Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. jún 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Co/191/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3212204608
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3212204608.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek

senátu JUDr. Natálie Čekanovej a JUDr. Ivany Šlesarovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO 35807598, zastúpeného Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO 36864421, proti žalovanému Slovenská republika, v mene ktorej
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava,
o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Bánovce nad Bebravou zo dňa 12. februára 2014, č. k. 6C/216/2012-121, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a žalovanému
náhradu trov konania nepriznal. Žalobca uviedol, že majetková škoda a nemajetková ujma vznikla
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn.
2Er/871/2008 spočívajúcom v tom, že o návrhu na zmenu súdneho exekútora rozhodol súd po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty. Súd prvého stupňa v zmysle § 115 ods. 1 OSP nariadil na prejednanie veci

samej pojednávanie na deň 12.02.2013, na ktorom podľa § 101 ods. 2 OSP vec prejednal a rozhodol v
neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu žalobcu. Poukázal na to, že pred pojednávaním vo veci
samej žalobca doručil súdu návrh na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania
z dôvodu, že podal na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v
Trenčíne, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že sudcovia Okresného súdu Bánovce nad Bebravou nie sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci. Aj keď o rovnakom návrhu na prerušenie konania už bolo
skôr právoplatne rozhodnuté, súd prvého stupňa na pojednávaní dňa 12.02.2013 rozhodol tak, že návrh

zamietol opätovne. Na rozdiel od predchádzajúceho návrhu však tentoraz nerozhodol samostatným
uznesením a nepočkal s pojednávaním na právoplatnosť takéhoto rozhodnutia, a to práve z dôvodu, že o
rovnakomnávrhunaprerušeniekonaniaboloužvminulostivtomistomkonaníprávoplatnerozhodnutéa
podľa názoru súdu prvého stupňa odvtedy nedošlo k žiadnej zmene, ktorá by odôvodňovala predpoklad,
že by sa mohlo (na ktoromkoľvek stupni) rozhodnúť inak. Preto, ak už raz bolo o procesnej otázke
nastolenej účastníkom konania (v tomto prípade o návrhu na prerušenie konania) rozhodnuté, pričom
súd zrušil prvé nariadené pojednávanie práve preto, aby vyčkal na právoplatnosť tohto rozhodnutia,

v prípade podania ďalšieho návrhu s totožným znením nie je už potrebné čakať na právoplatnosť
rozhodnutia o tomto návrhu a súd sa môže s daným procesným návrhom vysporiadať v konečnom
rozhodnutí. (v rozsudku, samozrejme s tým, že daný výrok rozsudku má účinky uznesenia). Návrh na
zrušenie pojednávania vyhodnotil súd prvého stupňa ako nedôvodný a to práve z dôvodu, že o rovnakomnávrhu na prerušenie konania bolo už v minulosti v tom istom konaní právoplatne rozhodnuté a
podávanie totožných návrhov v tomto smere považoval v rozpore s účelom, zmyslom a hospodárnosťou
konania. Súd prvého stupňa dňa 11.02.2014 e-mailom informoval právneho zástupcu žalobcu, že nie

sú dané dôvody na zrušenie resp. odročenie pojednávania, keďže o námietke zaujatosti aj o návrhu
na prerušenie konania bolo už zákonným spôsobom právoplatne rozhodnuté. Zároveň konštatoval,
že nakoľko o námietke zaujatosti sudcov Okresného súdu Bánovce nad Bebravou už Krajský súd v
Trenčíne rozhodol, a žalobca v novej námietke zaujatosti iné dôvody neuvádzal, o jeho námietke už
nerozhodoval. Z dokazovania vykonaného listinnými dôkazmi mal súd prvého stupňa preukázané, že

