Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. október 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/404/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108231535
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1108231535.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov

JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Zuzany Mališovej v právnej veci navrhovateľa: Ing. Y. Y., S. XX,
X., proti odporcovi: B.S. N., L. XX, X., zastúpenému Procházka & partners, spol. s r.o., Búdková 4,
Bratislava, o uloženie povinnosti, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
I č.k. 12C/166/2008-161 (správne č.l. 261), zo dňa 11.5.2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť

odporcovi trovy konania 472,03 eura a na účet súdu trovy štátu 20,64 eura.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom (po čiastočnom späťvzatí návrhu a zastavení
konania v uvedenej časti uznesením č.k. 12C/166/2008-163, zo dňa 13.1.2012) domáhal uloženia
povinnosti obnoviť a následne za primeraný nájom alebo úplatu zabezpečiť podmienky pre navrhovateľa
s rodinou na riadne užívanie bytu č. XXX v bytovom trakte objektu F. na W. X - X P. X..

Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovateľ ako nájomca s prenajímateľom F. na
Slovensku (správca objektu na základe komisionárskej zmluvy uzavretej s vtedajším vlastníkom objektu
Fondom detí a mládeže) uzavrel dňa 23.4.1996 zmluvu o nájme bytu č. 114 v objekte F. na W. X
P. X., situovanom na zvýšenom prízemí, pozostávajúcom z 5 miestností (predsiene, WC s kúpeľňou,
kuchyne, 2 izieb) a suterénnej miestnosti, s celkovou výmerou 83 m2; nájomná zmluva bola uzavretá
na dobu neurčitú; nájomca sa stal nájomcom bytu na základe rozhodnutia SKC Zväzu mladých zo dňa
17.12.1990, ktoré však navrhovateľ nepredložil.

Z archívnych dokladov Slovenského národného archívu (zápisnice o odovzdaní a prevzatí majetku F.
zo dňa 23.10.1945 a projektovej dokumentácie F.) a z listinných dôkazov Správy katastra pre hlavné
mesto SR Bratislavu (rozhodnutia MK SR č. T. XXXXX/XXXX-XXX zo dňa 11.1.2005) mal súd prvého
stupňa preukázané, že objekt F. na W. X - X P. X. bol vybudovaný v rokoch XXXX - XXXX podľa projektu
H. X. z roku 1920 pre medzinárodné Združenie kresťanských mladých mužov (F.); východné krídlo bolo
dostavané pravdepodobne v rokoch 1926 - 1927 v rovnakom architektonickom výraze. Pôvodne sa v

objekte nachádzali obytné izby - nocľahárne, iné miestnosti, kancelárie a úradovne, skladište, knižnica a
zariadenie kina. Rozhodnutím MK SR č. T. XXXXX/XXXX-XXX zo dňa 11.1.2005 mal súd prvého stupňa
preukázané, že objekt F. na W. X - X P. X. je od roku 2005 kultúrnou pamiatkou a počas jeho užívania
nedošlo k žiadnym veľkým prestavbám, ktoré by zásadne zmenili vzhľad a charakter jeho exteriéru ainteriéru. Podľa svedka J. V. má odporca objekt F. v správe od marca 2008, prevzal ho od spoločnosti
Y-ex s.r.o. a neboli v ňom a nie sú žiadne byty; niektoré miestnosti boli užívané na bývanie; pôvodne
slúžila budova F. ako mládežnícka ubytovňa.

Na uvedenom základe dospel súd prvého stupňa k záveru, že existencia bytov v objekte F. v čase
uzatvorenia zmluvy o nájme bytu dňa 23.4.1996 v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. v objekte
preukázaná nebola a preto zmluvu o nájme bytu zo dňa 23.4.1996 vyhodnotil ako neplatnú v zmysle §
39 Občianskeho zákonníka, pretože odporuje ustanoveniu § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z.

Protokolom o súlade projektovej dokumentácie a určení priestorov v bytovom trakte W. X, X., zo dňa
22.7.2002 mal preukázané, že odporca sa snažil z miestností č. XXX,XXX,XXX, XXX, XXX, XXX, XXX
H. XXX vytvoriť byty; za týmto účelom vytvoril pracovnú komisiu, ktorá zisťovala spôsob užívania bytov,
nebytovýchpriestorovaspoločnýchpriestorovobjektuF.akonštatovala,žemiestnostič.XXX,XXX,XXX,
XXX, XXX, XXX, XXX a 301 sú vybavené ako byty, t.j. majú jeden vchod do viacerých miestností,

majú vždy samostatné WC a kúpeľňu, v bytoch je miestnosť vybavená a užívaná ako kuchyňa, majú
miestnosti, ktoré osvetlením denným svetlom, stavebnou výškou a pôdorysnou plochou spĺňajú kritéria
na obytné miestnosti a nájomcovia uvedení v zmluve o budúcej zmluve uzavretej dňa 3.6.2002 byty aj v
skutočnosti užívajú. Podľa súdu prvého stupňa neboli tieto závery pre neho záväzné, pretože pracovná
komisia nemôže nahradiť rozhodnutie stavebného úradu. Súd prvého stupňa nesúhlasil s názorom

navrhovateľa, že uzavretím zmluvy o budúcej zmluve o predaji a kúpe bytovej časti objektu W. X - X,
X., dňa 3.6.2002 odporca uznal, že priestor č. XXX je bytom, pretože takéto rozhodnutie patrí výlučne
stavebnému úradu.

Záverom súd prvého stupňa skonštatoval, že odporca nie je právnym nástupcom F. na Slovensku, ktorá

s navrhovateľom uzavrela zmluvu o nájme bytu dňa 23.4.1996; ani v zmysle darovacej zmluvy zo dňa
30.7.2001 uzavretej so SR -Fond detí a mládeže nie je odporca viazaný neplatnou zmluvou o nájme bytu
zo dňa 23.4.1996 a nemá tak povinnosť obnoviť a zabezpečiť podmienky pre navrhovateľa s rodinou na
riadne užívanie bytu č. XXX v bytovom trakte objektu F. na W. D.. X - X P. X.. Navrhovateľom uplatnený
nárok nemá oporu v zákone a z dôvodu neexistencie predmetného bytu je nevykonateľný. Súd prvého

stupňa preto návrh zamietol.

O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal náhradu trov
konania v podrobnej špecifikácii.

O trovách štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a na ich úhradu zaviazal neúspešného navrhovateľa;
trovy štátu predstavujú svedočné priznané svedkovi J. V. vo výške 20,64 eura.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec na ďalšie
konanie, resp. zmeniť a návrhu vyhovieť.

Uviedol, že súd prvého stupňa vychádzal zo zásady, že byt je bytom na základe rozhodnutia stavebného
úradu. V zákone č. 182/1993 Z.z. nie je špecifikovaný tip takéhoto rozhodnutia. Najčastejšie sa jedná
o stavebné povolenie, rozhodnutie o predčasnom užívaní stavby alebo kolaudačné rozhodnutie. Ak
odporca nepredložil dôkaz, ktorým by poškodil vlastné záujmy, resp. spochybnil vlastné tvrdenia v spore,

neznamená to, že takýto dôkaz neexistuje. Ak priestory obývané navrhovateľom nie sú bytom, potom
môžubyťjedinenebytovýmpriestorom,čotiežmusíbyťurčenérozhodnutímstavebnéhoúradu.Nakoľko
súd prvého stupňa nezistil, aký právny charakter majú tieto miestnosti, nemohol podľa navrhovateľa ani
rozhodnúť, či ide alebo nejde o byt.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že sa obrátil na príslušné archívy, keďže rozhodnutie stavebného úradu je
archivovanou verejnou listinou a mal za to, že pri správnej identifikácii nehnuteľnosti musí byť možné
preukázať právny charakter ním obývaných miestností. Súd prvého stupňa nevyužil všetky možnosti,
aby donútil vlastníka nehnuteľnosti, aby predložil kolaudačné rozhodnutie alebo iné rozhodnutie
stavebného úradu, na základe ktorého užíva nehnuteľnosť, ktorej je byt súčasťou. Preukázať sa

príslušným rozhodnutím je pritom povinnosťou vlastníka stavby v zmysle zákona č. 50/1976 Zb. Vlastník
nehnuteľnostipodľanavrhovateľasvojimiúkonmiopakovaneadlhodobopotvrdzoval,žebyt,ktorýužíva,
je bytom, čo potvrdzoval jednotlivými úkonmi zachytenými v zmluve o nájme bytu zo dňa 23.4.1996, v
prechádzajúcom rozhodnutí SV SKC ZM zo dňa 17.12.1990 a v zmluve o budúcej zmluve o predaji akúpe bytovej časti objektu W. X, X.. Vlastník nehnuteľnosti dlhodobo prijímal nájomné za byt, poskytoval
služby viazané na bývanie v byte, zriadil v ňom trvalé bydlisko navrhovateľa, žiadal nájomcu bytu
vykonať stavebné úpravy a iné. Odporca teda opakovane konal tak, že navrhovateľ nemohol mať

pochybnosť o tom, že obýva byt a že vlastník objektu disponuje príslušnou dokumentáciou podľa toho,
čo mu ukladá zákon. Vyslovil domnienku, že príslušné rozhodnutia stavebných úradov boli vydané a
v usporiadanom právnom štáte by mali byť k dispozícii. Ako navrhovateľ predložil časti projektovej
dokumentácie, podľa ktorej vtedajší vlastník vykonal v rokoch 1968 až 1973 rekonštrukciu nehnuteľnosti,
pri ktorej bol stavebne upravený aj byt č. XXX a ktorý bol už v tejto dokumentácii definovaný ako byt.

