Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/448/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2602899875
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2602899875.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a členov
senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: Ing. Z. N.,
nar. XX.XX.XXXX, M. XXX, proti odporcovi: Stredná odborná škola, V. Paulínyho - Tótha 31/5, Senica,
IČO: 00 351 997, zastúpená advokátom: JUDr. Ľubomír Polák, Hurbanova 18, Senica, o náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku

Okresného súdu Senica č. k. 5C 105/2002-401 zo dňa 19. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním prvostupňový súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi sumu 22.111,16 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 12,5% ročne od 01.11.2003
do zaplatenia všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Zároveň súd odporcovi uložil

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 16% ročne zo sumy 5.136,23 eur od
01.11.2002 do zaplatenia. Vo zvyšku súd návrh zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok
z predmetu konania v sume 1.326,50 eur.

Svoje rozhodnutie prvostupňový súd po citácii § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu

30.05.2002, § 134 ods. 1, ods. 2, § 129 ods. 1 Zákonníka práce a § 101 Občianskeho zákonníka
vecne odôvodnil tým, že po tom, čo bola navrhovateľovi daná listom odporcu zo dňa 30.5.2002
výpoveď z pracovného pomeru, navrhovateľ listom zo dňa 3.6.2002 oznámil odporcovi, že s uvedeným
výpovedným dôvodom nesúhlasí a žiada, aby ho odporca naďalej zamestnával podľa pracovnej zmluvy.
Navrhovateľovi patrí od doby ako oznámil odporcovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával
náhradamzdy,tedavdanomprípadeod3.6.2002.Navrhovateľoviužbolaprávoplatnepriznanánáhrada
mzdy za obdobie od 1.9.2002 do 31.8.2003 v sume 5.136,23 eur a preto prvostupňový súd rozhodoval

už len o návrhu navrhovateľa vo zvyšnej časti týkajúcej sa navrhovateľom uplatnenej náhrady mzdy
z neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie 1.9.2003 do 9.6.2010 v sume 47.539,17 eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 16,43 % ročne od 1.9.2003 do zaplatenia a v časti uplatneného
úroku z omeškania vo výške 16,43 % ročne z priznanej sumy 5.136,23 eur od 1.9.2002 do zaplatenia.
Súd navrhovateľom uplatnenú náhradu mzdy za neprimeranú a v rozpore s dobrými mravmi a priznal
navrhovateľovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za nasledujúce obdobie od

1.9.2003 do 13.12.2008 v sume 22.111,16 eur, vychádzajúc pritom z názoru Krajského súdu v Trnave
vysloveného v uznesení č.k. 23Co/58/2011-317 zo dňa 30.3.2012. Súd dospel k záveru, že by bolo
v rozpore s dobrými mravmi priznať navrhovateľovi náhradu mzdy aj za obdobie od 14.12.2008 do9.6.2010, teda za obdobie odkedy je navrhovateľ už starobný dôchodca a riadne poberá dôchodok,
pretože práve z tohto dôvodu samotný navrhovateľ nenastúpil do práce u odporcu, po tom ako ho
odporca k tomu vyzval, v dôsledku čoho pracovný pomer navrhovateľa u odporcu skončil ku dňu

6.7.2010, a to okamžitým zrušením daným navrhovateľovi odporcom podľa § 68 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny. Rozpor konania navrhovateľa s dobrými
mravmi videl súd i v tom, že navrhovateľ si doteraz bezdôvodne neprevzal od odporcu náhrady mzdy v
sume 5.136,23 eur, ktorá mu už bola právoplatne súdom priznaná.

Pri výpočte náhrady mzdy súd vychádzal z rozhodujúceho obdobia druhého kalendárneho
štvrťroku 2002, ktorý predchádzal 1.9.2002, odkedy súd náhradu mzdy navrhovateľovi už priznal v
prechádzajúcom konaní. Navrhovateľovi boli za mesiac apríl 2002 vyplatené za 21 pracovných dní
nemocenské dávky v sume 6.930,- Sk, za mesiac máj 2002 mu bola za 21 pracovných dní vyplatená
hrubá mzda v sume 15.673,- Sk a za mesiac jún 2002 mu bola za 20 pracovných dní vyplatená hrubá
mzda v sume 15.019,- Sk. Za 62 pracovných dní bola teda navrhovateľovi hrubá mzda v celkovej sume

37.622,- Sk, čo v priemere predstavuje sumu 606,81 Sk za jeden deň (37.622,- Sk : 62 dní = 606,81 Sk) a
zajednuhodinusumu75,85Sk(606,81Sk:8hod.=75,85Sk)apripočte170hodínmesačnepriemernú
hrubú mzdu za 1 mesiac v sume 12.894,50 Sk (75,85 Sk x 170 hod. = 12.894,50 Sk). V danom
prípade obdobie od 1.9.2003 do 13.12.2008 predstavuje 63 mesiacov a 10 pracovných dní za december
2008 (rok 2003 4 mesiace, rok 2004 12 mesiacov, rok 2005 12 mesiacov, rok 2006 12 mesiacov, rok