oprávnený podal žiadosť o zmenu súdneho exekútora dňa 22.11.2010. Súd prvého stupňa výzvou z
14.12.2010 vyzval povereného súdneho exekútora na zaslanie exekučného spisu. Opätovnou výzvou
z 18.02.2011 a urgenciou zo dňa 14.04.2011 urgoval exekučný súd predloženie spisu. Súdny exekútor
dňa 26.04.2011 navrhol exekúciu ako neprípustnú zastaviť. Súd prvého stupňa následne uznesením
zo dňa 21.11.2011
č. k. 2Er871/2008-26 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Proti uvedenému uzneseniu

podal oprávnený odvolanie a odvolací súd uznesením zo dňa 30.04.2012
č. k. 6CoE/60/2012-48 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť
dňa 06.06.2012. Za aplikácie § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 15
ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci v znení účinnom v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu,

§ 44 ods. 8,9 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.12.2006, dospel súd prvého stupňa k
záveru, že žaloba nie je dôvodná. Najskôr skúmal, či sú splnené podmienky konania. Uzavrel, že
pokiaľ sa žalobca domáha náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na základe nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu spočívajúceho v prieťahoch v konaní, je daná právomoc a
príslušnosť tamojšieho súdu tento nárok vecne posúdiť, prejednať a rozhodnúť o ňom. Námietku

žalovaného o nesplnení podmienky predbežného prerokovania nároku vyhodnotil súd prvého stupňa
ako nedôvodnú. V tomto prípade ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý je odstrániteľný
a ktorý bol odstránený tým, že v priebehu konania uplynulo od prijatia žiadosti žalovaným do dňa
rozhodnutia súdu viac ako 6 mesiacov a žalovaný v tejto lehote nárok žalobcu na náhradu škody
neuspokojil. Pokiaľ žalovaný namietal procesné nedostatky žaloby, tak je pravdou, že žaloba mala

nedostatky, no nie také, aby odôvodňovali postup súdu podľa ustanovenia § 43 ods. 1 OSP. Žalobca
uviedol v žalobe rozhodujúce skutočnosti a z označenia veci bolo možné zistiť, z ktorej konkrétnej
exekučnej veci svoj nárok odvodzuje. Súd prvého stupňa konštatoval, že k porušeniu zákonnej lehoty
na vydanie rozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora nedošlo, lebo súd prvého stupňa namiesto
rozhodnutia o ňom exekúciu vyhlásil legálnym postupom v konaní za neprípustnú a zastavil ju. Ak

neboli splnené totiž podmienky pre pokračovanie v exekúcii, nebol dôvod ani na zmenu exekútora.
Súd prvého stupňa zdôraznil, že nakoľko 30 - dňová lehota na rozhodnutie o zmene exekútora sa
na daný prípad nevzťahovala, nemohlo dôjsť k porušeniu práv žalobcu v dôsledku nerozhodnutia v
uvedenej lehote. I keď by takýto nesprávny úradný postup súdu bol daný, žalobca vôbec nepreukázal
vznik škody alebo nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej týmto nesprávnym úradným postupom. Žalobca

okrem toho neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal vznik a výšku majetkovej škody, ani príčinnú
súvislosť medzi postupom súdu a údajnou škodou a na jej preukázanie ani nenavrhol žiaden dôkaz.
Táto ani nevyplýva z exekučného spisu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou. Nepreukázal ani
vznik a výšku nemajetkovej ujmy. Žiadna z okolností tvrdených žalobcom nebola dôvodom na priznanie
nemajetkovej ujmy, pričom žalobca nepreukázal, že by samotné konštatovanie porušenia jeho práv

nebolo dostatočným zadosťučinením. V predmetnom exekučnom konaní oprávnený (žalobca) nepodal
urgenciu ani žiadosť o oznámenie stavu konania. Pokiaľ tvrdí žalobca, že v období nečinnosti súdu mu
vznikla škoda ako náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov,
na udržanie a správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym
exekútorom, ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené

s urgenciami na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania,
toto svoje tvrdenie ničím nepreukázal. Znalecký posudok č. 1/2013 vypracovaný znalcom A.. súd prvého
stupňa nepovažoval za dôkaz, ktorý by mal význam v prejednávanej veci. Súd prvého stupňa uviedol,
že vo veci by bolo nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie výsluchom svedkov pôsobiacich na
exekučnom súde, keď jediným objektívnym dôkazom o prípadných prieťahoch v konaní, resp. o inom

nesprávnom úradnom postupe súdu môže byť iba exekučný spis, z ktorého sú zrejme všetky úkony a
rozhodnutia súdu v danej veci, ako aj dĺžka konania a čas vykonávania jednotlivých úkonov. Pretože
žaloba bola nedôvodná už v samotnom právnom základe uplatneného nároku, nebol dôvod o právnom
základe uplatneného nároku rozhodovať medzitýmnym rozsudkom. O trovách konania rozhodol súdprvého stupňa v zmysle § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 151 ods. 2 OSP a žalovanému náhradu trov
konania nepriznal, keďže si ich nevyčíslil a zo spisu mu žiadne nevyplývajú.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP, keď účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosťkonaťpredsúdom(§205ods.2písm.a/OSPvspojenís§221ods.1písm.f/OSP),rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ OSP), súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav (§ 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP), pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie
skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a) a rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvého stupňa nemohol
postupovať podľa § 101 ods. 2 OSP a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Žalobca riadne a včas

požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi. Ak tak súd prvého stupňa spravil, odňal tým žalobcovi jeho právo na konanie pred súdom.
Sudcu, ktorý vydal napadnutý rozsudok nepovažoval za nestranného. Rozhodovanie veci zákonným
sudcom (aj súdom) je základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV.
ÚS 345/09). Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 36 ods.

1 Listiny a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je v občianskom súdnom konaní zabezpečené
vylúčením sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre jeho zaujatosť (§ 12 - 16 OSP, I.
ÚS 27/98). Nedostatok nestrannosti sudcu je súčasťou pojmu „zákonný sudca“ (čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, III. ÚS 16/2000). Neobstojí názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu Slovenskej republiky a

Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Za týchto okolnosti nie
je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca. V konaní bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Za danej
procesnej situácie ústne pojednávanie nebolo neodkladným úkonom. Konečné rozhodnutie vo veci

súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) OSP, proti ktorému pripustil odvolanie a toto odvolanie žalobcu podáva. V čase podania odvolania o
zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Správanie
súdu prvého stupňa, kedy predbehol vydaním konečného rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia

o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu, zakladá porušenie práva
žalobcu na súdnu ochranu a marí jeho možnosť konať pred súdom. Žalobca taktiež poukázal na to,
že nemal možnosť vyjadriť sa k tým tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a
nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie. Tým
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu práva žalobcu na súdnu ochranu ako aj k

odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo
na kontradiktórne konanie, v ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre
úspešnosť žaloby, ale aj možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami,
ktýmtosavyjadriťscieľomovplyvniťsúdnerozhodnutie. Žalobcaakostranakonanianeboloboznámený
s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť

dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Poukázal na to, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania, jeho právo na kontradiktórny súdny proces tým bolo porušené. Súd prvého
stupňa vykonal dokazovanie, ktorého rozsah a obsah si určil sám a vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené
v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise,

pretože vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Dôvodil, že pokiaľ žalovaný
nereagoval na výzvu súdu prvého stupňa, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobe v zmysle §
114 ods. 3 OSP, mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b OSP. Žalobca súdu prvého
stupňa vytýkal, že úplne ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá mu vznikla s titulu
udržiavania a správy informačného systému a titulom uplatnených výdavkov. V tejto časti považoval

žalobca rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, za prejav svojvôle a arbitrárnosti.
Súd prvého stupňa napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ je v tomto konaní jedinečný, svoje
negatívne rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi a vetami ako v iných svojich rozhodnutiach,
v ktorých vystupuje žalobca a žalovaný, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a základ. Nemožnoústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Žalobcovi
nebolo z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmé, akou úvahou súd prvého stupňa dospel k tomu, že
majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Žalobca hodlal v konaní prostredníctvom vykonaného

pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie skrátil len na dôkazy vykonávané
ex offo, žalobcu nepoučil podľa § 120 ods. 4 OSP a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo
veci samej tak, aby mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Podľa žalobcu súd prvého
stupňa vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ako aj jeho práva na
prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Napadnuté rozhodnutie
považoval žalobca za vnútorne rozporné, nakoľko súd prvého stupňa nekonštatoval zistené porušenie
práva a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. S
poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou, včas v zákonnej lehote na podanie odvolania,

že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 42 ods. 3 OSP aj náležitosti podľa § 205 ods.
1 OSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal odvolací súd preskúmanie zákonnosti
napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania. Dôvodmi odvolania vymedzenými
žalobcom a ich rozsahom je odvolací súd viazaný podľa § 212 ods. 1 OSP.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.
2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť.

Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie dostatočným

spôsobom, dôkladne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi účastníkov konania, dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadami uvedenými v § 132 O.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver,
keď s poukazom na ním citované ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, návrh zamietol a žalovanému, ako úspešnému účastníkovi konania
náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie a bránenie práva podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

nepriznal z dôvodu, že tieto nešpecifikoval a v konaní mu žiadne nevznikli. Svoje rozhodnutie súd prvého
stupňa podrobne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť jeho dôvodov,
na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

Obligatórne (§ 212 ods. 3 O.s.p.) sa odvolací súd zaoberal, či v konaní pred súdom prvého stupňa
nedošlo postupom súdu k procesným vadám uvedeným v § 221 ods. 1 písm. a/ - g/ O.s.p. a tzv. iným
vadám konania, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolacie dôvody posudzoval
odvolací súd podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Namietané vady konania vymedzené v § 221
ods. 1 písm. f/ a g/ O.s.p. sú vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania

na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky
okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Preto odvolací súd posudzoval či postupom súdu prvého stupňa
nebola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221
ods. 1 písm. f/ O.s.p.) a vo veci rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s

§ 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom treba vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorým bola
účastníkovi znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.
K pojmovým znakom tohto odňatia patrí odňatie možnosti konať pred súdom, k odňatiu možnosti konať

došlo v dôsledku postupu súdu a možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Tieto
pojmové znaky musia byť splnené súčasne. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodom odvolací súd
preskúmal splnenie podmienok na postup súdu prvého stupňa v konaní podľa § 114 ods. 1, 2, § 120
ods. 4, § 101 ods. 2 a § 123 O.s.p.Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak prvostupňový súd

ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil, a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR
sp.zn. III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku žalobcu.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís prvostupňový súd dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne aj
spravodlivé.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola žalobcovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací súd vzal na zreteľ, že v odvolaní vznesená námietka zaujatosti sa týkala všetkých sudcov
súdu prvého stupňa. Napriek tomu ale skúmal existenciu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci iba vo vzťahu k sudcovi - JUDr. Radoslavovi Svitanovi, PhD, ktorý podľa rozvrhu
práce tohto okresného súdu má predmetnú vec prejednať a rozhodnúť (ďalej len "namietaný sudca"),

nakoľko rozhodovacia činnosť ostatných sudcov tohto okresného súdu nie je v tejto veci daná.
Námietka odvolateľa o tom, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa vydal vylúčený sudca, preto
predstavujeodvolacídôvod podľaust.§205ods.2písm.a)vspojenís§221ods.1písm.g)O.s.p.,ktorý
treba odlišovať od námietky zaujatosti sudcu. Jej dôvodnosť posudzuje odvolací súd vždy bez toho,
aby bol pritom viazaný tým, či prípadne otázku zaujatosti sudcu posúdil ešte pred vydaním napadnutého

rozhodnutia nadriadený súd (§ 16 O.s.p.).

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa, vec bola pridelená sudcovi Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou JUDr. Radoslavovi Svitanovi, PhD. Krajský súd v Trenčíne uznesením zo dňa 22.10.2012,
č. k. 6NcC/330/2012-15, rozhodol, že sudca Okresného súdu Bánovce nad Bebravou JUDr. Radoslav

Svitana, PhD. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde pod sp.
zn. 6C/216/2012.Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací
súd zdôrazňuje, tak ako bolo uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia žalobcu svojim
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú a

nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. . Odvolací súd skúmajúc dôvodnosť uplatneného
odvolacieho dôvodu zo strany žalobcu dospel k záveru, že na strane zákonného sudcu nie je existencia
žiadnej okolnosti, ktorá by ho v zmysle § 14 a nasl. O.s.p. vylučovala z prejednávania a rozhodovania
vo veci vzhľadom na pomer k veci a účastníkom konania. V konaní nezistil z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p.
žiadne skutočnosti predstavujúce dôvod na vylúčenie tohto sudcu a takýto vzťah nie je možné odvodiť

ani z údajov žalobcu. Dôvodom na pochybnosti o jeho nezaujatosti, nemôžu byť ani úvahy žalobcu
založené na skutočnosti, že súd prvého stupňa svojim nelegálnym konaním (nesprávnym úradným
postupom) zapríčinil vznik škody na strane žalobcu, lebo táto skutočnosť sama o sebe nevypovedá nič
o vzťahu namietaného sudcu k účastníkom a k prejednávanej veci a nemožno z nej odvodiť, že by bola
spôsobilá ovplyvniť jeho nestranné rozhodnutie. Z týchto dôvodov odvolací súd vyhodnotil uplatnenú

odvolaciu námietku žalobcu ako nedôvodnú.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tým
tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd vychádzal v rozhodnutí a nemal možnosť vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a na ktorých založil toto rozhodnutie, nebol oboznámený s obsahom dôkazov a

prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
protitvrdení. Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie, v
ktorom musia mať strany možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné pre úspešnosť návrhu, ale aj
možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami, k týmto sa vyjadriť s
cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.

Preskúmaním obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v konaní dôsledne
postupoval podľa jednotlivých ustanovení O.s.p., preto tvrdenia žalobcu o tom, že nemal objektívnumožnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam a dôkazom, ktoré uviedol a navrhol žalovaný v písomnom
vyjadrení, nie sú pravdivé.

Poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p. bolo spolu s ďalšími procesnými poučeniami právnemu zástupcovi
žalobcu doručené na samostatnej listine dňa 08.11.2012. Zároveň bolo aj súčasťou každého
predvolania na nariadený termín pojednávania, ktorý si právny zástupca žalobcu prevzal, čo vyplýva
z obsahu spisu súdu prvého stupňa. Preto neobstojí argumentácia žalobcu o tom, že nebol v konaní
riadne poučený v zmysle tohto ustanovenia.

Vyjadrenie žalovaného k návrhu na začatie konania bolo žalobcovi doručené dňa 14.03.2013 spolu s
predvolaním na prvý termín pojednávania nariadený na 10.06.2013, pričom termín pojednávania bol
následne odročený z dôvodu potreby rozhodnutia o návrhu žalobcu na prerušenie konania. Tento návrh
na prerušenie konania súd prvého stupňa zamietol uznesením zo dňa 25.07.2013, č.k. 6C 216/2012-65,
ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 29.01.2014 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu

v Trenčíne
č.k. 17Co/627/2013-96 zo dňa 24.09.2013.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
žalobcu a žalovaného a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ustanovenia § 101 ods. 2 OSP, hoci

tak urobiť nemohol. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti žalobcu o odročenie
pojednávania a taktiež v uznesení, ktorým zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, riadne v
odôvodnení uviedol, z akých dôvodov tento návrh žalobcu zamietol. Opätovne o tomto návrhu rozhodol
aj v rámci odvolaním napadnutého rozsudku.

Druhý termín pojednávania súd prvého stupňa nariadil na deň 12.02.2014. Dňa 28.01.2014, kedy právny
zástupca žalobcu prevzal predvolanie na pojednávanie, vedel o ním tvrdenom dôvode na zrušenie
pojednávania, teda v rozpore s ust. § 119 ods. 2 O.s.p. nepožiadal o odročenie (zrušenie) pojednávania
bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel. Urobil tak až 10.02.2014, pričom opätovne
navrhol prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o

ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu
a práva na nestranný súd. Uvádzanú ústavnú sťažnosť nepredložil. Odvolací súd je toho názoru,
že v súlade s § 41 ods. 2 O.s.p. je potrebné návrh na zrušenie pojednávania posúdiť ako návrh na
odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 2 O.s.p.. Novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná
zákonom č. 388/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2012 zaviedla obligatórne náležitosti návrhu na odročenie

pojednávania. Návrh právneho zástupcu žalobcu tieto obligatórne náležitosti neobsahoval. Odvolací
súd konštatuje, že z obsahu predmetného návrhu nevyplýva žiadny dôležitý dôvod neúčasti právneho
zástupcu žalobcu na vytýčenom pojednávaní. Súd prvého stupňa návrh právneho zástupcu žalobcu
neakceptoval, nezistil dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, čo obratom v zmysle § 119 ods. 4
O.s.p. tomuto oznámil.

Súd prvého stupňa preto správne vec prejednal v neprítomnosti účastníkov, pretože boli splnené
podmienky § 101 ods. 2 O.s.p. a bola dodržaná lehota na prípravu pojednávania. Pretože žaloba
a vyjadrenie k žalobe boli účastníkom riadne doručené v dostatočnom časovom predstihu pred
pojednávaním a žiadneho z nariadených pojednávaní sa účastníci konania nezúčastnili, napriek riadne

doručeným predvolaniam, nemožno uzavrieť, že by v danej súvislosti žalobcovi bola súdom prvého
stupňaodňatámožnosťvyjadriťsaktvrdeniamžalovanéhovkonaní. Žalobcasabezospravedlniteľného
dôvodu nezúčastnil nariadeného pojednávania, preto neobstojí jeho odvolacia námietka, že sa nemal
možnosť vyjadriť k dôkazom, ktoré vykonal súd . Túto možnosť žalobca nevyužil napriek poučeniu podľa
ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p.

Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím na všetky okolnosti veci,
vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súd prvého stupňa mal pre
prejednanie veci v neprítomnosti účastníkov konania a ich zástupcov splnené všetky podmienky podľa
§ 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa v konaní vyplýva, že právo žalobcu

na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené. Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov
konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania možnosť konať pred súdom. Súdne konanie v
predmetnej veci prebehlo pred súdom prvého stupňa s pojednávaním a účastníci konania mali reálnu
možnosť predkladať skutočnosti a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvéhostupňa končil dokazovanie. Za daného procesného stavu súd prvého stupňa umožnil sporovým stranám
zúčastniť sa prejednania veci vrátane možnosti označiť rozhodné skutočnosti a dôkazy, vyjadriť ku
všetkýmdôkazom,ktorésavykonali(§123O.s.p.),vykonaťzhrnutienávrhovavyjadriťsakdokazovaniu

i k právnej stránke veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.).

Odvolací súd naviac z úradnej činnosti zistil, že Ústavný súd Slovenskej republiky o sťažnosti žalobcu
zo dňa 13.12.2012 podanej voči uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne
č.k. 6NcC 330/2012-15 zo dňa 22.10.2012, ktorá bola predmetom jeho prvého návrhu na prerušenie

konania rozhodol uznesením zo dňa 29.05.2013 pod č.k. I. ÚS 261/2013-10 tak, že sťažnosť odmietol
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25
ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde).

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v prejednávanej veci neboli dňa

12.02.2014 dané zákonné podmienky na obligatórne prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b)
OSP a ani fakultatívne prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP. Otázka či je konajúci
sudca z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, bola v danom prípade vyriešená postupom podľa
§ 14 a nasl. O.s.p.. V rámci konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky nedošlo k odkladu
vykonateľného uznesenia Krajského súdu v Trenčíne ako nadriadeného súdu č.k. 6NcC 330/2012-15

zo dňa 22.10.2012 o podanie ktorej sťažnosti pravdepodobne opieral navrhovateľ dôvodnosť návrhu
na prerušenie konania. Naviac v čase, keď súd prvého stupňa v tomto smere rozhodoval, už bolo
súdom prvého stupňa o obdobnom návrhu žalobcu rozhodnuté a ústavná sťažnosť podaná proti tomuto
rozhodnutiu odmietnutá, z čoho vyplýva, že v čase rozhodovania prvostupňového súdu tu už nebola
existencia skutočnosti, od ktorej žalobca odvodzoval opodstatnenosť svojho návrhu. Za týchto okolností

postup súdu prvého stupňa, ktorý rozhodol o návrhu na prerušenie konania a zároveň vo veci samej,
je v súlade s postupom podľa § 6 O.s.p. ako aj so zásadou hospodárnosti a efektívnosti konania. Preto
nemôže mať za následok odňatie možnosti konať pred súdom. Pre úplnosť považuje odvolací súd
za potrebné dodať, že iná procesná situácia by bola v prípade, ak by existovali zákonné dôvody na
prerušenie konania a súd prvého stupňa by na pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania a zároveň aj vo veci samej. V tom prípade by existoval dôvod na zrušenie, prípadne zmenu
rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa návrhu na prerušenie konania a dôvod na zrušenie
rozsudku vo veci samej pre vady konania pred súdom prvého stupňa. Na základe týchto skutočností
vyhodnotil odvolací súd odvolanie žalobcu smerujúce proti napadnutému rozsudku v časti, ktorou súd
prvého stupňa zamietol návrh na prerušenie konania ako nedôvodné.

Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní poukázal na to, že napriek jedinečnosti skutkového deja súd prvého
stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich rozhodnutiach, v
ktorých vystupuje on ako žalobca, odvolací súd zdôrazňuje, že práve skutočnosti uvedené v odvolaní
sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina odvolacích dôvodov

žalobcu sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému stavu, ide o cyklostylované
návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie žalobcu v odvolaní, že
vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa žalovaný nevyjadril na výzvu súdu k návrhu, že sa vo veci
nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., a pod.

Odvolací súd je toho názoru, že žalobca v konaní nesplnil dôkaznú povinnosť podľa § 120 ods.
1 OSP. V sporových konaniach, ako je aj v danej veci, sa nesplnenie dôkaznej povinnosti prejaví v
nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre účastníka, ktorý svoje dôkazné bremeno neuniesol. Dôkazné
bremeno je procesný inštitút, ktorý spočíva v zodpovednosti účastníka konania za to, že v konaní
budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Povinnosť tvrdenia

a dôkazná povinnosť závisí od účastníkov konania, ktorí tým vymedzujú predmet dokazovania, teda to
čo má byť preukázané. Na preukázanie skutočností, ohľadom ktorých má účastník konania dôkazné
bremeno slúži dôkaz, dôkazný prostriedok realizovaný v procese dokazovania. Vymedzenie okruhu
skutočností, ktoré musí účastník uviesť a následne preukázať závisí od hypotézy hmotnoprávnej normy
upravujúcej sporný vzťah medzi účastníkmi. Táto norma zároveň určuje rozsah dôkaznej povinnosti a

dôkazného bremena. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter
objektívnej zodpovednosti, ktorej podmienkami sú: výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej
moci, vznik škody alebo nemajetkovej ujmy poškodenému a príčinná súvislosť medzi nimi. Tietopodmienky musí preukázať poškodený, ktorý znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú
objektívnu zodpovednosť štátu

Právne vzťahy, z ktorých žalobca odvodzoval nároky uplatnené žalobou, sú upravené zákonom č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov. Vychádzajúc z ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 3 ods. 2, § 9 ods. 1,2, § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z predstavuje existencia nesprávneho úradného postupu pri výkone verejnej moci orgánom verejnej
moci hypotézu právnej normy. Pokiaľ nesprávny úradný postup existuje, nastupuje dispozícia právnej

normy predstavujúca zodpovednosť štátu ako zodpovednostného subjektu za škodu, ktorá predstavuje
právny následok nesprávneho úradného postupu v podobe sankcie.

V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že nerozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho
exekútora v konaní vedenom Okresným súdom Bánovce nad Bebravou
sp. zn 2 Er 871/2008 exekučným súdom v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, je nesprávnym

úradným postupom podľa právoplatného rozhodnutia vydaného v inom konaní (sťažnosť u predsedu
súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, disciplinárne konanie, konanie pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky, konanie pred Európskym súdom pre ľudské práva). Žalobca nepreukázal, že
prieťahy, o ktorých bolo v inom konaní rozhodnuté, sú neodôvodnené, boli podstatnou a rozhodujúcou
príčinou vzniku škody žalobcu v exekučnom konaní z dôvodu, že jeho pohľadávka sa stala

nevymáhateľnou a nevykonateľnou.

Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvého stupňa, že v danej veci nebol naplnený prvý predpoklad
vzniku zodpovednosti za škodu, a to existencia nesprávneho úradného postupu. Žalobca, napriek
úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov, vo svojom odvolaní neuviedol (nepochybne

z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní na súdy), aké konkrétne nedostatky
meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, vecnému dôvodu zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza
len všeobecné konštatovania (napr. "súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané", "súd úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej
škode z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdavkov na administratívne

spracovanie textov urgencií atď".), ktoré uvádzal aj v návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie
tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a nezodpovedá ani skutkovým zisteniam ani právnemu
hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia okresného súdu. Žalobca v odvolaní nenapadol
podrobné skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nepreukázanom naplnení predpokladov
vzniku zodpovednosti štátu za škodu (neexistenciu nesprávneho úradného postupu, škody a príčinnej

súvislosti). Rovnako žalobca v odvolaní žiadnou odvolacou námietkou nenapadol hmotnoprávne dôvody
zamietnutianávrhunanáhradunemajetkovejujmy.Napadnutýrozsudokpovažujeodvolacísúdzavecne
správny, pretože následkom nepreukázaného kumulatívneho naplnenia všetkých predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu je zamietnutie žaloby žalobcu.

Odvolacie dôvody prezentované žalobcom v odvolaní nemajú oporu v zistenom skutkovom stave ani v
právnom posúdení veci súdom prvého stupňa. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s posúdením
a hodnotením listinného dôkazu, znaleckého posudku č. 1/2013 vypracovaného znalcom doc. S.. N..
K. I., N.. Za splnenia všetkých procesných povinností, ktoré vykonal súd prvého stupňa v súlade s
príslušnými ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku o konaní, prejednaní a rozhodnutí veci, keď

účastníkov riadne poučil o možnosti označiť a predkladať dôkazy a na pojednávaní dňa 12.02.2014
vyhlásil dokazovanie za skončené, odvolací súd v súlade s § 213 ods. 5 O.s.p. nezistil dôvody na
doplnenie dokazovania, pre ktoré nebol daný právny základ žalobcom uplatnených nárokov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1

O.s.p., tak že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania podľa § 151 ods. 2 OSP nepriznal, pretože
žalovaný si trovy odvolacieho konania nevyčíslil a zo spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.