Odporca nepredložil žiaden dôkaz o tom, že priestory obývané navrhovateľom, za ktoré roky platil
nájomné, by mali iný právny charakter. Súd prvého stupňa zamietol aj vypočutie svedkov - štatutárov
organizácií, ktoré nehnuteľnosť pred odporcom vlastnili alebo spravovali a ktoré mohli disponovať
dôkazmi o charaktere užívaných miestností. Uvedení svedkovia PhDr. L. Y.za, N.. T. U. H. N.. S. mohli
uviesť informácie o rozhodnutiach stavebného úradu vo veci a o tom, kde rozhodnutia sú uložené alebo
evidované.

Navrhovateľ namietol, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní vychádzal z výpovede svedka V., ktorý
organizoval vyháňanie nájomcov z bytov; ide pri tom o predpojatého svedka, ktorého činnosť pri čistení
objektu od nájomníkov je predmetom vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní. Súd prvého
stupňa to však nebral do úvahy a ani neriešil zjavný rozpor s výpoveďou iného zamestnanca tej istej

organizácie p. O. O., ktorú súdu prvého stupňa doručil zapísanú dňa 1.3.2011 na OR PZ Bratislava I. Súd
prvého stupňa nerešpektoval pri posudzovaní stavu ani zistenia podľa znaleckého posudku č. 147/2002
z 11.9.2002 p. Ing. L. Y. a zistenia o stave a spôsobe využívania priestorov, ich charaktere a stavebnom
určení, vypracované komisiou určenou vlastníkom objektu, v ktorej bol autorizovaný stavebný inžinier
špecialista správy majetku vlastníka a zástupca nájomcov, inak tiež znalec v odbore stavebníctvo.

Ďalej namietol, že súd prvého stupňa opomenul skutočnosť uvedenú v zmluve o nájme bytu zo dňa
23.4.1996 a to, že táto zmluva je aktualizáciou zmluvy o nájme uzavretej predchádzajúcim vlastníkom
17.12.1990 (uznesenie SV SKC ZM z 12.12.1990, výpis z uznesenia s určením platnosti 15.12.1990
a overenie výpisu o pridelení bytu a súhlas nájomcu s nájomnými podmienkami 17.12.1990). Nájomný

vzťah teda vznikol pred účinnosťou zákona č. 182/1993 Z.z. a nemožno sa preto logicky na jeho
ustanovenia odvolávať pri posudzovaní, či sú priestory bytom. Zákon č. 182/1993 Z.z. v prechodných
ustanoveniach nezrušil nájomné zmluvy ani nedefinoval zánik bytov, ktoré boli bytmi pred účinnosťou
tohto zákona. Predchádzajúca právna norma, zákon č. 52/1966 Zb., neobsahovala definíciu bytu a
platnou právnou normou pre určenie, či sa jedná o byt, boli platné normy a v tom čase platný stavený

zákon. Zákon č. 182/1993 Z.z. navyše definuje byt len pre účely tohto zákona. Nakoľko predmetom
sporu je nájom bytu, nepovažoval navrhovateľ za správne pri definícii pojmu byt viazať sa len na tento
zákon a neposudzovať právny stav veci podľa príslušných ustanovení stavebného zákona.

KlistinámvyžiadanýmodSlovenskéhonárodnéhoarchívuaSprávykatastrahlavnéhomestaSlovenskej

republiky Bratislavy navrhovateľ uviedol, že v žiadosti neboli správne uvedené všetky známe údaje o
názve stavby a ich zmenách. Súd prvého stupňa nepožiadal aj o dokumenty k stavbám nazvaným
rekonštrukcia domova mládeže (F., k rekonštrukcii budovy F. prípadne k iným možným názvom
rekonštrukcie objektu). Súd prvého stupňa žiadal dokumenty týkajúce sa budovy F., čím sa prakticky
znemožnilo vyhľadanie príslušných dokumentov ohľadne rekonštrukcie objektu v rokoch 1968 až 1972

