Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 13. január 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/104/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609210392
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2609210392.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného advokátom: JUDr. Martin Máčaj, so sídlom Bratislava
Pribinova 25 a advokátskou kanceláriou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4,
IČO: 36 864 421, proti povinnej: G. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom X., L.. L. X. XXXX/XX, o vymoženie
227,71 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý,

so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62, pod č.k. EX 13524/09, o zastavenie exekúcie, na odvolanie
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica zo dňa 31.08.2012, č. k. 8Er/877/2009-18 a o
návrhoch oprávneného na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku

sa z a m i e t a .

Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
sa z a m i e t a .

Povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením zastavil exekúciu, keď predtým bol poverený JUDr. Rudolf
Krutý vykonaním exekúcie 18.01.2010 na základe exekučného titulu vykonateľného rozhodcovského
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a. s. pod
sp. zn. SR 15828/09 zo dňa 04.11.2009. Po právnej stránke súd rozhodnutie odôvodnil § 45 ods. 2, § 200
ods. 1, 2, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2, zák. č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní,

§ 52 ods. 1, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Občianskeho zákonníka. Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil
tým, že primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol zo zmluvy o úvere z 16.07.2008. Súd dospel
k záveru, že právny vzťah založený zmluvou je spotrebiteľský, pretože oprávnený konal pri uzatváraní
zmluvy v rámci svojej podnikateľskej činnosti a povinná bola fyzická osoba - nepodnikateľ. Súčasťou
zmluvy boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v bode 17. obsahujú rozhodcovskú doložku,
v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským

súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca strana podá žalobu na
rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde. Prvostupňový súd dospel k záveru, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka je neplatná, je
neprijateľnouzmluvnoupodmienkou,spotrebiteľsijuosobitnenevyjednalanemalnavýbervzhľadomna
jej súčasť s ostatnými štandardnými podmienkami. Pretože neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči
dobrým mravom, je neplatná. Neplatné dojednanie rozhodcovskej doložky nemohlo založiť právomoc

rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť a preto je potrebné rozhodcovský rozsudok považovaťza neúčinný. Preto súd exekučné konanie zastavil. O trovách konania súd rozhodol tak, že oprávneného
zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov konania vo výške 29,83 eura.

Odvolanie proti uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom svojho zástupcu. V odvolaní uviedol
jednotlivé dôvody odvolania a v prvom rade navrhol konanie prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv

na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej
odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej
rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej
platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva
svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému

súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred
príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že
ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť
za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s

vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade
s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Dôvod podania odvolania v zmysle ust.
§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. zdôvodnil tým, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu

nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému, komplexnému rozhodovaniu o
veci. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. Zákona o konkurze a reštrukturalizácii a
nekoná o zrušení rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci s obsahom uvedenom
v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý
musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať

svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného tam, kde neexistujú, a preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a
inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca
vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoKR revíznym
procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom

na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako
ju v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality. To spadá do
skutočnosti, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký
výklad, jeden konformný a jeden ústavne nekonformný vykladať právny predpis spôsobom ústavne

konformným. Toto právo aj povinnosť všeobecných súdov vyplýva z čl. 152 ods. 4 Ústavy (uznesenie
Ústavného súdu SR I. ÚS 212/06 z 28. júna 2006). Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc
posudzovaťzákonnosťrozhodnutírozhodcovskýchsúdovibavrámcikonaniaozrušenírozhodcovského
rozsudku. Všeobecný súd si teda musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať
priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských rozsudkov. Exekučný súd musí s takýmto

rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. Porušil by tak zásadu rovnocennosti
a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup. V prípade ak by oprávnený uplatňoval svoje právo
na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom aj iný prístup, ak by oprávnený uplatňoval
svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Poukazuje na rovnakú
záväznosť v rozsudku rozhodcovského súdu uvedenú v ust. § 159 ods. 2 O.s.p. Oprávnený žiadal,

aby všeobecný súd postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm b O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá O.s.p., pre rozpor s
čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochranu dôvery
všetkých subjektov práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu
podľa ust. § 44 ods. 2 EP. Z dôvodu odvolania podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust.

§ 221 ods. 1 písm. e) O.s.p., že nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
odôvodňoval odvolateľ tým, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2
tak, akoby upravoval konanie bez návrhu, vždy vtedy ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu
nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoKR, pričom ust. § 45 ods. 2 citovanéhozákona však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom
konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam ust.
§ 45 ods. 2 ZoKR s významom ust. § 40 ZoKR v spojení s ust. § 43 citovaného zákona a vytvoril

tak komplexný systém, ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne
postavenie účastníkov rozhodcovského konania. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania
o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade
takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka podľa § 45 ods. 1. Aj v takomto prípade je exekučný súd
pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu legitimovaný ústavne konformnou teologickou interpretáciou

ust. § 40 a nasl. ZoKR. Odvolaciemu dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť
konať pred súdom v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
b) O.s.p. Odvolateľ uviedol, že konal exekučný súd pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec
zverenej právomoci. Porušil zásady legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, porušil rovnosť
účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Odvolateľ
poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 14 Európskeho dohovoru o

ľudských právach a základných slobodách, že je možné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť
pri výkone a ochrane ľudských práv. V danom prípade žalobca tvrdí, že zákaz diskriminácie nutne
aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu čl. 46 ods. 1 Ústavy, práva na spravodlivý
súdny proces čl. 6 ods. 1 Dohovoru, práva vlastniť majetok čl. 20 ods. 1 Ústavy, ako aj na výkon a
ochranu práva na pokojné užívanie majetku čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Žalobca mal v konaní pred

exekučnýmsúdomvýraznenevýhodnépostavenievzhľadomkfaktu,žeexekučnýsúdrozhodovalojeho
práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho postavenie, bol však žalobca rovnakou stranou ako
žalovaný. Z okolností daného prípadu možno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne
a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. V tomto prípade exekučný súd použil dôvod
iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu ako podnikateľského subjektu, a preto toto jeho

iné postavenie ho vylúčilo z možnosti z hodnotenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom
patrí, a to titulom platnej zmluvy o úvere. Odlišné zaobchádzanie so žalobcom nemožno ospravedlniť
jeho iným postavením, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou v Slovenskej republike a Dohovorom
špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Ďalej poukázal na to, že exekučný
súd svoje rozhodnutie založil na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej

veci neprípustné a úplne nemožné. Všetky citované rozhodnutia nemajú všeobecnú záväznosť a to
preto, že označujú tých, ktorým sú určené, a teda sú záväzné len pre nich. Poukázal tak na ust. §
228 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Pokiaľ sa jedná o princíp rovnosti zbraní Európsky
súd pre ľudské práva v Štrasburgu ho považuje za jednu z čŕt širšieho ponímania spravodlivého
procesu a porušením tohto princípu rovnosti zbraní bol žalobca uvedený exekučným súdom do takého

postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán v konaní a iných osôb v
porovnateľnom postavení. Záruky ustanovené v čl. 6 Dohovoru sa nevzťahujú iba na súdne konania,
ale aj na štádiá, ktoré im predchádzajú, a ktoré po nich nasleduje. Článok 6 Dohovoru sa vzťahuje na
exekučné konanie nasledujúce po vyhlásení rozsudku. Žalobca namieta (oprávnený namieta), že nemal
možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty, dôkazy, ktoré by boli podkladom pre rozhodnutie

exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia
exekučného súdu. Postup, ktorý si zvolil exekučný súd navyše dáva nezákonne povinnému dodatočnú
možnosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie žalobcu došlo k zmareniu exekúcie.
Žalobca je voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh.
Možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči žalobcovi averziu, pocit antipatie. Práve

v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť žalobcu a umožniť mu
prejaviť svoj názor na vec. Žalobca nebol ako účastník konania oboznámený s tým, že exekučný súd
vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov,
argumentov, tvrdení, nemal možnosť sa k týmto argumentom a tvrdeniam vyjadriť. Exekučný súd vo
veci dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia

skutkového stavu. Úvaha súdu nemôže byť v tomto smere podkladom pre rozhodnutie. Postupom
súdu tak bola odňatá možnosť účastníkovi konať pred súdom. K poslednému odvolaciemu dôvodu
uvedenému v ust. § 205 ods. 2 písm. s), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci odvolateľ uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská
doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a

že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle ust. § 45 ods.
1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznať rozhodcovským súdom je v súlade s
dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek predchádzajúcej argumentácii usúdil, že exekučný súd
je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, tvrdí odvolateľ, že je táto platná. V ust. § 53ods. 1 O.z. zákonodarca stanovuje, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Od 1.1.2008 podľa § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľnú podmienku sú považované aj ustanovenia zmluvy,

ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Nejde pri tom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú
možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil
spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je
spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi

rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Preto zdôvodnenie nemá
logický, právny ani faktický základ. Možnosť voľby medzi účastníkmi dojednaná bola, preto nejde preto
o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) O.z. Oprávnený nesúhlasil s právnym
posúdenímzmluvyoúvereakozmluvyospotrebnomúverevzmyslezákonaospotrebiteľskýchúveroch.
Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie
formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient si môže vybrať z podmienok, za ktorých

spoločnosť poskytuje úvery a to, či bude splácať v pravidelných mesačných alebo v pravidelných 14-
dňových splátkach, a to v intervale, ktorý si určí i deň splatnosti. Výber možnosti splácania úveru
v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie splátky, ale za určenie konkrétne
dohodnutých termínov splátok. Podľa § 2 písm. b) Zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o
spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver

a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so
spotrebiteľským úverom. Klienti oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským
úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 tretiny náklady na
vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou. Ďalej odvolateľ poukázal
na ust. § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom z gramatického a logického výkladu

daného ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí Zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí
predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým je možné pridať
i ďalšie náležitosti. Predmetom úverov poskytovaných spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú
peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba. Zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o

spotrebiteľskom úvere. Oprávnený rovnako poukázal aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úroku z
omeškania. Poukázal na ust. § 369 ods. 1 zákona č. 513/91 Zb. Obchodného zákonníka, keď oprávnený
poukazuje na skutočnosť, že ani zo zákona ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť
pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany
dohodnúť. Otázku dobrých mravov rieši podľa neho rozhodnutie Najvyššieho súdu Obdo 34/2004 z

21.12.2004, ako aj 2Obdo 28/2004, kde sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou úroku z omeškania a
skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany
odporcu na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii
dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí predmetnú zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či
je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musí si byť vedomý

následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku. K poplatku za poskytnutie úveru
a k poplatku za zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci súd tiež zastavil exekúciu), ktoré sú
súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu oprávnený poukázal na to, že ust. § 499
Obchodného zákonníka, sa mohla dohodnúť odplata. Príslušný poplatok v danom prípade pozostáva
v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov za vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so

všetkou administratívou. Oprávnenosť účtovania poplatku za zasielanie upomienok vyplýva z bodu
4 všeobecných podmienok úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a povinný sa
zaviazal uhradiť za každú zasielanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok 1,99 eura. Či
exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a či predmetná exekúcia sa bude vykonávať v
celomrozsahualebonie,súdužrazposudzovalaonejsaužrazrozhodlo,pretoexekučnýsúdjepovinný

preskúmať len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul, pričom poveriť exekútora na vykonanie exekúcie môže iba v prípade, ak nezistí žiaden
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo
exekučného titulu so zákonom. V závere žiada odvolací súd, aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.Krajský súd Trnave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O.s.p.), potom , čo uistil, že je odvolanie podané
včas a oprávnenou osobou ( §§ 201 a 204 O.s.p.) napadnuté uznesenie preskúmal obsahom a
dôvodmi podaného odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania v súlade s

ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje odvolací súd na správne dôvody súdu prvého stupňa v jeho
rozhodnutí.

Odvolací súd vzhľadom na žiadosť oprávneného na prerušenia konania podľa ust. § 109 ods. 1
písm b) O.s.p. ÚS SR pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá EP s čl.1 ods. 1 veta prvá
Ústavy SR dodáva:

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota
neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZoRK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.
V zmysle § 35 ZoRK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má

pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.
V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva

dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné
prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom
nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

Ust. § 45 ZoRK v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu.
Exekučnýsúdjetedapripostupepodľa§45ZoRKoprávnenýhľadieťnarozhodcovskýrozsudoktak,ako
bymateriálneprávoplatnýnebol-niejenímtedaviazanývzmysle§159O.s.p.amôžehopreskúmavaťz
hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody
na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo

b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZoRK potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto
skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol,
teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru napokon

prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len
na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať
všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že
rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním.
Zriadenie rozhodcovského súdu (vo forme právnickej osoby alebo jediného rozhodcu) podľa Zákona o

rozhodcovskom konaní neznamená, že je rozhodcovský súd zriadený zákonom ako súd všeobecný.
Rozhodcovský súd nie je zriadený ako orgán štátu, rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného
práva ustanovené do funkcie rozhodcu dohodou zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom
ako je to v prípade sudcov všeobecných súdov. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právopreveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti
rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd
ako predbežnú otázku už predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45
ZoRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom
by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu
zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti

exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZoRK.
Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii
dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje
súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej
doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.
Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZoRK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade

prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci
C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones),
uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky

pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom
na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje,
že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.

S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor
viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvor stanovil, že
vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS
sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného

rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia
predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto
podmienkou viazaný.
Rovnaký záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta

Korčkovská, kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa,
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom,
ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných

konaní na základe vnútroštátneho práva.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i
povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši

kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.
V tej súvislosti tiež poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 78/11 kde ústavný súd
konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho
súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len
z hľadiska, či nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva

žiadne právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného súdu nebolo žiadnym
spôsobom limitované uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia v rámci správneho
súdnictva. (rozhodnutia Ústavného súdu ČR III. ÚS 1624/12, NS SR 6 Cdo 143/11, R 74/2012, 3 M
Cdo 11/2010) Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným
titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok

z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní), v
ktorých je táto problematika preskúmavania exekučného titulu riešená.
Odvolací súd preto v poukazom na predtým uvedené nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa
ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p.S účinnosťou od 1.1.2008, teda v čase uzavretia zmluvy o úvere medzi účastníkmi (16.07.2008),
Občiansky zákonník v ustanovení § 52 ods. 1 definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa ods. 2 ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ustanovenia je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ustanovenia je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
Jenesporné,žepredmetnúzmluvujepotrebnéposúdiťpodľaust.§52OZ.Jejcharakteristickýmznakom
je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch rovnako a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah dohody
podstatným spôsobom neovplyvnil (§ 53 ods.1, 2, 3 OZ). Oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní
a plnení dohody konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, keď

vystupoval v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1
zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na to, že povinná pri uzatváraní a plnení
predmetnej dohody nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, alebo inej podnikateľskej
činnosti, je potrebné ju v zmysle § 52 ods. 3 OZ považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i
v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z.. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal

poskytnúťveriteľakododávateľpovinnejakospotrebiteľovidočasnepeňažnéprostriedkyvoformeúveru
a povinná ako spotrebiteľ sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva
uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b)
zák. č. 258/2001 Z.z., keď zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola
niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie

tohto zákona.
Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere
je nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261
ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex

specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je z. č.
258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou, ktorou
je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa
citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch.

Posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky vyplýva aj z aplikácie smernice 93/13/
EHS v čl. 6, v čl. 3 ods. 1, 3 s poukazom jej implementácie do slovenského právneho poriadku. V súlade
s ust. § 54 ods. 1 OZ, kedy sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou nemôžu odchýliť
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, nesmú obsahovať v zmysle ust. § 53 ods. 1 OZ ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. Od 1.3.2010 je výslovne uvedená neprijateľná podmienka, požadovanie od spotrebiteľa
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, a preto je správne vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky pretože
spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi, a tak ako je dojednaná v bode 17
Všeobecných podmienok je neprijateľnou podmienkou, v zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ je neplatná.

Zmluvná podmienka, rozhodcovská doložka dojednaná v štandardne formulárovej spotrebiteľskej
zmluve resp. vo všeobecných obchodných podmienkach tvoriacich jej súčasť individuálne nedojednaná,
v zmysle ktorej je daná možnosť výberu medzi štátnym a rozhodcovským súdom žalujúcej strane, ak
ale už dôjde k výberu rozhodcovského súdu žalujúcim dodávateľom je spotrebiteľ nútený sa podrobiť
rozhodcovskému konaniu je neprijateľnou podmienkou od 1.1.2008 v zmysle ust. § 53 ods. 1 písm. r) OZ

v aktuálnom znení a do 31.12.2007 v zmysle eurokonformného výkladu § 53 ods. 1 OZ vo vtedy účinnom
znení a preto v zmysle ust. § 53 ods. 4 resp. 5 OZ neplatná. Tak neplatná rozhodcovská doložka
nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský
rozsudok je nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Tým je daný rozpor exekučného titulu so zákonom
a splnená podmienka v zmysle § 44 ods. 2 EP na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia. V

neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia, je to dôvod na zastavenie exekučného konania súdom
aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 ZoRK podľa § 45 ods. 1 písm. b/, v spojení s § 40 ods. 1
písm. a/ analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva.Európska únia venuje problematike ochrane spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť, aj do slovenskej
legislatívy sa prebrali viaceré smernice Rady Európy a Parlamentu, ktoré upravujú ochranu spotrebiteľa

alebo sa jej priamo či nepriamo dotýkajú a takou je vlastne aj Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Podľa čl. 288 Zmluvy o Európskej únii (bývalý
článok 249 Zmluvy o založení ES), smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená
pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby akú formu
implementácie príslušnej Smernice do svojho právneho poriadku zvolia. Do slovenského právneho

poriadku bola implementovaná Smernica Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 dňom 01.04.1994 zák. č.
150/2004 Z. z. z 02.03.2004, ktorým sa menil a doplnil Občiansky zákonník zákon č. 40/1960 Zb. v znení
neskorších predpisov (do ustanovení § 52 až § 54 súčasné znenie § 52 až § 56).

ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu

než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Súdny dvor Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones označil za neprijateľnú
zmluvnú podmienku tiež neprijateľné (vzdialené) miesto rozhodcovského konania, ktoré môže
spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv.

Ako už bolo uvedené vyššie, zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku v bode 17 všeobecných

podmienok poskytnutia úveru, akékoľvek spory medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace
s ustanoveniami zmluvy, budú riešené a s konečnou platnosťou pred rozhodcovským súdom tam
uvedeným.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom

ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát, i v
tomto prípade je rozhodcovská zmluva vyjadrená iba v podobe rozhodcovskej doložky, ktorá splýva s
ostatnými zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale
význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný

záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom, je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola

dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej
zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej

ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok
rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej
zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK), súd žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietne.
V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to dôvod na zastavenie exekúcie súdom aj bez

návrhu v zmysle ustanovenia podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol
totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná
rozhodcovská zmluva. Dôvod zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku
zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v
čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je. Súd totiž musí počas celej doby

vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV. ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporuštátnym súdom ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl.

OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných
práv sťažovateľa nedošlo. Ak teda podľa cit. rozhodnutia ÚS je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
rozhodcovská doložka, ktorá umožňuje výber žalobcu, či podá žalobu na rozhodcovskom alebo na
štátnom súde, o to skôr ňou bude doložka ukladajúca spory riešiť výlučne pred rozhodcovským súdom,

ako je tomu v danom prípade.

Vecne správne uznesenie súdu prvého stupňa preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
potvrdil.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych

spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne
konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o

predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny
dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov
zriadených aktom Rady ES. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť
však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností
povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu
dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na

návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či

otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom
v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu

dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej
potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku
akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Prvou otázkou,
ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie písm.
q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách

vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na
základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Otázku považuje odvolací súd
za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok.
Súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v
rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo

nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe uvedeného skúmania potom dospel
k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných podmienok poskytovania úveru
nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. Zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľkou dojednaná

rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie
je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou odvolacieho súdu i
Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod. ). Z
uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú,nemajúcu základ v prejednávanom spore. Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento
snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie

presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach
oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru
exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady
93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a

povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a gramatickým
výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch
svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré
je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných podmienok
sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho poriadku

Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení
§ 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná
podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a
zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza

medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v
exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.
Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou
podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,

že rozhodcovská doložka oprávneného nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto
aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou,
keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž

nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť
jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa
nesmeruje. Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka,
či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom

nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje

prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,

ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať
ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci
Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol,ževnútroštátnysúdmáajvofázevýkonurozhodnutiapovinnosť(ajbeznávrhu)posúdiťnekalú

povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je
úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľnie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti

takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k

záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.
Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto

jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa

neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1
OSP a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že bola v odvolacom konaní
úspešná, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila a ani jej žiadne nevznikli.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.