Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 15. február 2016

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/355/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214203176
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214203176.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

a členov senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou:
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri
výkone verejnej moci, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda, č.k.
10C/261/2014-83 zo dňa 25.09.2014, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd uložil
žalovanému zaplatiť mu majetkovú škodu 125,- Eur a nemajetkovú ujmu 582,70 Eur za nesprávny
úradný postup súdu, charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných
podmienok a to v zmysle zákonných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Rozhodnutie prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1
Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011, § 3 ods. 1 písm. d) zák. č.
514/2013, § 4 ods. 1 písm. a) bod. 1, § 9 ods. 1 a ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 a 2, §
19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení
účinnom od 01.01.2011 do 31.10.2012.
Vecne argumentoval tým, že navrhovateľ sa podaným návrhom došlým dňa 27.09.2012 domáhal,

aby súd uložil odporcovi zaplatiť mu majetkovú škodu 125,- Eur a nemajetkovú ujmu 582,70 Eur za
nesprávny úradný postup súdu, charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok a to v zmysle zákonných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Návrh odôvodnil tým, že podal návrh na vykonanie exekúcie
na majetok povinného z titulu zmluvy o úvere. Tvrdil, že súd mal rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti, ak je exekučným

titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Tvrdil, že nesprávny úradný postup súdu bol
spôsobený tým, že exekučný súd nevydal rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom
čase a bez zbytočných prieťahov. Tvrdil, že úradný postup súdu bol vykonaný spôsobom odporujúcim
zákonu, bez splnenia zákonných podmienok. Tvrdil, že nelegálnym postupom súd opätovne vykonalposúdenie práva žalobcu na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných podmienok
na takýto postup. Vyvolal tak stav, keď navrhovateľ už nemôže iniciovať občianske súdne konanie a
požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie s príslušenstvom, pretože existenciou rozhodcovského

rozsudku je vytvorená prekážka právoplatne rozhodnutej veci, avšak z pohľadu exekučného súdu je
tento materiálne nevykonateľný. Tvrdil, že neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
konať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Tvrdil, že mu vznikla majetková
škoda v celkovej výške 125,- Eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených

s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne
uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej.
Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď tvrdil, že samotné konštatovanie
porušenia práva na súdnu ochranu nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného Ústavou SR a práva na
prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd. Uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu je dôsledkom jeho
nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Uviedol, že márnym uplynutím času boli reálne
ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho
pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík : neskorým ukončením procedúry exekučným

súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu s povinným, k insolvencii povinného.
Primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie
podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že
nastane v zákonnom čase stav predpokladaným zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie
veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie sumu 582,70 Eur.

Navrhovateľ navrhol rozhodnúť najprv medzitýmnym rozsudkom, ktorým by súd rozhodol o základe
tak, že odporca je zodpovedný za škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom,
pretože tento nerozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej
lehote. Podľa ust. § 152 ods. 2 O.s.p. rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Iba ak je
to účelné, môže súd rozhodnúť najskôr len o jej základe. Vyplýva z toho, že medzitýmnym rozsudkom

súd môže rozhodnúť, nie je tu daná povinnosť súdu takto rozhodnúť. Okrem toho musí byť splnená
podmienka, že je to účelné. To, či súd rozhodne medzitýmnym rozsudkom alebo rozsudkom o celej veci,
je vždy na posúdení súdu, podľa okolností tej ktorej veci. Vydanie medzitýmneho rozsudku prichádza
do úvahy spravidla tam, kde je nutné posúdiť všetky skutkové a právne otázky, od ktorých závisí výška
konkrétneho nároku a javí sa účelným aj z hľadiska zásady hospodárnosti konania, aby sa nevykonávalo

dokazovanie o výške škody, ak nie sú preukázané základné podmienky na jej priznanie, ak nie je
preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením a vznikom škody, ak nie je preukázaná napr. miera
zavinenia a pod. V danom prípade však nie je účelné rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, pretože z
dôvodov, ktoré sú uvedené nižšie, nie je daný a preukázaný základ nároku navrhovateľa a to neprávny
úradný postup exekučného súdu. Preto súd nerozhodol medzitýmnym rozsudkom, ale rozsudkom o

celej veci.
Navrhovateľ ako oprávnený podal u súdneho exekútora dňa 19.04.2011 návrh na vykonanie exekúcie
voči povinnej osobe na vymoženie jeho nárokov zo zmluvy o úvere č. 4660468. Exekučná vec je vedená
u súdneho exekútora pod č.k. EX 6358/2011. Zo strany súdneho exekútora boli návrh na vykonanie
exekúcie, rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul a žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie doručené exekučnému súdu dňa 30.05.2011. Na Okresnom súde Galanta je
vedenápodč.k.15Er/661/2011.Dňa12.10.2011exekučnýsúdvydaluznesenie,ktorýmžiadosťsúdneho
exekútora ako nedôvodnú zamietol. Dôvodom zamietnutia žiadosti bola neplatnosť rozhodcovskej
doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul. O žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie tak bolo rozhodnuté v lehote 135 dní odo dňa doručenia žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa v
exekučnom konaní dňa 04.01.2012. Proti uzneseniu zo strany navrhovateľa ako oprávneného v
exekučnom konaní bolo podané odvolanie. Odvolacím súdom bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdené uznesením zo dňa 28.06.2012. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.08.2012.
Uznesenie nebolo zmenené ani zrušené. Navrhovateľ nepredložil žiadne rozhodnutie príslušného

orgánu, ktorým by boli konštatované prieťahy v exekučnom konaní ani sťažnosť na prieťahy, ktorá by
bola posúdená ako dôvodná. Nepredložil ani v návrhu uvádzané žiadosti o informáciu, ani sťažnosti
a tieto nie sú ani súčasťou exekučného spisu. Navrhovateľ podal u odporcu žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody. Odporca na uvedenú žiadosť neodpovedal s odôvodnením,že navrhovateľ neposkytol potrebnú súčinnosť, čím bol proces predbežného prerokovania zmarený.
Odporca nespochybnil podanie žiadosti na predbežné prerokovanie nároku. V čase tohto rozhodnutia
už uplynula 6 mesačná lehota odo dňa prijatia žiadosti na predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody.
V prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu
zodpovednosť, čo znamená, že zo strany oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné
preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom
činnosti príslušného orgánu štátu, v danom prípade exekučného súdu, jeho nesprávnym úradným

postupom.
Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: (1.) porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej moci, ktoré spočíva v
nesprávnom úradnom postupe, (2.) vznik a existencia škody a (3.) príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti, ktorá spočíva v nesprávnom úradnom postupe a škodou, ktorá porušením povinností
vznikla. Pri absencii čo i len jednej z nich, nie je daný nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym

úradným postupom podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení a náhradu škody nie je možné
priznať. Dôkazné bremeno - preukázať podmienky náhrady škody, spočíva na poškodenom, v danej
veci navrhovateľovi.
Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ust. § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný. Je uvedený len príkladmo. Ide však o taký úradný

postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Ide o postup, pri ktorom
dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo
porušenie poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda postup nezákonný.
Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo
súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom je aj porušenie

povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne nečinnosť pri
výkone verejnej moci. Uvedené vyplýva aj z ustálenej judikatúry.
Navrhovateľ si uplatnil v tomto konaní náhradu škody tvrdiac, že ide o škodu spôsobenú mu nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu, pretože exekučný súd tým, že vydal zamietajúce rozhodnutie
po uplynutí 15 dní, nekonal v súlade s ust. § 44 ods. 2 exekuč. poriadku. Tvrdil, že exekučný súd konal

nesprávne,spôsobomodporujúcimzákonu,vykonanímprocedúrypreskúmaniabezsplneniazákonných
podmienok, keď si bez ďalších legálnych predpokladov založil právomoc, ktorá mu nepatrí, prekročil
mieru možného rozhodovania, lebo nelegálnym postupom opätovne posúdil právo navrhovateľa na
zaplatenie dlhu bez splnenia zákonných podmienok na preskúmanie rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu.

Zo zák. ust. § 44 ods. 2 exekuč. por. a ust. § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ exekuč. por. v znení účinnom od
01.06.2010 do 31.05.2011 (teda aj v čase začatia exekučného konania) vyplýva, že podľa tohto zákona
možno vykonať exekúciu aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov
nimi schválených. Uvedené sa vzťahuje aj na exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Vyplýva
to z dôvodovej správy k zák. č. 102/2011 Z.z., ktorým bola vykonaná aj zmena exekučného poriadku a to

aj v to aj v zák. ust. § 41 ods. 2 písm. d/ exekučného poriadku, účinnej od 01.06.2011. Po podaní návrhu
oprávneným a po doručení žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, je exekučný súd povinný
postupovať v zmysle zákonných ustanovení exekučného poriadku. Musí preskúmať žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Tento zákonom daný
postup musí dodržať. Táto povinnosť mu vyplýva zo zák. ust. § 44 exekučného poriadku. Vykonaným

dokazovaním je preukázané, že exekučný súd pred vydaním rozhodnutia ohľadne žiadosti súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie skúmal žiadosť súdneho exekútora, návrh oprávneného (v tomto
konaní navrhovateľa) na vykonanie exekúcie a exekučný titul - rozhodcovského rozsudku tak, ako mu
túto povinnosť ukladá exekučný poriadok. Vydať poverenie na základe súdneho rozhodnutia mohol len
za predpokladu, že pri takomto povinnom skúmaní nezistil rozpor. Len v takom prípade mal povinnosť

vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, pričom v exekučnom poriadku je
uvedené, že by tak mal urobiť v lehote 15 dní odo dňa doručenia žiadosti (ale mimo exekučného
titulu ktorým je aj rozhodcovský rozsudok), pričom ide o lehotu procesnú. Jej nedodržanie neznamená
automaticky nesprávny úradný postup. V rámci preskúmania exekučný súd vykonal dokazovanie
zadovážením rozhodcovského spisu od rozhodcovského súdu. V rámci preskúmania rozpor zistil a

preto došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Dôvodom zamietnutia
žiadosti bola neplatnosť rozhodcovskej doložky, od ktorej sa odvádzal exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok. Preto vydanie rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po 15 dňoch odo dňa
doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pri skúmaní súladu a teda aj konaniapredchádzajúceho vydaniu exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku nie je nesprávnym úradným
postupom. Naviac navrhovateľ nepreukázal existenciu rozhodnutia, ktorým by bolo konštatované, že
procesný postup exekučného súdu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, je nesprávny, že je v rozpore so zákonom, že to je nesprávny
úradný postup.
V ďalšom tvrdil, že úradný postup súdu bol vykonaný spôsobom odporujúcim zákonu, bez splnenia
zákonných podmienok, nelegálny postupom opätovne vykonal posúdenie práva navrhovateľa. Ani s
uvedeným tvrdením navrhovateľa nie je možné stotožniť sa, lebo je nesprávne. Ako už bolo uvedené

vyššie, exekučný súd nielenže mohol, ale aj musel konať tak, že musel najprv skúmať súlad žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku so zákonom. Táto povinnosť mu vyplývala priamo z exekučného poriadku.
Pri zistení rozporu totiž nemohol vydať poverenie, ale musel žiadosť o udelenie poverenia zamietnuť
tak, ako to vyplýva zo zákonných ustanovení exekučného poriadku. Opäť je možné len poukázať na
vyššie uvedené dôvody a aj na už vyššie uvádzané právoplatné rozhodnutia NS SR aj ÚS SR. Nie je

právne významné pre účely tohto konania, aký stav zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia vyvolal
(navrhovateľom tvrdený, že už nemôže iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu
práva na zaplatenie s príslušenstvom), pretože povinnosť skúmať súlad mu vyplýva zo zákona bez
toho, aby mohol exekučný súd skúmať, aký stav tým vyvolá (navrhovateľom tvrdený, že už nemôže
iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na zaplatenie s príslušenstvom).

Navrhovateľ však nepreukázal existenciu rozhodnutia, ktorým by bolo konštatované, že procesný postup
exekučného súdu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie, je nesprávny, že je v rozpore so zákonom, že to je nesprávny úradný postup.
Navrhovateľ tvrdil, že exekučný súd konal nesústredene a so zbytočnými prieťahmi a k vydaniu
rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia pristúpil po veľmi dlhej dobe. Zák. ust. § 9 zákona

č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, ktorý zakotvuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom, neobsahuje ustanovenia o právomoci prvostupňového súdu rozhodovať vo veciach náhrady
škody z titulu prieťahov v konaní až po právoplatnom rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti
prieťahom v konaní. Z dôvodovej správy týkajúcej sa novelizácie zákona č. 514/2003 Z.z. (zákonom č.

412/2012 Z.z.) však jednoznačne vyplýva, že k citovanému ustanoveniu zákona bolo potrebné vždy
(teda aj pred účinnosťou novely a teda aj v čase vydania rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia) pristupovať tak, že v rámci konania o náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným
postupom musí už existovať už príslušné rozhodnutie, ktorý by konštatoval neprávny úradný postup
súdu, vrátane zbytočných prieťahov v konaní. Túto otázku nie je oprávnený skúmať a posudzovať

súd v rámci konania o náhrade škody. Novela nezaviedla nič nové, len explicitne vyjadrila, čo bolo
zrejmé už pred účinnosťou novely. K doplneniu ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. zákonodarcu
nepochybne viedla skutočnosť, že práve z dôvodu absencie explicitného vyjadrenia povinnosti súdu
vychádzať aj pri posudzovaní nárokov vyplývajúcich z tvrdeného nesprávneho úradného postupu z
rozhodnutí oprávneného orgánu o sťažnosti proti prieťahom v konaní (s tým, že takéto posúdenie nie je

v právomoci prvostupňového súdu) prichádzalo v praxi k nejednotnosti vo výklade citovaného zákona
a zrejme i k nejednotnosti v konaní pred súdmi. Uvedené vyplýva z bodu 7 dôvodovej správy k návrhu
zákona č. 508/2010 Z.z., ktorý novelizuje zákon č. 514/2003 Z.z., podľa ktorej návrh vychádza z platnej
úpravy, nakoľko existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti
v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo

porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,
jekompetentnýpreskúmaťústavnýsúd,ktorýjuvsúladesosvojouustálenoujudikatúroupreskúmavždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je
kompetentnýpreskúmavaťsúdvkonaníonáhradeškodypodľazákonač.514/2003Z.z.,alelenÚstavný

súd SR na podklade ústavnej sťažnosti. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov,
ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku
zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z
hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by
preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu

inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických
osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy,
Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodenýsubjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho
nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto
prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne vylúčené a uvedené len potvrdzuje, že

konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený výlučne Ústavný súd SR. Navrhovateľ
do vyhlásenia rozsudku súdu nepreukázal, že by existovalo právoplatné rozhodnutie Ústavného súdu,
ktorým by bolo v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovú ujmu v
tomto konaní, konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov prípade
rozhodnutia Európskeho súd pre ľudské práva. Absenciou takéhoto rozhodnutia oprávneného orgánu

o existencii prieťahov, tiež nebola splnená základná podmienka pre rozhodnutie o náhrade škody v
dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci.
Do podania návrhu na súd šesťmesačná lehota neuplynula. Vo veci súd rozhodoval po uplynutí
šesťmesačnej lehoty od prijatia predmetnej žiadosti odporcom. Na základe uvedeného, nemožno
posúdiť návrh navrhovateľa ako predčasný, ako to tvrdil odporca vo svojom vyjadrení.
Podmienky na priznanie nároku na náhradu škody musia byť splnené súčasne. Podmienka existencie

nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci splnená nie je. Navrhovateľ neuniesol
svojedôkaznébremeno(povinnosťtvrdenia)oexistenciinesprávnehoúradnéhopostupakoprvejztroch
zákonných podmienok. Preto nemôže byť splnená ani podmienka existencie príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou, lebo ak neexistuje v danej veci nesprávny úradný postup,
nemôže medzi prípadnou škodou navrhovateľa vzniknúť súvislosť s nesprávnym úradným postupom,

ktorý neexistuje. Navrhovateľ z tohto dôvodu neuniesol dôkazné bremeno ani o existencii jeho nároku
na nemajetkovú ujmu. Táto totiž prichádza do úvahy len v tom prípade, ak by iba samotné konštatovanie
porušenia práva nebolo dostatočným vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. V
tomto konaní však nebolo možné ani len konštatovanie porušenia práva, lebo navrhovateľ nepreukázal
existenciu nesprávneho úradného postupu. Vzhľadom na uvedené závery nie je potrebné pre účely tohto

konania skúmať existenciu škody, jej rozsah a ani nemajetkovú ujmu, ktorej náhrady sa navrhovateľ
domáha.
Navrhovateľ navrhol doplnenie dokazovania spisom odporcu ohľadne jeho žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku. Uvedené dokazovanie súd nevykonal, lebo odporca nespochybnil doručenie
takejtožiadostiodnavrhovateľaavyjadrilsavtomsmere,žežiadenzuplatnenýchnárokovnavrhovateľa

uspokojený nebol. V tomto smere nejde teda o spornú otázku a dokazovanie v takomto rozsahu by
pre účely tohto konania bolo dokazovaním neúčelným a nehospodárnym a nad rámec dokazovania
potrebného pre účely tohto konania.
Navrhovateľ navrhol doplnenie dokazovania predložením znaleckého posudku, ktorý si pre účely tohto
konania dal vypracovať. V tomto smere súd takto navrhované dokazovanie nevykonal. Išlo by totiž o

dokazovanie nad rámec dokazovania potrebného pre účely tohto súdneho konania. Nebola totiž splnená
ani len prvá z troch podmienok a to nesprávny úradný postup. Akékoľvek ďalšie dokazovanie o príčinnej
súvislosti, ako aj o výške škody by tak bolo nad rámec dokazovania potrebného pre účely tohto konania,
v rozpore so zásadou hospodárnosti konania.
Odporca vzniesol námietku premlčania vo svojom vyjadrení s tým, že ak došlo k uplynutiu 15-dňovej

lehoty pred dňom 23.04.2009. V danej veci však o takýto prípad nešlo, pretože samotné exekučné
konanie sa začalo až dňa 19.04.2011 podaním návrhu na vykonanie exekúcie navrhovateľom u súdneho
exekútora. Preto sa touto námietkou súd ani nezaoberal.
Keďže navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že došlo k neprávnemu úradnému
postupu konaním exekučného súdu v exekučnej veci, od ktorej si uplatňuje nároky v tomto konaní, bol

jeho návrh v celom rozsahu ako nedôvodný zamietnutý.
O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. Odporcovi ako úspešnému účastníkovi
konania bola priznaná náhrada trov konania pri vyhlásení rozsudku. Odporca si však trovy konania v
zmysle ust. § 151 ods. 1 O.s.p. v lehote 3 pracovných dní odo dňa vyhlásenia rozsudku nevyčíslil. Zo
spisu nevyplývajú žiadne trovy odporcu. Preto súd nie je viazaný v časti vyhláseného rozsudku výrokom

o náhrade trov konania a rozhodol tak, že odporcovi trovy nepriznal.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom
právneho zástupcu odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uviedol, že účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Kjednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol, že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite
veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku

právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z..

Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len
s poukazom na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške
škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať
výšku materiálnej škody a mechanizmus jej vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa so
znaleckým posudkom 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave .Ak
bol súdu v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie

konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred rozhodnutím vo
veci samej o tomto návrhu rozhodnúť, tým, že tak nekonal bola účastníkom odňatá možnosť konať pred
súdom.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil

zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací

súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie

správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Navrhovateľ sa podaným návrhom došlým dňa 27.09.2012 domáhal, aby súd uložil odporcovi zaplatiť
mu majetkovú škodu 125,- Eur a nemajetkovú ujmu 582,70 Eur za nesprávny úradný postup súdu,
charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez

zbytočných prieťahov, a to v zmysle zákonných ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Nesprávny úradný postup súdu spočíval v prieťahoch v konaní (poverenie nebolo vydané v zákonnej
lehote 15 dní, a o vydaní nezákonného rozhodnutia. Tým, že žiadosť o vydanie poverenia bola

zamietnutá, súd porušil zásadu právnej istoty, nerešpektoval právoplatné rozhodnutie rozhodcovského
súdu ako rovnocenný exekučný titulu, porušil prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Tvrdil, že
neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu konať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpilaž po veľmi dlhej dobe a rovnako neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci
reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Príčinou toho
bol následok, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na jeho strane. Tvrdil,

že mu vznikla majetková škoda v celkovej výške 125,- Eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období,
ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a
rozhodnutím o nej. Zároveň si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, keď tvrdil, že samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na

ujmu spôsobenú porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného Ústavou
SR a práva na prejednanie veci v primeranom čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uviedol, že nesprávny úradný postup exekučného súdu
je dôsledkom jeho nesústredenej činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v
konaní spojené so zásahom do výkonu majetkových práv poškodeného. Uviedol, že márnym uplynutím
času boli reálne ohrozené legitímne očakávania poškodeného, že správnym postupom súdu dôjde

k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných rizík : neskorým ukončením
procedúry exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu s povinným,
k insolvencii povinného. Primeranú náhradu nemajetkovej ujmy si uplatnil za vnútorné zásahy do
spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu
legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaným zákonom, stratu dôvery v

právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie sumu 582,70
Eur.

Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, z priloženého exekučného spisu Okresného súdu
Galanta 15Er/661/2011 vyplýva, že navrhovateľ ako oprávnený podal u súdneho exekútora dňa

19.04.2011 návrh na vykonanie exekúcie voči povinnej osobe na vymoženie jeho nárokov zo zmluvy
o úvere č. 4660468. Exekučná vec je vedená u súdneho exekútora pod č.k. EX 6358/2011. Zo strany
súdneho exekútora boli návrh na vykonanie exekúcie, rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul a
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie doručené exekučnému súdu
dňa 30.05.2011. Na Okresnom súde Galanta je vedená pod č.k. 15Er/661/2011. Dňa 12.10.2011

exekučný súd vydal uznesenie, ktorým žiadosť súdneho exekútora ako nedôvodnú zamietol. Dôvodom
zamietnutia žiadosti bola neplatnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul. O žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie tak bolo rozhodnuté v
lehote 135 dní odo dňa doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesenie bolo
doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa v exekučnom konaní dňa 04.01.2012. Proti uzneseniu zo

strany navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom konaní bolo podané odvolanie. Odvolacím súdom
bolo rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdené uznesením zo dňa 28.06.2012. Uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 03.08.2012. Uznesenie nebolo zmenené ani zrušené.

V exekučnom konaní teda súd rozhodol v zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., nakoľko zistil

rozpor exekučného titulu so zákonom, súd nebol povinný do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie jej zamietnutím,
pretože pre toto rozhodnutie § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. nestanovuje lehotu.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní

nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ odvolateľ namietal, že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné dokazovanie

oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným Znaleckým ústavom
Ekonomickej univerzity v Bratislave, preukazujúcim výšku škody, ani táto jeho námietka neobstojí,
nakoľko z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že žalobca takýto listinný dôkaz nepredložil.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné

splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou
právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie

alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Galanta (od 01.06.2010 do 31.05.2011),
súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie,
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2

písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2011 do 17.01.2013 súd preskúma

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul;
ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č.
231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd
nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby

vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na

podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania exekučného súdu zákonná
lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú rozhodnutia

rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie rozhodnutia
o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok žiadnou
lehotou nelimitoval. Vzhľadom na to je potom potrebné uzavrieť, že exekučný súd v predmetnej veci
rozhodnutím o žiadosti súdneho exekútora pre vydanie poverenia po lehote 15 dní neporušil žiadne
zákonné ustanovenie. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že

postupom dotknutého súdu v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd
nedodržal zákonné lehoty a teda k porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej
lehote. Závery prvostupňového súdu v tomto smere sú preto plne správne.

Nie je dôvodná argumentácia žalobcu spočívajúca v tom, že ust. § 9 ods. zák. č. 514/2003 je

aplikovateľné len na zodpovednostné vzťahy, ktoré vznikli od 01.01.2013.Súd prvého stupňa ust. § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. nepoužil v znení účinnom od 01.01.2013. Na predmetné ustanovenie
prvostupňový súd poukázal v rámci použitých zákonných ustanovení v znení spred 01.01.2013. Toto
zákonného ustanovenie v znení po 01.01.2013 na vec neaplikoval.Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, ktoré by malo
spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho exekútora

oudeleniepovereniajepotrebnépoukázaťnato,ževšeobecnýsúdmôžepristúpiťkpriznávaniunáhrady
škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté
oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v
konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade

rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej
nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako
na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 01.01.2013,
pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie

zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup
iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu
v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných

prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom nižšieho
stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní
sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že
zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou

od 01.01.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie

uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok žalobcu, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s

ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu, ktorá sčasti ani nie je súladná s odôvodnením napadnutého
rozsudku a ktorá vzhľadom na vyššie uvedené ani nie je spôsobilá dosiahnuť navrhované zrušenie
napadnutého rozsudku, prípadne jeho zmenu. Nebolo preto možné prihliadnuť na odvolaciu námietku
odvolateľa, že súd prvého stupňa sa neoboznámil s predloženým znaleckým posudkom č. 1/2014,
nakoľko žiaden takýto znalecký posudok žalobca nepredložil.

K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu
zákonom stanovenú lehotu, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho

konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje
svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej
škody žalobcu. Ak teda súd prvého stupňa znalecké dokazovanie vo veci nenariadil, riadil sa zásadou
hospodárnosti konania, pretože takéto dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné a nehospodárne.
K úvahám žalobcu o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolací súd dodáva, že súd v danej veci

správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v
súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom
čase. V konaní nebolo zistené, žeby v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo
rozhodnuté v primeranom čase.

Neobstojí ani posledná odvolacia námietka, keď odvolateľ poukázal na to, že ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súdeSR, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Z obsahu spisu totiž jednoznačne vyplýva, že žalobca v predmetnom konaní nepodal žiaden návrh na
prerušenie konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
ako v celom rozsahu nedôvodnú, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1,
2 O.s.p. napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi
osobitne nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.