.o., so sídlom Špitálska 43, Bratislava, o ochrane osobnosti, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je p o v i n n ý do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku uverejniť v troch po sebe
nasledujúcich vydaniach denníka „SME“ na titulnej strane ospravedlnenie nasledujúceho znenia:

„OSPRAVEDLNENIE SUDCOVI C.. G. F.:

DŇA 21. 09. 2009 SME NA TITULNEJ STRANE DENNÍKA „SME“ UVEREJNILI ČLÁNOK POD
NÁZVOM „ŠÉFOVAL SÚDU LOVIL ZADARMO“ A NA TRETEJ STRANE DENNÍKA „SME“ UVEREJNILI
ČLÁNOK POD NÁZVOM „ŠÉFOVAL SÚDU, STRIEĽAL ZADARMO“, V KTORÝCH SME OKREM
INÉHO UVIEDLI, ŽE E. H. F. E. C.. G. F. V ROKU 2008 ZADARMO LOVIL V POĽOVNOM REVÍRI
„ČEBOVSKÁ BUKOVINA“ A V TEJTO SÚVISLOSTI ZAKÁZAL O SEBE PÍSAŤ A NA OTÁZKY O
POĽOVAČKÁCH ODMIETOL ODPOVEDAŤ.

UVEDENÝMI TVRDENIAMI SME VEREJNOSŤ NEPRAVDIVO INFORMOVALI O OSOBE C.. G.
F., ČÍM SME NEOPRÁVNENE ZASIAHLI DO JEHO CTI, ĽUDSKEJ D?STOJNOSTI, DOBRÉHO
MENA, POVESTI A DO JEHO SÚKROMIA. ZA TENTO NEOPRÁVNENÝ ZÁSAH SA C.. G. F.
OSPRAVEDLŇUJEME.

Petit Press, a.s.
vydavateľ denníka SME“

s tým, že toto ospravedlnenie musí byť uvedené štandardnou veľkosťou a druhom písma, s textom
napísaným veľkými písmenami abecedy, a graficky centrálne umiestnené v hornej polovici titulnej strany
denníka.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa v petite žaloby doručenej tunajšiemu súdu dňa 29. 07. 2010 (zmenenom uznesením na
pojednávaní dňa 29. 02. 2012) domáhal, aby súd vydal rozsudok v nasledovnom znení:

„Žalovaný je p o v i n n ý do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku uverejniť v troch po sebe
nasledujúcich vydaniach denníka „SME“ na titulnej strane ospravedlnenie nasledujúceho znenia:

„OSPRAVEDLNENIE SUDCOVI C.. G. F.:

DŇA 21. 09. 2009 SME NA TITULNEJ STRANE DENNÍKA „SME“ UVEREJNILI ČLÁNOK POD
NÁZVOM „ŠÉFOVAL SÚDU LOVIL ZADARMO“ A NA TRETEJ STRANE DENNÍKA „SME“ UVEREJNILI
ČLÁNOK POD NÁZVOM „ŠÉFOVAL SÚDU, STRIEĽAL ZADARMO“, V KTORÝCH SME OKREM
INÉHO UVIEDLI, ŽE SUDCA H. F. E. C.. G. F. V ROKU 2008 ZADARMO LOVIL V POĽOVNOM
REVÍRI „ČEBOVSKÁ BUKOVINA“ A V TEJTO SÚVISLOSTI ZAKÁZAL O SEBE PÍSAŤ A NA OTÁZKY
O POĽOVAČKÁCH ODMIETOL ODPOVEDAŤ.

UVEDENÝMI TVRDENIAMI SME VEREJNOSŤ NEPRAVDIVO INFORMOVALI O OSOBE C.. G.
F., ČÍM SME NEOPRÁVNENE ZASIAHLI DO JEHO CTI, ĽUDSKEJ D?STOJNOSTI, DOBRÉHO
MENA, POVESTI A DO JEHO SÚKROMIA. ZA TENTO NEOPRÁVNENÝ ZÁSAH SA C.. G. F.
OSPRAVEDLŇUJEME.

Petit Press, a.s.
vydavateľ denníka SME“

s tým, že toto ospravedlnenie musí byť uvedené štandardnou veľkosťou a druhom písma, s textom
napísaným veľkými písmenami abecedy, a graficky centrálne umiestnené v hornej polovici titulnej strany
denníka.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi, z titulu náhrady nemajetkovej ujmy, peňažnú sumu vo výške 150
000 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

Žalovaný je povinný zaplatiť advokátovi žalobcu náhradu trov konania žalobcu do troch dní od
právoplatnosti tohto rozhodnutia. “

Žalobca v návrhu uviedol, že žalovaný uverejnil v denníku vydanom dňa 21. 09. 2009 na titulnej
strane článok autora N. H. pod názvom „Šéf súdu lovil zadarmo“ s odkazom na stranu 3 denníka, na
ktorej žalovaný nadväzujúci článok tohto autora pod názvom „Šéfoval súdu, strieľal zadarmo“. Podľa
vyjadrenia žalobcu autor v texte publikoval nepravdivé údaje. Prezentované skutkové tvrdenia, autorom
opakovane zdôrazňované a akcentované sú podľa žalobcu bez výnimky zavádzajúce. Žalobca je
aktívnym poľovníkom viac ako 22 rokov. Výkon poľovníctva realizuje výlučne vo svojom voľnom čase,
ako súkromnú záľubu. Z uvedeného dôvodu akákoľvek súvislosť medzi týmto koníčkom a výkonom
funkcie sudcu je vylúčená.

Poľovný revír „Čebovská Bukovina“ je v užívaní poľovníckeho spolku „Majerova skala“. S niektorými
členmi tohto spolku realizuje žalobca výkon práva poľovníctva viac ako 15 rokov, pričom sám je
členom poľovníckeho spolku Kiarov.

Žalobca poukázal na skutočnosť, že poľovanie v revíri „Čebovská Bukovina“ bolo plne štandartným a v
poľovníckej praxi intenzívne uplatňovaným prejavom vzájomného recipročného plnenia jednotlivých
poľovníckych spolkov a ich členov. Žiaden zo zúčastnených subjektov sa bezdôvodne neobohatil,
nakoľko podľa tvrdení žalobcu, sporné plnenia medzi jednotlivými poľovníckymi spolkami a ich členmi
boli vzájomné a synalagmatické.

Žalobca osobitne zdôraznil, že predmetné poľovné revíre sú užívané súkromnými poľovníckymi
spolkami, ako občianskymi združeniami v zmysle z. č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov, ktoré nie
sú povinné spoplatnovať výkon práva poľovníctva vo vzťahu k svojim členom alebo iným osobám
a môžu legálne umožniť poľovanie aj bezplatne.

Nepravdivým tvrdením autora podľa žalobcu bolo aj konštatovanie, že žalobca odmietol odpovedať
na jeho otázky a zakázal o sebe písať. Žalobca sa osobne stretol s autorom predmetného článku
za účelom objasnenia okolností spojených s predmetným poľovaním v revíri „Čebovská Bukovina“.
Následne žalobca zaslal e-mailom autorovi správu, v ktorej uviedol, že nebude poskytovať verejnosti
žiadne vyjadrenia týkajúce sa jeho súkromného života a jeho rodinných príslušníkov. V žalobe
žalobca poukázal na ustanovenie § 34 ods. 7 a 8 z. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich, podľa

ktorého sudca má právo aj na primerané utajenie údajov o jeho osobe a jeho rodine. Žalovaný tak
mal postupovať lege artis, nakoľko žalobca ako sudca H. F., odmietol udeliť súhlas na zverejnenie
svojej identity.

Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný bol plne vedomý skutočnosti, že v čase poľovania v predmetnom
revíri žalobca vykonával funkciu predsedu H. F., v dôsledku čoho mal status osoby verejného záujmu,
no aj napriek tomu autor flagrantným spôsobom zneužil, účelovo modifikoval do roviny zdanlivej
senzácie a navyše absurdne lživo obvinil žalobcu z toho, že zakazuje písať o svojej osobe. Podľa
žalobcu postup autora bol motivovaný dosiahnutím senzácie za akúkoľvek cenu, najmä za cenu
zásahu do súkromnej sféry a do práva na ochranu osobnosti žalobcu, ako aj za cenu evidentného
porušenia právneho poriadku SR a základných princípov novinárskej etiky. Žalobca považuje za
nesporné, že snahou žalovaného bolo vyvolať objektívny dojem o skorumpovanosti žalobcu.

Žalobca svojimi argumentami poukazoval na skutočnosť, že na základe predmetného článku vznikol
de facto nezvratný stav profesionálnej a osobnej diskvalifikácie žalobcu, s priamym dopadom do
jeho osobnostnej sféry. Žalobca poukázal aj na okolnosť, že k uverejneniu článku došlo v krátkom
časovom predstihu pred výberovým konaním na funkciu predsedu H. F., o ktorú sa žalobca uchádzal.

Žalobca ako dôležitý fakt uviedol aj to, že spornú správu publikovanú ako senzáciu prevzali mnohé
slovenské mienkotvorné média, medzi ktorými bola TV Markíza, denník PRAVDA, Nový čas, internetový
portál www.sme.sk , na ktorom prebehla diskusia spolu so 102 zverejnenými
diskusnými príspevkami.

Čo sa týka zásahu do práva na ochranu osobnosti, žalobca za najpodstatnejšie považoval skutočnosť,
že o ňom bol verejne vytvorený dojem skorumpovaného reprezentanta justície, ktorý nemá morálne
právo domáhať sa o funkciu predsedu H. F.. Nakoľko sa nejednalo kritiku rozhodovacej činnosti,
ale voľnočasových aktivít sudcu, žalovaný neodôvodnene zasiahol do súkromia a osobnostných práv
žalobcu. V súvislosti s tým žalobca poukázal na vybrané rozhodnutia ESĽP, napr. Prager a Oberschlick v
Rakúsko zo dňa 26. 04. 1995 alebo Buscemi v Taliansko. Podľa žalobcu je kritika sudcu prípustná, ale
tá musí byť dôvodná, primeraná a s pravdivou výpovednou hodnotou, čo v danom prípade predmetný
článok nespĺňa.

V dôsledku nezákonného postupu žalovaného malo podľa žalobcu dôjsť k nenapraviteľnému
spoločenskému degradovaniu osobnosti žalobcu a k deštrukcii jeho postavenia. Trvalá nálepka
nedôveryhodného sudcu je tak podľa tvrdení žalobcu dôsledkom zneužitia mediálneho vplyvu v záujme
bezdôvodného uspokojenia túžby po senzácii.

Podľa uváženia žalobcu vzhľadom na predložené argumenty primeranou peňažnou satisfakciou za
neoprávnený zásah do jeho osobnosti a súkromia v danom prípade je plnenie vo výške 150 000 Eur.

Žalovaný v podaní zo dňa 13. 01. 2011 argumentoval, že medzi účastníkmi sporu nie je spornou
skutočnosť, že žalobca za predmetné poľovačky a zastrelenú zver v revíri Čebovská Bukovina platiť
nemusel. Podľa vyjadrenia žalovaného údajné protiplnenie žalobcovho poľovníckeho združenia Kiarov
spočívajúce v povolení poľovačky na bažantiu zver malo byť poskytované po obdobie 2 rokov (2007
a 2008) väčšiemu počtu poľovníkov zo spolku Majerova skala. Reciprocita v podobe lovu vysokej zveri
mala byť vykonaná výlučne žalobcom, ktorý sám ulovil zver v hodnote 6 000 Eur, t. j. 60% ceny ulovenej
bažantej zveri. Žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že revír má v nájme politik L. zo strany Slobodné
fórum, je vo verejnom záujme na túto skutočnosť poukázať v súvislosti s možným konfliktom so
sudcovskou etikou, prípadne právnymi predpismi, nakoľko nezávislosť sudcov je otázkou verejného
záujmu a občania majú právo na informácie o skutočnostiach naznačujúcich , že táto nezávislosť
mohla byť ohrozená.

Podľa názoru žalovaného sa žalobca snaží autora článkov prezentovať ako novinára nerešpektujúceho
etické normy novinárov so snahou vyvolať fiktívny dojem o skorumpovanosti žalobcu. Podľa
žalovaného v obidvoch článkoch sa nachádzala informácia, že poľovačky žalobca absolvoval ako
kompenzáciu a na výmenu. V súlade so zásadami objektívnej žurnalistiky dal novinár priestor na
vyjadrenie v článkoch žalobcovi, ktorý ho po prvotnom súhlase a rozhovore s novinárom odmietol, ako
aj M. L., ktorý vysvetlil v článku 1 systém barterových poľovačiek ako aj konkrétnu poľovačku žalobcu.

Podľa názoru žalovaného, autor nepodsúval čitateľom závery o korupčnom správaní žalobcu, ale
vyvážene informoval o poľovníckej praxi spočívajúcej na barterovom systéme poľovačiek medzi
poľovníckymi združeniami. Žalovaný zastáva názor, že články spĺňajú kritériá kladené na novinárov
s ohľadom na objektívnosť, profesionalitu a náležité zistenie relevantných faktov tvoriaci podklad pre
prípravu článkov.

Žalovaný má za to, že v žiadnom prípade nezodpovedá za uverejnenie akýchkoľvek informácií v inom
médiu vydávanom treťou osobou a teda nemôže zodpovedať ani za prípadnú ujmu spôsobenú
prevzatím informácií z článkov.

Žalobca vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi
článkami a jeho nezvolením na funkciu predsedu H. F.. V súvislosti s tým poukázal na ustanovenia
Ústavy SR týkajúce sa slobody prejavu, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Nález
Ústavného súdu ČR I. ÚS 156/99 a č. IV. ÚS 146/04, rozsudok Najvyššieho súdu ČR 30Cdo/954/2006,
a rozhodnutia ESĽP. Podľa prípadu Oberschlick proti Rakúsku žalovaný má za to, že hranice prijateľnej
kritiky sú širšie u osoby verejne činnej ako u súkromnej osoby.

Žalovaný ďalej uviedol, s odkazom na Deklaráciu o slobode politickej diskusie v médiách prijatú
Výborom ministrom 12. 02. 2004, že média majú právo šíriť negatívne informácie a kritické názory o
politikoch a verejných činiteľoch, ako aj verejnosť má právo dostávať takéto informácie. Voči médiám,
ktoré kritizujú politikov by sa nemali uplatňovať prísnejšie sankcie. Tento princíp platí aj pre verejných
činiteľov.

