Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 29. január 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3CoE/278/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3515203908
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Krč-Šebera
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3515203908.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS, s.r.o., so sídlom v Bratislave,
Astrová 2/A, Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zast. JUDr. Veronika Kubriková, PhD., advokátka
so sídlom v Bratislave, Martinčekova 13, korešpondenčná adresa: Vajnorská 100/A, Bratislava, proti
povinnému: Y. U., bytom Q. č.XXX, štátny občan L. republiky, o vymoženie 400 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 16. júla 2015,

č.k. 7Er/418/2015-37, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, §
45 ods. 1-2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, na § 52 ods. 1-4, § 53 ods. 1-5,

§ 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a s poukazom na príslušné ustanovenia smernice Rady č.
93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že dňa 29.04.2015 bola
tamojšiemu súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. IG-C/0411/0635 vydaného dňa
09.11.2012 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej,
a.s., so sídlom v Bratislave. Zároveň bola predložená i Zmluva o úvere uzatvorená dňa XX.XX.XXXX

medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným, vrátane obchodných podmienok pre úver. Na
základe výzvy boli súdu prvého stupňa dňa 25.06.2015 doručené všeobecné obchodné podmienky.
V predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere č.XXXXXXXXXX uzatvorenej
podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka dňa 26.02.2010 medzi právnym predchodcom oprávneného
ako veriteľom a povinným ako dlžníkom, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi
peňažné prostriedky vo výške 400 Eur a dlžník sa zaviazal tieto vrátiť v 20-ich mesačných splátkach

26 Eur. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli i všeobecné obchodné podmienky a obchodné podmienky
pre úver. Vychádzajúc z obsahu predložených dokladov mal súd prvého stupňa za to, že v danom
prípade sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu, ktorej základnú charakteristiku upravuje Občiansky zákonník
v ustanovení § 52 a nasl. Podľa bodu 3.6 zmluvy o úvere sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej vznik, platnosť a výklad, budú rozhodované
v súlade s rozhodcovskou doložkou uvedenou v článku 10., II. časti Všeobecných obchodných

podmienok. Podľa bodu 10.2.2 všeobecných obchodných podmienok zmluvy o úvere sa zmluvné strany
sa dohodli na rozhodcovskej doložke. Takto formulovanú rozhodcovskú doložku považuje exekučný
súd za neprijateľnú podmienku podľa § 53 Obchodného zákonníka. Cieľom rozhodcovskej zmluvy
je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorého zmluvné
strany delegovali takúto právomoc. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal
na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Rozhodcovská doložka je

neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch
neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa priečidobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek
plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi,
je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako
taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Súd považuje za
potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora vo veci C - 40/08 - Asturcom Telecomunicaciones
SL v. Cristina Rodríguez Nogueira. S poukazom na vyššie uvedené dospel súd prvého stupňa k
záveru, že rozhodcovská doložka tvoriaca podklad pre vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorý je

exekučným titulom v predmetnom konaní, jej neprimeranou (neprijateľnou), a preto neplatnou zmluvnou
podmienkou.Zuvedenéhovyplýva,ženeplatnározhodcovskádoložkanemohlaplatnezaložiťprávomoc
rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo
požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky, teda stať
sa spôsobilým podkladom pre vykonanie exekúcie. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa podľa §
44 ods. 2 Exekučného poriadku ex offo zamietol žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, a to v celom rozsahu.

Protiuzneseniusúduprvéhostupňapodalvzákonomstanovenejlehoteodvolanieoprávnený.Odvolanie
odôvodnil ustanoveniami § 205 ods. 2 písm. a), d), e) a f) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d), f) a h)
O.s.p. Namietal, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Oprávnený uviedol, že podľa ustanovení

§ 44 ods. 2, prvá a druhá veta Exekučného poriadku exekučný súd nemá zákonné oprávnenie skúmať
a hodnotiť iné listiny, napr. zmluvu o úvere, ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku. Ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúcie nie je vecne
príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom
prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Oprávnený poukázal aj na uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 159/2009 zo dňa 16.06.2009. Ďalej uviedol, že exekučný súd
je oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach.
Doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu, podľa ustanovení § 159 O.s.p.
O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci bráni

tomu, aby bola opätovne posúdená. Mal za to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej
bol tento vydaný, keďže doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37,
má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35
ZoRK), podľa ustanovení § 159 O.s.p. doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je

právoplatný. Výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány, len čo sa o
veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Teda je tu prekážka res iudicata. Uvedeným
konaním súdu podľa názoru oprávneného dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 zákona č. 460/1992 Z.
z., Ústavy SR. V súvislosti s uvedeným poukázal aj na nález Ústavného súdu SR ÚS 2/2000. Oprávnený
ďalej zdôraznil, že ako právny nástupca T. a.s. bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami

rozhodcovského zákona. V zmysle ustanovenia II. časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok,
T. F..s. postupovala v súlade s § 93 b) zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi
návrh rozhodcovskej doložky, s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto
zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Súd
zamietol poverenie z dôvodu, že exekučný titul bol vydaný v rozhodcovskom konaní, avšak opomína

tú skutočnosť, že oprávnený je zo zákona povinný klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky.
Pokiaľ by tak neurobil, došlo by k porušeniu zákona o bankách, avšak aj napriek splneniu si zákonom
stanovenej povinnosti, súd práve týmto splnením zákonnej povinnosti dôvodí zamietnutie poverenia.
Oprávnený mal za to, že exekučný súd nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a
plne sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II. ÚS 499/2012. Poukázal aj na uznesenia

Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 17/01 z 19.04.2001, sp. zn. IV. ÚS 110/09 z 02.04.2009, sp. zn. III.
ÚS 264/05 z 29.09.2005 a nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 244/09 z 29.09.2009, sp. zn. I.
ÚS 390/08 z 23.04.2009, sp. zn. I. ÚS 335/06 z 30.10.2007. Mal za to, že exekučný súd v rozpore
so zákonom posudzoval uzavretú rozhodcovskú doložku podľa ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Zdôraznil, že Občiansky zákonník v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere taxatívnym

spôsobom vymedzoval, na ktoré zmluvné typy sa piata hlava vzťahuje. Zmluva o úvere, ktorá je
absolútnym obchodom, medzi nimi nebola. Súd porušil zákaz retroaktivity a princíp právnej istoty tým,
že na rozhodcovskú doložku aplikoval znenie, ktoré sa stalo účinné neskôr, obzvlášť ak zákonodarca
retroaktivitu nepripustil. V súvislosti s uvedeným poukázal na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS20/2011 z 29.03.2011 a sp. zn. I. ÚS 238/04 z 31.01.2005. Tiež dôvodil, že súd prvého stupňa nesprávne
aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušil § 153 ods. 1 O.s.p., pre právne závery v
napadnutom uznesení a pre rozhodnutie vo veci absentovali akékoľvek dôkazy. Konštatoval, že súd

prvého stupňa konštruoval nový skutkový stav bez účasti oprávneného a odňal mu možnosť vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Ďalej uviedol, že exekučný súd pri skúmaní žiadosti
o udelenie poverenia vykonával samostatne nové dokazovanie skutkového stavu, na základe ktorého
dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd v nachádzacom konaní. Oprávnený sa
nemal možnosť vyjadriť k takto vykonávaným dôkazom a k nanovo vytvorenému skutkovému stavu.

Exekučnýsúdmuuprelprávobyťúčastnýmnatakomtozisťovanískutkovéhostavu,čímzasiaholdojeho
právapodľačl.48odsek2ÚstavySR.Následnekonštatovalzrušenieúčinkovrozhodcovskéhorozsudku
ako exekučného titulu. Ani OSP, ani Exekučný poriadok, ani ZoRK neposkytuje absolútne žiadnu oporu
pre záver, že by exekučný súd mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd,
konajúci vo veci samej a teda, napríklad, vykonať vo veci samej dokazovanie alebo napr. rozsudok zrušiť
či zmeniť jeho výrok. Oprávnený mal ďalej za to, že pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku

ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o
Smernicu EHS č. 93/13/EHS, nakoľko tento nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva,
je aktom výlučne sekundárnej povahy, ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona
jevýlučneindikatívny,avžiadnomprípadeinterpretačný.Taktiežpokiaľbysúduvažovaloneprijateľnosti
rozhodcovskej doložky nie je možné brať do úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca

sa rozhodcovské doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je
voči jednotlivcom - a teda ani voči účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. Oprávnený
konštatoval, že exekučné súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie vydajú aj zamietajú,
čím súdy prvého stupňa porušujú právnu istotu a legitímne očakávania, pričom poukázal na viaceré
rozhodnutia krajských súdov. Bol toho názoru, že postupom exekučného súdu bol porušený princíp

rovnosti účastníkov konania, keďže bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne
zvýhodňuje len na základe jeho postavenia, pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS
23/2013-8. Dôvodil, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo oprávneného priznané
exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku. Záverom
poukázal na skutočnosť, že zriaďovateľ rozhodcovského súdu, ktorý vydal exekučný titul, je členom

záujmového združenia zapísaného v zozname stálych rozhodcovských súdov, ktorý vedie Ministerstvo
spravodlivosti SR a je držiteľom povolenia rozhodovať spotrebiteľské spory s číslom SRS 001, v súlade
s § 73 ods. 5 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Oprávnený navrhol, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec

vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Písomné vyjadrenie k odvolaniu oprávneného podané nebolo.

Krajský súd, ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania

podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné
podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:

Podľa § 243d ods. 1 a 2 Exekučného poriadku, exekučné konanie na podklade rozhodcovského
rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa

osobitného predpisu, vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti
tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť
poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského
konania zaväzovať. Na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade
rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci

podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy
účinné do 31. decembra 2014.

Podľa § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015.

Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ďalej len ,,Exekučný poriadok")
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súladom
exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale

aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je taká právna úprava, ktorá by bránila
vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v ustanovení § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z
hmotnoprávnych hľadísk.

Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného
poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní z
úradnej povinnosti posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, ktorý je podľa ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom
(§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b).

Ak súd zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Ak bol rozhodcovský rozsudok
vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa zmluvy, ktorá
má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného
poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, z úradnej povinnosti správne
v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá

taký charakter, pre ktorý je potrebné úplne alebo čiastočne exekučné konanie zastaviť, resp. v danom
prípade zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre rozpor exekučného titulu
so zákonom.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského

súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami
o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom
alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní). Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu

rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).
Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak
je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne
vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,
ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods.

2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní).

Ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský
súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Keby exekučný súd akceptoval
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval

by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu
"rozhodnutia" nevykonateľného, majúceho účinky paktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského
konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom
konaní prípadne nenamietal neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a
nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom

súde, je tu irelevantná.

Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý skúmal, či bola v danej veci medzi účastníkmi konania platne uzavretá rozhodcovská zmluva.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského

súdu a nesmeroval k "zrušeniu" tohto rozhodnutia. Exekučný súd v súlade so zákonom skúmal, či
oprávneným predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd
viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je
exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovskéhosúdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky
vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou
viazaná (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný
súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského

rozsudku (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. septembra 2012, sp. zn. 5Cdo
230/2011).

Za správny považuje odvolací súd právny názor súdu prvého stupňa, že zmluva o úvere je zmluvou
spotrebiteľskou, teda že medzi oprávneným (jeho právnym predchodcom) a povinným bol založený
na ich základe spotrebiteľský vzťah. Odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva vykazuje

znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom
a účinnom v čase ich uzatvorenia, teda ide o zmluvy (bez ohľadu na právnu formu), ktorú uzatvoril
dodávateľ - oprávnený (jeho právny predchodca) ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení
zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou
osobou nepodnikateľom, kedy povinný pri uzatváraní a plnení zmlúv nekonal v rámci predmetu

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah
účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, chrániace spotrebiteľa. V zmysle §
54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení sa zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c) zákona č.
244/2002 Z. z. správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 52 ods. 1, 2, 3,4 a § 53 ods.
1, 2, 3, 4 písm. r) a 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmlúv a smernice
Rady 93/13/EHS a zisťoval, či predložené zmluvy, na základe ktorých bol priznaný nárok oprávnenému,

neobsahujú takú podmienku, ktorá má nekalý charakter, a je preto absolútne neplatná. Správne pri
skúmaní dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky,
keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech
spotrebiteľa, teda povinného (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia
zmluvy).RozhodcovskúdoložkuobsiahnutúvII.Častivčlánku10bod10.2.2.Všeobecnýchobchodných

podmienok v spojení s článkom 3 bod 6 zmluvy o úvere, ako aj s článkom 11 bod 11.2 Obchodných
podmienok pre úver je preto potrebné považovať za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti
podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v príslušnom znení.

Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04. 1993 o

neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nemá ako prameň komunitárneho práva
horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo
komunitárne konformným spôsobom. Uvedené zákonné ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní je pritom podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/
EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, v zmysle ktorého členské štáty Európskej

únie sú povinné zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a
aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou
všeobecnýchobchodnýchpodmienok,ktorépredkladaloprávnený(jehoprávnypredchodca)povinnému
na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Veriteľ
mohol na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovi, resp.
rozhodcovskému súdu, ktorého sám určil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Spotrebiteľ

týmto stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska.
Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý
zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojich vopred pripravených obchodných podmienkach, ktoré
tvoria neoddeliteľnú súčasť zmlúv. Takúto rozhodcovskú doložku je potrebné považovať za neprijateľnúzmluvnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (C-240/98
až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).

Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z.
o bankách sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej
zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinnou
osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnej osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné

poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených obchodných podmienok
právneho predchodcu oprávneného. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená,
ževeriteľjeoprávnenývčleniťdosvojichzmlúvtakéznenierozhodcovskejdoložky,ktorézakladáznačnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tak, ako tomu
bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj

príslušné zákonné normy, chrániace spotrebiteľa.
Odvolací súd zároveň uvádza, že pokiaľ je zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nie sú žiadne pochybnosti o tom,
že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie

skutočnej rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu
a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky
(v danom prípade zamietne žiadosť o udelenie poverenia). Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou
podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon
práv v rozpore s dobrými mravmi (k tomu viď aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa

24. februára 2011, sp. zn. IV. ÚS 55/2011).

V postupe súdu prvého stupňa odvolací súd nezistil neprípustné nahradzovanie procesnej pasivity
povinného, pričom oprávnenému bola možnosť vyjadriť sa k zistenému skutkovému stavu a právnym
záverom exekučného súdu reálne poskytnutá v odvolacom konaní a oprávnený túto možnosť aj využil.

Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa v danom prípade
správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju
právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a správne žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods.
1 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .