Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. júl 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/453/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712215503
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Snopčoková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6712215503.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Snopčokovej a

členov senátu JUDr. Márie Podhorovej a JUDr. Petra Priehodu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k.
17C/142/2012 - 318 zo dňa 16. 10. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku týkajúceho sa vecí vedených na Okresnom súde Zvolen pôvodne

pod sp. zn. 17C/142/2012, 17C/144/2012, 17C/145/2012, 17C/146/2012, 17C/147/2012, 17C/149/2012,
17C/150/2012, 17C/151/2012, 17C/153/2012, 17C/154/2012, 17C/155/2012, 17C/156/2012,
17C/157/2012, 17C/158/2012, 17C/159/2012, 17C/161/2012, 17C/162/2012 p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh žalobcu, ktorým sa domáhal majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, zamietol. O trovách konaniach rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania
nepriznal.

Okresný súd ešte pred rozhodnutím vo veci samej uznesením č. k. 17C/142/2012 - 236 zo dňa 10. 10.
2013návrhžalobcunaprerušeniekonaniaaždoprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSlovenskej
republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a nestranný súd
zamietol. Toto uznesenie v spojení s uznesením odvolacieho súdu, a to Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 13Co/1216/2013 - 258 zo dňa 31. 03. 2014, nadobudlo právoplatnosť dňom 28. 04. 2014.

Okresnýsúduznesenímč.k.17C/142/2012-18zodňa04.02.2013rozhodolospojenívecíuvedenýchv
odôvodnení rozsudku prvostupňového súdu s tým, že tieto veci sa budú viesť pod sp. zn. 17C/142/2012.
Následne okresný súd uznesením sp. zn. 17C/142/2012 - 316 zo dňa 16. 10. 2014 rozhodol, že konanie
vedené v spojenej veci pôvodne vedenej pod sp. zn. 17C/152/2012 vylučuje na samostatné konanie z
dôvodu, že zistil, že v konaní sp. zn. 17C/152/2012 odpadli dôvody, pre ktoré súd spojil vec na spoločné
konanie.

Následne rozhodol vo veci samej v ostatných spojených veciach vedených tak, ako je uvedené vyššie
pod sp. zn. 17C/142/2012.Čo sa týka žaloby vo veci samej, okresný súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že v
exekučnom konaní dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia do vydania rozhodnutia nie je takej povahy, aby bolo možné konštatovať vo veci porušenie

práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, v ktorom je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie, pretože vydanie poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmavania
exekučného titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie. Súd má povinnosť
predovšetkým pred udelením poverenia súdnemu exekútorovi skúmať, či sú naplnené formálne a

naplnené predpoklady pre vedenie exekúcie. Ďalej mal prvostupňový súd za to, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno tvrdenia, pretože nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk,
nepreukázal výšku tvrdenej škody ako aj nemajetkovej ujmy, pričom ani nie je zrejmé, akým spôsobom
žalobca k uvedeným sumám dospel. Žalobca v každom konkrétnom konaní na preukázanie vzniku
škody musel produkovať dôkazy preukazujúce vznik škody pri každej individuálnej pohľadávke, žalobca
nepreukázal splnenie základných zákonných podmienok, ktoré sú potrebné pre priznanie náhrady škody

v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

Vec správne posúdil podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z.

O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanej nepriznal náhradu trov konania, hoci v konaní bola
úspešnou účastníčkou, z dôvodu, že náhradu trov konania žalovaná nepožadovala.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v celom rozsahu. V rozsiahlom
odvolaní, okrem iného, namietal najmä porušenie jeho práva na kontradiktórny súdny proces, v ktorom

strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby,
ale zároveň musia mať možnosť sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami
a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Uvedené právo bolo žalobcovi upreté, nakoľko
pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s písomným vyjadrením žalovaného k návrhu, toto mu
bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Pred vynesením rozsudku nebol oboznámený

so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu
nemal možnosť sa vyjadriť. Prvostupňovému súdu vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania a súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia
akéhokoľvek dôvodu sám určil. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však

v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec
sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Žalobca ďalej namietal, že konaním súdu
mu bolo upreté, resp. odňaté právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek
tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je základným predpokladom na splnenie podmienok
spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 345/09). Žalobca v konaní uskutočnil

podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému vec bola
pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič
nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne

pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej situácie, okresný súd
preto nemal vec meritórne prejednať. Konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodoval aj o zamietnutí návrhu žalobcu
na prerušenie konania vydaním meritórneho rozhodnutia pred právoplatným rozhodnutím o prerušení
konania zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu. Vo vzťahu k existencii zbytočných

prieťahov a neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment,
kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu
exekútorovi. Namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia okresného súdu pre nedostatok dôvodov vo
vzťahu náhrady skutočnej škody, pričom uvádza, že súd v odôvodnení rozhodnutia zaoberá sa len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,

ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka. Podľa žalobcu súd ignoroval všetky tvrdenia
žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z
titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, urgencií, publikačné výdaje spojené s vyhotovením
urgencií na poštovné a telekomunikačné výdaje. Namietal, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé,akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda
nevznikla, rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Žalobca ďalej v odvolaní
uviedol, že nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu

zapríčinil dlžník. Poukázal na to, že pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Namietal, že žalobca hodlal v konaní
pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody a
to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však žalobcu nepoučil
podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej tak,

aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie vecí bez zbytočných prieťahov,
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného
súduvyslovenýmvnapadnutomrozsudku,akoajsjehoodôvodnením,námietkyžalovanéhouvedeného
v odvolaní odvolací súd nepovažuje za dôvodné a prijateľné.

K podanému odvolaniu odvolací súd ďalej uvádza:

Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi súdu na strane druhej. Okresný súd

neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení
neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Nebolo možné prihliadnuť na námietku
žalobcu, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces a to z dôvodov, že žalobca
mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s
cieľom ovplyvniť súdne konanie. Pokiaľ žalobca tvrdí, že pred vynesením rozsudku nebol oboznámený

s písomným vyjadrením žalovaného k návrhu a uvedené vyjadrenie mu bolo doručené so samotným
rozsudkom vo veci samej, toto tvrdenie žalobcu pravdivé nie je. Z obsahu spisu mal odvolací súd za
preukázané, že vyjadrenie žalovaného k návrhu žalobcu (č. l. 216) bolo právnemu zástupcovi žalobcu
doručené a toto vyjadrenie právny zástupca žalobcu prevzal dňa 30. 08. 2013. Keďže vyjadrenie
žalovaného bolo právnemu zástupcovi žalobcu riadne doručené a na pojednávanie dňa 16. 10. 2014 bol

právny zástupca žalobcu riadne predvolaný a predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 10. 09. 2014,
je zrejmé, že bola dodržaná lehota v zmysle § 115 ods. 2 O. s. p. a žalobca mal tak dostatok času na
prípravu na pojednávanie a v časovom predstihu mal vedomosť aj o vyjadrení žalovaného v predmetnej
veci.

Tvrdenie žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania neobstojí,
odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd v súdenej veci nerozhodol rozsudkom bez nariadenia
pojednávania, okresný súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 03. 10. 2013, ktoré pojednávanie
bolo odročené na neurčito z dôvodu, že žalobca podal návrh na prerušenie konania, pričom súd
uznesením tento návrh na prerušenie konania zamietol a vyčkal na nadobudnutie právoplatnosti

rozhodnutia o neprerušení konania, čo už odvolací súd konštatoval vyššie. Ďalšie pojednávanie okresný
súd vytýčil na deň 16. 10. 2014, na toto pojednávanie účastníci boli riadne predvolaní. Hoci žalobca bol
na pojednávanie riadne a včas predvolaný a napriek tomu sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť
neospravedlnil.Keďže žalobca sa z neúčasti na pojednávaní neospravedlnil a ani neuviedol žiaden dôležitý dôvod, pre
ktorý sa pojednávania zúčastniť nemohol, okresný súd dôvodne pojednával v neprítomnosti žalobcu a

jeho právneho zástupcu v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. Bolo nielen právom, ale aj povinnosťou žalobcu na
súdne pojednávanie sa dostaviť. Ak sa žalobca vzdal dobrovoľne tohto práva, nemôže byť prejednanie
veci bez jeho prítomnosti na pojednávaní, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný považované
za postup súdu, ktorým by mu bola odňatá možnosť zúčastniť sa verejného pojednávania, oboznámiť
sa s obsahom spisu, listinnými dôkazmi a podobne, a teda nebola žalobcovi odňatá možnosť konať

pred súdom. Práve zo správania sa žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu je zrejmá účelovosť konania
spočívajúca v marení postupu súdu prejednať vec v primeranej lehote bez prieťahov. Napriek tomu,
že na pojednávanie sa nedostavil ani žalovaný, pričom svoju neúčasť písomne vopred ospravedlnil a
zároveň uviedol, že nežiada o odročenie pojednávania, okresnému súdu nič nebránilo, aby vec v zmysle
§ 101 ods. 2 O. s. p. prejednal a vo veci aj rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania.

Odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd vo veci vykonal náležité dokazovanie a na základe zisteného
skutkového stavu vo veci vecne správne rozhodol. Odvolací súd súhlasí so záverom prvostupňového
súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti
súdneho exekútora, ktorou požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako jedného z
predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Argumentácia

žalobcu o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívala predovšetkým v tvrdení, že
k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej 15-
dňovej lehoty. Súdna prax je ustálená na závere, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistil rozpor žiadosti
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí súd rozhodnúť o

zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonane exekúcie (viď uznesenia Ústavného súdu SR
sp. zn. II. ÚS 243/2013 zo dňa 25. 04. 2013, IV. ÚS 605/2012 zo dňa 14. 12. 2012). Rovnako správny
je aj záver prvostupňového súdu, že prípadné vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre súdneho
exekútora musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, žiadosti o vydanie poverenia
a návrhu na vykonanie exekúcie, pričom s prihliadnutím práve na takúto povinnosť exekučného súdu

uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný postup, ktorý by mal za následok
prieťahy v súdnom konaní, postup exekučného súdu je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej
a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu. Odvolací súd uvádza, že vzhľadom na
množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje pred okresným súdom (čo je odvolaciemu súdu
známe z jeho rozhodovacej činnosti), je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne

potrebná na vykonanie tejto činnosti, čo je plne v súlade so závermi Ústavného súdu Slovenskej
republiky, napr. vo veci sp. zn. II. ÚS 245/2013, IV. ÚS 606/2012.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý sa
podľa neho nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou, odvolací súd uvádza, že

vzhľadom k tomu, že žalobca v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov
zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nepreukázal teda nesprávny
úradný postup exekučného súdu, nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku zaoberať nepriznaním
uplatnenej škody a majetkovej ujmy, čo je v súlade so zásadou hospodárnosti konania. Táto skutočnosť
nespôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku tak, ako to v odvolaní tvrdil žalobca.

Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu odvolací súd poukazuje na to, že
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom,
je objektívnou zodpovednosťou bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je nesprávny úradný postup, ďalej existencia škody a príčinná

súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich
predpokladov zodpovednosti za škodu je práve tvrdený nesprávny úradný postup pri výkone verejnej
moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. Ak prvý a
jeden z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup, nebol v

konaní zistený, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi
verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom, teda nebol zistený jeden zo
základných predpokladov vzniku zodpovednosti, preto okresný súd sa dôvodne nezaoberal ďalšímipredpokladmi vzniku zodpovednosti, a teda existenciou škody, príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym
úradným postupom a touto škodou.

Vzhľadom na uvedené dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa
a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd
podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvostupňového konania. Okresný súd pri

rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ustanovenia § 142 ods. 1 O.
s. p., teda podľa úspechu v konaní a súčasne správne aplikoval ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. aplikujúc
ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p. Úspešným účastníkom odvolacieho
konania bol žalovaný, žiadne trovy odvolacieho konania si však neuplatnil, súd teda rozhodol, že

žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.