Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. september 2014

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 16CoE/3/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7606208461
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tamara Sklenárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2014:7606208461.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom v Bratislave,
Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., AK so sídlom na
Grosslingovej č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: S. Q., nar. XX. XX. XXXX, trvale
bytom U. X. I. Č.. XXX/XX, G. T. D., pre vymoženie 816,57 eur (24 600 Sk) s príslušenstvom, o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 12. 10. 2012 č. k.:

11Er/390/2006-27, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie.

O d m i e t a odvolanie proti výroku o zamietnutí návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

Účastníkom odvolacieho konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu zastavil. Návrh oprávneného na zmenu súdneho
exekútora zamietol. Rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov exekúcie.

V odôvodnení uviedol, že na žiadosť oprávneného a na návrh súdneho exekútora vydal dňa 26. 07.
2006 poverenie na výkon exekúcie pre súdneho exekútora JUDr. Petra Cirbesa pre vymoženie istiny 24
600 Sk (816,57 eur) s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 24 600 Sk (816,57 eur) od
14. 12. 2005 do zaplatenia, poplatku za upomienky 210 Sk (6,97 eur), trov notára 2 463 Sk (81,75 eur),
trov právneho zastúpenia 1 650 Sk (54,76 eur), trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní 1 750 Sk
(58,08 Eur), poplatku za vydanie poverenia 500 Sk (16,59 eur) a trov exekúcie. Exekučným titulom bola

notárska zápisnica pod č. N 864/2006, NZ 14473/2006 zo dňa 17. 04. 2006 spísaná na Notárskom úrade
notára JUDr. Ondreja Ďuriača so sídlom v Partizánskom. Oprávnený podaním zo dňa 31. 05. 2012 žiadal
o zmenu exekútora a navrhol poveriť vykonaním exekúcie Exekútorsky úrad JUDr. Rudolfa Krutého.

Zo Zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 16. 05. 2005, ktorá bola uzavretá medzi povinným a oprávneným
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Račianska č. 42/A, Bratislava 3, súd zistil, že povinný v úverovej zmluve

splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j.
aby v mene povinného uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným
titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa ustanovenia § 274 písm. e) O. s. p., resp. pre exekúciu
podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku v platnom jeho znení, na celý jeho majetok do výšky vzniknutej
pohľadávky (resp. jej zostatku v prípade čiastočného splnenia jeho dlhu) a jeho príslušenstva.

Z predmetného exekučného titulu bolo zistené, že notárska zápisnica bola spísaná s Mgr. Tomášom
Kušnírom, konajúcim v mene povinného na základe plnej moci spísanej v úverovej zmluve, ktorá jeprílohou notárskej zápisnice. V bode 1. notárskej zápisnice sa konštatuje, že oprávnený uzavrel dňa 16.
05. 2005 s povinným Zmluvu o úvere č. 7160461, na základe ktorej mu poskytol úver vo výške 20 000 Sk
(663,87 Eur). Podľa bodu 2. notárskej zápisnice povinný splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie

tejto notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jej mene uznal záväzok z uvedeného úveru
tak, aby notárska zápisnica bola vykonateľným titulom pre exekúciu. Ďalší bod obsahuje vyhlásenie
Mgr. Tomáša Kušníra, že uznáva v mene povinného záväzok proti oprávnenému v celkovej výške 28
923 Sk (960,06 eur). Celý dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho
zastúpenia a trov za spísanie zápisnice. uvedený dlh bol v tomto bode uznaný v plnom rozsahu, čo do

základu a aj čo do výšky. Povinný sa ďalej v bode 4. zápisnice zaviazal celý uvedený dlh vrátane úrokov
z omeškania splatiť do 17. 05. 2006 a v bode 5. prostredníctvom splnomocneného zástupcu prehlásil,
že v prípade neuhradenia dlhu, súhlasí s exekúciou a s tým, aby predmetná notárska zápisnica bola
použitá ako exekučný titul.

Z pripojenej zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 16. 05. 2005 bolo zistené, že povinnému bol

oprávneným poskytnutý úver vo výške 20 000 Sk (663,87 eur). Povinný sa zmluvne zaviazal splatiť úver
v 8 - ich mesačných splátkach po 4 100 Sk (136,09 eur), počnúc od 15. 06. 2005. Celkovo sa zaviazal
splatiť poskytnutý úver spolu s príslušným poplatkom vo výške 12 800 Sk (424,88 eur), t. j. spolu 32
800 Sk (1 088,76 eur).

Zmluvu uzatvoril povinný ako fyzická osoba - občan, v zmluve je uvedené jeho rodné číslo a číslo
občianskeho preukazu. V zmluve o úvere nie je uvedený účel poskytnutia finančných prostriedkov a nie
je uvedená v nej ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len "RPNM"). Uvedená zmluva obsahuje aj
splnomocnenie, ktorým povinný splnomocnil Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala

vykonateľným titulom pre exekúciu na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky.

Následne súd citoval ustanovenie § 58 ods. 1, § 57 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok") v platnom znení.

Zistil, že súčasťou exekučného titulu - notárskej zápisnice je úverová zmluva, ktorá bola uzatvorená
medzi oprávneným a povinným, na základe ktorej mal splnomocnený zástupca povinného uznať jeho
záväzok proti oprávnenému. Úver, ktorý bol poskytnutý povinnému na základe vyššie uvedenej zmluvy
o úvere je spotrebiteľským úverom.

Oprávnený poskytol povinnému dočasne finančné prostriedky vo forme a konal tak v rámci predmetu
svojej činnosti podľa výpisu z Obchodného registra. Povinný je spotrebiteľom, keďže uzatvoril zmluvu
ako fyzická osoba a zo zmluvy o úvere nie je zrejmé, aby jej bol poskytnutý úver na výkon jej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. To, že v danej veci ide o spotrebiteľskú zmluvu vyplýva aj z toho,
že spotrebiteľské zmluvy sú zmluvy, ktoré sú uzatvárané opakovane s veľkým počtom zákazníkov,

pričom návrhy týchto zmlúv sú pripravené na vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá
možnosť zmeniť, resp. ovplyvniť obsah takto navrhnutých zmlúv. Táto úverová zmluva uzavretá medzi
oprávneným a povinným je teda zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa ustanovenia § 1 - § 4 zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V zmysle ustanovenia § 1 zákona sú upravené podmienky
poskytovania spotrebiteľského úveru, náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, spôsob výpočtu

celkových nákladov spotrebiteľa v spojení s poskytovaním spotrebiteľského úveru a ďalšie opatrenia
na ochranu spotrebiteľa. Podľa týchto ustanovení sa tento zákon vzťahuje aj na zmluvu uzavretú
medzi oprávneným a povinným. Preto tento vzťah účastníkov konania je potrebné posudzovať v zmysle
zákona č. 258/2001 Z. z. a nie v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Ustanovenia občianskeho
zákonníka by sa na tento právny vzťah mohli aplikovať iba v prípade, ak by išlo o úver poskytnutý do

výšky 200 eur. Právny vzťah založený medzi účastníkmi konania je vzťahom občianskoprávnym a nič
na tom nemení ani tá skutočnosť, že sa spravuje viacerými právnymi predpismi. Z pravidla uvedeného
v ustanovení § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka v spojení s ods. 5 tohto ustanovenia, sa
vymyká zmluva o úvere podľa zákona č. 258/2001 Z. z., ktorý vylučuje použitie úpravy obchodného
zákonníka o úverovej zmluve na spotrebiteľské úvery od hodnoty 200 eur do hodnoty 20 000 eur.

V zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z. z. zákona o spotrebiteľských úveroch
v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, t. j. do 30. 06. 2006, zmluva o spotrebiteľskom úvere okremvšeobecných náležitostí musí obsahovať RPMN, ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za
bezúročný a bez poplatkov.

Povinný vzhľadom na absenciu RPMN v zmluve bol povinný uhradiť oprávnenému iba skutočný úver, t.
j. úver vo výške 20 000 Sk, bez akýchkoľvek ďalších poplatkov za poskytnutie úveru a úrokov z úveru.

Súd citoval ustanovenie § 517 ods. 2 OZ, § 274 písm. e) O. s. p. a § 41 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 3 vládneho nariadenia SR č. 87/1995 Z. z.

Súd dal do vzťahu k úrokom z omeškania, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter úverovej zmluvy
medzi účastníkmi nemožno na daný vzťah aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, ale ide o
občianskoprávny vzťah. Z tohto dôvodu úroky z omeškania účastníkmi dohodnuté v úverovej zmluve v
čl. 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len "VPPÚ") a to vo výške 0,25 % denne z dlžnej
sumy odo dňa kedy a stane splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia sú v rozpore so zákonom a to

s ustanovením § 517 ods. 2 OZ a ustanovenia § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.

Zo zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 16. 05. 2005 bolo zistené, že povinnému bol oprávneným
poskytnutý úver vo výške 20 000 Sk (663,87 eur). Zmluvne sa povinný zaviazal zaplatiť aj odplatu za
poskytnutie úveru uvedenú v zmluve vo výške 12 800 Sk (424,88 eur). V zmluve chýba údaj o ročnej

percentuálnejmierenákladov(ďalejlen"RPMN").KeďževzhľadomnaabsenciuRPNMsaúverpovažuje
za bezúročný a bez akýchkoľvek poplatkov, splnomocnený zástupca povinného uznal dlh v rozpore so
zákonom.

Odplatu v tejto výške za poskytnutie úveru dohodnutú v úverovej zmluve súd považoval za "neprijateľnú

podmienku" a to vzhľadom na výšku poskytnutého úveru. Odplata je neprimerane vysoká - prevyšuje
50% poskytnutého úveru a tým spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Preto podľa ustanovenia § 53 ods. 1 OZ súd považoval
túto podmienku v zmluve za neprijateľnú v zmysle ustanovenia ods. 4 uvedeného ustanovenia za
neplatnú. zmluvné dojednanie je tiež v rozpore s ustanovením § 1 - § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch.

V súvislosti s už uvedeným súd poukázal na smernicu Rady ES č. 93/19/EHS a to na jej prílohu, v zmysle
ktorej, za nekalú podmienku možno považovať podmienku, ktorej zmyslom alebo účinkom je požadovať
od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú náhradu.

Exekučnýmtitulomvdanejvecijenotárskazápisnica.Vpredmetnejvecibolanotárskazápisnicaspísaná
iba s povinným, zastúpeným splnomocneným zástupcom. Notárska zápisnica neobsahuje záväzok, ale
iba prehlásenie povinného. Z uvedených dôvodov predmetná zápisnica nie je spôsobilým exekučným
titulom.

Ďalším dôvodom, pre ktorý súd neuznal notársku zápisnicu za spôsobilý exekučný titul, je "neprijateľná
zmluvná podmienka", uvedená v zmluve o úvere, uzavretej medzi povinným a oprávneným, podľa
ktorej dlžník - povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice za
účelom uznania dlhu tak, aby sa táto notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu. Dlžník

vzhľadom na vopred predtlačenú zmluvu nemohol ovplyvniť, koho splnomocní na spísanie notárskej
zápisnice a uznanie dlhu a už vôbec nemohol ovplyvniť skutočnosť, že by sa takto zastúpiť vôbec
nedal. Advokáta jednoznačne na túto činnosť zabezpečil oprávnený, ktorý mu zrejme aj poskytoval
odmenuzajehoúkony,apretosúdkonštatovalrozpormedzizáujmomzástupcuazastúpenéhovzmysle
ustanovenia § 22 ods. 2 OZ, podľa ktorého zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore

so záujmami zastúpeného. Zároveň v tejto súvislosti súd poukázal na to, že v niektorých exekučných
konaniach vedených tunajším súdom Mgr. Tomáš Kušnír zastupuje oprávneného.

Na základe vyššie uvedených skutočností, súd exekúciu podľa ustanovenia § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku zastavil.

Oprávnenýzároveňpožiadalozmenusúdnehoexekútora.Keďžesúdexekúciuzastavil,návrhnazmenu
súdneho exekútora zamietol.O trovách exekúcie súd rozhodol podľa ustanovenia § 200 Exekučného poriadku. Zároveň súd poukázal
na to, že exekútora opakovane vyzýval na predloženie vyčíslenia trov exekúcie. Tento však na výzvu
nereagoval.

V zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 prvá veta O. s. p.) podal proti uzneseniu súdu prvého stupňa
odvolanie oprávnený.

Uviedol, že notárska zápisnica bola predmetom skúmania zo strany súdu prvého stupňa už pri

rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi.

V tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť, že súd prvého stupňa v tomto konaní exekučný titul uznal
za súladný a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.

Odvolateľ ďalej uviedol, že pokiaľ ide o udelené plnomocenstvo na spísanie notárskej zápisnice, ide o

hmotnoprávne zastúpenie povinného v zmysle ustanovenia § 22 v nadväznosti na ustanovenie § 31
a nasl. OZ, ktoré bolo udelené advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi. Poukázal na to, že zo zásady,
že ďalšie zastúpenie už nie je možné, ustanovenie § 25 ods. 3 O. s. p. pripúšťa výnimku, v zmysle
ktorej sa advokát v občianskom súdnom konaní môže dať zastúpiť iným advokátom, príp. koncipientom
(substitúcia), pričom z ďalšieho zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Ďalej

odvolateľ poukázal na skutočnosť, že povinná ako dlžník mohla kedykoľvek po uzatvorení zmluvy o
úvere, udelené plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b OZ odvolať, pričom tak neurobila.

S poukazom na vyššie uvedené odvolateľ je toho názoru, že predmetná exekúcia prebieha v súlade s
platnými právnymi predpismi. Požiadal odvolací súd, aby vyhovel návrhu na zmenu súdneho exekútora

a zároveň sa nestotožnil s priznanými trovami exekúcie súdnemu exekútorovi.

V závere odvolania oprávnený formuloval " Návrh na prerušenie konania postupom podľa ustanovenia
§ 109 ods.1 písm. c) O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k
podanému odvolaniu".

S poukazom na právnu argumentáciu, ako aj s poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní
navrhol, aby súd na základe ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a
Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky
v znení:

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky

plynúcej z tejto zmluvy?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Uviedol, že nesúhlasí s tvrdením prvostupňového súdu o vadnosti udeleného plnomocenstva, pretože
v danom prípade ide o hmotnoprávne zastúpenie povinnej v zmysle ustanovenia § 22 v nadväznosti na
ustanovenie § 31 a nasl. OZ, ktoré bolo udelené advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi.

Podľa ustanovenia § 24 OZ zástupca musí konať osobne, ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť len
ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho
zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

Takýmto právnym predpisom je napr. ustanovenie § 25 ods. 3 O. s. p., v zmysle ktorého sa môže

dať advokát v občianskom súdnom konaní zastupovať iným advokátom, prípadne koncipientom
(substitúcia), pričom z ďalšieho zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.Namietal, že oprávnený nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli
podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení a nemal možnosť ani ovplyvniť
prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu. Povinnej však dala nezákonne dodatočnú príležitosť na

to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného, došlo k zmareniu exekúcie. Uviedol, že
je voči povinnej v pozícii veriteľa, ktorej nebol uhradený jej legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnej
vymáha. Exekučný súd vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu
veci, čím porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania.

Tvrdil, že plnomocenstvo nie je vôbec možné považovať za neprijateľnú podmienku. Povinná mohla
plnomocenstvo v zmysle ustanovenia § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať. Plnomocenstvo
nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných
podmienok obsiahnutú v ustanovení § 53 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že plnomocenstvo
udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné, pričom právny poriadok nevylučuje
možnosť uznať dlh v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh

vzniká. Udelením plnomocenstva povinná nestratila právo uznať dlh vo forme notárskej zápisnice. Ak
povinná udelila svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci, niet pochýb o tom, že mu
udelila plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobila predpísaným zákonným spôsobom tak, aby
mali všetky náležitosti platného právneho úkonu.

Ďalej vytýkal súdu prvého stupňa, že vôbec neuviedol, aký záujem zástupcu bol v rozpore s ktorým
záujmom zastúpeného. Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 OZ je na neprípustnosť zastúpenia potrebné, aby
išlo o skutočný rozpor v záujmoch zástupcu a zastúpeného a nie len o dohad, možnú kolíziu záujmov,
či vnútorné presvedčenie súdu. Za nesprávny považoval aj názor súdu prvého stupňa, že notárska
zápisnica ako exekučný titul musí byť spísaná s oprávneným aj povinnou. Takýto záver je v priamom

rozpore so súdnou praxou, konkrétne s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Co/7/2007, v zmysle ktorého nemožno súhlasiť s názorom, že účastníkom notárskej zápisnice musí
byť aj oprávnený, teda veriteľ.

Navrhol, aby odvolací súd konanie podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky vo vyššie uvedenom znení.

V tejto súvislosti oprávnený poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu v konaní
o ústavných sťažnostiach, ktorých predmetom je porušenie základných práv a slobôd. Pripomenul, že

na základe ustanovenia § 135 O. s. p. je všeobecný súd viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.

Poukázal na rozhodnutie ústavného súdu zo dňa 14. 03. 2012 č. k.: I. ÚS 120/2012-12, ktoré sa
týka skúmania notárskej zápisnice ako exekučného titulu v rámci exekučného konania, v súvislosti

s argumentáciou sťažovateľa pre porušenie povinnosti okresného súdu skúmať notársku zápisnicu
z pohľadu hmotného práva - OZ a expressis verbis dospel k záveru, že konanie súdu vo veci
vydaniapoverenianavykonávanieexekúciejeosobitnýmkonaním,pričomrozsahprávomociokresného
súdu je daný Exekučným poriadkom. Uviedol, že vydaniu poverenie predchádza exekučným súdom
náležité preskúmanie exekučného titulu, ako aj žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a

návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej
stránky exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva
v dodržaní formy notárskej zápisnice, tak ako je upravená v § 47 zákona SNR č. 323/1992 Zb. o
notároch a notárskej činnosti (ďalej len "notársky poriadok"). Materiálna stránka je priamo predpísaná
Exekučnýmporiadkomv§41ods.2,podľaktorého,nevyhnutnýmináležitosťaminotárskejzápisniceako

exekučného titulu sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ako
aj súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. V danom prípade po preskúmaní notárskej zápisnice ako
exekučného titulu Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že : notárska zápisnica obsahovala všetky
náležitosti predpísané už citovaným právnym predpisom vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby
s vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne ďalšie podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti

notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť.

Preto podľa jeho názoru je podstatnou a z hľadiska posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu
relevantnou skutočnosťou, či:a) splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je skutočne koncipované široko a všeobecne,
b) zmluvná voľnosť pri zvolení si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že

pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do
predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu
hovoriť,
c) povinný, ktorý splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala svoj záväzok, ktorého konkrétnu
výšku údajne nebolo možné predpokladať, sa tým skutočne vzdal svojho práva uznať alebo neuznať

prípadný záväzok,
d) zástupca povinného, ktorý určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený tak skutočne urobil bez
splnomocnenia povinným a
e) tým dlžníka zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej skutočne nemohol mať vedomosť.

Tvrdil, že dojednaním povinný neprevzal na seba žiadne nové skutočnosti, či záväzky, resp.

oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne
preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného
nepomernú výhodu oproti stavu, kedy plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše v prípade, ak
by povinný zmenil názor a chcel by zamedziť tomu, aby zástupca v jeho mene spísal notársku zápisnicu

podľa ním udeleného plnomocenstva, povinný mohol plnomocenstvo podľa ustanovenia § 33b ods. 1
písm. b) OZ kedykoľvek odvolať.

Ďalej oprávnený namietal, že exekučný súd vo svojom rozhodnutí vôbec neuviedol, na základe čoho
zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán. Podľa ustanovenia

čl. 3 ods. 3 smernice Rady č. 93/13/EHS možno použiť jej prílohu ako indikatívny a nevyčerpavajúci
zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi týmito podmienkami sa splnomocnenie,
ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu výslovne nenachádza. Rovnako exekučný súd nezobral do
úvahy ustanovenie čl. 4 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS, tzn. nekalosť zmluvných podmienok sa

hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva uzatvorená a na všetky
okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky ostatné podmienky
zmluvy, alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Jednotlivé ustanovenia smernice totiž nemožno aplikovať
vo vytrhnutom kontexte, izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán, resp. účastníkov následného
sporového konania, ale v celom jej znení, kontexte, nadväznosti a podmienenosti jednotlivých jej

ustanovení pri výklade a následnom aplikovaní na konkrétny právny vzťah.

Mal za to, že v danom prípade je vhodné požiadať o výklad pojmu "nekalá zmluvná podmienka" v
kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. V súlade s judikatúrou Ústavného súdu SR účastník
konania má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala

na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takéhoto právneho základu však po
vstupe SR do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej
otázke. V takom prípade tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho
základu rozhodovania vo veci samej (IV. ÚS 206/08). Ústavný súd ďalej v náleze zo dňa 12. 004.
2012 č. k.: IV. ÚS 95/2010-80 pripomenul, že ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde bola jeho povinnosť, potom to môže za istých okolností zakladať
zodpovednosť členského štátu za porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním (napr. rozsudok č. k.
C-224/01 z 30. 09. 2003 vo veci Kobler proti Rakúskej republike). Ktorýkoľvek vnútroštátny súd musí
mať čo najširšiu možnosť a slobodu obrátiť sa v prípade potreby s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

Uviedol, že je nepochybné, že v súlade s čl. 51 ods. 1 Charty základných práv EÚ súd aplikuje v
predmetnom spore právo EÚ, najmä musí eurokonformne vykladať vnútroštátne právo v súlade so
smernicou Rady č. 93/13/EHS. Podľa jeho názoru by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä §§ 36,
§ 38 a § 40 notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a
§ 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl. OZ) mali byť vykladané v rámci smernice Rady č. 93/13/EHS v súlade s

čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva EÚ aj nadradená.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len "odvolací súd") prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a ods. 3 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľaustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde o vec podľa ustanovenia§ 214 ods. 1 O. s. p., na
prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a
dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza
nasledovné:

Oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie proti povinnému sa začalo
dňa 10. 07. 2006 na základe exekučného titulu, Notárskej zápisnice, spísanej notárom JUDr. Ondrejom
Ďuriačom, so sídlom v Partizánskom, ul. Gen. Svobodu č. 1069/4, sp. zn.: N 864/2006, NZ 14473/2006,
NCRLs 14378/2006 zo dňa 17. 04. 2006.

Na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 16. 05. 2005 bol povinnému poskytnutý úver vo výške

20 000 Sk (663,87 eur), ktorú sa povinný zaviazal vrátiť zvýšený o príslušný poplatok vo výške 12 800
Sk (424,88 eur), v 8 mesačných splátkach po 4 100 Sk (136,09 eur), počnúc dňom 15. 06. 2005 (v spise
na č. l. 6).

V zmluve o úvere povinný (dlžník) ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, a to na zastupovanie pri všetkých právnych
úkonoch, ktoré je povinný vykonať na základe plnomocenstva udeleného dlžníkom spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o, za účelom uznania záväzku dlžníka z úverovej zmluvy a za účelom spísania
notárskej zápisnice.

Podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na podklade
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a
povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila.

Citované zákonné ustanovenie určuje náležitosti notárskej zápisnice (okrem tých, ktoré musí mať podľa
notárskeho poriadku), aby bola exekučným titulom. Predovšetkým musí notárska zápisnica obsahovať
právny záväzok. Záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z
bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone (§ 489 OZ).

Inou skutočnosťou, na základe ktorej vzniká záväzok, je aj porušenie povinnosti vyplývajúcej z už
existujúceho záväzkového právneho vzťahu, okrem iného je to aj omeškanie dlžníka.

Notárska zápisnica má ďalej obsahovať označenie oprávnenej a povinnej osoby, právny dôvod (v danom
prípade je to zmluva o úvere), predmet (plnenie, ktoré má povinný poskytnúť, teda suma, ktorú je dlžný

oprávnenému), čas plnenia, a aby bola exekučným titulom, musí obsahovať aj vyhlásenie povinnej
osoby, že súhlasí s jej vykonateľnosťou.

Z uvedeného vyplýva, že k obsahovým náležitostiam notárskej zápisnice ako exekučného titulu nepatrí
hmotnoprávny úkon, z ktorého vyplýva záväzok povinného voči oprávnenému, teda v posudzovanej veci

zmluva o úvere. To však neznamená, že notárska zápisnica by takýto úkon nemohla obsahovať popri
uznaní záväzku povinným a vyhlásení o jej vykonateľnosti. Obidva tieto úkony je potrebné dôsledne
rozlišovať a navzájom ich nezamieňať, pretože kým účastníkom hmotnoprávneho úkonu (napríklad
v súvislosti so zmenami podmienok úverovej zmluvy, na ktorých sa jej účastníci dohodli v notárskej
zápisnici) musia byť účastníci tohto hmotnoprávneho úkonu, pre uznanie dlhu a súhlas vykonateľnosťou

notárskej zápisnice postačuje prejav dlžníka.

Uznanie dlhu je totiž jednostranným právnym úkonom dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým dáva
veriteľovinajavo,žesvojdlhuznáva.Preplatnosťuznaniajepotrebnápísomnáforma,prísľubzaplatenia
dlhu a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky.

Pri splnení týchto zákonných podmienok dochádza k prerušeniu premlčania a predpokladá sa, že dlh v
čase uznania trval. Všetky tieto náležitosti písomné uznanie povinnej prostredníctvom splnomocneného
zástupcu v notárskej zápisnici obsahuje.Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je vždy jednostranným prejavom jeho vôle, z
ktorého vyplýva, že súhlasí s tým, aby notárska zápisnica v prípade, že v určenej dobe oprávnenému

určené plnenie neposkytne, bola bez ďalšieho titulom pre vykonanie exekúcie. Tento súhlas s
vykonateľnosťounemáhmotnoprávnupovahu,pretoženemázanásledokvznik,zmenualebozánikpráv
alebo povinností účastníkov konania, je len jednou z náležitostí stanovených Exekučným poriadkom k
tomu, aby notárska zápisnica mohla byť exekučným titulom.

Pre platnosť notárskej zápisnice, v ktorej dlžník (povinný) uznal svoj dlh voči veriteľovi a súhlasil s
jej vykonateľnosťou, nie je preto potrebná dohoda s veriteľom a neúčasť veriteľa pri spisovaní takejto
notárskej zápisnice nespôsobuje jej neplatnosť.

Notárska zápisnica v danej veci je však neplatná z iného dôvodu, ktorý súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozhodnutia posúdil a náležite odôvodnil.

Podľa ustanovenia § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou
osobou.Splnomocniteľudelízatýmtoúčelomplnomocenstvosplnomocnencovi,vktoromsamusíuviesť
rozsah splnomocnencovho oprávnenia.

Predpokladom zastúpenia podľa ustanovenia § 22 ods. 2 OZ je spôsobilosť zástupcu na právny úkon, o
ktorý ide, a záujmy zástupcu nesmú byť v rozpore so záujmami zastúpeného. Tento rozpor so záujmom
zastúpeného sa pritom nemusí týkať len právneho úkonu, na ktorý bol zástupca splnomocnený, ale
postačí akýkoľvek stret záujmov zástupcu a zastúpeného, ktorý by mohol vyvolať pochybnosť o tom, že
zástupca bude riadne vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce mu zo zastúpenia.

V posudzovanej veci povinný mal v zmluve o úvere splnomocniť advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na
spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru tak,
aby sa notárska zápisnica stala titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu.

Odvolací súd zastáva názor, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak pri preskúmavaní
predmetného exekučného titulu a podmienok, za ktorých bol vydaný, vrátane posudzovania zmluvy o
úvere dospel k záveru, že predmetný exekučný titul bol vydaný na základe plnomocenstva, ktoré povinný
udelil advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi, v predtlačenej zmluve o úvere. Ak povinný chcel, aby mu
oprávnený poskytol predmetný spotrebiteľský úver, bol nútený na predtlači zmluvy o úvere podpísať aj

plnomocenstvo pre Mgr. Tomáša Kušníra, v ktorom ho splnomocnil na spísanie predmetnej notárskej
zápisnice ako exekučného titulu.

Takéto podmieňovanie poskytovania spotrebiteľského úveru súčasným uzatvorením plnomocenstva pre
Mgr. Tomáša Kušníra s poverením na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, je potrebné

považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere.

Uvedené konanie splnomocneného zástupcu povinnej Mgr. Tomáša Kušníra je v rozpore so zákonom
č. 132/1990 Z. z. o advokácií (platnom v čase uzavretia zmluvy o úvere t. j. dňa 16. 05. 2005).

Podľa ustanovenia § 23 OZ, zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu
(zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že zastúpenie na základe dohody o plnomocenstve predpokladá
dvojstranný právny úkon, teda dohodu medzi dvomi subjektmi a to medzi splnomocniteľom na jednej

strane a splnomocnencom na druhej strane a samotné plnomocenstvo je iba jednostranným právnym
úkonom, ktorým splnomocniteľ dáva tretím osobám na vedomie, v akom rozsahu je osoba uvedená
v plnomocenstve oprávnená ho zastupovať. Dohoda o plnomocenstve, z ktorej právny vzťah vzniká,
musí teda obsahovať všetky náležitosti dvojstranného právneho úkonu z hľadiska jeho subjektov, ako aj
obsahu. Pokiaľ má mať takáto dohoda písomnú formu, predpokladá sa prejav oboch zmluvných strán

potvrdený podpisom týchto subjektov.

Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že v notárskej zápisnici ako exekučnom titule, ktorú oprávnený
predložil, chýba nepochybný relevantný prejav vôle povinného (dlžníka) splnomocniť advokáta Mgr.Tomáša Kušníra na vykonanie vyhlásenia v jeho mene. Už samotná táto skutočnosť predstavuje vadu
exekučnéhotitulu,ktorábránivmožnostivydaťexekútorovipoverenienavykonanieexekúcienazáklade
takejto notárskej zápisnice.

Z týchto vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd považoval uznesenie súdu prvého stupňa v jeho
napadnutej časti, t. j. vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o jej zastavení za vecne správne,
a preto ho potvrdil v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 O. s. p.

Odvolací súd taktiež nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu,
že požiada Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a sekundárneho
úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor
Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj "ZFEÚ") má povahu
osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc
vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov,
úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES.

Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a
zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž

nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o
prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako
predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci
aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových
právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii

súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva ( tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej.

Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

K nastoleným prejudiciálnym otázkam oprávneného v opravnom prostriedku, ktoré žiadal predložiť
Súdnemu dvoru Európskej únie vo vyššie uvedených zneniach odvolací súd dáva do pozornosti vec
Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial
a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98).Súdny dvor EÚ už vo týchto veciach konštatoval, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z
myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom

postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť
kompenzovanýibapozitívnymzásahom,vonkajšímvovzťahuksamotnýmúčastníkomzmluvy.Možnosť
súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň

na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý
spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku
7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania
nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov.

Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica

zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú
povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom
a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť
(C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že
vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu

podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou
dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v
zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou.

Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s
tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť
z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva.

Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom
exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s

článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces.

Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s

doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku existencie

konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Podľa ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p. na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.
Rozhoduje sa však vždy uznesením.Podľa ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné
konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania
nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.

V zmysle ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p. na exekučné konanie možno aplikovať ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku len vtedy, ak Exekučný poriadok neustanovuje inak.

Exekučný poriadok v ustanovení § 36 ods. 5 výslovne vylučuje možnosť prerušiť exekučné konanie -

okrem zákonom ustanovených prípadov, napr. podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní.

Preto ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) a c) O. s. p., na exekučné konanie nemožno aplikovať, a teda
nemožno exekučné konanie prerušiť tak, ako to žiadal oprávnený.

Odvolací súd dodáva, že splnomocnenie, ktoré povinná osoba udelila pri podpise zmluvy, ktoré

prijal advokát konajúci za oprávneného za účelom uznania dlhu povinného voči oprávnenému, je
pre obchádzanie zákona neplatným právnym úkonom a uznanie dlhu na základe takto udeleného
splnomocnenia je absolútne neplatným právnym úkonom (uznesenie ÚS SR II. ÚS 404/2010-16 zo dňa
30. 09. 2010).

Odvolací súd preto nepovažoval návrh na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej
úniezaopodstatnený,lebonevzniklapotrebastanoviťhraniceaplikovateľnostiúniovéhopráva.Podobne
nezistil dôvody na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky, keďže posúdenie súladu
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s Ústavou Slovenskej republiky nebolo v tomto konaní
potrebné.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, odvolací
súd návrh na prerušenie konania oprávneného ako nedôvodný zamietol.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ustanovením
§142ods.2O.s.p.aúčastníkomnáhradutrovodvolaciehokonanianepriznal,pretožeoprávnenýnemal
v tomto konaní úspech a ostatným účastníkom preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, preto
im neboli priznané.

Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach v pomere 3 : 0 (ustanovenie §
3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov v znení novely uskutočnenej
zákonom č. 33/2011 Z. z. účinnej od 01. 05. 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.