(v rokoch XXXX-XXXX nebola stavba pravdepodobne uvedená ako budova F.). Preto zrejme ani nemohli
byť dokumenty viažuce sa k rekonštrukcii objektu v rokoch XXXX-XXXX nájdené. Nakoľko rekonštrukcia
v uvedených rokoch bola realizovaná ústredným orgánom, financovaná zo zdrojov štátneho rozpočtu
a prechádzala príslušným schvaľovaním, tak mal navrhovateľ za prakticky vylúčené, aby bola v centre
Bratislavy realizovaná ako čierna stavba bez povolení príslušných orgánov štátnej správy, aby budova

a byty v nej boli pripojené na odber energií a boli využívané komunálne služby bez týchto povolení.
Mal za pravdepodobné až isté, že tieto orgány overovali a registrovali príslušné povolenia. Doložená
projektová dokumentácia zodpovedá reálnemu stavu - skutočnosti. Aktuálny stav nezodpovedá ani
pôvodnej stavebnej dokumentácii z rokov XXXX-XXXX, ani tvrdeniam p. V.. Skutočnosť, že neboli
žiadané archívne zistenia existencie stavebnej dokumentácie aj v archívoch inštitúcii ČSM - SÚV, ÚR

ZDMOS, SÚV SZM, ÚV NF SSR, MF SSR a že bolo vymedzené iba názvom F. na Slovensku, ktorý sa v
rokoch 1955 až 1990 oficiálne nepoužíval, považoval navrhovateľ za vadu dokazovania. Ďalej uviedol,
že Slovenský národný archív vo svojom prípise zo dňa 18.4.2012 odporučil obrátiť sa na Ministerstvo
vnútra SR, archív hlavného mesta SR Bratislava a na Fond detí a mládeže v likvidácii. Súd prvéhostupňa však požiadal o súčinnosť len likvidátora Fondu detí a mládeže, ktorý na výzvu nereagoval
a na Archív hlavného mesta SR Bratislava, ktorý zo zákona archivuje stavebné rozhodnutia vydané
na území mesta, sa so žiadosťou neobrátil, čo rovnako navrhovateľ považoval za vadu dokazovania,

nakoľko príslušné Národné výbory hlavného mesta SR Bratislava v čase rekonštrukcie vykonávali
činnosť stavebných úradov a tieto inštitúcie majú zo zákona povinnosť uchovávať dokumentáciu o
povoľovaní a užívaní stavieb. Navrhovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že za účelom objasnenia
okolností uzatvárania nájomných zmlúv a teda aj určenia priestorov navrhol vypočuť svedkov L. Y., N..
T. U. H. N.. S., ktorých však súd prvého stupňa odmietol predvolať a vypočuť. Nakoľko títo svedkovia

môžuobjasniťexistenciubytu,dokumentáciestavby,čiinépodstatnenéokolnosti,považovalzamietnutie
návrhu na ich vypočutie rovnako za vadu dokazovania. Navrhovateľ tak zastával názor, že súd prvého
stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie, aby mohol dospieť k záveru, že byt, v ktorom býval a za
ktorého užívanie platil nájom, nie je bytom. Do času, pokiaľ správca objektu F. nemal záujem vypratať
nájomcov z bytov v uvedenom objekte, nikto nespochybňoval, že sa jedná o byty. Poukázal na § 144
(správne § 104) zákona č. 50/1976 Zb., podľa ktorého ak sa doklady, z ktorých by bolo možné zistiť

účel, na aký bola stavba povolená nezachovajú platí, že stavba je určená účelu, na ktorý je svojim
stavebnotechnickým usporiadaním vybavená. Ak vybavenie stavby nasvedčuje viacerým účelom, tak
sa predpokladá, že stavba je určená účelu, na ktorý sa užíva bez závad. Poukázal na skutočnosť, že
odporca nespochybňoval to, že v byte býval, platil nájom a užíval služby spojené s bytom viac ako 17
rokov.

Záverom dal do pozornosti, že vlastník stavby bol a je povinný dokumentáciu skutočného realizovania
stavby uchovávať po celý čas jej užívania. Pri zmene vlastníctva stavby ju odovzdá novému
nadobúdateľovi a pri odstránení stavby stavebnému úradu. Napriek uvedenej povinnosti sa súd prvého
stupňauspokojilstvrdenímodporcu,žestavebnéakolaudačnérozhodnutieobjektuF.nemákdispozícii.

