Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. január 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/731/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209917
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5312209917.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO :
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Bratislava, Župné nám. č. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 8C/195/2012-92 zo dňa 11. augusta 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 8C/195/2012-92 zo dňa 11.08.2014 návrh zamietol. Odporkyni
náhradu trov konania nepriznal. Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného
sudcu a na nestranný súd zamietol.
Konštatoval,ženavrhovateľvnávrhuzodňa27.09.2012žiadal,abymuodporcanahradilškoduvovýške
125 Eur a nemajetkovú ujmu vo výške 330 Eur, ktorá vznikla nesprávnym úradným postupom súdu.

Nesprávny úradný postup súdu spočíval v prieťahoch v konaní (poverenie nebolo vydané v zákonnej
lehote 15 dní, ale s omeškaním viac ako 6 mesiacov).
Na daný právny vzťah súd primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov (ďalej len
„zákona č. 514/2003 Z. z.), ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2004.
Nakoľko odporca vzniesol námietku premlčania podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. súd skúmal, či je
nárok navrhovateľa premlčaný. Podľa súdu o tvrdenej škode sa právny zástupca navrhovateľa dozvedel

doručením vydaného poverenia dňa 17.02.2009. Prvýkrát právo mohol uplatniť dňa 08.02.2009,
trojročnápremlčacialehotauplynuladňa18.02.2012.Návrhbolpodanýdňa27.09.2012,tedapouplynutí
zákonnej lehoty. Nakoľko návrh bol podaný po uplynutí trojročnej zákonnej premlčacej lehoty, odporca
vzniesol v konaní námietku premlčania, nárok navrhovateľa zanikol, premlčané právo nemožno priznať,
súd preto návrh zamietol.
Napriek tomu okresný súd návrh zamietol aj z dôvodu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal ani všetky
základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

alebo nezákonným rozhodnutím.
Z pripojené exekučného spisu sp. zn. 8Er/5/2009 mal súd preukázané, že návrh na vydanie exekučného
titulu - rozhodcovského rozsudku bol podaný dňa 27.08.2008, rozhodcovský rozsudok bol vydaný dňa23.09.2008, právoplatný dňa 13.10.2008. Návrh na vydanie poverenia bol podaný 09.03.2009, súd
rozhodol dňa 03.02.2009.
V tomto prípade navrhovateľ tvrdil, že súd porušil svoje zákonné povinnosti tým nesprávnym úradným

postupom, ktorý spočíval v nečinnosti - prieťahoch v konaní, pretože poverenie na vykonanie exekúcie
nevydal v zákonnej lehote 15 dní, ale s omeškaním, po uplynutí 6 mesiacov. Z ustáleného skutkového
stavu mal súd zistené, že žiadosť o vydanie poverenia je zo dňa 09.01.2009. Súd poverenie vydal dňa
03.02.2009. Nebola tak dodržaná lehota 15 dní stanovená v § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučného poriadku“) účinného do 01.06.2010.

V danom prípade exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Súd teda konštatoval nedodržanie
zákonom stanovenej l5 dňovej lehoty pre vydanie poverenia, čo sa v zmysle ust. § 9 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. považuje za nesprávny úradný postup. Zároveň však podľa súdu samotná existencia
nesprávneho úradného postupu nezakladá o sebe vznik nároku navrhovateľa na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, nakoľko všetky podmienky pre vznik nároku musia byť splnené kumulatívne.
Pokiaľ ide o vznik a existenciu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným

postupom súdu, súd mal za to, že škoda je skutočná majetková ujma. V tomto štádiu konania
navrhovateľ nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy). Nepreukázal, v akom rozsahu sa domohol
exekvovanej sumy, ani to, že sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych
prostriedkov, iného exekučného titulu v rámci súdneho konania. Tým nepreukázal, že škoda už vznikla.
Nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinností odporcu. Vyúčtované režijné

náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú
podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ je podnikateľský subjekt, náklady vynakladané v
príčinnej súvislosti s realizáciou predmetu obchodnej činnosti nemožno považovať za škodu. Nie každý
obchodný prípad podnikateľa musí byť ekonomicky výhodný. Podnikateľ znáša aj podnikateľské riziko
- možnosť ekonomického neúspechu obchodných prípadov.

Nepreukázalanivznikpodmienokpodľa§17ods.2zák.č.514/2003Z.z.nanáhradunemajetkovejujmy.
Návrh je aj v tomto smere všeobecný, nepreskúmateľný. Nekonkretizoval, prečo samotné konštatovanie
práva nie je dostatočným zadosťučinením. Navrhovateľ v návrhu vychádzal len z predpokladov,
nepredložil žiadne dôkazy ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu
vznikla, vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť

následkov. Všetky kritéria je potrebné vyhodnotiť z hľadiska navrhovateľa a jeho právneho postavenia
ako právnickej osoby a nie z hľadiska postavenia jednotlivých spoločníkov ako konateľov spoločnosti. Z
úradnej činnosti súdu je známe množstvo úverov, ktoré navrhovateľ ako nebankový subjekt poskytuje,
výška zmluvných úrokov, pokút. Príjmy navrhovateľa z týchto úverov v porovnaní s občasným
neúspechom v rámci bežného podnikateľského rizika nemôžu mať veľký ekonomický dopad na

navrhovateľa a jeho ďalšiu existenciu. Je povinnosťou navrhovateľa preverovať solventnosť subjektov
(návratnosť), tak ako to robia iné bankové peňažné ústavy. Skutočnosť, že navrhovateľ poskytuje úvery
bez zabezpečenia, bez preverenia, nemožno vykladať na ťarchu odporcu. Tým dospel súd k záveru,
že navrhovateľ nepreukázal podmienky pre náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 17 ods. 2, 3 písm. b/
zák. č. 514/2003 Z. z. Podmienky podľa § 17 ods. 3 uvedeného zákona č. 514/2003 Z. z. písm. a/,

c/, d/ sa podľa názoru súdu nedajú stiahnuť na právnickú osobu, ale len na fyzickú osobu. Rozpor
s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka videl súd na strane navrhovateľa a nie
na strane odporcu, resp. konajúceho súdu. Navrhovateľ opakovane v rozpore so zákonom poskytoval
úvery neplatičom. Opakovane poskytoval úvery v rozpore s platnými právnymi predpismi na ochranu
spotrebiteľov. Takému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. Nemožno konštatovať, že na strane

navrhovateľa došlo k morálnej ujme, nemožno konštatovať, že postupom súdu bolo poškodené jeho
obchodné meno vo vzťahu k existujúcim alebo potencionálnym spotrebiteľom, s ktorými uzavrel alebo
uzatvára spotrebiteľské zmluvy. Svoje obchodné meno si navrhovateľ poškodil sám. Obchodné meno
navrhovateľa nepoškodil exekučný súd konajúci v tejto veci, ktorý rozhodol v súlade s platnými právnymi
predpismi chrániacimi spotrebiteľa.

Navrhovateľ v konaní nepreukázal ani porušenie povinnosti (nesprávny úradný postup, nezákonné
rozhodnutie), ani škodu a nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinnosti
a tvrdenou škodou. Tvrdená škoda nemá bezprostrednú a priamu príčinnú súvislosť s rozhodnutím
exekučného súdu, tvrdenými prieťahmi. Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia
exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov exekučného súdu by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.

Bolpovinnýpreukázať,žepredrozhodnutímexekučnéhosúdu,predtvrdenýmiprieťahmibolamajetková
situácia povinného taká, že by umožnila uspokojenie pohľadávky navrhovateľa v celom rozsahu. Tiež
i to, že i len v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu došlo k takému zmenšeniu
majetkovej situácie povinného, ktorá znemožnila navrhovateľovi uspokojiť pohľadávku v celom rozsahua spôsobila mu škodu. Toto dôkazné bremeno neuniesol, preto súd konštatoval, že nebola preukázaná
príčinná súvislosť medzi tvrdeným porušením povinnosti exekučného súdu a tvrdenou škodou.
Súd zamietol aj návrh navrhovateľa na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného

súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný
súd. Procesný návrh bol vznesený podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
Nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; preto nepostúpil návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Tento dôvod teda nie je dôvodom na prerušenie konania podľa

§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. Podľa súdu tento dôvod na prerušenie konania nie je daný ani z toho
dôvodu, že by rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Z ustálenej
judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že právo na nestranný súd spočíva v tom, že každý má právo
namietať nestrannosť súdu a ak tak urobí, má právo na to, aby sa o jeho námietke rozhodlo. Navrhovateľ
opakovane tvrdil, že nevzniesol žiadnu námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Čadca,
odmieta platiť súdny poplatok za vznesenú námietku zaujatosti. Z tohto dôvodu o vylúčení sudcov

Okresného súdu v Čadci nerozhodoval Krajský súd v Žiline ako súd nadriadený na základe námietky
navrhovateľa, ale na základe toho, že sudcovia Okresného súdu Čadca z vlastnej iniciatívy podľa § 15
O. s. p. z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 O. s. p. predložili vec predsedovi Okresného súdu Čadca a
ten následne nadriadenému súdu k rozhodnutiu o vylúčení. Navrhovateľ neuplatnil právo na vylúčenie
sudcov Okresného súdu Čadca, ktoré mu patrí podľa § 15a ods. 1 O. s. p. v nadväznosti na § 14 ods. 1

O. s. p. Keďže neuplatnil navrhovateľ procesné právo, neuplatnil námietku zaujatosti voči sudcovi, vec
nebola nadriadenému súdu predložená na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti navrhovateľa.
Nadriadený súd, ani predseda Okresného súdu Čadca nerozhodoval o procesnom práve navrhovateľa.
Procesné právo navrhovateľa rozhodnutím predsedu okresného súdu ani rozhodnutím nadriadeného
súdu preto nemohlo byť porušené. Predseda Okresného súdu Čadca i nadriadený súd rozhodovali

o procesnom práve sudcu predložiť vec k rozhodnutiu o vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci. V tomto štádiu konania zákonný sudca mal za to, že o návrhu zákonného sudcu na vylúčenie z
rozhodovania a prejednávania veci bolo zákonným spôsobom rozhodnuté predsedníčkou Okresného
súdu Čadca i nadriadeným súdom. Podľa názoru súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa
§ 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Toto ustanovenie umožňuje súdu konanie prerušiť. Nejde o kogentné

ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie prerušiť. Prerušenie konania z tohto dôvodu
nie je obligatórne, súd preto konanie neprerušil. Prejudiciálnu otázku si môže súd vyriešiť aj sám (§
135 ods. 2 O. s. p.). V tomto prípade touto otázkou je zaujatosť zákonného sudcu, ktorá už bola
vyriešená zákonným postupom. Zákonný sudca nie je vylúčený z rozhodovania veci. Súd poukázal
aj na tú skutočnosť, že ide o konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,

resp. prieťahmi v konaní, nečinnosťou súdu. Prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom
návrhu, ktorý navrhovateľ podal. Navrhovateľ tvrdí prieťahy v konaní a sám tieto prieťahy spôsobuje
vznášaním procesných návrhov, ktoré sú v rozpore s účelom samotného konania, ktoré začalo na návrh
navrhovateľa.
Citujúc ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O. s. p. podľa súdu úspešným účastníkom konania je odporca,