2007 12 mesiacov, rok 2008 11 mesiacov a 10 pracovných dní za december 2008). Pri priemernej hrubej
mzde za 1 mesiac v sume 12.894,50 Sk by navrhovateľovi za 63 mesiacov patrila suma 812.353,50
Sk (63 mesiacov x 12.894,50 Sk) a za 10 pracovných dní za december 2008 suma 6.447,25 Sk
(12.894,50 Sk : 20 pracovných dní = 644,725 Sk x 10 pracovných dní = 6.447,25 Sk), teda za
celé posudzované obdobie od 1.9.2003 do 13.12.2008 celkom suma 818.800,75 Sk (812.353,50 Sk +

6.447,25 Sk). Zo sumy 818.800,75 Sk však bolo potrebné odrátať dávky a príspevky v hmotnej núdzi,
ktoré boli navrhovateľovi za obdobie od 1.9.2003 do 31.12.2003 vyplatené v sume 11.600,00 Sk (2.900,-
Sk x 4 mesiace), za obdobie roku 2004 v sume 19.820,00 Sk, za obdobie roku 2005 v sume 22.080,00
Sk,zaobdobieroku2006vsume19.680,00Sk,zaobdobieroku2007vsume40.100,00Skazaobdobie
roku 2008 v sume 39.400,00 Sk. Dávky a príspevky v hmotnej núdzi boli navrhovateľovi za posudzované

obdobie vyplatené v celkovej sume 152.680,- Sk. Náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného
pomeru navrhovateľa za obdobie od 1.9.2003 do 13.12.2008 potom po odrátaní dávok a príspevkov v
hmotnej núdzi vyplatených navrhovateľovi v posudzovanom období predstavuje sumu 666.120,75 Sk
(818.800,75 Sk - 152.680,- Sk = 666.120,75 Sk), čo je v prepočte konverzným kurzom 30,126 za jedno
euro 22.111,16 eur. Súd priznal navrhovateľovi náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného

pomeru za obdobie od 1.9.2003 do 13.12.2008 v sume 22.111,16 eur a vo zvyšnej časti týkajúcej sa
náhrady mzdy za obdobie od 14.12.2008 do 9.6.2010 v sume 25.428,01 eur návrh navrhovateľa ako
nedôvodný zamietol.

Súd dospel k záveru, že navrhovateľ žiadal oprávnene aj úroky z omeškania zo sumy 22.111,16 eur z

toho dôvodu, že náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru priznaná navrhovateľovi
týmto rozsudkom za obdobie od 1.9.2003 do 13.12.2008 v sume 22.111,16 eur sa stala splatná dňa
31.10.2003 a uvedenú sumu odporca navrhovateľovi doteraz nezaplatil, čím sa dostal s plnením
do omeškania dňom 1.11.2003. Súd preto uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úrok
z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby Národnej banky Slovenska, s poukazom na

nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. platnej ku dňu 1.11.2003, teda vo výške 12,5 %
ročne zo sumy 22.111,16 eur od 1.11.2003, až do zaplatenia. Súčasne návrh navrhovateľa vo zvyšku,
týkajúceho sa uplatneného úroku z omeškania vo výške 3,93 % ročne zo sumy 22.111,16 eur od
1.11.2003 do zaplatenia, teda nad priznanú výšku úroku z omeškania 12,5 % ročne zamietol, pretože
výškaúrokuuplatnenánavrhovateľombolavtomtoprípadevozvyškuvrozporesozákonom.Súddospel

k záveru, že navrhovateľ žiadal oprávnene aj úroky z omeškania zo sumy 5.136,23 eur z toho dôvodu,
že náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru priznaná po prvý krát navrhovateľovi
rozsudkom Okresného súdu Senica č.k. 5C/105/2002-278 zo dňa 6.12.2010 za obdobie od 1.9.2002 do
31.8.2003vsume5.136,23eursastalasplatnádňa31.10.2002auvedenúsumuodporcanavrhovateľovi
doteraz nezaplatil, čím sa dostal s plnením do omeškania dňom 1.11.2002. Súd preto uložil odporcovi

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby Národnej
banky Slovenska, s poukazom na nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z.z. platnej ku dňu 1.11.2002, teda vo
výške 16 % ročne zo sumy 5.136,23 eur od 1.11.2002, teda odo dňa kedy sa odporca dostal s plnením
do omeškania, až do zaplatenia a súčasne návrh navrhovateľa vo zvyšku, týkajúceho sa uplatnenéhoúroku z omeškania vo výške 0,43 % ročne zo sumy 5.136,23 eur od 1.11.2002 do zaplatenia, teda nad
priznanú výšku úroku z omeškania 16 % ročne zamietol, pretože výška úroku uplatnená navrhovateľom
bola v tomto prípade vo zvyšku v rozpore so zákonom.

Prvostupňový súd sa zaoberal námietkou premlčania nároku navrhovateľa uplatnenou odporcom a
dospel k záveru, že nie je dôvodná, nakoľko navrhovateľ si svoj nárok na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru uplatnil včas. Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 23Co/275/2009-201
zo dňa 24.2.2010, na odvolanie navrhovateľa, rozsudok Okresného súdu Senica č.k. 5C/105/2002-167

zo dňa 28.1.2009 zmenil v časti určenia neplatnosti výpovede tak, že výpoveď daná navrhovateľovi
listom z 30.5.2002 odporcom z dôvodu ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je neplatná a v
tejtočastinadobudolrozsudokprávoplatnosťdňa14.5.2010.Navrhovateľsatedadozvedel,žemánárok
na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru dňa 14.5.2010, kedy mu bol doručený
rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/275/2009-201 zo dňa 24.2.2010. Súd mal preukázané, že
navrhovateľ si po prvý krát uplatnil náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru listom zo

dňa 6.6.2005, doručeným tunajšiemu súdu dňa 8.6.2005 a písomne dňa 29.6.2005 a aj na pojednávaní
v predmetnej veci dňa 19.9.2005 požiadal súd o pripustenie zmeny petitu návrhu práve z toho dôvodu,
že svoj návrh žiadal rozšíriť o uloženie povinnosti odporcovi zaplatiť mu náhradu mzdy za obdobie od
1.9.2002 do 30.6.2005 v sume 485.085,- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 16,43 % ročne
od 1.9.2002 do zaplatenia, na čo súd zmenu petitu návrhu tak ako navrhovateľ žiadal aj pripustil, a to

uznesením č.k. 5C/105/2002-75 zo dňa 19.9.2005. Vzhľadom k tomu, že konanie v danej veci stále
pokračovalo, navrhovateľ podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 15.6.2010 rozšíril svoj návrh o
ďalšie obdobie a sumu, ktorú žiadal priznať ako náhrady mzdy a na pojednávaní v predmetnej veci dňa
22.11.2010 požiadal súd o zmenu petitu návrhu, čomu súd vyhovel a na tom istom pojednávaní dňa
22.11.2010, na ktorom bol prítomný navrhovateľ aj právny zástupca odporcu, uznesením pripustil zmenu

petitu návrhu v časti týkajúcej sa náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru tak, že
navrhovateľ sa domáhal, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť mu náhradu mzdy za obdobie od 1.9.2002
do 9.6.2010 v sume 52.675,40 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 16,43 % ročne od 1.9.2002
do zaplatenia. V danom prípade trojročná premlčacia doba začala teda plynúť dňom 14.5.2010, kedy
bol navrhovateľovi doručený, a súčasne i nadobudol právoplatnosť, rozsudok Krajského súdu v Trnave

č.k. 23Co/275/2009-201 zo dňa 24.2.2010, z ktorého sa navrhovateľ dozvedel, že má nárok na náhradu
mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru a kedy sa teda právo mohlo vykonať po prvý raz.
Navrhovateľ si po prvý krát uplatnil na súde náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
ešte dňa 8.6.2005 a dňa 15.6.2010 (išlo už len o rozšírenie uplatneného nároku) z čoho vyplýva, že
navrhovateľ si nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru na súde uplatnil

včas, v trojročnej premlčacej dobe.

Navrhovateľ žiadal doplniť dokazovanie výsluchom svedka Mgr. A. A. riaditeľa školy, v rozhodnom čase
zástupcu školy, pričom výsluchom tohto svedka mienil navrhovateľ preukázať skutočnosť, že práve tento
svedok predložil súdu nepravdivé a pravdu pozmeňujúce údaje a vyžiadaním listinných dôkazov od

odporcu, a to triednych kníh hlavných pre školský rok 2001/2002 a skupinové triedne knihy pre školský
rok 2001/2002 pre učebné odbory inštalatér, klampiar, automechanik, maliar, a to pre všetky ročníky
a listiny zo záverečných skúšok v školskom roku 2001/2002, kedy bol navrhovateľ triednym učiteľom
a skúšajúcim v odbore inštalatér. Súd tieto návrhy navrhovateľa na doplnenie dokazovania zamietol z
toho dôvodu, že vykonanie týchto dôkazov by malo právny význam len za stavu, ak by súd rozhodoval

o neplatnosti výpovede danej navrhovateľovi listom odporcu zo dňa 30.5.2002, avšak o tomto už bolo
právoplatne rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Senica č.k. 5C/105/2002-167 zo dňa 28.1.2009 v
spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Trnave rozsudkom č.k. 23Co/275/2009-201 zo dňa 24.2.2010,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.5.2010 tak, že výpoveď daná navrhovateľovi listom odporcu zo
dňa 30.5.2002 je neplatná.

Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. a vyslovil, že žiadny z
účastníkov nemá na náhradu trov právo z toho dôvodu, že tak navrhovateľ ako aj odporca mali vo
veci úspech len čiastočný. Vzhľadom k tomu, že súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v sume 22.111,16 eur uložil odporcovi aj

povinnosť zaplatiť súdny poplatok z prisúdenej náhrady mzdy v sume 1.326,50 eur do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku a na účet Okresného súdu Senica podľa § 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.
o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, Položka 1
písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov z toho dôvodu, že navrhovateľ je v tomto konaní od poplatkuoslobodený v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2, písm. d) zákona o súdnych poplatkoch a preto súd zaviazal
odporcuzaplatiťsúdnypoplatokzprisúdenejnáhradymzdyzneplatnéhoskončeniapracovnéhopomeru
v sume 1.326,50 eur v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch. V zmysle

Sadzobníka súdnych poplatkov - Položka 1 písm. a) je súdny poplatok z návrhu na náhradu mzdy z
neplatného skončenia pracovného pomeru 6 % z prisúdenej sumy, teda v danom prípade 6 % zo sumy
22.111,16 eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca prostredníctvom právneho zástupcu a domáhal sa,

aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh zamietol a odporcovi priznal právo
na náhradu trov konania. Odvolanie podal proti rozsudku v časti, ktorou súd zaviazal odporcu na
zaplatenie sumy 22.111,16 eur s príslušenstvom a súdneho poplatku. Odvolateľ poukázal na viaceré
skutočnosti poukazujúce na rozpor s dobrými mravmi a predovšetkým na skutočnosť, že návrh bol
podaný na súd dňa 18.10.2002, pričom súd najskôr rozhodoval o neplatnosti výpovede, právoplatnosť v
tejto časti rozsudku bola 14.05.2010, súd teda rozhodoval o tejto časti návrhu 8 rokov. Navrhovateľ až

dňa 22.11.2010 na pojednávaní špecifikoval zvyšnú časť žaloby a v tento deň vyčíslil náhradu mzdy do
výšky, ktorú požaduje dodnes. Súd sa teda až od tohto termínu zaoberá žalobou v tejto časti. Zároveň
súd priznal navrhovateľovi sumu 5.136,23 eur, navrhovateľ podal odvolanie a súd priznal naviac v tomto
rozsudku sumu 22.111,16 eur. Z uvedeného možno konštatovať, že od 18.10.2002 do 14.05.2010 kedy
bola právoplatná prvá časť žaloby súd rozhodoval len o neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

O náhrade mzdy rozhoduje súd odo dňa 22.11.2010, kedy ju navrhovateľ špecifikoval priamo na
pojednávaní. Preto v tomto postupe vidí odvolateľ rozpor s dobrými mravmi. Od odporcu nemožno
spravodlivo očakávať, aby zaplatil náhradu mzdy a úroky z omeškania za celé obdobie súdneho sporu.
Treba sledovať správanie navrhovateľa počas súdneho konania, navrhovateľ permanentne podával
sťažnosti, rôzne návrhy, podania, ústavné podnety, pričom súdne konanie sa predĺžilo a rastú úroky

z omeškania. Odporca poukázal na to, že navrhovateľ si priznanú sumu predchádzajúcim rozsudkom
neprevzal a preto je tu otázka skutočného právneho záujmu na strane navrhovateľa. Po právoplatnosti
časti rozsudku, ktorou súd vyhlásil výpoveď za neplatnú, bolo povinnosťou navrhovateľa nastúpiť do
zamestnania. Keďže sa tak nestalo napriek viacerým výzvam, odporca dal navrhovateľovi okamžitú
výpoveď a ukončil s ním pracovný pomer, navrhovateľ aj o tejto otázke začal súdny spor, ktorý bol

právoplatne zamietnutý, konanie sa uskutočnilo pred Okresným súdom Senica pod sp. zn. 4C 117/2010,
právoplatnosť nastala 15.02.2012. Konanie navrhovateľa je v priamom rozpore s dobrými mravmi.
Ďalší rozpor s dobrými mravmi vidí odvolateľ v dátume 14.12.2008 odkedy je navrhovateľ v starobnom
dôchodku, je teda otázka jeho právneho záujmu prečo ďalej zotrváva na podanom návrhu, neuznáva ani
skončenie pracovného pomeru a uplatňuje náhradu mzdy. V ďalšej časti konania po dátume 22.11.2010

navrhovateľ aj naďalej pokračoval v podávaní sťažností, dovolaní proti každému uzneseniu, podaniami
na ústavný súd, ktoré všetky boli odmietnuté ako nedôvodné a viedli k prieťahom v súdnom konaní.
Preto odvolateľ zastáva jednoznačný názor, že časové úseky počas ktorých sa vo veci nepojednávalo,
navrhovateľovi náhrada mzdy neprináleží a neprináleží mu ani úrok z omeškania. Ďalej odvolateľ
žiada opätovne zhodnotiť námietku premlčania, pretože nárok bol jednoznačne uplatnený až dňa

22.11.2010, je teda premlčaný. Odvolateľ ďalej poukazuje na súhrn úkonov navrhovateľa, ktoré sú v
rozpore s dobrými mravmi podľa článku 2 Zákonníka práce, jedná sa predovšetkým o minimálny záujem
navrhovateľa o ďalšiu prácu, počas súdneho konania navrhovateľ hľadal prácu iba minimálne. Preto
je nevyhnutné zvážiť správanie navrhovateľa či nie je v rozpore s dobrými mravmi a či navrhovateľ
týmto súdnym sporom je krytý oprávneným právnym záujmom. Predmetné súdne konanie je postavené

na špekulatívnom prístupe navrhovateľa, ktorý sa vyhýba k prevzatiu istiny, podriadiť sa a nastúpiť do
práce. Odporca nepovažuje ani rozhodnutie týkajúce sa trov konania za správne. Navrhovateľ požaduje
nadnesenúsumu,trebaprihliadnuťnaprieťahyvkonaníanavýškupožadovanejistiny,zktorejjezrejmé,
že návrh je vo veľkej časti nedôvodný a preto prináleží odporcovi nárok na náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie aj navrhovateľ a domáhal sa, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru za obdobie od 01.09.2002 do 09.06.2010 v sume 52.675,40 eur spolu
s úrokom z omeškania 16,5% o ročne od 01.09.2002 do zaplatenia, pracovný pomer navrhovateľa u
odporcu končí dňom 09. júna 2010, odporca je povinný zaplatiť sumu 5.789,70 eur spolu s úrokom z

omeškania 9% ročne od 09. júna 2010 do zaplatenia, Mgr. A. A. postúpil súdu nepravdivé, pozmeňujúce
do počtu hodín i predmetov listinné dôkazy, rozvrh hodín za školský rok 2001/2002, uskutočnil krivú
svedeckú výpoveď pred súdom na pojednávaní dňa 05.11.2008 a pred vyšetrovateľom dňa 27.06.2007
a nakoniec žiadal, aby odporca bol povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania. Odvolateľ tvrdí, ževo veci náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru súd nevykonal všetky potrebné
dôkazy k zisteniu rozhodujúcich skutočností, chybne vecne a právne interpretoval, účelovo dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie vychádza z chybného právneho posúdenia veci a

nesprávnej aplikácie práva na už zistený skutkový stav. V ďalšej časti odvolania označenej ako omyly
okresného súdu postupne ku každej strane, odseku a riadku odôvodnenia uviedol, čo malo byť podľa
navrhovateľa uvedené správne. Odvolateľ je názoru, že rozsudok Okresného súdu Senica spis. zn. 5C
105/2002 zo dňa 06. decembra 2010 nie je právoplatný, pretože bol zrušený rozsudkom Krajského súdu
v Trnave č. k. 23Co 58/2011 zo dňa 30. marca 2012. Poukázal na to, že nie je vyčíslená suma 225,10

eur, ktorú navrhovateľ na základe rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Senici zo dňa
03.02.2009 musel vrátiť. Navrhovateľ je poberateľom starobného dôchodku a preto nemôže nastúpiť do
práce, súd účelovo vynechal aj iné dôvody ako napr. zdravotný stav, krivú svedeckú výpoveď predsedu
odborov pred súdom, nepravdivú zápisnicu z prerokovania s odbormi a pod. Navrhovateľ si po celú dobu
konania na súdoch uplatňoval náhradu mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru za obdobie
od 01.09.2002 do 09.06.2010 v sume 52.675,40 eur spolu s úrokom z omeškania 16,43% ročne od

01.09.2002 do zaplatenia. Odvolateľ nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa o rozpore s dobrými
mravmi pre poberanie starobného dôchodku, navrhovateľ totiž i v čase od 14.12.2008 do 09.06.2010
zotrval na ďalšom zamestnaní. Pokiaľ sa súd prvého stupňa odvoláva na rozsudok Okresného súdu
Senica spis. zn. 4C 117/2010 zo dňa 14.04.2011 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
č. k. 9Co 177/2011-53 zo dňa 07.02.2012 a vydáva to ako príčinnú súvislosť v rozpore s dobrými

mravmi, nie je to dôvodné. Ďalej navrhovateľ dôvodil, že pri výpočte náhrady mzdy súd vychádzal
z nepoužiteľného ustanovenia § 134 ods. 1 a 2, ktoré určuje náhradu mzdy pri prekážkach v práci
a v rozpore s týmto ustanovením započítal nemocenské dávky za mesiac apríl 2002. Prvostupňový
súd započítal náhradu mzdy takým spôsobom, že deformoval počet skutočne odpracovaných hodín
a dosiahnutej mzdy. Dávky a príspevky v hmotnej núdzi navrhovateľ nepoberal od zamestnávateľa,

ale od štátu, pričom súd neprikázal vo výroku rozsudku tieto sumy zaslať na účet sociálnej poisťovne
či štátnej pokladnice. Na pojednávaní 19.02.2014 kedy bol vyhlásený rozsudok, krátkou cestou bolo
navrhovateľovi doručené uznesenie zo dňa 17.02.2014, ktorým súd nepripustil rozšírenie petitu o úroky
z omeškania. Keďže proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné, navrhovateľ podal dovolanie a
v napadnutom rozsudku o týchto skutočnostiach sa nič neuvádza. Pokiaľ súd nepripustil túto zmenu

návrhu žiada, aby tak urobil odvolací súd. Podľa § 213 ods. 4 O.s.p. navrhovateľ žiada odvolací súd
o došetrenie veci dokazovaním. K odvolaniu navrhovateľa doložil rozhodnutie Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny v Senici zo dňa 03.02.2009, výzvu na nástup do práce zo dňa 26. mája 2010, prípis
právneho zástupcu odporcu zo dňa 10.08.2012, aj uznesenie Ústavného súdu IV. ÚS 56/2014 a doklad
o diskontnej sadzbe od NBS.

K doručenému odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca tak, že po preskúmaní celého odvolania je
ťažko zistiť čoho sa navrhovateľ týmto odvolaním domáha. Aj odporca proti rozsudku podal odvolanie
a poukazuje na dôvody v ňom uvedené a pridržiava sa ich. Žiada odvolací súd, aby rozhodol podľa
odvolania odporcu.