Pri posudzovaní kolízie dvoch základných práv je podľa žalovaného uznávanou teóriou, s ktorou sa
vo svojich nálezoch stotožnil aj ÚSSR, teória proporcionality, nazývaná aj trojstupňový test. V zmysle
tejto teórie je potrebné podľa žalovaného skúmať intenzitu tvrdeného porušenia základného práva
na ochranu osobnosti a to v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie. Potrebné je
hodnotiť kolíziu základných práv na základe vážiacej formuly a to zodpovedaním na 6 otázok (kto
je kritizovaný, čo je kritizované, kto kritizuje, kde je kritizované, kedy je kritizované, ako je kritizované).
Zodpovedaním predmetných otázok mal žalovaný za to, že žalobca je verejne známou osobou, čo ho
radí medzi subjekty podrobeného kritike. Nakoľko autor článkov sa sústredil na otázku nezávislosti a
nestrannosti súdnej moci, ktorú skúmal z pohľadu dodržiavania etických pravidiel sudcami a prijímania
darov či možných náležitých výhod, zastáva žalovaný názor, že predmetné články si zaslúžia zvýšenú
mieru ochrany. Podľa tvrdení žalovaného ak sa kritizuje osoba verejného života a objektom kritiky je
jej súkromný život, v takom prípade je miera uspokojiteľnosti práva na ochranu osobnosti stredná až
vysoká a prípadná ujma na slobode prejavu stredná až nízka. Vzhľadom na fakt, že kritikom je novinár,
v porovnaní s inými subjektami slobody prejavu sa naň ho vzťahuje zvýšená miera ochrany. Podľa
žalovaného ak je autorom kritiky novinár, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje
kritérium miesta, čo v danom prípade predstavuje denník, v ktorom je informácia posudzovaná menej
prísnejšie ako v televízii. Predmetom bola informácia aktuálna, podľa názoru žalovaného prezentovaná
akonáhle sa o nej novinár dozvedel. Načasovanie uverejnenia nemôže byť v tomto prípade v
neprospech slobody prejavu. Nakoľko novinár nemá právnické vzdelanie, je podľa žalovaného na mieste
určité zjednodušenie a preháňanie. Kritika v predmetných článkoch nevychádza z bežného rámca
kritiky.

Žalovaný má za to, že žalobca je ako významný predstaviteľ súdnej moci povinný zniesť vyššiu mieru
kritiky, články autora sú objektívne na základe pravdivých skutkových tvrdení a pravdivých skutkových
základoch napádaných hodnotiacich súdov.

Žalovaný považuje výšku žalobcom uplatnenej satisfakcie za prehnanú a ničím neodôvodnenú,
nakoľko sa nepreukázala znížená dôstojnosť alebo vážnosť žalobcu v spoločnosti v značnej miere v
zmysle § 13 OZ.

Žalobca vo vyjadrení zo dňa 08. 03. 2011 uviedol, že žalobca poľoval sám za seba, nie ako predstaviteľ
poľovníckeho združenia Kiarov. O love bažantej zveri poľovnícke združenie Kiarov nebolo kompetentné
rozhodovať, nakoľko bažanty pochádzali z umelého chovu otca žalobcu a výlučne žalobca bol
oprávnený umožniť ich lov. Z tohto dôvodu je podľa žalobcu nepravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca

bol nelegitímne zvýhodnený v rámci združenia Kiarov a mohol prednostne a na úkor iných členov
využiť recipročné plnenie v revíri Čebovská Bukovina. Podľa informácií dostupných žalobcovi združenie
Majerova skala odlovilo v danom období približne 140 až 150 kusov zveri. Z tohto celkového počtu ulovil
žalobca iba 8 ks zveri. Článok žalovaného je podľa názoru žalobcu jednostranne formulovaný a na
základe nepravdivých skutkových tvrdeniach a neodôvodnenej kritiky, čím u čitateľa vyvoláva negatívny
dojem o osobe žalobcu.

Žalobca sa ďalej vyjadril, že konanie o ochranu osobnosti a celková právna koncepcia ustanovení §
11 a nasl. OZ je založená na princípe objektívnej zodpovednosti.

V otázke posúdenia konfliktu medzi základným právom na ochranu osobnosti a slobodou
prejavu poukázal žalobca na skutočnosť, že žalobca nie je politikom, nakoľko väčšia časť žalovaným
citovaných rozhodnutí sa vzťahovala na politikov. Podľa tvrdení žalobcu, záujem na zachovaní autority
a nestrannosti súdnej moci je dôležitým legitýmnym cieľom obmedzenia slobody prejavu z
pohľadu fungovania právneho štátu, ktorého jednou zo základných záruk je nezávislé a nestranné
súdnictvo. V odvetnej funkcii slobody prejavu je sudca podľa žalobcu znevýhodnený a svojim spôsobom
hendikepovaný. Čo sa týka finančnej náhrady škody žalobca považuje analógiu so zákonom č. 215/2006
Z. z. za absolútne neakceptovateľnú, pretože sa jedná o. i. o odškodňovanie bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia.

K vykonanému výsluchu svedkov sa žalobca v podaní zo dňa 09. 12. 2011 vyjadril, že žalovanému sa
prostredníctvom doteraz vykonaného dokazovania nepodarilo objektívne a hodnoverne preukázať
pravdivosť napadnutých skutkových tvrdení ani vecný základ sporných tvrdení, ba naopak sa
zdôraznila dôvodnosť uplatňovaného nároku. Pri uplatňovaní majetkovej náhrady škody žalobca
zastáva názor, že rozsiahla verejná mediálna diskreditácia verejne klamlivo ad hominem očiernila
žalobcu a ponížila v súvislosti so svojimi voľnočasovými aktivitami, ktoré sú prejavom jeho relaxu s
priateľmi a nijako nesúvisia s výkonom funkcie sudcu ako take. Načasovanie článku zjavne nadväzovalo
žalobcovu kandidatúru na funkciu predsedu H. F., pričom obsah článku ho v podstate pri tejto ambícii
diskvalifikoval a vo všeobecnosti v odbornej a laickej verejnosti dojem o skorumpovanosti sudcu.

Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 18. 01. 2012 tvrdil, že z kariérneho hľadiska k zásahu do dobrého mena
žalobcu v jeho pracovnom prostredí nedošlo. V zmysle rozhodnutia NS č. k. 5Cdo 202/2009 žalovaný
je toho názoru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno pre priznanie nemajetkovej ujmy v
peniazoch a jeho žalobu je potrebné zamietnuť. S ohľadom na výkon funkcie sudcu žalovaný tvrdí, že
predmetná téma je natoľko závažná, že verejný záujem verejnosti na informácie o tejto téme prevažuje
právo žalobcu na súkromie. Autor článku považoval systém barterových poľovačiek za spôsobilý
porušiť z. č. 385/2000 Z. z. a etický kódex sudcov, a preto sa snažil poukázať na túto skutočnosť. Články
podľa žalovaného neoznačovali žalobcu za skorumpovaného, len informovali verejnosť o poľovačkách
žalobcu. Podľa žalovaného polemický názov článku vylučuje zásah do práva na ochranu osobnosti
podľa § 11 a nasl. OZ.

Z výpovede svedkov B.. T., C. R. a C. F. mal žalovaný za preukázané, že článok žiadnym spôsobom
nezasiahol do súkromia žalobcu v kruhu jeho kolegov.

Za dôležité žalovaný považoval skutočnosť, že predmetný poľovný revír sa v čase poľovačiek nachádzal
v strate, pričom poplatkový lov by hospodársku stratu pomohol znížiť, prípadne úplne zmazať. Autor
chcel uverejniť žalobcove vyjadrenie k téme, čo mu však pre odmietavý postoj žalobcu umožnené
nebolo. Novinár, podľa argumentácie žalovaného, považoval postup žalobcu za obmedzovanie jeho
žurnalistickej práce zo strany žalobcu, preto o ňom informoval verejnosť v článkoch. Rešpektoval však
džentlmenskú dohodu so žalobcom a informácie z ich stretnutia neuverejnil.

Podľa žalovaného zverejnenie nepravdivého údaja nemusí automaticky znamenať neoprávnený
zásah do osobnostných práv. Takýto zásah je podľa žalovaného daný len vtedy ak existuje medzi
zásahom a porušením osobnostnej sféry príčinná súvislosť a zásah prekročil prípustnú intenzitu v
takej miere, ktorú už v demokratickej spoločnosti nie je možné tolerovať. Žalovaný je toho názoru, že z
dokazovania vyplýva, že články boli primerané a úmyslom autora nebolo hanobenie žalobcu.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s návrhom, vyjadreniami žalobcu a žalovaného,
1. a 3. stranou denníka SME zo dňa 21. 09. 2009,prepisom vysielania TV Markíza zo dňa 21. 09.
2009, článkom na www.cas.sk a www.pluska.sk zo dňa 21. 09. 2009, žiadosťou
o uverejnenie odpovede zo dňa 24. 09. 2009, denníkom Pravda zo dňa 07. 11. 2009, svedeckou
výpoveďou N. H., C.. F. R., C.. D. T., B.. G. T., C. R., C. F., stanovami občianskeho združenia
Poľovnícka spoločnosť MAJEROVA SKALA, so sídlom Staré Hory 137, Staré Hory, zmluvou č.
1838/08-30 zo dňa 12. 03. 2008, odpoveďou na list zo dňa 25. 11. 2009, žiadosťou o vyjadrenie k
súdnemu sporu zo dňa 14. 06. 2011, schváleným plánom lovu a skutočný lov v PR za rok 2008,
výsluchom svedka C.. G. D., C.. G. G., C.. C. T., C.. A. G., G. L., A. D., G.. K. T., B.. G. L., spolu s
ďalšími listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a zistil tento skutkový stav:

V denníku SME žalovaný dňa 21. 09. 2009 uverejnil na titulnej strane článok N. H. pod názvom „Šéf súdu
lovil zadarmo“, ktorý odkazoval na stranu 3 denník, na ktorej žalovaný uverejnil vecne a tématický
článok toho istého autora pod názvom „Šéfoval súdu, strieľal zadarmo“.

Článok na prvej strane je doplnený o podtitulok „Expredseda H. E. a šéf kontrolórov za poľovačky
neplatili“ a na tretej strane o podtitulok „Povolenku na odstrel vysokej zveri dostali bezplatne šéfovia
H. súdu a kontrolórov“.

V texte predmetných článkov sú uverejnené výroky, ktorých pravdivosť v konaní bola sporná. Sporným v
konaní boli tieto výroky: „Zaplatiť nemusel ani korunu; F. o poľovačkách odmietol hovoriť; Za lov jeleňov,
danielov aj muflónov platiť nemusel; Y. H. E. G. F. bol kráľom revíru Čebovská Bukovina. Zadarmo tam
skolil jelene, daniele aj muflóna; Dvaja vysoko postavení verejní funkcionári prijali dar, ktorý môže túto
nezávislosť spochybniť. Zadarmo lovili vysokú zver v revíre na strednom Slovensku. F. a C. lovili bez
platenia v revíre Čebovská Bukovina, ktorý má prenajatý poľovné združenie podnikateľa a regionálneho
politika Slobodného fóra G. L.. Ušetrili tak tisícky eur; Na otázky o poľovačkách odmietol odpovedať.“

Súd dokazovaním zistil, že dňa 30. 07. 2009 sa stretli autor článku spolu so žalobcom, ktorý odpovedal
na otázky súvisiace s predmetnými článkami týkajúce sa poľovania v revíri Čebovská Bukovina.
Následne e-mailom zo dňa 01. 08. 2009 zaslal žalobca autorovi článku správu, v ktorej okrem iného
uviedol, že v zmysle § 34 ods. 7 z. č. 385/2000 Z. z. nedáva súhlas na zverejnenie svojej identity a
rovnako nedáva súhlas na oznámenie akýchkoľvek údajov o jeho osobe a jeho rodine.

Výsluchom autora článku súd zistil, že pred napísaním článku kontaktoval pána L., ktorý mu povedal,
že pán C. a pán F. poľovali zadarmo ako hostia združenia. Pán L. autorovi článku vysvetlil, že systém
v poľovníctve je taký, že nájomca jedného revíru dá zadarmo poľovať nájomcovi druhého revíru a
zase tí potom si pôjdu zadarmo zapoľovať k druhým. Pán L. autorovi oznámil skutočnosť, že bartrové
obchodovanie medzi jednotlivými poľovnými združeniami je bežné, a že sa to vzťahovalo aj na žalobcu.
Túto skutočnosť autor vo svojom článku neuviedol, podľa jeho vyjadrenia sa to mohlo stať v dôsledku
redakčnej úpravy, nakoľko on to vo svojom materiály zohľadnil. Pre autora bolo podstatné, že zmluva
medzi Poľovným združením Majerova skala a Lesmi SR, svedkom bližšie nešpecifikovaná, uvádza
delenie medzi štátnymi lesmi a nájomcom k pomere 1:1. Pre autora článku táto skutočnosť znamenala
to, že štát prišiel o peniaze takýmto spôsobom a nezdalo sa mu normálne, že v predmetnom revíri sa
hospodári so stratou a ani jeden poplatkový lov sa v danom revíri a v danom roku neuskutočnil. Autorovi
článku sa takisto nezdalo normálne, že sa to týka práve ľudí, ktorý používajú v spoločnosti dôveru.
Svedok oslovil ohľadom získavania informácií k článku aj pána C., ktorý bol v tom čase na dovolenke
a pána F., s ktorým sa o téme porozprával a dohodol, že mu pán F. písomne zašle odpovede na jeho
otázky. Následne autor obdržal odpoveď od pána F., v ktorej sa nenáchadzali odpovede na otázky a
žalobca v nej oznámil, že nesúhlasí so zverejňovaním informácií o jeho osobe a rodine.

Skutočnosť publikovanú v článku ako poľovanie zadarmo bral autor ako jasnú skutočnosť, nie ako
vlastný dojem, nakoľko mu pán L. potvrdil, že pán F. a C. neplatili. Túto skutočnosť svedok chcel, aby
mu ju žalobca potvrdil alebo vyvrátil, no nebolo mu to umožnené. Svedok na Lesoch Sr zistil, či nejaké
poplatky boli odvedené aj Lesom SR, no dozvedel sa, že nič také sa nestalo.

Svedok uviedol, že mu bol a je zrejmý rozdiel medzi štátnym revírom a prenajatým revírom. Svedok
nemal vedomosť o tom, že by poľovný spolok Majerova skala si neplnil svoje povinnosti voči štátu.

Keď autor písal článok, nemal vedomosť o tom, že žalobca sa uchádza o funkciu predsedu H. F..

Ak autor písal v článku „.. revír“, bolo to z dôvodu, že v rozhovore s pánom L. ten uvádzal, že on pozýva
hostí do poľovného revíru, on hradí stratu, on zháňa všetky vecí do revíru.

Svedok vo svojej výpovedi opakovane uviedol, že podstatnou pre napísanie článku bola preň ho
skutočnosť, že štát prichádzal o peniaze z dôvodu, že žalobca lovil v predmetnom revíri bez poplatku.

Svedok vo svojej výpovedi uviedol, že v zmysle článku 1 Kódexu novinárskej etiky je povinný odmietnuť
uverejnenie takých informácií, o ktorých vie, že je nepravdivá, polopravdivá, neúplná alebo špekulatívna.

Výsluchom svedkyne C.. R. súd zistil, že svedkyňa nezaregistrovala po zverejnení predmetného článku,
aby sa o žalobcovi na Krajskom súde v Košiciach začalo viac hovoriť.

Svedok C.. D. T. uviedol, že na súde kde pracuje, nepočul, aby sa o žalobcovi v súvislosti s predmetným
článkom hovorilo.

Svedok T.. T. uviedol, že je poľovníkom a 25 rokov pracoval aj v Lesoch Slovenskej republiky. Nakoľko
svedok vykonáva v poľovnom spolku funkciu poľovného hospodára uviedol, že nie je pravdou, že
žalobca poľoval zadarmo. Je dlhodobo zaužívanou praxou, že členovia poľovných spolkov sa navzájom
navštevujú. Svedok uviedol, že v poľovníctve sa rozlišuje poplatkový a nepoplatkový odstrel, čo v danom
prípade sa jednalo o bartrový, nepoplatkový odstrel. O tom kto je poplatkový a kto nepoplatkový hosť
rozhodujú viacerí členovia združenia. Podľa svedka nie je pravdou tvrdenie, že L. zaobstáraval krmivo
pre zver, robili to viacerý členovia. Svedka predmetný článok pobúril, očiernení tak boli podľa neho vo
všeobecnosti horári. To čo mal odstreliť v dano revíri žalobca je v pomere k odstrelu asi 150 kusov zveri
za rok zanedbateľným množstvom.

