Rozhodnutie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 2. júl 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/96/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225735
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3112225735.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody vo výške 125,- Eur a
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 591,92 Eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného

súdu Trenčín č.k. 14C/294/2012 - 21 zo dňa 20. mája 2013, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie
a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
žalovanej zaplatenie náhrady majetkovej škody vo výške 125,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo

výške 591,92 eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Súd prvého stupňa
po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2, 3 Exekučného poriadku platného v
čase podania žiadosti, (t.j. od 01.06.2011), § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku, ďalej ust. §
3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 veta druhá a § 17 ods. 1, 2, 3 zák.č. 514/2003 Z.z.. Uviedol, že podľa
citovaných ustanovení sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu
spočívajúceho v nevydaní poverenia, resp. rozhodnutia exekučného súdu v 15-dňovej zákonnej lehote

od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Z vykonaného dokazovania bolo
súdom prvého stupňa zistené, že exekučný súd rozhodol o predmetnej žiadosti zamietnutím návrhu na
vydanie poverenia na exekúciu po 7 mesiacoch od podania žiadosti. Navrhovateľ sa domáhal náhrady
skutočnej škody vo výške 125,- eur spočívajúcej v nákladoch na správu pohľadávky a v nákladoch na
urgencie a zisťovanie stavu konania. Navrhovateľ nepreukázal žiadnym dôkazom výšku skutočných
nákladov, ktoré mu vznikli za sedem mesiacov. Nepredložil žiadne urgencie, ktoré boli súdu zaslané a

dôkazy o vynaložení sumy 15,- eur na poštovné a telekomunikačné výdavky. V danom prípade nebola
splnená zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného
súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného zapríčinila povinná tým, že neplnila svoj
dlh a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa
žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, bol
toho názoru, že v prejednávanej veci by stačilo iba samotné konštatovanie porušenia práva, ak by k

prieťahom došlo, a nie sú dôvody na priznanie náhrady v peniazoch. V danom prípade však nezistil
prieťahy v exekučnom konaní. Lehota 15 dní neplatí v súvislosti s vysporiadaním sa so žiadosťou o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade exekučných titulov akými sú notárske zápisnice a
rozhodcovské rozsudky. Dôvodom ustanovenia tejto výnimky je potreba preverenia prípadnej existencie
dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu. Zákon teda
neustanovuje súdu žiadnu lehotu, v ktorej by mal rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o poverenie na

vykonanie exekúcie. Lehota 15 dní je pre súd záväzná len pokiaľ ide o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. V konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že navrhovateľ si zdvoch možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd, teda
dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole o neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri splnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere

skúma súd ex offo. Poverenie na exekúciu nebolo vydané práve z dôvodu existencie neprijateľných
zmluvných podmienok v zmluve o spotrebiteľskom úvere, na ktorý rozhodcovský súd neprihliadal a na
základe ktorých bol vydaný exekučný titul. Preto súd prvého stupňa žalobu zamietol aj v časti náhrady
nemajetkovej ujmy ako nedôvodnú. Podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. úspešnému žalovanému náhradu
trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval
vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého
stupňa nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm.

h/ O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd
prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa §

101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že
krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za

nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,
proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z

dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,
avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho
práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,

ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie
voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie

je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd
sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.

Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je

jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal vkonaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,

prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
Rozhodnutiesúdujepretovnútornerozpornéanapriektomu,žesúdzistilporušenieprávanekonštatoval
ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,

že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného
súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby krajský súd odvolací zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil
na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie z týchto dôvodov:

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa, tento v prejednávanej veci využil možnosť
predpokladanú ust. § 115a ods. 2 O.s.p. v náväznosti na ust. § 200ea O.s.p., pretože hodnota uplatnenej
pohľadávky neprevyšuje sumu 1.000,- eur, preto v zmysle ust. § 156 O.s.p. dňa 20.05.2013 verejne

vyhlásil rozsudok bez nariadenia pojednávania v spojení s ust. § 115a ods. 2 O.s.p., podľa ktorého
pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ani v drobných sporoch. Miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu v zákonnej lehote (dňa 30.04.2013) s tým, že účastníci
konania na verejnom vyhlásení rozsudku prítomní neboli. Súd rozhodoval vo veci preto podľa § 115a
O.s.p. bez nariadenia pojednávania na základe listinných dôkazov navrhnutých navrhovateľom.

Postup podľa § 115a predstavuje výnimku zo zásady, že súd môže vykonať skutkové zistenia len tým
z dôkazných prostriedkov, ktorými bol vykonaný dôkaz spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Skutkové
zistenia súd preto robí z listín, ktoré predložili účastníci k návrhu, prípadne ktoré si vyžiadal súd na
základe dôkazných návrhov účastníkov. Súd preto môže brať do úvahy listiny, ktoré predložili účastníci

s tým, že ak ich títo nemajú k dispozícii, môže ich zadovážiť súd sám na základe ich návrhu. Z tohto
potom následne vyplýva, že rozhodnutie bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. nemožno
založiť na tom, že niektorý z účastníkov neuniesol bremeno tvrdenia, alebo dôkazné bremeno.

Z obsahu exekučného spisu pripojeného k spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že súdny exekútor JUDr.

RudolfKrutýpodaldňa15.08.2011naOkresnýsúdTrenčínžiadosťoudeleniepovereniavovecivedenej
na jeho exekútorskom úrade pod sp.zn. EX 8113/11 v prospech navrhovateľa v procesnom postavení
oprávneného na základe jeho návrhu proti povinnému Ivanovi Kumanovi na základe exekučného titulu
a to rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR 06524/10, ktorý vydala Slovenská rozhodcovská,
a.s. dňa 28.04.2011, ktorý sa stal právoplatným dňa 23.05.2011 a vykonateľný dňa 26.05.2011.

Okresný súd Trenčín uznesením zo dňa 20. marca 2012, ktoré bolo navrhovateľovi doručené dňa
27.03.2012, zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie s tým, že toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňom 19.06.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k.
23CoE/125/2012 - 23 zo dňa 08. júna 2012. K zamietnutiu žiadosti po preskúmaní žiadosti o udelenie

poverenia došlo zo strany exekučného súdu z dôvodu, že rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
priznávalplneniezákonomnedovolenéaodporujúcedobrýmmravom.Exekučnýsúddospelkzáveru,že
rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe rozhodcovskej doložky, ktorá má charakter neprijateľnej
zmluvnej podmienky s tým, že zároveň súd konštatoval, že za neprehliadnuteľnú nemôže neoznačiť
tiež úroveň rozhodcovského rozsudku z hľadiska reflektovania rozhodcu na spotrebiteľské právo, kedy

rozhodnutie rozhodcu sa javí ako zjavne formalistické preberajúce argumenty žalujúceho dodávateľa,
kedy rozhodca akceptoval neprimeraný 99 % poplatok za poskytnutý úver, 0,25% denný úrok, ktorý
považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku a neprimeranú sankciu. Tiež sa rozhodca nevysporiadal
s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu spotrebiteľa, čím porušil kogentné predpisy určenéna ochranu spotrebiteľa. Svojim rozhodnutím preto rozhodcovský súd zaviazal povinného na plnenie
právom nedovolené, teda také, ktoré svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu.

Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že na základe žiadosti súdneho exekútora doručenej na Okresný
súd Trenčín dňa 15.08.2011 rozhoduje Okresný súd Trenčín o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
uznesením zo dňa 20.03.2012, ktoré bolo účastníkom riadne doručené a nadobudlo právoplatnosť dňom
19.06.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 23CoE/125/2012 - 23 zo dňa 08.
júna 2012.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti udelenie poverenia až dňa 18.04.2012, pričom konanie začalo dňa 02.06.2011, a to
zamietnutím žiadosti udelenia poverenia a preto k rozhodnutiu o žiadosti udelenie poverenia došlo po
uplynutím zákonom stanovenej 15-dňovej lehote, teda omeškanie predstavuje viac ako 321 dní.

Ako vyplýva z doposiaľ vykonaného dokazovania, žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom
rozsahu stotožňuje, navrhovateľ podáva na súd žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho
exekútora dňa 15.08.2011 a nie v žalobe tvrdeného dňa 02.06.2011 a k zamietnutiu žiadosti o

udelenie poverenia dochádza uznesením, ktoré bolo vydané exekučným súdom dňa 20.03.2012 a nie
navrhovateľom tvrdením vydaním rozhodnutia dňa 18.04.2012.

Zároveň však tým, že súd prvého stupňa vo veci nenariadil pojednávanie, nedal navrhovateľovi možnosť
reagovať na rozpory v ním tvrdenom skutkovom stave uvedenom v návrhu a stave zistenom z

exekučného spisu, ktoré sa preukázali ako zásadne odlišné. V takomto postupe súdu prvého stupňa
videl v konečnom dôsledku odvolací súd upretie práva účastníka konania konať pre súdom, pretože ako
vyplýva z vyššie uvedeného, základná premisa tvrdená v návrhu (nevydanie uznesenia v lehote 321
dní) sa ukázala ako nepravdivá. Ťažko tu potom možno konštatovať, že by sa malo jednať o zhodné
tvrdenie účastníkov.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s konštatovaním súdu prvého stupňa, že zákon (Exekučný
poriadok) nestanovuje žiadnu lehotu, v ktorej by súd mal rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia.

Napriek tomu by navrhovateľovi mohla byť daná možnosť, aby odstránil zrejmé nezrovnalosti v
podanom návrhu ohľadom jeho tvrdení týkajúcich sa nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
a skutkovým stavom vyplývajúcim z obsahu exekučného spisu.

Zároveň mu musí byť umožnené predložiť dôkazy aj s náležitým poučením podľa ust. § 120 ods.

4 O.s.p.. Ak navrhovateľ takúto možnosť nevyužije a bude aj naďalej argumentovať skutkovým
stavom nezodpovedajúcim skutočnosti a zároveň nepredloží dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, až
následne sa bude môcť súd prvého stupňa zaoberať prípadným unesením, či neunesením dôkazného
bremena na strane navrhovateľa.

Vtomtosmerejepretočiastočnedôvodnáodvolacianámietkazostranynavrhovateľaohľadomvnútornej
rozpornosti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý v časti nároku týkajúceho sa náhrady nemajetkovej ujmy
konštatoval, že v prejednávanej veci by stačilo i samotné konštatovanie porušenia práva, pretože aj pri
takejto forme satisfakcie je nutné najprv konštatovať nesprávny úradný postup.

Ďalšia odvolacia námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval
vylúčený sudca však dôvodná nie je. Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke
navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo
právoplatne rozhodované uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19. októbra 2012 pod
sp.zn. 4NcC/119/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Trenčín JUDr. Milina

Janošková nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka samotnej námietky ohľadom
rozhodovaniavylúčenýmsudcom,odvolacísúdzdôrazňuje,takakobolouvedenéužvpredchádzajúcom
rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na
súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnejveci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z..
Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane odmietol sťažnosti navrhovateľa,
ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a spravodlivý proces z dôvodu,

že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov, pričom svoj nárok odvodzuje od postupu
tohto okresného súdu.

Okrem toho odvolací súd dodáva, že nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prejednal vec
v neprítomnosti navrhovateľa, odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2

O.s.p., pretože sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil a že o veci rozhodoval
nezákonný sudca a rovnako nie je pravdou, ani tvrdenie navrhovateľa, že súd ignoroval žiadosť
o odročenie pojednávania, že súd rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania o tom, že
navrhovateľ žiadal odročenie pojednávania, prípadne, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam
odporcu s prihliadnutím na skutočnosť, že žiadne vyjadrenie odporcu sa v spise nenachádza. Preto
žiadna z týchto odvolacích námietok neobstojí.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového, jedinečnosti daného deja,
ktoré súd prvého stupňa odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný
návrh ako aj podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach,
pretože podstata odvolacích dôvodov zo strany navrhovateľa spočíva v nacyklostilovaných dôvodoch,

ktoré sa z 90% sa nevzťahujú na prejednávaný prípad tak, ako bolo vyššie konštatované.

V konečnom dôsledku však za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie treba považovať aj
nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom súčasťou práva na
spravodlivý proces je aj právo účastníkov súdneho konania, aby sa súd vyrovnal s ich argumentami a

návrhmi a to aj s prihliadnutím na zachovanie princípu dvojinštančnosti súdneho konania.

Pokiaľ teda vychádzame z toho, že predpokladom zistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom je splnenie troch základných predpokladov: 1/ nesprávny úradný
postup, 2/ vznik škody alebo majetkovej, či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym

postupom a vznikom škody s tým, že súd prvého stupňa sa z tohto pohľadu vecou vôbec nezaoberal,
ako aj v náväznosti na procesný postup súdu prvého stupňa, ktorým bola odňatá možnosť účastníkov
konať pred súdom, nezostávalo odvolaciemu súdu nič iné, len rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a
vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .