Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. jún 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/899/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214814
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214814.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
9C/260/2012-112 zo dňa 8. júla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Martin. Za preukázanú (aj s odkazom
na rozhodovaciu prax odvolacieho súdu v obdobných prípadoch) považoval okolnosť predbežného
prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
V rámci meritórneho posúdenia vychádzal zo skutočnosti, že v dotknutej exekučnej veci (sp. zn.

tamojšieho súdu 23Er/2051/2010) bola dňa 13.12.2010 exekučnému súdu doručená žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd túto žiadosť uznesením zo dňa 28.12.2010 (t.j. v lehote
15 dní) zamietol. Nadväzne okresný súd uzavrel, že v predmetnom procese nedošlo k (zbytočným)
prieťahom v konaní, a teda nie je splnená podmienka pre úspešné uplatnenie nároku navrhovateľa.
V súvislosti so zámerom navrhovateľa predložiť znalecký posudok návrh na doplnenie dokazovania
zamietol a dodal, že aplikácia práva, vrátane noriem Európskej Únie, nie je odbornou otázkou v zmysle
§ 127 O.s.p. O trovách konania rozhodol okresný súd s poukazom na § 142 ods. 1 v spojení s § 151

ods. 1, 2 O.s.p. tak, že v spore úspešnému odporcovi právo na ich náhradu nepriznal, nakoľko ich výšku
nevyčíslil a zo spisu žiadne jeho trovy nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorým sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na nové prejednanie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov
a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto
situácie došlo - podľa odvolateľa - k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Tvrdil, že konajúci

súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Následne vykonal pojednávanie,
na ktorom v neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo,že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však odvolateľ
prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Odvolateľ upozornil, že okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia

rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne
zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému
návrhu, mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Odvolateľ označil meritórne
rozhodnutie taktiež za predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania (súčasne však tvrdil, že o návrhu na prerušenie konania nebolo

vôbec rozhodnuté). Rovnako vytýkal nevykonanie dokazovania oboznámením so znaleckým posudkom
ohľadne vzniku/výšky škody.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ

vytýkal súdu prvého stupňa viacero omylov; napríklad konštatovanie, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní
poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácieprocesnýchprávúčastníkovsúdnehokonaniajepojednávanie,naktorébolnavrhovateľriadne

a včas predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie sám
obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by
navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť.
Okresný súd síce nepostupoval dôsledne v otázke doručenia navrhovateľovi vyjadrenia odporcu vo veci
samej, avšak dotknutá nemeniaca sa protiargumentácia je navrhovateľovi chronicky známa z tisícok

identických sporov. V činnosti okresného súdu tak v danom smere nedošlo k žiadnemu postupu, ktorým
by zmaril navrhovateľovi jeho procesné práva, resp. k postupu, ktorý by mohol byť v kauzálnej súvislosti
s (eventuálnou) vecnou nesprávnosťou meritórneho rozhodnutia.

Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 8.7.2014 - utorok) prvostupňový súd určil 13.6.2014 a

právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 24.6.2014. Až dňa 3.7.2014 (štvrtok)
o 16.10 hod., t.j. po úradných hodinách bol konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním návrh
navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia
zásady nestrannosti súdu a sudcu“. Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie
dôležitý, čo zodpovedá nižšie rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení o konaní „vylúčeného“

sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na
odročenie pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov. Inými slovami, v prípade pojednávania bez
prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať
pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993) a nie je porušená
ani zásada kontradiktórnosti sporového konania.

Navrhovateľ žiadosť o odročenie pojednávania podal v krátkom časovom predstihu - z hľadiska
pracovných dní- pred jeho termínom, čím s poukazom (aj) na vzdialenosť jeho sídla, resp. sídla jeho
právneho zástupcu od sídla konajúceho súdu (cca 230km) fakticky zmaril efektívne využitie ustanovenia
§ 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Navyše, vzhľadom na to, že dotknuté podanie neobsahuje náležitosti
predpísané v ustanovení § 119 O.s.p. - nevymedzenie dňa, kedy sa o dôvode (požadovaného odročenia

pojednávania) navrhovateľ dozvedel - nepredstavuje kvalifikovaný základ pre eventualitu odročenia
pojednávania. Tvrdenie navrhovateľa o nedoručení mu rozhodnutia nadriadeného súdu o (ne)vylúčení
sudcov Okresného súdu Martin je nepravdivé; dotknuté uznesenie prevzal spoločne s predvolaním na
termín pojednávania.Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonný sudca (správne) postupoval
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jeho nevylúčení. Odvolateľ v žiadosti o

odročenie pojednávania a ani posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré
by mali zakladať jeho vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeného súdu.
Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR
(napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 2 Cdo 372/2013 z
27.11.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Nenáležitým je tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na
právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci totiž návrh na
prerušenie konania podaný nebol, niet preto (ani hypoteticky) rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého by
bolo možné/potrebné vyčkať.

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, v ktorej navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému

súdu vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť bez nariadenia.
Taktiež mylnou je úvaha odvolateľa o povinnosti súdu, v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril,
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či sa k
podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či
predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu

(odhliadnuc od okolnosti, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená
povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp.
že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené

v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo
vykonané (aj) oboznámením obsahu exekučného spisu sp. zn. Okresného súdu Martin 23Er/2051/2010
- ktorý dôkaz výslovne (č.l. 1 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval
navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho
str. 10; č.l. 121 spisu). Z uvedeného vyplýva, že zásadný dôkaz, na základe ktorého súd dospel k

svojmu záveru, je exekučný spis, ktorého pripojenie a oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ; súd
teda rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním dokazovania, iniciovaného práve
navrhovateľom.
Bez ohľadu na to, že z obsahu spisu nevyplýva, že by navrhovateľ predložil znalecký posudok týkajúci
sa vzniku/výšky škody, keďže bolo (vecne správne) ustálené, že nie je daná existencia nesprávneho

úradného postupu, ako (základného) predpokladu pre zodpovednosť štátu za škodu pri výkone verejnej
moci, je nevykonanie dokazovania dotknutým dôkazom (právne) bezpredmetné.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.

1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (nepochybne z dôvodu predkladania enormného
množstva typových podaní) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek konkrétnu úvahu vo vzťahu k vecným
dôvodom, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. K zásadnému záveru okresného súdu (o
neexistencii prieťahov v exekučnom konaní, či o neexistencii nezákonného rozhodnutia), na ktorom
založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, odvolateľ nepredložil relevantnú, resp. vôbec žiadnu

protiargumentáciu. Dôsledkom takéhoto prístupu odvolateľa je nevyhnutne jeho procesný neúspech v
odvolacom konaní.
Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd poznamenáva, že
tátoúvahaneobsahuježiadnekonkrétnetvrdeniaoporušenípovinnostíexekučnéhosúdupridoručovaní

poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde
navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe

okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
v meritórnej časti napadnutý rozsudok ako vecne správny.Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s
§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu
trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.