Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. október 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3CoPr/12/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113223013
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1113223013.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci navrhovateľky: P. J., J. XXX/XX, G.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Eleónora Zezuláková s.r.o., Mierové nám. 943/4, Galanta,
proti odporcovi: Green Integrated Logistic (Slovakia) s.r.o., Zámocká 30, Bratislava, zastúpenému
FUTEJ & Partners s.r.o., Radlinského 21, Bratislava, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru a iné, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k.
12Cpr/7/2013-104, zo dňa 7.5.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť
odporcovi trovy konania 1.153,67 eura k rukám jeho právneho zástupcu a povinnosť zaplatiť na účet
súdu trovy štátu 10,99 eura.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľka sa návrhom zo dňa 8.7.2013 domáhala určenia neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru daného jej odporcom listom zo dňa 30.4.2013, trvania

pracovného pomeru medzi odporcom a navrhovateľkou a uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej
náhradu mzdy 1.100 eur brutto mesačne a 100 eur výkonnostný bonus mesačne počnúc od 15.5.2013
až do času, keď jej umožní pokračovať v práci. Uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 7.5.2014
pripustil zmenu návrhu, podľa ktorého navrhovateľka žiadala určiť neplatnosť okamžitého skončenia
pracovného pomeru daného jej odporcom listom zo dňa 30.4.2013, trvania pracovného pomeru medzi
odporcom a navrhovateľkou a uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej náhradu mzdy za obdobie od
XX.X.XXXX C. X.X.XXXX XX.XXX eur.

Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľka bola v pracovnom pomere s odporcom na
základe pracovnej zmluvy s dojednaným dňom nástupu do práce 1.4.2007. Miestom výkonu jej práce
bol podľa dodatku k pracovnej zmluve zo dňa 28.2.2011 J., P. B. XXXX, J.Z., J., U. XXXX, G., J. J. L.
L. A. T..R..- organizačná zložka, G. XXX, G. - G.; týmto dodatkom došlo k zmene mesačnej mzdy na
mzdu vo výške 1.100 eur s mesačným výkonnostným bonusom XXX eur, ktorý môže byť upravený podľa
pracovného výkonu. Pracovná doba navrhovateľky podľa pracovného poriadku odporcu, príloha č. 1,

písm. d) bola od 07:00 - 16:00 hod. s obedňajšou prestávkou od XX:XX - XX:XX hod.

Odporca dňa 9.5.2013 doručil navrhovateľke okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 30.4.2013
podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny, keďženeoprávnene opakovane a úmyselne dňa 11.2.2013, 18.2.2013 a 25.2.2013 opustila svoje pracovisko
bez vedomia a súhlasu zamestnávateľa. O odchode zo zamestnania je záznam v elektronickej
dochádzke pracovného času umiestnenej na vstupných a výstupných bránach areálu, v ktorom sa

nachádza jej pracovisko. Na základe výstupných informácií z elektronickej evidencie pracovného
času je zrejmé, že v uvedené dni opustila svoje pracovisko pred skončením pracovnej zmeny. Pri
odovzdávaní dochádzky za mesiac február 2013 v prípade uvedených dní ručne prepísala časy
odchodovzpracoviskana16:00hod.ajnapriektomu,žesavprácidouvedenéhočasunezdržiavala,čím
úmyselne pozmenila čas svojej dochádzky. Svoju dochádzku vlastnoručne podpísala. Takto pozmenená

a odovzdaná dochádzka sa však nezhoduje so záznamom z elektronickej dochádzky.

Výkazom dochádzky navrhovateľky za mesiac február 2013 a elektronickými záznamami odchodov
navrhovateľky z Areálu J. za mesiac február 2013 mal súd prvého stupňa preukázané, že navrhovateľka
skutočne v uvedené dni opustila svoje pracovisko okolo XX:XX hod, ale v dochádzke si odchod
vyznačila ručne o XX:XX hod. Navrhovateľka uvedený skutok nenamietala, spochybňovala však jeho

kvalifikáciu ako závažné porušenie pracovnej disciplíny s tým, že pred odchodom z pracoviska mala
prácu vykonanú, J., pre ktorý jej oddelenie zabezpečovalo logistický servis, mal v uvedenom čase
výpadok vo výrobe, mohla pracovať aj z domu a jej konaním odporcovi žiadna škoda nevznikla. V
konaní však bolo preukázané, že navrhovateľka nemala súhlas nadriadeného na skorší odchod z práce
a nemala ani povolenú prácu z domu. Navrhovateľka nie len, že v uvedené dni svojvoľne opustila

