Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 31. január 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/201/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6712212326
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6712212326.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v právnej veci navrhovateľa Y. C., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom F. N., F. XXX/XX, zast. Advokátskou kanceláriou Ulianko & Holčík, s. r. o., so sídlom Nám.
SNP 41, Zvolen, IČO: 36856517, proti odporcovi Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra
SR, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00151866, v konaní o zaplatenie 1 093,81 € s prísl., o
odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 15C/140/2012-82 zo dňa 19. 02. 2013,

takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Odolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi 1 093,81 €
spolu s 8,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1 093,81 € od 27. 07. 2012 do zaplatenia, do
troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 142 ods. 1 v

nadväznosti na ust. § 151 ods. 2 zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte len OSP)
tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.

V odôvodnení predmetného rozsudku okresný súd uviedol, že žalobou, ktorá bola doručená okresnému
súdu dňa 08. 08. 2012 žiadal navrhovateľ, aby súd zaviazal odporcu uhradiť navrhovateľovi 1 093,81
€ titulom náhrady škody spolu s príslušenstvom a trovami konania. Svoj nárok odvodil navrhovateľ

od uznesenia Okresného riaditeľstva PZ Zvolen, Úrad justičnej a kriminálnej polície PZ, oddelenie
skráteného vyšetrovania, zo dňa 22. 10. 2009 sp. zn. ČVS: ORP-1240/1-OSV-ZV-2009, ktorým
bolo rozhodnuté začatí trestného stíhania navrhovateľa pre prečin ublíženia na zdraví spáchaný v
jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal navrhovateľ
v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, o ktorej rozhodoval prokurátor okresnej prokuratúry a sťažnosť
zamietol uznesením sp. zn. 3Pv 152/2010-4. Navrhovateľ si dňa 06. 07. 2011 zvolil za obhajcu JUDr.

Radoslava Ulianka, advokáta a konateľa spoločnosti Ulianko & Holčík, s. r. o., ktorého písomne
splnomocnilobhajobouvpredmetnejtrestnejveciaždoprávoplatnéhoskončenia.Napodkladeobžaloby
Okresnej prokuratúry Zvolen bolo na Okresnom súde Zvolen vedené trestné konanie pod sp. zn. 4T
4/2011 s tým, že rozsudkom Okresného súdu Zvolen bol navrhovateľ spod obžaloby pre skutok uvedený
v obžalobe oslobodený podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku, nakoľko nebolo preukázané, že sa
skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný, stal. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 08.

03. 2012 sp. zn. 2To 21/2012 bolo odvolanie okresného prokurátora proti rozhodnutiu prvostupňového
súdu zamietnuté. Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu ďalej
uviedol, že navrhovateľ zaplatil obhajcovi v súvislosti s poskytovaním právnych služieb v trestnej veci
celkom sumu 1 093,81 €. Jedná sa o odmenu obhajcu vypočítanú podľa vyhlášky MS SR č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Uznesenie o vznesení
obvinenia považoval navrhovateľ za nezákonné rozhodnutie v priamej príčinnej súvislosti s ktorým mu

vznikla škoda, nakoľko bol nútený poveriť svojou obhajobou obhajcu, ktorému za poskytnuté právne
služby zaplatil. Domáhal sa preto náhrady škody v súlade s ustanoveniami zákona č. 514/2003 Z. z.Okrem náhrady škody žiadal navrhovateľ priznať aj úrok z omeškania vo výške 8,75 % od 27. 07. 2012
do zaplatenia., t.j. po uplynutí doby na plnenie uvedenej v žiadosti adresovanej Ministerstvu vnútra
SR. Okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku vo vzťahu k uplatnenému nároku

na náhradu škody uviedol, že zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci je stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR podmienky, za ktorých vzniká
poškodenému právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho
orgánu či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym úradným postupom a to spôsobom, ktorý umožňuje
odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takýmto rozhodnutím orgánu

verejnejmoci,ktorésaneskôrukázaloakonezákonné.Konštatoval,ženavrhovateľboloslobodenýspod
obžaloby rozsudkom Okresného súdu Zvolen v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 2To 21/2012. Uviedol, že v danej veci je nárok na náhradu škody nárokom na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Konštatoval, že rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia a
následne vedenia celého trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania, o čom svedčia už
vyššie spomínané rozhodnutia súdov, ktorými bol navrhovateľ spod obžaloby oslobodený. Na základe

uvedených skutočností mal okresný súd za to, že nárok na náhradu škody je daný. Pokiaľ ide o samotný
nárok na náhradu škody, okresný súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že
navrhovateľ si uplatnil nárok s poukazom na znenie ust. § 18 cit. zákona v rozsahu trov konania, ktoré
pozostávali zo znalečného a trov obhajoby. Odporca v konaní nenamietal výšku škody, ktorú si uplatnil
navrhovateľ. Namietal len tú skutočnosť, že faktúra č.12800125 bola vystavená 18. 05. 2012, pričom

podľa príjmového pokladničného dokladu vyfakturovaná suma 1 093,81 € bola vyplatená Ulianko &
Holčík, s.r.o. už dňa 16. 05. 2012. V priebehu konania bol však tento rozpor odstránený a to tým, že sa
vysvetlilo, že sa jednalo o zle čitateľnú kópiu príjmového pokladničného dokladu, pričom tak samotný
navrhovateľ ako aj právny zástupca navrhovateľa doložili doklady preukazujúce výplatu sumy 1 093,81
€ dňa 18. 05. 2012 t. j. v deň, keď bol vystavený aj daňový doklad pre účtovníctvo právneho zástupcu

navrhovateľa. Okresný súd uviedol, že právny zástupca navrhovateľa si vyčíslil a uplatnil trovy obhajoby
v trestnom konaní na základe príslušných ustanovení vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších zmien a doplnkov podľa
vyčíslenia trov zastúpenia, ktoré sa nachádza na č. l. 53 spisu. Do uplatňovanej sumy náhrady škody
boli zahrnuté aj výdavky, ktoré navrhovateľovi vznikli v súvislosti so znaleckým dokazovaním. Spolu

bola navrhovateľom uplatnená suma 1 093,81 €, ktorú navrhovateľ vyplatil svojmu právnemu zástupcovi
v trestnom konaní a ktorú odporca nerozporoval. Okresný súd uviedol, že navrhovateľ žiadal okrem
istiny priznať aj príslušenstvo pohľadávky a to úrok z omeškania od 27. 07. 2012 do zaplatenia v
zákonom stanovenej výške 8,75 %. O úroku z omeškania rozhodol okresný súd podľa ust. § 517 ods.
1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/95 Z. z. Výška

úroku z omeškania medzi účastníkmi nebola sporná. Odporca sa však bránil tým, že do omeškania sa
mohol dostať až uplynutím 6-mesačnej lehoty, ktorú ukladá zákon na predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Navrhovateľ v konaní preukázal, že sa so svojím nárokom obrátil na Ministerstvo
vnútra SR, ktorému adresoval žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci dňa 23. 05. 2012, čo odporca

nespochybnil. Odporca na uvedenú žiadosť odpovedal dňa 20. 07. 2012, pričom z prezenčnej pečiatky
vyplýva, že odpoveď na túto žiadosť došla do dispozičnej sféry právneho zástupcu navrhovateľa dňa 27.
07. 2012. Od uvedeného dňa bol odporca podľa názoru navrhovateľa v omeškaní. Okresný súd si tento
záver osvojil s tým, že nie je možné čakať 6 mesiacov, pokiaľ uplynie zákonom stanovená lehota na
vybavenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku uplatneného v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. Táto

skutočnosť by mala podľa názoru okresného súdu vplyv len v tom prípade, ak by orgán štátnej moci, na
ktorýsapoškodenýsosvojímnárokomobrátinažiadosťopredbežnéprerokovanienárokuneodpovedal.
Keďže však Ministerstvo vnútra ako štátny orgán konajúci v mene štátu na žiadosť navrhovateľa
odpovedalo už dňa 27. 07. 2012, navrhovateľ vedel, že odporca mu odmietol vyplatiť náhradu škody a
teda odporca sa dostal do omeškania s vyplatením tohto nároku, preto pokiaľ išlo o námietku zo strany

odporcu, že úrok z omeškania je možné priznať až po uplynutí 6-mesačnej lehoty stanovenej zákonom,
okresný súd mal za to, že navrhovateľovi vznikol nárok na úrok z omeškania bez ohľadu na znenie
§ 16 ods. 1 citovaného zákona. V odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku okresný súd ďalej
uviedol, že v dôsledku legislatívnej zmeny zákona č. 514/2003 Z.z. zákonom č. 412/2012 Z. z. z 27.
11. 2012 došlo k zmene a doplneniu zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci, ktorá nadobudla účinnosť dňom 01. 01. 2013. V dôsledku tejto zmeny došlo aj k
zmene ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z., podľa znenia ktorého Ministerstvo vnútra
vystupuje ako orgán konajúci v mene štátu v prípade ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ
PZ alebo poverený príslušník PZ a za 1/ prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľaPZ alebo povereného príslušníka PZ a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo za
2/ vyšetrovateľ PZ alebo poverený príslušník PZ nekonal na základe záväzného pokynu prokurátora.
Dňa 21. 01. 2013 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie odporcu, v ktorom odporca uviedol, že nie

je orgánom oprávneným konať v mene štátu tak ako to bolo upravené v ust. § 4 ods. 1 písm. b) zák.
č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012, pričom v dôsledku legislatívnych zmien sa týmto
orgánom stala Generálna prokuratúra SR, ktorá by podľa názoru odporcu mala zastupovať štát v danej
veci. Okresný súd sa s týmto záverom odporcu nestotožnil, čo odôvodnil tým, že vychádzal z časovej
pôsobnosti právnych noriem s tým, že v právnom štáte by mal platiť zákaz pôsobenia právnych noriem

do minulosti, t.j. spätne. Uviedol, že nemožno od subjektov práva očakávať, aby vopred poznali budúcu
právnu úpravu a zároveň im niečo spätne prikazovať alebo zakazovať, keď už nemajú možnosť svoje
správanie zmeniť tak, aby bolo v súlade so zákonom. Z tohto dôvodu sa podľa názoru okresného súdu
retroaktivita prieči podstate právneho štátu. Zdôraznil, že zákonom č. 412/2012 Z.z., ktorým sa zmenil a
doplnil zákon č. 514/2003 Z. z. neboli upravené prechodné a záverečné ustanovenia, preto mal okresný
súd za to, že nie je možné danú vec posudzovať v znení novely uskutočnenej zákonom č. 412/2012

Z.z. a vychádzal z ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenej pri výkone verejnej moci
č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom do 31. 12. 2012.

Proti predmetnému rozsudku okresného súdu sa v podaní zo dňa 08. 04. 2013 odporca odvolal a v
odvolaní uviedol, že podáva odvolanie v súlade s ust. § 201 OSP a to z dôvodu nesprávneho právneho

posúdenia veci okresným súdom (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP). Uviedol, že vo svojom písomnom
vyjadrení zo dňa 25. 10. 2012, ako aj na pojednávaniach konaných na okresnom súde poukazoval
na to, že v danej právnej veci navrhovateľ v súlade s § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. nepreukázal,
že uznesenie Okresného riaditeľstva PZ Zvolen, Úrad justičnej a kriminálnej polície PZ, oddelenie
skráteného vyšetrovania zo dňa 22. 10. 2009 sp. zn. ČVS: ORP-1240/1-OSV-ZV-2009, ktorým bolo

podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku rozhodnuté o stíhaní navrhovateľa ako obvineného z prečinu
ublíženianazdraví podľa§156ods.1Trestnéhozákonaspáchanéhovjednočinnomsúbehusprečinom
výtržníctvapodľa§364ods.1písm.a)Trestnéhozákona,bolozrušenéalebozmenenéprenezákonnosť
príslušným orgánom. Navrhovateľ podľa odporcu tiež nepreukázal príčinnú súvislosť medzi údajne
nezákonným rozhodnutím a sumou, ktorú požaduje ako náhradu škody. Z vyššie uvedeného podľa

názoru odporcu vyplýva, že navrhovateľ nesplnil resp. nepreukázal základné zákonné predpoklady
pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej
moci. Odporca v odvolaní ďalej okresnému súdu vytkol, že v odôvodnení rozsudku uvádza, že
rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia a následne vedenia celého trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania o čom svedčia rozhodnutia súdov, ktorými bol navrhovateľ spod obžaloby

oslobodený. Podľa názoru odporcu okresný súd nesprávne vec posúdil a to z toho dôvodu, že v
danej veci neboli preukázané základné zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu za
škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci. Uviedol, že predpoklady, ktoré je
nevyhnutné naplniť pri vzniku zodpovednosti za škodu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci sú v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. nasledovné: a) nezákonné rozhodnutie,

b) škoda, c) príčinná súvislosť medzi písmenami a) a b). Ďalej uviedol, že v súlade s § 6 zák. č.
514/2003 Z. z. je nevyhnutné, aby rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. V danej
veci podľa názoru odporcu nedošlo k zrušeniu ani k zmene rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Odporca v odvolaní ďalej uviedol, že dňa 04. 08. 2009 prevzalo oddelenie skráteného
vyšetrovania Okresného riaditeľstva PZ Zvolen spisový materiál z Obvodného oddelenia PZ Zvolen

pod č. ORP-P-1344/OBV-ZV-2009 z dôvodu podozrenia spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 157 ods. 1 zák. č. 300/2005 Z. z. (Trestný zákon). Uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Úrad
justičnej a kriminálnej polície, oddelenie skráteného vyšetrovania vo Zvolene zo dňa 02. 09. 2009
sp. zn. ČVS: ORP-1240/1-OSV-ZV-2009 bola podľa § 197 ods. 1 písm. a) zák. č. 301/2005 Z. z.
(Trestný poriadok), vec odovzdaná Obvodnému úradu Zvolen, odbor všeobecnej a vnútornej správy

na prejednanie priestupku. Prokurátor Okresnej prokuratúry Zvolen uznesením zo dňa 11. 09. 2009
sp. zn. 1Pn 648/09 podľa § 230 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku zrušil uvedené uznesenie zo dňa
02. 09. 2009 ako neopodstatnené. V odôvodnení uvedeného uznesenia Okresnej prokuratúry Zvolen
sa uvádza, že konanie navrhovateľa naplnilo minimálne pojmové znaky prečinu výtržníctva podľa §
364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, prípadne aj prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1

Trestného zákona. Uznesením Okresného riaditeľstva PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície Zvolen,
zo dňa 22. 10. 2009, sp. zn. ČVS: ORP-1240/1-OSV-ZV-2009 sa podľa § 199 ods. 1 a § 206 ods. 1
Trestného poriadku začalo trestné stíhanie navrhovateľa ako obvineného z prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa§ 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Proti uvedenému uzneseniu navrhovateľ podal sťažnosť.
Okresná prokuratúra vo Zvolene uznesením zo dňa 22. 03. 2010 sp. zn. 3Pv 152/10 podľa § 193 ods.
1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť navrhovateľa zamietla ako nedôvodnú. Okresné riaditeľstvo

PZ, Úrad justičnej a kriminálnej polície, oddelenie skráteného vyšetrovania vo Zvolene, podalo návrh
na podanie obžaloby zo dňa 30. 11. 2010 pod ČVS: ORP-246/1-OSV-ZV-2010. Okresná prokuratúra
vo Zvolene podala na navrhovateľa obžalobu zo dňa 14. 01. 2011 pod sp. zn. 3Pv 152/10. Rozsudkom
Okresného súdu Zvolen zo dňa 06. 12. 2012 pod č. k. 4T/4/2011 bol navrhovateľ podľa § 285 písm. a)
Trestného poriadku oslobodený spod obžaloby. Proti uvedenému rozsudku podal prokurátor odvolanie.

Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 08. 03. 2012 pod č. k. 2To/21/12 bolo podľa §
319 Trestného poriadku odvolanie okresného prokurátora zamietnuté. Podľa názoru odporcu poverení
príslušníci policajného zboru postupovali v súlade so zákonom. Prípravné konanie bolo pod aktívnym
dozorom prokurátora, ktorý vykonával dozor nad dodržiavaním zákonnosti. Dozorujúci prokurátor sa
nestotožnil s právnym názorom povereného príslušníka, ktorý rozhodol o odovzdaní veci správnemu
orgánu pre spáchanie priestupku. Odporca v odvolaní ďalej uviedol, že sa nestotožňuje ani s právnym

názorom okresného súdu, podľa ktorého nie je možné posudzovať danú vec podľa zákona č. 514/2003
Z. z. v znení novely účinnej odo dňa 01. 01. 2013, čo okresný súd odôvodnil tým, že ak by posudzoval
vzťah medzi účastníkmi konania v znení uvedenej novely, išlo by tu o pravú retroaktivitu, ktorá je v
Slovenskej republike zakázaná. V uvedenej súvislosti odporca opätovne poukázal na zákon č. 412/2012
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. Zdôraznil, že zákon č. 412/2012 Z. z. neobsahuje

prechodné ustanovenia, pričom nadobudol účinnosť odo dňa 01. 01. 2013. Uviedol, že za pravú
retroaktivitu zákona možno považovať stav, keď sa neuznávajú práva a povinnosti založené (vzniknuté)
skutočnosťami, ktoré sa uznávali za právne skutočnosti v čase platnosti skoršieho právneho predpisu.
Z uvedenej definície pojmu pravá retroaktivita podľa názoru odporcu vyplýva, že za pravú retroaktivitu
nemožno považovať daný právny stav, pretože v danej veci sa uznávajú práva založené skutočnosťami

pred účinnosťou novely t. j. žalovaným subjektom stále zostáva Slovenská republika, zmena nastáva
iba v subjekte, ktorý koná v mene štátu. Vzhľadom na uvedené nie je možné podľa názoru odporcu
stotožniť sa s názorom okresného súdu, podľa ktorého by v danej veci išlo o pravú retroaktivitu, ak by
okresný súd posúdil stav v súlade s novelou zákona č. 514/2003 Z. z. účinnou od 01. 01. 2013.

V podaní zo dňa 24. 06. 2013 sa k obsahu odvolania odporcu vyjadril navrhovateľ a vo vyjadrení
uviedol, že s odvolaním odporcu nesúhlasí a nepovažuje ho za dôvodné. Na rozdiel od odporcu
je presvedčený, že prvostupňový súd je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení odvolaním
napadnutého rozhodnutia koherentný t. zn., že jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty
podporujú príslušný záver. Napadnuté rozhodnutie zároveň podľa navrhovateľa spĺňa aj podmienku

preskúmateľnosti. Poukázal na žalobu a jej obsah ako aj na súčasnú judikatúru: uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Mcdo 15/2009 zo dňa 18. 08. 2010, ďalej na nález Ústavného súdu SR č. II ÚS
25/2012 zo dňa 24. 03. 2011. Uviedol, že práve súčasná judikatúra argumentačne vyvracia tvrdenia
odporcu ohľadne toho, že postup poverených príslušníkov PZ bol správny a zákonný. Zdôraznil, že
rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší

výsledok trestného konania. Pokiaľ odporca tvrdil, že vzhľadom na zmenu zákona č. 514/2003 Z. z. nie
je ďalej pasívne legitimovaný v tomto spore, navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že ani s touto
argumentáciou odporcu nie je možné sa stotožniť, pretože v právnom štáte je neprijateľná tzv. pravá
retroaktivita, na čo poukázal aj prvostupňový súd. Navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý
rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil a pre prípad úspechu si uplatnil náhradu trov

odvolacieho konania v celkovej výške 83,06 €, vrátane DPH.

Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu danom odvolaním odporcu podľa § 212 ods. 1
zák. č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP), bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 OSP a odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP

zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.

Po preskúmaní veci odvolací súd uvádza, že pokiaľ odvolateľ v odvolaní namietal nesprávne právne
posúdenie otázky pôsobnosti novely zákona č. 514/2003 Z. z. uskutočnenej zákonom č. 412/2012
Z.z. okresným súdom, tak táto odvolacia námietka odporcu je dôvodná, pretože aj keď okresný súd

v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku správne uviedol, že zákonom č. 412/2012 Z. z. zo
dňa 27. 11. 2012 došlo ku zmene a doplneniu zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenej pri výkone verejnej moci, pričom v dôsledku tejto zmeny došlo aj ku zmene ust. § 4 ods. 1
písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z., nesprávne sa vysporiadal s otázkou spätnej pôsobnosti (retroaktivity)novelizovanéhozneniazákonač.514/2003Z.z.,keďvodôvodneníodvolanímnapadnutéhorozhodnutia
uviedol, že ak by v konaní začatom pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 412/2012 Z. z. postupoval
v zmysle novelizovaného znenia § 4 ods. 1, písm. b) zák. č. 514/2003 Z. z. jednalo by sa o pravú

retroaktivitu, ktorá je v právnom štáte neprípustná. Tento názor okresného súdu nie je správny, pretože
nie každá retroaktivita je nezlučiteľná s princípmi, na ktorých je budovaný právny štát. V teórii a
praxi sa rozlišuje tzv. pravá retroaktivita a nepravá retroaktivita (spätná účinnosť) právnych noriem.
Význam tohto rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade
odmieta ako nezlučiteľná s princípmi právneho štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustná.

Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuznáva práva alebo povinnosti
založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti akceptovali na základe skoršieho
(predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy keď neskorší právny
predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V
dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastáva skôr ako
jeho platnosť. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti, na základe ktorých

podľa predchádzajúcej právnej normy došlo ku vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu
ide vtedy, keď zákonodarca novým právnym predpisom s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny
aj tých práv alebo povinností, ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda
nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na
základe skôr prijatej právnej úpravy. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc

práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim
a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv, alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej
právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku
nepôsobí nepravá retroaktivita spätne do minulosti tak ako pravá retroaktivita. Nepravá retroaktivita
akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy, tento stav ale rieši až v čase

účinnosti novej právnej úpravy. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade sa nejedná o tzv. pravú
retroaktivitu, tak ako to nesprávne ustálil okresný súd. Zákon č. 412/2012 Z. z. neobsahuje prechodné
ustanovenia, preto aj v konaní začatom pred nadobudnutím účinnosti zák. č. 412/2012 Z. z. zo dňa 27.
11. 2012, účinného od 01. 01. 2013, ktorým bolo okrem iného novelizované aj ust. § 4 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. má súd v konaní pokračovať s tým orgánom, ktorý má v mene Slovenskej republiky v

zmysle novelizovaného ust. § 4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. konať.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu podľa
§ 224 ods. 1 písm. h) OSP zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia mu vec vrátil na ďalšie konanie,
pretože právne posúdenie otázky účinnosti zák. č. 412/2012 Z. z., ktorým bolo okrem iného novelizované

aj ust. § 4 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. nie je správne. Okresný súd konal a rozhodol v rozpore s ust.
§ 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v platnom znení, preto sa odvolací súd preskúmaním správnosti
záverov okresného súdu vo vzťahu k ostatným odvolacím námietkam nezaoberal.

V rámci ďalšieho konania bude úlohou okresného súdu správnou aplikáciou ust. § 4 ods. 1 zák. č.

514/2003 Z. z. v novelizovanom znení (zákonom č. 412/2012 Z.z.) určiť orgán konajúci v mene štátu
v danom spore, ďalej uvedenému orgánu doručiť návrh na začatie konania a vyzvať ho, aby sa k
tomuto návrhu vyjadril a v nadväznosti na to posúdiť opätovne nárok na náhradu škody uplatňovaný
navrhovateľom v konaní. V novom rozhodnutí vo veci rozhodne okresný súd podľa ust. § 224 ods. 3
OSP aj o trovách odvolacieho konania.

Senát krajského súdu rozhodol vo veci pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.