patrí mu právo na náhradu trov konania, ktoré si uplatnil. Trovy konania nevyčíslil v zákonnej 3-dňovej
lehote, preto súd rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal.
Navrhovateľ bol oslobodený od povinnosti platiť súdny poplatok za návrh priamo zo zákona podľa § 4
ods. 1 písm. k/ zák. SNR č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov
v znení neskorších predpisov, ďalej len „zákona o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov“. Vzhľadom na výsledok konania, ktorý je taký, že súd návrh voči odporcovi zamietol, nezaviazal
preto odporcu ako úspešného účastníka v nadväznosti na § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch k
zaplateniu súdneho poplatku za návrh. Rovnako je zrejmé, že od poplatku je oslobodené celé konanie a
nielen navrhovateľ, čo je ďalší dôvod, pre ktorý súd nezaviazal odporcu k zaplateniu súdneho poplatku
za návrh.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne

zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli
uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa - poznámka
odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa
navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o

zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho

manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti

zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;
- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony

a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej

ústavnej sťažností nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a

zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnejsituáciedošlokdegradáciizásadykontradiktórnosti,kporušeniuprávanavrhovateľanasúdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že

ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty

na doručovanie).
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného

postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový
stav. Namiesto toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého

obsah a rozsah si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis) a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti súd sa v
odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počasnečinnostisúduaopisujejuakoškodu,ktorávzniklavpríčinnejsúvislostiskonanímdlžníka(povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na

publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o
tom, že majetková škoda nevnikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.

Navrhovateľ tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa
nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby
tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
Navrhovateľ tvrdil, že predložil ako dôkaz o vzniku škody znalecký posudok č. 1/2014 vypracovaný

znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave. Je tak jednoznačne preukázané, že nesprávny
úradný postup mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku
v určenej výške. V tejto súvislosti vytýkal súdu, že nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením
sa s predloženým znaleckým posudkom. Z tohto totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady
boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Súčasťou znaleckého

posudku sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný
prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na tlač, na úpravu informačného systému,
nákladov na poštovné a na telekomunikačné služby.
K nemajetkovej ujme navrhovateľ uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval,
že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné objektívne dôvody.
Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie

o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
K návrhu na prerušenie konania navrhovateľ tvrdil, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu jeho návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie
o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu, práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred

samotným rozhodnutím vo veci samej, o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Na podporu uvedeného
tvrdenia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

V prvom rade vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri

posudzovaní danej veci sa zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným
postupomprvostupňovéhosúdupredchádzajúcimvydaniunapadnutéhorozhodnutiazhľadiska,čidošlo
k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V odvolaní navrhovateľ namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil

súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.
Odvolací súd v tomto smere poukazuje na vyjadrenie navrhovateľa, ktorý na výzvu súdu uviedol,
že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. okresnému súdu nepodal (č. l. 11 spisu). Zobsahu spisu okresného súdu tiež vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 9NcC/283/2013-20
zo dňa 28.02.2013 sudkyňu Okresného súdu Čadca Mgr. Zlaticu Vysockú vylúčil z prejednávania a
rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 8C/195/2012. Ostatní sudcovia Okresného

súdu Čadca a to vrátane zákonnej sudkyne Mgr. Andrey Kubjatkovej neboli vylúčení z prejednávania a
rozhodovania veci. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie
byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť
sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne

závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané
okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre
legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá
ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento
sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc 14/2010). Pre účely

preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to,
ževykonávasúdnictvonasúde,ktorýúdajne(podľatvrdenianavrhovateľa)svojímnesprávnymúradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako

aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.
Vzhľadom na uvedené neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne Mgr.

Andrey Kubjatkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto nerozhodoval vec vylúčený
sudca.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky, že súd sa podľa navrhovateľa nedostatočne oboznámil s
podmienkami za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie)

nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, že súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez
oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p.
a viedol pojednávanie na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol (v žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak
na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde) a k tvrdeniu, že nemal možnosť

sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v
odôvodnení svojho rozhodnutia, že nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil
na nich svoje rozhodnutie a že za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,
k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom,
odvolací súd k týmto uvádza:

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 11.08.2014 pojednávanie. Splnomocnený
zástupca navrhovateľa prevzal predvolanie dňa 18.07.2014 (č.l. 58 p.v. spisu). Dňa 07.08.2014
doručil navrhovateľ zo strany splnomocneného zástupcu žiadosť o zrušenie pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu nakoľko podal sťažnosť na Ústavný súd SR,
ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd

a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného
prejednávaním veci. Vzhľadom na to navrhol konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia ÚS
SR. Dôvody uvádzané navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie
pojednávania v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ nepožiadal o odročenie pojednávania
z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej mu v účasti na pojednávaní (§ 119

ods. 1 až 3 O. s. p.), ale z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, o ktorej otázke už nadriadený
súd právoplatne rozhodol. Za dôležitý dôvod nepovažoval ani podanie návrhu na prerušenie konania
zo strany navrhovateľa. Boli teda splnené všetky predpoklady na prejednanie vec bez prítomnosti
navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a pokiaľ okresný
súd vec na pojednávaní dňa 11.08.2014 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi

možnosť konať pred súdom. Tejto možnosti sa navrhovateľ zbavil sám tým, že sa na pojednávanie
nedostavil. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka navrhovateľa, že okresný súd vo veci rozhodol
bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci, nakoľko neúčasťou na
pojednávaní si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať i svojeprocesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a
tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p. ako aj v zmysle ust. § 120
ods. 4 O. s. p., ktoré realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení a že nemal možnosť sa k nimi vyjadriť. Za situácie,
keď boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez
prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní
dôkazy vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. V rámci dokazovania boli

pritom vykonané dôkazy navrhnuté navrhovateľom, a to exekučný spis Okresného súdu Čadca sp. zn.
8Er/5/2009 (sp. zn. EX 11402/2008).
K tvrdeniu navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že
aj keby nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2 O.
s. p., nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s.

p.). I keď z obsahu spisu nevyplýva, že by bolo vyjadrenie odporcu, ktoré bolo súdu doručené dňa
30.07.2014, zaslané navrhovateľovi, samotná táto skutočnosť nemá vplyv na správnosť rozhodnutia
okresného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v prípade dostavenia sa na
pojednávanie by bol navrhovateľ v rámci pojednávania oboznámený s vyjadrením odporcu, ktoré je
zároveňrovnakéakovmnohýchďalšíchobdobnýchveciachtýchtoúčastníkovzaloženýchnaobdobnom

skutkovom základe (ako to vyplýva zo samotného vyjadrenia odporcu), z ktorého dôvodu nie je námietka
navrhovateľa o neznalosti vyjadrenia odporcu a nemožnosti reagovať naň dôvodná. Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku je zároveň zrejmé, že okresný súd svoje rozhodnutie založil predovšetkým na
skutočnostiach zistených z exekučného spisu, ktorý oboznámil v rámci dokazovania a na právnych
záveroch o nenaplnení podmienok pre vznik nároku navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č.

514/2003 Z. z.

Ďalej nebolo preukázaným ani tvrdenie navrhovateľa v odvolaní o nenariadení pojednávania vo veci.
Jeho uskutočnenie vyplýva zo zápisnice o pojednávaní (č.l. 87 spisu).
Pokiaľ navrhovateľ namietal postup okresného súdu s tým, že tento nerozhodol rozsudkom pre

zmeškanie podľa § 153b O. s. p., poukazuje odvolací súd na to, že rozhodnúť vec rozsudkom
pre zmeškanie v zmysle § 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len
za predpokladu, že skutkový stav tvrdený navrhovateľom považuje súd za nesporný. Je zrejmé, aj
vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo

v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Táto námietka navrhovateľa nie je dôvodná, pretože z ničoho nevyplýva, že by
postup okresného súdu nebol správny. K odvolaniu navrhovateľa do zamietnutia návrhu na prerušenie
konania je v prvom rade potrebné uviesť, že podľa odvolacieho súdu navrhovateľ podanie ústavnej

sťažnosti na Ústavný súd SR, ktorou namieta porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu a
osobitne práva na zákonného sudcu nepreukázal. Navrhovateľ sťažnosť pripojil k návrhu na zrušenie
nariadeného pojednávania poslaného okresnému súdu e-mailom dňa 07.08.2014. Z tohto podania či
iného dokladu však nevyplýva, že sťažnosť aj bola odoslaná, prípadne doručená Ústavnému súdu SR.
Okrem dôvodov, ktoré uviedol v rozhodnutí okresný súd a s ktorými sa odvolací stotožňuje, poukazuje na

konštantnúrozhodovaciučinnosťÚstavnéhosúduSR,ktorýústavnúsťažnosťnavrhovateľavskutkovoa
právne rovnakých prípadoch odmietol (napr. I.ÚS 293/2013 z 29.05.2013, I. ÚS 297/2012 z 29.03.2013).
V zmysle princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí by bolo možné plne legitímne
očakávať rovnaké rozhodnutie Ústavného súdu SR aj keby navrhovateľom podaná ústavná sťažnosť
sa týkala predmetnej veci.

Okresný súd v danom prípade vykonal preto dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu,
spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich
procesných práv a preto postupom okresného súdu nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred
súdom.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia okresný súd podľa odvolacieho súdu vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Inak povedané, prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné
pre posúdenie danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust.§ 157 ods. 2 O. s. p. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov
keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, však v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú, odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd

konštatoval nedodržanie zákonom stanovenej 15 dňovej lehoty pre vydanie poverenia, čo sa v zmysle
ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. považuje za nesprávny úradný postup. Tvrdenie navrhovateľa
o tom, že o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s omeškaním viac ako 6 mesiacov
sa však ukázalo ako nepravdivé. V tejto súvislosti odvolací súd, poukazuje na to, že so zreteľom
na ustálenú rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II.ÚS 471/2012, I.ÚS 86/200, I.ÚS 70/2002,

I.ÚS 16/2002, I.ÚS 63/2000) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky
vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od
ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej
predĺžení. Bolo preto nevyhnutné prihliadať aj na osobitosť exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský
rozsudok a omeškanie, ktoré predstavovalo len 7 dní (k vydaniu poverenia došlo dňa 03.02.2016,

pričom lehota na jeho vydanie uplynula dňa 26.01.2009). Okresný súd sa dostatočne zaoberal aj
ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t. j. vznikom
škody a príčinnou súvislosťou, ktorých splnenie nemal preukázané. Odvolací súd nepovažoval za veci
zodpovedajúce tvrdenia navrhovateľa, že prvostupňový súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal
len škodou, ktorá súvisela so správou pohľadávky počas nečinnosti exekučného súdu a ignoroval

všetky ostatné tvrdenia týkajúce sa uplatnenej škody, čím sa stalo jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.
Rovnako nie sú na mieste ani tvrdenia navrhovateľa o chýbajúcich dôvodoch pri nemajetkovej ujme,
keď okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol dostatočné argumenty nielen vo vzťahu
k nepreukázaniu existencie škody ale aj nemajetkovej ujmy, s ktorými argumentmi sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožnil. Pokiaľ ide preukázanie majetkovej škody, ak navrhovateľ chcel v konaní pred

prvostupňovým súdom predložiť dôkazy vo vzťahu k jej výške prostredníctvom znaleckého posudku,
v realizácii tohto procesného práva mu nič nebránilo. Zo spisu však nevyplýva, že by navrhovateľ v
priebehu konania pred okresným súdom vôbec navrhol vykonať dokazovanie predmetným znaleckým
posudkom.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vrátane výroku o trovách konania založeného
na zásade úspechu odporcu v spore (§ 142 ods. 1 O. s. p.) ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania

postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil, resp. mu ani žiadne trovy nevznikli. Odvolací súd preto
rozhodol, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .