Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. apríl 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 26PPOm/2/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113100013
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Šimková
ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3113100013.4

Uznesenie

Okresný súd Trenčín vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: P. U. W. L. A. XX.XX.XXXX Y. W.
C. W. L. A. XX.XX.XXXX, obe deti narodené v T. Q. Í., deti rodičov: matky U. W.Á., štátnej občianky
Slovenskejrepubliky,t.č.bytomT.A.Q.,I.G..XX/XX,právnezastúpenejJUDr.JarmilouZahradníkovou,
advokátkou so sídlom Bratislava, Pluhová 78 a otca C. P. L., štátneho občana Írskej republiky, bytom
XX W. F. D. H. I.., T., Í. H., o návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia takto

r o z h o d o l :

I. V y h l a s u j e s a , že tunajší súd n e m á právomoc vo veci konať.
II. Konanie s a z a s t a v u j e .
III. Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Matka maloletých detí sa písomným podaním označeným ako "Podnet na vydanie predbežného
opatrenia v zmysle § 75a O.s.p." domáhala vydania uznesenia, ktorým tunajší súd otcovi maloletých detí

zakáže vycestovať s maloletými deťmi mimo územia Slovenskej republiky. Vo svojom podaní uviedla, že
spolu s otcom maloletých detí všetci bývali v rodinnom dome otca detí, v Írsku. Poukázala na to, že otec
detí sa k nej počas ich vzťahu nesprával úctivo, mal výrazné problémy s alkoholom, čo prehlbovalo jeho
násilnícke sklony, pričom po narodení druhého syna sa u nich situácia v domácnosti zhoršila natoľko, že
ju aj s ich spoločnými deťmi v apríli 2013 vyhodil z domu a od toho času spolu nežijú. Ďalej uviedla, že
sa ocitla vo finančnej núdzi, bez možnosti sa zamestnať, nakoľko sa celodenne starala o dve malé deti,

pričom mesačné náklady na škôlku, prípadne jasle v T. predstavujú cca 800,- Eur na mesiac. Poukázala
na to, že až do času kým írsky súd nenariadil otcovi detí, aby aspoň minimálne prispieval na výživu
svojich detí (25,- Eur týždenne na jedno dieťa) bola úplne bez pomoci a finančných prostriedkov. Bola
nútená k nevýhodnému predaju osobného automobilu, na základe čoho sa jej podarilo pár mesiacov
zabezpečovať starostlivosť o maloleté deti. Potom však ako sa s deťmi dostala do hmotnej núdze, keď
podľaorgánovsociálnejochranyvÍrskunemalanároknainúpodporuvhmotnejnúdziokremzákladného

príspevku na dieťa, vrátila sa aj s deťmi na Slovensko, kde má rodinné zázemie, vďaka čomu sa môže
aj čiastočne zamestnať. Uviedla, že po príchode na Slovensko, po absolvovaní lekárskeho vyšetrenia
mladšieho syna zistila, že tento má vážne zdravotné komplikácie, ktoré vyžadujú absolvovanie liečby
a rehabilitácií. Nakoľko by si nemohla dovoliť zdravotnú starostlivosť o syna v potrebnom rozsahu
na území Írska, rozhodla sa vyriešiť synov zdravotný stav na Slovensku. Otec detí s liečbou najskôr
súhlasil, ale potom po oboznámení sa so správou o zdravotnom stave maloletého, dňa 29.09.2013 ju

prostredníctvom e-mailu vyzval, aby sa s maloletými bezodkladne vrátila do Írska. V opačnom prípade
otec detí príde na Slovensko a vezme obe deti so sebou proti jej vôli. Poukázala na to, že aj s ohľadom
na predchádzajúce agresívne správanie otca má obavy, že otec detí jej s použitím násilia odoberie
obe deti a následne s nimi odcestuje do Írska, s čím ona nesúhlasí, nakoľko o maloleté deti sa od ich
narodenia stará výhradne len ona a s deťmi má vytvorený blízky citový vzťah. Uviedla, že otec detí sa
o ne od narodenia nezaujímal, odmietal dostatočne prispievať na ich výživu a nemal záujem pre deti

vytvoriť fungujúcu rodinu. Vyslovila názor, že odvedenie detí ich otcom do zahraničia by znamenalo pre
nich a aj s poukazom na ich nízky vek, násilnícku povahu otca a absenciu vytvorenej väzby na ich otcanevýslovnú psychickú traumu z odlúčenia od mamy a z prostredia, ktoré im je známe. Matka maloletých
má za to, že je v najlepšom záujme detí, aby zostali v jej osobnej starostlivosti, tak, ako to bolo až
do súčasnosti. Vo svojom návrhu ďalej poukázala na zásadu čl. 6 deklarácie práv dieťaťa vyhlásenej

ako rezolúcie VZ OSN č. 1386(XIV) z 20.11.1959, ustanovenie § 75a Os.p. a tiež čl. 8 a 13 Nariadenia
Rady(ES) č. 2201/2003, ktoré okrem ďalších ustanovení citovaného nariadenia upravujú právomoc vo
veciach rodičovských práv a povinností. Poukázala aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo
dňa22.12.2010voveciBarbaraMercrediprotiRichardChaffeov.KnávrhutiežpripojilafotokópiuPríkazu
o ustanovení otca ako nositeľa rodičovských práv zo dňa 30.05.2013 vydanú Mestským súdom v Dubline

a tiež fotokópiu prekladu tohto príkazu do slovenského jazyka, fotokópie rodných listov detí narodených
v T., potvrdenie o pobyte maloletých detí vydaných Mestom T. A. Q. dňa 06.09.2013 a fotokópie listov
vlastníctva, z ktorých vyplýva, že matka detí je vlastníčkou dvoch bytov nachádzajúcich sa v k.ú. T. A. Q..

Tunajší súd uznesením č. k. 26PPOm/2/2013-41 zo dňa 17.10.2013 vyhlásil, že vo veci nemá právomoc
konať, konanie zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Uvedené rozhodnutie súd odôvodnil s poukazom na § 103, § 104, § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p., na
kapitolu I. článku 1 odsek 1 písmeno b), kapitolu II. oddielu 2 článku 8 bod 1, kapitolu II oddielu 2
článku 10 písmeno a) Nariadenia Rady (ES) číslo 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností. Okresný súd mal za
to, že sú naplnené predpoklady použitia článku 10 citovaného nariadenia, pretože matka maloleté

deti neoprávnene premiestnila z krajiny ich obvyklého pobytu na územie Slovenskej republiky. Otec
maloletých detí sa s ich premiestnením, respektíve zadržiavaním nezmieril. Bolo teda skonštatované, že
krajinou obvyklého pobytu maloletých detí je Írska republika, preto právomoc vo veciach rodičovských
práv a povinností k maloletým deťom majú príslušné súdy Írskej republiky. Ďalej zdôraznil, že Slovenská
republika je v tomto prípade viazaná aj Haagskym dohovorom o medzinárodných únosoch detí

uverejneným v Zbierke zákonov pod číslom 119/2001 Z. z.

Voči uvedenému uzneseniu tunajšieho súdu zo dňa 17.10.2013 č.k. 26PPOm/2/2013-41 podala
matka detí odvolanie. Na základe uvedeného odvolania Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k.
6CoP/4/2014-62 zo dňa 10.02.2014 zrušil uznesenie Okresného súdu Trenčín č. k. 26PPOm/2/2013-41

a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v Trenčíne v odôvodnení uvedeného
rozhodnutia uvádza, že súd prvého stupňa správne vychádzal z názoru, že na danú vec dopadá úprava
Dohovoru, pretože bolo porušené opatrovnícke právo otca maloletých detí, najmä právo určiť miesto
ich obvyklého pobytu. Odvolací súd uviedol, že súd I. stupňa tiež správne dospel k záveru, že miesto
obvyklého pobytu maloletých detí bolo na území Írskej republiky. Faktické zdržiavanie maloletých detí na

území Slovenskej republiky od septembra 2013, nezakladá ich obvyklý pobyt a teda krajinou obvyklého
pobytu maloletých detí je Írska republika, preto právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k
maloletým deťom majú príslušné súdny Írskej republiky. V tomto smere aj odvolací súd považoval názor
súdu prvého stupňa za správny. Podľa názoru odvolacieho súdu však výnimku z uvedeného predstavuje
kapitola II. oddielu 3 článku 20, odsek 1 Nariadenia, keďže matka detí sa v zmysle svojho podania

domáha vydania predbežného opatrenia, z obsahu ktorého vyplýva, že jeho cieľom má byť ochrana
maloletých detí vzhľadom na ich vek a záujem pred tým, aby s nimi otec odcestoval mimo územia
Slovenska a nedošlo tak k násilnému odobratiu detí a ich následnému odlúčeniu od matky. Vychádzajúc
z vyššieuvedeného tak odvolací súd dospel k záveru, že na uvedenú vec je možné aplikovať postup,
ktorý je ako výnimka zakotvený v kapitole II. oddielu 3 článku 20, odsek 1 Nariadenia, a preto vec zrušil

a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie s tým, že úlohou okresného súdu bude vo veci ďalej konať
a rozhodnúť.

V zmysle intencií odôvodnenia odvolacieho súdu prvostupňový súd vo veci ďalej konal a svoju činnosť
zameral na skúmanie možnosti aplikácie článku 20 Oddielu 3 Kapitoly II citovaného nariadenia Brusel

IIa bis a v tomto smere doplnil dokazovanie.

Z oznámenia Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže vyplynulo, že Centru bola
dňa 11.10.2013 od ústredného orgánu v Írsku doručená žiadosť otca detí na zabezpečenie návratu
maloletých detí do štátu ich obvyklého pobytu, Írska. Konanie pred Centrom je v štádiu informovania

ústredného orgánu v Írsku o možnostiach právneho zastúpenia otca detí, ktorý prejavil záujem o
poskytnutie bezplatnej právnej pomoci.Z oznámenia Okresného súdu Banská Bystrica, ktorý je v zmysle § 14a z.č. 371/2004 Z.z. o sídlach a
obvodochsúdovSlovenskejrepublikypríslušnýnanávratovékonanieneoprávnenepremiestnenýchdetí
v zmysle citovaných dohovorov, vyplynulo, že na ich súde sa nevedie žiadne konanie vo veci vrátenia

maloletých detí.

Z oznámenia matky detí prostredníctvom jej právnej zástupkyne zo dňa 31.3.2014 na č.l. 87 vyplynulo,
že otec detí v súčasnosti o maloleté deti neprejavuje záujem a ani v súčasnosti nepodniká žiadne kroky,
ktorými by ich ohrozoval na zdraví alebo vývoji.

Jednou z podmienok konania, ktorú súd musí vždy skúmať, je i právomoc súdov Slovenskej republiky.

Právomoc súdu sa posudzuje podľa okolností v každom okamihu konania.

Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých

môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 prvá veta O.s.p., ak ide o taký nedostatok konania, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví.

V danom konaní súd opätovne podanie matky posúdil podľa jeho obsahu ako návrh na nariadenie
predbežného opatrenia podľa § 76 O.s.p., ktorým žiada, aby tunajší súd uložil otcovi detí zákaz
vycestovať s maloletými deťmi mimo územia Slovenskej republiky. V danej veci ide teda o konanie o
úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom. Ide občianskoprávny vzťah s medzinárodným
prvkom, ktorý sa týka členských štátov Európskej únie, kde má prednosť aplikácia únijného práva.

Podľa kapitoly I. článku 1 ods. 1 písm. b) Nariadenia Rady Európskych spoločenstiev č. 2201/2003
Úradného vestníka Európskej únie o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských
veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností (ďalej len "Nariadenie" alebo Brusel II bis), sa
toto nariadenie uplatňuje bez ohľadu na povahu súdu v občianskych veciach, ktoré sa vzťahujú na

nadobúdanie, výkon, prenesenie, obmedzenie alebo odňatie rodičovských práv a povinností.

Podľa kapitoly II oddielu 2 článku 8 bod 1 Nariadenia, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach
rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré ma obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia
konania.

PodľakapitolyIIoddielu2článku10písm.a) Nariadenia,vprípadeneoprávnenéhopremiestneniaalebo
zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne
pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa
nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý

vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním alebo b) dieťa sa zdržiavalo v
tomto členskom štáte najmenej jeden rok potom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva
opatrovnícke právo dozvedel, alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa usadilo v novom
prostredí a je splnená najmenej jedna z ďalej v ustanovení citovaných podmienok.

Podľa kapitoly II oddielu 3 článku 20 odseku 1, 2 Nariadenia, v naliehavých prípadoch nebránia
ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných
opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto
členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného
členského štátu. Platnosť opatrení uvedených v odseku 1 zanikne, len čo súd členského štátu, ktorý

má právomoc podľa tohto nariadenia rozhodovať vo veci samej, prijal opatrenia, ktoré považoval za
primerané.

Vo všeobecnosti treba zdôrazniť, že z medzinárodných dohovorov, ku ktorým pristúpila Slovenská
republika (napr. Haagsky dohovor o medzinárodných únosoch detí z roku 1980 uverejnený v Zbierke

zákonov pod číslom 119/2001 Zb. a pod.) alebo z Nariadení rady EÚ (napr. Nariadenie číslo 2201/2003
Úradného vestníka (Brusel II bis)) vyplývajú štátu medzinárodné záväzky, ktoré musí Slovenská
republika dodržiavať so všetkými z toho vyplývajúcimi zodpovednosťami. Hlavným princípom týchtomedzinárodných záväzkov je v prípade, že došlo k neoprávnenému premiestneniu detí niektorým z
rodičov, rešpektovať
jurisdikciu štátu obvyklého pobytu dieťaťa, odkiaľ bolo dieťa neoprávnené premiestnené a v prípade

potreby zabezpečiť vrátenie detí do krajiny ich obvyklého pobytu, pretože len súd štátu obvyklého pobytu
má právomoc konať vo veci rodičovských práv a povinností.

V danom prípade mal súd z návrhu matky a ňou predložených listín za preukázané, že otec detí bol

Príkazom Mestského súdu v Dubline zo dňa 30.5.2013 vymenovaný za spolunositeľa rodičovských
práv k maloletým deťom spoločne s matkou, ktorá má deti v osobnej starostlivosti. Z uvedeného
je zrejmé, že obaja rodičia detí sú nositeľmi rodičovských a opatrovníckych práv a z uvedeného
rozhodnutia nevyplýva, že by matka detí mala výhradné určovacie právo obvyklého pobytu detí, pričom
matka detí tunajšiemu súdu žiadnym spôsobom nepreukázala súhlas otca s vycestovaním, respektíve
premiestnením a zotrvávaním detí na území iného štátu a ani rozhodnutie príslušného súdu, ktoré by

ju na to oprávňovalo a nahrádzalo súhlas otca s vycestovaním. Z uvedeného vyplýva, že deti, ktoré
sa narodili a žili so svojimi rodičmi v Írskej republike, ktorá je krajinou ich obvyklého pobytu, boli svojou
matkou neoprávnene premiestnené do iného členského štátu. Na základe uvedeného má tunajší súd
za to, že sú naplnené predpoklady použitia článku 10 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 pre určenie
právomocivoveciachrodičovskýchprávapovinností.Súdyčlenskéhoštátu,vktorommalodieťaobvyklý

pobyt pred jeho neoprávneným premiestnením (v tomto prípade Írska republika), zostávajú príslušné
k vydaniu rozhodnutia vo veci rodičovských práv a povinností aj po premiestnení dieťaťa. Právomoc
možno priznať súdom nového členského štátu iba za použitia podmienok uvedených v ustanoveniach
článku 10 písm. a) a b) Nariadenia. V danom prípade však uvedené podmienky nie sú splnené, nakoľko
otec detí žiada, aby sa deti vrátili do Írskej republiky, s ich premiestnením, respektíve zadržiavaním sa

nezmieril, pričom maloleté deti nebývali po premiestnení na území Slovenskej republiky najmenej po
dobu 1 roka po tom, čo sa otec maloletých dozvedel o mieste ich pobytu. O vymenovaní otca detí za
spolunositeľarodičovskýchprávkdeťomrozhodovalírskysúd príkazomzodňa30.5.2013aakovyplýva
z predložených potvrdení o pobyte, matka deti prihlásila na trvalý pobyt v T. A. Q. až dňa 6.9.2013.
Ako už bolo konštatované, krajinou obvyklého pobytu detí je Írska republika, preto právomoc vo veciach

rodičovských práv a povinností k maloletým deťom majú príslušné súdy Írskej republiky.

S prihliadnutím na dôvody zrušenia prvostupňového rozhodnutia a konštatovanie odvolacieho súdu v
rozhodnutí zo dňa 10.2.2014 č.k. 6CoP/4/2014-62, ktorý zhodne s názorom súdu prvostupňového súdu
uviedol, že v danej veci majú právomoc súdy Írskej republiky, zameral prvostupňový súd svoju činnosť

na skúmanie možnosti aplikácie článku 20 oddielu 3 kapitoly II Nariadenia Brusel IIa Bis., teda či sa
jedná o naliehavý prípad v zmysle cit. čl.20, aby nedošlo k násilnému odobratiu detí a ich násilnému
odlúčeniu od matky.

Z oznámenia Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí vyplynulo, že od ústredného orgánu v Írsku

im bola dňa 11.10.2013 doručená žiadosť otca o zabezpečenie návratu maloletých detí. Matka detí
prostredníctvom svojej právnej zástupkyne na výzvu súdu listom zo dňa 27.03.2014 oznámila, že otec
v súčasnosti o maloleté deti neprejavuje záujem a ani v súčasnosti nepodniká žiadne kroky, ktorými by
ich ohrozoval na zdraví alebo vývoji.

Z rozsudku Súdneho dvora zo dňa 02.04.2009 číslo C-523/07 vyplýva, že už zo samotného znenia
citovaného článku 20 odseku 1 Nariadenia vyplýva, že prijatie opatrení v oblasti rodičovských práv a
povinností súdmi členského štátu, ktoré nemajú právomoc rozhodnúť vo veci samej, podlieha splneniu
troch kumulatívnych podmienok, a síce: 1/ dané opatrenia musia byť naliehavé, 2/ musia byť prijaté
vo vzťahu k osobám alebo k majetku nachádzajúcim sa v členskom štáte, kde sídli súd, na ktorom sa

začalo konanie a 3/ musia mať dočasný charakter. Tieto opatrenia sa môžu použiť vo vzťahu k deťom,
ktoré síce majú obvyklý pobyt v jednom členskom štáte, dočasne alebo príležitostne sa však zdržiavajú
v inom členskom štáte a sú v situácii, ktorá môže závažným spôsobom poškodiť ich blaho, vrátane
ich zdravia a vývoja, a ktorá preto odôvodňuje okamžité prijatie ochranných opatrení. Potrebu alebo
naliehavosť konečných opatrení treba posúdiť vzhľadom na situáciu dieťaťa, na jej predpokladaný vývoj

a na účinnosť prijatých predbežných alebo ochranných opatrení.

Vdanomprípadepodoplnenídokazovaniasúdzistil,ženazistenýskutkovýstavnebolomožnéaplikovať
ani ustanovenie kapitoly II oddielu 3 článku 20 odseku 1 Nariadenia, keďže neboli kumulatívne splnenépodmienky na použitie citovaného ustanovenia. Navrhované predbežné opatrenie nie je naliehavé,
deti nie sú ohrozené. Bolo preukázané, že otec detí nevyvíja žiadne nezákonné kroky smerujúce k
násilnému odobratiu detí a ich následnému odlúčeniu od matky. Sama matka prostredníctvom jej právnej

zástupkyne uviedla, že otec detí nepodniká žiadne kroky, ktorými by ich ohrozoval na zdraví alebo vývoji.
Otec v danej veci postupuje výlučne legálnou cestou v zmysle medzinárodných dohovorov a nariadení,
ktorými je aj Slovenská republika viazaná ( Haagsky dohovor o medzinárodných únosoch detí z roku
1980 a Nariadenie rady EÚ číslo 2201/2003 Úradného vestníka (Brusel II bis)). Otec detí sa obrátil
na ústredný orgán v Írsku so žiadosťou o zabezpečenie návratu maloletých detí do štátu ich obvyklého

pobytu a zahraničný ústredný orgán už kontaktoval v tejto veci Centrum pre medzinárodnoprávnu
ochranu detí a mládeže v Bratislave. Rozhodnutie o navrátení detí alebo ich nenavrátení do Írskej
republiky je možné len v kompetencii Okresného súdu Banská Bystrica. Tiež nie je v danom prípade
naplnená podmienka prijatia opatrenia vo vzťahu k osobám alebo majetku nachádzajúcim sa v členskom
štáte, keďže predmetom návrhu matky na nariadenie predbežného opatrenia nie je ani opatrenie
potrebné na ochranu osoby alebo majetku maloletého na území tohto štátu. Nejedná sa teda o naliehavý

prípad v zmysle ustanovenia článku 20 oddielu 3 Kapitoly II Nariadenia. Okrem toho má súd za to,
že matkou navrhovaný petit spôsobujúci aj zákaz vycestovať deťom do ich rodnej krajiny, miesta ich
obvyklého bydliska, by nebol ani v záujme samotných maloletých detí a mohli by byť porušiť ich ľudské
práva.

Nakoľko súdy Slovenskej republiky nemajú právomoc vo veci konať a nedostatok právomoci je
prekážkou neodstrániteľnou, súd v konaní nemôže ďalej pokračovať, a preto konanie v zmysle § 104
ods. 1 O.s.p. zastavil. V danej veci nebolo možné prijať ani predbežné opatrenie v zmysle článku 20
oddielu 3 Kapitoly II Nariadenia, nakoľko bolo preukázané, že sa nejedná o naliehavý prípad v zmysle
citovanéhoustanovenia,čojejedinouvýnimkoupremožnosťrozhodnutiasúdov,ktorénemajúprávomoc

aj pri nedostatku ich právomoci. Preto súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia.

O trovách konania bolo rozhodnuté s poukazom na ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. vzhľadom
k tomu, že konanie bolo zastavené.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je možné podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Trenčíne (v dvoch vyhotoveniach).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (označenie súdu ktorému je určené, kto ho robí,

ktorej veci sa týka a čo sleduje, podpis, dátum) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha. Odvolanie je potrebné podať v počte 3 rovnopisov, ak potrebný počet rovnopisov
účastník nepredloží, súd vyhotoví kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3, § 205 ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že

- sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
- ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

- účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
- v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
- sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
- účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
- rozhodoval vylúčený sudca,

- súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
- konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
- súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
- súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,-doterazzistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesútuďalšieskutočnostialeboinédôkazy,ktorédoteraz
neboli uplatnené,
- rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2, §

205a ods. 1, § 221 ods. 1 O. s. p.).