pracovisko, ale aj pozmenila údaje o svojej dochádzke tak, že v rozpore s pracovným poriadkom článok
3,bod3.1.písm.e)siodchodzprácenevyznačilavautorizovanomdochádzkovomsystéme,aleklamlivo
údaj o svojom odchode vyznačila ručne, a to o 4 hodiny neskôr, t.j. tak, ako by odpracovala celý pracovný
čas. Tým uviedla odporcu do omylu a ten jej vyplatil mzdu aj za čas, ktorý neodpracovala, čím mu
vznikla škoda. Vychádzajúc z pracovného poriadku odporcu, článok 4, bod 4.1. písm. b), r) a s), ktorý za

závažné porušenie pracovnej disciplíny považuje nevyužívanie pracovného času na plnenie pracovných
úloh,neospravedlnenúabsenciuvpráciajriadneneoznačeniedochádzkovéholístka,súdprvéhostupňa
konanie navrhovateľky vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, pre ktorý je možno podľa
§ 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce skončiť pracovný pomer okamžite.

Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že podľa § 68 ods. 2 Zákonníka práce, účinného v čase skončenia
pracovného pomeru navrhovateľky, dvojmesačná subjektívna lehota začína plynúť okamihom, kedy sa
zamestnávateľ o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel, t.j. keď tento dôvod
zistí ktorýkoľvek z nadriadených zamestnancov. Začiatok plynutia tejto doby je teda daný okamihom
vedomosti o dôležitom dôvode, nestačí iba jednoduché podozrenie zo skutkov zakladajúcich dôvod na

okamžité skončenie pracovného pomeru alebo získanie nespoľahlivej správy, ale musí ísť o zistenie
v zmysle uvedeného ustanovenia, teda o istotu v bežnom zmysle slova. Výsluchom svedkov C. J.
I. E. U. mal súd prvého stupňa preukázané, že kontrola dochádzky sa vykonávala až po skončení
mesiaca, terminál - hodiny, v ktorých sa dochádzka u odporcu vyznačovala, sa museli fyzicky zvesiť,
poslať mzdárke, ktorá vytlačila dochádzkový lístok a vrátila ho zamestnancovi, ktorý do neho

doplnil údaje o dôvodoch svojej neprítomnosti a naspäť dochádzkový lístok poslal mzdárke, ktorá na
základe neho vypočítala mzdu. Ručné pozmeňovanie dochádzky navrhovateľkou dňa XX.X.XXXX,
XX.X.XXXX I. XX.X.XXXX a podozrenie zo skutkov zakladajúcich dôvod na okamžité zrušenie mohol
zamestnávateľ zistiť najskôr 10.3., čo bol výplatný termín na výplatu mzdy za mesiac február 2013.
Tieto dôvody v uvedenej lehote mohla zistiť mzdová účtovníčka, ktorá však nebola oprávnená na

kontrolu dochádzky a nebola nadriadenou navrhovateľky. Zistené podozrenia oznámila generálnemu
riaditeľovi, ktorý bol nadriadeným navrhovateľky. Výsluchom D. C., generálneho riaditeľa odporcu
a C. J., mzdovej účtovníčky odporcu, mal súd prvého stupňa preukázané, že mzdová účtovníčka
tieto podozrenia nadriadenému navrhovateľky oznámila až v čase archivácie dochádzky za mesiac
február 2013, čo bolo v dňoch X. - X.X.XXXX. Na základe toho odporca dňa 9.4.2013 požiadal

Samsung o elektronické záznamy odchodov navrhovateľky z Areálu J. za mesiac február 2013. Mailovou
komunikáciou odporcu so J. mal súd prvého stupňa preukázané, že odporca tieto záznamy získal dňa
XX.X.XXXX, t.j. až týmto dňom sa odporca dozvedel o skutočných dôvodoch na okamžité skončenie
pracovného pomeru navrhovateľky. Až z týchto záznamov totiž vyplynulo, že navrhovateľka skutočne
pracovisko opustila v čase pred skončením pracovnej doby, teda skôr ako pred časom XX:XX hod.,

vyznačeným v dochádzkovom liste. Od tohto dňa možno považovať závažné porušenie pracovnej
disciplíny navrhovateľkou za skutočne zistené. Keď teda odporca dal navrhovateľke okamžité skončenie
pracovného pomeru dňa 30.4.2013 a doručil jej ho 9.5.2013, urobil tak v lehote podľa § 68 ods. 2
Zákonníka práce.Odpoveďou zamestnaneckej rady na žiadosť o prerokovanie okamžitého skončenia pracovného
pomeru zo strany zamestnávateľa podľa § 68 Zákonníka práce zo dňa 17.4.2013 mal súd prvého

stupňa preukázané, že odporca okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľky v zmysle §
74 Zákonníka práce so zástupcami zamestnancov vopred prerokoval. Zamestnanecká rada žiadosť
odporcu zo dňa 15.4.2013 prerokovala dňa 17.4.2013 a s okamžitým skončením pracovného pomeru
s navrhovateľkou súhlasila.

Na základe uvedeného súd prvého stupňa dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru
navrhovateľky zo dňa 30.4.2013, doručené jej dňa 9.5.2013, je platné a preto žalobný návrh zamietol.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady úspešnosti a úspešnému
odporcovi priznal trovy konania za právne zastupovanie v podrobnej špecifikácii. O trovách štátu
rozhodol v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku podala navrhovateľka odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a návrhu vyhovieť.

Uviedla, že v danom prípade neboli splnené zákonom stanovené podmienky na okamžité skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa s tým, že z jej strany nedošlo k žiadnemu závažnému

porušeniu pracovnej disciplíny. Poukázala na skutočnosť, že v dodatku k pracovnej zmluve uzavretej
dňa 28.2.2011 boli dohodnuté ako miesto výkonu práce pracoviská J., P. B. XXXX, J., J., U. XXXX, G. a
zároveň Sklad, J. L. L. A. T..R.. - organizačná zložka, G. XXX. Súd prvého stupňa podľa navrhovateľky
nevzal do úvahy, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že na týchto pracoviskách podľa
potrieb zamestnávateľa zodpovedne a riadne plnila svoje pracovné povinnosti a dodržiavala všetky

právne a iné predpisy vzťahujúce sa na prácu ňou vykonávanú; k žiadnemu závažnému porušeniu
pracovnej disciplíny v dňoch 11.2.2013, 18.2.2013 a 25.2.2013 z jej strany neprišlo. V uvedených dňoch,
kedy mala opustiť svoje obvyklé pracovisko bez predchádzajúceho súhlasu svojho nadriadeného,
boli jej pracovné povinnosti splnené, pracovisko zabezpečené a odporcovi nevznikla žiadna škoda.
Navrhovateľka namietla opomenutie § 109 ods. 3 Zákonníka práce, z ktorého možno dôvodiť, že

neospravedlnene zameškaná zmena (alebo i len jej časť, prípadne i opakovaná) nie je dôvodom na
okamžité skončenie pracovného pomeru; Zákonník práce totiž predpokladá, že zamestnávateľ môže
krátiť zamestnancovi dovolenku o jeden až dva dni za každú neospravedlnene zameškanú zmenu.

V súvislosti s aplikáciou § 68 ods. 2 a § 70 Zákonníka práce navrhovateľka namietla skutočnosť, že súd

prvého stupňa nevzal do úvahy vyjadrenie odporcu zo dňa 29.7.2013, v ktorom odporca jasne uviedol,
že „v mesiaci február 2013 odporca ako zamestnávateľ nadobudol určité podozrenie, že odporkyňa
spolu s ďalšími tromi zamestnancami zanedbáva svoje povinnosti, pretože bol niekedy problém sa s ňou
telefonicky spojiť, prípadne ani nebola zastihnuteľná v svojej kancelárii. Z navrhovateľkou predložených
záznamov o jej dochádzke však vyplývalo, že sa na pracovisku zdržiava, napriek tomu odporca začal

podozrievať navrhovateľku z porušenia pracovnej disciplíny“. Odporca teda mal o konaní navrhovateľky
ako o dôvode zakladajúcom podľa neho dôvodnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru jasnú
a istú vedomosť; mal tak vedomosť o elektronickom zázname odchodov navrhovateľky z areálu J. za
mesiac február 2013, pričom táto vedomosť odporcu bola príčinou nevyplatenia výkonnostného bonusu
navrhovateľke za február 2013 vo výške 100 eur. Navrhovateľka na uvedenom základe mala za zrejmé

pochybenie súdu prvého stupňa pri závere, že ručné pozmeňovanie dochádzky navrhovateľkou mohol
odporca zistiť najskôr 10.3., čo bol výplatný termín na výplatu mzdy za február 2013. Uvedené bolo podľa
navrhovateľky vyvrátené jej výpoveďou a výpoveďami svedkov E. U. a Q. J., podľa ktorých na základe
vyjadrenia nadriadeného manažéra C. U.. A. bola jediným dôvodom na nevyplatenie výkonnostného
bonusu v mesiaci február 2013 dochádzka, pričom táto skutočnosť musela byť a bola nadriadenému

zamestnancovi známa už na konci mesiaca február 2013, keď vzhľadom na výpoveď svedkyne C. J.
vyplatenie výkonnostného bonusu záviselo od rozhodnutia vedúceho strediska.

Súd prvého stupňa podľa navrhovateľky pochybil aj pri závere, že odporca dňa 9.4.2013 požiadal J.
o elektronické záznamy odchodov navrhovateľky z areálu Samsung za mesiac február 2013, keď táto

skutočnosť nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu. Z mailovej komunikácie predloženej odporcom
vyplýva, že odporca dňa 9.4.2013 požiadal J. o elektronické záznamy odchodov navrhovateľky a jej
spolupracovníkov z areálu J. za mesiace jún, júl, december 2012 a január 2013; nežiadal teda o
elektronické záznamy za mesiac február 2013. Rovnako podľa navrhovateľky pochybil súd prvéhostupňa pri závere o preukázaní získania záznamov odporcom dňa 10.4.2013. Táto skutočnosť totiž
nevyplýva zo žiadneho vykonaného dôkazu. Z mailovej komunikácie predloženej odporcom vyplýva, že
E. O. zaslala dňa 10.4.2013 o 16:36 hod. mailovú poštu E. C. a D. K., obsahujúcu dochádzku za jún,

júl a december 2012 a január 2013; E. C. preposlal uvedené dňa XX.X.XXXX Z. XX:XX hod. D. C.. Súd
prvého stupňa sa nevysporiadal so skutočnosťou, že mailovou poštou dňa XX.X.XXXX Z. XX:XX hod.
zaslal C. U.. A. W. H. a D. C. kópiu dochádzky XPL oddelenia za február 2013, teda v čase, keď ju
preukázateľne nemal oznámenú a zaslanú zo strany spoločnosti J.. Odporca tak mal zrejmé a jasné
vedomosti o opustení obvyklého pracoviska navrhovateľkou bez jeho súhlasu a vedomia dňa 11.2.2013,

18.2.2013 a 25.5.2013 už vo februári 2013, na základe čoho boli zamestnanci odporcu sankcionovaní
nevyplatením výkonnostného bonusu za február 2013. Keďže okamžité skončenie pracovného pomeru
bolo navrhovateľke doručené až 9.5.2013, nebola splnená zákonom vyžadovaná podmienka doručenia
v stanovenej lehote druhému účastníkovi a preto je okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné.

Navrhovateľka namietla i pochybenie súdu prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keď

sa neriadil ustálenou judikatúrou, podľa ktorej je v každom prípade aplikácie § 142 ods. 1 O.s.p. potrebné
zvažovať, či nie sú dané okolnosti na použitie § 143 O.s.p. alebo či nie sú dané výnimočné okolnosti -
dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu § 150 O.s.p. Súd prvého stupňa neprihliadol na pomery
účastníkov konania, na charakter predmetného sporu a na skutočnosť, že konanie je oslobodené od
súdnych poplatkov. Mala za to, že priznanie náhrady trov konania odporcovi nie je v súlade s § 3

Občianskeho zákonníka a so zásadou spravodlivého usporiadania veci.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že pri doručení
okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 9.5.2013 je dvojmesačná subjektívna lehota podľa
§ 68 ods. 2 Zákonníka práce zachovaná, ak sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného

pomeru dozvedel najskôr dňa 9.3.2013. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzhľadom na interné
postupy v spoločnosti (vykonávanie kontroly dochádzky až po skončení kalendárneho mesiaca na
termináli, zvesenie dochádzky mzdárkou a ich následné zaslanie zamestnancovi na doplnenie dôvodov
neprítomnosti) mohol dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru zistiť najskôr 10.3.2013. Z
výpovede svedkyne J. vyplynulo, že dôvod zistila v čase archivácie dochádzky dňa 6.-7.4.2013 a

následne o tom informovala p. C., ktorý telefonicky vyzval J. o predloženie dochádzky za február 2013.
Vzhľadom k podozreniu, že došlo k absenciám aj počas iných mesiacov, odporca si dňa 9.4.2013
emailom vyžiadal aj informáciu o dochádzkach v ďalších mesiacoch - t.j. výpisy za jún, júl, december
2012 a za január 2013. Zo sledu udalostí, interných postupov ako aj svedeckých výpovedí vyplýva,
že nebolo možné, aby sa o dôvode okamžitého skončenia pracovného pomeru dozvedel skôr ako

10.3.2013. Z tohto dôvodu sa súd prvého stupňa správne ustálil na tomto dátume, rovnako ako na
skutočnosti, že odporca záznamy získal dňa 10.4.2013. Nevyplatenie výkonnostného bonusu nemá nič
spoločné s dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko v čase spracovania miezd za
február2013odporcaotejtoskutočnostieštenemalinformáciu.Výkonnostnýbonusniejenárokovateľná
zložka mzdy a z tohto dôvodu nie je ani možné jeho nevyplatenie chápať ako sankciu zo strany

zamestnávateľa, rovnako túto skutočnosť nie je možné chápať ako akýsi dôkaz o tom, že odporca o
dôvodoch na okamžité skončenie pracovného pomeru vedel už koncom februára 2013.

K poukazu na možnosť zamestnávateľa krátiť dovolenku pri neospravedlnenej absencii uviedol, že aj
neospravedlnená absencia sa v závislosti od rôznych okolností môže považovať za závažné porušenie

pracovnej disciplíny a z tohto dôvodu môže byť aj neospravedlnená absencia dôvodom na okamžité
skončenie pracovného pomeru. Navrhovateľka nepopierala, že sa dopustila konania, ktoré bolo neskôr
považované za závažné porušenie pracovnej disciplíny; podľa návrhu na začatie konania považovala
okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné pre nedodržanie subjektívnej lehoty; predmetom
dokazovania nebolo posudzovanie miery závažnosti konania navrhovateľky; v odvolaní nevytýkala

nesprávne posúdenie miery závažnosti konania. Z uvedeného vyplýva, že samotná navrhovateľka si
je vedomá závažnosti svojho konania, nakoľko nerozporovala hodnotenie svojho konania ako závažné
porušenie pracovnej disciplíny. Predmetom konania bolo posúdenie platnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru z dôvodu porušenia subjektívnej lehoty, s dodržaním ktorej sa súd prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite vysporiadal.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.10.2015 (§ 211 ods.
2 , § 156 ods. 3 O.s.p.).Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru
adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon

pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie
pracovného pomeru medziiným musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť
iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo
možné zameniť s iným dôvodom (§ 70 Zákonníka práce) a musí byť vopred prerokované s príslušným
odborovým orgánom (§ 74 ods. 1 Zákonníka práce). Dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru

musí byť v písomnom okamžitom skončení pracovného pomeru uvedený tak, aby bolo zrejmé, aké
sú skutočné dôvody, ktoré vedú druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu k tomu, že rozväzuje
pracovný pomer, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo chcel účastník prejaviť, t.j. ktorý zákonný dôvod
okamžitého skončenia pracovného pomeru uplatňuje, a aby bolo zabezpečené, že uplatnený dôvod
nebude možné dodatočne meniť.

V predmetnej veci odporca okamžite skončil pracovný pomer s navrhovateľkou podľa § 68 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce listom zo dňa 30.4.2013, pričom ako dôvod uviedol nasledovné:

„Dňa 11.2.2013, 18.2.2013 a 25.2.2013 ste bez vedomia a súhlasu Vášho zamestnávateľa opustili svoje
obvyklé pracovisko. O odchode z Vášho zamestnania je záznam v elektronickej dochádzke pracovného

času umiestnenej na vstupných a výstupných bránach areálu, v ktorom sa nachádza Vaše pracovisko.
Na základe výstupných informácií z elektronickej evidencie pracovného času je zrejmé, že ste v uvedené
dni opustili svoje pracovisko pred skončením pracovnej zmeny.

Pri odovzdaní dochádzky za mesiac február 2013 ste mali v prípade vyššie uvedených dní ručne

prepísané časy odchodov z pracoviska na 16:00 hod. aj napriek tomu, že ste sa v práci do uvedeného
času nezdržiavali, čím ste úmyselne pozmenili čas Vašej dochádzky. Svoju dochádzku ste vlastnoručne
podpísali. Vami pozmenená a odovzdaná dochádzka sa však nezhoduje so záznamom z elektronickej
dochádzky.

Zamestnávateľ má za to, že ste svojvoľne opustili vo vyššie uvedené dni svoje obvyklé pracovisko.
Zároveň ste dodatočne nedoložili relevantný dokument pre ospravedlnenie Vašej absencie v uvedené
dni. Zároveň ste úmyselne vlastnoručne prepísali svoju dochádzku za mesiac február 2013, čím ste
zamestnávateľovispôsobiliškodu,nakoľkoVámbolazaplatenámzdazahodiny,ktorésteneodpracovali.

Vaše konanie klasifikujeme ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, keďže ste neoprávnene a
úmyselne opustili svoje pracovisko a nie je preto záujem, aby ste boli aj naďalej zamestnancom našej
spoločnosti.“

Z okamžitého skončenia pracovného pomeru daného odporcom navrhovateľke je zrejmé, že ako jeho

dôvod je uplatnené závažné porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľky podľa § 68 ods. 1 písm. b)
Zák. práce. Zo skutkového vymedzenia tohto dôvodu je zrejmé, v akom konaní navrhovateľky odporca
vzhliadol závažné porušenie pracovnej disciplíny.

V predmetnej veci navrhovateľka ani v odvolaní nenamietala pravdivosť skutkového vymedzenia dôvodu

okamžitého skončenia pracovného pomeru. Namietla však jeho kvalifikáciu ako závažné porušenie
pracovnej disciplíny a nedodržanie dvojmesačnej subjektívnej lehoty pre možnosť odporcu okamžite
skončiť s ňou pracovný pomer.

Vo všeobecnosti možno uviesť, že povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu patrí k základným

povinnostiam zamestnanca vyplývajúcim z pracovného pomeru (§ 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce)
a spočíva v plnení povinností stanovených právnymi predpismi (najmä ustanoveniami § 81, § 82
Zákonníka práce), pracovným poriadkom, pracovnou zmluvou alebo pokynom nadriadeného vedúceho
zamestnanca. Ak má byť porušenie pracovnej disciplíny právne postihnuteľné ako dôvod na skončenie
pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa, musí byť toto porušenie pracovných povinností zo strany

zamestnanca zavinené (aspoň z nedbanlivosti) a musí dosahovať určitý stupeň intenzity. Zákonník
práce pre účely skončenia pracovného pomeru rozlišuje medzi menej závažným porušením pracovnej
disciplíny a závažným porušením pracovnej disciplíny. Porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity
(závažným spôsobom), je dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru alebo pre výpoveď zpracovného pomeru (§ 68 ods. l písm. b) a § 63 ods. l písm. e) Zákonníka práce). Tieto pojmy, napriek
tomu, že od ich vymedzenia závisí možnosť a rozsah postihu zamestnanca, Zákonník práce nedefinuje
a ani neustanovuje, z akých hľadísk treba pri ich posudzovaní vychádzať. Jedným zo základných hľadísk

pri rozhodovaní o postihu za porušenie pracovnej disciplíny je intenzita porušenia pracovnej disciplíny.
Hodnotenie intenzity porušenia pracovnej disciplíny závisí od konkrétnych okolností a ovplyvňuje ho
tak osoba zamestnanca, funkciu ktorú zastáva, jeho doterajší postoj k plneniu pracovných povinností,
spôsob a intenzita porušenia konkrétnych pracovných povinností, ako aj situácia, v ktorej k porušeniu
došlo, dôsledky porušenia pre zamestnávateľa, či konanie zamestnanca spôsobilo zamestnávateľovi

škodu a pod.

Iba závažné porušenie pracovnej disciplíny je dôvodom podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce na
okamžité skončenie pracovného pomeru. Vzhľadom na charakter citovaného zákonného ustanovenia,
ktoré patrí k právnym normám s neurčitou (abstraktnou) hypotézou, je vždy úlohou súdu, aby podľa
svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti prípadu, sám túto hypotézu vymedzil. Je vecou súdu, aby

posúdil, či sa zamestnanec dopustil zavineného porušenia pracovnej disciplíny, a v prípade kladného
záveru rozhodol, o aký stupeň porušenia pracovnej disciplíny v danom prípade ide. Pri týchto úvahách
nie je súd obmedzovaný žiadnymi konkrétnymi hľadiskami, či hranicami, ale berie v úvahu iba špecifiká
prejednávanej veci a podporne i platnú judikatúru (ak táto bola prijatá). Z uvedeného vyplýva, že pri
posudzovaní stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ

vo svojom pracovnom poriadku (alebo v inom internom predpise) hodnotí určité konanie svojho
zamestnanca.

O neospravedlnenú absenciu zamestnanca ide vtedy, ak zamestnanec v dohodnutom pracovnom
čase neplní svoje pracovné povinnosti vyplývajúce z pracovného pomeru z dôvodu neprítomnosti

na dohodnutom pracovisku a ak neprítomnosť nie je spôsobená jeho preukázanou pracovnou
neschopnosťou, čerpaním dovolenky v súlade so zákonníkom práce, udelením neplateného pracovného
voľna alebo zákonnou prekážkou v práci. Neospravedlnená absencia zamestnanca v práci môže byť
pre zamestnávateľa dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie
pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Skutočnosti, ktoré sú podstatou

tohto výpovedného dôvodu nenastávajú obvykle v dôsledku jednorazového, ale opakovaného konania
zamestnanca niekedy v kratšej, inokedy v dlhšej dobe.

V predmetnej veci odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa konštatuje, že trojnásobne opakované
úmyselné a svojvoľné opustenie pracoviska a tým neospravedlnená absencia v spojení s trojnásobne

opakovaným úmyselným pozmenením času dochádzky, predstavuje u navrhovateľky pôsobiacej na
pozícii asistent manažéra závažné porušenie pracovnej disciplíny a je dôvodom pre okamžité skončenie
pracovného pomeru. Vzhľadom na opakované porušenia pracovnej disciplíny viacerými skutkami
potom dovtedajšie pôsobenie navrhovateľky u odporcu (tvrdené zodpovedné a riadne plnenie svojich
pracovných povinností a dodržiavanie všetkých právnych a iných predpisov vzťahujúcich sa na

prácu ňou vykonávanú) nemalo vplyv na posúdenie stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny v
predmetnej veci. Krátenie dovolenky zo strany zamestnávateľa pri neospravedlnene zameškanej zmene
zamestnanca je možnosťou a nie povinnosťou zamestnávateľa, pričom v predmetnej veci vzhľadom
na stupeň intenzity porušenia pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľky odporca uvedenú možnosť
nevyužil.

Pri posudzovaní zachovania subjektívnej lehoty pre okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle
§ 68 ods. 2 Zákonníka práce vychádzal súd prvého stupňa jednak z výpovedí svedkov a jednak zo
založených listín. Výpovede svedkov D. C. a C. J. vzájomne korešpondovali a medzi skutočnosťami
nimi uvedenými ohľadom dňa, kedy sa odporca o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru

dozvedel, neboli žiadne rozpory. Svedok D. C. totiž uviedol, že v danom prípade došlo ku kontrole
príchodu a odchodu na karte J. na podnet mzdárky odporcu (C. J.), ktorá spracúva dochádzku pre
mzdové účely a ktorá si všimla, že zamestnanci oddelenia 3PL mali každý pondelok ručne dopísané
odchody bez toho, aby si ich vyznačili elektronicky v dochádzkovej evidencii; uvedené jej bolo podozrivé
a preto ho o tom informovala; tento podnet od mzdárky dostal v apríli 2013 a informáciu o dochádzke

navrhovateľky zo J. za mesiac február 2013 žiadal elektronicky manažér C. U.. A.; dôkaz založený
na č.l. 47 a 48 bol osobne prevziať po 9.4.2013. Svedkyňa C. J.P. v súvislosti s vysvetlením spôsobu
spracovania dochádzkových lístkov uviedla, že dochádzkové lístky cca 300 zamestnancov za mesiac
február 2013 dostala okolo 6. - 7., mala 3 dni na ich spracovanie; nezrovnalosti v dochádzke si všimlapri archivácii dokladov v apríli 2013, čo bolo do 7.4.2013 a ukázala to nadriadenému D. C.. Súd prvého
stupňa preto správne vychádzal na základe uvedených výpovedí zo záveru, že mzdová účtovníčka
zistené podozrenia oznámila svojmu nadriadenému v čase archivácie dochádzky za mesiac február

2013, čo bolo v dňoch X.-X.X.XXXX.

Odvolacia námietka týkajúca sa nesprávnosti záveru súdu prvého stupňa, že odporca dňa 9.4.2013
požiadal Samsung o elektronické záznamy odchodov navrhovateľky z areálu J. za mesiac február 2013
a že tieto záznamy získal dňa 10.4.2013, nie je dôvodná. Ak totiž podľa svedka D. C. informáciu o

dochádzke navrhovateľky zo J. za mesiac február 2013 žiadal elektronicky manažér C. U.. A. a dôkaz
založený na č.l. 47 a 48 bol svedok osobne prevziať po X.X.XXXX, v spojení práve s e-mailovou poštou
zo dňa XX.X.XXXX, v ktorej o XX:XX hod. zaslal C. U.. A. W. H. I. D. C. kópiu dochádzky J. XPL
oddelenia za február 2013 (na ktorú poukazuje samotná navrhovateľka v odvolaní) bolo preukázané,
že odporca elektronické záznamy odchodov navrhovateľky z areálu J. za február 2013 získal dňa
10.4.2013. Žiadosť o elektronické záznamy odchodov navrhovateľky a jej spolupracovníkov z areálu

J. za mesiace jún, júl, december 2012 a január 2013 zo dňa 9.4.2013 a ich získanie odporcom dňa
10.4.2013 uvedenú skutočnosť podporne preukazujú, keď vzhľadom na vykonané dokazovanie nie je
rozhodujúce, že záznamy za tieto mesiace a február 2013 neboli jednotne žiadané a následne zaslané.

Na uvedených záveroch nič nemení ani nevyplatenie výkonnostného bonusu navrhovateľke za február

2013, keď v konaní nebolo sporné, že tento nie je nárokovateľnou zložkou mzdy. Podľa rozhodnutia
C. U.. A. zo dňa 5.3.2013 k nevyplateniu výkonnostného bonusu vo februári 2013 došlo na základe
interného vyhodnotenia výkonu a prevádzky oddelenia XPL. Uvedené rozhodnutie nie je v rozpore
s výpoveďou svedkyne C. J., ako namietla navrhovateľka (prostredníctvom právneho zástupcu na
pojednávaní dňa 7.5.2014), keď svedkyňa vo výpovedi potvrdila, že o výške výkonnostného bonusu

rozhoduje vedúci strediska. Ak ona dostávala od vedúceho strediska len konečnú sumu, pričom
dôvod vyplatenia alebo nevyplatenia jej nebol oznámený, potom neoznámenie dôvodov svedkyni pre
nevyplatenie výkonnostného bonusu (resp. skutočnosť, že jej nebolo predložené žiadne hodnotenie ako
bolo uvedené na pojednávaní) nepreukazuje účelovosť predloženého rozhodnutia C. U.. A..

Navrhovateľka v odvolaní poukázala na potrebu aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. pri rozhodovaní o
náhrade trov konania. Neuviedla však žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa v súvislosti s pomermi
účastníkov pre aplikáciu uvedeného ustanovenia; odvolací súd je pritom viazaný dôvodmi odvolania.
Charakter predmetného sporu a rovnako ani skutočnosť, že v predmetnom konaní bola navrhovateľka
oslobodená od súdneho poplatku, neodôvodňujú aplikáciu uvedeného ustanovenia; navrhovateľka sa

totiž neúspešne domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru daného pre
závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa dopustila a povinnosť nahradiť trovy konania nie je
viazaná na povinnosť poplatkovú. Odvolaciemu súdu nie je zrejmý poukaz na § 143 O.s.p. upravujúci
právo neúspešného odporcu na náhradu trov konania; uvedené ustanovenie nemožno v predmetnej
veci aplikovať, nakoľko neúspešnou v konaní bola navrhovateľka. Navrhovateľka taktiež mala za to, že

priznanie náhrady trov konania odporcovi nie je v súlade s § 3 Občianskeho zákonníka a so zásadou
spravodlivéhousporiadaniaveci.Anivtejtosúvislostivšakneuviedlažiadnedôvodytvrdenéhonesúladu;
odvolací súd je pritom viazaný dôvodmi odvolania.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle §

219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odporcu odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p a § 151 ods. 2 O.s.p. Pri verejnom vyhlásení rozsudku odvolací súd rozsudkom o.i.
rozhodol, že navrhovateľka je povinná zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške

určenej v písomnom vyhotovení rozsudku, na účet jeho právneho zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku (t.j. v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. ako účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech). Odporca,
ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, bol povinný trovy konania vyčísliť v zmysle § 151 ods.
1 veta druhá O.s.p. najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. Odporca (ani jeho
právny zástupca) v lehote do 3 dní od vyhlásenia rozsudku nevyčíslil trovy odvolacieho konania a

nakoľko z obsahu spisu trovy odvolacieho konania odporcu nevyplývajú, odvolací súd mu náhradu trov
odvolacieho konania v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. nepriznal, keď v takomto prípade nie je viazaný
rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania.Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.