Nakoľko sa jednalo o prenajatý revír podľa tvrdenia svedka nevznikla Lesom SR žiadna škoda. Poľovný
spolok Majerova skala platí z titulu nájomnej zmluvy nájom.

Svedok C. R. sa pred súdom vyjadril, že spolok má príjmy z odpredanej diviny. Keď žalobca strelil
zver, nechal mäso v prospech poľovného združenia. Svedok považuje za úplne štandartné návštevy
poľovníkov medzi jednotlivými poľovnými združeniami. Po prečítaní si článku bol svedok pohoršený,
že poľovníci sú takto očierňovaní, nakoľko hosťovské poľovačky nie sú viazané na žiadnu finančnú
proporcionalitu. Poľovnou aktivitou žalobcu podľa vyjadrenia svedka nemohla vzniknúť škoda.

Svedok C. F. v konaní uviedol, že článok ho pobúril, bol účelne nasmerovaný tak, aby zdiskreditoval
žalobcu, nakoľko v tom čase prebiehalo výberové konanie na predsedu H. F. E.. Podľa tvrdenia svedka
vždy bol štandart medzi poľovníkmi, že sa navzájom navštevovali a navzájom spolu poľovali.

Podľa svedka C.. D., ktorý bol členom výberovej komisie na funkciu predsedu H. F. E. v Pezinku,
čo sa týka osoby žalobcu, vo výberovom konaní ho nič neovplyvňovalo. V čase výberového konania
nemal vedomosť o inkriminovanom článku.

Výsluchom svedka C.. G. G. súd zistil, že svedok a jeho okolie chápali v článku opísané konanie žalobcu
negatívne. Niektorí kolegovia mu kládli otázky ako to s tými poľovačkami je, na čo sa on snažil im
vysvetliť, že v danom prípade sa jednalo o štátny revír, a že je to bežná prax. Takisto aj od kolegýň sa
dopočul názory na otázku zneužívania postavenia sudcu v súvislosti s daným článkom. Svedok ďalej
uviedol, že na jeho pracovisku popísané konanie žalobcu zanechalo medzi jeho kolegami negatívny
dojem.

Podľa vyjadrenia svedka C.. C. T. ako člena výberovej komisie na funkciu predsedu H. F., predmetný
článok nijako nezasiahol do jeho uvažovania.

Svedok C.. G. k veci uviedol, že článok v ňom vyvolal negatívnu emóciu. Článok naňho zapôsobil do
takej miery, že ho ovplyvnil ako člena výberovej komisie na predsedu H. F. pri výbere žalobcu, nakoľko
sa obával vplyvu článku celkovo na justíciu. Pokiaľ sa týka odbornej prezentácie, svedok považoval

žalobcu za najlepšieho z kandidátov na predsedu. Žalobcu svedok posunul na druhé miesto, pretože
už nechcel, aby útoky na súd a justíciu pokračovali.

Podľa tvrdenia svedka L., ktorý robil ochrankára žalobcovi 4 roky, článok pôsobil negatívne aj na jeho
osobu. Známy sa ho pýtali či jeho činnosť spočíva len v tom, že chodia spolu po poľovačkách. Podľa
názoru svedka by sa o žalobcovi nemalo rozprávať kde trávi svoj voľný čas z dôvodu bezpečnostných
rizík.

Svedok D. uviedol, že z hľadiska ochrany žalobcu nie je vhodné, aby médiá informovali kde žalobca
a s kým poľuje.

Svedkyňa T. v konaní uviedla, že predmetný článok nezmenil jej názor na žalobcu. Vo výberovom konaní
ju článok neovplyvnil.

Svedok B. G. L. uviedol, že sa stretol s N. H., pretože ho on požiadal o stretnutie. Svedok taktiež uviedol,
že autorovi článku nedal súhlas na autorizáciu skutočností uvedených v spoločnom rozhovore. Pán L.
sa vyjadril, že on ako predseda spolku nemal povinnosť účtovať odstrel zveri. Svedkovi nebolo zrejme
ako mohol autor článku vedieť koľko stojí odstrel zveri, pokiaľ uvádza, že to stojí tisíce eur, nakoľko on
túto informáciu neuviedol. Nie je pravdou, že revír patrí svedkovi, pretože ako uviedol, ten má prenajatý
poľovnícka spoločnosť Majerova skala. Na poľovačke žalobcu nevidel nič zlé. Poľovný revír svedok a
ďalší členovia spolku využívajú na relax, poplatkové lovy nerealizujú. Ak by nesplnili plán lovu, boli by
vystavený pokutám.

Súd ďalej zistil, že poľovnícky spolok Majerova skala ako poľovnícka organizácia riadne užíva v zmysle
zmluvy o prenájme č. 1838/08-30 zo dňa 12. 03. 2008 revír Čebovská Bukovina a je v jeho kompetencii
komu legálne umožní ako hosťovi poľovať v jeho revíri.

Podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia
je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 19 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. každý má právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Každý má právo na ochranu pred
neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa čl. 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. každý má právo vyjadrovať svoje
názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať
a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky
ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. slobodu prejavu a právo vyhľadávať a
šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné
na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a
mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na
slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo
myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom,
aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym a lebo filmovým spoločnostiam.

Podľa čl. 10 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd výkon týchto slobôd, pretože
zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam
alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v
záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany
zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo
zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa § 11 OZ fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej
cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 až 3 OZ fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených
zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu
bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1
najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti,
má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2
určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa § 5 ods. 1 a 2 TLZ ak tento zákon neustanovuje inak, za obsah periodickej tlače zodpovedá
vydavateľ periodickej tlače a za obsah agentúrneho spravodajstva zodpovedá tlačová agentúra.
Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nezodpovedajú za obsah informácie, ktorú poskytol
ústavný činiteľ, orgán verejnej moci, rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zriadená
orgánom verejnej moci alebo právnická osoba zriadená zákonom, ak je táto informácia uverejnená v
periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve v pôvodnom znení a jej spracovaním pre uverejnenie
sa nezmenil jej pôvodný obsah a obsah uverejneného oznámenia v naliehavom verejnom záujme.

Podľa § 34 ods. 7 a 8 z. č. 385/2000 o sudcoch a prísediacich bez súhlasu sudcu nemožno zverejňovať
jeho tvár a bydlisko; to sa vzťahuje aj na rodinných príslušníkov sudcu, ak je to potrebné na účinnú
ochranu sudcu a jeho rodiny a rodinní príslušníci s tým súhlasia. Sudca má právo aj na primerané
utajenie údajov o jeho osobe a jeho rodine. Práva uvedené v odsekoch 6 a 7 prislúchajú sudcovi
Špecializovaného trestného súdu obligatórne. Sudcovi najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje o opravných
prostriedkoch proti rozhodnutiam Špecializovaného trestného súdu, práva uvedené v odsekoch 6 a 7
prislúchajú v prípade, ak o to sudca najvyššieho súdu požiada.

Podľa § 30 ods. 1) z. č. 385/2000 Z. z. v občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení
sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť
dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Obmedzenia štátneho funkcionára pri
výkone štátnej funkcie podľa osobitného predpisu 11) sa vzťahujú primerane aj na sudcu.

Podľa § 11 ods. 1 z. č. 274/2009 Z. z. o využití práva poľovníctva v poľovnom revíri (ďalej len "užívanie
poľovného revíru") rozhoduje vlastník samostatného poľovného revíru alebo vlastníci spoločného
poľovného revíru postupom podľa § 5.

Podľa § 12 ods. 1 z. č. 274/2009 Z. z. ak sa vlastníci spoločného poľovného revíru rozhodnú užívať
spoločný poľovný revír sami alebo prostredníctvom nimi založenej poľovníckej organizácie, dohodnú
si podmienky užívania spoločného poľovného revíru písomne osobitnou zmluvou (ďalej len "zmluva
vlastníkov").

Súd spornú otázku, či predmetný článok zasiahol do osobnostných práv a súkromia žalobcu alebo či
sa v danom prípade jednalo o dovolenú mieru kritiky a slobodu prejavu riešil postupom obdobným ako
ÚSSR v nálezoch II. ÚS 326/209 a II. ÚS 152/2008, podľa ktorého si súd nastolil otázky:

a) ako je kritika formulovaná;
b) kde je kritizované;
c) koho sa kritika týka;
d) kto kritizuje;
e) čo je predmetom kritiky.

Ad a)

V otázke spôsobu kritiky je pre posúdenie konkretného prípadu dôležitý obsah a forma zverejnenej
informácie, posúdenie do akej miery sa kritika zakladá na pravdivých informáciách a či výrazové
prostriedky zodpovedajú obsahu a a cieľu kritiky.

Súd zaujal názor, že práca a život sudcu je kontrolovateľný médiami zo všetkým čo k tomu patrí, avšak
informácie poskytnuté verejnosti musia byť každopádne legitímne. Ani judikatúra ESĽP, s odvolávaním
sa na reštriktívny výklad, v medziach slobody prejavu neposkytuje sudcom úplnú imunitu. Sudcovia sú
povinný strpieť pravdivé kritické prejavy opierajúce sa o dostupné fakty, ku ktorým sa môžu vyjadriť
alebo sa vyjadrili, a ktoré neboli vybrane a zoradene manipulatívne (Perna proti Taliansku 19983/92,
De Haes a Gijsels proti Belgicku 19983/92, Prager a Oberschlick proti Rakúsku 15974/90). Pred
zverejnením informácií je potrebný dostatočný prieskum za účelom prezentácie vyváženej informácie.

Poskytnutie informácii, v danom prípade o voľnočasových aktivitách žalobcu, vzhľadom na špecifické
postavenie žalobcu v spoločnosti, či už z hľadiska ako osoby verejne činnej alebo vo všeobecnosti
vnímanej ako nezávislej morálnej autority, musí v demokratickej spoločnosti spĺňať základné atribúty
legitímnosti. Za legitímne v danom prípade súd považuje zverejnenie citlivých informácií o osobe
žalobcu (podotknúc, že sa nejedná o informácie v súvislosti s rozhodovacou činnosťou sudcu, ale spätú
s jeho súkromím) ak je preukázané, že autor postupoval v zmysle všeobecných princípov uplatňovaných
v judikatúre európskych ústavných súdov, a to :

a) preukáže sa, že boli podniknuté všetky možné kroky k overeniu pravdivosti poskytnutej informácie,
v miere a intenzite akou bolo prípustné si overiť predmetné informácie;
b) poskytovaná informácia sa overí u osoby, ktorej údaj sa týka;
c) zverejní sa stanovisko osoby k danej informácii s výnimkou nemožnosti takéhoto postupu alebo ak
by takýto postup nebol nutný;
c) je preukázané, že existoval rozumný dôvod na zverejnenie negatívnej informácie.

Súd má za to, že legitimitu nemožno prisúdiť informáciám, ktoré sú motivované očiernením osoby,
ku ktorej sa viažu, sú poskytované bezohľadne a hrubo nedbalo bez toho, aby si autor dostatočne overil
či informácia je pravdivá, polopravdivá alebo nepravdivá.

Pri kritike sudcov musí byť vždy na zreteli, že verejná kritika súdnej moci je dôležitou protiváhou
sudcovskej nezávislosti, a preto jej intenzita a obsah nesmie vybočovať z hraníc účelu.

Žalovaný sa vyjadril, že články neoznačovali žalobcu za skorumpovaného, len informovali verejnosť o
poľovačkách žalobcu a bol v nich vysvetlený systém bartrového obchodu. Predmetom článkov bolo na
aktivity týkajúce sa reciprocity a vzájomných poľovačiek poukázať a nastoliť verejnú diskusiu, či takáto
prax nie je spôsobilá zasiahnuť do nezávislosti verejných funkcionárov, prípadne či nepoškodzuje štát
z dôvodu ušlých príjmov. Keďže tieto poľovačky sa dotýkali témy nezávislosti sudcov, a zároveň
nakladania s verejnými zdrojmi, považuje žalovaný za legitímne o týchto skutočnostiach písať.

V danom prípade mal súd dokazovaním za potvrdené, že autor predmetného článku už vopred od pána
L. bol informovaný, že poľovnícka prax uvádzaná v článku je dlhodobo zaužívaná a štandartná. Aj
napriek tomuto faktu tieto článok objektivizujúce skutočnosti v článku absentujú. Autor ako sám uviedol
na pojednávaní dňa 20. 06. 2011 považoval poľovačku „zadarmo“ za jasnú vec. Autor si bol vedomý
skutočnosti, že žalobca nekonal protizákonne, aj napriek tomu túto skutočnosť aspoň okrajovo čitateľom
nepribližuje.

Sám žalovaný v jednom zo svojich vyjadrení uvádza, že autor článkov považoval systém bartrových
poľovačiek, ktorých sa zúčastňoval žalobca za spôsobilý porušiť zákonom stanovené povinnosti sudcu
v zákone č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a takisto etický kódex sudcov. Aj napriek tejto
skutočnosti, ktorá vychádzala z autorových úvah a domienok, si autor dôkladne neoveril či k takému
to porušeniu zákona došlo a predmetné skutočnosti v článku prezentoval ako jasné fakty. Sám autor
nepopiera, ba dokonca si je vedomý, že žalobca nekonal protizákonne. Nakoľko autor si je vedomý
zákonného konania žalobcu, má súd za to, že obsah článku neprezentuje fair kritiku, pretože výraz a
spojenie, z ktorého vyplýva, že žalobca poľoval zadarmo sa v texte nachádza 13 krát. Dokonca autor
k tomuto konaniu pripája vyjadrenie sudcu C.. D. A., podľa ktorého sudca nemôže prijať od akejkoľvek
osoby alebo organizácie dary alebo pôžitky, čo vzbudzuje u čitateľa dojem, že žalobca konal minimálne
neeticky. Navyše autor prezentuje, že revír Čebovská Bukovina je v nájme politika L., čím ma v úmysle,
tak ako sa o tom vyjadril aj žalovaný v podaní zo dňa 13. 01. 2011, reflektovať súvislosti s možným
konfliktom so sudcovskou etikou. Pritom súd výsluchom svedka B.. T. a preskúmaním nájomnej zmluvy o
prenájme č. 1838/08-30 zo dňa 12. 03. 2008 zistil, že užívateľmi revíra Čebovská Bukovina je poľovnícke

združenie, a nie len pán L. a o tom kto je poplatkový a kto nepoplatkový hosť rozhodujú viacerí členovia
združenia. Súd zistil, že v zmluve o prenájme sa nenachádza povinnosť spolku účtovať poplatok za lov
zveri. O oprávnení žalobcu na lov a o rozsahu tohto oprávnenia rozhodovali členovia poľovníckeho
združenia Majerova skala (v danom čase členskú základňu tvorili 7 členovia), ktorí potom následne, na
základe pozvania žalobcu, vykonali lov bažantov v revíri, ktorý spravuje poľovnícke združenie Kiarov. Aj
keď je žalobca členom tohto združenia, v konaní mal súd za preukázané, že sa lovilo na základe pozvania
žalobcu, bezplatne a bažanty pochádzali z umelého chovu otca žalobcu, pričom výlučne žalobca bol
oprávnený umožniť ich lov.

Súd má za to, že pri poukazovaní na tak citlivú skutočnosť akou je sudcovská etika a nezávislosť, je
povinnosťou autora dôkladne overiť informácie, predtým než sú prezentované ako jasné fakty („F. a C.
lovili bez platenia v revíre Čebovská Bukovina, ktorý má prenajatý poľovné združenie podnikateľa a
regionálneho politika Slobodného fóra G. L.“). Autor tak prezentuje, že zo strany žalobcu dochádza ku
konfliktu so sudcovskou etikou, čo mu pomáha vytvoriť dojem, že štát prichádza o peniaze z dôvodu,
že žalobca lovil zadarmo v predmetnom revíri, ktorý vlastní p. L.. Sám autor na pojednávaní potvrdil,
že podstatnou pre napísanie článku bola preň ho skutočnosť, že štát prichádzal o peniaze z dôvodu,
že žalobca lovil v predmetnom revíri bez poplatku.

Autor, nakoľko v článku prezentoval, že „Za lov jeleňov, danielov aj muflónov platiť nemusel; Zadarmo
tam skolil jelene, daniele aj muflóna; Dvaja vysoko postavení verejní funkcionári prijali dar, ktorý môže
túto nezávislosť spochybniť. Zadarmo lovili vysokú zver v revíre na strednom Slovensku.“, si takisto
neoveril, v akom množstve bola žalobcom zastrelená zver. Súd vykonaným výsluchom B.. T. zistil, že, to
čo mal odstreliť v danom revíri žalobca je v pomere k odstrelu asi 150 kusov zveri za rok zanedbateľným
množstvom. Z vyjadrenia žalobcu, ktoré v konaní nebolo sporným, súd zistil, že žalobca ulovil 8 kusov
zveri. Autor tak podsúva čitateľom informáciu, že žalobca sa vo väčšom množstve obohatil.

Je nesporné, že autor v snahe overiť si neskôr publikované skutočnosti sa okrem s pánom L. stretol
osobne aj so žalobcom. Súd mal za dokázané, že autor po rozhovore s pánom L. mal za to, že predmetný
revír patrí práve jemu. Súd mal takisto za preukázané, že túto skutočnosť si autor bližšie neoveroval.

Súd zistil, že žalobca sa s autorom článku o predmetnej poľovačke rozprával, no následne autorovi
doručenou e-mailovou správou žalobca vyjadril nesúhlas so zverejňovaním jeho identity a údajov o
jeho osobe. Aj napriek tejto skutočnosti autor článok zverejnil bez stanoviska žalobcu k danej téme, ba
dokonca žalobcu postavil do pozície osoby, ktorá niečo tají a zakazuje o sebe písať.

Súd má za to, že v zmysle § 34 ods. 7 z. č. 3865/2000 Z. z. má sudca právo aj na primerané utajenie
údajov o jeho osobe a jeho rodine. Nakoľko predseda H. F. požíva zvýšenú mieru ochrany zdravia a
života v spoločnosti, je podľa názoru súdu nebezpečné prezentovať kde žalobca trávi svoje voľnočasové
aktivity. Navyše v danom prípade sa jednalo o nedostatočne overené informácie, ktoré verejnosť citlivo
vníma aj s ohľadom na skutočnosť, že pozícia predsedu H. F. je statusovo považovaná v spoločnosti
za vysoko morálnu, a preto podľa názoru súdu nemožno považovať takéto informácie za legitímne.
Naopak, na základe výsluchu svedkov, súd publikované informácie ako: „Zaplatiť nemusel ani korunu;
Za lov jeleňov, danielov aj muflónov platiť nemusel; Expredseda H. súdu G. F. bol kráľom revíru
Čebovská Bukovina. Zadarmo tam skolil jelene, daniele aj muflóna; Dvaja vysoko postavení verejní
funkcionári prijali dar, ktorý môže túto nezávislosť spochybniť. Zadarmo lovili vysokú zver v revíre
na strednom Slovensku. F. a C. lovili bez platenia v revíre Čebovská Bukovina, ktorý má prenajatý
poľovné združenie podnikateľa a regionálneho politika Slobodného fóra G. L.. Ušetrili tak tisícky eur; Na
otázky o poľovačkách odmietol odpovedať.“ považuje za skutočnosť skresľujúce a stavajúce žalobcu
do pozície nemorálneho sudcu, ktorý ma prepojenie na politika G. L., prijíma amorálne dary, či poľuje
bez náležitej odmeny. Pritom je potrebné podotknúť, že súd neposudzoval iba jednotlivé výroky samé
osebe, ale posúdil článok v jeho celistvosti na predmetnej strane 1 a 3 denníka SME. Súd má za to, že
autor ponúka čitateľovi negativistický pohľad na žalobcu.

Z výsluchu svedkov je zjavné, že predmetný článok bol spôsobilý objektívne vyvolať negatívne reakcie
na osobu žalobcu, čo aj v prevažnej časti vypočutých svedkov sa aj naplnilo. Výsluchom svedkov
sa zistilo, že poľovnícka prax žalobcu sa v odborných kruhoch poľovníkov považuje za bežnú. V
poľovníckych kruhoch sa takéto správanie považuje za prejav recipročného plnenia poľovníckych
spolkov a ich členov. Navyše svedok C. R. pred súdom vyhlásil, že keď žalobca strelil zver, nechal

mäso v prospech poľovného združenia. V danom prípade podľa názoru súdu nedošlo k bezdôvodnému
obohateniu či poskytnutiu daru.

Súd považuje za dôležité uviesť, že poľovnícky spolok Majerova skala ako poľovnícka organizácia
riadne užíva v zmysle zmluvy o prenájme č. 1838/08-30 zo dňa 12. 03. 2008 revír Čebovská Bukovina
a je v jeho kompetencii komu legálne umožní ako hosťovi poľovať v jeho revíri.

Aj napriek týmto podstatným, vyššie opísaným skutočnostiam, sa autor v článku o nich nezmieňuje,
no kladie dôraz na informáciu, že žalobca poľoval zadarmo. Podľa názoru súdu autor v zmysle
čl. I Kódexu novinárskej etiky Slovenského syndikátu novinárov neurobil všetko potrebné, aby
verejnosti podal informácie pravdivé, overené a odborne fundované. Fakty a ich základ nebol
čitateľovi podaný najobjektívnejšie v ich pravom kontexte bez skresľovania a zamlčovania súvislostí.
Aj napriek argumentácii žalovaného, že súdnictvo je v očiach verejnosti najmenej dôveryhodná
inštitúcia ústavného systému SR, stojí minimálne na zamyslenie samotné počínanie žalovaného, ktorý
v predmetnom článku prezentoval informácie ako naliehavá hlavná správa, škandalózna senzácia, s
poskytnutými tvrdeniami ako faktami a nespornými skutkovými tvrdeniami, pričom článok bol zverejnený
v období pred voľbou predsedu H. F. E..

Z výpovede svedka C. mal súd taktiež za preukázané, že obsah sporného článku mal dosah na aj
rozhodovanie pri výbere žalobcu za predsedu H.. Svedok sa obával negatívneho dopadu na povesť a
činnosť tohto súdu ako aj na justíciu samotnú, a preto žalobcu nestanovil na prvé miesto, aj keď ho po
odbornej stránke považoval za najlepšieho uchádzača. Súd mal preukázané, že konanie žalovaného
tak zasahovalo nielen do súkromia, ale aj profesijného života.

Ad b)

V prípade ak informácia, ktorá má byť zverejnená v mienkotvornom denníku či v inom médiu, dokonca
na titulnej strane, má súd za to, že takáto informácia musí byť overená zo všetkých možných dostupných
zdrojov, nakoľko takáto informácia je spôsobilá zasiahnuť do osobnostnej sféry osoby, s ktorou sa
viaže. Veď už samotný fakt, že na priznanie primeraného zadosťučinenia je postačujúca spôsobilosť
informácie privodiť ujmu na osobnostných právach, si žiada dokonalé overenie poskytovanej informácie.

V danom prípade bola informácia zverejnená na internete a v denníku s celoplošným obehom v SR,
ktorý vychádza v značnom náklade, patrí medzi najčítanejšie denníky, má širokú publicitu a pôsobí na
mienku podstatným spôsobom. Informácia bola zverejnená na titulnej strane, mala zvýraznený titulok.
Takáto informácia musí bezpodmienečne spĺňať kritérium objektivity a pravdivosti.

Súd sa stotožnil s názorom žalovaného a má za to, že žalovaný nezodpovedá za uverejnenie
informácií v inom médiu, vydaných treťou osobou bez jeho súhlasu, nakoľko v danej súvislosti žalovaný
neporušil žiadnu zákonnú povinnosť.

Ad c)

V predmetnom spore je potrebné podčiarknuť, že kritizovný nebol politik, herec či sudca v rámci svojej
pracovnej činnosti, ale voľnočasové aktivity sudcu, podávané skreľujúcimi informáciami. Súd má za
to, že kritika verejných činiteľov, zvlášť v tak citlive otázke ako je nestrannosť a morálka sudcu v jeho
súkromných aktivitách obmedzuje slobodu prejavu a to už zvlášť ak sa jedná o neúplne a dostatočne
neoverené informácie ponúkané verejnosti v mienkotvornom denníku. V danom prípade má súd za to,
že miera ochrany osobnosti prevyšuje právo nad slobodou prejavu.

Súd má za to, že v danom prípade je prioritnou potreba chrániť súdnictvo proti deštruktívnymi útokmi,
ktoré sú svojim účelom neopodstatnené, pretože sudcovia majú obmedzenú možnosť reagovať na
kritiku svojej osoby (rozhodnutie Prager a Oberschlick v Rakúsko). Miera kritiky konkrétnych sudcov je
prípustná v nižšej miere ako pri kritike súdov a súdnictva. No je potrebné podotknúť, že kritika týkajúca
sa profesionálnej činnosti sudcu požíva vyššiu mieru ochrany ako kritika týkajúca sa súkromného života
sudcu.

Súd dokazovaním zistil, že zverejnenie nepravdivých informácii malo príčinnú súvislosť a priamy dopad
nielen na negatívne nazerania na osobu žalobcu, ale aj na nestrannosť samotnej justície nakoľko sa
uvádzajú kontakty sudcu s politikmi.

Ad d)

Súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že úlohou novinára je preháňať, šokovať, písať s nadsázkou,
čo v zásade nerobí prejav nedovoleným. Na druhej strane súd má za to, že kritika nesmie vybočovať
z fair prejavu. Čím väčšie obvinenie a závažnejšie informácie autor poskytuje, tým väčšiu oporu musia
mať vo faktoch.

Aj napriek skutočnosti, že kritiku poskytoval novinár, zásah do osobnostných práv podľa názoru súdu
prekročil mieru prípustnosti, nakoľko žalovaný bežnú prax poľovníkov postavil do svetla nemorálneho
konania žalobcu, poukazujúc na nevyvrátiteľný fakt, že predmetná kritika sa netýkala práce žalobcu a
jeho rozhodovacej činnosti, ale jeho súkromného života a voľnočasových aktivít.

Ad e)

Je nepochybnou skutočnosť, že predmetné informácie sa týkali súkromného života žalobcu a jeho
voľnočasových aktivít. Súd má za to, že takéto informácia, pokiaľ nie sú objektívne a pravdivé, nie sú
záležitosťou verejného záujmu. Kritika nebola mierená na profesijnú kompetentnosť, či kritiku rozhodnutí
žalobcu, čo by súd v takomto prípade považoval za akceptovateľné.

Žalovaný sa v konaní bránil argumentom, že informácie sa týkali otázky verejného záujmu - nezávislosti
predstaviteľov súdnej moci, a takáto diskusia má právo na vysokú ochranu slobody prejavu.

Súd v prípade výmenných poľovačiek nevidí nutnosť prezentovať dané skutočnosti ako verejný záujem
súvisiaci s poukazovaním na nezávislosť predstaviteľov súdnej moci. Naopak, súd v takomto rozšírovaní
informácií, pokiaľ sa jedná o legálne poľovačky, vidí ohrozenie verejného záujmu- nestrannosti a
nezávislosti sudcovského stavu.

Súd mal v konaní za preukázané, že žalovaný svojim článkom narušil vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu
ako aj ohrozil dôveru v nezávislé, nestranné rozhodovanie súdov. Súdu z vykonaného dokazovania
vyplynulo, že žalobca sa pri výkone funkcie sudcu zdržal protizákonného konania, ktoré by mohlo
narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé
rozhodovanie súdov. Prezentované informácie neboli poskytnuté čitateľovi nestranne a vyvážene. Autor
v tak citlivej téme ako je nezávislosť sudcovského statusu si neoveril predmetné informácie dostatočným
spôsobom (napr. oslovenie členov spolku Majerova skala a jeho popredných predstaviteľov, ktorí
povolili lov žalobcovi v revíri Čebovská Bukovina, oslovenie predstaviteľov spolku Kiarov, dôkladné
oboznámenie sa so zmluvou o prenájme a poplatkovej povinnosti, oslovenie poľovníkov, ktorí
uskutočnujú výmenné poľovačky, oslovenie zástupcov štátnych lesov, zistenie štatistických údajov o
ulovenej zveri v spolku Majereva skala a Kiarov, koľko z celkového počtu ulovil žalobca atď.) a to aj
napriek skutočnosti, že zverejnil informácie o sudcovi, ktorý v zmysle § 34 ods. 7 a 8 z. č. 385/2000
o sudcoch a prísediacich dôvodne nesúhlasil s medializáciou. V danom prípade má súd za to, že
kritizovanie súkromných aktivít žalobcu nepožíva zvýšenú mieru ochrany, pretože sa nejedná o kritiku
práce sudcu. Právo na súkromie a ochranu osobnosti žalobcu má tak prednosť pred slobodou prejavu.

V konečnom dôsledku súd nepovažoval zverejnené informácie za legitímne, nakoľko súd mal v konaní
za preukázané, že neboli podniknuté všetky možné kroky k overeniu pravdivosti poskytnutej informácie,
v miere a intenzite akou bolo prípustné si overiť predmetné informácie, nedošlo k zverejneniu stanoviska
osoby k danej informácii, ba navyše informácie boli publikované bez súhlasu žalobcu a autorizácie pána
L. a neexistoval rozumný dôvod - účel na zverejnenie negatívnej informácie, pretože žalobca konal v
medziach zákona a etiky.

Súd o trovách konania rozhodne v zmysle § 151 OSP v konečnom rozhodnutí vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia,
písomne vo vyhotovení trojmo na tunajší súd.

V odvolaní musí byť uvedené, kto ho robí, ktorému súdu je určené,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, ktorej veci sa týka, v akom
rozsahu ho napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
okresného súdu považuje za nesprávny, čoho sa odvolateľ domáha
(ako má odvolací súd rozhodnúť), uviesť dátum a podpis. Odvolanie
treba predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie
na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
d) súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a - sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia
sudcu, v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
odvolateľ nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., odvolateľ bez svojej viny nemohol predložiť alebo
označiť dôkazy do rozhodnutia súdu prvého stupňa),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na
exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.