Uviedol,žeurčenie,čisajednáobytvobjekteF.včasevznikunájomnéhovzťahu17.12.1990,bynemalo
byť posudzované podľa zákona č. 182/1993, ktorý nadobudol účinnosť až 3 roky po vzniku nájomného
vzťahu.Taktiežnebolzistenýskutkovýstavvčaseuzavretiazmluvyonájmebytudňa23.4.1996vzmysle
§ 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. a to, že súd prvého stupňa vyhodnotil túto zmluvu ako neplatnú, sa

nezakladá na vykonanom dokazovaní, na skutkových zisteniach a vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Vyjadril presvedčenie, že dôkazy nachádzajúce sa v spise dokazujú, že byty v objekte
F. v čase uzavretia zmluvy o nájme existovali a s rodinou byt č. XXX riadne užívali na bývanie.

Odporca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že súd prvého stupňa

nezamietol návrh z dôvodu, že by predmetný priestor nebol bytom, ale z dvoch úplne iných dôvodov.
Prvým dôvodom je, že navrhovateľovi nevznikol nájomný vzťah na základe zmluvy o nájme bytu zo
dňa 23.4.1996, pretože nájomná zmluva je od počiatku absolútne neplatná. Dôvodom neplatnosti je, že
túto nájomnú zmluvu uzatvorila F. vo vlastnom mene, nie je v mene vlastníka, ktorým bola Slovenská
republika zastúpená Fondom detí a mládeže. Navrhovateľ sa tak nemôže domáhať obnovenia nájmu

založeného neplatnou zmluvou, keďže na základe danej nájomnej zmluvy nájom vzniknúť nemohol. F.
ani Fond detí a mládeže v likvidácii nie sú pritom právnymi predchodcami odporcu. Odporca predmetné
nehnuteľnosti na W. X - X P. X. získal darom od Slovenskej republiky zastúpenej Fondom detí a mládeže
na základe darovacej zmluvy zo dňa 30.7.2001. Záver súdu prvého stupňa o neplatnosti nájomnej
zmluvy je v celom rozsahu správny, pretože odporca nemôže byť viazaný neplatnou nájomnou zmluvou,

ktorú z tých istých dôvodov nemožno ani obnoviť tak, ako to požadoval navrhovateľ.

Druhým dôvodom je, že uplatnený nárok nemá oporu v zákone a je nevykonateľný. Polemiky
navrhovateľa o tom, či predmetný priestor je bytom alebo nie je bytom teda so zreteľom na uvedené
nie sú relevantné, pretože či už predmetný priestor je alebo nie je bytom (za účelom preukázania čoho

nenavrhol navrhovateľ žiadne dôkazy, navrhuje ich až v odvolaní) povinnosť, ktorú žiadal navrhovateľ
uložiť odporcovi, by nebola v navrhovanej podobe po materiálnej stránke nijako vykonateľná pre
neurčitosť. Z tohto dôvodu je správny aj záver súdu prvého stupňa o nevykonateľnosti uplatneného
nároku.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.10.2015 (§ 211 ods.
2, § 156 ods. 3 O.s.p.).Navrhovateľ sa v predmetnom konaní domáhal uloženia povinnosti odporcovi obnoviť a následne za
primeraný nájom alebo úplatu zabezpečiť podmienky pre navrhovateľa s rodinou na riadne užívanie bytu
č. XXX v bytovom trakte objektu F. na W. X-X P. X.. Existenciu nájomného vzťahu k bytu preukazoval

zmluvou o nájme bytu zo dňa 23.4.1996, ktorá odkazovala na vznik nájmu na základe rozhodnutia
SKV Zväzu mladých zo dňa 17.12.1990. Súd prvého stupňa vyhodnotil uvedenú zmluvu ako absolútne
neplatnú z dôvodu, že označený priestor nie je bytom; z tohto dôvodu preto nemohol vzniknúť nájom
bytu a nájom bytu nemôže ani trvať.

Pojmovým znakom bytu, ako predmetu občiansko-právnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie, dané právoplatným
rozhodnutím stavebného úradu. Existencia takéhoto rozhodnutia je predpokladom toho, aby určité
miestnosti mohli byť predmetom občiansko-právnych vzťahov ako byty. Pre posúdenie toho, či v
konkrétnom prípade ide o byt, je rozhodujúci kolaudačný stav a nie stav faktický, t.j. spôsob užívania
miestnosti alebo súboru miestností. Ak sa kolaudačným rozhodnutím povoľuje užívanie stavby k

určenému účelu, potom aj zmeny v spôsobe užívania stavby sú prípustné len na základe rozhodnutia
stavebného úradu o zmene užívania stavby. Ako totiž vyplýva zo zákona č. 50/1976 Zb., dokončené
stavby a ich zmeny sa môžu užívať len na základe kolaudačného rozhodnutia a na určený účel. Zmeniť
účel užívania stavby, ktorý bol určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení,
môže vykonať len stavebný úrad po prerokovaní pri stavebnom konaní a po jej dokončení vykonaním

kolaudácie zmeny stavby.

Ak nie sú miestnosti alebo súbor miestností objektívne určené kolaudačným rozhodnutím na trvalé
bývanie ako samostatné bytové jednotky, určenie ich účelu užívania nemôže byť zmenené rozhodnutím
vlastníka, a to ani so súhlasom nájomníkov miestností. Zmenu účelu užívania nemôže spôsobiť sama

osebe prípadne skutočnosť, že miestnosť alebo súbor miestností by zo stavebno-technického hľadiska
mohli slúžiť na trvalé bývanie alebo že účastníci uzavreli nájomnú zmluvu, ktorej predmetom podľa
označenia v zmluve bol „byt č. XXX“. Ako bolo už vyššie uvedené, rozhodujúcim pre vymedzenie
miestnosti alebo súboru miestností ako bytu je právny stav, založený právoplatným rozhodnutím o
povolení užívania stavby (prípadne o zmene jej užívania). Rozhodujúcim teda nemôže byť označenie

predmetu užívania zo strany zmluvných strán, ale len jeho účelové určenie zodpovedajúce účelu, ktorý
vymedzil stavebný úrad rozhodnutím o povolení užívania stavby. Ani samotná faktická zmena stavby
nemôže byť právne relevantná a právne významnou by mohla byť až zmena, ktorá by sa odzrkadlila vo
vydaní kolaudačného rozhodnutia.

Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. ak sa doklady (predovšetkým overená dokumentácia), z
ktorých by bolo možno zistiť účel, na aký bola stavba povolená, nezachovajú, platí, že stavba je určená
účelu, na ktorý je svojím stavebnotechnickým usporiadaním vybavená. Ak vybavenie stavby nasvedčuje
viacerým účelom, predpokladá sa, že stavba je určená účelu, na ktorý sa užíva bez závad.

V predmetnej veci nebolo možné na základe dokladov (predovšetkým overenej dokumentácie) zistiť
účel, na aký bola stavba povolená. Podľa zápisnice zo dňa 23.10.1945, ktorej cieľom bolo zistenie
majetkovej podstaty a skutkového stavu v budove F. a ktorá bola spísaná zástupcami spolku F. a
Oblastného veliteľstva Národnej bezpečnosti v Bratislave, sa v budove nachádzali obytné miestnosti
- nocľahárne, iné miestnosti (klubovne a učebne), kancelárie a úradovne, skladište a knižnica. Ide o

jedinú listinu, z ktorej vyplýva pôvodný účel, na ktorý bola stavba ku dňu spísania zápisnice určená.
Nesporne z nej vyplýva, že nebola určená na bytové účely. Zmenu takéhoto účelu užívania stavby
mohol v súvislosti s prípadnou rekonštrukciou stavby vykonať len stavebný úrad. Nakoľko výkresová
dokumentácia k rekonštrukcii budovy F. bola vyhotovená v júli 1968 a podľa tvrdenia navrhovateľa bola
rekonštrukcia vykonaná v rokoch XXXX - XXXX, XXXX (resp. v rokoch XXXX - XXXX, ako je uvedené

v žiadosti Nadácie mládeže Slovenska zo dňa 12.6.2002 o vydanie súhlasného stanoviska k oddeleniu
objektu Karpatská 4 v Bratislave), bolo to za účinnosti zákona č. 41/1964 Zb., ktorý obsahoval obdobnú
definíciu bytu. Podľa § 62 zákona č. 41/1964 Zb. bytom sa rozumie miestnosť alebo súbor miestností,
ktoré sú podľa rozhodnutia stavebného úradu určené na bývanie a môžu tomuto svojmu účelu slúžiť
ako samostatné bytové jednotky. Predchádzajúce závery o potrebe účelového určenia miestností na

bývanie rozhodnutím stavebného úradu preto platia aj pre rekonštrukciu budovy F..

Dôkaznýmbremenomsarozumieprocesnázodpovednosťúčastníkakonaniazato,žezakonanianeboli
preukázané jeho tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď
určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť
preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti

tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom
určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre
seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak
teda navrhovateľ tvrdil, že označené priestory, ktoré užíval a v súvislosti s ktorými sa v konaní domáhal
uloženia povinnosti obnoviť a následne za primeraný nájom alebo úplatu zabezpečiť podmienky pre

navrhovateľasrodinouichriadneužívanie(označenéakobytč.XXXvbytovomtrakteobjektuF.naW.X-
X P. X.), sú bytom, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť dôkazy na preukázanie uvedených tvrdení.
Nakoľko však navrhovateľ nepreukázal rozhodnutím stavebného úradu svoje tvrdenie, že označené
priestory sú bytom, pričom

- správa o odbornej prehliadke a odbornej skúške elektrického zariadenia zo dňa 24.11.2000,

- rozhodnutie vlastníka stavby o zmene účelu jej užívania zo dňa 16.6.2002,
- závery pracovnej komisie uvedené v protokole o súlade projektovej dokumentácie a určení priestorov
v bytovom trakte objektu zo dňa 22.7.2002,
- závery znaleckého posudku č. 147/2002 znalca Ing. L. Y. zo dňa 12.7.2002
- faktická zmena stavby,

- skutočnosť, že súbor miestností by zo stavebno-technického hľadiska mohol slúžiť, prípadne slúžil, na
trvalé bývanie so súhlasom vlastníka stavby,
- zmluva o nájme bytu zo dňa 23.4.1996, ktorej predmetom podľa označenia v zmluve bol byt č. XXX,

nemajú právnu relevanciu vo vzťahu k vyhodnoteniu označeného priestoru ako bytu, správny je záver

súdu prvého stupňa o neplatnosti zmluvy o nájme bytu zo dňa XX.X.XXXX v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka pre jej rozpor s § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka (keď predmetom nájomnej zmluvy v
zmysleuvedenéhoustanoveniamôžebyťibabyt).Aksúdprvéhostupňamimo§685ods.1Občianskeho
zákonníka pri posudzovaní otázky, či označený priestor je bytom vychádzal aj z § 2 ods. 1 zákona č.
182/1993 Z.z., nemožno považovať jeho postup za nesprávny, nakoľko aj uvedené ustanovenie (podľa

ktorého bytom sa na účely tohto zákona rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím
stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky)
definuje byt obdobne, ako uviedol odvolací súd v predchádzajúcich odsekoch.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že B. T. U. zriadila dňa XX.X.XXXX pracovnú

komisiu (za člena ktorej bol menovaný navrhovateľ) pre overenie súladu projektovej dokumentácie a
určenie priestorov v bytovom trakte W. X, X., pričom v rámci rozsahu a náplni činnosti komisie bolo
na základe preštudovania dostupnej dokumentácie, jej overení a miestnom šetrení určenie stavebno-
technických charakteristík a spôsobu užívania bytov, nebytových priestorov a spoločných priestorov
objektu podľa § 104 zákona č. 50/1976 Zb. Pri odkaze na uvedené ustanovenie je teda zrejmé, že

k uvedenému dňu vlastník objektu nemal k dispozícii doklady (predovšetkým overenú dokumentáciu),
z ktorých by bolo možno zistiť účel, na aký bola stavba povolená. Rovnako pracovnej komisii (ktorej
členom bol samotný navrhovateľ) sa nepodarilo získať iné doklady než tie, ktoré uviedla v protokole
o súlade projektovej dokumentácie a určení priestorov zo dňa 22.7.2002 (geometrické plány na
oddelenie pozemkov, výkresovú dokumentáciu vypracovanú Bratislavským stavebným podnikom pre

rekonštrukcie budovy z decembra 1968, výkresovú dokumentáciu vypracovanú Fondom detí a mládeže
ako nové zameranie objektu F. z mája 1999, znalecký posudok č. 33/2002 znalca Ing. Y. zo dňa
12.3.2002, zmluvu o budúcej zmluve o predaji a kúpe bytovej časti objektu).

V súvislosti s námietkou nevykonania dostatočného dokazovania, keď podľa navrhovateľa súd prvého

stupňa v žiadostiach adresovaných Slovenskému národnému archívu a Správe katastra hlavného
mesta Slovenskej republiky Bratislavy neuviedol správne všetky známe údaje o názve stavby a ich
zmenách, nežiadal archívne zistenia existencie stavebnej dokumentácie aj v archívoch inštitúcií ČSM -
SÚV, ÚR ZDMOS, SÚV SZM, ÚV NF SSR, MF SSR a nežiadal Archív hlavného mesta SR Bratislava
podľa odporučenia Slovenského národného archívu odvolací súd uvádza, že podľa § 120 ods. 1 veta

prvá O.s.p. je účastník povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastník je pritom
podľa § 120 ods. 4 O.s.p. povinný všetky dôkazy a skutočnosti predložiť alebo označiť najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a
označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom lenza podmienok uvedených v § 205a O.s.p. V predmetnej veci však navrhovateľ dôkazy uvedené v prvej
vete tohto odseku neoznačil ani nepredložil do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvého stupňa skončil
dokazovanie. V odvolaní potom neuviedol žiadne skutočnosti, na základe ktorých by boli uvedené

dôkazy odvolacím dôvodom v zmysle § 205a ods. 1 O.s.p. (keď bol súdom prvého stupňa riadne
poučený v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. a netvrdil, že by tento dôkaz bez svojej viny nemohol predložiť
do rozhodnutia súdu prvého stupňa). Nakoľko navrhovateľ uvedené dôkazy neoznačil najneskôr do
vyhlásenia uznesenia, ktorým sa končilo dokazovanie na súde prvého stupňa, na uvedené dôkazy
nemožno v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. prihliadať.

Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu
cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a
zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd v zmysle § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p.
rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej
právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak

rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu
dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu
podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. Navrhovateľ v konaní navrhol výsluch svedkov Ing. L. Y.,
N.. T. U. a Ing. S.; Ing. Y. na preukázanie vydanie rozhodnutia Zväzu mladých z roku XXXX, na základe
ktorého navrhovateľ užíval „byt“ a na ktoré odkazuje zmluva o nájme bytu zo dňa 23.4.1996; Ing. U. na

preukázanie skutočnosti, či navrhovateľ skutočne „byt“ užíval; Ing. S. na otázku platnosti zmluvy o nájme
bytu. Súd prvého stupňa pri nevykonaní týchto dôkazov postupoval v súlade s § 120 ods. 1 veta druhá
O.s.p. Vzhľadom na nepreukázanie skutočnosti, že označený priestor je bytom, bolo pre rozhodnutie vo
veci samej nepodstatné preukazovanie skutočnosti, na základe akého titulu užíval navrhovateľ priestory
od roku XXXX. Užívanie uvedených priestorov navrhovateľom sporné nebolo a preto by výsluch Ing.

U. na preukázanie tejto skutočnosti bol nadbytočný. Rovnako nadbytočný by bol výsluch svedka Ing.
S. na otázku platnosti zmluvy o nájme bytu vzhľadom na dôvod jej neplatnosti, ako ho vyhodnotil súd
prvého stupňa; takáto otázka je otázkou právnou, ako uviedol aj súd prvého stupňa pri upustení od
výsluchu tohto svedka. Súd prvého stupňa na základe uvedených skutočnosti a v súlade so zásadou
hospodárnosti konania výsluchy týchto navrhovaných svedkov nevykonal. Svedkov Ing. Y., Ing. U. a Ing.

S. navrhovateľ neoznačil na preukázanie ich vedomostí o rozhodnutiach stavebného úradu vo veci a o
tom, kde rozhodnutia sú uložené alebo evidované; vzhľadom na § 120 ods. 4 O.s.p. a § 205a O.s.p.
preto tieto dôkazy (na preukázanie skutočností uvedených v odvolaní) nie sú odvolacím dôvodom a
nemožno na ne prihliadať.

Na základe uvedených skutočností, keď označený priestor nie je bytom, neexistuje nájomný vzťah
navrhovateľa k bytu a preto návrh na uloženie povinnosti odporcovi obnoviť a následne za primeraný
nájom alebo úplatu zabezpečiť podmienky pre navrhovateľa s rodinou na riadne užívanie bytu č. 114 v
bytovom trakte objektu F. na W. X-X v X. je nedôvodný. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odporcu odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p a § 151 ods. 2 O.s.p. Pri verejnom vyhlásení rozsudku odvolací súd rozsudkom
o.i. rozhodol, že navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške
určenej v písomnom vyhotovení rozsudku, na účet jeho právneho zástupcu, do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku (t.j. v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. ako účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech). Odporca,
ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, bol povinný trovy konania vyčísliť v zmysle § 151 ods.
1 veta druhá O.s.p. najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. Odporca (ani jeho
právny zástupca) v lehote do 3 dní od vyhlásenia rozsudku nevyčíslil trovy odvolacieho konania a
nakoľko z obsahu spisu trovy odvolacieho konania odporcu nevyplývajú, odvolací súd mu náhradu trov

odvolacieho konania v zmysle § 151 ods. 2 O.s.p. nepriznal, keď v takomto prípade nie je viazaný
rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.