K doručenému odvolaniu odporcu sa vyjadril písomne navrhovateľ a odporúča, aby odporcovi bola
doručená charakteristika dobrých mravov uplatňovaných aj v pracovnoprávnych vzťahoch. Navrhovateľ
zotrváva na svojom podanom odvolaní proti napadnutému rozsudku.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas
(§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenými osobami - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolania majú základné
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom

odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) tak, že oznámil na úradnej tabuli súdu čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku (§ 156 ods.
3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania navrhovateľa a odporcu nie sú dôvodné, keďže napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky na jeho
potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľom nároku na náhradu mzdy, ktorý vo vyčerpávajúcom
rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovaniajednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu
dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd odkazuje na

správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľovi.

V zmysle § 132 Občianskeho súdneho poriadku dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivosti prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci.

Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich
pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa

teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd
musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí
správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily
jednotlivých dôkazov.

Odvolací súd zhodne s prvostupňovým dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania
každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným
spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je čiastočne dôvodný.

Predmetom konania na súde prvého stupňa bola náhrada mzdy v súvislosti s výpoveďou odporcu

danou navrhovateľovi zo dňa 30.05.2002, doručenou dňom 30.05.2002. Rozsudkom Okresného súdu
Senica č. k. 5C 105/2002-167 zo dňa 28.01.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
č. k. 23Co 275/2009-201 zo dňa 24.02.2010 bolo určené, že výpoveď daná navrhovateľovi listom
zo dňa 30.05.2012 odporcom z dôvodu ustanovenia § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je
neplatná. Navrhovateľ uplatnil náhradu mzdy za obdobie od 01.09.2003 do 09.06.2010, nakoľko

za uvedené obdobie navrhovateľovi odporca neprideľoval prácu ani mu neposkytoval žiadnu mzdy.
Z obsahu spisu vyplýva, že prvostupňový súd vyčíslil priemerný zárobok navrhovateľa za rozhodné
obdobie, ktorým je druhý kalendárny štvrťrok 2002, ktorý predchádzal 01.09.2002, odkedy súd náhradu
mzdy navrhovateľovi už priznal v predchádzajúcom konaní. Prvostupňový súd vychádzal z toho, že
navrhovateľovi boli za mesiac apríl 2002 vyplatené za 21 pracovných dní nemocenské dávky v sume

6.930,- Sk, za mesiac máj 2002 mu bola vyplatená za 21 pracovných dní hrubá mzda vo výške 15.673,-
Sk a za mesiac jún 2002 mu bola vyplatená za 20 pracovných dní hrubá mzda v sume 15.019,- Sk. Za
62 pracovných dní bola teda celkom navrhovateľovi vyplatená hrubá mzda 37.622,- Sk, čo predstavuje
sumu 606,81 Sk za jeden deň a za jednu hodinu sumu 75,85 Sk a pri počte 170 hod. mesačne priemernú
hrubú mzdu za jeden mesiac v sume 12.894,50 Sk (75,85 Sk x 170 hod. = 12.894,50 Sk).

Prvostupňový súd zohľadnil, že v rozhodnom období od 01.09.2003 až do 13.12.2008 navrhovateľovi už
bola právoplatne priznaná náhrada mzdy za obdobie od 01.09.2002 do 31.08.2003 v sume 5.136,23 eur
a preto konal a rozhodoval už len o návrhu navrhovateľa za ďalšie obdobie od 01.09.2003 do 09.06.2010
a zistil, že v tomto období je odôvodnená požiadavka na priznanie náhrady mzdy od 01.09.2003 do

13.12.2008. Koniec tohto obdobia prvostupňový súd odôvodnil tak, že od 14.12.2008 bol navrhovateľ
už starobným dôchodcom a riadne poberal dôchodok a nenastúpil do práce u odporcu. Zároveň
prvostupňový súd vychádzal z toho, že navrhovateľ bol od 01.09.2002 do 13.12.2008 nezamestnaný,
vedený v evidencie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Senici ako uchádzať o zamestnanie, pričom
od 01.09.2002 po dobu šiestich mesiacov poberal podporu v nezamestnanosti v sume 5.895,- Sk

mesačne a od 01.07.2003 poberal preddavkovo dávku v hmotnej núdzi v sume 2.900,- Sk mesačne,
ktorá mu bola následne v období roku 2004 vyplatená v celkovej sume 19.820,- Sk, v období roku 2005
v celkovej sume 22.080,- Sk, v období roku 2006 v celkovej sume 19.680,- Sk, v období roku 2007 v
celkovej sume 40.100,- Sk a v období roku 2008 v celkovej sume 39.400,- Sk a v januári 2009 v sume
112,55 Sk s účinnosťou od 14.12.2008 je priznaný navrhovateľovi starobný dôchodok a to rozhodnutím

Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava č. XXXXXXXXXX zo dňa 26.01.2009 v sume 13.280,- Sk a od
01.01.2009 je mu zvýšený na 471,60 eur mesačne.Navrhovateľ v konaní preukázal, že počas obdobia jeho evidencie na úrade práce sa snažil nájsť
si prácu, ktorú skutočnosť preukazoval súdu písomnými odpoveďami na jeho žiadosti o prijatie do
pracovného pomeru od spoločnosti Kovotvar, výrobné družstvo Kúty zo dňa 11.02.2003, Comp-Let

s.r.o. Senica zo dňa 14.04.2003, Delphi Slovensko, s.r.o. Senica zo dňa 30.06.2005, Peugeot Citroën
Automobiles Slovakia, s.r.o. Trnava zo dňa 31.10.2005, Strednej priemyselnej školy dopravnej Trnava
zo dňa 14.08.2003, Združenej strednej školy Skalica zo dňa 22.08.2003, Združenej strednej školy M. R.
Štefánika Brezová pod Bradlom zo dňa 03.11.2004 a dvoma žiadosťami o prijatie do pracovného pomeru
napozíciuučiteľaodbornýchpredmetovatozodňa04.08.2003adresovanejStrednejpriemyselnejškole

dopravnej Trnava a zo dňa 08.07.2003 adresovanej Združenej strednej škole Skalica, pričom žiadny z
oslovených subjektov navrhovateľa neprijal do zamestnania.

S poukazom na vykonané dokazovanie odvolací súd je názoru ako súd prvého stupňa, že návrh odporcu
podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nie je dôvodný. Náhrada mzdy nemá charakter ekvivalentu mzdy,
ktorú zamestnanec nemohol zarábať v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ znemožnil vykonávať

prácu ku ktorej sa zaviazal podľa pracovnej zmluvy a ku ktorej bol tiež schopný a ochotný, ale má
povahu satisfakcie voči zamestnancovi a súčasne aj sankcie voči zamestnávateľovi, ktorý bezdôvodne
pristúpil k výpovedi z pracovného pomeru so zamestnancom. Uplynutím dvanástich mesiacov ustupuje
sankčná a satisfakčná povaha náhrady mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. Súd nemohol pri
rozhodovaní o návrhu odporcu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce brať do úvahy názor odporcu

o absolútnom nepriznaní náhrady mzdy za rozhodné obdobie, pretože vyhodnotil, že vo vzťahu k
správaniu navrhovateľa a pri snahe o zabezpečení si ďalšieho zárobku nemožno konštatovať jeho
pasivitu a nezáujem, pretože navrhovateľ bol za celé obdobie zaradený do evidencie nezamestnaných
na príslušnom úrade práce sociálnych vecí a rodiny a taktiež si sám hľadal prácu po celú dobu a v
neposlednom rade bolo tiež potrebné prihliadnuť na vek navrhovateľa ako aj vtedajšiu ponuku na trhu

práce.

Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 6Cdo 157/2010
zo dňa 14. septembra 2011, ktoré uvádza, že „citované ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce
prvá časť vety za bodkočiarkou (od účinnosti novely Zákonníka práce vykonanej zákonom č. 347/2007

t.j. od 01.09.2007, bola táto časť vety zo zákona vypustená) je takmer totožné s ustanovením § 61
ods. 2 časť vety za bodkočiarkou zákona č. 65/1965 Zb. - Zákonníka práce účinného od 01.01.1966
do 31.03.2002 (ďalej len „predchádzajúci Zákonník práce“). Znenie § 61 ods. 2 predchádzajúceho
Zákonníka práce o možnosti zamestnávateľa požiadať o zníženie, prípadne nepriznanie náhrady mzdy,
vrátane kritérií pre takéto rozhodovanie, bolo do tohto zákona včlenené novelou vykonanom zákonom

č. 20/1975 Zb. s účinnosťou od 01.07.1975. Účelom tejto úpravy bolo pôsobiť na zamestnanca, aby
vyvíjal primerane úsilie aspoň pri spore, ktorý trvá dlhšie - zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa.
Vo veci odvolací súd interpretoval ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce spôsobom, akým ho interpretovala
pôvodná judikatúra v § 61 ods. 2 predchádzajúceho zákonníka práce (V 7/1985 - výber rozhodnutia
a stanovy z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, B 8/84 - bulletin Najvyššieho súdu v ČR v dobe

do 31.12.1992), predpokladajúca všeobecnú pracovnú povinnosť - povinnosť zapojiť sa do práce.
Podľa názoru súdu v dôsledku spoločensko-ekonomických zmien, ku ktorým došlo po roku 1989, sa
táto judikatúra stáva nepoužiteľnou. Právnou normou pre súd ako orgán aplikujúci právo nie je totiž
len samotný text právneho predpisu, ale predovšetkým význam tohto textu meniaci sa v priestore
a čase. Systémová zmena v roku 1989 mala v právnom poriadku za následok hodnotovú zmenu

v smere hodnotovej diskontinuity s predchádzajúcim obdobím. Ústava Slovenskej republiky prijatá s
účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 3 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Stanovila tak zásadu rešpektujúcu jednu
zo základných hodnôt právneho štátu a to hodnotu slobody konania. Zmyslom tejto zásady je, že
právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Interpretácia

vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer,
zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, je v rozpore s uvedeným čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti preto nemožno vyvodzovať
pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy. Takýto
výklad je ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje

zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Súd môže na žiadosť
zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 9 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec
nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru, zaručeného ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi vzmyslečlánku2Zákonníkapráce.Takýtovýkladchránihodnotuslobody,alejeajzdôvodu,žerešpektuje
najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. To zároveň znamená, že ust. §
69 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikované takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo

poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať
protiprávne“.

Aj keď v danom prípade odporca výslovne neargumentoval tým, že navrhovateľ počas rozhodného
obdobia sa mal zamestnať u iného zamestnávateľa tak citované rozhodnutie Najvyššieho súdu možno

podporene aplikovať aj na daný prípad. Ak navrhovateľ bol zaradený do evidencie nezamestnaných na
príslušnom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny a taktiež si sám iniciatívne prácu po celú dobu hľadal,
nie sú splnené výnimočné kritéria pre nepriznanie náhrady mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov.

So zreteľom na uvedené preto odvolací súd považoval postup súdu prvého stupňa za správny a súhlasí
so záverom súdu prvého stupňa, že za obdobie od 01.09.2003 do 13.12.2008 rozhodné obdobie

predstavuje 63 mesiacov a 10 pracovných dní za december 2008, pričom bolo potrebné odpočítať aj
dávky a príspevky v hmotnej núdzi, ktoré boli navrhovateľovi za obdobie od 01.09.2003 do 31.12.2003
vyplatené. Dávky a príspevky v hmotnej núdzi boli navrhovateľovi za posudzované obdobie vyplatené v
celkovej sume 152.680,- Sk. Náhrada mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru navrhovateľa
za obdobie od 01.09.2003 do 13.12.2008 potom po odpočítaní dávok a príspevkoch v hmotnej núdzi

vyplatených navrhovateľovi v posudzovanom období predstavuje sumu 666.120,75 Sk (818.800,75 Sk
- 152.680,- Sk = 666.120,75 Sk), čo predstavuje 22.111,16 eur.

Súd prvého stupňa popri náhrade mzdy zaviazal odporcu aj na zaplatenie úroku z omeškania z náhrady
mzdy a to vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska.

Vecne správne bolo aj rozhodnutie o náhrade trov konania účastníkov a o poplatkovej povinnosti
uloženej odporcovi.

Odporca v odvolaní predovšetkým žiadal aplikovať inštitút dobrých mravov vzhľadom na správanie

navrhovateľa a z tohto dôvodu nepovažoval nárok za dôvodný aj za obdobie počas ktorého sa vo
veci nepojednávalo. Požiadavka odporcu na nepriznanie náhrady mzdy z uvedeného dôvodu však
opodstatnená nie je. Vychádzajúc zo záverov uznesenia Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6 Cdo 157/2010
zo dňa 14. septembra 2011 nebolo preukázané že by výkon práva na náhradu mzdy z neplatného
skončenia pracovného pomeru, zaručeného ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými

mravmi v zmysle článku 2 Zákonníka práce. Pokiaľ navrhovateľ v konaní uplatňoval právne dostupné
prostriedky, nemôže mu byť takýto postoj na ujmu.

Odporca žiada opätovne preskúmanie námietky premlčania, pretože nárok bol jednoznačne uplatnený
až dňa 22.11.2010, je teda premlčaný. Námietkou premlčania sa zaoberal prvostupňový súd a vyhodnotil

ju nedôvodnou, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje. V danom prípade trojročná premlčacia
doba začala plynúť dňom 14.5.2010, kedy bol navrhovateľovi doručený, a súčasne i nadobudol
právoplatnosť rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/275/2009-201 zo dňa 24.2.2010, z ktorého
sa navrhovateľ dozvedel, že má nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
a kedy sa teda právo mohlo vykonať po prvý raz. Navrhovateľ si po prvý krát uplatnil na súde náhradu

mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru dňa 8.6.2005 a dňa 15.6.2010 išlo už len o rozšírenie
uplatneného nároku z čoho vyplýva, že navrhovateľ si nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru na súde uplatnil včas, v trojročnej premlčacej dobe.

Odvolací argument navrhovateľa, že pri výpočte náhrady mzdy prvostupňový súd vychádzal z

nepoužiteľného § 134 ods. 1 a 2, ktoré určuje náhradu mzdy pri prekážkach v práci, nepovažoval
odvolací súd za dôvodný. Priemerný zárobok pre pracovnoprávne účely je upravený v § 134 a 135
Zákonníka práce a vychádza sa z neho aj pri výpočte náhrady mzdy, teda aplikácia § 134 Zákonníka
práce bola prvostupňovým súdom správna.

Žiada sa dodať, že podľa konštantnej súdnej judikatúry (napríklad ÚS SR, sp. zn. III.ÚS209/2004)
súd nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia dať odpovede na úplne všetky otázky (resp. námietky)
nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odvolací súd
preto nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa ku všetkým početným pripomienkam, námietkam,tvrdeniam uplatňovaným odvolateľmi. Preto odvolací súd svoje rozhodnutie založil na vyššie uvedených
relevantných skutočnostiach.

S poukazom na uvedené ako aj na viazanosť uplatnenými odvolacími dôvodmi, odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil z dôvodu vecnej správnosti podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s úst. § 142 ods. 2 O.s.p.
tak,žežiadnyzúčastníkovnemáprávonanáhradutrovodvolaciehokonaniaatovzhľadomnaneúspech

oboch účastníkov konania v odvolacom konaní.

Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.